Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžf/7/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci žalobcu: O. Z. T. D., sídlom H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. & D. s.r.o., so

sídlom B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975

04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/819-

3182/2010/990262-r zo dňa 04. marca 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Nitre č. k. -32 zo dňa 19. októbra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -32 zo dňa 19. októbra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/224/819-3182/2010/990262-r zo dňa 4. marca 2010 podľa

z r u š u j e a z r u š u j e aj rozhodnutie DÚ Želiezovce č. /Aá

zo dňa 25. novembra 2009 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 459,96 €

na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Č. & D. s.r.o., do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru

Daňového úradu Želiezovce č. /Aá zo dňa 25. novembra 2009, ktorým

správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)

rozdiel dane z príjmov daňového subjektu (žalobca) za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume

4.540,99 € za porušenie ust. , 21 o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2008 (ďalej len „zákon o dani

z príjmov“) a zároveň mu nebola uznaná strata za toto zdaňovacie obdobie v sume 200,69 €

na tom skutkovom základe, že si do výdavkov zaúčtoval náklady na mzdy a poplatky

do fondov, ako i poplatky banke za vedenie účtu a náklady za úhradu faktúry za ročné

poskytovanie programového vybavenia ASR podniku. Krajskému súdu z obsahu

administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého

rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu správne posúdil a vyhodnotil zistený skutkový

stav ako i zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho vydaniu predmetného

dodatočného platobného výmeru. Podľa názoru prvostupňového súdu správca dane

postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania z daňových výdavkov vyradil

vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu, konkrétne za upratovačku,

administratívnu pracovníčku, účtovníka a vodiča; ako i poplatky banke za vedenie účtu

a náklad za úhradu faktúry za ročné poskytovanie programového vybavenia ASR podniku.

Krajský súd ďalej uviedol, že činnosť zamestnancov žalobcu nesúvisela so zdaniteľným

príjmom žalobcu a ich využitie na daňové účely sa žalobcovi nepodarilo riadne preukázať.

Uvedené výdavky, zhodne s názorom žalovaného, nie sú daňovými výdavkami podľa § 19

a podľa § 21 zákona o dani z príjmov, pričom ide o výdavky vynaložené v rozpore

so zákonom, nakoľko z vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly bolo zistené,

že žalobca mal za kontrolované zdaňovacie obdobie príjmy len z prenájmu izieb v obytnom

dome v sídle jeho podnikania, avšak žiaden príjem z činností a služieb, na ktoré bol viazaný

pracovný výkon spomenutých zamestnancov podľa obsahu pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide

o účtované náklady z titulu úhrady poplatkov v banke za vedenie účtu daňového subjektu

a výdavok za ročné poskytnutie programového vybavenia ASR prvostupňový súd sa stotožnil

3

so záverom správcu dane, že tieto položky z účtovaných nákladov nesúviseli so zdaniteľným

príjmom žalobcu a ich vynaloženie nebolo dostatočne preukázané vzhľadom na účel

podnikania, keďže občianske združenie nebolo založené na tento účel. Správca dane uvedený

názor odôvodnil okrem iných listinných dôkazov aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý vo vyjadrení

zo dňa 7. septembra 2009 uviedol, že stravovanie občianske združenie nezabezpečuje,

náklady znášajú nájomníci, úhrada záväzkov nájomníkov je realizovaná na základe

príspevkov. Vo vyjadrení ďalej žalobca uviedol, že starostlivosť o hygienu prebieha ako

v normálnej domácnosti, hygienické prostriedky má každý nájomník svoje. Žalobca

nepreukázal, že by predmetní zamestnanci vykonávali inú činnosť podľa pracovných zmlúv,

resp. že by mal príjem z ich pracovnej činnosti. Tvrdenia žalobcu k sporným výdavkom si

podľa krajského súdu odporujú, iné dôkazy nesúc dôkazné bremeno žalobca nepredložil,

a preto so skutkovými zisteniami a právnymi závermi oboch daňových orgánov sa krajský súd

stotožnil.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/

( ďalej len „OSP“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje

a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca namieta zákonnosť prvostupňového rozsudku

vychádzajúceho z nezákonného rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosť,

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože právne závery krajského súdu sú

v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca hodnotí postup súdu ako svojvôľu,

ktorou porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Žalobca súdu

a daňovým orgánom vytýka, že

1. na základe výsledkov daňovej kontroly zhodne dospeli k záveru, že žalobca

dosiahol príjem len z nájomného, pričom za rok 2008 vykázal prevádzkové,

finančné a mimoriadne výnosy vo výške 729 746,- Sk a prevádzkové, finančné

a mimoriadne náklady vo výške 726 060,- Sk. Zdaniteľný príjem žalobcu

predstavovali príjmy z prenájmu a daňové výdavky predstavovali náklady

na mzdy zamestnancov, bankové poplatky a poplatok za použitie účtovného

softvéru. Súd na jednej strane prevádzkové, finančné a mimoriadne výnosy

uznal za príjem podliehajúci dani z príjmov právnických osôb, na druhej strane

sa však právne relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou,

prečo žalobcom vykázané náklady nie sú daňovými výdavkami.

4

2. sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s otázkami: a) prečo

a na základe akého právneho predpisu žalobca v postavení prenajímateľa

nemôže mať sídlo, miesto podnikania, miesto prevádzky, ktoré treba

upratovať, resp. či z jeho postavenia prenajímateľa automaticky vyplýva, že si

svoje priestory musí upratovať sám ?, b) prečo administratívu spojenú

so spracovaním nájomných zmlúv, výberom nájomného a ostatnú

administratívu musí žalobca v postavení prenajímateľa spracovať sám ?

3. súd sa ústavne a právne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal

s problémom, ktoré úkony, resp. činnosti v prípade právnickej osoby, ktorou je

žalobca, majú vykonávať štatutárne orgány a ktoré môžu zabezpečiť

prostredníctvom zamestnancov, pričom je nelogické, aby súd na jednej strane

dôsledne kontroloval dodržiavanie o účtovníctve

v znení neskorších predpisov a na druhej strane neuznal žalobcovi ako daňové

výdavky mzdu účtovníka bez opory v citácii právneho predpisu, ktorý by

ustanovoval, že je žalobca povinný sám ovládať účtovné a daňové predpisy

na takej úrovni, aby mohol sám aj účtovať. Taktiež súd neuznal výdavky

pre vodiča motorového vozidla, ktorého žalobca, ktorý sídli v obci vzdialenej

od správnych úradov, zamestnal za účelom komunikácie s týmito úradmi.

4. Súd ho ani čiastočným neuznaním daňových výdavkov na mzdy a odvody

svojich zamestnancov, znevýhodnil v porovnaní s ostatnými podnikateľmi,

ktorí majú príjem z prenájmu bytových a nebytových priestorov, pričom

pre fyzické osoby v § 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov zákonodarca ustanovil

paušálne daňové výdavky spojené s príjmami z prenájmu nehnuteľností

vo výške 40%.

5. právne nekonformný záver o neuznaní výdavkov spojených so správou

zriadeného bankového účtu, keď neuznali poplatky spojené s vedením

bankového účtu, ale úroky z tohto účtu uznali za zdaniteľný príjem

6. neuznali za daňový výdavok poplatok za prenájom účtovného programu

od spoločnosti A., s. r. o., vo výške celoročného prenájmu 5 950,- Sk,

čo odôvodnili tým, že žalobca nevlastní žiadnu počítačovú zostavu. Pritom

zo spisového materiálu o vykonanej kontrole nevyplýva, že by žalovaný počas

jej výkonu alebo súd v konaní pred ním preverovali skutočnosť, či účtovníctvo

príjmov z prenájmu bolo vedené v tomto programe, a teda či ide alebo nejde

o výdavok súvisiaci so zdaniteľným príjmom.

5

7. súd nesprávne vykladal zákonnú podmienku uznania daňových výdavkov, a to

preukázanie ich súvislosti so zabezpečením, udržaním a dosahovaním

zdaniteľných príjmov, napriek tomu, že splnenie podmienky vecnosti, teda,

že predmetný daňový výdavok sa v danom období vynaložil, nebolo v konaní

spochybnené.

8. súd sa nekriticky a formálne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

podanými vo veci správnymi orgánmi, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou

arbitrárnosti, čím porušil právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom písomnom

stanovisku k podanej žalobe, nakoľko odvolanie po obsahovej stránke neobsahuje žiadne

nové skutočnosti k meritu veci. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s vysloveným

právnym názorom krajského súdu v napádanom rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa preskúmal

v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), pričom deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk ( a v spojení

s veta prvá a ) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 ).

Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu

zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho

orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

6

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je

nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 1 veta prvá zákona o správe daní v daňovom konaní možno ukladať

daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať (okrem

iného) najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách

konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť

suma zaplatená.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie

obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov

7

a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie,

ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku,

pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného

výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a/ je splatná do 15 dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad)

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6

ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 11 písm. a/ zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje

pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas

celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede,

o hmotnom a nehmotnom majetku, ktorý možno odpisovať.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky

(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník

účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne

preukázané.

Podľa a o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné

prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná

účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak,

aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú

predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2

8

zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa

ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi

právomocami. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti

nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom

rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.

Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane; správca dane dbá,

aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie

je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1, ods. 2 zákona o správe daní).

Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie,

aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je

viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), dáva

správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ

vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia

dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti

jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane.

V predmetnom prípade odvolací súd z priložených spisov zistil, že záver správnych

orgánov a súdu, ktoré posúdili výdavky na mzdy uvedených zamestnancov a odvody

do fondov ako výdavky, ktoré nesúviseli so zabezpečením, udržaním a dosahovaním

zdaniteľných príjmov, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tak, aby vylúčil pochybnosti

odvolacieho súdu o presnom zistení skutkového stavu, ako ho ukladá zákon o správe daní.

Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy

každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali

bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd

zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to

práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim

v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov,

9

zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno

na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania

presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať,

či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda

podľa pracovnej zmluvy.

Daňové orgány a súd svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutiach založili nie

na jednoznačných dôkazoch. Uviedli, že žalobcove tvrdenia si odporujú a iné dôkazy

správcovi dane nepredložil, čo však nie je postačujúce na zistenie skutkového stavu v súlade

s horeuvedenými zásadami daňového konania. Podľa daňových orgánov z obsahu pracovných

zmlúv v prípade zamestnancov žalobcu vyplýva, že ich pracovný výkon bol viazaný

na miesto prevádzky žalobcu, avšak v jeho účtovníctve, ktoré má poskytovať verný

a pravdivý obraz o skutočnostiach a účtovných prípadoch, ktoré sú predmetom účtovania ( § 6

ods. 1, ods. 2 a § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve ), nie je evidovaný žiaden príjem za služby,

ktoré mali byť vykonávané prostredníctvom predmetných zamestnancov, či už

pre nájomníkov žalobcu alebo pre iný okruh zákazníkov. V spojení s vyjadrením žalobcu

zo dňa 7. septembra 2009 a obsahom nájomných zmlúv, na základe ktorých výslovne do ceny

za nájom nie je zahrnuté poskytovanie iných služieb, považovali vyhodnotenie dôkaznej

situácie za účelom zistenia skutkového stavu správcom dane ako i žalovaným za logické

a v súlade so zásadami voľného hodnotenia dôkazov a jej aplikovanie na hmotnoprávnu

normu za správne. Skutočnosť, že pracovné náplne predmetných zamestnancov žalobcu

spadali pod predmet činnosti občianskeho združenia ešte sama o sebe nemusí znamenať,

že zamestnanci boli využití na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľného príjmu

žalobcu.

Správne orgány nevyužili ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov

na splnenie účelu daňovej kontroly podľa § 15 zákona o správe daní, pričom konali v rozpore

s ust. § 29 ods. 1,2 zákona o správe daní.

Až na základe výsledkov doplneného dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie

vierohodnosti vykonaných dôkazov, vysporiadaním sa s ich mierou prispievajúcou

k objasneniu objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti

a v spojení s výsledkami dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť

záver, či sporné daňové výdavky boli žalobcom skutočne vynakladané, a ak boli, či súviseli

s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu. Nedostatok tzv. vecnej súvislosti

daňových výdavkov môže správca dane skúmať až po ozrejmení si materiálnej existencie

10

preverovaného daňového výdavku. Taktiež nemožno odvodiť nedostatok vecnej súvislosti

daňových výdavkov len z poznatku, že týmto výdavkom nekorešpondujú zodpovedajúce

a predpokladané príjmy účtované žalobcom alebo zo zmätočného vyjadrenia žalobcu ohľadne

znášania nákladov za predmetné služby nájomcami, resp. neuhrádzanie týchto platieb na účet

žalobcu. Správca dane vôbec nezisťoval, kto činnosti spojené s poskytovaním týchto služieb,

napr. hygienických, upratovanie prenajatých izieb, vykonával. Absencia príjmových

dokladov len preukazuje, že žalobca neviedol riadne účtovníctvo, t. j. zaznamenávajúce

verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré mali odrážať jeho kompletnú podnikateľskú

činnosť, avšak neodpovedá uspokojivo na otázku, či sa reálne sporné výdavky, napr. na mzdy,

vyplácali, komu sa vyplácali a z akého dôvodu.

Odvolací súd ďalej vytýka správnym orgánom, že priložený spis správneho konania

nie je riadne zažurnalizovaný, strany sú očíslované ceruzkou a nie sú v ňom všetky originály

dokladov o doručení. Takáto úprava spisu správneho orgánu vzbudzuje pochybnosti

o postupnosti jednotlivých procesných úkonov a o úplnosti spisu. Za „spisy žalovaného

správneho orgánu“ súdna prax považuje iba úplný zažurnalizovaný a originálny spisový

materiál orgánu verejnej správy v danej veci, spisy musia obsahovať aj originály dokladov

o doručení rozhodnutí.

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu neboli dodržané všetky

zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,

aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie

považuje za nepreskúmateľné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce

pre posúdenie veci ( ).

Z uvedených dôvodov odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského

súdu podľa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu doplniť dokazovanie v zhora

naznačenom smere, osobitne sa vysporiada najmä so splnením zákonných podmienok

pre uznanie daňového výdavku na náklady na mzdy a poplatky do fondov a následne s tým

11

súvisiace daňové výdavky za poplatky banke za vedenie účtu a za prenájom účtovného

programu od spoločnosti A., s. r. o.

Najvyšší súd taktiež dáva do pozornosti ustanovenie , podľa

ktorého ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie, potom je správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s § 224 ods. 1, v spojení s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. a úspešnému žalobcovi

priznal ich náhradu v sume 459,96 €. V súlade s v spojení s

priznal žalobcovi náhradu trov konania, ktoré vyplývali zo spisu ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia a to za zaplatený súdny poplatok za žalobu v sume 66,00 €, za súdny poplatok

za odvolanie proti rozsudku krajského súdu v sume 33,00 €, náhradu trov právneho zastúpenia

v uplatnenom rozsahu za 3 úkony právnej služby: príprava a prevzatie veci, písomné podanie

žaloby na krajský súd, písomné podanie odvolania na Najvyšší súd SR v sume 120,23 €

za úkon právnej služby (§ 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení účinnom od 1. júna 2010) a trikrát režijný paušál v sume 7,21 € za úkon

právnej služby (§ 15 ods. 3 cit. vyhlášky).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková