Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)528/363491.9abdb2.pdf
PDF · 250.18 KB
No categories available
4Sžf/19/2011
Najvyšší súd 4Sžf/19/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
žalobcu: T., s.r.o., P.B., právne zast. AK C. D. U., s.r.o., T., proti žalovanému: Daňové
riaditeľstvo SR, Banská Bystrica, Nová ul.č. 13, adresa na doručovanie: Daňové
riaditeľstvo SR Banská Bystrica, Oddelenie daňového konania Trenčín, K dolnej stanici
č. 22, Trenčín, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/10088-
80457/2010/990618-r zo dňa 16. júla 2010 a č. I/226/10086-80456/2010/990618-r zo dňa 16.
júla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/87/2010-77
zo dňa 26. januára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 11S/87/2010 -77 zo dňa 26. januára 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. č. I/226/10088-80457/2010/990618-r zo dňa 16. júla 2010, ktorým
žalobca potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica
č. 670/230/12240/10/Mar zo dňa 22.3.2010 a č. I/226/10086-80456/2010/990618-r zo dňa
16. júla 2010, ktorým žalobca potvrdil rozhodnutie – platobný výmer Daňového úradu
Považská Bystrica č. 670/230/12239/10/Mar zo dňa 22.3.2010, ktorým mu bol dovyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november a december 2007 vo výške
2 500,43 Eur z dôvodu, že neboli splnené podmienky nároku na odpočet DPH podľa § 49
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.
Krajský súd v Trenčíne posudzujúc zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov
pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH, § 51 ods. 1
zákona o DPH, § 71 ods. 1 písm. f/ a g/ zákona č. 222/2004 Z.z., pričom sa stotožnil
s názorom žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal dodanie tovaru – vykonanie
reklamnej kampane a preto ani dodávateľ nemohol žalobcovi účtovať dodanie služieb.
Podľa názoru krajského súdu žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok
na uplatnenie práva na odpočítanie dane a to nielen formálne predložením písomných
dokladov, ale aj preukázaním materiálneho podkladu z ktorého by bolo zrejmé, že spoločnosť
D. S. s.r.o. uskutočnila zdaniteľné obchody, pretože nezabezpečovala vysielanie reklamy pre
žalobcu priamo, ale realizovanie reklamy mala zabezpečiť prostredníctvom ďalších
spoločností. Zo zistenia správcu dane sa nepreukázalo, že reklama pre žalobcu bola skutočne
odvysielaná. Žalobca predložil súdu doklady, z ktorých malo svedčiť, že nárast počtu predajní
a počtu zamestnancov podľa žalobcu súvisel s odvysielanými reklamnými spotmi. Z faktúry
č. 20070158 vyplýva, že žalobca zaplatil za november a december 2007 reklamnú kampaň
sieti súkromných rozhlasových staníc sumu 929.000,- Sk. Tvrdenie žalobcu o účelne
vynaložených prostriedkoch do reklamy sa javí ako pochybné a to aj vzhľadom na nárast
počtu zamestnancov v rokoch 2007 -2008 ako aj vzhľadom na počet jeho predajní v tomto
období. Žalobca tvrdil, že v januári 2007 mal jednu predajňu náradia a dve predajne T-M,
v ktorých zamestnával 7 zamestnancov, v decembri 2008 mal už dve predajne náradia a tri
predajne T-M, v ktorých zamestnával 16 zamestnancov. V tejto súvislosti súd poukázal aj na
odôvodnenie rozsudku tunajšieho krajského súdu z 26.1.2011 č.k. 11S/87/2010-77, ktorým
bola zamietnutá žaloba žalobcu v obdobnej veci, t.j. preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november až december 2007.
Podľa súdu spoločná žaloba je neurčitá, nekonkrétna s viackrát opakovanými
všeobecnými námietkami. Žalobca nerozobral konkrétne zdaňovacie obdobia danej veci
november a december 2011 tak, aby bolo zrejmé, na základe ktorých konkrétnych dôkazov si
uplatnil odpočet DPH v súlade so zákonom. Rozhodnutia žalobca napáda zo všetkých
dôvodov uvedených v § 250j ods. 2, pričom ale nenamietal zistený skutkový stav. Žalobca len
všeobecne považoval závery daňových orgánov o porušení ustanovenia § 49 a 51 zákona
o DPH za nezákonné a neústavné a tým, že splnil podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH
predložením faktúr zmluvy a dokladu o úhrade, ktoré mal zaúčtované aj jeho dodávateľ,
zdôvodňoval nesprávnosť postupu a právnych záverov správcu dane.
