Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)391/363516.6c662c.pdf
PDF · 165.75 KB
No categories available
4Sžf/7/2011
Najvyšší súd 4Sžf/7/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej
veci žalobcu: O. Z. T. D., sídlom H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. & D. s.r.o., so
sídlom B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975
04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/819-
3182/2010/990262-r zo dňa 04. marca 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Nitre č. k. 11S/56/2010-32 zo dňa 19. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/56/2010-32 zo dňa 19. októbra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/224/819-3182/2010/990262-r zo dňa 4. marca 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP
z r u š u j e a z r u š u j e aj rozhodnutie DÚ Želiezovce č. 626/231/12588/09/Aá
zo dňa 25. novembra 2009 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 459,96 €
na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Č. & D. s.r.o., do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru
Daňového úradu Želiezovce č. 626/231/12588/09/Aá zo dňa 25. novembra 2009, ktorým
správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)
rozdiel dane z príjmov daňového subjektu (žalobca) za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume
4.540,99 € za porušenie ust. § 19, 21 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2008 (ďalej len „zákon o dani
z príjmov“) a zároveň mu nebola uznaná strata za toto zdaňovacie obdobie v sume 200,69 €
na tom skutkovom základe, že si do výdavkov zaúčtoval náklady na mzdy a poplatky
do fondov, ako i poplatky banke za vedenie účtu a náklady za úhradu faktúry za ročné
poskytovanie programového vybavenia ASR podniku. Krajskému súdu z obsahu
administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého
rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu správne posúdil a vyhodnotil zistený skutkový
stav ako i zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho vydaniu predmetného
dodatočného platobného výmeru. Podľa názoru prvostupňového súdu správca dane
postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania z daňových výdavkov vyradil
vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu, konkrétne za upratovačku,
administratívnu pracovníčku, účtovníka a vodiča; ako i poplatky banke za vedenie účtu
a náklad za úhradu faktúry za ročné poskytovanie programového vybavenia ASR podniku.
Krajský súd ďalej uviedol, že činnosť zamestnancov žalobcu nesúvisela so zdaniteľným
príjmom žalobcu a ich využitie na daňové účely sa žalobcovi nepodarilo riadne preukázať.
Uvedené výdavky, zhodne s názorom žalovaného, nie sú daňovými výdavkami podľa § 19
a podľa § 21 zákona o dani z príjmov, pričom ide o výdavky vynaložené v rozpore
so zákonom, nakoľko z vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly bolo zistené,
že žalobca mal za kontrolované zdaňovacie obdobie príjmy len z prenájmu izieb v obytnom
dome v sídle jeho podnikania, avšak žiaden príjem z činností a služieb, na ktoré bol viazaný
pracovný výkon spomenutých zamestnancov podľa obsahu pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide
o účtované náklady z titulu úhrady poplatkov v banke za vedenie účtu daňového subjektu
a výdavok za ročné poskytnutie programového vybavenia ASR prvostupňový súd sa stotožnil
so záverom správcu dane, že tieto položky z účtovaných nákladov nesúviseli so zdaniteľným
príjmom žalobcu a ich vynaloženie nebolo dostatočne preukázané vzhľadom na účel
podnikania, keďže občianske združenie nebolo založené na tento účel. Správca dane uvedený
názor odôvodnil okrem iných listinných dôkazov aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý vo vyjadrení
zo dňa 7. septembra 2009 uviedol, že stravovanie občianske združenie nezabezpečuje,
náklady znášajú nájomníci, úhrada záväzkov nájomníkov je realizovaná na základe
príspevkov. Vo vyjadrení ďalej žalobca uviedol, že starostlivosť o hygienu prebieha ako
v normálnej domácnosti, hygienické prostriedky má každý nájomník svoje. Žalobca
nepreukázal, že by predmetní zamestnanci vykonávali inú činnosť podľa pracovných zmlúv,
resp. že by mal príjem z ich pracovnej činnosti. Tvrdenia žalobcu k sporným výdavkom si
podľa krajského súdu odporujú, iné dôkazy nesúc dôkazné bremeno žalobca nepredložil,
a preto so skutkovými zisteniami a právnymi závermi oboch daňových orgánov sa krajský súd
stotožnil.
Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/
Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „OSP“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje
a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca namieta zákonnosť prvostupňového rozsudku
vychádzajúceho z nezákonného rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosť,
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože právne závery krajského súdu sú
v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca hodnotí postup súdu ako svojvôľu,
ktorou porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Žalobca súdu
a daňovým orgánom vytýka, že
1. na základe výsledkov daňovej kontroly zhodne dospeli k záveru, že žalobca
dosiahol príjem len z nájomného, pričom za rok 2008 vykázal prevádzkové,
finančné a mimoriadne výnosy vo výške 729 746,- Sk a prevádzkové, finančné
a mimoriadne náklady vo výške 726 060,- Sk. Zdaniteľný príjem žalobcu
predstavovali príjmy z prenájmu a daňové výdavky predstavovali náklady
na mzdy zamestnancov, bankové poplatky a poplatok za použitie účtovného
softvéru. Súd na jednej strane prevádzkové, finančné a mimoriadne výnosy
uznal za príjem podliehajúci dani z príjmov právnických osôb, na druhej strane
sa však právne relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou,
prečo žalobcom vykázané náklady nie sú daňovými výdavkami.
2. sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s otázkami: a) prečo
a na základe akého právneho predpisu žalobca v postavení prenajímateľa
nemôže mať sídlo, miesto podnikania, miesto prevádzky, ktoré treba
upratovať, resp. či z jeho postavenia prenajímateľa automaticky vyplýva, že si
svoje priestory musí upratovať sám ?, b) prečo administratívu spojenú
so spracovaním nájomných zmlúv, výberom nájomného a ostatnú
administratívu musí žalobca v postavení prenajímateľa spracovať sám ?
3. súd sa ústavne a právne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal
s problémom, ktoré úkony, resp. činnosti v prípade právnickej osoby, ktorou je
žalobca, majú vykonávať štatutárne orgány a ktoré môžu zabezpečiť
prostredníctvom zamestnancov, pričom je nelogické, aby súd na jednej strane
dôsledne kontroloval dodržiavanie zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov a na druhej strane neuznal žalobcovi ako daňové
výdavky mzdu účtovníka bez opory v citácii právneho predpisu, ktorý by
ustanovoval, že je žalobca povinný sám ovládať účtovné a daňové predpisy
na takej úrovni, aby mohol sám aj účtovať. Taktiež súd neuznal výdavky
pre vodiča motorového vozidla, ktorého žalobca, ktorý sídli v obci vzdialenej
od správnych úradov, zamestnal za účelom komunikácie s týmito úradmi.
4. Súd ho ani čiastočným neuznaním daňových výdavkov na mzdy a odvody
svojich zamestnancov, znevýhodnil v porovnaní s ostatnými podnikateľmi,
ktorí majú príjem z prenájmu bytových a nebytových priestorov, pričom
pre fyzické osoby v § 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov zákonodarca ustanovil
paušálne daňové výdavky spojené s príjmami z prenájmu nehnuteľností
vo výške 40%.
5. právne nekonformný záver o neuznaní výdavkov spojených so správou
zriadeného bankového účtu, keď neuznali poplatky spojené s vedením
bankového účtu, ale úroky z tohto účtu uznali za zdaniteľný príjem
6. neuznali za daňový výdavok poplatok za prenájom účtovného programu
od spoločnosti A., s. r. o., vo výške celoročného prenájmu 5 950,- Sk,
čo odôvodnili tým, že žalobca nevlastní žiadnu počítačovú zostavu. Pritom
zo spisového materiálu o vykonanej kontrole nevyplýva, že by žalovaný počas
jej výkonu alebo súd v konaní pred ním preverovali skutočnosť, či účtovníctvo
príjmov z prenájmu bolo vedené v tomto programe, a teda či ide alebo nejde
o výdavok súvisiaci so zdaniteľným príjmom.
7. súd nesprávne vykladal zákonnú podmienku uznania daňových výdavkov, a to
preukázanie ich súvislosti so zabezpečením, udržaním a dosahovaním
zdaniteľných príjmov, napriek tomu, že splnenie podmienky vecnosti, teda,
že predmetný daňový výdavok sa v danom období vynaložil, nebolo v konaní
spochybnené.
8. súd sa nekriticky a formálne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
podanými vo veci správnymi orgánmi, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou
arbitrárnosti, čím porušil právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom písomnom
stanovisku k podanej žalobe, nakoľko odvolanie po obsahovej stránke neobsahuje žiadne
nové skutočnosti k meritu veci. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s vysloveným
právnym názorom krajského súdu v napádanom rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal
v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), pričom deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods.1 OSP).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu
zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho
orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je
nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 1 veta prvá zákona o správe daní v daňovom konaní možno ukladať
daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.
Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať (okrem
iného) najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách
konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť
suma zaplatená.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie,
ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku,
pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného
výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a/ je splatná do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad)
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,
zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6
ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 6 ods. 11 písm. a/ zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje
pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas
celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede,
o hmotnom a nehmotnom majetku, ktorý možno odpisovať.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne
preukázané.
Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné
prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná
účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak,
aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú
predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2
zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa
ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
právomocami. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti
nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom
rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.
Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane; správca dane dbá,
aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie
je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1, ods. 2 zákona o správe daní).
Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie,
aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je
viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), dáva
správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ
vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia
dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti
jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane.
V predmetnom prípade odvolací súd z priložených spisov zistil, že záver správnych
orgánov a súdu, ktoré posúdili výdavky na mzdy uvedených zamestnancov a odvody
do fondov ako výdavky, ktoré nesúviseli so zabezpečením, udržaním a dosahovaním
zdaniteľných príjmov, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tak, aby vylúčil pochybnosti
odvolacieho súdu o presnom zistení skutkového stavu, ako ho ukladá zákon o správe daní.
Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy
každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali
bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd
zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to
práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim
v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov,
zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno
na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania
presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať,
či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda
podľa pracovnej zmluvy.
Daňové orgány a súd svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutiach založili nie
na jednoznačných dôkazoch. Uviedli, že žalobcove tvrdenia si odporujú a iné dôkazy
správcovi dane nepredložil, čo však nie je postačujúce na zistenie skutkového stavu v súlade
s horeuvedenými zásadami daňového konania. Podľa daňových orgánov z obsahu pracovných
zmlúv v prípade zamestnancov žalobcu vyplýva, že ich pracovný výkon bol viazaný
na miesto prevádzky žalobcu, avšak v jeho účtovníctve, ktoré má poskytovať verný
a pravdivý obraz o skutočnostiach a účtovných prípadoch, ktoré sú predmetom účtovania ( § 6
ods. 1, ods. 2 a § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve ), nie je evidovaný žiaden príjem za služby,
ktoré mali byť vykonávané prostredníctvom predmetných zamestnancov, či už
pre nájomníkov žalobcu alebo pre iný okruh zákazníkov. V spojení s vyjadrením žalobcu
zo dňa 7. septembra 2009 a obsahom nájomných zmlúv, na základe ktorých výslovne do ceny
za nájom nie je zahrnuté poskytovanie iných služieb, považovali vyhodnotenie dôkaznej
situácie za účelom zistenia skutkového stavu správcom dane ako i žalovaným za logické
a v súlade so zásadami voľného hodnotenia dôkazov a jej aplikovanie na hmotnoprávnu
normu za správne. Skutočnosť, že pracovné náplne predmetných zamestnancov žalobcu
spadali pod predmet činnosti občianskeho združenia ešte sama o sebe nemusí znamenať,
že zamestnanci boli využití na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľného príjmu
žalobcu.
