Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 78/2018
PDF · 217.88 KB
No categories available
III. ÚS 78/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4 Co 434/2014-238 zo 17. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 215/2016 z 29. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. januára
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 434/2014-238 zo 17. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 215/2016 z 29. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým
by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Sťažovateľka je investorom, členom družstva
(ďalej len „družstvo“), na ktoré bol
vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišla s mnohými ďalšími členmi družstva o úspory.
Sťažovateľka žalovala Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo „žalovaná“) z titulu
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“), ktorá jej mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu NBS
pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako
nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti
ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými
papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
3. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 C 212/2011-209
zo 6. marca 2014 žalobu sťažovateľky zamietol. Po podaní odvolania zo strany
sťažovateľky krajský súd svojím napadnutým rozsudkom označené rozhodnutie okresného
súdu zo 6. marca 2014 potvrdil ako vecne správne a žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky
odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prejednávanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky ako jeho člen
pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť
vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila
NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.
5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými
papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,
že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre
družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje
kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále
má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie
priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo,
že sťažovateľka prišla o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené,
ale jej nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010
skončil činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky
a z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov
Družstvu, vrátane ich zhodnotenia.“.
6. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 212/2011-209 zo 6. marca 2014 žalobu
sťažovateľky zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné
uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie
sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.
Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči
Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu
v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi s
CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
sťažovateľa.“.
7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona
o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú
škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský
súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti
okrem iného uviedol, že „... Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje
povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií
daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani
nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
... v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členkou Družstva, ktoré je
v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v žalovanej sume voči dlžníkovi, teda
Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka
povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byt’ v občianskom
súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nedosiahne uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnila pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu. Je potom nepochybné, že jej škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy
zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva,
že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa
8. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal
zaoberať jej dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho
súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi argumentovala tým,
že finančné prostriedky investovala prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehala, že NBS
bude vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov
o neexistencii príčinného vzťahu medzi jej škodou a porušením zákonných povinností NBS
spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka nebola bdelá. Podľa jej názoru
NBS dala za pravdu jej tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca zakázala činnosť až v roku 2011.
10. Sťažovateľka vzhliadla zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom,
že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľka považuje rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorý napriek skutočnosti, že ňou uvádzané skutočnosti v dovolaní
predstavujú dôvod dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol,
za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorého sa pridržiava
vo svojom napadnutom uznesení, vyplýva, že podaný mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, keďže sťažovateľkou
namietaná procesná vada v zmysle § 237 písm. f) OSP, ako aj iné vady v danom súdnom
konaní nevyšli najavo. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne
nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy
považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.
11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľka splnomocnila právneho
zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 215/2016 zo dňa 29.06.2017“.
12. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obe tieto
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň
si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu
spolu s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní
pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie
„ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 215/2016 zo dňa
29.06/2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,
právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov
družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 614/2017
z 10. októbra 2017, III. ÚS 615/2017 z 10. októbra 2017).
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,
že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná
neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou
sťažovateľky konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.
II. ÚS 218/2017 zo 4. apríla 2017), pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov
odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné aj na vec
sťažovateľky.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
23. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
vyplýva nespokojnosť sťažovateľky s tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu
ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie
nedostatočne odôvodnil.
24. Ústavný súd k sťažovateľkou nastoleným námietkam prvom rade uvádza,
že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
25. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
26. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľky.
27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný
postup pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd
nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania
sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené
na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového
poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel
a zmysel.
28. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
29. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
30. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn.
III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018