Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_2S-17-2019.pdf
PDF · 206.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/17/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: AlbaROSS, s.r.o., so sídlom Holíčska č. 36, 851 05 Bratislava IČO: 46 875 085, zastúpeného JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom, AK Grösslingova č. 45, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102228055/2018 zo dňa 12.11.2018 a Daňového úradu Bratislava č. 101341483/2018 zo dňa 11.07.2018, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. administratívne rozhodnutia
1. Žalovaný rozhodnutím č. 102228055/2018 zo dňa 12.11.2018 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101341483/2018 zo dňa 11. 07. 2018, ktorým správca dane podľa ustanovenia § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil za zdaňovacie obdobie marec 2013 žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 4.980,96 €, t.j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 3.161,28 € a vyrubil daň 1.819,68 €.
2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že daňový subjekt predložil správcovi dane k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2013 okrem iných dokladov aj faktúry č. 13317 zo dňa 13.03.2013 a č. 130321 zo dňa 14.03.2013 od spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. za nákup kukurice s tými istými dátumami dodania. Správca dane preveroval dodanie tohto tovaru, pričom vypočul nielen konateľa daňového subjektu, N.. ale aj konateľa spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o., Ing. Komárňanského a Ing. Petra Filu, konateľa spoločnosti AZIS, s.r.o., ktorému mal daňový subjekt nakúpenú kukuricu dodať. Správca dane žiadal od uvedených osôb, aby uviedli aj údaje o nakladaní a vykladaní tovarov a upresnili miesta nakládky a vykládky. Miesto nakládky nevedel ani jeden z predvolaných účastníkov uviesť. Každý z nich tvrdil, že na mieste nakládky nebol prítomný a ani jeden z nich nepreukázal pôvod tovaru, či a aký tovar bol vlastne naložený. Konateľ daňového subjektu nevedel uviesť miesto nakládky ani v nadväznosti na prepravnú vzdialenosť uvedenú na faktúrach vystavených odberateľovi, spoločnosti AZIS. s.r.o., na ktorých bola uvedená prepravná vzdialenosť 100 km. resp. 140 km a miesto nakládky Dunajská Streda. Tieto údaje mala podľa konateľa daňového subjektu opísať účtovníčka z predložených údajov od dodávateľa, čo vyplýva zo ZÚP číslo 100494555/2017/9104405/Kovq zo dňa 20.03.2017. Ing, Komárňanský do ZÚP č. 100200079/2017/9104405/Kovq zo dňa 02.02.2017 okrem iného uviedol, že kukuricu, ktorá mala byť dodaná daňovému subjektu, nakúpil od spoločnosti VOLLI, s.r.o.. ale nevedel
presne uviesť, ako nadviazal s touto spoločnosťou spoluprácu, s kým rokoval o dodávkach kukurice, nevedel, či bola uzavretá zmluva, nepamätal sa, či sa stretol s konateľom spoločnosti, pánom Z. sa vyjadril, že obstaranie a prepravu tovaru od spoločnosti VOLLI, s.r.o. mala zabezpečovať spoločnosť UP SPED, s.r.o., ale obstaranie tovaru konateľka tejto spoločnosti, ako je vyššie uvedené - poprela. K nakládke tovaru sa Ing. Komárňanský vyjadril tak, že mohla byť v Šali, lebo spoločnosť VOLLI, s.r.o. je šalianska, ale mohlo to byť aj v Maďarsku, čiže pôvod tovaru nevedel určiť. Daňový subjekt sa na ústnom pojednávaní nezúčastnil.
3. Zároveň konateľka spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. p. Diana Nagy, ktorá mala zabezpečiť prepravu kukurice - vypovedala, že spoločnosť sprostredkovala prepravu tovaru vykonanú dňa 14.03.2013 motorovými vozidlami K. a vyfakturovala službu prepravy spoločnosti VOLLI, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom tovaru spoločnosti SWC Trnava, spot s.r.o. Podľa objednávok vystavených maďarskému dopravcovi mala byť kukurica kŕmna naložená na adrese Čerpacia stanica GAS, Kračanská ul. 929 01 Dunajská Streda, avšak ani jeden zo subjektov, zúčastňujúcich sa na tomto obchode, túto informáciu nepotvrdil a žiadne dôkazy o tom nepredložil. Žalovaný dodal, že vzhľadom na bezpečnostné podmienky, potrebu technických zariadení a prítomnosti pracovníkov pri nakládke takého množstva a druhu tejto komodity (kukurice) nie je možné, aby nakládka tovaru prebehla na čerpacej stanici. Pôvod a druh tovaru, ktorý mal byť dodávaný medzi viacerými spoločnosťami v ten istý deň, nebol preukázaný, a nepreukázalo sa ani, že k dodaniu tovaru reálne došlo. Navyše tvrdenie pani Nagy nebolo doložené žiadnymi relevantnými dokladmi ani jednou zo spoločností, ktorá mala byť účastníkom tejto obchodnej transakcie. Ďalším dôkazom o pochybnosti reálnej dodávky kukurice je skutočnosť, že daňový subjekt deklaroval dodanie tohto tovaru dňa 13.03.2013, ktorý mal byť vyložený v skladoch v Zlatých Moravciach, a prepravený aj vozidlom so ŠPZ: A., ale podľa informácie od spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. sprostredkovanie prepravy tovaru zo dňa 13.03.2013. ktorá mala byť vykonaná motorovým vozidlom A., nebolo uskutočnené, pretože objednávka mala byť nakoniec zo strany zákazníka stornovaná.
4. Podľa informácií Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ktorú správca dane dostal dňa 01.02.2017
- vyplýva, že pre uvedené motorové vozidlo ŠPZ: A. neboli v Elektronickom mýtnom systéme SR vygenerované žiadne mýtne transakcie. Správca dane preveroval dodanie tovaru v spoločnosti ST OMEGA s.r.o. (od 10.02.2016: ST OMEGA s.r.o, v reštrukturalizácii) a počas vyrubovacieho konania vyzval uvedenú spoločnosť na predloženie dokladov preukazujúcich dodanie tovaru od spoločnosti AZIS, s.r.o. Správca konkurznej podstaty spoločnosti ST OMEGA s.r.o., spoločnosť PERSPECTA Recovery, k.s. (od 12.12.2017: LEGATOs Recovery k.s.) poskytla k váhovým lístkom s číslami XXXXXXXXXX zo dňa 13.03.2013, XXXXXXXXXX zo dňa 14.03.2ob, XXXXXXXXXX zo dňa 14.03.2013 a XXXXXXXXXX zo dňa 14.03,2013 príjemky, združené vzorky, rozborové lístky. Spoločnosť okrem týchto dokladov žiadne ďalšie dôkazy ani podrobnosti o nákupe a predaji tohto tovaru napriek telefonickému prísľubu správcu konkurznej podstaty neposkytla. Správca dane preveroval dôkazy predložené daňovým subjektom k daňovej kontrole, ale na základe rozsiahleho preverovania, ktoré je rozpísané vyššie, získal dôkazy, ktoré spochybňovali deklarované nákupy tovaru. To však neznamená, že uprednostnil dôkazy v neprospech daňového subjektu.
5. Na základe vypočutia konateľa daňového subjektu a svedeckých výpovedí konateľov spoločností, ktoré mali byť zapojené do obchodnej transakcie správca dane zistil, že dodávateľ daňového subjektu spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o., nebol pestovateľom kukurice, jej predaj mal len sprostredkovať, rovnako ako daňový subjekt. Tovar bol súčasťou jednej statickej dodávky, predaný bol minimálne štyrikrát v reťazci viacerých daňových subjektov v jeden deň a na jednom mieste. Správca dane preto oprávnene spochybnil reálnosť dodania deklarovaného tovaru v rámci tohto reťazca. Z odpovede na dožiadanie, ktorej súčasťou boli požadované protokoly, vyplynulo, že konateľ spoločnosti VOLLI, s.r.o.. ktorá mala dodať kukuricu spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o., pán Z.. bol konateľom spoločností, ale doklady nemá. Za I. štvrťrok 2013 podala spoločnosť pod pôvodným názvom Dialight - agentúra Západné Slovensko, s.r.o. nulové daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Daňový úrad Trnava na základe zistení v rámci daňových kontrol dospel k záveru, že vystavením faktúr č. XXXXXX zo dňa 13.03.2013 a č. XXXXXX zo dňa 14.03.2013 daňovému subjektu nevznikla spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH z dôvodu dodania tovaru podľa ustanovenia § 8 zákona o DPH, avšak v zmysle ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH.
6. V zmysle § 46 Daňového poriadku sa daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Daňová kontrola bola začatá dňom uvedeným v oznámení o daňovej
kontrole číslo 103030098/2016/9104405/Kovq zo dňa 28.04. 2016, t. j. dňa 01.06.2016 a na základe telefonického rozhovoru sa termín začatia kontroly posunul na 02.06.2016, kedy sa k správcovi dane dostavil konateľ daňového subjektu, pán Anton Karovič, s ktorým správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávam číslo 1032625 74/2016/9104405/Kovq. V zmysle § 46 ods. 9 Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa § 46 ods. 8. Daňový subjekt prevzal protokol dňa 15.05.2017. t. j. daňová kontrola bola ukončená v tento deň. V zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia, ktorú správca dane dodržal. Uvedená lehota nebola prekročená. Správca dane nezobral do úvahy predložené dôkazy o uskutočnení obchodných transakcií (výsluchy konateľov, platby na bankové účty), ako ani vlastné zistenia (výpisy z mýtnych brán). Správca dane tieto dôkazy preveroval, a ako je už vyššie uvedené, ani jeden z konateľov nevedel dostatočným spôsobom preukázať dodanie tovaru. Ako dôkazy boli predkladané len faktúry o dodaní tovaru, avšak bez bližšieho vysvetlenia k pôvodu tovaru. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že tovar daňovému subjektu nemohla dodať spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o., nakoľko dodanie tovaru konateľ spoločnosti VOLLI, s.r.o.. ktorá jej mala tovar dodať
- nepotvrdil. Konatelia dodávateľských a odberateľských spoločností nevedeli uviesť pôvod tovaru, z elektronického mylného systému vyplynulo, že automobily, ktoré mali tovar dňa 13.03. a 14.03.2013 prepravovať, neboli v ten deň v tomto systéme zaevidované, tovar mal byť nakladaný na čerpacej stanici, čo nie je možné pri manipulácii s takouto komoditou a v takých deklarovaných objemoch. Z uvedeného vyplýva, že správca dane dostatočne preveril obchodnú transakciu deklarovanú daňovým subjektom, zabezpečil si dostatok dôkazov a v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku zobral do úvahy a vyhodnotil všetky získané a predložené dôkazy.
7. A. subjekt na jednej strane namietal, že nenesie zodpovednosť za nekontaktnosť iných daňových subjektov, s ktorými nemal obchodný vzťah, namietal dôkaznú povinnosť, ale na druhej strane preukazoval reálne uskutočnenie obchodov dokumentmi od spoločnosti, ktorá mala dodať tovar jeho dodávateľovi (dodacie listy, ktoré mali byť vystavené spoločnosťou VOLLI, s.r.o.), ale dodanie tovaru touto spoločnosťou sa nepotvrdilo a spoločnosť ho ani v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty nepriznala. Súčasťou dodávky tovaru bola aj preprava tovaru a na posúdenie dôkazov o reálnom dodaní tovaru je nevyhnutné preveriť aj jeho prepravu, najmä keď ju mali vykonať iné subjekty ako dodávateľ, resp. odberateľ, a navyše prepravu tovaru sprostredkovala tretia spoločnosť. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predloženie faktúr nie je postačujúce na preukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Vo všeobecnosti je cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania, čo vyjadril vo svojich rozsudkoch Súdny dvor EÚ napr. vo veciach C - 487/01, C
- 487/01, C - 7/02. ale aj vo veci C - 255/02. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR číslo 3Sžf/l 11/2015 bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
8. Daňový subjekt by si mal vo vlastnom záujme preverovať daňové subjekty, s ktorými obchoduje, aby predišiel riziku, že sa ocitne v reťazci daňových subjektov, ktoré si neplnia povinnosti vyplývajúce z platných právnych predpisov. Správca dane poukázal na nezrovnalosti jednotlivých dôkazov a vysvetlil, prečo tieto dôkazy nemôže považovať za dôkazy, ktoré by mali zmeniť výsledok kontroly a potvrdiť uskutočnenie predmetného zdaniteľného plnenia, resp. priznať daňovému subjektu právo na odpočet dane. že dôkazné bremeno je v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku predovšetkým na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať, že zdaniteľné obchody, ktoré sú uvedené na ním predložených faktúrach, boli uskutočnené. Podľa žalovaného daňový subjekt má mať dostatočné vedomosti o svojich povinnostiach ako podnikateľského subjektu. rozloženie dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom judikoval Najvyšší súd SR, napr. v rozsudkoch sp. zn. 4Sžf/19/2011, 8Sžť/30,31/2013, 3Sžf/24/2012, v ktorých prijal záver k dôkaznému bremenu v tom smere, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný on sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Daňový subjekt si musel byť vedomý, do akých obchodných vzťahov vstupuje. Z predložených dôkazov vyplýva, že tovar mal byť dodaný v jeden deň medzi viacerými daňovými subjektmi v tom istom objeme, menila sa len výška ceny, čiže podľa dôkazov zistených správcom dane mal niekoľkokrát zmeniť majiteľa. Daňový subjekt predložil správcovi dane vážne lístky s totožnými číslami, aké boli použité u jeho dodávateľa,
spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. Dodávateľ, daňový subjekt ani jeho odberateľ nemali materiálne, technické ani personálne vybavenie na dodanie deklarovaného tovaru, čo do druhu a objemu. Nejednalo sa o štandardné podnikanie, resp. vykonávanie obchodných dodávok na pokračujúcej báze, išlo o jednorazovú záležitosť.
9. Zo spisového materiálu však vyplývalo, že správca dane preveroval aj prepravu tovaru, ale táto sa nepotvrdila. Spoločnosť UP SPED spol. s r.o. potvrdila, že preprava, ktorá sa mala vykonať dňa 13.03,2013 vozidlom so ŠPZ: A sa neuskutočnila, lebo objednávka bola stornovaná. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že spoločnosť UP SPED, spol. s.r.o. v zdaňovacích obdobiach marec a apríl 2013 vystavila pre spoločnosť SWC Trnava len faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 25.03.2013, kde fakturovala pokutu za stojné. Z elektronického mýtneho systému vyplynulo, že automobily, ktoré mali tovar dňa 13.03. a 14.03.2013 prepravovať, neboli v ten deň v tomto systéme zaevidované a tovar mal byť nakladaný na čerpacej stanici. Všetky uvedené dôkazy nasvedčujú, že preprava tovaru nebola vykonaná tak, ako ju deklarovali jednotlivé subjekty. Podľa zistení správcu dane, príslušní prepravcovia, neboli v obchodnom vzťahu s daňovým subjektom ani s jeho dodávateľom. Prevádzkovateľom motorového vozidla ŠPZ: A AY, ktoré malo dopraviť tovar na základe dodávateľskej faktúry číslo XXXXXX zo dňa 13.03.2013, mal byť podľa informácií poskytnutých Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. daňový subjekt J.L.A. s.r.o.. ktorý bol platiteľom dane do 26.06.2015. Tento daňový subjekt bol dňa 26.06.2015 dobrovoľne vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica a jeho súčasným právnym nástupcom je daňový subjekt I electro s.r.o. ktorý je od 12.04.2017 v konkurze a v súčasnosti je právnym nástupcom cca 50 spoločností.
10. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vedeného pod sp. zn. 6Sžf/10/2012 vyplýva, že doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o dani z pridanej hodnoty nestojí iba na formálnom, ale na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by správca dane preniesol dôkazné bremeno iba na daňový subjekt, nakoľko správca dane si zabezpečoval dôkazy vo svojej kompetencii. Požiadavky správcu dane, aby daňový subjekt preukázal nákup tovaru od dodávateľskej spoločnosti, čo deklaroval faktúrami, predloženými k daňovej kontrole, nemožno považovať za nadštandardné požiadavky správcu dane, resp. povinnosť daňového subjektu nadštandardne zabezpečovať dôkazy. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno predovšetkým na daňovom subjekte, ktorý si uplatňuje odpočet dane v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH. Doklady a dôkazy predložené daňovým subjektom však nedostatočným spôsobom vypovedajú o existencii reálneho zdaniteľného plnenia. Skutočné dodanie tovaru nepreukázala ani spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o., ani spoločnosť VOLLI, s.r.o. a ani daňový subjekt.
11. Daňový subjekt si musel byť vedomý, do akých obchodných vzťahov vstupuje. Z predložených dôkazov vyplýva, že tovar mal byť dodaný v jeden deň medzi viacerými daňovými subjektmi v tom istom objeme, menila sa len výška ceny. čiže mal niekoľkokrát zmeniť majiteľa. Daňový subjekt predložil správcovi dane vážne lístky s totožnými číslami, aké boli použité u jeho dodávateľa, spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. Dodávateľ, daňový subjekt ani jeho odberateľ nemali materiálne, technické ani personálne vybavenie na dodanie deklarovaného tovaru, čo do druhu a objemu. Nejednalo sa o štandardné podnikanie, resp. vykonávanie obchodných dodávok na pokračujúcej báze. išlo o jednorazovú záležitosť, ako sa vyjadril Ing. Peter F., konateľ spoločnosti AZIS, s.r.o., ktorej mal daňový subjekt tovar dodať. Argumentácia daňového subjektu, resp. odvolávanie sa na rozsudky Súdneho dvora EÚ o rozložení dôkazného bremena, na to, či zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa nadobudnutím tovaru alebo služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod, nie je v tomto prípade na mieste. Z rozsudkov Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok ESD C-37/95, C-268/83. C-98/98. C-169/04. C-16/00) vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe. Moment vzniku práva na odpočítanie dane je spojený so vznikom daňovej povinnosti. Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH. nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Deň. kedy vznikne právo na odpočet dane. je totožný s dňom. kedy vznikla daňová povinnosť (daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo dňom poskytnutia služby alebo, ak bola prijatá platba vopred, daňová povinnosť vzniká dňom prijatia platby).
Uvedené vyplýva aj z judikatúry ESD (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-342/87 - Genius Holding). Podľa rozsudku právo na odpočet sa nevzťahuje na daň. ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, teda právo na odpočet dane nevzniká tým, že daň je uvedená na faktúre.
12. Zo spisového materiálu predloženého k odvolaniu jednoznačne vyplýva, že konateľ daňového subjektu do ZÚP č. 100494555/2017/9104405/Kovq zo dňa 20.03.2017 potvrdil, že uvedený automobil využíval aj na súkromné účely a uplatňoval si 80 % nákladov na pohonné hmoty, hoci do odvolania uviedol, že k využitiu automobilu na súkromné účely došlo len výnimočne. Daňový subjekt neviedol knihu jázd, ani inú evidenciu týkajúcu sa využívania osobného automobilu. Je vecou daňového subjektu predložiť správcovi dane dôkazy, v akom pomere využíva automobil na súkromné a podnikateľské účely. Od rozsahu použitia automobilu závisí aj výška nároku na odpočítanie dane. Uvedené platí aj v prípade služby opravy motorového vozidla. Správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov, a vo vydanom rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k správnemu právnemu záveru. V danom prípade správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Správca dane prijal záver k predmetnej veci na základe výsledkov, ktoré boli zistené v priebehu výkonu daňovej kontroly, ktoré boli správcom dane uskutočňované v súlade so všeobecne záväznými predpismi. V zmysle citovaného ustanovenia pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisového materiálu a námietok uvádzaných v odvolaní dospel k záveru, že správca dane pri daňovej kontrole a vyrubovacom konaní postupoval v zmysle platných právnych predpisov, dôsledne posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku. II. žaloba a námietky
13. Žalobca v svojej žalobe namietal, že pri nákupe poľnohospodárskych plodín v zdaňovacom období marec 2013 splnil podmienky pre odpočítanie dane v zmysle v ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH. Dodávateľ tovaru potvrdil dodanie a vznikla mu daňová povinnosť. Žalobca použil nakúpené tovary na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia a túto skutočnosť dosvedčil aj odberateľ tovaru. Všetky zdaniteľné obchody podložil príslušnými dokladmi a realizované boli aj úhrady faktúr; daňová kontrola trvala viac rokov a jej závery sú v rozpore s objektívnou pravdou, princípmi logiky, rozsahom použitia správnej úvahy. Zamestnanci správcu dane ani žalovaného nezobrali do úvahy predložené dôkazy o uskutočnení obchodných transakcií (výsluchy konateľov, platby na bankové účty), ako ani vlastné zistenia (výpisy z mýtnych brán), pričom ide o kľúčové zistenia vo vzťahu k prevereniu reálnej existencie tovaru aj jeho reálneho dodania v zmysle predložených dokladov; dodacie listy od subdodávateľov získané od šoférov boli predložené v dobrej viere s cieľom preukázať reálne uskutočnenie obchodov. Správca dane neuviedol dôvody, prečo ich predloženie považuje za nezvyčajné. Navyše si odporuje, keď žiada predložiť doklady súvisiace s prepravou aj napriek tomu, že žalobca nakúpil tovar s dopravou; žalobca nenesie zodpovednosť za nekontaktnosť iných daňových subjektov, s ktorými nemal obchodný vzťah, pričom prenesenie zodpovednosti za porušenie predpisov inou osobou je v rozpore s princípom individuálnej právnej zodpovednosti. Obchodnú transakciu uskutočnil v dobrej viere a v tejto súvislosti poukázal na tieto právne akty: Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 28.02.2013 vo veci C-563/11 Forvards V, Rozsudok Siídneho dvora (siedma komora) z 13.02.2014 vo veci C-18113 MaksPen EOOD, Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 06.12.2012 vo veci C-285111 Bonik EOOD, Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 21.02.2008 vo veci C-425/06 Part Service Sr! Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifaxplc, LeedsPermanentDevelopmentServicesLtd, Country WidePropertylnvestmentsLtd.
14. Súčasťou administratívneho spisu je aj úradne overené čestné prehlásenie pána Mariána C. zo dňa 22.05.2017, že bol prítomný pri dovoze a vykládke kukurice v Zlatých Moravciach pre daňový subjekt AZIS, s.r.o. S vyššie uvedenými námietkami žalobcu ani s dôkazom vo forme čestného prehlásenia p. C. sa správca dane ani žalovaný náležíte nevysporiadali, preto je napadnuté rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu prvého stupňa nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné. Postup správcu dane a žalovaného nebol správny, nakoľko menovaného svedka nevypočuli (hoci žalobca jeho výsluch
opakovane navrhol) a bezprecedentne si k predmetnému dôkazu ako p. C.i ako svedkovi postavil predpojato, odmietnutím jeho výsluchu ako dôkazu správne orgány porušili procesné práva žalobcu. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nijako netají tým, že voči uvedenému svedkovi vystupuje predpojato a predpokladá jeho zaujatosť, a to napriek tomu, že svedok je v daňovom konaní viazaný povinnosťou vypovedať pravdivo a objektívne, inak sa tým vystavuje riziku trestno-právneho postihu. Takéto zdôvodnenie rozhodnutia žalovaného neobstojí je v rozpore s princípmi správy daní, v rozpore so zásadou zákonnosti ako aj zásadou materiálnej pravdy ako aj princípom voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s odvolacím dôvodom žalobcu, ktorým bolo nedostatočné vykonanie dokazovania výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov. Uvedené zdôvodnenie žalovaného je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné bez náležitej opory v právnych predpisoch. Súčasťou administratívneho spisu je aj úradne overené čestné prehlásenie pána K. C. zo dňa 22.05.2017, že bol prítomný pri dovoze a vykládke kukurice v Zlatých Moravciach pre daňový subjekt AZIS, s.r.o.
15. Na margo uvedeného dôkazu žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že použitie čestných prehlásení v daňovom konaní nie je prípustné. S týmto odôvodnením žalovaného sa nemožno stotožniť obzvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca žiadal menovanú osobu vypočuť ako svedka, čo mu správca dane neumožnil a preto bolo povinnosťou správcu dane akceptovať alternatívny dôkazný prostriedok, ktorým je čestné prehlásenie, ktoré jednoznačne preukazuje reálnosť vykonaných obchodných transakcií žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je nesprávne a nedostatočne odôvodnené, nakoľko sa v ňom žalovaný nevyporiadal ani s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava, kde žalobca namietal porušenie svojich procesných práv ako účastníka daňového konania, ktorému správny orgán prvého stupňa neumožnil osvedčiť tvrdené skutočnosti vykonaním výsluchov navrhnutých svedkov a tieto odmietol bez relevantného zákonného a logického odôvodnenia vykonať. Ďalej došlo v konaní pred orgánom prvého stupňa k porušeniu ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nakoľko skutočnosti rozhodné pre výkon správy daní, ktoré by bolo možné zistiť výsluchom menovaného svedka vôbec správca dane nezisťoval a zámerne navrhnutý dôkaz nevykonal a tieto pochybenia orgánu prvého stupňa žalovaný nijako nekonvalidoval, práve naopak nesprávny postup správcu dane žalovaný v napadnutom rozhodnutí odobril. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (na strane 13) dospel k zjavne nesprávnemu záveru, že: Doklady a dôkazy predložené daňovým subjektom však nedostatočným spôsobom vypovedajú o existencii reálneho zdaniteľného plnenia. Skutočné dodanie tovaru nepreukázala ani spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o., ani spoločnosť VOLU, s.r.o. a ani daňový subjekt. Žalobca považoval uvedené zistenia žalovaného ako aj zistenia prvostupňového správneho orgánu za nesprávne neobjektívne a rozporné; hoci daňové doklady ako aj vyjadrenia zúčastnených subjektov potvrdzujú reálnosť transakcie správne orgány tieto dôkazy zámerne ignorujú.
16. Nie je možné prenášať zodpovednosť za porušenie povinností a nedostatky zo strany tretích podnikateľských subjektov (subdodávatelia, prepravcovia) na žalobcu. Správcu dane ako aj žalovaný pri hodnotení dôkazov zámerne opomenuli vziať v úvahu predložené dôkazy o uskutočnení obchodných transakcií (výsluchy konateľov, platby na bankové účty) predložené žalobcom, nadôvažok všetky zúčastnené subjekty na danej obchodnej transakcii predaja tovaru - kukurice potvrdili reálnosť obchodu, ale správca dane a žalovaný tieto ich vyjadrenia úplne odignorovali a až absurdne sa zamerali na nesúvisiace obchodné vzťahy medzi preverovaným predajom a prepravou tovaru. Správca dane tiež pochybil, keď v prípade údajnej nekontaktnosti subdodávateľských spoločností nevypočul prepravcov, ktorí dodanie tovaru realizovali a ktorí by jeho preukázateľné dodanie dosvedčili. Žalobca aj v tejto súvislosti navrhol vypočuť ďalších svedkov, ale správca dane navrhnuté dôkazy ignoroval. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tento nesprávny procesný postup správcu dane nevyhodnotil ako nezákonný, čím jednoznačne žalovaný pochybil. Dôkazné bremeno nemožno vykladať jednostranne a izolovane tak, že zaťažuje výlučne daňový subjekt. Všetky doklady, ktoré Daňový úrad Bratislava požadoval, žalobca bez zbytočných prieťahov predložil. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľa znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane - Daňový úrad Bratislava. Správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho daňového rozhodnutia.
17. Žalobca bol toho názoru, že preukázal oprávnenosť uplatnených odpočtov dane z pridanej hodnoty kompletnou účtovnou a daňovou evidenciou, ktorú je povinný viesť, a to v rámci dodávateľských aj odberateľských vzťahov. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 15.03.2011 v konaní pod sp. zn. 3Sžf 1/2011, rozhodnutie NS SR zo dňa 28.11.2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/10/2012 a rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C- 484/03 - v zmysle uvedených rozsudkov je zrejmé, že dôkazné bremeno nezaťažuje platiteľa dane bezhranične, pretože po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno v úplnosti a v tomto momente sa v zmysle judikatúry dôkazné bremeno prenáša na správcu dane. Neunesenie dôkazného bremena na strane správcu dane v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu daňového subjektu. S uvedenou argumentáciou žalobcu uvedenou aj v odvolaní voči rozhodnutiu orgánu prvého stupňa sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal a v napadnutom rozhodnutí nedal presvedčivú a logickú odpoveď na všetky nastolené otázky, preto i e napadnuté rozhodnutie žalovaného nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Správca dane porušil v rámci procesu daňovej kontroly a hodnotenia jej výsledkov povinnosti vyplývajúce z ust. § 24 Daňového poriadku, nedbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nepreukázali skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Správca dane sa účelovo zameral len na tie skutočnosti, ktoré boli na neprospech žalobcu. Aplikácia postupu „v pochybnostiach na neprospech" je absolútne neprípustná, a to najmä vo verejnom práve, kde subjekty nemajú rovnocenné postavenie, lebo je na jednej strane súkromnoprávny subjekt a na druhej orgán verejnej moci s donucovacou autoritou.
18. So závermi a právnym posúdením veci Daňovým úradom Bratislava a samotným žalovaným v napadnutom rozhodnutí žalobca nesúhlasil, a zistenia správnych orgánov vyplývajúce z vykonaných dôkazov považoval za neobjektívne. Zistenia z vykonaných dôkazov správne orgány interpretovali výlučne s cieľom spochybniť reálnosť uskutočneného obchodu (nákup a predaj tovaru kukurice), čo je v rozpore so zásadou podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku, a to aj napriek tomu, že žalobca počas kontroly predložil účtovné a daňové doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje síce absolútnu povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochybností nepreukážu relevantné skutočnosti, ale nevyužitie kompetencií správcu dane ani z časti pri získavaní podstatných dôkazov predstavuje porušenie povinností vyplývajúcich správcovi dane z ust. § 24 Daňového poriadku. Nie je zrejmé, akú konkrétnu evidenciu dodaného tovaru správca dane a žalovaný požadovali, aby bolo možné na 100 % bez pochybností preukázať, že obchodná transakcia - nákup a predaj tovaru kukurice sa uskutočnil tak ako ho popísal konateľ žalobcu a ako to žalobca od začiatku daňovej kontroly tvrdil. Preto v konaní správnych orgánov oboch stupňov je taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Taktiež oba správne orgány nesprávne právne posúdili dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno, a nerešpektovali práva daňového subjektu vyplývajúce z rozsudkov SD EÚ a NS SR. Žalobca sa odvolával na rozhodnutie SD EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C- 484/03, podľa ktorého nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.
19. Daňový úrad Bratislava ako aj žalovaný opreli svoje závery o rozpory v dôkazoch, ktoré avšak nemôžu byť dané na ťarchu žalobcu ako kontrolovaného daňovému subjektu, pretože sa ho vôbec netýkajú. Základným predpokladom nároku na uplatnenie odpočtu DPH je splnenie formálnej a hmotnoprávnej podmienky. Formálna podmienka je viazaná na vystavenie faktúry so všetkými náležitosťami v zmysle zákona o DPH a hmotnoprávna na dodanie konkrétneho tovaru alebo služby; ani jedna časť z uvedeného nebola v napadnutom rozhodnutí ani v rozhodnutí Daňového úradu Bratislava, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, popretá. Predpokladom nároku na uplatnenie odpočtu DPH je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dodaním tovaru alebo služby, čo jednoznačne potvrdili tak žalobca ako aj ďalšie subjekty zúčastnené na obchodnej transakcii. Žalobca neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH, splnil formálne aj hmotnoprávne podmienky nároku na uplatnenie odpočtu DPH. Ak daňový subjekt preukáže skutočné vynaloženie nákladov, čo vykonal, musí správca dane preukázať nesplnenie všeobecného testu daňovej uznateľnosti, a to predložením jasných a jednoznačných dôkazov (rozsudok NS SR 4Sžf/7/2011 a 4Sžf/11/2011), čo pracovníci Daňového úradu Bratislava ani žalovaného nevykonali. Závery, ktoré vyplynuli z jednotlivých zistení Daňového úradu Bratislava a žalovaného sú založené na domnienkach a nie sú ničím podložené. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach odkazujú na všeobecnú formuláciu používanú vo všetkých rozhodnutiach a to
že, samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená DPH a teda to, že platiteľ, tu žalobca, má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, kedy pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je dodanie služby za protihodnotu uskutočnenú zdaniteľnou osobou v tuzemsku. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že dohodnuté plnenie bolo dodané a dohodnutá cena za riadne poskytnuté plnenie bola vyfakturovaná a bola aj zaplatená. V situácii, keď daňový subjekt preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúry obsahujúcej zoznam dodaných plnení, znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce preukázať opak.
III. argumenty žalovaného
20. Žalovaný sa vo svojom písomnom podaní vyjadril k dokazovaniu a uviedol, že dňa 02.02.2017 sa k správcovi dane dostavil Ing. Jozef Komarňanský, konateľ spoločnosti SWC Trnava spol. s.r.o., s ktorým bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100200079/2017/9104405/Kovq. Menovaný potvrdil, že s daňovým subjektom obchodoval v marci 2013 a išlo o dodávku priemyselnej kukurice. Kukuricu mala spoločnosť SWC Trnava spol. s.r.o. nakúpiť od spoločnosti VOLLI, s.r.o. dňa 14.03.2013. Prepravu kukurice daňovému subjektu mala zabezpečovať spoločnosti UP Sped, spol. s.r.o. kamiónmi so ŠPZ K K K a A.. Vykládka tovaru sa uskutočnila dňa 14.03.2013 asi v sklade v Zlatých Moravciach, bývalý Poľnonákup, a mal pri nej byť aj pán J., konateľ daňového subjektu. Kukurica sa mala prepravovať priamo od spoločnosti VOLLI, s.r.o. k daňovému subjektu. Podľa predpokladu Ing. Komarňanského, nakládka kukurice sa mala uskutočniť v Šali, ale mohlo to byť aj v Maďarsku. Za žalobcu sa na ústnom pojednávaní nikto nezúčastnil. Dňa 04.04.2017 sa k správcovi dane dostavil Ing. N. F., s ktorým spísal správca dane ZÚP č. 100567200/2017/9104405/Kovq zo dňa 04.04.2017.Menovaný vypovedal, že v marci 2013 nakúpil od daňového subjektu kŕmnu kukuricu, ktorú predal spoločnosti ST OMEGA, s.r.o. Celá transakcia bola jednorazová záležitosť. Autá prišli 13.03.2013 a 14.03.2013 do skladov spoločnosti ST OMEGA, s.r.o. v Zlatých Moravciach a doprevádzal ich pán J.. Dodávateľské faktúry aj odberateľské faktúry boli vystavené v tie isté dni - 13.03. a 14.03.2013. Dodávku a prepravu kukurice zabezpečoval žalobca. Vykládka a váženie kukurice sa podľa vyjadrenia Ing. F. vykonali v skladoch spoločnosti ST OMEGA, s.r.o. K miestu nakládky tovaru sa Ing. F. nevedel vyjadriť. Za žalobcu sa na ústnom pojednávaní nikto nezúčastnil.
21. Z dôvodu preverenia prepravy tovarov zaslal správca dane Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (NDS) výzvu č. 100046170/2017/9104405/Kovq zo dňa 10.01.2017 s požiadavkou, aby NDS, a.s. oznámila údaje o registrácii vozidiel v elektronickom mýtnom systéme SR s evidenčnými číslami A., záznamy z elektronického mýtneho systému SR s prejazdmi preverovaných vozidiel za január - júl 2013 a detailný výpis mýtnych transakcií preverovaných vozidiel za január až júl 2013. Údaje z elektronického mýtneho systému boli správcovi dane doručené od NDS dňa 01.02.2017. Z odpovede NDS vyplýva, že vozidlá s EČV A K Q M M M M a M neboli zaregistrované v elektronickom mýtnom systéme. Ďalšie údaje, výpis mýtnych transakcií vozidiel, boli správcovi dane zaslané na CD nosiči. V súvislosti s preverovaním dodania tovaru od spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. zaslal správca dane Daňovému úradu Trnava dožiadanie č. 100051779/2017/9104405/Kovq zo dňa 11.01.2017 so žiadosťou o zaslanie protokolov z daňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2013 v spoločnosti SWC Trnava spol. s.r.o. a protokolu z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v spoločnosti VV - GRO, s.r.o. Z odpovede na dožiadanie, ktorej súčasťou boli požadované protokoly, vyplynulo, že konateľ spoločnosti VOLLI, s.r.o., ktorá mala dodať kukuricu spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o., pán Gergely Goda, bol konateľom spoločnosti, ale doklady nemá. Za I. štvrťrok 2013 podala spoločnosť pod pôvodným názvom Dialight - agentúra Západné Slovensko, s.r.o. nulové daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Daňový úrad Trnava na základe zistení v rámci daňových kontrol dospel k záveru, že vystavením faktúr č. 130317 zo dňa 13.03.2013 a č. 130321 zo dňa 14.03.2013 daňovému subjektu nevznikla spoločnosti SWC Trnava, spol. s r. o. daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH z dôvodu dodania tovaru podľa ustanovenia § 8 zákona o dani z pridanej hodnoty, avšak v zmysle ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH.
22. Dňa 20.03.2017 sa k správcovi dane dostavil pán Anton J., konateľ daňového subjektu, s ktorým správca dane spísal ZÚP č. 100494555/2017/9104405/Kovq. Správca dane položil konateľovi daňového subjektu aj otázky týkajúce sa nadobudnutia a dodania kukurice. Konateľ daňového subjektu do ZÚP okrem iného uviedol, že bol iba pri vykládke tovaru, nevedel uviesť, kde prebehla nakládka
tovaru, nevedel sa vyjadriť k prepravnej vzdialenosti, a podľa jeho vyjadrenia tieto údaje opísala účtovníčka z dokladov od dodávateľa. Správca dane zaslal predvolanie na výsluch svedka číslo 101525616/2017/9104405/Kovq zo dňa 11.07. 2017 pani A. R., konateľke spoločnosti UP SPED, spol. s r.o., ktorá mala zabezpečiť prepravu tovaru. Dňa 09.08.2017 sa k správcovi dane dostavila pani A. R. a pán O. J., s ktorými správca dane spísal ZÚP č. 101728494/2017. Pani Nagy do ZÚP okrem iného uviedla, že spoločnosť vykonávala sprostredkovateľskú činnosť v oblasti dopravy a nemala žiadne vozidlá, ale nevedela uviesť obchodných partnerov spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. v marci a apríli 2013, obchodné meno žalobcu jej nič nehovorilo a pána J. poznala len z videnia. Pani R. do ZÚP uviedla, že pre spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o. sa robila v roku 2013 preprava, a ich spolupráca spočívala v sprostredkovaní prepravy, obstaranie tovaru nezabezpečovala. Prepravu tovaru mala spoločnosť UP SPED, spol. s r. o. zabezpečiť u maďarskej spoločnosti HORVÁTH FARM, Kft. Pani R. uviedla, že tovar mal byť prepravovaný vozidlami s ŠPZ K K K a A Podľa objednávok vystavených maďarskému dopravcovi mala byť kukurica kŕmna naložená na adrese Čerpacia stanica GAS, Kračanská ul., 929 01 Dunajská Streda, avšak ani jeden zo subjektov, zúčastňujúcich sa na tomto obchode, túto informáciu nepotvrdil a žiadne dôkazy o tom nepredložil.
23. Správca dane dostal od spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. dňa 24.08.2017 e-mailovú správu, že preprava, ktorá sa mala vykonať dňa 13.03.2013 vozidlom s ŠPZ:A sa neuskutočnila, lebo objednávka bola stornovaná. Kontrolou predložených dokladov svedkyňou bolo zistené, že spoločnosť UP SPED, spol. s.r.o. v zdaňovacích obdobiach marec a apríl 2013 vystavila pre spoločnosť SWC Trnava spol. s.r.o. len faktúru č. 201303041 zo dňa 25.03.2013, ktorou fakturovala pokutu za stojné. Žiadnu faktúru za sprostredkovanie prepravy spoločnosť UP SPED, spol. s.r.o. spoločnosti SWC Trnava spol. s. r. o. nevystavila. Žalobca deklaroval dodanie kukurice dňa 13.03.2013, ktorý mal byť vyložený v skladoch v Zlatých Moravciach, a prepravený vozidlom so ŠPZ: A ale podľa informácie od spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. sprostredkovanie prepravy tovaru zo dňa 13.03.2013 nebolo uskutočnené, pretože objednávka mala byť nakoniec zo strany zákazníka stornovaná. Správca dane preveroval dodanie kukurice od spoločnosti AZIS, s.r.o. (ide o tovar, ktorý mal spoločnosti AZIS, s.r.o. dodať žalobca) v spoločnosti ST OMEGA s.r.o. (od 10.02.2016: ST OMEGA s.r.o. v reštrukturalizácii) a počas vyrubovacieho konania vyzval uvedenú spoločnosť na predloženie dokladov preukazujúcich dodanie tohto tovaru. Správca konkurznej podstaty spoločnosti ST OMEGA s.r.o., spoločnosť PERSPECTA Recovery, k.s. (od 12.12.2017: LEGATOs Recovery k.s.) poskytol k váhovým lístkom s číslami 6071320325 zo dňa 13.03.2013, 6071320342 zo dňa 14.03.2013, 6071320343 zo dňa 14.03.2013 a 6071320344 zo dňa 14.03.2013 príjemky, združené vzorky, rozborové lístky. Spoločnosť okrem týchto dokladov žiadne ďalšie dôkazy ani podrobnosti o nákupe a predaji tohto tovaru napriek telefonickému prísľubu správcu konkurznej podstaty neposkytla.
24. Daňová kontrola bola začatá dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole číslo 103030098/2016/9104405/Kovq zo dňa 28.04. 2016, t. j. dňa 01. 06. 2016, a na základe telefonického rozhovoru sa termín začatia kontroly posunul na 02.06.2016. V zmysle § 46 ods. 9 Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobca prevzal protokol z daňovej kontroly dňa 15.05.2017, t. j. týmto dňom bola daňová kontrola ukončená. V zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a táto lehota nebola prekročená. žalobca na jednej strane namieta, že nenesie zodpovednosť za nekontaktnosť iných daňových subjektov, s ktorými nemal obchodný vzťah, namieta dôkaznú povinnosť, ale na druhej strane preukazuje reálne uskutočnenie obchodov dokumentmi od spoločnosti, ktorá mala dodať tovar jeho dodávateľovi (dodacie listy, ktoré mali byť vystavené spoločnosťou VOLLI, s.r.o.). Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2011, v ktorom sa Najvyšší súd SR vyjadril, že čestné vyhlásenie predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to zákon o správe daní ani daňový poriadok v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľujú. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v Správnom poriadku (čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania), ktorý sa však na daňové konanie nevzťahuje (§ 101 zákona o správe daní, § 163 daňového poriadku), preto predloženie čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány (teda aj daňové orgány a súdy) môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Najvyšší
súd skonštatoval, že zákon o správe daní nepripúšťa nahradenie dôkazu čestným vyhlásením, takže žalovaný má za to, že daňové orgány postupovali správne, keď čestné vyhlásenie nepripustili ako dôkaz.
IV. pojednávanie
25. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 30.03.2022. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.
V. Relevantné právne predpisy
26. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
27. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
28. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
29. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
30. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.
31. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
32. Podľa § 45 ods. 2 DP kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (písm. a/), zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly (písm. b/), poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou (písm. c/), predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske
operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d/), predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/), umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom (písm. f/), zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie (písm. g/), umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov (písm. h/).
33. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
34. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
35. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/).
36. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/).
37. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).
38. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
39. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy.
40. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
41. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi (ods. 1). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (ods. 2).
42. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
43. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/).
44. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
45. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutí žalovaného č. č. 102228055/2018 zo dňa 12.11.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava číslo 101341483/2018 zo dňa 11. 07. 2018, na základe ktorého správca dane podľa ustanovenia § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 4.980,96 €, nepriznal nadmerný odpočet v sume 3.161,28 € a vyrubil daň 1.819,68 €.
46. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal,
pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 47. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
48. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).
49. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo
iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013).
50. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať(neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa). Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že služby boli aj skutočne dodané tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil.
51. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia február až jún 2013. Daňová kontrola bola začatá dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole č. 103030098/2016/9104405/Kovq zo dňa 28.04.2016, t. j. dňa 01.06.2016 a ukončená dňom prevzatia protokolu č. 100783274/2017 zo dňa 05.05.2017, t. j. 15.05.2017. Správca dane na základe zistených dôkazov neuznal žalobcovi odpočet dane za zdaňovacie obdobie marec 2013 z faktúry č. 130317 zo dňa 13.03.2013 v sume 1.062,72 €, z faktúry č. 130321 zo dňa 14.03.2013 v sume 3.277,15 € od spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. za dodanie kukurice, pretože sa podľa záverov správcu dane nepreukázalo, že tento tovar spoločnosť SWC Trnava, spol. s.r.o. žalobcovi dodala. Správca dane tiež neuznal žalobcovi odpočet dane vo výške 20 % zo sumy 3.200,00 €, t. j. 640,00 € z faktúry č. 201301 zo dňa 15.03.2013 od spoločnosti MOBRA Plus s.r.o. za nákup osobného automobilu Peugeot 508 a 20 % zo sumy za opravu osobného automobilu zo zjednodušeného daňového dokladu č. 4/310 zo dňa 20.03.2013, t. j. v sume 1,09 €, pretože uvedený
osobný automobil mal žalobca využívať na podnikateľské účely len v rozsahu 80 %, čiže mu nárok na odpočet dane v plnej výške nevznikol.
52. Správny súd uvádza, že pri správe daní sa má postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, majú sa chrániť záujmy štátu a obcí a má sa dbať pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov saňových subjektov a iných osôb (§3 ods. 1 DP). Pod právom sa v podstate rozumie subjektívne právo daňového subjektu, ktoré mu vyplýva z tohto procesného zákona alebo z hmotnoprávneho daňového predpisu. Pod pojmom právom chránený záujem možno rozumieť len taký záujem daňového subjektu, ktorému hmotnoprávne daňové predpisy alebo Daňový poriadok poskytujú osobitnú ochranu. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočnosti uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že nim uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol i skutočne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú v skutočnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať v skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. V danom prípade vznikli v rámci daňovej kontroly u správcu dane dôvodné pochybnosti opravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. Správca dane umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení pochybnosti nemožno hovoriť.
53. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, okrem dĺžky daňovej kontroly. Žalovaný sa v rozhodnutí napadnutom žalobou podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil - aj prečo považoval za nevierohodné dodatočne predložené doklady daňovým subjektom, pričom súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje. Z dôkazov založených v administratívnom spise však vyplýva, že nebolo zo strany daňového subjektu riadne preukázané dodanie tovaru - kukurice od dodávateľa SWC Trnava, spol. s.r.o. Treba tiež uviesť, že počas daňovej kontroly neboli predložené také dôkazy, ktoré by preukazovali pôvod tovaru, ani jeho tzv. osud. Konateľ spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. Ing. Komarňanský síce verbálne potvrdil uskutočnenie obchodnej transakcie (dodávky žalobcovi) s tým, že ju nakúpil od spoločnosti VOLLI, s.r.o.; no na druhej strane nevedel uviesť žiadne relevantné dôkazy podporujúce jeho tvrdenie. Ak podnikateľský subjekt realizuje obchod, musí vedieť náležite ozrejmiť a preukázať komunikáciu so svojím dodávateľom, musí byť schopný predložiť adekvátnu zmluvnú dokumentáciu a uviesť - s kým vlastne rokoval o dodávkach a to najmä v prípade existujúcej dlhodobej spolupráce. Musí uviesť a predložiť relevantné doklady týkajúce sa prepravy a skladovania tovaru atď. Menovaný svedok vypovedal, že obstaranie a prepravu tovaru od spoločnosti VOLLI, s.r.o. mala zabezpečovať spoločnosť UP SPED, s.r.o., ale obstaranie tovaru konateľka tejto spoločnosti poprela. Sprostredkovanie prepravy kukurice zo dňa 13.03.2013, ktorá mala byť prepravená motorovým vozidlo s ŠPZ A., nebola vykonaná, lebo objednávka u spoločnosti UP SPED, spol. s.r.o. na prepravu bola podľa jej vyjadrenia zo strany zákazníka stornovaná. Rovnako v elektronickom mýtnom systéme SR neboli žiadne mýtne transakcie pre toto motorové vozidlo vygenerované, čo potvrdila Národná diaľničná spoločnosť, a.s. v odpovedi na žiadosť správcu dane. Aj závery správcu dane ohľadne spoločnosti VOLLI, s.r.o., ktorá mala dodať tovar spoločnosti SWC Trnava, spol. s.r.o. potvrdzujú dôkazy založené v administratívnom spise. Uvedená spoločnosť v rozhodnom období nepodala daňové priznanie a dodanie tovaru SWC Trnava, spol.
s.r.o. ani nedeklarovala. Gergely Goda ako konateľ spoločnosti VOLLI, s.r.o. pri vypočutí uviedol, že žiadnymi dokladmi spoločnosti nedisponuje. Ani vypočutím Ing. Petra Fila, konateľa spoločnosti AZIS, s.r.o., odberateľa žalobcu sa neozrejmili podstatné skutočnosti. Verbálne síce potvrdil nadobudnutie kukurice od spoločnosti žalobcu, ako aj jej dodanie spoločnosti ST OMEGA, s.r.o., ale malo ísť o jednorazovú záležitosť, kedy vozidlá mali prísť dňa 13.03. a 14.03. 2013 do skladov spoločnosti ST OMEGA, s.r.o. v Zlatých Moravciach. Dodávateľské faktúry aj odberateľské faktúry kopírovali tie isté dni, t.j. 13.03. a 14.03.2013. Dodávku a prepravu kukurice mal podľa jeho tvrdenia zabezpečovať žalobca. Vykládka a váženie kukurice sa podľa vyjadrenia Ing. Fila vykonali v skladoch spoločnosti ST OMEGA, s.r.o. Z dokazovania vyvstali aj ďalšie podstatné skutočnosti podporujúce závery správcu dane o neexistencii materiálneho obsahu deklarovanej dodávky. Na uvedené nadväzuje aj fakt, že subdodávateľ (VOLLI, s.r.o.), dodávateľ (SWC Trnava, spol. s r.o.), žalobca, ani odberateľ žalobcu (AZIS, s.r.o.) nemali materiálne, technické ani personálne vybavenie na dodanie deklarovaného tovaru, čo do druhu a objemu. Nejednalo sa o štandardné podnikanie, resp. vykonávanie obchodných dodávok na pokračujúcej báze, išlo o jednorazovú záležitosť, čo aj potvrdil Ing. Fila, konateľ spoločnosti AZIS, s.r.o. Samotný žalobca nepreukázal existenciu vlastných či prenajatých kancelárskych, resp. skladových priestorov. Nemal ani žiadnych zamestnancov. Teda žalobca nepreukázal, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskými spoločnosťami sa aj reálne uskutočnilo tak, ako to deklaroval na faktúrach. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré je primárnym predpokladom na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Správca dane správne konštatoval, že dôkazná núdza bola na strane žalobcu, kedy bol súčasťou fakturačného reťazca, v ktorom dochádzalo k zneužitiu systému DPH. Žalobca nedokázal správcovi dane ani hodnoverne preukázať využívanie motorového vozidla Peugeot 508, teda v akom pomere využíval motorové vozidlo na podnikateľské a súkromné účely. Práve od rozsahu jeho používania závisí aj výška nároku na odpočítanie dane. S tým súvisí aj odpočítanie dane za opravu predmetného vozidla (výdavkový pokladničný blok č. 13HV03004 z 31.03.2013. Správny súd nezistil pochybenie pri postupe správcu dane, ktorý takto dôvodne neuznal právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry č. 201301 zo dňa 15.03.2013 (za nákup vozidla) a jeho opravu. Správny súd nezistil ani porušenie zákona, čo do dĺžky daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 DP, ktorá sa začala 01.06.2016, resp. začiatok bol posunutý na nasledujúci deň a žalobca prevzal protokol z daňovej kontroly dňa 15.05.2017. Lehota na vykonanie kontroly je najviac jeden rok a z listín založených v administratívnom spise nevyplývala iná skutočnosť; takže zákonná lehota bola zachovaná.
54. Žalovaný riadne vyhodnotil dôkazný materiál, kedy zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení príslušného správneho orgánu, ktoré však nie je prejavom jeho ľubovôle alebo slobody, ale utvára sa prísne logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Čestné prehlásenie PaedDr. Vnučka by v kontexte vykonaného dokazovania produkovalo slabú dôkaznú silu a potvrdenie menovaného, že bol prítomný pri dovoze a vykládke kukurice v Zlatých Moravciach pre spoločnosť AZIS, s.r.o. nebolo schopné vyvrátiť závery žalovaného o absencii materiálneho obsahu deklarovaného plnenia. Ako vyplýva z listín založených v administratívnom spise, žalobca pri týchto konkrétnych dodávateľoch na vstupe nepristupoval s náležitou starostlivosťou a teda v tomto prípade mal mať vedomosť, že pri vytvorení takéhoto reťazca prechádza do rizikového obchodu- pravda z aspektu legislatívnej úpravy DPH, kedy samotná existencia faktúry nezakladá automaticky právo na odpočítanie dane uvedenej na tejto faktúre. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.
55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
56. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).