Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžf/19/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci

žalobcu: T., s.r.o., P.B., právne zast. AK C. D. U., s.r.o., T., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo SR, Banská Bystrica, Nová ul.č. 13, adresa na doručovanie: Daňové

riaditeľstvo SR Banská Bystrica, Oddelenie daňového konania Trenčín, K dolnej stanici

č. 22, Trenčín, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/10088-

80457/2010/990618-r zo dňa 16. júla 2010 a č. I/226/10086-80456/2010/990618-r zo dňa 16.

júla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -77

zo dňa 26. januára 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č.k. -77 zo dňa 26. januára 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. č. I/226/10088-80457/2010/990618-r zo dňa 16. júla 2010, ktorým

žalobca potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica

č. /Mar zo dňa 22.3.2010 a č. I/226/10086-80456/2010/990618-r zo dňa

16. júla 2010, ktorým žalobca potvrdil rozhodnutie – platobný výmer Daňového úradu

Považská Bystrica č. /Mar zo dňa 22.3.2010, ktorým mu bol dovyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november a december 2007 vo výške

2 500,43 Eur z dôvodu, že neboli splnené podmienky nároku na odpočet DPH podľa § 49

ods. 2

Krajský súd v Trenčíne posudzujúc zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov

pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH, § 51 ods. 1

zákona o DPH, a , pričom sa stotožnil

s názorom žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal dodanie tovaru – vykonanie

reklamnej kampane a preto ani dodávateľ nemohol žalobcovi účtovať dodanie služieb.

Podľa názoru krajského súdu žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok

na uplatnenie práva na odpočítanie dane a to nielen formálne predložením písomných

dokladov, ale aj preukázaním materiálneho podkladu z ktorého by bolo zrejmé, že spoločnosť

D. S. s.r.o. uskutočnila zdaniteľné obchody, pretože nezabezpečovala vysielanie reklamy pre

žalobcu priamo, ale realizovanie reklamy mala zabezpečiť prostredníctvom ďalších

spoločností. Zo zistenia správcu dane sa nepreukázalo, že reklama pre žalobcu bola skutočne

odvysielaná. Žalobca predložil súdu doklady, z ktorých malo svedčiť, že nárast počtu predajní

a počtu zamestnancov podľa žalobcu súvisel s odvysielanými reklamnými spotmi. Z faktúry

č. 20070158 vyplýva, že žalobca zaplatil za november a december 2007 reklamnú kampaň

sieti súkromných rozhlasových staníc sumu 929.000,- Sk. Tvrdenie žalobcu o účelne

vynaložených prostriedkoch do reklamy sa javí ako pochybné a to aj vzhľadom na nárast

počtu zamestnancov v rokoch 2007 -2008 ako aj vzhľadom na počet jeho predajní v tomto

období. Žalobca tvrdil, že v januári 2007 mal jednu predajňu náradia a dve predajne T-M,

v ktorých zamestnával 7 zamestnancov, v decembri 2008 mal už dve predajne náradia a tri

predajne T-M, v ktorých zamestnával 16 zamestnancov. V tejto súvislosti súd poukázal aj na

3

odôvodnenie rozsudku tunajšieho krajského súdu z 26.1.2011 č.k. -77, ktorým

bola zamietnutá žaloba žalobcu v obdobnej veci, t.j. preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november až december 2007.

Podľa súdu spoločná žaloba je neurčitá, nekonkrétna s viackrát opakovanými

všeobecnými námietkami. Žalobca nerozobral konkrétne zdaňovacie obdobia danej veci

november a december 2011 tak, aby bolo zrejmé, na základe ktorých konkrétnych dôkazov si

uplatnil odpočet DPH v súlade so zákonom. Rozhodnutia žalobca napáda zo všetkých

dôvodov uvedených v § 250j ods. 2, pričom ale nenamietal zistený skutkový stav. Žalobca len

všeobecne považoval závery daňových orgánov o porušení ustanovenia § 49 a 51 zákona

o DPH za nezákonné a neústavné a tým, že splnil podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH

predložením faktúr zmluvy a dokladu o úhrade, ktoré mal zaúčtované aj jeho dodávateľ,

zdôvodňoval nesprávnosť postupu a právnych záverov správcu dane.

Žalobca v prejednávanej veci podľa krajského súdu neuniesol dôkazné bremeno,

pretože nesplnil podmienku dostatočného preukázania zdaniteľných obchodov. Daňové

doklady nie sú sami o sebe ešte dôkazom, že k určitému plneniu došlo, sú len potvrdením

o tejto skutočnosti, ktorú musí daňový subjekt preukázať aj inak, ak je ich vierohodnosť

spochybnená počas daňovej kontroly. Žalobca sa mylne domnieval, že musí dokazovať

skutočnosti za iného, pretože ak vznikli počas daňovej kontroly pochybnosti, musí sám

žalobca preukazovať splnenie zákonných podmienok na odpočet dane.

V hlave 2 a 3 žaloby, žalobca poukázal na porušenie základných zásad daňového

konania, ktoré vymenoval, avšak bez konkrétnych súvislostí s prejednávanou vecou

a s poukazom na konkrétne porušenie zásady daňového konania vo vzťahu k nemu.

Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 29.6.2010

týkajúci sa dĺžky daňovej kontroly, ale na pojednávaní dňa 8.3.2011 už na tejto námietke

netrval (daňová kontrola po predĺžení trvala od 16.3.2009 do 16.3.2010).

V hlave 4 žaloby sa vyjadroval žalobca k vykonaným dôkazom a k tomu, ako boli

hodnotené daňovými orgánmi a to nekonkrétne v podstate len popieraním hodnoty dôkazov

s poukazom na ich nadbytočnosť alebo nesúvis s danou vecou. Daňovou kontrolou však bolo

podľa súdu zistené, že dodávateľ D. S., s.r.o. nevykonávala reklamu sama, a preto správca

4

dane dôvodne zisťoval, kto ako subdodávateľ mal reklamnú kampaň vykonať. Ako vyplýva

s obsahu administratívneho spisu, bolo zistené, že označený subdodávatelia reklamnú kampaň

nevykonali a preto ani dodávateľ nemohol žalobcovi účtovať dodanie služieb.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote

odvolanie.

Podľa žalobcu odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa základné náležitosti

odôvodnenia, keďže v odôvodnení absentuje vysporiadanie sa so skutkovými a právnymi

otázkami, ktoré sú nastolené v žalobe. Súd prvého stupňa nezodpovedal otázky žalobcu,

týkajúce sa nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí ani to, na základe akých ustanovení

zákona a z akého dôvodu postup daňových orgánov bol v súlade so zákonom, pričom nebola

zodpovedaná najmä základná otázka o tom aký konkrétny postup žalobcu pri uplatnení

nároku na odpočet DPH za uvedený mesiac zakladá porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 a § 51

ods. 1 písm. a/ a porušenie ustanovenia zákona

č. .

Žalobca neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH a právny záver žalovaného ako

aj krajského súdu o tom, že nepreukázal prijatie reklamnej kampane od dodávateľa D. S.,

s.r.o. je nezákonné a nemá oporu v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/

Tieto ustanovenia zákona o DPH jednak nepoznajú slovné spojenie

prijatie reklamnej kampane a jednak neukladajú povinnosť žalobcovi ani iným daňovým

subjektom ako platiteľom DPH preukazovať prijatie reklamnej kampane. Reklamná kampaň

bola realizovaná prostredníctvom médií a bola určená prostredníctvom rozhlasového

vysielania a šírenia zvuku neurčitému počtu uchádzačov. V danom prípade sa nejedná o tovar

alebo službu, ktorých prijatie vie žalobca priamo preukázať. Dôsledok uvedenej reklamy sa

odzrkadľoval na výkonnosti predajní a raste počtu predajní a raste počtu zamestnancov.

Existencia nielen účtovného ale aj obchodnoprávneho vzťahu a reálnosť obchodov bola

preukázaná okrem iného aj rámcovou zmluvou o mediálnej spolupráci medzi žalobcom ako

objednávateľom a spoločnosťou D. S., s.r.o. ako dodávateľom o tvorbe a odvysielaní reklamy

prostredníctvom siete súkromných rozhlasových a televíznych staníc vrátane reklamno

propagačných akcií. Zdaniteľné obchody boli preukázané nielen účtovnými dokladmi na

strane žalobcu, ale aj účtovnými dokladmi na strane obchodného partnera zaúčtovaním

obchodného prípadu daňovým priznaním DPH, odvedením dane z pridanej hodnoty,

5

obchodnými zmluvami s upresnením realizácie vysielania reklamných spotov pre firmu T.

s.r.o..

Ďalej žalobca namietal, že súd prvého stupňa v rozsudku neuviedol, ktoré skutočnosti

boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy a skutkové zistenia ovplyvnili hodnotenie dôkazov

pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí. Na základe toho, že súd sa

nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu je rozsudok súdu aj jeho odôvodnenie

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedáva spravodlivý podklad pre jeho rozhodnutie.

Žalovaný ako aj správca dane v prvom stupni postupovali v rozpore so základnými zásadami

daňového konania uvedenými v § 2 ods. 1,2,3 v rozpore s ustanovením § 44 ods. 1 a ods. 6

písm. b/ bod 1 a v rozpore s ustanovením a

Podľa žalobcu rozsudkom krajského súdu v Trenčíne bolo porušené základné právo

žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1,2 SR v spojení s článkom 1 ods. 1,

článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 a článkom 144 ods. 1 SR. Ďalej bolo porušené

právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na určený prostriedok

nápravy garantované článkom 13 Dohovoru. Prvostupňový súd neaplikoval normy ústavného

práva, normy medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Daňové

orgány vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, ale nevysporiadali sa s dôkazmi

a neuznali argumenty žalobcu, čím došli k chybným, nespravodlivým a nie nestranným

záverom.

S poukazom na nález Ústavného súdu SR IIIUS24/2010 zo dňa 29.6.2010 žalobca

dospel k záveru, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol o nej

nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku (v odvolaní žalobca neuvádza

v čom vidí nesúlad vykonanej daňovej kontroly so zákonom a z akého dôvodu protokol o nej

má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku).

Vzhľadom na uvedené dôvody žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie

súdu prvého stupňa tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu a zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania.

6

Žalovaný vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcu zo dňa 6.4.2011 uviedol,

že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré preukázalo, že dodávatelia spoločnosti

D. S., s.r.o. Dubnica nad Váhom, neodvysielali reklamnú kampaň pre žalobcu. V dôsledku

toho ani spoločnosť D. S., s.r.o. Dubnica nad Váhom nemohla dodať reklamnú kampaň

žalobcovi bez toho, aby zabezpečila jej realizáciu v R. alebo v televízii. Z daného vyplýva, že

ku vzniku daňovej povinnosti z dôvodov uskutočnenia zdaniteľného obchodu nedošlo.

V prípade neuskutočnenia zdaniteľného obchodu a vystavenia faktúry s vyššou daňou ako bol

platiteľ povinný platiť, bol povinný platiť túto vyššiu sumu dane podľa § 71 ods. 6 zákona č.

avšak táto povinnosť odviesť daň nezakladá pre žalobcu právo na odpočítanie

dane, nakoľko nedošlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH. K tvrdeniu

žalobcu, že ustanovenia zákona o DPH neukladajú preukazovať prijatie reklamnej kampane,

žalovaný uviedol, že zo znenia zákona je zrejmé, že aj odvysielanie reklamnej kampane je

službou. Ustanovenia § 49 a 51 zákona hovoria o práve na odpočítanie dane z tovaru alebo zo

služby, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. V posudzovanom prípade

nie je predmetom sporu pojem dodanie služby alebo prijatie služby, ale skutočnosť, že

reklamná kampaň žalobcovi nebola dodaná tak, ako to deklarovali faktúry, na základe ktorých

si uplatnil odpočítanie dane.

K námietke uvedenej v odvolaní, že výsledok reklamného vysielania sa odzrkadľoval

na výkonnosti predajní a raste počtu predajní, na raste počtu zamestnancov, žalovaný uvádza,

že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky proti prvostupňovému

rozhodnutiu dane, z ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vyrovnať vo svojom

druhostupňovom rozhodnutí napadnutom žalobou. Inak by potom preskúmavacie konanie

nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti

. V daňovom konaní platí nielen zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale i zásada

prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí

zásada vyhľadávacia. Reklamná kampaň nebola reálne odvysielaná a preto nemohla mať

vplyv na nárast predajní a zamestnancov v decembri 2008. Tento argument žalobcu je dosť

nepresvedčivý, nakoľko sám uvádza pokles zamestnancov od decembra 2007 do januára

2008.

V ostatným námietkach odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu žalovaný

zotrval na svojom stanovisku vypracovanom k žalobe.

7

Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bola žaloba zamietnutá ako vecne správny

potvrdil.

Najvyšší súd slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( veta prvá a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (, v spojení s veta prvá

a ) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné

vyhovieť.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoby tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom

konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona

č. ) V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca

dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

8

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,

ktoré vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa v platnom znení právo odpočítať daň

z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla

daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ,

s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č.I/226/10084-80454/2010/990618-r zo dňa 16.7.2010, ktorým tento potvrdil

rozhodnutie – platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica č. /Mar

9

zo dňa 22.3.2010, ktorým správca dane dovyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie august 2007 žalobcovi vo výške 2.024,33 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj

súdneho spisu preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu za rok 2007 daňovú kontrolu

zameranú na kontrolu dodržiavania ustanovení o DPH, ktorú ukončil

protokolom č. /Remi zo dňa 22.2.2010 a prerokoval ho so žalobcom dňa

16.3.2010. Z predložených dokladov vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle

dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že dodávatelia spoločnosti D. S., s.r.o.

Dubnica nad Váhom neodvysielali reklamnú kampaň pre žalobcu v dôsledku čoho ani

spoločnosť D. S., s.r.o. nemohla dodať reklamnú kampaň žalobcovi bez toho, aby zabezpečila

jej realizáciu v médiách. Daňový subjekt R. M., s.r.o, ktorý má licenciu na vysielanie R. D.

a ktoré podľa tvrdenia žalobcu reklamnú kampaň odvysielalo, sa v sídle spoločnosti

zapísanom v obchodnom registri nenachádzalo. Konateľ spoločnosti R. M. s.r.o. sa v sídle

spoločnosti nenachádza, zdržiava sa v Bratislave, kde prebýva zrejme ako bezdomovec.

Z výpovede tohto konateľa G. F. získanej v ďalšom daňovom konaní vyplýva, že podpísal

nejaké doklady za odmenu 5.000,- Sk prehlásil však, že nikdy nepodnikal a nedisponuje

žiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti R. M. s.r.o. Moldava nad Bodvou. Aj bývalí

zamestnanci spoločnosti R. M. s.r.o. potvrdili, že G. F. nikdy nevideli. Žalobca v žalobe

uvádza informáciu, že bol konateľom a riaditeľom spoločnosti I. K.. I. K. však nebol

konateľom spoločnosti R. M. s.r.o., vykonával iba funkciu riaditeľa. Z výpovede svedka Z. K.

vyplýva, že Ing. K. mal dať svedkovi na spálenie doklady, ku ktorým sa nemá nikto dostať,

pričom sa malo jednať o účtovné doklady a zmluvy. I. K. nebolo možné vypočuť vo veci

vysielania reklamy pre žalobcu, lebo v roku 2008 po ťažkej chorobe dňa 21.2.2008 zomrel.

Konateľ spoločnosti S. S., s.r.o. Lúky pod Makytou J. V. potvrdil, že jeho spoločnosť

nevykonávala žiadnu činnosť a o sprostredkovaní odvysielania reklamnej kampani pre

žalobcu nemal žiadnu vedomosť. Správca dane zistil, že zápisu konateľa J. V. do obchodného

registra spoločnosti S. S., s.r.o. do dnešného dňa nedošlo a podľa Okresného súdu Trenčín ako

konateľ daňového subjektu S. S., s.r.o. sú stále zapísaný M. M. a P. Ž.. Na základe uvedeného

sú faktúry spoločnosti S. S., s.r.o. podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti

nemá vedomosť a navyše nie je ani osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti.

10

Žalobcom označený svedok P. Ž. na ústnom pojednávaní uviedol, že reklamnú

kampaň realizovala len R. D.. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť S. S., s.r.o. ako zmluvný

partner R. D.. Rozpis spotov v dokumente „upresnenie realizácie vysielania reklamných

spotov pre firmu T. s.r.o. na R. L. a H. FM R. Trenčín uviedol ako chybu, čo malo byť

spôsobené čerpaním mylných informácií z notebooku zamestnankyne. Zástupca R. L., spol.

s.r.o. uviedol, že pre žalobcu nebol objednaný žiaden reklamný produkt, nebola preňho

odvysielaná žiadna reklama ani spot v uvedenom období.

Vzhľadom na uvedené napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy, odoslané

faktúry R. L. a zmluvy o odvysielaní reklamy, ktoré majú vyvrátiť tvrdenie žalovaného, že

reklamná kampaň v R. L. nebola odvysielaná, správca dane vyhodnotil dôkazy predložené

žalobcom ako nedôveryhodné, keďže nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné

plnenie sa uskutočnilo osobou uvedenou vo faktúrach.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konaní vyskytla zásadná právna

otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH

a správcu dane v prípade, že sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým

subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho

zisťovania správcom dane uviedol spochybnené údaje o subdodávateľoch zdaniteľného

plnenia a takisto ako daňový subjekt, nevie preukázať dodanie zdaniteľného plnenia

odberateľovi (t.j. daňovému subjektu).

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú

hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Zo zistení správcu dane je preukázané, že v tvrdeniach žalobcu ako aj dodávateľa

reklamných spotov vznikli nezrovnalosti, keď neboli uvedené presné údaje

o subdodávateľoch reklamných spotov a za subdodávateľov boli označené firmy,

ktoré v miestnom zisťovaní popreli, žeby reklamné spoty vyhotovili, alebo odvysielali, ďalej,

11

že za subdodávateľov bola označená firma, ktorá evidentne nevykonávala žiadnu činnosť

(jej zakladateľ a konateľ je bezdomovec, ktorý poprel, žeby firma odvysielala komukoľvek

reklamné spoty). Prevádzkovateľ dodávateľa reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej

v obchodnom registri, nezdržiava sa tam ani jej konateľ, spoločnosť nekomunikuje s daňovým

subjektom, neexistujú medzi ním a dodávateľom žiadne písomné doklady o spolupráci. Ďalej

bolo zistené, že spoločnosť dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho

plánu v sieti súkromných rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas

a deň, ani rozhlasová stanica, kde sa bude reklamná kampaň vysielať.

Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné

plnenie, ktoré si uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými

zisteniami s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil

a dostatočne zdôvodnil na základe čoho dospel, podľa názoru najvyššieho súdu,

k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie

zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nie len po formálnej ale aj po obsahovej stránke.

K tejto námietke dáva žalobcovi súd do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia zákona o správe daní § 29 ods. 8 je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa

oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná nie je povinný dokazovať jej

nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia

osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť

úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi

povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov

(plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto

oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov

12

preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo

a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Z technického hľadiska bolo na úvahe

žalobcu, či mal žiadať dodávateľov reklamných spotov o poskytnutie záznamov

z odvysielania týchto spotov alebo zabezpečiť iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne

preukázali dodanie objednaných služieb. Nedá sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že poskytnutie

takejto služby nie je možné preukázať.

Žalobca ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol aj námietku, že správny orgán získal

dôkazy, ktorými podložil svoju správnu úvahu nezákonne. Bližšie túto námietku neodôvodnil,

pričom však najvyšší súd vychádzajúc z predchádzajúcich písomných podaní žalobcu

v súdnom konaní mal za to, že žalobca namietal dĺžku lehoty stanovenej zákonom

na vykonanie daňovej kontroly.

Najvyšší súd skúmal lehotu na vykonanie daňovej kontroly, pričom zistil, že táto

trvala od 16.3.2009 do 16.3.2010, pričom pôvodná 6 mesačná lehota bola riadne predĺžená

na základe žiadosti správcu dane zo dňa 6.8.2009 nadriadeným orgánom do 16.3.2010,

ktorú lehotu správca dane dodržal a daňovú kontrolu vykonal v zákonnej lehote stanovenej

v § 15 ods. 17 zákona o správe daní.

V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými

aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí

uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným

spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ) v dôsledku

čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup

nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecne správny podľa veta druhá a potvrdil, stotožniac sa

v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s veta prvá

13

), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia

nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 31.5.2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková