Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 592 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (629)a9e/386574.1293d1.pdf
PDF · 238.86 KB
No categories available
6Sžf/10/2012
Najvyšší súd 6Sžf/10/2012 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny
Adamcovej v právnej veci ţalobcu: A., s.r.o., so sídlom O. c. X., K., IČO: X., právne
zastúpeného JUDr. M. P., so sídlom Advokátskej kancelárie K. X., K., proti ţalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: I/223/3748-22262/2011/990057-r zo
dňa 24. februára 2011, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.
k. 7S/44/2011 - 97 zo dňa 26. októbra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/44/2011 - 97 zo dňa 26. októbra 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
161,75 eur titulom trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu ţalobcu
JUDr. M.P., K. X., 040 11 K., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“ alebo
„súd prvého stupňa“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „OSP“) rozhodnutie ţalovaného č. I/223/3748-22262/2011/990057-r zo dňa
24. februára 2011, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice IV
č. 698/230/95310/10/Ma zo dňa 16. novembra 2010 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie
konanie. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní úspešnému
ţalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v sume 537,27 eur.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe z obsahu
administratívneho spisu ţalovaného, ako aj Daňového úradu Košice IV (ďalej aj ako „správny
orgán prvého stupňa“ alebo „správca dane“) mal preukázané, ţe na základe oznámenia
o výkone daňovej kontroly zo dňa 30. apríla 2009 bola u ţalobcu podľa zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon
č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) vykonaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie
január 2009 a o jej výsledku bol vyhotovený protokol zo dňa 8. októbra 2010
č. 698/320/85652/2010/Cih, ako aj jeho dodatok zo dňa 2. novembra 2010
č. 698/320/90574/2010/Cih, ktorý bol s daňovým subjektom (ţalobcom) prerokovaný
a podpísaný dňa 12. novembra 2010. Následne na základe zistení obsiahnutých v protokole,
ako aj v jeho dodatku vydal správca dane dňa 16. novembra 2010
pod č. 698/230/95310/10/Ma dodatočný platobný výmer (ďalej aj ako „dodatočný platobný
výmer“), ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyrubil
ţalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 13.562,49 eur
ako rozdiel dane uvedenej v daňovom priznaní a dane zistenej správcom dane po daňovej
kontrole, nakoľko správca dane neuznal nárok daňového subjektu na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2009 ako
odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vo výške 13.562,49 eur na základe
faktúry zo dňa 7. januára 2009 č. 90001 a to z dôvodu, ţe pre toto odpočítanie dane nie sú
splnené podmienky podľa § 49 citovaného zákona. Poukázal na to, ţe ţalovaný v daňovom
konaní zastával názor, ţe dôkazné bremeno je na daňovom subjekte s tým, ţe správca dane
dôkazy predloţené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváţenia v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov tak, ţe hodnotenie dôkazov musí zabezpečiť objektívne,
pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci konštatujúc, ţe ţalovaný v danom prípade
zastal názor, ţe ţalobca nepredloţil hodnoverné a hmatateľné dôkazy, ktorými by preukázal
svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní a na faktúre.
Odvolávajúc sa na ustanovenia § 49 ods. 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z., § 2 ods. 1, 2, 3 a 6 a § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Z. z. uviedol, ţe preskúmal
ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa a tieţ konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v medziach podanej ţaloby a dospel
k záveru, ţe tieto rozhodnutia neboli vydané v súlade s platnou právnou úpravou majúc za to,
ţe správne orgány napadnuté rozhodnutia vydali na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, a to napriek tomu, ţe v danom prípade bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, avšak tieto dôkazy nepostačovali pre vyvodenie záveru, ţe v danom prípade
neboli splnené podmienky pre nadmerný odpočet DPH v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51
zákona o DPH a to pre neunesenie dôkazného bremena ţalobcom.
Vychádzal z administratívneho spisu, ktorého súčasťou je daňové priznanie na DPH
za zdaňovacie obdobie január 2009, ako aj predmetné faktúry vystavené spoločnosťou CH. S.,
s.r.o., A., s.r.o., ako aj C. I., a.s., predmetom ktorých je hutný materiál na výrobu uzavretých
profilov v mnoţstve 97,25 ton.
Uviedol, ţe z výpovede Ing. P. D., konateľa spoločnosti C. I., a.s., obsiahnutej
v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 16. júla 2009, ktorá je prílohou odpovede na
doţiadanie Daňového úradu v Humennom zo dňa 17. júla 2009 vyplýva, ţe táto spoločnosť
predmetnú faktúru od spoločnosti A., s.r.o., zo dňa 7. januára 2009 č. 290701
prijala, táto bola zaúčtovaná v účtovníctve spoločnosti a bola uhradená prevodným príkazom
zo dňa 31. januára 2009 (ako to vyplýva z výpisu č. 1), pričom dopravu zabezpečovala
spoločnosť A., s.r.o., avšak menovaný nevedel, kde bol tovar nakladaný, ani po tom nepátral,
ale uviedol, ţe tovar bol vyskladnený v priemyselnom areáli Bočiar, areáli spoločnosti C. I.,
a.s. s tým, ţe predmetný tovar bol zakúpený za účelom ďalšieho spracovania. Ďalej
Ing. P. D. vo svojej výpovede uviedol, ţe spoločnosť C. I., a.s. vlastní linku na spracovanie
jaklových profilov. Poukázal ďalej na to, ţe zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.
júna 2010 vyplýva, ţe Ing. P. D. uviedol, ţe k prevzatiu predmetného tovaru – hutného
materiálu skutočne došlo, o jeho prevzatí bol vyhotovený doklad, dodací list č. 0101/2009/Ci,
ako aj príjemka na sklad (ktorú však nemal pri sebe) s tým, ţe faktúra bola zaúčtovaná ako
faktúra materiálová a pri preberaní tovaru bol prítomný aj V. P. ako skladník.
Ďalej z tejto výpovede vyplynulo, ţe skladovacie priestory na Bočiari má spoločnosť C. I.,
a.s. prenajaté zmluvou od spoločnosti M. S. C., s.r.o. a tieţ, ţe faktúra pre spoločnosť A.,
s.r.o. bola uhradená viacerými platbami, v ktorých čiastkach, ako boli špecifikované v rámci
výpovede Ing. P. D., boli zahrnuté aj úhrady z iných faktúr za dodávku tovarov na
výrobu jaklových profilov pre spoločnosť M., a.s., P.X., Š. č. X.. Zo zápisnice
tieţ vyplýva, ţe Ing. P. D. predloţil Daňovému úradu v Humennom výpisy z bankového účtu,
ako aj faktúru č. 90001 zo dňa 12. januára 2009, vystavenú spoločnosťou C. I., a.s. pre
spoločnosť M., a.s. P., vrátane dodacieho listu.
Poukázal ďalej na to, ţe z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe Ing. P. D. sa na
základe predvolania správcu dane za účelom výsluchu ako svedka na deň 3.
novembra 2009 nedostavil, pričom u menovaného bola závada v doručení, z ktorej vyplývalo,
ţe adresát je na uvedenej adrese K., Š. X., neznámy.
Venujúc ďalej pozornosť faktúre č. 090001 zo dňa 7. februára 2009 vystavenej
spoločnosťou CH. S., s.r.o. spoločnosti A., s.r.o., K. za dodávku hutného materiálu na výrobu
jaklových profilov v mnoţstve 97,250 tony uviedol, ţe z odpovede na doţiadanie správcu
dane adresovanej Daňovému úradu Košice II ako správcovi dane spoločnosti CH. S., s.r.o.
vyplýva, ţe zamestnanci správcu dňa vykonali dňa 25. júna 2009 obhliadku sídla firmy na P.
ul. X. v K. s tým výsledkom, ţe na adrese sídla spoločnosti je podnikateľské centrum, pričom
správcom budovy bolo uvedené, ţe s uvedenou spoločnosťou bola skončená nájomná zmluva
a ţe s ňou nespolupracujú. V tejto súvislosti ďalej uviedol, ţe z odpovede na doţiadanie
správcu dane adresovanej Daňovému úradu Košice V zo dňa 3. novembra 2009 vyplýva, ţe
vo veci predvolania a vypočutia svedka R. O., bývalého konateľa spoločnosti CH. S., s.r.o. sa
výsluch neuskutočnil z dôvodu, ţe sa menovaný na výsluch nedostavil a rovnako neúspešná
zostala aj ţiadosť o jeho predvedenie, nakoľko po príchode hliadky na miesto jeho
trvalého pobytu, bola hliadka jeho bratom informovaná o tom, ţe menovaný sa zdrţiava
v prítomnosti svojej priateľky, avšak nevedel uviesť na akej adrese.
Tieţ poukázal na to, ţe zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28. októbra 2009
spísanej Daňovým úradom Košice IV s konateľkou ţalobcu Ing. D. Z. vyplýva, ţe táto na
základe výzvy zo dňa 15. októbra 2009 predloţila prehlásenie Ing. S. Z. zabezpečujúceho
predmetný obchod a zároveň predloţila bilanciu faktúr a úhrad A.-C. (2008-2009), bilanciu
faktúr a úhrad CH.-A. (2008-2009) a fotokópie bankových výpisov špecifikovaných v danej
zápisnici, pričom z prehlásenia Ing. S. Z. zo dňa 25. októbra 2009 vyplýva, ţe v období, ktoré
je predmetom kontroly DPH, pracoval v spoločnosti A., s.r.o. vo funkcii obchodného riaditeľa
a osobne zabezpečoval všetky činnosti spojené s kontrolovaným obchodom medzi CH. S.,
s.r.o. – A., s.r.o. – C. I., a.s. a k predmetnému obchodu uviedol, ţe nákup materiálu od CH. S.,
s.r.o. sa uskutočnil na parite CPT podľa INCOTERMS na sklade v areáli spoločnosti M. S. C.,
s.r.o., K. na Bočiari s tým, ţe spoločnosť A., s.r.o. ţiadnu prepravu nezabezpečovala a predaj
materiálu pre spoločnosť C. I., a.s. sa uskutočnil na rovnakej parite v tom
istom sklade spoločnosti M. S. C., s.r.o., K. na Bočiari a opäť spoločnosť A., s.r.o. prepravu
nezabezpečovala potvrdiac, ţe sa osobne zúčastnil fyzického prevzatia a odovzdania tovaru
pri týchto transakciách. Ing. Z. sa ďalej k predmetnému zdaniteľnému obchodu – nákup
hutného materiálu od CH. S., s.r.o. na základe faktúry č. 090001 zo dňa 7. februára
2009 a následne jeho dodania spoločnosti C. I., a.s. na základe faktúry č. 290701 vyjadril tak,
ţe spoločnosť A., s.r.o. v celom obchodnom prípade vystupovala viac ako prefinancujúca
spoločnosť s tým, ţe medzi jednotlivými spoločnosťami boli uzavreté rámcové zmluvy
a predbeţné objednávky a priame objednávky sa koordinovali pri osobných stretnutiach,
pričom spoločnosť A., s.r.o. nakupovala a predávala materiál na tom istom sklade dodajúc, ţe
pôvod materiálu mu známy nebol.
Krajský súd ďalej konštatoval, ţe zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 31. marca
2010 spísanej správcom dane s konateľkou ţalobcu Ing. D. Z. vyplýva, ţe na základe
výzvy zo dňa 5. marca 2010 zabezpečenie účasti svedka Ing. Z. na výsluchu menovaná
uviedla, ţe účasť tohto svedka nevie zabezpečiť dôvodiac tým, ţe jej písomná výzva zaslaná
na adresu sídla spoločnosti sa vrátila neprevzatá z dôvodu, ţe adresát je
neznámy a na výzvu doručenú na adresu trvalého bydliska menovaný nereagoval.
Poukázal tieţ na to, ţe z formulára SCAC 2004 „výmena informácií podľa čl. 5 a 19
Nariadenia 2003/1798/ES“ zo dňa 4. októbra 2010 vyplýva, ţe daňový subjekt G., s.r.o.,
v likvidácii P. X. – N. M., H. X. (od 6.11.2008 do 18.3.2009 spoločník obchodnej spoločnosti
CH. S., s.r.o.) je pre správcu dane nekontaktný, v sídle daňového subjektu sa nikto zo
spoločnosti nezdrţiava, na výzvy správcu dane na podanie daňových priznaní táto spoločnosť
nereaguje a tomuto daňovému subjektu bola zrušená registrácia k DPH dňa 30. júna 2009.
Dôvodil ďalej tým, ţe správca dane vychádzal z nesprávneho výkladu ustanovenia
§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o rozloţení dôkazného bremena majúc za to, ţe dôkazné
bremeno daňového subjektu nie je absolútne a nemoţno ho ponímať extenzívne a rozširovať
ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto
povinnosť stíha úplne iný subjekt. Argumentoval tieţ tým, ţe sa nemoţno stotoţniť
so záverom ţalovaného, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďţe nepreukázal okolnosti
týkajúce sa skutočností ohľadne samotného plnenia jeho dodávateľa a to dopravy
predmetného tovaru do skladových priestorov na Bočiari, spracovania tovaru odberateľom
a ďalšie skutočnosti, ktoré sa týkajú subjektov, s ktorými on sám ţiadne zmluvy neuzatváral
dodajúc, ţe tieto skutočnosti nemôţu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani
nemôţe z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Poukázal na to, ţe
je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva
o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový
subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náleţitosti
vyţadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné dôkazné
bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa
a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Upriamil pozornosť
na skutočnosť, ţe z obsahu spisu i vyjadrenia účastníkov jednoznačne vyplýva, ţe ţalobca
navrhol uţ v priebehu správneho konania vykonať dôkazy, ktorými by bolo moţné
objektívnejšie zistiť okolnosti týkajúce sa predmetného zdaniteľného obchodu, ktoré nemal
moţnosť sám zo svojej pozície zadováţiť, avšak tento návrh nebol správnymi orgánmi
akceptovaný.
Dôvodil ďalej, ţe sa stotoţnil s názorom ţalobcu, ţe výpoveďou svedka P. by mohli
byť objasnené skutočnosti týkajúce sa dodávky, dopravy, evidencie a uskladnenia tovaru,
ktorého odberateľom bol vo vzťahu k CH. S., s.r.o. ţalobca a ktorý tovar bol následne
ţalobcom odpredaný spoločnosti C. I., a.s., aj keď o uvedených skutočnostiach ţalobca
nepredloţil ţiadne listinné dôkazy, avšak mal za to, ţe tento svedok, ako skladník v sklade na
Bočiari prenajatom spoločnosťou C. I., a.s. od spoločnosti M. S. C., s.r.o., by sa
mohol vyjadriť aj o skladových zásobách jednotlivých spoločností, ktoré boli súčasťou
predmetného obchodného reťazca v danom sklade a o ich pohybe.
Rovnako za akceptovateľnú vyhodnotil aj námietku ţalobcu týkajúcu sa nepreverenia
skutočností, kto spracoval predmetný hutný materiál na jaklové profily uvedúc, ţe pokiaľ
správca dane zistil, ţe spoločnosť C. I., a.s. v čase, keď malo dôjsť k uvedenému obchodu
nedisponovala ţiadnymi zamestnancami, nebolo moţné vychádzať z predpokladu, ţe ak Ing.
P. D., ako predseda predstavenstva tejto spoločnosti, sám z vlastnej iniciatívy v rámci svojej
výpovede pred doţiadaným správcom dane neuviedol, ţe tento hutný materiál bol spracovaný
prostredníctvom zamestnancov spoločnosti M. S. C., s.r.o., ţe k spracovaniu tohto tovaru po
jeho odpredaní C. I., a.s. nedošlo a zároveň poukázal na to, ţe voči uvedenej spoločnosti, ako
aj vo vzťahu k spoločnosti M., a.s., ktorá bola na konci predmetného obchodného reťazca,
nebolo zo strany správcu dane vykonané ţiadne dokazovanie.
Zváţiac všetky uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie
ţalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c)
OSP zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní úspešnému ţalobcovi
priznal náhradu trov konania v celkovej sume 537,27 eur. Priznaná náhrada trov konania
pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku za ţalobu v sume 66 eur a z trov právneho
zastúpenia vo výške 471,27 eur za tri úkony právnej sluţby vykonané v roku 2011 (príprava
a prevzatie zastupovania 4. apríla 2011, písomné podanie – ţaloba 18. apríla 2011 a účasť
na pojednávaní dňa 26. októbra 2011), za ktoré patrí tarifná odmena v zmysle § 11 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. á 123,50 eur, t.j. spolu 370,50 eur, za paušálnu náhradu hotových
výdavkov podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,41 eur, t.j. spolu 22,23 eur a za DPH
v sume 78,54 eur (20 % zo sumy 392,73 eur).
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolaním
ţalovaný, dôvodiac nesprávnym právnym a skutkovým posúdením veci a navrhol
odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Odvolávajúc sa na odôvodnenie napadnutého rozsudku namietal, ţe správca dane
neponíma dôkazné bremeno ţalobcu extenzívne a nerozširuje ho aj na preukázanie iných
skutočností, konkrétne na tie, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov.
Dôvodil, ţe uplatnenie práva na odpočítanie dane u ţalobcu v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2
zákona č. 222/2004 Z. z. je podmienené jednak dodaním tovaru od dodávateľa CH. S., s.r.o.,
kedy vzniká dodávateľovi daňová povinnosť a jednak pouţitím tohto plnenia na uskutočnenie
svojich plnení, čiţe dodaním tohto tovaru odberateľovi C. I., a.s. a keďţe si odpočítanie dane
uplatnil ţalobca, bolo jeho povinnosťou predloţiť správcovi dane relevantné doklady
preukazujúce splnenie podmienok v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, avšak
ţalobca si dôkaznú povinnosť vyplývajúcu pre neho z ustanovení § 29 ods. 1 a § 15 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. nesplnil. Uviedol, ţe základnou úlohou správcu dane v dokazovaní
podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. je zistiť čo najúplnejšie skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a vyhodnotiť dôkazy zabezpečené
v rámci kontroly, ako aj dôkazné prostriedky zaobstarané daňovým subjektom pri plnení si
svojej povinnosti dodajúc, ţe z ustanovení § 29 zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva, ţe ţalobca
si môţe svoju dôkaznú povinnosť vysvetľovať ako právo poţadovať od správcu dane, aby
tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočností, ţe k deklarovaným plneniam
došlo.
Poukázal tieţ na to, ţe existencia samotnej faktúry, ako aj doklady o prijatí
deklarovaného plnenia vyhotovené so všetkými zákonom poţadovanými náleţitosťami,
nemôţu byť relevantným dôkazom, pokiaľ ich obsah nemá reálny a pravdivý podklad, pričom
skutočnosti spochybňujúce hodnovernosť faktúry, ako dôkazného prostriedku, ako aj
vyhodnotenie dôkazných prostriedkov predloţených ţalobcom a zabezpečených správcom
dane v rámci daňovej kontroly, sú obsahom protokolu o kontrole, dodatočného platobného
výmeru, ako aj napadnutého rozhodnutia.
Poukázal na to, ţe správca dane mal záujem úplne a presne zistiť skutkový stav veci
a preto poţiadal miestne príslušného správcu dane spoločnosti CH. S., s.r.o. Daňový úrad
Košice II o preverenie dodania tovaru menovanou spoločnosťou ţalobcovi s tým výsledkom,
ţe ide o spoločnosť, ktorá na adrese uvedenej v registri platiteľov dane nesídli, zásielky
nepreberá a na daňových priznaniach neuvádza ţiadny telefonický kontakt. Následne správca
dane poţiadal Daňový úrad Košice V o vypočutie bývalého konateľa spoločnosti R. O.,
bytom K. X. ako svedka, avšak z odpovede daňového úradu vyplýva, ţe menovaného nebolo
moţné pre nespoluprácu vypočuť, pričom správca dane z dôvodu, ţe sa nebolo moţné
skontaktovať s jej bývalým konateľom R. O. a terajším konateľom F. B., ako aj so
spoločnosťou G. s.r.o., ktorá je jedným zo spoločníkov CH. S., s.r.o., vyzval ţalobcu, aby
zabezpečil účasť svedka R. O. na ústnom pojednávaní, keďţe menovaný bol konateľom
spoločnosti CH. S., s.r.o. (od 6.11.2008 do 18.3.2009), teda v čase vyhotovenia dodávateľskej
faktúry č. 090001 zo dňa 7. januára 2009 ozrejmiac, ţe tento spôsob zabezpečenia dôkazného
prostriedku pouţil správca dane za účelom splnenia si svojej povinnosti vyplývajúcej mu
z ustanovenia § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z. z., aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie majúc za to, ţe bolo aj v záujme
ţalobcu, aby bol zistený skutkový stav veci, t.j. či bolo uskutočnené dodanie hutného
materiálu v zmysle citovanej faktúry dodávateľom CH. S., s.r.o. ţalobcovi.
Poukázal tieţ na to, ţe predpokladom deklarovaných plnení je tieţ uskutočnenie
prepravy od dodávateľa CH. S., s.r.o. ţalobcovi a následne odberateľovi C. I., a.s. V tejto
súvislosti poukázal na to, ţe správca dane v zmysle ustanovenia § 15 ods. 6 písm. e) a § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. vyzval ţalobcu na predloţenie dôkazov
o uskutočnení prepravy hutného materiálu na výrobu jaklových profilov v rámci uvedeného
obchodného reťazca, nakoľko túto správca dane spochybnil a to z dôvodu nepredloţenia
ţiadneho hodnoverného dokladu obsahujúceho dohodnuté podmienky o spôsobe prepravy
a mieste dodania tovaru, absencie prepravných dokladov, ako potvrdený dodací list,
preberacie listy, príjemky na sklad, účtovného zápisu o prijatí tovaru, ďalej tieţ z dôvodu
nejednotného vyjadrenia ohľadom dodacích podmienok zo strany ţalobcu a spoločnosti C. I.,
a.s. a nepredloţenia dôkazu o deklarovanom mieste dodania tovaru v skladových priestorov
v Bočiari. Dôvodil ďalej tým, ţe aj v prípade, keby ţalobca, ako tvrdí, nevykonával
prepravu tovaru, je jeho povinnosťou, v nadväznosti na znenie ustanovenia § 49 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z. z., vo vzťahu k dodávke tovaru odberateľovi C. I., a.s. mať účtovné
doklady o preprave tovaru a to okrem dokladov vyššie uvedených napr. výdajku zo skladu,
účtovný zápis o zníţení stavu predávaného tovaru, avšak ţalobca na výzvu správcu dane č.
698/320/76910/2009/Cih zo dňa 15. októbra 2009 o predloţenie dokladov o preprave
dodaného tovaru, nereagoval.
Uviedol ďalej, ţe vykonanou daňovou kontrolou správca dane kontroloval aj dodanie
hutného materiálu na výrobu jaklových profilov na základe faktúry č. 290701 zo dňa
7. januára 2009 vystavenej ţalobcom pre odberateľa C. I., a.s. a za účelom jeho overenia
zaslal správca dane doţiadanie Daňovému úradu Humenné, ktorý zistil, ţe tento daňový
subjekt, napriek tomu, ţe predseda predstavenstva Ing. P. D. na ústnom pojednávaní uviedol,
ţe: „... tovar bol zakúpený za účelom ďalšieho spracovania; spoločnosť C. I., a.s. vlastní
linku na spracovanie jaklových profilov...“, nie je zaregistrovaný ako platiteľ dane z príjmov
zo závislej činnosti, tzn. ţe nezamestnáva ţiadnych zamestnancov a preto správca dane
vyhodnotil, ţe daňový subjekt nepreukázal, kto spracoval 97,250 ton hutného materiálu
v priebehu 5 dní na jaklový profil dodajúc ďalej, ţe Ing. D. na ústnom pojednávaní neuviedol
a ani nepredloţil dôkazy o tom, ţe hutný materiál v mnoţstve 97,250 ton spracovali
zamestnanci spoločnosti M. S. C., hoci bol spoločníkom a konateľom menovanej spoločnosti.
Ako zavádzajúce vyhodnotil tvrdenie ţalobcu, ţe túto informáciu (o reálnom spracovaní
tovaru zamestnancami spoločnosti M. S. C., s.r.o.) uviedol uţ v rámci daňového konania
tvrdiac, ţe ţalobca túto skutočnosť uviedol aţ v ţalobe. V tejto súvislosti ďalej poukázal na
to, ţe mal záujem na vypočutí Ing. P. D. ako svedka, čo dokumentuje aj
predvolanie na výsluch svedka č. 698/320/73944I09/Cih zo dňa 5.10.2009 zaslané na adresu
trvalého pobytu (Š. X., K.), pričom písomnosť nebola doručená z dôvodu, ţe adresát je na
uvedenej adrese neznámy dodajúc, ţe menovaný sa dňa 27. októbra 2009 na Daňový úrad
Košice IV dostavil v inej veci, keby mu predvolanie bolo osobne doručené, avšak tento
uviedol, ţe sa na ústne pojednávanie v uvedenom termíne nedostaví.
V súvislosti s akceptáciou námietky ţalobcu, ţe zo strany správcu dane nebolo
vykonané ţiadne dokazovanie ohľadom spracovania tovaru zamestnancami spoločnosti M. S.
C., s.r.o. poukázal na skutočnosť, ţe Daňový úrad Košice IV, v súvislosti s vykonanými
kontrolami tejto spoločnosti, zistil prostredníctvom Registra obyvateľov SR, Banská Bystrica,
ţe Ing. P. D. má trvalý pobyt registrovaný na adrese Košice – Juh (adresa bezdomovca) a aj
nová konateľka tejto spoločnosti (zmena v roku 2009) je nekontaktná, v mieste bydliska sa
nezdrţiava, pričom tieto dôvody spochybňujú úspešnosť prípadného preverovania
spracovania hutného materiálu na jaklový profil pracovníkmi spoločnosti M. S. C. s.r.o.
Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného, povaţujúc napadnutý
rozsudok za vecne správny a zákonný a odvolanie ţalovaného za nedôvodné v celom rozsahu,
navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/44/2011 zo dňa
26. októbra 2011 potvrdil ako vecne správny a zároveň, aby mu priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej výške 161,75 € pozostávajúcu z tarifnej
odmeny za 1 úkon právnej sluţby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 127,16 €, paušálnej
náhrady hotových výdavkov 7,63 € a DPH vo výške 20 %.
K zabezpečeniu výsluchu bývalého konateľa spoločnosti CH. S., s.r.o. R. O. poukázal
na to, ţe ţalovaný pochybil uţ v tom, ţe povinnosť zabezpečiť účasť svedka R. O. na
pojednávaní uloţil ţalobcovi, a nevykonal v tejto veci vlastné úkony, na ktoré je zo zákona
oprávnený – predvolanie, predvedenie (§ 27 zákona č. 511/1992 Zb.), zisťovanie pobytu
svedka atď., dodajúc, ţe ţalobca je predsa subjekt súkromného práva, ktorý nemá ţiadne
legálne nástroje, na rozdiel od príslušného správcu dane vynútiť, vo vzťahu ku svedkovi účasť
na pojednávaní, obzvlášť keď ani nevie, kde sa svedok v súčasnosti nachádza a či vôbec ţije.
Ďalej mal za to, ţe ţalovaný vynaloţil len minimálnu snahu vykonať výsluch svedka,
o ktorom sám konštatoval, ţe jeho výpoveď je v konaní významná, ktorú skutočnosť
povaţoval, súladne s názorom súdu prvého stupňa, za porušenie ustanovenia § 29 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb. zo strany ţalovaného. Poukázal tieţ na to, ţe ţalovaný vo vzťahu
k tomuto dôkazu pochybil aj pri jeho hodnotení, keď zo skutočnosti, ţe ţalobca ako účastník
daňového konania nezabezpečil účasť svedka na pojednávaní, a priori vôbec nemoţno
vyvodzovať akékoľvek skutkové závery pre rozhodnutie správcu dane, a uţ vôbec nie záver
o neunesení dôkazného bremena ţalobcom alebo o údajnom neuskutočnení zdaniteľného
obchodu dôvodiac ďalej tým, ţe zdaniteľný obchod sa uskutočnil v januári 2009, pričom
daňová kontrola sa začala v októbri 2010, teda takmer po uplynutí 2 rokov. Ďalej zdôraznil,
ţe skutočnosť, ţe sa nevedel v čase daňovej kontroly skontaktovať s bývalým konateľom
svojho bývalého obchodného partnera, mu nemoţno akýmkoľvek spôsobom prikladať k vine
alebo hodnotiť v jeho neprospech majúc za to, ţe bývalý konateľ CH. S., s.r.o. R. O. v celom
rozsahu potvrdí uskutočnenie dodávky hutného materiálu a reálnosť tohto zdaniteľného
obchodu, pričom je to ţalovaný, kto je povinný zabezpečiť vykonanie tohto úkonu.
Vo vzťahu k tvrdeniu ţalovaného, ţe správca dane spochybnil zabezpečenie prepravy
tovaru, ktorý bol predmetom faktúry č. 09001 zo dňa 7. februára 2009 vystavenej CH.S., s.r.o.
z dôvodu nepredloţenia hodnoverného dokladu obsahujúceho dohodnuté podmienky
o spôsobe prepravy a mieste dodania tovaru, absencie prepravných dokladov, ako potvrdený
dodací list, preberacích dokladov, príjemky na sklad, účtovného zápisu o prijatí tovaru, ako aj
nejednotných vyjadrení ohľadom dodacích podmienok účastníkov obchodu, opätovne
v súlade s predchádzajúcimi podaniami uviedol, ţe prepravu tovaru dodaného spoločnosťou
CH. S., s.r.o. nezabezpečoval a preto nemá dôvod mať vo svojom
účtovníctve akýkoľvek doklad súvisiaci s prepravou, ktorá sa uskutočnila výlučne na základe
dvojstranného právneho vzťahu medzi predávajúcim, resp. jeho spoločníkom G. s.r.o.
a prepravcom B.A.S.K. L., s.r.o. s tým, ţe tovar mu bol ako kupujúcemu dodaný do skladu
v Bočiari na dodacej parite CPT (Carriage Paid To), čo podľa Incoterms 2000 znamená, ţe
predávajúci (CH. S., s.r.o.) zabezpečuje výber dopravcu a zároveň znáša všetky náklady
spojené s prepravou tovaru na dohodnuté miesto a kupujúci (A., s.r.o.) len prijme tovar na
dohodnutom mieste a teda nie je povinný skúmať podmienky prepravy dojednané
predávajúcim. Ďalej v tejto súvislosti poukázal na to, ţe tovar sa po jeho dovezení do areálu
v Bočiari ďalej neprepravoval, ale na tomto miesto bol ďalej spracovaný na jaklové profily
s tým, ţe následná dodávka tovaru ţalobcom ako predávajúcim odberateľovi C. I. a.s. bola
uskutočnená bez potreby akejkoľvek prepravy tovaru, ktorú skutočnosť potvrdili všetky
vypočuté osoby, tak Ing. S. Z. (A., s.r.o.), ako aj Ing. P. D. (C. I., a.s.) a preto nie je pravdou,
ţe existujú rozpory medzi jeho tvrdeniami a tvrdeniami spoločnosti C. I., a.s. ohľadom
spôsobu zabezpečenia ďalšej prepravy tovaru, nakoľko zúčastnené daňové subjekty sa
zhodujú v tom, ţe prepravu tovaru nezabezpečovali, keďţe tovar bol dovezený do Bočiara
iným subjektom.
Za zjavne nepravdivé vyhodnotil tvrdenie ţalovaného uvedené v odvolaní na str. 4
hore a to, ţe z § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. má vyplývať povinnosť ţalobcu
disponovať účtovnými dokladmi o preprave tovaru, výdajkou zo skladu a účtovným zápisom
o zníţení stavu predávaného tovaru argumentujúc tým, ţe ustanovenie § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. nepredpisuje ţiadne konkrétne doklady, ktoré je potrebné mať pri uplatnení
odpočítania dane, dodajúc tieţ, ţe daňový subjekt, ktorý nezabezpečoval prepravu tovaru,
nemá legálnu moţnosť získať akékoľvek doklady o preprave tovaru, pretoţe tieto tvoria
účtovnú dokumentáciu iných daňových subjektov (dodávateľa a dopravcu) a môţu byť
vo vzťahu k tretím osobám chránené obchodným tajomstvom. Zároveň poukázal na to, ţe
nemá dôvod mať vo vzťahu k prijatiu tovaru od dodávateľa výdajku zo skladu, ani účtovný
zápis o zníţení stavu predávaného tovaru, nakoľko tieto doklady vôbec nesúvisia s kúpou, ale
len s následným predajom tovaru.
Opätovne v súlade s predchádzajúcimi podaniami uviedol, ţe do predmetného konania
predloţil viaceré faktúry spoločnosti B.A.S.K. L., s.r.o., so sídlom P. X., K., IČO: X., ktorá
pravdepodobne realizovala prepravu hutného materiálu do Bočiara, ktoré celkom
jednoznačne vyvracajú tvrdenia ţalovaného, ţe sa ţiadna preprava tovaru nerealizovala
a zdaniteľný obchod sa neuskutočnil.
Rovnako tvrdenie ţalovaného, ţe spoločnosť C. I., a.s., ktorá hutný materiál od
ţalobcu kúpila, nemá vlastných zamestnancov a teda nemohla spracovať tento materiál na
jaklové profily následne dodajúce spoločnosti M., a.s., označil za nepravdivé
a zavádzajúce. V tejto súvislosti povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe nie je pravdou, ţe
informáciu o spoločnosti M. S. C., s.r.o. uviedol prvýkrát aţ v ţalobe
poukazujúc na to, ţe táto spoločnosť sa spomína napríklad v jeho písomnom návrhu na
doplnenie dôkazov zo dňa 25. októbra 2010 adresovanom Daňovému úradu Košice IV,
v protokole o daňovej kontrole zo dňa 8. októbra 2010 na strane 5 (pod skratkou MS C. s.r.o.)
a aj na strane 7 a tieţ v dodatočnom platobnom výmere zo dňa 16. novembra
2010 na strane 2 a teda jedná sa o informáciu, ktorú mal správca dane k dispozícii od začiatku
daňovej kontroly, avšak sa ňou nijakým spôsobom nezaoberal. Rovnako nerozumel tvrdeniu
ţalovaného, ţe Ing. P. D. je údajne „nekontaktná osoba“, keď táto bola v rámci daňového
konania dvakrát vypočutá, takţe zrejme existuje a je schopná sa dostaviť na daňový
úrad za účelom svedeckej výpovede. Zároveň upriamil pozornosť na skutočnosť, ţe Ing. D.
pravdepodobne nebude jedinou osobou schopnou vypovedať ohľadom spoločnosti M. S. C.,
s.r.o., ktorá mala 24 zamestnancov a tieţ zrejme v Sociálnej poisťovni budú vedieť aj ich
mená a adresy trvalého pobytu.
Zároveň upriamil pozornosť ţalovaného, ţe mu súd prvého stupňa vytkol aj
skutočnosť, ţe sa vôbec nezaoberal konečným odberateľom, ktorý od C. I., a.s. prevzal
jaklové profily a to spoločnosťou M., a.s. so sídlom Š. X., P. X. , ktorá je podľa jeho
vedomostí jednou z najvýznamnejších obchodných spoločností v Českej republike so
základným imaním 300 mil. CZK, ktorú by nemal byť problém kontaktovať pre účely
daňového konania s tým, ţe ţalovaný to mal jednoznačne urobiť, ak chcel dôsledne preveriť
dodávateľský reťazec CH. S. – A. – C. I. – M. majúc za to, ţe potvrdenie prijatia 89,727 ton
jaklových profilov dňa 12. januára 2009 touto spoločnosťou jednoznačne potvrdí reálnosť
dodania 97,250 ton hutného materiálu dňa 7. januára 2009.
Majúc za to, ţe skutkový stav nebol ţalovaným zistený v dostatočnom rozsahu
na vydanie rozhodnutia navrhol vykonanie nasledovných dôkazov:
a) preverenie spoločnosti M., a.s. a vyţiadanie dôkazov, resp. stanoviska k dodaniu
89,727 ton jaklových profilov od C. I. a.s.;
b) zistenie koľko zamestnancov mala spoločnosť M. S. C., s.r.o. v januári 2009, prípadne
zistenie ich mien a vypočutie niektorých z nich ku skutočnosti, či v období
7.1.2009-12.1.2009 spracúvali 97,250 ton plechov na výrobu jaklových profilov pre C.
I., a.s.;
c) vypočutie skladníka V. P., ohľadom reálnosti zdaniteľného obchodu a skutočného
navezenia plechov do skladu v Bočiari;
d) preverenie spoločnosti B.A.S.K. L., s.r.o. ohľadom dopravy hutného materiálu na
sklad v Bočiari.
Záverom poukázal na absurdnosť celého prípadu, keď ţalovaný spochybňuje reálnosť
obchodu, z ktorého zaplatil štátu daň z pridanej hodnoty vo výške 417,63 € dodajúc, ţe pokiaľ
by sa ţiadne dodanie tovaru neuskutočnilo, jeho daňová povinnosť by bola 0 €. Konštatoval,
ţe situácia je o to absurdnejšia, ţe ţalovaný sa neuspokojil s prijatými 417,63 €, ale od neho
poţaduje (a v rámci daňového exekučného konania uţ túto sumu aj vymohol) dokonca DPH
vo výške 13.562,49 €, pričom sám tvrdí, ţe ţiadny zdaniteľný obchod tu neexistuje majúc
za to, ţe v danom prípade ţalovaný jednoznačne uprednostnil fiskálny záujem štátu
pred zákonnosťou daňového konania a ochranou práv daňového subjektu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, ţe
odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie č. I/223/3748-22262/2011/990057-r
zo dňa 24. februára 2011, ktorým ţalovaný správny orgán podľa § 48 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice IV
č. 698/230/95310/10/Ma zo dňa 16. novembra 2010, ktorým bol ţalobcovi podľa § 44 ods. 6
písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 13.562,49 eur. Odvolací súd v rámci preskúmania
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posudzoval, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej
veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy
účinným zákonom o správe daní a poplatkov a taktieţ v súlade s príslušnými ustanoveniami
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe
daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok je procesným predpisom,
ktorý upravuje správu daní a poplatkov. Je súčasťou zmien právnych predpisov v rámci
zavedenia daňovej reformy k 1. januáru l993. Táto procesná norma upravuje postupy
(procesy), pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi
normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu daňových správcov
pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle
je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29
ods. 1, ods. 8 zákona o správe daní).
Nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť
a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným
riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní a poplatkov
pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP konal na strane ţalovaného
s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a sluţieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2
aţ 4, 7 a 9 aţ 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11
a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49
môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31. decembra 2011
v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca
dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyţadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich najmenej
zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31. decembra 2011
Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie,
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31. decembra 2011 ako dôkaz
moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,
hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní
a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31. decembra 2011 daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Hneď na úvod, vzhľadom na rozpornosť účastníkov konania na rozloţenie dôkazného
bremena v predmetnom daňovom konaní, povaţuje najvyšší súd za potrebné zaujať k tomuto
nastolenému procesnému problému svoje stanovisko.
Vychádzajúc zo znení ustanovení § 49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH musí najvyšší súd prisvedčiť tvrdeniu ţalovaného, ţe iba doloţením účtovného
dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náleţitosti nie je nárok na odpočítanie dane
preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale
v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj
na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predloţením daňového dokladu
je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia
zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôţe byť len samotné predloţenie
daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku
na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podloţený existujúcim
zdaniteľným plnením.
Pokiaľ ide o rozloţenie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, ţe
daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo
na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním
vedených (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) avšak, a tu je potrebné zase súhlasiť
so stanoviskom ţalobcu, ţe nie je moţné od daňového subjektu poţadovať preukázanie
skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia
výsledku zo strany správcu dane, ţe „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na jeho rozhodnutie vydané
pod sp. zn. 3Sţf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom je venovaná pozornosť práve otázke
rozloţenia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, teda výkladu
ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V citovanom rozhodnutí sa uvádza
nasledovné: „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení
nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa
a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno
daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.
V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených
prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House),
kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci
dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom,
o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama
osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo
následnými udalosťami.“
Podporiac svoj názor vyššie uvedeným rozhodnutím má najvyšší súd za to, ţe dôkazné
bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb., ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto
ustanovenia nie je moţné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťaţiť ho
preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.
Dôvodom vydania dodatočného platobného výmeru č. 698/230/95310/10/Ma zo dňa
16. novembra 2010 boli výsledky zistenia z daňovej kontroly obsiahnuté v Protokole
o výsledku zistenia z daňovej kontroly číslo: 698/320/85652/2010/Cih zo dňa 8. októbra 2010
v spojení s Dodatkom k Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly číslo:
698/320/90574/2010/Cih zo dňa 2. novembra 2010, na základe ktorých mal správca dane
za to, ţe ţalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane
na základe faktúry č. 90001 zo dňa 7. januára 2009 vystavenej obchodnou spoločnosťou CH.
S., s.r.o., dodávateľom ţalobcu, pričom ako uviedol správca dane v protokole, hlavným
dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane uplatneného kontrolovaným daňovým
subjektom (ţalobcom) na základe faktúry č. 90001, int. č. 29/001 zo dňa 7. januára 2009,
bolo nepreukázanie prepravy tovaru a rovnako správca dane vytkol ţalobcovi neunesenie
dôkazného bremena v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
majúc za to, ţe ţalobca sa obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi
nepreukázal, pričom neunesenie dôkazného bremena vzhliadol správca dane ad
absurdum aj v tej skutočnosti, ţe ţalobca nezabezpečil účasť svedka – bývalého konateľa
spoločnosti CH. S., s.r.o. R. O. na ústnom pojednávaní konanom na Daňovom úrade Košice
IV za účelom svedeckej výpovede vo veci dodania tovaru spoločnosti A., s.r.o. Na tomto
mieste povaţuje najvyšší súd za potrebné upriamiť pozornosť správcu dane, ţe práve správca
dane má k dispozícii inštitút predvolania a predvedenia (§ 27 zákona č. 511/1992 Zb.; § 20
zákona č. 563/2009 Z. z.), ktorý však v danom prípade zostal z jeho strany nepovšimnutý.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval za potrebné sa vyjadriť k vyššie
uvedeným skutočnostiam, ktoré odôvodňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku
a v ostatnom sa v plnom rozsahu pridrţiava odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu (§ 219 ods. 2 OSP) povaţujúc aj za vyčerpávajúci krajským súdom predostretý návod
na doplnenie dokazovania v následnom daňovom konaní, ktorým je ţalovaný v zmysle
ustanovenia § 250j ods. 7 OSP viazaný.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP,
potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP
a § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a v odvolacom konaní
úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 161,75 eur. Priznaná
náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z odmeny za 1 úkon právnej sluţby vykonaný
dňa 15. februára 2012 [vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného - § 14 ods. 1 písm. b)
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov] v sume 127,16 eur,
z reţijného paušálu podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 7,63 eur a z dane z pridanej
hodnoty v sume 26,96 eur (20 % zo sumy 134,79 eur). Priznanú náhradu trov odvolacieho
konania je ţalovaný povinný zaplatiť advokátovi ţalobcu v súlade s ustanovením § 149 ods. 1
OSP do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 28. novembra 2012
JUDr. Jozef Hargaš, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth