Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 78/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -238 zo 17. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. januára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -238 zo 17. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým

by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľka je investorom, členom družstva

(ďalej len „družstvo“), na ktoré bol

vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišla s mnohými ďalšími členmi družstva o úspory.

Sťažovateľka žalovala Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo „žalovaná“) z titulu

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“), ktorá jej mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu NBS

pri výkone bankového dohľadu podľa o dohľade nad finančným

trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako

nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti

ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými

papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

3. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -209

zo 6. marca 2014 žalobu sťažovateľky zamietol. Po podaní odvolania zo strany

sťažovateľky krajský súd svojím napadnutým rozsudkom označené rozhodnutie okresného

súdu zo 6. marca 2014 potvrdil ako vecne správne a žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky

odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky ako jeho člen

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila

NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými

papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými

papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala

právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,

že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre

družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje

kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále

má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie

priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo,

že sťažovateľka prišla o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené,

ale jej nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010

skončil činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky

a z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov

Družstvu, vrátane ich zhodnotenia.“.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -209 zo 6. marca 2014 žalobu

sťažovateľky zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné

uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie

sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči

Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu

v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi s

CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľa.“.

7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona

o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský

súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti

okrem iného uviedol, že „... Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje

povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií

daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani

nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,

a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa

... v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. ,

ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členkou Družstva, ktoré je

v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa

11.04.2011, č. k. -21, právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne

vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala

bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v žalovanej sume voči dlžníkovi, teda

Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka

povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byt’ v občianskom

súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nedosiahne uspokojenie svojej

pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnila pohľadávku, ktorá je predmetom

tohto sporu. Je potom nepochybné, že jej škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná

zodpovednosť štátu za škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní

vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy

zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva,

že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,

a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa

“.

8. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jej dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi argumentovala tým,

že finančné prostriedky investovala prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehala, že NBS

bude vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov

o neexistencii príčinného vzťahu medzi jej škodou a porušením zákonných povinností NBS

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené

povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka nebola bdelá. Podľa jej názoru

NBS dala za pravdu jej tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca zakázala činnosť až v roku 2011.

10. Sťažovateľka vzhliadla zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom,

že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľka považuje rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorý napriek skutočnosti, že ňou uvádzané skutočnosti v dovolaní

predstavujú dôvod dovolania podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol,

za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorého sa pridržiava

vo svojom napadnutom uznesení, vyplýva, že podaný mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, keďže sťažovateľkou

namietaná procesná vada v zmysle , ako aj iné vady v danom súdnom

konaní nevyšli najavo. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne

nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy

považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.

11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľka splnomocnila právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.06.2017“.

12. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obe tieto

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň

si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu

spolu s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní

pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie

„ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,

právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov

družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. z 29. septembra

2016, z 11. októbra 2016, z 8. februára 2017,

z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017,

z 10. októbra 2017, z 10. októbra 2017).

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľky konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov

odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné aj na vec

sťažovateľky.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

23. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

vyplýva nespokojnosť sťažovateľky s tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu

ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie

nedostatočne odôvodnil.

24. Ústavný súd k sťažovateľkou nastoleným námietkam prvom rade uvádza,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

25. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

26. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľky.

27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný

postup pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd

nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania

sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení a Civilného sporového

poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel

a zmysel.

28. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

29. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

30. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn.

z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018