Správne orgány nevyužili ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov
na splnenie účelu daňovej kontroly podľa § 15 zákona o správe daní, pričom konali v rozpore
s ust. § 29 ods. 1,2 zákona o správe daní.
Až na základe výsledkov doplneného dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie
vierohodnosti vykonaných dôkazov, vysporiadaním sa s ich mierou prispievajúcou
k objasneniu objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti
a v spojení s výsledkami dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť
záver, či sporné daňové výdavky boli žalobcom skutočne vynakladané, a ak boli, či súviseli
s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu. Nedostatok tzv. vecnej súvislosti
daňových výdavkov môže správca dane skúmať až po ozrejmení si materiálnej existencie
10 4Sžf/7/2011
preverovaného daňového výdavku. Taktiež nemožno odvodiť nedostatok vecnej súvislosti
daňových výdavkov len z poznatku, že týmto výdavkom nekorešpondujú zodpovedajúce
a predpokladané príjmy účtované žalobcom alebo zo zmätočného vyjadrenia žalobcu ohľadne
znášania nákladov za predmetné služby nájomcami, resp. neuhrádzanie týchto platieb na účet
žalobcu. Správca dane vôbec nezisťoval, kto činnosti spojené s poskytovaním týchto služieb,
napr. hygienických, upratovanie prenajatých izieb, vykonával. Absencia príjmových
dokladov len preukazuje, že žalobca neviedol riadne účtovníctvo, t. j. zaznamenávajúce
verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré mali odrážať jeho kompletnú podnikateľskú
činnosť, avšak neodpovedá uspokojivo na otázku, či sa reálne sporné výdavky, napr. na mzdy,
vyplácali, komu sa vyplácali a z akého dôvodu.
Odvolací súd ďalej vytýka správnym orgánom, že priložený spis správneho konania
nie je riadne zažurnalizovaný, strany sú očíslované ceruzkou a nie sú v ňom všetky originály
dokladov o doručení. Takáto úprava spisu správneho orgánu vzbudzuje pochybnosti
o postupnosti jednotlivých procesných úkonov a o úplnosti spisu. Za „spisy žalovaného
správneho orgánu“ súdna prax považuje iba úplný zažurnalizovaný a originálny spisový
materiál orgánu verejnej správy v danej veci, spisy musia obsahovať aj originály dokladov
o doručení rozhodnutí.
Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu neboli dodržané všetky
zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,
aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
považuje za nepreskúmateľné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce
pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP).
Z uvedených dôvodov odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu doplniť dokazovanie v zhora
naznačenom smere, osobitne sa vysporiada najmä so splnením zákonných podmienok
pre uznanie daňového výdavku na náklady na mzdy a poplatky do fondov a následne s tým
11 4Sžf/7/2011
súvisiace daňové výdavky za poplatky banke za vedenie účtu a za prenájom účtovného
programu od spoločnosti A., s. r. o.
Najvyšší súd taktiež dáva do pozornosti ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP, podľa
ktorého ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie, potom je správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1, v spojení s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. a úspešnému žalobcovi
priznal ich náhradu v sume 459,96 €. V súlade s § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 2
OSP priznal žalobcovi náhradu trov konania, ktoré vyplývali zo spisu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia a to za zaplatený súdny poplatok za žalobu v sume 66,00 €, za súdny poplatok
za odvolanie proti rozsudku krajského súdu v sume 33,00 €, náhradu trov právneho zastúpenia
v uplatnenom rozsahu za 3 úkony právnej služby: príprava a prevzatie veci, písomné podanie
žaloby na krajský súd, písomné podanie odvolania na Najvyšší súd SR v sume 120,23 €
za úkon právnej služby (§ 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom od 1. júna 2010) a trikrát režijný paušál v sume 7,21 € za úkon
právnej služby (§ 15 ods. 3 cit. vyhlášky).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková