Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 146 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (154)IV. ÚS 24/2013
PDF · 261.82 KB
No categories available
IV. ÚS 24/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s.
r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/17/2011
z 23. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012
doručená sťažnosť P. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf/17/2011 z 23. februára
2012.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Daňový úrad N. dodatočným platobným výmerom č. 643/230/8663/10/Sko z 11.
marca 2010 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za
zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 2 455,68 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol nadriadený orgán, a to Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), rozhodnutím č. I/226/8479-
72683/2010/994159-r zo 17. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“),
ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu podľa piatej časti
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), v ktorej namietal nezákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva a na podklade
dôvodov uvedených v žalobe sa domáhal jeho preskúmania a následného zrušenia.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) prerokoval žalobu podanú proti
rozhodnutiu daňového riaditeľstva a rozsudkom č. k. 13 S/33/2010-44 z 1. februára 2011
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Krajský súd uviedol, že „... žalobca v prejednávanej veci neodstránil pochybnosti
správcu dane, že zdaniteľné plnenia (dodanie tovaru/uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o.,
ktorá bola uvedená na faktúrach č. 0702806 zo dňa 28. júna 2007, č. 0702806/1 zo dňa 28.
júna 2007 a č. 07029061/1 zo dňa 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na
odpočet DPH v celkovej sume 70.936,50 Sk (2.455,68 eura), keď v žalobe uviedol len
všeobecné tvrdenia o dodaní tovaru označeným dodávateľom, neoznačil však žiaden
konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo
uvedené na označených faktúrach. Preto nebolo možné prihliadnuť na jeho tvrdenie, že s
dodaným tovarom ďalej obchodoval a dodal ho spoločnosti C., s. r. o., B. Žalobca teda
nepreukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II.
štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom „... namietal, že
správcovi dane preukázal, že materiál objednal u dodávateľa spoločnosti Z., s. r. o., na
základe žalobcom predložených objednávok spolu s nákresmi vrátane rozmerov a po jeho
spracovaní tento následne dodal odberateľovi spoločnosti C. s faktúrami č. 2007010022,
2007010025, 2007010038, ktoré sú riadne zaúčtované v účtovníctve odberateľa spoločnosti
C. a tiež u žalobcu. Táto skutočnosť je podľa žalobcu dôkazom o reálnosti dodania tovaru
od spoločnosti Z., s. r. o.
Žalovanému a správcovi dane žalobca vyčítal, že pri vydávaní rozhodnutí sa
dôsledne neriadili § 2 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., keďže
mal zato, že dostatočne preukázal dodanie tovaru dodávateľom Z., s. r. o., a následne ďalej
konečnému dodávateľovi C., s. r. o., (do 19. marca 2008 C., s. r. o.) vystavenými faktúrami
č. 2007010022, 2007010025, 2007010038, ktoré účtovné doklady sú riadne zaúčtované
v účtovníctve žalobcu a odberateľa C., s. r. o., a vznikol mu nárok na odpočet dane, nakoľko
splnil všetky podmienky upravené v § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.
Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku krajského súdu
prerokoval a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a následne
rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/17/2011 z 23. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.
Následne sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť, ktorou sa na základe v nej
uvedenej argumentácie domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/17/2011 z 23. 2. 2012
porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 z 23. 2. 2012
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh
smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.
2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, na účely zistenia,
či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie
konanie.
V spojitosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sťažovateľ predovšetkým namietal, že „(d)aňové konanie sa v okolnostiach danej veci
pre sťažovateľa začalo bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním,
pričom správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania
(najmä zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti)“. Sťažovateľ v sťažnosti
tvrdí, že nemohol uplatniť svoje procesné práva, pretože nedostal príležitosť predložiť
všetky dôkazy potrebné na to, aby jeho návrhy uspeli, a oboznámiť sa so všetkými ďalšími
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho
orgánu, a vyjadriť sa k nim.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch
stupňov je nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V
rámci tejto námietky tiež poukazuje na nesprávne zistenie skutkového stavu veci
(ústavnému súdu predložil vlastnú verziu skutkového stavu veci) zakladajúce sa na tvrdení,
že účtovnými dokladmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a konateľa spoločnosti
Z., s. r. o., a samotným dodaním tohto plnenia sťažovateľom spoločnosti C., s. r. o.
(obchodné meno od 9. apríla 2008, pozn.), bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že
zdaniteľné plnenie bolo dodané sťažovateľovi spoločnosťou Z., s. r. o. Teda zo strany
správnych orgánov, ako aj súdov bolo nesprávne konštatované, že v konaní nebolo
dokázané, že sťažovateľovi zdaniteľné plnenie dodala spoločnosť Z., s. r. o.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „... vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo
rozumné od neho požadovať na preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení
s cieľom odstrániť vyššie uvedené pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil
žiadny dôkaz na preukázanie skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s.
r. o. od spoločnosti Z. s. r. o.. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými
výpoveďami syna sťažovateľa a vtedajšieho konateľa spol. Z. s. r. o. a túto skutočnosť
potvrdzuje aj samotné dodanie týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré
sťažovateľovi dodala spol. Z. s. r. o.. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom
smere, že tomuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak,
profily, ktoré sťažovateľ dodal odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto
reálne existujú (čo nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil
správcovi dane rozsiahlou fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj
fyzicky nadobudnúť, aby ich mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými
účtovnými dokladmi a svedeckými výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že
tieto profily dodala sťažovateľovi spol. Z. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom
v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu
byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor
sťažovateľa. Dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť
sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na
zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ
sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Takýto postup bezdôvodne
poškodzuje sťažovateľa, porušuje jeho právo na rovnosť, spravodlivé súdne konanie a
proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.
V nadväznosti na to ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že
z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že
ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale
úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných
súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych
predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými
zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne
odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu v rozsahu námietok
sťažovateľa považuje za nevyhnutné podotknúť, že tento rozsudok bol vydaný v konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), a to konkrétne
v rámci konania, ktoré je legislatívne upravené v piatej časti druhej hlave Občianskeho
súdneho poriadku (§ 247 až § 250k), t. j. v konaní „o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov“. Z tohto hľadiska je podľa názoru ústavného súdu potrebné
skúmať sťažovateľom namietané rozhodnutie aj so zohľadnením špecifického účelu tohto
druhu konania. Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je vymedzená
v § 247 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého sa podľa ustanovení druhej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že
bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby
súd preskúmal „zákonnosť“ tohto rozhodnutia a postupu.
Z uvedeného je zrejmé, že účelom uvedeného druhu správneho súdnictva (v rámci
ktorého bol vydaný aj rozsudok najvyššieho súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať
činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“
ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami,
treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach
námietok nastolených sťažovateľom v sťažnosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu
rozsudku najvyššieho súdu.
Najvyšší súd namietaným rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu
a v relevantnej časti ho takto odôvodnil: „(s)právne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia
tým, že žalobca nepreukázal, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom Z., s. r.
o., skutočne došlo. ...
Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu
naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových
dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa
žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové
zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný
spoločnosťou Z., s. r. o.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu
dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na
nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia
týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na
faktúre.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť Z., s. r.
o., dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť
uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti Z., s. r. o., odvolací súd poukazuje na to,
že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a
napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v
spoločnosti C., s. r. o.. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento
tovar dodala práve spoločnosť Z., s. r. o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil
žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru, a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si
DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto ustáleného skutkového stavu mal za
preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že tovar
fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom,
čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a
tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH
nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).
Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že
žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami
boli dodané spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie
označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.
Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu
daňového konania vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť žalobcu o predmetných
obchodoch od spoločnosti Z., s. r. o., spoločnosť Z., s. r. o., mala tovar získať nákupom od
spoločnosti Š., s. r. o., pričom konateľ spoločnosti Š., s. r. o., uviedol, že táto spoločnosť v
roku 2007 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a nepotvrdil uskutočnenie subdodávky
pre spoločnosť Z., s. r. o., poprel vystavenie faktúr a pravosť podpisov na nich, a ktoré sa
mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.“
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že nezrovnalosti nastali aj
medzi výpoveďou syna sťažovateľa a konateľom spoločnosti Z., s. r. o., keď syn sťažovateľa
uvádzal, že plnenie prevzal priamo od konateľa spoločnosti Z., s. r. o., kým konateľ tejto
spoločnosti uviedol, že spoločnosť Z., s. r. o., predmetné plnenie sťažovateľovi nedodávala,
ale toto plnenie podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti Z., s. r. o., bolo dodané
spoločnosťou Š, s. r. o.
Najvyšší súd na záver svojej argumentácie uviedol, že „pokiaľ žalobca v odvolaní
namietal, že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný dostatočne, najvyšší súd sa s touto
námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom prípade
nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako
dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi.
Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky,
ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. K tejto námietke najvyšší súd
dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je
povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane,
resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod
tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia
osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť
úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.“.
Ústavný súd pri hodnotení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal
z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa
nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové
a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
ktorý v relevantnej časti uviedol, že sťažovateľ (žalobca) v prerokúvanej veci neodstránil
pochybnosti správcu dane, že zdaniteľné plnenia uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o., ktorá
bola uvedená na účtovných dokladoch (faktúrach) č. 0702806 z 28. júna 2007, č. 0702806/1
z 28. júna 2007 a č. 07029061/1 z 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na
odpočet DPH v celkovej sume 70 936,50 Sk (2 455,68 €), keď v žalobe uviedol len
všeobecné tvrdenia o dodaní tovaru označeným dodávateľom, neoznačil však žiaden
konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo
uvedené na označených účtovných dokladoch. Preto nebolo možné prihliadnuť na jeho
tvrdenie, že s dodaným tovarom ďalej obchodoval a dodal ho spoločnosti C., s. r. o.
Sťažovateľ (žalobca) podľa krajského súdu nepreukázal splnenie podmienok nároku na
odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2
písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na uvedené pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych
dôsledkov v danom prípade ide najmä o posúdenie, či sťažovateľ bol vylúčený z možnosti
skutkovo a právne argumentovať v konaní pred správnymi orgánmi vrátane možnosti
označiť a predložiť dôkazné prostriedky na posúdenie opodstatnenosti ním uvádzaných
skutočností, posúdenie, či ustálenie skutkového deja a následného právneho posúdenia veci
nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv, ako aj o posúdenie, či
rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné
v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov
zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej
praxi všeobecne zastávané, prípadne ak by skutkové zistenia správnych orgánov a aj
všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.
K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že bol vylúčený z možnosti skutkovo
a právne argumentovať už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ústavný súd
uvádza, že z obsahu namietaného rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré by
potvrdzovali správnosť tvrdenia sťažovateľa. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia
práve naopak vyplýva, že sťažovateľovi správny orgán prvého stupňa v priebehu daňovej
kontroly umožnil využiť jeho procesné práva ustanovené v § 15 ods. 5 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“; na
danú vec sa napriek platnosti a účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov od 1. januára 2012 podľa prechodných
ustanovení obsiahnutých v § 165 vzťahuje zákon č. 511/1992 Zb.], preukázať jeho tvrdenia,
vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a prerokovať protokol.
Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ bol pred jeho
vydaním vyzvaný, aby uviedol bližšie podrobnosti uskutočnenia dodávok tovaru
deklarovaných spornými faktúrami od Z., s. r. o., 25. júna 2009, a následne aj výzvou z 23.
septembra 2009 správca dane požadoval od sťažovateľa predloženie dôkazov o reálnom
uskutočnení zdaniteľných obchodov od Z., s. r. o., sťažovateľ bol tiež prítomný pri ústnom
pojednávaní, na ktorom do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/23060/2009/Bod
uviedol, že objednávku dodávok tovaru zabezpečoval jeho syn, ktorý bol aj pri preberaní
tovaru a zabezpečoval aj úhradu v hotovosti. Sťažovateľ (žalobca) sa do zápisnice vyjadril,
že o týchto dodávkach nič nevie, keďže sám zabezpečoval až ich montáž v spoločnosti C., s.
r. o., teda nepotvrdil, že tovar mu reálne dodal dotknutý dodávateľ, resp. že spoločnosť Z., s.
r. o., bola v kontrolovanom zdaňovacom období reálne fungujúci obchodný partner.
Sťažovateľ zároveň predložil účtovné doklady, mal možnosť prerokovať protokol o daňovej
kontrole, a tak zvrátiť prípadné negatívne dôsledky, ktoré pre neho mohli z daňového
konania vyplynúť.
Znamená to, že sťažovateľ nebol zbavený možnosti v rámci daňového konania
uvádzať všetky relevantné skutočnosti a predkladať dôkazné prostriedky, na základe
ktorých by preukázal správnosť svojich tvrdení. K tomuto je potrebné poukázať na to, že
sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, prípadne neoznačil žiaden dôkazný prostriedok,
ktorý chcel uviesť v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, ale nemohol, a to
v dôsledku postupu správneho orgánu prvého stupňa.
K námietke, v rámci ktorej sťažovateľ uvádzal, že namietané rozhodnutie je
nepresvedčivé, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd vychádzajúc
z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že namietané rozhodnutie obsahuje
podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho
závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia je zrejmé,
že najvyšší súd sa dostatočne precíznym spôsobom vysporiadal aj so všetkými
sťažovateľom nastolenými námietkami.
Rovnako nemožno nič vyčítať ani spôsobu, ako sa so sťažovateľom nastolenými
námietkami vysporiadal krajský súd. Jeho skutkové závery sú dostatočne konkretizované
a interpretácia všeobecne záväzných právnych predpisov nevybočuje z ústavne
akceptovaných štandardov kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutí všeobecných
súdov.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že závery formulované v odôvodnení
rozsudku najvyššieho súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu
nemožno dospieť k záveru, že v dôsledku týchto rozhodnutí mohli byť porušené
sťažovateľom označené práva.
K námietke sťažovateľa, ktorou napáda nesprávnosť skutkového zistenia
o nepreukázaní tvrdenej uskutočnenej dodávke zdaniteľného plnenia spoločnosťou Z., s. r.
o., a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho sa na sťažovateľom
označenú skutočnosť, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v tomto smere predkladá
ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred správnymi orgánmi
a všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili správne orgány a ktorú všeobecné súdy
vyhodnotili ako zákonnú. Podstata argumentácie sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom sa v tejto súvislosti orientuje iba na požiadavku prehodnotenia výsledkov
dokazovania; sťažovateľ tvrdí, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný
skutkový záver než ten, ktorý ustálili správne orgány.
K uvedenému je potrebné zdôrazniť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je
vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je
skutkovým (nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne
oprávnený prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred správnymi orgánmi,
prípadne pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom
prípade by bol až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by
presiahli rámec zásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený
v rámci správneho súdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti
neuvádza také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade
len pokračuje v polemike vedenej pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, ktorú
prenáša do konania pred ústavným súdom.
Podľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správne
orgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na daný
nedostatok primerane nereagovali, pretože záver o neunesení dôkazného bremena
sťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a spoločnosťou Z., s. r. o., má
dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v
tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového
stavu, a úsudok, že správne orgány, prípadne všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného
vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade preto
neobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotí
dokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledky
podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.
Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na
ktorých sťažovateľ zakladá ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také
tvrdenia, prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňoval
opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,
prostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo väzbe na obsah
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť ako ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení
sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti
namietaného rozhodnutia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými
právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší
súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto
rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,
ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu
a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie
porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013