Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 24/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s.

r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť P. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. februára

2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Daňový úrad N. dodatočným platobným výmerom č. /Sko z 11.

marca 2010 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za

zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 2 455,68 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol nadriadený orgán, a to Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), rozhodnutím č. I/226/8479-

72683/2010/994159-r zo 17. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“),

ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu podľa piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), v ktorej namietal nezákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva a na podklade

dôvodov uvedených v žalobe sa domáhal jeho preskúmania a následného zrušenia.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) prerokoval žalobu podanú proti

rozhodnutiu daňového riaditeľstva a rozsudkom č. k. -44 z 1. februára 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd uviedol, že „... žalobca v prejednávanej veci neodstránil pochybnosti

správcu dane, že zdaniteľné plnenia (dodanie tovaru/uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o.,

ktorá bola uvedená na faktúrach č. 0702806 zo dňa 28. júna 2007, č. 0702806/1 zo dňa 28.

júna 2007 a č. 07029061/1 zo dňa 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na

odpočet DPH v celkovej sume 70.936,50 Sk (2.455,68 eura), keď v žalobe uviedol len

všeobecné tvrdenia o dodaní tovaru označeným dodávateľom, neoznačil však žiaden

konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo

uvedené na označených faktúrach. Preto nebolo možné prihliadnuť na jeho tvrdenie, že s

dodaným tovarom ďalej obchodoval a dodal ho spoločnosti C., s. r. o., B. Žalobca teda

nepreukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II.

štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom „... namietal, že

správcovi dane preukázal, že materiál objednal u dodávateľa spoločnosti Z., s. r. o., na

základe žalobcom predložených objednávok spolu s nákresmi vrátane rozmerov a po jeho

spracovaní tento následne dodal odberateľovi spoločnosti C. s faktúrami č. 2007010022,

2007010025, 2007010038, ktoré sú riadne zaúčtované v účtovníctve odberateľa spoločnosti

C. a tiež u žalobcu. Táto skutočnosť je podľa žalobcu dôkazom o reálnosti dodania tovaru

od spoločnosti Z., s. r. o.

Žalovanému a správcovi dane žalobca vyčítal, že pri vydávaní rozhodnutí sa

dôsledne neriadili , , , a , keďže

mal zato, že dostatočne preukázal dodanie tovaru dodávateľom Z., s. r. o., a následne ďalej

konečnému dodávateľovi C., s. r. o., (do 19. marca 2008 C., s. r. o.) vystavenými faktúrami

č. 2007010022, 2007010025, 2007010038, ktoré účtovné doklady sú riadne zaúčtované

v účtovníctve žalobcu a odberateľa C., s. r. o., a vznikol mu nárok na odpočet dane, nakoľko

splnil všetky podmienky upravené v § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.

Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku krajského súdu

prerokoval a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a následne

rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil.

Následne sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť, ktorou sa na základe v nej

uvedenej argumentácie domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 23. 2. 2012

porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. 2. 2012

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.

2 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, na účely zistenia,

či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie

konanie.

V spojitosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sťažovateľ predovšetkým namietal, že „(d)aňové konanie sa v okolnostiach danej veci

pre sťažovateľa začalo bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním,

pričom správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania

(najmä zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti)“. Sťažovateľ v sťažnosti

tvrdí, že nemohol uplatniť svoje procesné práva, pretože nedostal príležitosť predložiť

všetky dôkazy potrebné na to, aby jeho návrhy uspeli, a oboznámiť sa so všetkými ďalšími

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho

orgánu, a vyjadriť sa k nim.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch

stupňov je nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V

rámci tejto námietky tiež poukazuje na nesprávne zistenie skutkového stavu veci

(ústavnému súdu predložil vlastnú verziu skutkového stavu veci) zakladajúce sa na tvrdení,

že účtovnými dokladmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a konateľa spoločnosti

Z., s. r. o., a samotným dodaním tohto plnenia sťažovateľom spoločnosti C., s. r. o.

(obchodné meno od 9. apríla 2008, pozn.), bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že

zdaniteľné plnenie bolo dodané sťažovateľovi spoločnosťou Z., s. r. o. Teda zo strany

správnych orgánov, ako aj súdov bolo nesprávne konštatované, že v konaní nebolo

dokázané, že sťažovateľovi zdaniteľné plnenie dodala spoločnosť Z., s. r. o.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „... vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo

rozumné od neho požadovať na preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení

s cieľom odstrániť vyššie uvedené pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil

žiadny dôkaz na preukázanie skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s.

r. o. od spoločnosti Z. s. r. o.. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými

výpoveďami syna sťažovateľa a vtedajšieho konateľa spol. Z. s. r. o. a túto skutočnosť

potvrdzuje aj samotné dodanie týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré

sťažovateľovi dodala spol. Z. s. r. o.. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom

smere, že tomuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak,

profily, ktoré sťažovateľ dodal odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto

reálne existujú (čo nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil

správcovi dane rozsiahlou fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj

fyzicky nadobudnúť, aby ich mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými

účtovnými dokladmi a svedeckými výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že

tieto profily dodala sťažovateľovi spol. Z. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom

v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu

byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor

sťažovateľa. Dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť

sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na

zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ

sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Takýto postup bezdôvodne

poškodzuje sťažovateľa, porušuje jeho právo na rovnosť, spravodlivé súdne konanie a

proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.

V nadväznosti na to ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že

z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že

ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. ), ale

úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných

súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych

predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými

zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne

odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu v rozsahu námietok

sťažovateľa považuje za nevyhnutné podotknúť, že tento rozsudok bol vydaný v konaní

podľa piatej časti (správne súdnictvo), a to konkrétne

v rámci konania, ktoré je legislatívne upravené v piatej časti druhej hlave Občianskeho

súdneho poriadku (§ 247 až § 250k), t. j. v konaní „o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov“. Z tohto hľadiska je podľa názoru ústavného súdu potrebné

skúmať sťažovateľom namietané rozhodnutie aj so zohľadnením špecifického účelu tohto

druhu konania. Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je vymedzená

v , v zmysle ktorého sa podľa ustanovení druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že

bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby

súd preskúmal „zákonnosť“ tohto rozhodnutia a postupu.

Z uvedeného je zrejmé, že účelom uvedeného druhu správneho súdnictva (v rámci

ktorého bol vydaný aj rozsudok najvyššieho súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať

činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“

ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených

žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami,

treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach

námietok nastolených sťažovateľom v sťažnosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd namietaným rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu

a v relevantnej časti ho takto odôvodnil: „(s)právne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia

tým, že žalobca nepreukázal, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom Z., s. r.

o., skutočne došlo. ...

Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si

žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu

naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní

opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových

dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje

materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa

žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové

zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný

spoločnosťou Z., s. r. o.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na

nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia

týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na

faktúre.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť Z., s. r.

o., dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť

uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti Z., s. r. o., odvolací súd poukazuje na to,

že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a

napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v

spoločnosti C., s. r. o.. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento

tovar dodala práve spoločnosť Z., s. r. o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil

žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru, a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si

DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto ustáleného skutkového stavu mal za

preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že tovar

fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom,

čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a

tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH

nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že

žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli dodané spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie

označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu

daňového konania vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť žalobcu o predmetných

obchodoch od spoločnosti Z., s. r. o., spoločnosť Z., s. r. o., mala tovar získať nákupom od

spoločnosti Š., s. r. o., pričom konateľ spoločnosti Š., s. r. o., uviedol, že táto spoločnosť v

roku 2007 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a nepotvrdil uskutočnenie subdodávky

pre spoločnosť Z., s. r. o., poprel vystavenie faktúr a pravosť podpisov na nich, a ktoré sa

mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že nezrovnalosti nastali aj

medzi výpoveďou syna sťažovateľa a konateľom spoločnosti Z., s. r. o., keď syn sťažovateľa

uvádzal, že plnenie prevzal priamo od konateľa spoločnosti Z., s. r. o., kým konateľ tejto

spoločnosti uviedol, že spoločnosť Z., s. r. o., predmetné plnenie sťažovateľovi nedodávala,

ale toto plnenie podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti Z., s. r. o., bolo dodané

spoločnosťou Š, s. r. o.

Najvyšší súd na záver svojej argumentácie uviedol, že „pokiaľ žalobca v odvolaní

namietal, že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný dostatočne, najvyšší súd sa s touto

námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom prípade

nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne

uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako

dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi.

Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky,

ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. K tejto námietke najvyšší súd

dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona

č. je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je

povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane,

resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod

tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia

osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť

úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.“.

Ústavný súd pri hodnotení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal

z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol, že sťažovateľ (žalobca) v prerokúvanej veci neodstránil

pochybnosti správcu dane, že zdaniteľné plnenia uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o., ktorá

bola uvedená na účtovných dokladoch (faktúrach) č. 0702806 z 28. júna 2007, č. 0702806/1

z 28. júna 2007 a č. 07029061/1 z 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na

odpočet DPH v celkovej sume 70 936,50 Sk (2 455,68 €), keď v žalobe uviedol len

všeobecné tvrdenia o dodaní tovaru označeným dodávateľom, neoznačil však žiaden

konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo

uvedené na označených účtovných dokladoch. Preto nebolo možné prihliadnuť na jeho

tvrdenie, že s dodaným tovarom ďalej obchodoval a dodal ho spoločnosti C., s. r. o.

Sťažovateľ (žalobca) podľa krajského súdu nepreukázal splnenie podmienok nároku na

odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2

písm. a) o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych

dôsledkov v danom prípade ide najmä o posúdenie, či sťažovateľ bol vylúčený z možnosti

skutkovo a právne argumentovať v konaní pred správnymi orgánmi vrátane možnosti

označiť a predložiť dôkazné prostriedky na posúdenie opodstatnenosti ním uvádzaných

skutočností, posúdenie, či ustálenie skutkového deja a následného právneho posúdenia veci

nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv, ako aj o posúdenie, či

rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné

v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov

zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej

praxi všeobecne zastávané, prípadne ak by skutkové zistenia správnych orgánov a aj

všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že bol vylúčený z možnosti skutkovo

a právne argumentovať už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ústavný súd

uvádza, že z obsahu namietaného rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré by

potvrdzovali správnosť tvrdenia sťažovateľa. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia

práve naopak vyplýva, že sťažovateľovi správny orgán prvého stupňa v priebehu daňovej

kontroly umožnil využiť jeho procesné práva ustanovené v § 15 ods. 5 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „“; na

danú vec sa napriek platnosti a účinnosti o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov od 1. januára 2012 podľa prechodných

ustanovení obsiahnutých v vzťahuje ], preukázať jeho tvrdenia,

vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a prerokovať protokol.

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ bol pred jeho

vydaním vyzvaný, aby uviedol bližšie podrobnosti uskutočnenia dodávok tovaru

deklarovaných spornými faktúrami od Z., s. r. o., 25. júna 2009, a následne aj výzvou z 23.

septembra 2009 správca dane požadoval od sťažovateľa predloženie dôkazov o reálnom

uskutočnení zdaniteľných obchodov od Z., s. r. o., sťažovateľ bol tiež prítomný pri ústnom

pojednávaní, na ktorom do zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bod

uviedol, že objednávku dodávok tovaru zabezpečoval jeho syn, ktorý bol aj pri preberaní

tovaru a zabezpečoval aj úhradu v hotovosti. Sťažovateľ (žalobca) sa do zápisnice vyjadril,

že o týchto dodávkach nič nevie, keďže sám zabezpečoval až ich montáž v spoločnosti C., s.

r. o., teda nepotvrdil, že tovar mu reálne dodal dotknutý dodávateľ, resp. že spoločnosť Z., s.

r. o., bola v kontrolovanom zdaňovacom období reálne fungujúci obchodný partner.

Sťažovateľ zároveň predložil účtovné doklady, mal možnosť prerokovať protokol o daňovej

kontrole, a tak zvrátiť prípadné negatívne dôsledky, ktoré pre neho mohli z daňového

konania vyplynúť.

Znamená to, že sťažovateľ nebol zbavený možnosti v rámci daňového konania

uvádzať všetky relevantné skutočnosti a predkladať dôkazné prostriedky, na základe

ktorých by preukázal správnosť svojich tvrdení. K tomuto je potrebné poukázať na to, že

sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, prípadne neoznačil žiaden dôkazný prostriedok,

ktorý chcel uviesť v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, ale nemohol, a to

v dôsledku postupu správneho orgánu prvého stupňa.

K námietke, v rámci ktorej sťažovateľ uvádzal, že namietané rozhodnutie je

nepresvedčivé, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd vychádzajúc

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že namietané rozhodnutie obsahuje

podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho

závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia je zrejmé,

že najvyšší súd sa dostatočne precíznym spôsobom vysporiadal aj so všetkými

sťažovateľom nastolenými námietkami.

Rovnako nemožno nič vyčítať ani spôsobu, ako sa so sťažovateľom nastolenými

námietkami vysporiadal krajský súd. Jeho skutkové závery sú dostatočne konkretizované

a interpretácia všeobecne záväzných právnych predpisov nevybočuje z ústavne

akceptovaných štandardov kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutí všeobecných

súdov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že závery formulované v odôvodnení

rozsudku najvyššieho súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu

nemožno dospieť k záveru, že v dôsledku týchto rozhodnutí mohli byť porušené

sťažovateľom označené práva.

K námietke sťažovateľa, ktorou napáda nesprávnosť skutkového zistenia

o nepreukázaní tvrdenej uskutočnenej dodávke zdaniteľného plnenia spoločnosťou Z., s. r.

o., a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho sa na sťažovateľom

označenú skutočnosť, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v tomto smere predkladá

ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred správnymi orgánmi

a všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili správne orgány a ktorú všeobecné súdy

vyhodnotili ako zákonnú. Podstata argumentácie sťažovateľa v konaní pred ústavným

súdom sa v tejto súvislosti orientuje iba na požiadavku prehodnotenia výsledkov

dokazovania; sťažovateľ tvrdí, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný

skutkový záver než ten, ktorý ustálili správne orgány.

K uvedenému je potrebné zdôrazniť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je

vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je

skutkovým (nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne

oprávnený prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred správnymi orgánmi,

prípadne pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom

prípade by bol až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by

presiahli rámec zásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený

v rámci správneho súdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti

neuvádza také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade

len pokračuje v polemike vedenej pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, ktorú

prenáša do konania pred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správne

orgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na daný

nedostatok primerane nereagovali, pretože záver o neunesení dôkazného bremena

sťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a spoločnosťou Z., s. r. o., má

dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v

tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového

stavu, a úsudok, že správne orgány, prípadne všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného

vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade preto

neobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotí

dokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledky

podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na

ktorých sťažovateľ zakladá ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také

tvrdenia, prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie

základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňoval

opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,

prostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru, vo väzbe na obsah

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť ako ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení

sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti

namietaného rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými

právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší

súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto

rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu

a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie

porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013