Žalobca v prejednávanej veci podľa krajského súdu neuniesol dôkazné bremeno,
pretože nesplnil podmienku dostatočného preukázania zdaniteľných obchodov. Daňové
doklady nie sú sami o sebe ešte dôkazom, že k určitému plneniu došlo, sú len potvrdením
o tejto skutočnosti, ktorú musí daňový subjekt preukázať aj inak, ak je ich vierohodnosť
spochybnená počas daňovej kontroly. Žalobca sa mylne domnieval, že musí dokazovať
skutočnosti za iného, pretože ak vznikli počas daňovej kontroly pochybnosti, musí sám
žalobca preukazovať splnenie zákonných podmienok na odpočet dane.
V hlave 2 a 3 žaloby, žalobca poukázal na porušenie základných zásad daňového
konania, ktoré vymenoval, avšak bez konkrétnych súvislostí s prejednávanou vecou
a s poukazom na konkrétne porušenie zásady daňového konania vo vzťahu k nemu.
Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IIIUS24/10 zo dňa 29.6.2010
týkajúci sa dĺžky daňovej kontroly, ale na pojednávaní dňa 8.3.2011 už na tejto námietke
netrval (daňová kontrola po predĺžení trvala od 16.3.2009 do 16.3.2010).
V hlave 4 žaloby sa vyjadroval žalobca k vykonaným dôkazom a k tomu, ako boli
hodnotené daňovými orgánmi a to nekonkrétne v podstate len popieraním hodnoty dôkazov
s poukazom na ich nadbytočnosť alebo nesúvis s danou vecou. Daňovou kontrolou však bolo
podľa súdu zistené, že dodávateľ D. S., s.r.o. nevykonávala reklamu sama, a preto správca
dane dôvodne zisťoval, kto ako subdodávateľ mal reklamnú kampaň vykonať. Ako vyplýva
s obsahu administratívneho spisu, bolo zistené, že označený subdodávatelia reklamnú kampaň
nevykonali a preto ani dodávateľ nemohol žalobcovi účtovať dodanie služieb.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote
odvolanie.
Podľa žalobcu odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa základné náležitosti
odôvodnenia, keďže v odôvodnení absentuje vysporiadanie sa so skutkovými a právnymi
otázkami, ktoré sú nastolené v žalobe. Súd prvého stupňa nezodpovedal otázky žalobcu,
týkajúce sa nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí ani to, na základe akých ustanovení
zákona a z akého dôvodu postup daňových orgánov bol v súlade so zákonom, pričom nebola
zodpovedaná najmä základná otázka o tom aký konkrétny postup žalobcu pri uplatnení
nároku na odpočet DPH za uvedený mesiac zakladá porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 a § 51
ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. a porušenie ustanovenia § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb..
Žalobca neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH a právny záver žalovaného ako
aj krajského súdu o tom, že nepreukázal prijatie reklamnej kampane od dodávateľa D. S.,
s.r.o. je nezákonné a nemá oporu v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z.z. Tieto ustanovenia zákona o DPH jednak nepoznajú slovné spojenie
prijatie reklamnej kampane a jednak neukladajú povinnosť žalobcovi ani iným daňovým
subjektom ako platiteľom DPH preukazovať prijatie reklamnej kampane. Reklamná kampaň
bola realizovaná prostredníctvom médií a bola určená prostredníctvom rozhlasového
vysielania a šírenia zvuku neurčitému počtu uchádzačov. V danom prípade sa nejedná o tovar
alebo službu, ktorých prijatie vie žalobca priamo preukázať. Dôsledok uvedenej reklamy sa
odzrkadľoval na výkonnosti predajní a raste počtu predajní a raste počtu zamestnancov.
Existencia nielen účtovného ale aj obchodnoprávneho vzťahu a reálnosť obchodov bola
preukázaná okrem iného aj rámcovou zmluvou o mediálnej spolupráci medzi žalobcom ako
objednávateľom a spoločnosťou D. S., s.r.o. ako dodávateľom o tvorbe a odvysielaní reklamy
prostredníctvom siete súkromných rozhlasových a televíznych staníc vrátane reklamno
propagačných akcií. Zdaniteľné obchody boli preukázané nielen účtovnými dokladmi na
strane žalobcu, ale aj účtovnými dokladmi na strane obchodného partnera zaúčtovaním
obchodného prípadu daňovým priznaním DPH, odvedením dane z pridanej hodnoty,
obchodnými zmluvami s upresnením realizácie vysielania reklamných spotov pre firmu T.
s.r.o..
Ďalej žalobca namietal, že súd prvého stupňa v rozsudku neuviedol, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy a skutkové zistenia ovplyvnili hodnotenie dôkazov
pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí. Na základe toho, že súd sa
nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu je rozsudok súdu aj jeho odôvodnenie
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedáva spravodlivý podklad pre jeho rozhodnutie.
Žalovaný ako aj správca dane v prvom stupni postupovali v rozpore so základnými zásadami
daňového konania uvedenými v § 2 ods. 1,2,3 v rozpore s ustanovením § 44 ods. 1 a ods. 6
písm. b/ bod 1 a v rozpore s ustanovením § 48 ods. 5 a 6 zákona č. 511/1992 Zb.
Podľa žalobcu rozsudkom krajského súdu v Trenčíne bolo porušené základné právo
žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1,2 Ústavy SR v spojení s článkom 1 ods. 1,
článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 a článkom 144 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej bolo porušené
právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na určený prostriedok
nápravy garantované článkom 13 Dohovoru. Prvostupňový súd neaplikoval normy ústavného
práva, normy medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Daňové
orgány vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, ale nevysporiadali sa s dôkazmi
a neuznali argumenty žalobcu, čím došli k chybným, nespravodlivým a nie nestranným
záverom.
S poukazom na nález Ústavného súdu SR IIIUS24/2010 zo dňa 29.6.2010 žalobca
dospel k záveru, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol o nej
nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku (v odvolaní žalobca neuvádza
v čom vidí nesúlad vykonanej daňovej kontroly so zákonom a z akého dôvodu protokol o nej
má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku).
Vzhľadom na uvedené dôvody žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvého stupňa tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu a zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Žalovaný vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcu zo dňa 6.4.2011 uviedol,
že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré preukázalo, že dodávatelia spoločnosti
D. S., s.r.o. Dubnica nad Váhom, neodvysielali reklamnú kampaň pre žalobcu. V dôsledku
toho ani spoločnosť D. S., s.r.o. Dubnica nad Váhom nemohla dodať reklamnú kampaň
žalobcovi bez toho, aby zabezpečila jej realizáciu v R. alebo v televízii. Z daného vyplýva, že
ku vzniku daňovej povinnosti z dôvodov uskutočnenia zdaniteľného obchodu nedošlo.
V prípade neuskutočnenia zdaniteľného obchodu a vystavenia faktúry s vyššou daňou ako bol
platiteľ povinný platiť, bol povinný platiť túto vyššiu sumu dane podľa § 71 ods. 6 zákona č.
222/2004 Z.z. avšak táto povinnosť odviesť daň nezakladá pre žalobcu právo na odpočítanie
dane, nakoľko nedošlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH. K tvrdeniu
žalobcu, že ustanovenia zákona o DPH neukladajú preukazovať prijatie reklamnej kampane,
žalovaný uviedol, že zo znenia zákona je zrejmé, že aj odvysielanie reklamnej kampane je
službou. Ustanovenia § 49 a 51 zákona hovoria o práve na odpočítanie dane z tovaru alebo zo
služby, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. V posudzovanom prípade
nie je predmetom sporu pojem dodanie služby alebo prijatie služby, ale skutočnosť, že
reklamná kampaň žalobcovi nebola dodaná tak, ako to deklarovali faktúry, na základe ktorých
si uplatnil odpočítanie dane.
K námietke uvedenej v odvolaní, že výsledok reklamného vysielania sa odzrkadľoval
na výkonnosti predajní a raste počtu predajní, na raste počtu zamestnancov, žalovaný uvádza,
že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky proti prvostupňovému
rozhodnutiu dane, z ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vyrovnať vo svojom
druhostupňovom rozhodnutí napadnutom žalobou. Inak by potom preskúmavacie konanie
nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti
OSP. V daňovom konaní platí nielen zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale i zásada
prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí
zásada vyhľadávacia. Reklamná kampaň nebola reálne odvysielaná a preto nemohla mať
vplyv na nárast predajní a zamestnancov v decembri 2008. Tento argument žalobcu je dosť
nepresvedčivý, nakoľko sám uvádza pokles zamestnancov od decembra 2007 do januára
2008.
V ostatným námietkach odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu žalovaný
zotrval na svojom stanovisku vypracovanom k žalobe.
Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bola žaloba zamietnutá ako vecne správny
potvrdil.
Najvyšší súd slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoby tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom
konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb.) V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca
dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú
kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného
hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,
ktoré vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v platnom znení právo odpočítať daň
z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ,
s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č.I/226/10084-80454/2010/990618-r zo dňa 16.7.2010, ktorým tento potvrdil
rozhodnutie – platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica č. 670/230/12237/10/Mar
zo dňa 22.3.2010, ktorým správca dane dovyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2007 žalobcovi vo výške 2.024,33 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj
súdneho spisu preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu za rok 2007 daňovú kontrolu
zameranú na kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, ktorú ukončil
protokolom č. 670/320/7376/2010/Remi zo dňa 22.2.2010 a prerokoval ho so žalobcom dňa
16.3.2010. Z predložených dokladov vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle
dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že dodávatelia spoločnosti D. S., s.r.o.
Dubnica nad Váhom neodvysielali reklamnú kampaň pre žalobcu v dôsledku čoho ani
spoločnosť D. S., s.r.o. nemohla dodať reklamnú kampaň žalobcovi bez toho, aby zabezpečila
jej realizáciu v médiách. Daňový subjekt R. M., s.r.o, ktorý má licenciu na vysielanie R. D.
a ktoré podľa tvrdenia žalobcu reklamnú kampaň odvysielalo, sa v sídle spoločnosti
zapísanom v obchodnom registri nenachádzalo. Konateľ spoločnosti R. M. s.r.o. sa v sídle
spoločnosti nenachádza, zdržiava sa v Bratislave, kde prebýva zrejme ako bezdomovec.
Z výpovede tohto konateľa G. F. získanej v ďalšom daňovom konaní vyplýva, že podpísal
nejaké doklady za odmenu 5.000,- Sk prehlásil však, že nikdy nepodnikal a nedisponuje
žiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti R. M. s.r.o. Moldava nad Bodvou. Aj bývalí
zamestnanci spoločnosti R. M. s.r.o. potvrdili, že G. F. nikdy nevideli. Žalobca v žalobe
uvádza informáciu, že bol konateľom a riaditeľom spoločnosti I. K.. I. K. však nebol
konateľom spoločnosti R. M. s.r.o., vykonával iba funkciu riaditeľa. Z výpovede svedka Z. K.
vyplýva, že Ing. K. mal dať svedkovi na spálenie doklady, ku ktorým sa nemá nikto dostať,
pričom sa malo jednať o účtovné doklady a zmluvy. I. K. nebolo možné vypočuť vo veci
vysielania reklamy pre žalobcu, lebo v roku 2008 po ťažkej chorobe dňa 21.2.2008 zomrel.
Konateľ spoločnosti S. S., s.r.o. Lúky pod Makytou J. V. potvrdil, že jeho spoločnosť
nevykonávala žiadnu činnosť a o sprostredkovaní odvysielania reklamnej kampani pre
žalobcu nemal žiadnu vedomosť. Správca dane zistil, že zápisu konateľa J. V. do obchodného
registra spoločnosti S. S., s.r.o. do dnešného dňa nedošlo a podľa Okresného súdu Trenčín ako
konateľ daňového subjektu S. S., s.r.o. sú stále zapísaný M. M. a P. Ž.. Na základe uvedeného
sú faktúry spoločnosti S. S., s.r.o. podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti
nemá vedomosť a navyše nie je ani osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti.
10 4Sžf/19/2011
Žalobcom označený svedok P. Ž. na ústnom pojednávaní uviedol, že reklamnú
kampaň realizovala len R. D.. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť S. S., s.r.o. ako zmluvný
partner R. D.. Rozpis spotov v dokumente „upresnenie realizácie vysielania reklamných
spotov pre firmu T. s.r.o. na R. L. a H. FM R. Trenčín uviedol ako chybu, čo malo byť
spôsobené čerpaním mylných informácií z notebooku zamestnankyne. Zástupca R. L., spol.
s.r.o. uviedol, že pre žalobcu nebol objednaný žiaden reklamný produkt, nebola preňho
odvysielaná žiadna reklama ani spot v uvedenom období.
Vzhľadom na uvedené napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy, odoslané
faktúry R. L. a zmluvy o odvysielaní reklamy, ktoré majú vyvrátiť tvrdenie žalovaného, že
reklamná kampaň v R. L. nebola odvysielaná, správca dane vyhodnotil dôkazy predložené
žalobcom ako nedôveryhodné, keďže nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné
plnenie sa uskutočnilo osobou uvedenou vo faktúrach.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konaní vyskytla zásadná právna
otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH
a správcu dane v prípade, že sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým
subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho
zisťovania správcom dane uviedol spochybnené údaje o subdodávateľoch zdaniteľného
plnenia a takisto ako daňový subjekt, nevie preukázať dodanie zdaniteľného plnenia
odberateľovi (t.j. daňovému subjektu).
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
Zo zistení správcu dane je preukázané, že v tvrdeniach žalobcu ako aj dodávateľa
reklamných spotov vznikli nezrovnalosti, keď neboli uvedené presné údaje
o subdodávateľoch reklamných spotov a za subdodávateľov boli označené firmy,
ktoré v miestnom zisťovaní popreli, žeby reklamné spoty vyhotovili, alebo odvysielali, ďalej,
11 4Sžf/19/2011
že za subdodávateľov bola označená firma, ktorá evidentne nevykonávala žiadnu činnosť
(jej zakladateľ a konateľ je bezdomovec, ktorý poprel, žeby firma odvysielala komukoľvek
reklamné spoty). Prevádzkovateľ dodávateľa reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej
v obchodnom registri, nezdržiava sa tam ani jej konateľ, spoločnosť nekomunikuje s daňovým
subjektom, neexistujú medzi ním a dodávateľom žiadne písomné doklady o spolupráci. Ďalej
bolo zistené, že spoločnosť dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho
plánu v sieti súkromných rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas
a deň, ani rozhlasová stanica, kde sa bude reklamná kampaň vysielať.
Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné
plnenie, ktoré si uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými
zisteniami s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil
a dostatočne zdôvodnil na základe čoho dospel, podľa názoru najvyššieho súdu,
k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.
V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie
zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nie len po formálnej ale aj po obsahovej stránke.
K tejto námietke dáva žalobcovi súd do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia zákona o správe daní § 29 ods. 8 je dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené
skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa
oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná nie je povinný dokazovať jej
nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia
osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť
úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.
Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi
povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov
(plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto
oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov
12 4Sžf/19/2011
preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo
a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Z technického hľadiska bolo na úvahe
žalobcu, či mal žiadať dodávateľov reklamných spotov o poskytnutie záznamov
z odvysielania týchto spotov alebo zabezpečiť iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne
preukázali dodanie objednaných služieb. Nedá sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že poskytnutie
takejto služby nie je možné preukázať.
Žalobca ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol aj námietku, že správny orgán získal
dôkazy, ktorými podložil svoju správnu úvahu nezákonne. Bližšie túto námietku neodôvodnil,
pričom však najvyšší súd vychádzajúc z predchádzajúcich písomných podaní žalobcu
v súdnom konaní mal za to, že žalobca namietal dĺžku lehoty stanovenej zákonom
na vykonanie daňovej kontroly.
Najvyšší súd skúmal lehotu na vykonanie daňovej kontroly, pričom zistil, že táto
trvala od 16.3.2009 do 16.3.2010, pričom pôvodná 6 mesačná lehota bola riadne predĺžená
na základe žiadosti správcu dane zo dňa 6.8.2009 nadriadeným orgánom do 16.3.2010,
ktorú lehotu správca dane dodržal a daňovú kontrolu vykonal v zákonnej lehote stanovenej
v § 15 ods. 17 zákona o správe daní.
V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými
aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí
uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným
spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP) v dôsledku
čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup
nie je v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa
v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
13 4Sžf/19/2011
OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 31.5.2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková