Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PO-2S/9/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu HOLZ-PRODUKT, s.r.o., so sídlom 080 05 Ruská Nová Ves 244, IČO: 36478377, zastúpeného konateľkou spoločnosti A. B., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 9. augusta 2018 Číslo: 101548589/2018 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 9. augusta 2018 Číslo: 101548589/2018 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 22. mája 2018 Číslo: 101009440/2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

Náhradu trov kasačného konania účastníkom konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až november 2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 103860313/2016 zo dňa 08.09.2016. Daňová kontrola začala dňa 17.10.2016 v priestoroch kaviarne Beliér, ktoré zabezpečil daňový subjekt. Správca dane vydal dňa 27.9.2017 Protokol č. 102046117/2017, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručoval žalobcovi na adresu trvalého pobytu konateľky žalobcu. Správca dane považoval protokol za doručený dňom 27.9.2019 z dôvodu, že konateľka odmietla protokol na uvedenej adrese prevziať. Daňový subjekt sa k výzve na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným v protokole č.102046326/2017 vyjadril podaním zo dňa 3.10.2017. Správca dane rozhodnutím č. 101009440/2018 zo dňa 22.5.2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 163,20 Eur.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že hlavnou činnosťou kontrovaného daňového subjektu bolo v obdobiach máj až november 2014 čistenie lesov, štiepkovanie, výroba biomasy a recyklácia skladov, pričom spoločnosť tieto činnosti vykonávala svojimi zamestnancami a v niektorých prípadoch prostredníctvom subdodávky. Správca dane zistil, že žalobca

si v kontrolovanom období uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 163,20 Eur z faktúry č. XXXXXXXX vyhotovenej spoločnosťou RM MART, s.r.o., v celkovej sume 979,20 eur. Predmetom fakturácie zhromažďovanie a prevoz drevín.

Na základe odstúpených poznatkov od Kriminálneho úradu Finančnej správy bolo zistené, že spoločnosť RM MART, s.r.o. vystavovala faktúry v mene pre rôznych odberateľov bez reálnych zdaniteľných plnení. Faktúry vystavoval prokurista p. C. D.. Na základe zistených skutočností vznikli pochybnosti o reálnosti zdaniteľných plnení, keďže osoba C. D. nemohla sa nachádzať na rôznych miestach Slovenska a osobne zabezpečovať dodávky tovarov a služieb veľkému počtu odberateľov.

Správca dane zistil, že daňový subjekt RM MART s.r.o. existoval pod týmto obchodným menom od 9.4.2014, pričom od uvedeného dňa bol prokuristom spoločnosti p. C. D.. Konateľom spoločnosti bol od februára 2014 občan Maďarskej republiky p. E. D.. Spoločnosť bola zrušená k dňu 18.3.2015 a zanikla k dňu 9.4.2015.

Z odpovede maďarských daňových a colných orgánov č. 1565368/2015 z 19.10.2015 ako aj zo správy maďarskej daňovej správy zo dňa 6.10.2017, zaslanej na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, je zrejmé, že vyťažením osoby p. E. D. bolo zistené, že tento má vedomosť, že je konateľom spoločnosť RM MART, s.r.o., avšak nemá žiadne informácie týkajúce sa jej ekonomickej činnosti, nedisponuje dokladmi a v mene spoločnosti nepodpisoval žiadne dokumenty ani nepoveril žiadnu osobu, aby v jej mene konala. Uviedol, že ho kontaktovala neznáma osoba, pričom mu ponúkla 50.000,- forintov, aby prevzal úlohu konateľa spoločnosti RM MART, s.r.o..

Správca dane z úradného záznamu Daňového úradu Košice č. 102413227/2017 zo dňa 20.11.2017 mal za preukázané, že na adrese F. XX, G. G., na ktorej sídli právny nástupca spoločnosti RM MART, s.r.o. a to spoločnosť inavia, s.r.o., sa nachádza rodinný dom, ktorého majitelia nemajú vedomosť o žiadnom sídle spoločnosti.

Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. 100993946/2017 zo dňa 22.5.2017, v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období máj až november 2014. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.7.2017 uviedol, že v tej dobe zadával na internete veľa inzerátov s požiadavkou hľadania lesníckych firiem a živnostníkov, ktorí vykonávajú pilčícke a lesnícke ťažobné práce, keďže sa jednalo o obdobie kalamity na území SR. O spoločnosti sa dozvedel tak, že ho oslovil p. D., ktorý tvrdil, že takéto služby už vykonával a spolupracuje s lesnými pracovníkmi z regiónov Košice, Spiš a okolie. Následne prebehlo ústne rokovanie medzi konateľom žalobcu a p. D. vo firme v prevádzke C. H. I., kde sa dohodli, že p. D. zo začiatku dovezie 3 až 4 pracovníkov za účelom vyskúšania ako vedia odstraňovať kalamitu na lesných cestách a chodníkoch. Zhruba po týždni si bol p. B. prezrieť vykonané práce, kde označil určité nedostatky, ktoré boli následne odstránenie. Uviedol, že zadávanie a preberanie prác prebehlo za prítomnosti pána D., s ktorým prebiehala aj komunikácia. Na základe spokojnosti s týmito prácami p. D. ponúkol, že má viac pracovníkov a vie riešiť viac úsekov s viacerými skupinami. Vzhľadom na spokojnosť s vykonanými prácami, žalobca pokračoval so spoločnosťou RM MART, s.r.o. na odstraňovaní kalamity. To, či zamestnanci boli kmeňové alebo v subdodávke žalobca nemal dôvod preverovať, keďže objednané práce, zadávanie a preberanie prác robil p. D. za firmu RM MART, s.r.o.. Spolupráca bola dojednaná do novembra 2014 a do tejto doby boli vystavované aj ďalšie objednávky na základe odovzdaných vyčistených úsekov lesa. Žalobca neevidoval žiadne nástupné dochádzkové časy na pracovisko, nakoľko sa jednalo o pracovníkom spoločnosti RM MART, s.r.o.. Uviedol, že boli zamestnané ešte aj iné firmy, kde pracovalo dokopy niekoľko desiatok pracovníkov, za ktorých boli zodpovedné jednotlivé firmy. Poukázal na to, že iba takýmto spôsobom boli schopní zrealizovať a ukončiť tento projekt v stanovenom termíne. Žalobca uviedol, že všetky úhrady pre firmu RM MART, s.r.o. boli prevedené bankovým prevodom cez účet a tieto boli priebežne kontrolované investorom a jemu nadriadenými inými zodpovednými kontrolnými orgánmi.

Následne správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. 101695028/2017 zo dňa 4.8.2017, v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom od spoločnosti SKRM, s.r.o., na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.8.2017 na predmetnú výzvu uviedol, že spoločnosť SKRM, s.r.o. pozná už viac rokov, nakoľko spomínaná firma taktiež pochádza z obce C. H. I. a taktiež vykonáva okrem iných činností aj pilčícke práce. Uviedol, že samotný konateľ firmy vykonával v minulosti prácu pilčíka v lese, preto uvedenú spoločnosť žalobca oslovil. Spoločnosť SKRM, s.r.o. ponúkla žalobcovi, že mu vie dodať práce v subdodávke. Práce a manipuláciu na odstraňovaní kalamity priebežne dohadovali osobným zadávaním úsekov a pomocou turistickým máp s vyznačením úsekov, kde sa práce prevádzali. Označenie bolo na popadaných stromoch a pňoch sprejom s daným číslovaním. Úseky, ktoré im spoločnosť SKRM, s.r.o. fakturovala u vypísané na jednotlivých faktúrach. Úseky, ktoré vykonávala firma, si osobne preberal p. B. a boli odsúhlasené osobne s p. B., konateľom firmy SKRM, s.r.o.. V prípade, že sa zistili nedostatky fakturácia neprebehla do ich odstránenia. Úhrady boli prevedené cez bankový účet.

Správca dane vyzval dňa 2.8.2017 daňový subjekt SKRM, s.r.o., aby sa vyjadril k zdaniteľným obchodom od spoločnosti RM MART, s.r.o. v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Konateľ spoločnosti SKRM, s.r.o. uviedol, že sporadicky vstupuje do obchodov formou sprostredkovania s cieľom dosiahnutia ziskov aj mimo hlavnej činnosti s využitím buď jej majetku alebo skúseností, kontaktov a zručnosti konateľa. V preverovaných obchodoch išlo o obdobné situácie, a to v prípade obchodu týkajúceho sa zabezpečenia dodávky pilčíckych, manipulačných , čistiacich a pomocných prác pri odstraňovaní kalamity v jednotlivých úsekoch lesa prostredníctvom subdodávky 5 osôb pilčíkov od spoločnosti RM MART, s.r.o.

Z pojednávania so svedkom C. D. zo dňa 6.10.2017 vyplýva, že spoločnosť RM MART, s.r.o. nemala žiadnych pilčíkov, preto mu známy, D. J., dal kontakt na pilčíka p. K., s ktorým sa osobne stretol a ten zohnal ďalších ľudí, pričom potreboval minimálne 10-12 ľudí. Minimálne traja z pilčíkov pochádzali z rodiny K., ostatné mena si nepamätal, avšak uviedol, že ich zdokladuje. Čo sa týka prác tieto organizačne zabezpečoval a v prípade potreby aj niektoré sám fyzicky vykonával. Dňa 12.10.2017 zaslal p. D. správcovi dane kópie dohôd o pracovnej činnosti uzatvorené medzi zamestnávateľom RM MART, s..C. a D. K., G. B., I. K., J. K., L. J., E. K. a dňa 17.10.2019 boli správcovi dane doručené kópie dohôd o pracovnej činnosti M. A., L. N., O. N., M. P. a Q. K.. Sociálna poisťovňa na dožiadanie správcu dane dňa 20.10.2017 oznámila, že spoločnosť RM MART, s.r.o. nikdy nebola vedená v evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného.

Na základe uvedených skutočností správca dane právne uzavrel, že neboli splnené podmienky na priznanie odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 z dôvodu, žalobca dostatočne nepreukázal, že došlo k dodaniu služieb od spoločnosti RM MART, s.r.o. a SKRM, s.r.o. v zmysle faktúry č. XXXXXXXX.

Dňa 13.4.2018 sa správca dane telefonicky skontaktoval s p. B. konateľkou žalobcu, za účelom dohodnutia termínu prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Po tom, čo sa konateľka informovala o aké prerokovanie pripomienok sa jedná, jej správca dane uviedol, že sa jedná o prerokovanie pripomienok a dôkazov, ktoré predložil žalobca vo vyrubovacom konaní. Konateľka požiadala správcu dane o možnosť nazretia do spisu za účelom oboznámenia sa s novými skutočnosťami. Po dohode bol stanovený termín nazretia do spisu na deň 16.4.2018.J. B. pri nazretí do spisu uviedla, že po dohode s manželom upresní deň prerokovania pripomienok, avšak napriek pokusu správcu dane o telefonické skontaktovanie sa s p. B., tento pokus zostal bezvýsledný, nakoľko táto telefón nezdvihla. Dňa 18.4.2018 bol správcovi dane doručený list od žalobcu, v ktorom bolo uvedené, že žalobca považuje daňovú kontrolu za neukončenú, nakoľko im nebol riadne doručený protokol z daňovej kontroly. Správca dane v oznámení č. 100830625/2018 zo dňa 26.4.2018 uviedol, že výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102046326/2017 zo dňa 27.9.2017 spolu s protokolom č. 102046117/2017 zo dňa 27.9.2017 boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku, pričom o priebehu doručenia bol spísaný úradný záznam č. 102050807/2017 zo dňa 27.9.2017, v ktorom zamestnanci správcu dane uviedli, že žalobcu poučili o následkoch odmietnutia

prevzatia písomnosti, teda o fikcii doručenia, preto uvedené písomnosti správca dane považoval za doručené dňom 27.9.2017

V oznámení zo dňa 9.5.2018 žalobca oznámil správcovi dane, že predmetom ústneho pojednávania nemôže byť prerokovanie pripomienok vo veci vyrubenia dane, nakoľko protokol nebol doručený v súlade so zákonom a to s poukazom na miesto, kde sa protokol doručoval. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca danňovú kontrolu za neukončenú v lehote 1 roky.

Dňa 18.5.2018 správca dane spísal s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100984857/2018 za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane uviedol, že žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové skutočnosti, dôkazy, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly. Žalobca do zápisnice uviedol, že nie je zodpovedný za to, či spoločnosť RM MART, s.r.o. si na Sociálnej poisťovni splnila oznamovaciu povinnosť a prihlásila svojich zamestnancov, resp. či ich poučila o BOZP. Taktiež poukázal na to, že mu nebol doručený protokol v súlade so zákonom. Správca dane sa s uvedenými námietkami žalobcu vysporiadal tak, že doručenie protokolu považuje za súladné so zákonom a stanovisko Finančného riaditeľstva SR má informatívny charakter.

Žalobca v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie, v ktorom namietal tú skutočnosť, že nedošlo k riadnemu začatiu daňovej kontroly, pretože úkony sa boli vykonávané mimo sídla žalobcu a mimo úradných miestnosti daňového úradu. Taktiež namietal doručenie protokolu, keďže tento nebol doručený elektronicky ani na adresu podľa Daňového poriadku, následkom čoho nedošlo k riadnemu doručeniu protokolu, a teda daňová kontrola nebola skončená včas. Protokol z daňovej kontroly považoval za nezákonný dôkaz. Žalobca taktiež namietal nedostatok odôvodnenia a nedostatky v hodnotení dôkazov správcom dane. Žalobca poukázal na to, že nedošlo ani k samotnému začatiu daňovej kontroly, keďže nebola spísaná zápisnica o tejto skutočnosti a doklady žalobcu boli bez potvrdenia prevzaté a kontrolované v kaviarne BELIÉR Na základe uvedeného už samotný počiatok daňovej kontroly podľa názoru žalobcu trpí vadou nezákonnosti. Namietal pravdivosť tvrdenia správcu dane, že ním boli prevzaté doklady a po ich prevzatí, že boli vyhotovené ich kópie, keďže práve žalobca po naliehaní zamestnancov správcu dane vyhotovil kópie všetkých dokladov za kontrolované obdobia a tieto odovzdal zamestnancom správcu dane bez potvrdenia o ich prijatí. Žalobca namietal spôsob doručenia protokolu z daňovej kontroly a v súvislosti s tým aj miesto, kde sa protokol doručoval, čo označil za konanie správcu dane v rozpore s ustanovením o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánu verejnej moci (zákon o e-Governmente) a a Daňového poriadku. Uviedol, že nesprávne doručenie protokolu nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nenastalo, preto nedošlo k ukončeniu daňovej kontroly v zákonnom stanovenej lehote. Žalobca poukázal aj na stanovisko Finančného riaditeľstva k doručovaniu právnickej osobe, v ktorom nadriadený orgán správcu dane uviedol, že protokol nebol správne a zákonne doručený. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , , a ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 29.6.2010 a zároveň konštatoval, že žalobca nikdy neodmietol poskytnúť správcovi dane potrebnú súčinnosť. Čo sa týka samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca poukázal n a to, že odpočítanie dane nemôže byť viazané len na splnenie si povinnosti iným daňovým subjektom a na túto skutočnosť musí správca dane pri daňovej kontrole prihliadať a vysporiadať sa s ňou, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 19.8.2010 ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane neprihliadol na to, že k neuznaným odpočítaniam dane z vymenovaných dodávateľských faktúr existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované služby a objemy ich dodávok- vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a objemovo spárovať. Preto považoval rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa názoru žalobcu, správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, nevyvinul dostatok iniciatívy, aby vypočul konečného prijímateľa služieb ako svedka, nič náležite nezdôvodnil, iba vyjadril pochybnosti a to všeobecnými a nič nehovoriacimi frázami, pričom žalobca bol súčinný, správcovi predložil všetky daňové doklady, reagoval na všetky výzvy a následne doručoval všetky dôkazy a vyjadrenia, o ktoré ho správca požiadal.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán rozhodnutím č.101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 potvrdilo napadnuté rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel na DPH vo výške 163,20 Eura za zdaňovacie obdobie míj 2014. Odvolací orgán sa s námietkami žalobcu vysporiadal tak, že čo sa týka začatia daňovej kontroly je daňový subjekt podľa § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku povinný zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly. Z dôvodu, že v sídle daňového subjektu neboli vhodné podmienky na vykonanie kontroly, daňový subjekt po dohode so správcom dane zabezpečil miesto výkonu daňovej kontroly v priestoroch hotela Beliér. Podľa správcu dane nie je pravdou, že tento navrhol uvedený priestor, pretože uvedený priestor zabezpečila konateľka žalobcu. Žalovaný taktiež uviedol, že mu nevyplýva v zmysle ustanovení Daňového poriadku spisovať zápisnicu o daňovej kontrole. Čo sa týka žalobcom predložených dokladov, k týmto žalovaný poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. g) Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy alebo ich kópie. K námietke žalobcu, že protokol z daňovej kontroly nebol riadne doručený, žalovaný uviedol, ž doručovanie písomnosti je v Daňovom poriadku upravené v unaveniach § 30 až 35, pričom protokol ako aj výzva boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 v súlade s ustanovením § 30 ods. 4 Daňového poriadku. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nazrel do administratívneho spisu dňa 2.10.2017 a vyhotovil si z úradného záznamu o spôsobe doručenia protokolu fotokópiu, takže o skutočnostiach, ktoré súviseli s doručením dokumentov mal vedomosť. Uviedol, že obaja konatelia boli v čase doručenia protokolu a výzvy osobne prítomní a komunikovali so zamestnancami správcu dane a následne odmietli dokumenty prevziať so záverom, aby ich správca dane zaslal na adresu sídla spoločnosti. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že došlo k odmietnutiu prijatia písomnosti v súlade s § 30 ods. 4 Daňového poriadku. K stanovisku Finančného riaditeľstva žalovaný uviedol, že žalobca v tomto dopyte na predmetný orgán zatajil relevantné skutočnosti, ktoré súviseli s doručovaním predmetnej písomnosti a ktoré v konečnom dôsledku žalobca od zamestnancov správcu dane odmietol prevziať, preto táto odpoveď bola vypracovaná na základe nepresne položenej otázky a v predmetnom konaní na ňu nemožno prihliadať. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku sa výslovne neviaže na osobnú formu doručenia písomnosti na miesto doručenia, preto sa písomnosť považuje za doručenú aj v prípade, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Na základe uvedeného mal za to, že nemožno na vec aplikovať závery vyslovené v rozsudkoch NS SR ani Ústavného súdu SR o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Čo sa týka samotných zdaniteľných obchodov žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalite Vysoké Tatry, avšak spochybnil práce vykonané spoločnosťami RM MART, s.r.o. a SKRM, s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že uvedené spoločnosti mu dodali služby deklarované na vyššie uvedených faktúrach. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH, ktorých splnenie sa viaže na priznanie nároku na odpočet. Uviedol, že správca dane oprávnene neakceptoval ako dôkaz p. D. predložené kópie dohôd o pracovnej činnosti s 11 osobami, pretože neobsahovali dostatočné identifikačné údaje. Taktiež mal za to, že správca dane oprávnene spochybnil tvrdenia p. D. z dôvodu, že nebolo fyzický možné, aby tento bol pri realizácií viacerých zdaniteľných obchodov osobne.

Žalovaný uviedol, že daňový subjekt musí mať vedomosť o tom, či daňový subjekt, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť, preto nemožno tvrdiť, že ide o prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu RM MART, s.r.o. na kontrolovaný subjekt. Na základe uvedeného mal za to, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od neho možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že zdaniteľný obchod nebude viesť k podozreniu k jeho účasti na daňovom podvode (C-409/04).

Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci žalobca vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené vo faktúrach, ktoré predložil ku daňovej kontroly a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. Čo sa týka rozhodnutia NSSR sp.zn. , na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný uviedol, že z obsahu predmetného rozsudku

vyplýva, že v konaní bolo zásadnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena za situácie, že prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, keď dodávateľ nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral. Čo sa týka rozhodnutí SD EÚ na ktoré poukázal žalobca tieto nebolo možné na vec aplikovať z dôvodu, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje šiesta Smernica, pričom v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnení podmienka podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH. Podľa názoru žalovaného v predmetnej veci sa jednalo o umelo vytvorené obchodné vzťahy (podvodné konanie), o ktorých samotný odberateľ musel vedieť, pretože fyzicky žiadnu služby od deklarovaných dodávateľov neprijal ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z takto nadobudnutých služieb. Mal za to, že správca dane objektívne zistil skutkový stav a prijatý právny záver dostatočne odôvodnil, preto napadnuté rozhodnutie potvrdil.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

Voči rozhodnutiu žalovaného č. č.101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal samotný začiatok daňovej kontroly, doručenie protokolu z daňovej kontroly a v súvislosti s tým nezákonnosť samotného prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 101009440/2018 zo dňa 22.5.2018 ako aj neukončenie daňovej kontroly včas, nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávnosť skutkových zistení a nezákonnosť získaných dôkazov.

Žalobca v správnej žalobe namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v kaviarni BELIÉR, pričom o tejto skutočnosti nebola spísaná zápisnica a doklady boli od žalobcu prevzaté bez potvrdenia tejto skutočnosti. Na základe uvedeného má žalobca za to, že kontrolu nemožno považovať za začatú, keďže jej začiatok kontroly trpí vadou nezákonnosti. Tvrdenie správcu dane, že tomuto boli predložené doklady, z ktorých po prezretí boli vyhotovené kópie, označil žalobca za nepravdivé, keďže kópie dokumentov vyhotovila externá účtovníčka a správca dane ich prevzal bez potvrdenia. Za nepravdivé žalobca označil aj tvrdenie správcu dane, že originály dokumentov neboli žalobcovi vrátené v ten istý deň, keďže tieto ním neboli ani prevzaté. Poukázal na to, že správca dane ani nezistil, či kópie sú totožné s originálmi dokumentov.

Žalobca v správnej žalobe okrem iného namietal, že protokol mu nebol doručený na adresu sídla spoločnosti ale zamestnanci správcu dane mu ho doručovali na adresu trvalého pobytu konateľky kontrolovaného daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené má za to, že takýto spôsob doručenia je nezákonný. Žalobca poukázal na to, že konateľka požiadala o riadne doručenie protokolu do sídla spoločnosti, resp. elektronicky, čo však správca dane vyhodnotil ako odmietnutie prevzatia podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku a považoval zásielku za doručenú prostredníctvom fikcie. Podľa názoru žalobcu iný spôsob doručovania je možný iba vtedy, ak je to vhodné a účelné, avšak aj v tomto prípade, je možné doručovať iba na miesto doručenia podľa § 30 ods. 5 a 31 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že dňa 27.9.2017 nebol zamestnancami správcu dane poučený o tom, že neprevzatie protokolu má za následok fikciu doručenia. Vzhľadom na to, že žalobca považoval doručenie protokolu za neúčinné a keďže daňová kontrola začala dňa 17.10.2016, mal žalobca za to, že nedošlo k skončeniu daňovej kontroly v jednoročnej lehote. S poukazom na uvedené považoval prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov o vyrubení rozdielu dane za nezákonné. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , a . Žalobca uviedol, že zmysle § 17 ods. 1 zákona o e-Governemente má správca dane povinnosť doručovať písomnosti výhradne elektronicky, subsidiárne je možné doručovať písomnosti aj inak ako elektronicky, avšak len na adresu sídla spoločnosti a nie do na adresu trvalého pobytu konateľov daňového subjektu. V dôsledku nesprávneho doručenia protokolu, toto nemá právne účinky, a teda sa naň hľadí ako keby sa nestalo, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k vyrubovaciemu konaniu a vydaniu rozhodnutia.

Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia, žalobca má za to, že každé rozhodnutie musí byť jasné a zrozumiteľné, pričom musí právne zdôvodniť všetky neuznané výdavky s poukazom na presné uvedenie porušenia právneho predpisu. Žalobca mal za to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že predmetom daňovej kontroly boli pilčícke a pomocné práce vykonané pre mesto Vysoké Tatry po kalamite v roku 2014, pričom reálne došlo k odstráneniu polámaných stromov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nespochybnil vykonanie prác, avšak spochybňuje, kým boli práce vykonané. Poukázal na to, že správca dane odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia ako aj tým, že z operatívneho preverovania osoby konateľa spoločnosti RM MART, s.r.o. malo byť preukázané, že kontrolovaný zdaniteľný subjekt vystavoval faktúry bez reálnych zdaniteľných plnení, pričom osoba prokuristu p. D. sa nemohla nachádzať na rôznych miestach Slovenska naraz, keď veľkému počtu odberateľov zabezpečovať dodávky tovarov a služieb. Ďalším dôvod pre nepriznanie odpočtu DPH bola tá skutočnosť, že konateľ spoločnosti RM MART, s.r.o., E. D., nemal vedomosť o činnosti spoločnosti ako aj to, že p. D. mal byť nekontaktný počas výkonu daňovej kontroly a Sociálna poisťovňa oznámila správcovi dane, že spoločnosť RM MART, s.r.o., nebola platiteľom poistného. Čo sa týka uvedených skutkových zistení, žalobca namietal, že považuje za nelogické, aby správca dane neuznal odpočet DPH, ak je preukázané, že práce boli fyzický v teréne vykonané a mestom Vysoké Tatry aj zaplatené a následne zo strany žalobcu došlo k bezhotovostnej úhrade týchto prác na bankové účty spoločnosti RM MART, s.r.o. a SKRM, s.r.o., ktoré práce vykonali. Čo sa týka tej skutočnosti, že žalobca nekomunikoval s konateľom spoločnosti RM MART, s.r.o., tento uviedol, že konal s prokuristom p. D., ktorý robotníkov na odstraňovanie kalamity aj fakticky dodal, preto nemal dôvod zisťovať, či tieto osoby sú prihlásené v Sociálnej poisťovni. Poukázal aj na to, že dňa 6.10.2017 p. D. bol vypočutý a potvrdil dodanie predmetných prác s uvedením konkrétnych mien pracovníkov.

Žalobca namietal aj nezákonne získané dôkazy, keďže napadnuté rozhodnutia vychádzajú aj z dôkazov získaných po vyhotovení protokolu, teda po 27.9.2017, pričom tieto v protokole žiadnym spôsobom nie sú uvedené, v priebehu daňovej kontroly neboli vykonané a žalobca sa k nim nemohol vyjadriť. Konkrétne namietal zákonnosť operatívnych informácií z iných daňových konaní o tom, že spoločnosť RM MART, s.r.o., resp. p. D. mal pre iné subjekty vystavovať faktúry, keďže prvýkrát sa o uvedenej skutočnosti dozvedel až z napadnutého rozhodnutia a nie počas daňovej kontroly. Taktiež namietal zákonnosť úradného záznamu Daňového úradu Košice č. 102413227/2017 zo dňa 20.11.2017, keďže ide o informácie z iného daňového konania, ktoré boli získané dva mesiace po vyhotovení protokolu. Z toho istého dôvodu namietal aj zistenia, že konateľ RM MART, s.r.o., p. D. nemal vedieť, že je konateľom uvedenej spoločnosti, keďže tieto skutočnosti vyšli najavo až 6.10.2017, a taktiež aj správa Sociálnej poisťovne bola získaná po skončení daňovej kontroly a žalobca sa k tejto skutočnosti už nemohol vyjadriť. Žalobca namietal, že správca sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že p. D. označil osoby, ktoré práce vykonávali. Poukázal na to, že správca dane nevypočul svedka B., konateľa SKRM, s.r.o, ktorého žalobca navrhol ako svedka a taktiež sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Poukázal na to, že existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované služby a objemy dodávok, t.j. vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a obsahovo a objemovo spárovať, pričom takéto objemy dodávok, prísne limitované časom, nemohli byť vykonané iba vo vlastnej réžií žalobcu, ale boli vykonávané dodávateľským spôsobom. Za základné ekonomické pravidlo žalobca označil, že ak sa tovar nenakúpil, neexistuje, takýto tovar nemôže byť ani predaný, čiže nemôže existovať ani tržba z neexistujúceho tovaru. Za logické vyústenie tohto pravidla žalobca považoval to, že nedodané služby nemohli byť ďalej ani predané, preto úvahy o tom, že služby boli nakúpené od iného dodávateľa sú bezpredmetné. Žalobca namietal, že správca dane bol 3 roka nečinný, pričom samotný žalobca zabezpečil kontakt na svedka - prokuristu dodávateľskej spoločnosti a poskytol ho správcovi dane ešte pred vydaním protokolu.

Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základe napadnutého rozhodnutia bol v rozpore s administratívnym spisom a nemal v ňom oporu a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Na

základe uvedeného žiadal žalobcu zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 22.5.2018, č. 101009440/2018 a priznať nárok na náhradu trov konania.

IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4.12.2018 uviedol, že tvrdenie žalobcu o mieste daňovej kontroly je pre posúdenie zákonnosti začatia daňovej kontroly právne irelevantné, keďže práve uvedené miesto zabezpečila žalobkyňa. Daňová kontrola sa začala 17.10.2016, t.j. v deň uvedený v oznámení č. 103860313/016 zo dňa 8.9.2016. K nezákonnému doručeniu protokolu žalovaný uviedol, že o e-Governmente v ustanovení § 60b ods. 2 stanovuje, že orgán verejnej moci môže postupovať podľa osobitného predpisu, ktorým je v predmetnom prípade Daňový poriadok. Z elektronického výkonu moci bola vyňatá agenda finančnej správy, v ktorej elektronická komunikácia prebieha prostredníctvom portálu FS, teda sa jedná o elektronickú komunikáciu podľa iného právneho predpisu. Žalovaný poukázal na to, že Daňový poriadok v ustanovení § 30 ods. 1 umožňuje doručovať písomnosť prostredníctvom správcu dane a v prípade ich odmietnutia spája s takýmto konaním následok fikcie doručenia. Čo sa týka miesta doručovania, žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku neviaže osobnú formu doručenia písomnosti na miesto doručenia, t.j. v prípade, ak adresát odmietne písomnosť prijať, považuje sa táto za doručenú aj napriek tomu, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Vzhľadom k uvedenému nesúhlasil žalovaný so žalobcom, že kontrola nebola v zákonnom stanovenej lehote.

K skutkovým okolnostiam žalovaný zotrval na skutkových zisteniach správcu dane, ktoré vo vyjadrení zhrnul, pričom sa jedná o totožné závery ako vyplývajú z napadnutých rozhodnutí. Zároveň žalovaný uviedol, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou „čiernej práce“, napr. fyzickými osobami, ktoré nie súd podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na dani z pridanej hodnoty ale správca dane preukazne zistil, že neboli dodané deklarovaným dodávateľom a to spoločnosťou RM MART, s.r.o.. Žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalitách Vysoké Tatry ale spochybnil práce vykonané osobou uvedenou na predložených faktúrach, keďže uvedené nebolo v procese dokazovania preukázané.

Žalovaný uviedol, že pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, ktorá toto zdaniteľné plnenie účtovala a kumulatívnemu naplneniu základných podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH v súlade so zákonom o DPH. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobca v danom prípade nepreukázal vierohodnými a overiteľnými dôkazmi, že mu boli deklarované služby dodané tak ako sú uvedené vo faktúrach a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane.

Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , v ktorom najvyšší súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva a to zásadu poctivého obchodného styku, v zmysle ktorého štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak mu takéto vedomosti chýbajú, ide o výkon práva v rozpore s , ktorý nepožíva právnu ochranu. Keďže v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia žalovaný uviedol, že žalobca mal povinnosť daň jednak priznať ale zároveň mal toto tvrdenie aj preukázať, t.j. mal preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak ako ho deklaroval žalobca v daňovom priznaní a to aj osobou, uvedenou na tomto doklade. V prejednávanom prípade podľa žalovaného však bola spochybnená existencia deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktoré mali byť predmetom obchodovania v reťazci dodávateľov RM MART, s.r.o. - SKRM, s.r.o. a HOLZ PRODUKT, s.r.o., keďže obchodom týchto spoločností svedčí iba existencia formálnych dokladov. Uviedol, že najvyšší súd už viackrát judikoval, že podmienky, za ktorých vzniká nárok na odpočet sú hmotnoprávnej povahy a ich preukázanie spočíva na daňovom subjekte (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím ÚS SR z 23.2.2011)

K rozsudkom C- 354/03, C- 355/03, C- 484/03, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí v spojenej veci vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je niektorá transakcia zaťažená daňovým podvodom, avšak uvedené rozsudky nemožno na predmetnú vec aplikovať, nakoľko Súdny dvor EÚ vychádzal z toho, že plnenie predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje 6.Smernica, avšak v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnená podmienka podľa § 19 ods. 2 z. o DPH.

Poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor na preukazovanie reálneho dodania deklarovaných služieb v rámci obchodných vzťahov. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie ale daňový subjekt musí preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry.

Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, pričom skutočným obsahom podľa správcu dane bolo iba profitovať žalobcom na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarovaného ako nákup od tuzemského dodávateľa, pri ktorých sa však reálnosť dodania nepotvrdila. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec správne posúdil, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi trovy.

V.

Replika žalobcu

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.1.2019 uviedol, že zotrváva na všetkých svojich skutkových a právnych tvrdeniach uvedených v žalobe.

K tvrdeniu žalovaného, že priestory Hotela Beliér zabezpečoval žalobca po dohode so správcom sa podľa vyjadrenia žalobcu nezakladajú na pravde, keďže neexistuje žiadny cestovný príkaz ani súhlas s pracovnou cestou do Hotela Beliér. K nezákonnosti doručenia protokolu žalobca uviedol, že spornou skutočnosťou v predmetnom prípade sú účinky, resp. dôsledky, ktoré vyvoláva doručenie protokolu v listinnej podobe na adresu trvalého pobytu konateľov žalobcu. Keďže žalobca má za to, že protokol nebol doručený v lehote 1 roka od začatia daňovej kontroly akékoľvek dorubovanie dane v dôsledku takto vykonanej kontroly je protiprávne. Žalobca zotrval na tom, že bolo v dostatočnej miere preukázané, že práce boli aj reálne vykonané, čo v neposlednom rade nespochybňuje ani samotný žalovaný.

VI.

Duplika žalovaného

Žalovaný v duplike zo dňa 18.2.2019 poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku, v zmysle ktorého má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie kontroly. Keďže v oznámení o začatí daňovej kontroly bolo uvedené, že táto sa vykonáva v sídle žalobcu, pričom u neho neboli vhodné podmienky, žalobca po dohode so správcom dane zabezpečil iné vhodné miesto na výkon daňovej kontroly. Z cestovného príkazu ako aj z výpisu dochádzky zamestnankyne je zrejmé, že na služobnú cestu v deň začatia daňovej kontroly bol vyhotovený riadny cestovný príkaz, v ktorom je uvedené miesto rokovania na adrese sídla žalobcu a adrese sídla ekonómky žalobcu. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že poverené zamestnankyne správcu dane sa dostavili na dresu miesta výkonu daňovej kontroly, ktoré bolo dohodnuté so žalobcom. Skutočnosť, že žalobca v konečnom dôsledku na uvedenej adrese zabezpečil

miesto výkonu daňovej kontroly v deň jej začatia v priestoroch Hotela Beliér, žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť. Podľa žalovaného zamestnankyne správcu dane nemohli predpokladať, že žalobca v uvedenom hoteli nemá zriadenú žiadnu kanceláriu, pretože je bežnou praxou, že podnikateľské subjekty majú v prenájme aj priestory hotelov. Žalovaný sa nevyhol ani pomenovaniu miesta začatia daňovej kontroly, keďže toto je riadne uvedené v protokole z daňovej kontroly na prvej strane.

Čo sa týka účinnosti doručenia zotrval žalovaný na predchádzajúcich vyjadreniach a mal za to, že protokol ako aj výzva na vyjadrenie boli riadne žalobcovi doručené dňom, kedy tieto odmietol prevziať. Čo sa týka ustanovenia § 14 Daňového poriadku uvedené upravuje, ktoré osoby majú povinnosť doručovať podania správcovi dane prostredníctvom elektronických prostriedkov, čiže predmetné ustanovenie neobsahuje povinnosť elektronického doručovania zo strany správcu dane daňovým subjektom ale túto povinnosť ukladá daňovým subjektom. Žalovaný mal za to, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade som zákonom a protokol je zákonný.

VII.

Priebeh konania pred správnym súdom

Krajský súd v Prešove ako súd vecne a miestne príslušný všeobecnú správnu žalobu prejednal v konaní vedenom pod sp. zn. .

Rozsudkom č. k. -281 zo dňa 7.11.2019 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 101009440/2018 zo dňa 22.5.2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozsudku správny súd poukázal na to, že prejednal konanie, v ktorom bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, pričom vychádzal z výkonu daňovej kontroly, ktorá bola vykonávaná u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj až november 2014, z ktorej bol vyhotovený identický protokol č. 102046117/2017 zo dňa 27.9.2017. Správny súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa 7.11.2019.

V rozsudku sp. zn. -281 zo dňa 7.11.2019 krajský súd považoval žalobcom uvedenú námietku ohľadom doručovania protokolu o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 27.09.2017 za opodstatnenú a dospel k záveru, že doručenie protokolu zo dňa 27.9.2017 nebolo vykonané v súlade s § 30 ods. 5 v spojení s § 31 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správcovi dane vyplývala povinnosť doručiť protokol elektronickými prostriedkami, k čomu nedošlo. Aj za predpokladu, že by správca dane považoval doručovanie zamestnancami správcu dane za účelné, teda nedoručoval by elektronickými prostriedkami, nemožno doručovať písomnosti v rozpore s miestom doručenia, ktoré vyžaduje zákonné ustanovenie v § 30 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane bol povinný teda doručiť protokol na adresu sídla žalobcu. Správny súd sa v tomto ohľade stotožnil so žalobcovou žalobnou námietkou nesprávnosti doručovania predmetného protokolu a považoval doručenie za nezákonné a teda neúčinné.

Ďalej krajský súd dôvodil tým, že s poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti, pričom podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, správny súd mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch osôb, ktoré podľa tvrdení prokuristu dodávateľa mali vykonávať práce na odstraňovaní kalamity. Uvedené osoby boli v predložených dohodách o pracovných činnostiach označené menom, priezviskom, dátumom narodenia, rodným číslom, mestom trvalého bydliska ako aj číslom občianskeho preukazu, preto správca dane dopytom na Register obyvateľov mohol zistiť konkrétnu adresu týchto osôb a následne tieto predvolať na výsluch za účelom zistenia, či tieto osoby vykonávali pilčícke práce a pre aký subjekt, prípadne za účelom zistenia iných skutočností relevantných pre predmetné daňové konanie. Uvedené zistenia považoval správny súd za rozhodujúce pre zistenie, či tieto označené osoby vykonávali

práce, vyúčtované na jednotlivých faktúrach, pre spoločnosť RM MART, s.r.o. a SKRM,s.r.o. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a preto napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím správcu dane zrušil podľa .

VIII.

Konanie o kasačnej sťažnosti

Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný kasačnú sťažnosť podľa . Namietal, že sa nestotožňuje s prijatým záverom v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu (bod 68 rozsudku zo 7.11.2019. sp. zn. ), v ktorom súd uviedol, že v konaní správnych orgánov sa vyskytla vada, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov, súvisiaca s procesným postupom správcu dane s doručovaním protokolu z daňovej kontroly z 27.9.2018 č. 102046117/2017, pretože v danom prípade doručovanie predmetného protokolu žalobcovi, zamestnanci správcu dane Daňového úradu Prešov uskutočnili v súlade s procesným predpisom - druhej vety ustanovenia 30 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa žalobcu v spojení s Daňového poriadku, neukladá povinnosť správcovi dane doručovať písomnosti daňovým subjektom elektronickými prostriedkami, tak ako to uvádza správny súd v bode 68 rozsudku. Žalovaný nesúhlasil s námietkou krajského súdu, že sa s pochybením správcu dane nevysporiadal a uviedol, že s procesom doručovania protokolu zamestnancami správcu dane žalobcovi riadne zákonným spôsobom vysporiadal, čo vyplynulo jednak z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z vyjadrenia k žalobe. Žalovaný poukázal na procesnú stránku daňového práva, ktorý v ustanovení Daňového poriadku ustanovuje, že správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosť doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa ustanovenia daňového poriadku ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosti prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb, iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis alebo verejnej vyhlášky. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva záver, že daňový poriadok stanovuje, že písomnosti v rámci správy daní sú doručované rôznymi spôsobmi, pričom sú prednostne doručované elektronickými prostriedkami alebo zamestnancami správcu dane. Podľa žalovaného z odôvodnenia kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa reálnym doručovaním protokolu zamestnancami správcu dane ( Daňového poriadku) žiadnym spôsobom nezaoberal, ale v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdil, že „protokol bol správca dane povinný žalobcovi doručiť elektronickými prostriedkami, k čomu nedošlo“. Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že výnimku z povinnosti odosielania úradných dokumentov cez elektronickú schránku na ÚPVS ustanovuje zákona o e-Governmente, podľa ktorého môže orgán verejnej moci postupovať podľa osobitného predpisu, ktorý samostatne upravuje spôsob elektronickej komunikácie. V prípade Finančnej správy SR ide o daňový poriadok, pričom z tohto dôvodu bola z elektronického výkonu moci vyňatá agenda Finančnej správ SR, v ktorej elektronická komunikácia prebieha prostredníctvom portálu Finančnej správy (PFS). Na základe uvedených skutočnosti tvrdenie súdu, že zamestnanci správcu dane nedoručili protokol a výzvu žalobcovi elektronicky, je z jeho strany nedôvodné, pretože v danom prípade správca dane bol povinný doručovať predmetné písomností podľa procesného predpisu § až 35 Daňového poriadku. Sťažovateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, správneho súdu (bod 89 rozsudku) ohľadom výsluchu označených osôb.

Vo vzťahu k meritu veci žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom dôkazného bremena, z ktorej podľa žalovaného vyplynul záver, že ak správca dane spochybní reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Ak totiž daňovník reálne nepreukáže uskutočnenie zdaniteľného plnenia, je vecou jeho podnikateľského rizika, aby znášal dôsledky tohto konania. Pri uzatváraní obchodov si mal dostatočne zistiť a overiť dôveryhodnosť svojho zmluvného partnera, inak sa vystavuje riziku neuznania takýchto výdavkov za daňové výdavky zo strany daňových orgánov. Kasačnému súdu žalovaný navrhol, aby napadnutý rozsudok správneho súdu z 07.11.2019, č. k. -281 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší správny súd SR ako súd kasačný rozsudkom sp. zn. zo dňa 09.12.2021 zrušil kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu č. k. -281 zo dňa 7.11.2019 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozsudku kasačný súd rozhodol tak, že kasačnej sťažnosti žalovaného vyhovel a napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom konaní bol predmetom konania o kasačnej sťažnosti rozsudok, ktorým Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie žalovaného z 9.8.2018 Číslo: 101548589/2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 22.5.2018 Číslo: 101009440/2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Konanie vychádza z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj až november 2014, z ktorej bol vyhotovený protokol z 27.9.2017 č.: 102046117/2017. Nakoľko kasačný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z dôvodov uvedených v odôvodnení zrušujúceho rozsudku, krajský súd postupoval v zmysle vysloveného právneho názoru NSS SR a vo veci opätovne rozhodol.

IX.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa , žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.

Podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku, ak adresát bezdôvodne odmietne prijať písomnosť, je táto doručená dňom, keď bolo prijatie odmietnuté; o tom musí doručovateľ adresáta poučiť.

Podľa § 30 ods. 5 Daňového poriadku, ak nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla (ďalej len „miesto doručenia“); ustanovenie § 9 ods. 11 tým nie je dotknuté.

Podľa § 31 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou.

Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku, písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe, je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela.

Podľa § 32 ods. 1, 3, 4 a 7 Daňového poriadku na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami (ďalej len „elektronický dokument“) sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného predpisu) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý o to požiada. Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v odseku 3. Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní.

Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a

§ 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2.

Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

Na prejednanie veci nariadil správny súd podľa pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 07.02.2023. Na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcu, žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil, správny súd preto vec prejednal v neprítomnosti žalovaného podľa .

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na žalobnom návrhu aj na žalobných bodoch, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: -281, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. , s ktorého závermi sa musí správny orgán vysporiadať.

Správny súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s podstatnou námietkou žalobcu a to, že protokol zo dňa 27.9.2018 č. 102046117/2017 nebol žalobcovi riadne doručený a stal sa tak nezákonným dôkazom, o ktorý správca dane oprel svoje závery v rozhodnutí. V spojitosti s tvrdeným nedoručením protokolu následne žalobca namietal aj neukončenie daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote.

Najvyšší súd SR v bode 9 odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. zo dňa 27.1.2021 citoval vo vzťahu k tejto námietke nasledovnú časť rozsudku sp. zn. zo dňa 7.11.2019, ktorý sa týka daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobia máj – november 2018 a teda aj veci pôvodne vedenej pod sp. zn.: :

„10. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a vyjadrení žalovaného k žalobe z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu 11.Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 12.Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je preukázanie doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly a naplnenia podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH a s tým súvisiace unesenie dôkazného bremena zo strany sťažovateľa, resp. jeho prípadný prenos na správcu dane. S poukazom na obsah spisu s týmto však bezprostredne súvisí aj čiastková otázka

viažuca sa k tomu, či sťažovateľ prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti za účelom zabránenia tomu, aby bolo reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ako sú deklarované prostredníctvom daňových dokladov, spochybnené. 13.Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nekonzistentný, nepresvedčivý, zmätočný a vnútorne si vzájomne odporujúci a správny súd vec nesprávne právne posúdil. 14.Na úvod kasačný súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve s odkazom na ustanovenie , . Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to. že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. 15.Podľa názoru kasačného súdu je správny súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne vysporiadať so všetkými podstatnými žalobnými námietkami a vyjadreniami žalovaného. Ak správny súd správnej žalobe vyhovie a napadnuté rozhodnutie zruší, pričom sa riadne nevysporiada s námietkami žalovaného alebo sa zabudne zaoberať niektorou z podstatných námietok žalobcu alebo žalovaného, nemôže kasačný súd nič iné, ako jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by žalobné námietky kasačný súd mohol sám spoľahlivo posúdiť z obsahu predložených spisov. 16.V prejednávanej veci kasačný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že správny súd si vo svojom rozhodnutí sám odporuje, ak považoval daňovú kontrolu za neukončenú a protokol riadne nedoručený a následne v bode 89 svojho rozhodnutia uvedie, že „V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov najskôr sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a iba v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne ich úlohou doplniť dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť dokazovanie o výsluch osôb označených ako zamestnanci spoločnosti RM MART, s.r.o. a vysporiadať sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka D., ako aj svedka p. B., resp. tieto dôkazy vykonať". Toto nemožno považovať zo strany krajského súdu za zrozumiteľné a presvedčivé vysvetlenie dôvodov, prečo nemožno považovať protokol za doručený podľa daňového poriadku. Zo žiadneho ustanovenia zákona (rozumej daňového poriadku a zákona o e-Governmente) nevyplýva záver, že by právny úkon správcu dane, t. j. doručovanie protokolu prostredníctvom správcu dane, mal za následok jeho neplatnosť a to aj v prípade, že sa nedoručovalo v sídle daňovníka, u ktorého bola vykonaná daňová kontrola, ale v mieste, kde sa oprávnené osoby zdržiavali. Kasačný súd musel preto námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci v časti týkajúcej sa povinnosti doručovať protokol výlučne elektronickým spôsobom vyhovieť, nakoľko správca dane môže doručovať písomnosti buď elektronicky, alebo aj prostredníctvom svojich zamestnancov, nakoľko mu to umožňuje ust. daňového poriadku, pričom oba spôsoby doručenia sú rovnocenné. Pokiaľ ide o samotné meritum veci kasačný súd odkazuje na svoju doterajšiu širokú a dostatočnú judikatúru.“ 17. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná v zmysle ustanovenia a , a preto rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. - 219 zo 07. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia na ďalšie konanie. P ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy v spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy vo vyššie naznačenom smere. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd aj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti (ustanovenie 467 ods. 3 ).“

V zrušujúcom rozsudku NSS SR pod sp. zn.: zo dňa 9. decembra 2021 cituje:

„Kasačný súd konštatuje, že primárnou, predbežnou otázkou pre posúdenie predmetnej veci je preukázanie doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly. Len prípadný záver správneho súdu o tom, že daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote jedného roka, dáva opodstatnenie na následný meritórny prieskum rozhodnutia správneho orgánu. V predmetnej veci platí, že až po jednoznačnom závere, že bol Protokol dňa 27.09.2017 žalobcovi za vyššie opísaného skutkového záveru doručený, je možné zaoberať sa následnou otázkou o naplnení podmienok pre uplatnenie si

odpočtu DPH a unesením dôkazného bremena zo strany žalobcu. V prípade záveru o neúčinnosti doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly, v dôsledku čoho by bola prekročená zákonná lehota jedného roka, sa ďalšie skúmanie rozhodnutia správneho orgánu javí ako nadbytočné. Hoci krajský súd v bodoch 67-74 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že bol Protokol doručený nezákonne, a teda neúčinne, v záverečnom usmernení pre správny orgán v bode 89 napadnutého rozsudku uviedol: „V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov najskôr sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a iba v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne ich úlohou doplniť dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť dokazovanie o výsluch osôb označených ako zamestnanci spoločnosti RM MART, s.r.o. a vysporiadať sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka..., resp. tieto dôkazy vykonať.“ Z uvedeného vyplýva, že krajský súd si v napadnutom rozsudku sám odporuje, ak najprv považovať daňovú kontrolu za neukončenú a Protokol riadne nedoručený a následne uložil správnym orgánom úlohu vysporiadať sa s námietkou týkajúcou sa nedodržania zákonnej lehoty. V zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku. Kasačný súd zdôrazňuje, krajský súd sa mal sám jednoznačne vysporiadať s námietkou týkajúcou sa nedodržania zákonnej lehoty a toho, či došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej lehote v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu. Krajský súd v napadnutom rozsudku najprv uviedol, že Protokol nemožno považovať za doručený a následne uviedol, že orgán verejnej správy má vo veci ďalej postupovať tak, že sa vysporiada s námietkou o doručenie tohto Protokolu. Krajský súd rovnako nepresvedčivo vysvetlil dôvody, prečo nemožno považovať Protokol za doručený podľa §30 ods. 4 Daňového poriadku, keď najprv konštatoval, že správca dane bol povinný Protokol doručovať elektronicky a následne uviedol, že správca dane mal Protokol doručovať v sídle daňovníka, u ktorého bola vykonaná daňová kontrola. Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, nepresvedčivý, zmätočný a vnútorne si vzájomne odporujúci. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve s odkazom na ustanovenie . Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a správnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväznosti vyhodnotenia jednotlivých skutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd nepostupoval v intenciách ustanovenia , druhá a tretia veta, pretože, ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Kasačný súd zdôrazňuje, že postup pre orgán verejnej správy v napadnutom rozsudku priamo odporuje zvyšnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Toto je v rozpore s povinnosťou krajského súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, ktorá je podstatnou súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces. Vychádzajúc z uvedeného, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná v časti namietajúcej rozpory v záveroch krajského súdu v zmysle ustanovenia , preto rozsudok krajského súdu v Prešove č. k.: -281 zo dňa 7. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy v spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy tak, že sa najprv sám jednoznačne vysporiada s tým, či bol v predmetnej veci Protokol riadne doručený, a teda či bola daňová kontrola ukončená v zákonnej lehote. Len v prípade, ak krajský súd dospeje k jasnému záveru, že Protokol bol účinne doručený v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne jeho úlohou zaoberať sa otázkou dokazovania v daňovom konaní. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd aj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti (ustanovenie ).“

Podľa ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd, aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

Správny súd je v zmysle viazaný vyššie citovaným právnym názorom kasačného súdu, preto námietku týkajúcu sa doručovania protokolu o daňovej kontrole žalobcovi a z nej plynúcu námietku o nezákonnej dĺžke trvania daňovej kontroly posúdil ako nedôvodnú.

K námietke týkajúcej sa nedoručovania písomnosti v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania elektronicky správny súd poukazuje najmä na znenie § 63 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 32 ods. , § 14 ods. 2 písm. a) a § 165b ods. 3 Daňového poriadku, ako aj na relevantné ustanovenia (§ 60b ods. 1, 2 a § 60f ods. 1, ods. 6) zákona o e-Governmente upravujúcich podmienky doručovania písomnosti v daňovom konaní, a to aj elektronickou formou.

V zmysle § 165b ods. 3 Daňového poriadku sa podľa ustanovenia § 32 Daňového poriadku o elektronickom doručovaní malo postupovať najskôr od 1. januára 2016, aj to však len vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na webovom sídle.

Podľa § 60f ods. 6 zákona o e-Governmente správca špecializovaného portálu alebo agendového systému slúžiaceho na elektronickú úradnú komunikáciu s orgánmi finančnej správy v colnom konaní alebo inom správnom konaní pred colným orgánom a v správe daní, nie je do 31. decembra 2020 povinný prepojiť informačné systémy verejnej správy v jeho správe s ústredným portálom, ak umožňuje elektronickú komunikáciu s nimi prostredníctvom ústredného portálu iným spôsobom.

Z ustanovenia § 60f ods. 6 zákona o e-Governmente, ktorý je osobitným predpisom upravujúcim elektronické doručovanie písomnosti pri výkone verejnej moci nevyplýva odlišné stanovenie povinnosti elektronického doručovania správcom dane, než vyplýva z § 165 ods. 3 daňového poriadku v spojení s § 32 Daňového poriadku.

Elektronické doručovanie vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty na webovom sídle Finančnej správy SR v čase pred doručením napadnutých rozhodnutí zverejnené nebolo a Finančná správa SR doručovala do 31.12.2021 dokumenty elektronicky prostredníctvom svojho špecializovaného portálu Finančnej správy SR len vo vzťahu k spotrebným daniam.

S ohľadom na obsah citovaných ustanovení je preto možné uzavrieť, že v čase doručovania protokolu o daňovej kontrole žalobcovi neexistovala žiadna zákonná prekážka doručovania písomností správcu dane daňovému subjektu osobným doručením v listinnej podobe v zmysle § 30 ods. 1 Daňového poriadku.

Ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku upravuje okolnosti osobného doručenia písomnosti správcu dane adresátovi, pričom dôsledky bezdôvodného odmietnutia prijatia písomnosti v podobe fikcie doručenia nespája s doručovaním realizovaným na konkrétnom mieste podľa § 30 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobnú námietku žalobcu ohľadom nezákonného doručenia protokolu preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Na základe uvedeného je preto v súlade s právnym názorom žalovaného možné ustáliť, že daňová kontrola u žalobcu začala v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole č. 103860313/2016 zo dňa 08.09.2016 (dňa 17.10.2016) a skončila doručením protokolu o daňovej kontrole č. 102046117/2017 dňa 27.9.2017, bola teda ukončená v termíne podľa §

46 ods. 10 Daňového poriadku. Námietku žalobcu týkajúcu sa nezákonnej dĺžky daňovej kontroly preto správny súd v intenciách právne záväzného názoru kasačného súdu považoval za nedôvodnú.

Žalobca namietal aj nezákonnosť začatia daňovej kontroly, keďže táto začala v priestoroch hotela Bélier a nie v sídle daňového subjektu. Napriek tomu, že žalobca ako aj žalovaný venovali vo svojich vzájomných vyjadreniach tejto otázke pomerne široký priestor a žalobca navrhol správnemu súdu aj vykonanie ďalšieho dokazovania ohľadne toho, kto navrhol hotel Bélier ako miesto začatia výkonu daňovej kontroly, správny súd túto námietku nepovažoval za natoľko zásadnú, aby bolo nevyhnutné v jej intenciách dopĺňať dokazovanie v konaní o správnej žalobe.

Podľa § 44 ods. 2 Daňového poriadku daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Už z citovaného ustanovenia je zrejmé, že daňový poriadok pripúšťa aj iné miesto výkonu daňovej kontroly, než sú priestory daňového subjektu. Zároveň z uvedených ustanovení vyplýva, že o inom mieste je potrebné uvažovať v zásade iba v prípadoch, ak výkon daňovej kontroly u daňového subjektu nie je možný, alebo s ohľadom na dosiahnutie účelu kontroly je vhodnejšie ju vykonať na inom mieste.

Daňový poriadok nestanovuje, akým spôsobom má byť určené iné miesto výkonu daňovej kontroly. V § 45 ods. 2 písm. b) Daňový poriadok stanovuje povinnosť daňového subjektu zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, nestanovuje však, že by bol správca dane povinný takto zabezpečené miesto akceptovať (k tomu bližšie aj Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015).

Podstatnou skutočnosťou pri určení miesta daňovej kontroly v zmysle citovaných ustanovení daňového poriadku teda je to, aby dôvodom jeho výberu bolo lepšie dosiahnutie účelu daňovej kontroly na tomto mieste, než u daňového subjektu a aby takto zvolené miesto bolo na výkon daňovej kontroly vhodné.

V súvislosti s vhodnosťou miesta daňovej kontroly konštatoval vo vzťahu k totožne znejúcej právnej úprave § 85 ods. 2 daňového řádu Najvyšší správny súd ČR v rozsudku sp. zn. (891/2006 Sb. NSS) nasledovné závery: „Dotčené - ostatně nepříliš vhodně formulované - ustanovení stanoví jednoznačně povinnost daňového subjektu „zajistit vhodné místo a podmínky k provádění daňové kontroly“. To, jestli místo a podmínky (podle mínění daňového subjektu „vhodné“) vyhovují, musí sám posoudit správce daně s ohledem na konkrétní okolnosti daňové kontroly, zejména rozsah kontrolovaných písemností, její předpokládanou časovou náročnost, dostupnost takto zvoleného místa pro pracovníky správce daně, jejich časové možnosti při vytížení dalšími pracovními úkoly atp. Výběr místa, které daňový subjekt zajistil, proto musí podrobit své úvaze správce daně a využít jej nebo nevyužít [a v takovém případě současně podle § 16 odst. 2 písm. g) d. ř. převzít doklady ke kontrole provedené v sídle správce daně]. Opačný názor, zejména v tom smyslu, že daňový subjekt bude sám svým výběrem určovat, kde se kontrola provede, nejenže nemá oporu v zákoně, ale mohl by fakticky zmařit také cíl a smysl kontroly samotné.“

V danom prípade z obsahu správnej žaloby vyplýva, že samotná konateľka žalobcu oznámila správcovi dane, že priestory daňového subjektu boli práve v tomto období vytopené a teda na výkon kontroly nevhodné, preto navrhla, že doklady viažuce sa na výkon kontroly prinesie na príslušný daňový úrad.

V zmysle doposiaľ uvedeného správny súd konštatuje, že aj keby výber miesta začatia daňovej kontroly prebehol tak, ako tvrdí žalobca a teda že miesto v hoteli Bélier určil správca dane a nie daňový subjekt, ktorý navrhol výkon kontroly u správcu dane, uvedená skutočnosť sama osebe nespôsobuje

nezákonnosť daňovej kontroly a nepoužiteľnosť jej zistení v ďalšom konaní. Správca dane by nebol ani v takomto prípade viazaný návrhom miesta výkonu kontroly zo strany daňového subjektu.

Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti zvoleného miesta kontroly, aj v zmysle citovaného názoru Najvyššieho správneho súdu ČR je v tomto smere významným názor správcu dane, ktorý vhodnosť posúdi s ohľadom na konkrétne okolnosti daňovej kontroly. Názor daňového subjektu o nevhodnosti takto zvoleného miesta by sa mohol premietnuť do záveru o nezákonnosti daňovej kontroly iba v tom prípade, ak by nevhodne zvolené miesto malo za priamy dôsledok porušenie konkrétnych procesných práv daňového subjektu resp. by malo preukázateľne negatívny dopad na priebeh a výsledok daňovej kontroly. Takýto následok, v podobe - nie iba potenciálneho - porušenia konkrétnych verejných subjektívnych práv daňového subjektu nevhodnou voľbou miesta výkonu daňovej kontroly by musel žalobca v správnej žalobe tvrdiť a v zmysle aj preukázať, čo sa v danom prípade nestalo. Dôkazy navrhnuté žalobcom mali iba preukázať, ako došlo k tomu, že daňová kontrola začala v priestoroch hotela Bélier, avšak žiadnym spôsobom nepreukazovali, že práve táto okolnosť zásadným spôsobom negatívne zasiahla do práv daňového subjektu súvisiacich s výkonom daňovej kontroly a negatívne ovplyvnila jej priebeh.

Z uvedeného dôvodu nepovažoval preto správny súd za potrebné a hospodárne venovať širší priestor vykonaniu dokazovania ohľadne tvrdení žalobcu a žalovaného týkajúcich sa spôsobu určenia miesta začatia daňovej kontroly.

Čo sa týka žalobcovej námietky spočívajúcej v unesení jeho dôkazného bremena, o tom, že skutočne došlo k zdaniteľnému dodaniu služieb, správny súd vzhľadom na to, že kasačný súd k meritórnemu posúdeniu záverov žalovaného a správcu dane neuviedol žiaden konkrétny právny názor, iba poukázal na existenciu rozsiahlej judikatúry bez jej ďalšej konkretizácie, opätovne posúdil túto časť žalobných námietok v intenciách aktuálnej rozhodovacej činnosti SD EÚ a na ňu nadväzujúcej judikatúry Ústavného súdu SR a všeobecných súdov.

Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-284/2011 vyplýva, že: „Články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje, aby sa za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veci samej, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodania tovaru z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto dodania sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba dane vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

Priznanie práva na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe odoprieť len vtedy, ak sa po celkovom posúdení všetkých skutočností a skutkových okolností prejednávanej veci vykonaného v súlade s pravidlami dokazovania podľa vnútroštátneho práva preukáže, že táto osoba sa dopustila podvodu na DPH, alebo vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou takého podvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 30, a uznesenie z 10. novembra 2016, Signum Alfa Sped, C-446/15, neuverejnené, EU:C:2016:869, bod 36). Právo na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak tieto skutkové okolnosti boli z právneho hľadiska dostatočne preukázané inak než na základe domnienok (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2020, Crewprint, C-611/19, neuverejnené, EU:C:2020:674, bod 45).

V zmysle judikatúry SD EÚ správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, bod 51). Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba,

ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 61).

Podľa aktuálnej judikatúry SD EÚ, keďže „odopretie práva na odpočítanie dane predstavuje výnimku z uplatnenia základnej zásady, ktorú toto právo predstavuje, daňovým orgánom prináleží z právneho hľadiska dostatočne preukázať objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu na DPH alebo že vedela alebo mala vedieť, že plnenie, ktoré uvádza ako základ práva na odpočítanie dane, je súčasťou takého podvodu. Vnútroštátnym súdom ďalej prináleží overiť, či dotknuté daňové orgány preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností“ (uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 57 a tam citovaná judikatúra).

Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, úplnosť, vierohodnosť, správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa 23.02.2011).

S poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti, pričom podľa ustanovenia §24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, správny súd mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch osôb, ktoré podľa tvrdení prokuristu dodávateľa mali vykonávať práce na odstraňovaní kalamity. Uvedené osoby boli v predložených dohodách o pracovných činnostiach označené menom, priezviskom, dátumom narodenia, rodným číslom, mestom trvalého bydliska ako aj číslom občianskeho preukazu, preto správca dane dopytom na Register obyvateľov mohol zistiť konkrétnu adresu týchto osôb a následne tieto predvolať na výsluch za účelom zistenia, či tieto osoby vykonávali pilčícke práce a pre aký subjekt, prípadne za účelom zistenia iných skutočností relevantných pre predmetné daňové konanie. Uvedené zistenia považoval správny súd za rozhodujúce pre zistenie, či tieto označené osoby vykonávali práce, vyúčtované na jednotlivých faktúrach, pre spoločnosť RM MART, s.r.o.

Správny súd poukazuje na fakt, že v preskúmavanom konaní žalobca bol so správcom dane súčinný, doložil mu účtovnú dokumentáciu, fotodokumentáciu týkajúcu sa poskytovania služieb, vysvetlil spôsob akým došlo k dodaniu služieb a ako boli zdaniteľné obchody vykonávané, doložil mapy úsekov, v ktorých sa pilčícke práce vykonávali. Žalobca taktiež v administratívnom konaní navrhol výsluch p. D., prokuristu spoločnosti RM MART, s.r.o., ktorá bola dodávateľom sporných služieb ako aj 11 osôb, ktoré p. D. označil za osoby, ktoré pilčícke práce vykonali. Správny súd konštatuje, že uvedeným konaním žalobca vyčerpal dôkaznú povinnosť týkajúcu sa tej skutočnosti, aby preukázal, že služby spočívajúce vo vykonaní prác pri odstraňovaní kalamity v roku 2014 boli skutočne vykonané. Správnemu súdu nie sú zrejmé žiadne iné dôkazy, ktorými by žalobca reálne mohol disponovať a ktoré by boli spôsobilé preukázať tú skutočnosť, že mu práce boli skutočne dodané.

Z vykonaného dokazovania zachyteného v administratívnom spise je zrejmé, že žalobca konal s p. D. ako prokuristom spoločnosti RM MART, s.r.o., ktorý potvrdil dodanie služieb ako aj vystavenie predmetných faktúr. Nakoľko dodávateľ nemal vlastných zamestnancov, objednané služby vykonal

prostredníctvom osôb, ktoré pre spoločnosť RM MART, s.r.o. vykonávali práce na základe dohôd o pracovnej činnosti. Tieto dohody o pracovnej činnosti boli správcovi dane doručené, pričom správca dane ich vyhodnotil ako irelevantné z dôvodu, že dohody neobsahovali dostatočne určité identifikačné údaje. Žalobca navrhol výsluch týchto osôb, avšak správca dane ani žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu nevysporiadali. V uvedenom postupe správcu dane ako aj žalovaného konštatoval správny súd vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V rozsudku vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp) z 22. októbra 2015 SD EÚ konštatoval: „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že daňový subjekt je povinný prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia a teda súčasťou daňového podvodu. Správca dane, ako aj žalovaný konštatovali, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od neho možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že nie je účastný na daňovom podvode, keď za nevykonanie opatrení považovali tú skutočnosť, že žalobca nekonal s konateľom dodávateľa. K uvedenému správny súd uvádza, že žalobca konal s prokuristom spoločnosti, ktorého oprávnenie konať ako prokurista bolo zapísané v Obchodnom registri, teda v uvedenej skutočnosti správny súd nevidel porušenie povinnosti žalobcu vykonať opatrenia, aby nebol súčasťou daňového podvodu. Na základe uvedeného nie je z napadnutého rozhodnutia žalovaného zrejmé z čoho žalovaný vyvodil tú skutočnosť, že žalobca mal vedomosť, že je účastný na daňovom podvode. Ak naďalej má správca dane ako aj žalovaný za to, že žalobca vedel o jeho účasti na daňovom podvode, v uvedenom rozsahu je dôkazná povinnosť práve na správcovi dane, aby uvedené preukázal a v rozhodnutí aj odôvodnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a konštatovanie, že sa žalobca zúčastnil na daňovom podvode, pokiaľ žalovaný na tomto závere trvá.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia ako aj správcu dane jednoznačne a na viacerých miestach vyplýva, že žalovaný svoje závery o dôvodnosti nepriznania práva na odpočet dane oprel o skutočnosť, že žalobca nepreukázal dodanie prác deklarovaným dodávateľom resp. subdodávateľsky spoločnosťou RM MART, s.r.o. Žalovaný uviedol, že ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená na ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi. Žalovaný tiež výslovne uviedol, že čo sa týka samotných zdaniteľných obchodov správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalite Vysoké Tatry, avšak spochybnil, že práce boli vykonané spoločnosťou RM MART, s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že uvedené spoločnosti mu dodali služby deklarované na sporných faktúrach.

Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti SD EÚ, konkrétne vo veci Kemwater ProChemie a veci Vikingo Fővállalkozó, prípadne aj na závery súvisiaceho rozhodnutia rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. z 23.03.2022, ktoré boli uvedené aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. z 15.02.2022. V zmysle uvedených rozhodnutí finančná správa je naďalej povinná vyhodnocovať všetky zadovážené dôkazy aj spôsobom,

ktorý je na prospech daňového subjektu (napr. body 39 a 40 rozsudku Kemwater ProChemie), a teda finančná správa musí prijať záver kladný pre daňový subjekt, ak vie taký záver získať aj z iných dôkazov než len tých, ktoré tento subjekt predložil. Pochybnosti o identite dodávateľa či o presnom priebehu dodávateľského reťazca však samé osebe nestačia na prijatie záveru, že právo na odpočítanie dane nemožno priznať (body 45, 47 a 49 uznesenia Vikingo Fővállalkozó).

S ohľadom na vyššie uvedenú aktuálnu judikatúru aj v porovnaní s judikatúrou známou v čase rozhodovania Najvyššieho správneho súdu SR o kasačnej sťažnosti žalovaného je preto pri spochybnení dodania služby deklarovaným dodávateľom z hľadiska posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet dane významnou otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti veci nie sú k dispozícii údaje potrebné na overenie skutočného dodávateľa a jeho postavenia ako platiteľa DPH. Dôkazné bremeno v tomto prípade bude primárne zaťažovať žalobcu.

Žalovaný sa touto otázkou nezaoberal s odôvodnením, že podľa jeho zistení služby neboli dodané, keďže nemohli byť dodané deklarovanými dodávateľmi. S ohľadom na recentnú judikatúru sa však kľúčovým stáva zistenie a preukázanie toho, či žalobcovi boli plnenia dodané iným subjektom, ktorý by bol platcom DPH, a to aj v prípade preukázania, že služby neboli dodané dodávateľmi uvedenými na faktúre. V tomto smere je nevyhnutné dať daňovému subjektu ako aj správcovi dane procesný priestor zaoberať sa v rámci dokazovania aj touto otázkou, ktorá predmetom dokazovania v intenciách prekonanej súdnej judikatúry nebola, preto správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

S ohľadom na uvedenú judikatúru SD EÚ preto správny súd považoval za potrebné z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa a .

Správca dane aj žalovaný sa pri právnom posúdení veci v súlade s doterajšou judikatúrou zameriavali na otázku, či dodávateľmi žalobcu boli práve tie subjekty, ktoré boli označené v daňových dokladoch. S ohľadom na judikatúru vo veci Kemwater ProChemie je však potrebné aj pri neznámej identite dodávateľa skúmať, či bola služba v skutočnosti dodaná zdaniteľnou osobou. Toto dôkazné bremeno leží na žalobcovi, a to vo vzťahu k jednotlivým plneniam. S ohľadom na to, že pri spochybnení dodania služby osobou uvedenou na daňovom doklade nie je možné celkom vylúčiť dodanie inou osobou, ktorá spĺňa podmienky pre postavenie platiteľa DPH, je potrebné vo svetle záverov uvedených v rozsudku SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie dať žalobcovi aj žalovanému priestor opätovne sa touto otázkou zaoberať.

Po doplnení dokazovania na základe doposiaľ uvedených výhrad správneho súdu k postupu správcu dane a rozhodnutiam konajúcich daňových orgánov bude preto potrebné zaoberať sa aj otázkou, či z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu mal postavenie platiteľa DPH, a to aj v prípade, ak by skutočným dodávateľom nebola osoba uvedená na predložených daňových dokladoch, ako aj otázkou, či takéto skutočnosti nevyplývajú z informácií, ktoré majú daňové orgány k dispozícii.

Čo sa týka žalobcom namietanej nezákonnosti dôkazov získaných v iných daňových konaniach, resp. informácií získaných na základe medzinárodnej výmeny informácií a ich použitím v daňovom konaní došlo k porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane je v zmysle ustanovení daňového poriadku, v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, povinný prihliadať na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, a teda aj na zistenia poskytnuté správcami dane z iných daňových konaní. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Správny súd zastáva názor, že § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných, aj na dôkazy získané v inom daňovom konaní, resp. v trestnom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len z titulu ich získania v inom konaní. Správny súd poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca uvedené svedecké výpovede nespochybňoval, namietal iba porušenie práva klásť svedkom otázky. K porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky nedošlo, keďže toto právo možno uplatniť len v rámci ústneho pojednávania pred správcom dane. Vzhľadom na uvedené žalobca postupoval správne, ak navrhol výsluch týchto svedkov s tým, že mieni klásť týmto svedkom otázky. Bude úlohou správcu dane zistiť, čo má byť vykonaným dokazovaním preukázané a v súvislosti s uvedenými zisteniami, vyhodnotiť potrebu vykonať výsluchy svedkov, resp. tieto výsluchy aj vykonať za účasti daňového subjektu.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť dôkazov vykonaných až po vyhotovení protokolu správny súd poukazuje na § 68 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. V danom prípade správca dane vykonal dokazovanie vyplývajúce z návrhov žalobcu (ústne pojednávanie so svedkom D. dňa 6.10.2017), prípadne dokazovanie smerujúce k prevereniu skutočností vyplývajúcich z takto vykonaného dokazovania (kópie dohôd o pracovnej činnosti predložené správcovi dane dňa 12.10.2017 svedkom D. a na to nadväzujúca žiadosť Sociálnej poisťovni zo dňa 13.10.2017). Správca dane tiež v rámci vyrubovacieho konania dostal odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, o ktorú žiadal už pred začatím vyrubovacieho konania dňa 21.3.2017. Z uvedeného vyplýva, že správca dane sa pri vykonávaní dokazovania v priebehu vyrubovacieho konania nijak neodklonil od limitov daných § 68 ods. 3 Daňového poriadku, pričom významným v tomto smere je, že správca dane pred vydaním rozhodnutia o vyrubení dane vykonal so žalobcom ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní dňa 18.5.2018, o ktorom spísal zápisnicu č. 100984857/2018 a ktorého sa žalobca zúčastnil. Žalobca mal teda možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré boli vykonané vo vyrubovacom konaní a zaujať k nim stanovisko. Aj túto jeho námietku preto považoval správny súd za nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O trovách kasačného konania rozhodol súd podľa a v spojení s a . Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania, pretože v konaní o kasačnej sťažnosti nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady trov konania.

Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu ( v spojení s )..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.