Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 371 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (409)3ad/367128.7ae37c.pdf
PDF · 218.88 KB
No categories available
5Sžf/97/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/97/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu
Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: R., s.r.o., so sídlom R., IČO: X., zast.: JUDr. E.,
advokátom so sídlom G., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 22. apríla 2009 č. k. 11S 12/2009-68, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
22. apríla 2009 č. k. 11S 12/2009-68 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Rozhodnutím č. I/226/15229-91228/2008/994159-r zo dňa 26. novembra 2008 žalovaný ako
odvolací daňový orgán potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Dubnica
nad Váhom č. 668/230/37678/08/Kor zo dňa 04.09.2008, ktorým žalobcovi nebol priznaný
nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 vo výške
382.906,– Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.535.429,– Sk. Dôvodom dorubenia dane
bolo nepriznanie odpočítania dane z nákupov motorovej nafty od dodávateľa A.A., s.r.o., Z..
Správca dane vykonal u platiteľa daňovú kontrolu na preverenie oprávnenosti platiteľom
uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 podľa
zák. č. 222/2004 Z.z. Zo zistení daňovej kontroly podľa žalovaného vyplynulo, že spoločnosť A.A.,
s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti a to ani na pôvodnej
adrese ani po zmene sídla, u svedkov alebo konateľov došlo ku zmene výpovedí a správca dane
zistil plno nezrovnalostí. Konateľ žalobcu, R. K., sa nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami –
Č.. (bol konateľom a súčasne jediným spoločníkom od 29.04.2003 do 12.06.2007) a E.E.
(bola jedinou konateľkou a súčasne spoločníčkou po pánovi Č. od 13.06.2007 do 10.12.2007), hoci
bol predvolaný a po oboznámení s ich výpoveďami nemal k nim žiadne pripomienky.
Konkrétne svedkyňa P. do zápisnice dňa 10.12.2007 uviedla, že spoločnosť A.A., s.r.o.
nevykonávala žiadnu činnosť, na adresu jej sídla si nevedela spomenúť, nevedela o obchodovaní
s naftou so žalobcom a ani na akom základe boli podpísané príjmové pokladničné doklady, ktoré
sama podpísala. Po 6-tich dňoch v ďalšej zápisnici zmenila svoju výpoveď s tým, že sa spojila s p.
Č., ktorý jej objasnil, že za ňu koná a robí obchody s naftou, a v bližších informáciách odkázala na
menovaného Č.. Takisto uviedla, že obsah listov, ktorými mala reagovať na výzvy správcu dane,
nepozná a ani je nepísala.
Ďalej svedok Č. uviedol, že bol splnomocnený P. na uzatváranie obchodov, daňové doklady
za spoločnosť A.A., s.r.o., Z. nevystavoval, hoci vystavoval daňové doklady za spoločnosť A.A.,
s.r.o., s iným sídlom, tzn. v Ž.. Obchody s naftou podľa svedka prebiehali tak, že sa nakúpil tovar,
3
nikdy sa neskladoval, dodávateľ tovar doviezol, tankovala sa z cisterny do cisterny, hocikde na
parkovisku, ako sa dohodli šoféri (väčšinou na parkovisku v Lovčici) a odvoz si zabezpečoval
konateľ žalobcu.
Dodávateľom základového oleja a odberateľom nafty bol podľa vyjadrenia svedka
len žalobca, účtovníctvo spoločnosti A.A., s.r.o., Z., kde by mali byť zaznamenané potrebné údaje,
viedla účtovníčka zamestnaná v jeho inej spoločnosti. Počas daňovej kontroly sa nepodarilo získať
ani účtovné a ani daňové doklady spoločnosti A.A., s.r.o., Z., nakoľko mali byť odovzdané novým
konateľom.
Vodiči autocisterien (L. a M. boli zamestnancami prepravcu A.A., s.r.o., R.)
uviedli, že len niekedy vozili naftu z Lovčíc do Trenčína, prekládku robili v nejakom družstve alebo
spoločnosti, kde ich čakal neznámy muž, prepravca neviedol evidenciu jázd.
Počas daňovej kontroly u žalobcu došlo k zmene jediného spoločníka a konateľa spoločnosti
A.A., s.r.o., ktorým bola najskôr L., N. (osoba bez trvalého bydliska - bezdomovec) a následne na
jej miesto jediného spoločníka a konateľa spoločnosti bol zapísaný J., H..
Žalovaný v odôvodnení ďalej zdôraznil, že konateľ žalobcu nevyužil ani raz svoje právo
vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam počas, tzn. že R. K. sa nezúčastnil žiadneho z ústnych
pojednávaní s predvolanými svedkami, hoci mal byť o nich včas správcom dane upovedomený.
Do zápisnice o ústnom pojednávaní z 11.08.2008 sa vyjadril, že obchodoval a komunikoval
iba s pánom Č., pričom potvrdil, že menovaný Č. podpisoval dodacie listy a záznamy o prevádzke
vozidla súvisiace s dodávkami nafty v kontrolovanom mesiaci júl 2007, a to aj dodatočne po ich
predložení žalobcom.
Konateľ žalobcu podľa žalovaného tiež nepredložil dôkazy, ktorými by vyvrátil rozporné
vyjadrenia jej bývalých konateľov a zamestnancov prepravcu A.A., s.r.o. týkajúce sa organizácie
prepravy alebo by objasnil uvedené rozpory.
II.
4
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Trenčíne žalobu z 02.02.2009.
Predovšetkým v svojich 5-ich bodoch žaloby poukazoval na to, že
1. počas priebehu daňovej kontroly predložil v súlade s § l5 ods. 6 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb.
všetky dôkazné prostriedky (faktúry, dodacie listy s podpismi o prevzatí a odovzdaní, príjmové
pokladničné doklady, doklady o príjme a výdaji zo skladu, doklady o preprave atď.),
na predloženie ktorých bol správcom dane vyzvaný, hoci žalovaný uvádza, že žalobca
nevyvrátil rozporné vyjadrenia bývalých konateľov spoločnosti A.A., s. r o. a zamestnancov
prepravcu. Ustanovenie cit. § 15 ods. 6 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. nepredstavuje podľa
žalobcu absolútne dôkazné bremeno pre daňový subjekt, a preto nie je možné ho ponímať
extenzívne a rozširovať ho na aj na preukázanie iných skutočností, na
preukázanie ktorých sa dôkazná povinnosť nevzťahuje. Ide najmä o tvrdenú povinnosť vyvracať
rozporné vyjadrenia bývalých konateľov spoločnosti A.A. s.r.o., ktoré sa viac menej podľa
žalobcu vzťahovali na interné záležitosti spoločnosti. Navyše žalobca uviedol, že mu nie je
zrejmé, akými inými dôkazmi mal a mohol ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu
dane o nákupe tovaru od uvedeného dodávateľa.
2. Postup správcu dane pri hodnotení dôkazov žalobca nepovažuje za zodpovedajúci zásade
uvedenej v ustanovení § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. V danom prípade bolo potrebné objasniť,
či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala spoločnosť A.A. s.r.o. a či vyhotovila sporné faktúry.
Z výpovedi bývalých konateľov spoločnosti A.A. s.r.o. vyplýva, že A. Č. na základe
splnomocnenia podpísaného s E. P. zabezpečoval v mene spoločnosti A.A., s.r.o. obchod
s naftou a olejom, odovzdával a preberal tovar a pripravoval faktúry a E. P., ako konateľka
spoločnosti podpisovala faktúry a príjmové pokladničné doklady. K tomu žalobca uviedol, že
svedok nemá povinnosť svoju svedeckú výpoveď dokazovať, ale správca dane má povinnosť
svedeckú výpoveď zhodnotiť, tzn. že vysvetliť, prečo určitý dôkaz prijal a naopak iný označil,
ako nedôveryhodný.
3. Podľa žalobcu s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 269/05-
34) obsah ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. a vyrúbovacieho konania nie je naplnený
jednoduchým prepisom kontrolných zistení z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia
rozhodnutia bez toho, aby tieto zistenia vyhodnotil ako dôkazy.
5
4. Pokiaľ mal správca dane pochybnosti o tvrdeniach žalobcu, potom mal doložiť svoje zistenia
doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú. Zistenia, že spoločnosť A.A.,
s.r.o. nepodáva daňové priznania, nekomunikuje s miestne príslušným správcom dane a iné
nemôžu podľa žalobcu obstáť popri skutočnosti, že bývalí konatelia spoločnosti potvrdili
dodanie tovaru. Žalobca súčasne uviedol, že do dôkaznej núdze by sa mohol dostať iba vtedy,
ak by konatelia spoločnosti A.A., s.r.o. popreli dodanie tovaru a žalobca by sám nedisponoval
dôkazmi, ktoré by toto tvrdenie vyvrátili. Správca dane svoje dôkazy oprel hlavne o skutkové
zistenia a nedostatky v spoločnosti A.A., s.r.o.‚ z ktorých nie je možné vyvodiť, že táto
spoločnosť tovar pre žalobcu nedodala. Takéto ponímanie splnenia dôkazného bremena podľa
žalobcu posúva dôkazné bremeno daňového subjektu do nesplniteľnej abstraktnej podoby.
5. Podľa žalobcu je v rozporu s logikou, ak by žalobca za dodávky jedného tovaru platil
aj skutočnému dodávateľovi, ako aj dodávateľovi fingovanému.
Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý
mu predchádzal, v rozsahu dôvodov žaloby a po doplnení dokazovania dospel k záveru,
že rozhodnutie je v súlade s so zákonom a žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení platnom pre júl 2007 právo odpočítať daň
z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania
ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení právo na odpočítanie dane
podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
6
S odkazom na ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z.
krajský súd poukázal najmä na tú skutočnosť, že žalobca nenamietal zistený skutkový stav,
ale vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov.
Podľa krajského súdu žalobca najmä namietal, že predložil všetky dôkazy, že podal
vysvetlenie, dodanie nafty potvrdili aj svedkovia, čím sa žalobca domnieva, že si splnil dôkaznú
povinnosť a za problémy a stav u dodávateľa nafty A.A. s.r.o. žalobca nemôže a ani
nezodpovedá. K tomuto argumentu žalobcu krajský súd uviedol, že „pri hodnotení dôkazov daňové
orgány postupovali v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a dospeli
k správnemu záveru, že u žalobcu neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie DPH podľa §
49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. .... Daňové orgány spochybnili uskutočnenie zdaniteľných plnení
deklarovaných dodávateľskými faktúrami vystavenými spoločnosťou A.A., s.r.o. na dodávky
motorovej nafty pre žalobcu, aj podľa názoru krajského súdu odôvodnene. Spoločnosť A. je
registrovaným platiteľom DPH, ale so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti, a to
ani na pôvodnej adrese .... Na podporenie záverov daňové orgány preverovali okolnosti prepravy
nafty prepravcom A.A. s.r.o. R.. ..... V danom prípade žalobca splnenie hmotnoprávnych podmienok
na odpočet DPH nepreukázal a preto súd žalobu zamietol. “
III.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo 06.07.2009.
S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I ÚS 269/05-34 a ustanovenia
§ 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. a vyrubovacieho konania nie je naplnený tým, že správca dane
len opíše preukázané kontrolné zistenia z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia rozhodnutia
bez toho, aby tieto zistenia zhodnotil, ako dôkazy v zmysle uvedeného ustanovenia zákona.
Na základe uvedeného žalobca v odvolaní vytýkal žalovanému, že z jeho rozhodnutia
nevyplýva, na základe akých logických úvah v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb.
7
správca dane dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnila spoločnosť A.A., s.r.o., ale iný
dodávateľ.
Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že na základe zistení správcu dane spoločnosť A.A., s. r. o.
so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti a to ani na pôvodnej adrese, ani po zmene
sídla, došlo ku zmene výpovedí a malo byť zistené plno nezrovnalostí a konateľ žalobcu sa
nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami, hoci bol predvolaný a po oboznámení s ich
výpoveďami nemal pripomienky. Za tejto situácie krajský súd zdôrazňuje, že splnenie podmienok
uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., ktoré majú
hmotnoprávnu povahu, nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vadu
dokladu a ani za dobromyseľnosť platiteľa.
Rozsudkom krajského súdu bola podľa žalobcu vec po právnej a skutkovej stránke posúdená
nesprávne. Najmä krajský súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., čl. 6 ods. 1
Dohovoru a podľa právneho názoru Ústavného súdu SR citovaného napr. v náleze sp. zn.
III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07, podľa ktorých súčasťou základného práva na spravodlivé súdne
konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Žalobca v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. v čl. II žaloby v piatich bodoch konkrétne
uviedol, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Napriek tomu krajský
súd nedal odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú otázku uvedenú v žalobe, pričom
formuláciu súdu, že „sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, napadnuté rozhodnutie je
zákonné, námietky žalobcu sú nedôvodné, vychádzajú zo subjektívnych názorov žalobcu bez toho,
aby boli podložené objektívnymi dôkazmi“, žalobca nepovažuje za naplnenie požiadavky na
spravodlivý proces.
Žalobca tiež tvrdil, že zo žaloby vyplýva, že v priebehu daňovej kontroly predložil všetky
dostupné listinné dôkazy. Prepravu tovaru potvrdil prepravca a jeho vodiči konkretizovali motorové
8
vozidlá a cisterny, ktorými bola zabezpečovaná preprava nafty od spoločnosti A.A., s.r.o. pre
žalobcu. Za tejto situácie z rozsudku súdu podľa žalobcu nevyplýva, prečo súd výpoveď A. Č. ako
aj svedecké spovede prepravcu a jeho vodičov (najmä ich vyjadrenia, v ktorých podrobne popísali
prepravu tovaru, vozidlá, tankovanie, parkovanie, atď.) nepovažuje za dôkaz.
Naopak svoje závery krajský súd oprel iba o nedostatky zistené na strane spoločnosti A.A.,
s.r.o. (nekomunikuje, nepreberá písomnosti, zrušila nájomnú zmluvu, neboli dostupné jej daňové
doklady, nepodala daňové priznania, došlo k ďalšej zmene konateľky, L. S. je
bezdomovec, atď.).
Súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že hoci je tvrdené správcom dane, že žalobca
nepredložil vo výzve požadované iné ako predložené dôkazy, avšak nikde neuviedol, aké iné
dôkazy mal žalobca predložiť a prečo ním predložené dôkazy nie sú postačujúce. Namiesto toho
krajský súd tieto otázky odmietol s konštatovaním, že sa jedná len o subjektívne názory žalobcu.
Doplnenie dokazovania, ktoré vykonal súd na prvom pojednávaní 18. marca 2009, nebolo
podľa žalobcu zamerané na objasňovanie toho, či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala
spoločnosť A.A., s.r.o., ale na objasňovanie toho, či k dodávke tovaru vôbec došlo. Ak potom
krajský súd uvádza, že poukaz žalobcu na výsledok colnej kontroly nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, potom je otázne, ako ním požadované doklady mohli objasniť,
či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala alebo nerealizovala spoločnosť A. H & U, s.r.o.
Tiež žalobca v svojom odvolaní uviedol, že konateľ žalobcu sa nezúčastnil ústnych
pojednávaní so svedkami, nakoľko sporná výpoveď E. P. z 10. decembra 2007 sama svedkyňa
následne zmenila, a preto žalobca nemal dôvod, rovnako ako k iným výpovediam, mať
pripomienky.
Na základe uvedených argumentov žalobca požadoval, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že ruší rozhodnutie a rozhodol o trovách konania.
9
Žalovaný správny orgán v svojom vyjadrení zo dňa 21. júla 2007 (č. l. 80) uviedol, ktoré
dôvody boli zdrojom pochybností o uskutočnení zdaniteľného obchodu s motorovou naftou
od spoločnosti A.A., s.r.o. žalobcovi (najmä ústne pojednávanie s E. P., výpoveď A. Č., výpovede
svedkov – vodičov spoločnosti A.A., s.r.o. ako aj konateľky tejto spoločnosti).
Súčasne žalovaný zdôraznil, že všetky tieto zistené skutočnosti sú uvedené tak v rozhodnutí
správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného a umožnili pri zhodnotení dôkazov spôsobom
upraveným v § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. dospieť k záveru, že žalobcom deklarovaný obchod
s motorovou naftou od dodávateľa A.A., s.r.o. Z. sa neuskutočnil.
Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení,
že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade
so zákonom, a preto ho postupom podľa § 219 v medziach odvolacích dôvodov potvrdil.
Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok, ktorých spoločným menovateľom je
zisťovanie podkladov pre daňové rozhodnutie. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca
využil na spochybnenie zákonnosti vykonávania dokazovania správcom dane.
10
Predovšetkým žalobca poukazoval na to, že obsah ustanovenia § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992
Zb. a vyrubovacieho konania nie je naplnený tým, že správca dane len opíše preukázané kontrolné
zistenia z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia rozhodnutia bez toho, aby tieto zistenia
zhodnotil, ako dôkazy v zmysle uvedeného ustanovenia zákona (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. I ÚS 269/05-34). Po hlbšom preskúmaní uvedeného nálezu Najvyšší súd nezistil,
že by Ústavný súd v svojom odôvodnení takúto myšlienku vyslovil.
Podľa § 2 ods. 3 zák. č.511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Žalobca správne vychádza z odlišnosti pojmov „daňová kontrola“ „daňové konanie“,
nakoľko zák. č. 511/1992 Zb. obidva pojmy zahrňuje pod širší pojem „správa daní“ (§ 1a písm. c/),
pričom daňová kontrola nespadá pod procesy rozhodovacie ale iba zisťovacie (§ 15 ods. 1), a práve
výstup z daňovej kontroly, ktorým sa táto ukončuje, tzn. písomne vyhotovený protokol, je jedným
z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13) a súčasne predstavuje zákonom označený
dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4).
Ďalej je nutné zdôrazniť tú skutočnosť, že obsah protokolu o daňovej kontrole je výsledkom
nielen komplexného zisťovania skutkového stavu (skutkové zistenia) ale aj s tým súvisiacej
interpretácie daňových a iných právnych predpisov (právne závery), tzn. že v prípade protokolu
sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada hodnotenia dôkazov správcom dane. Aby priebeh daňovej
kontroly spĺňal kritérium spravodlivého procesu, je v jej priebehu kontrolovanému daňovému
subjektu zákonom ponúknutý celý rad procesných práv (§ 15 ods. 5), spomedzi ktorých Najvyšší
súd osobitne zdôrazňuje nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole
ale aj právo prerokovať protokol (§ 15 ods. 12), spolu s právom využiť kvalifikované daňové
poradenstvo (zákon č. 78/1992 Zb.).
Všetky tieto daňovo-procesné práva vytvárajú rovnosť zbraní na účely daňovej kontroly
a súčasne modifikujú (zredukujú) rozsah prvostupňového daňového konania pre prípad,
11
že ich daňový subjekt riadne alebo vôbec nevyužije, na púhy prepis hore uvedených skutkových
zistení a právnych záverov do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Preto nie je správna
argumentácia žalobcu, že za daňové vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu
dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia, lebo finálny postup správcu dane je zásadne
ovplyvňovaný aktuálnym využitím alebo nevyužitím práv daňovým subjektom.
V tomto okamihu Najvyšší súd musí zdôrazniť, že z administratívneho má preukázanú
procesnú pasivitu konateľa žalobcu počas daňovej kontroly, tzn. že žalobca nevyužil svoje práva
celkom (napríklad právo na daňovú pomoc prostredníctvom daňového poradcu využil), resp. ich
využil nedostatočne - prostredníctvom vyjadrenia sa žalobcu z 20.08.2008 (príloha č. 15)
k protokolu žalobca požiadal o vypočutie až 5 svedkov s odôvodnením, že „boli zmenené výpovede
a v nadväznosti na účtovné a daňové doklady, preukázanie, že tovar bol dodaný, ako aj dôkazy,
ktoré v tejto súvislosti vznikli.“ Uvedenú pasivitu žalobcu počas daňovej kontroly, ktorá je čiastočne
ovládaná koncentračnou zásadou (viď jasný výpočet práv kontrolovaného subjektu daných mu
na obranu počas daňovej kontroly), je možné iba čiastočne napraviť počas odvolacieho daňového
konania, lebo podľa § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. „v rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie
alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty“.
Najvyšší súd upozorňuje, že pri vyhodnotení uvedenej námietky ide o preskúmanie
zákonnosti daňového dokazovania, v ktorom správca dane v zmysle zásady zákonnosti (§ 2 ods. 2
v spoj. s § 29 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov) vykonáva dokazovanie tým
spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti,
pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom.
Za tejto situácie, ak žalobca namieta, že závery krajského súdu vychádzajú iba z nedostatkov
zistených na strane spoločnosti A.A., s.r.o. (tzn. nekomunikuje, nepreberá písomnosti, zrušila
nájomnú zmluvu, neboli dostupné jej daňové doklady vrátane jej účtovníctva, nepodala daňové
12
priznania, došlo ku zmene výpovedí a malo byť zistené plno nezrovnalostí a tiež došlo k ďalšej
zmene konateľky, L. S. je bezdomovec, atď.), tak jeho námietke Najvyšší súd nemôže prisvedčiť.
Žalobca sa v svojich odvolacích argumentoch mylne domnieva, že tak žalovaný ako krajský súd mu
uložili povinnosť dokazovať skutočnosti za niekoho iného. Naopak, tak prvostupňový správca dane
ako aj žalovaný a neskôr aj krajský súd poukazovali na tú skutočnosť, že správcovi dane vznikli
počas daňovej kontroly pochybnosti (dôvodnosť týchto pochybností vyplýva z vypočutia svedkov:
konateľka tvrdeného dodávateľa motorovej nafty a oleja počas ústneho pojednávania potvrdila
svoju nevedomosť o týchto obchodoch, jej zástupca priznal, že niektoré doklady o dodávke nafty
podpisoval s oneskorením, tzn. až keď mu ich predložil konateľ žalobcu, pričom bol oprávnený
konať len za subjekt so sídlom v Ž. a nie za subjekt so sídlom v Z., dodávateľ nafty ako obchodný
partner žalobcu nemal žiadne vlastné skladovacie priestory a tvrdená dodávka sa mala realizovať
prečerpaním z jednej cisterny do druhej a potom naspäť) o dodávke tovaru (nákupu
motorovej nafty) od dodávateľa A.A., s.r.o., N.Z..
Na tomto mieste k interpretácii § 29 zák. č. 511/1992 Zb., najmä s dôrazom na rozdelenie
dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt v daňovom konaní, odkazuje Najvyšší
súd na svoje rozhodnutie sp.zn. 5Sž-o-KS 29/2005, kde vyslovil nasledujúce právne závery, ktoré
v súlade s ust. § 250ja ods. 7 O.s.p. v plnom znení cituje:
„V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí
daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane
došlo.
Už samotné zistenie skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov popreli ich
vystavenie (inak povedané spochybnili hodnovernosť existencie daňového dokladu ako aj v ňom
zaznamenaných údajov o tovare), jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške
výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov a deklarovaných v jeho daňovom priznaní.
Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania
z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu I naopak v danom okamihu nastupuje
procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej výšky jeho výdavkov, lebo žalobca je
zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní
(najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku dane). Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje,
13
že pri výklade „argumentum a contrario“ ustanovenia § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. si žalobca
nemôže túto povinnosť vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal
jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní výšky výdavkov. “
Z uvedených právnych záverov pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt
nemusí svoje tvrdenia ním uvádzané v rôznych daňových listinách, podaniach a hláseniach
preukazovať, pokiaľ nenastane opak, tzn. ak správca dane v počas daňovej kontroly,
resp. v daňovom konaní nepredloží daňovému subjektu svoje zistenia (§ 29 ods. 2 zák. č. 511/1992
Zb.) jasne preukazujúce pochybnosti o jeho tvrdeniach (citované z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf 101/2009).
Ako už bolo uvedené, k tomuto stavu došlo okamihom, kedy správca dane zistil hore
načrtnuté rozpory, najmä evidentnú nevedomosť konateľky spoločnosti A., s.r.o., Z. o realizácii
dodávok motorovej nafty a motorového oleja žalobcovi v mesiaci júl 2007.
Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného
práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom
pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí
mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné
znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci
s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti
chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264
Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov
uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6
zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené.
14
Za tejto situácie bol žalobca zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 29 ods. 8 zák. č.
511/1992 Zb. a mal povinnosť predložiť správcovi niektorý z dôkazných prostriedkov, ktorých
prípustný rozsah je príkladmo uvedený v § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., a to už počas daňovej
kontroly. Nakoľko žalobca tak nekonal a pochybnosti správcu dane nevyvrátil svojimi dôkazmi,
ktoré preukazujú uskutočnenie zdaniteľného obchodu s motorovou naftou alebo motorovým olejom,
bol správny záver krajského súdu, že za tejto situácie správne rozhodol žalovaný.
S týmto záverom súvisí aj námietka žalobcu, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva,
na základe akých logických úvah v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. správca
dane dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnila spoločnosť A.A., s.r.o., ale iný
dodávateľ. Ako už hore naznačil Najvyšší súd, žalovaný nedospel k tomuto záveru, ale
iba mu vznikli pochybnosti o vierohodnosti, správnosti alebo úplnosti povinných evidencií.
Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.
K argumentom krajského súdu Najvyšší súd navyše dodáva, že základnou povinnou
evidenciou daňového subjektu, za ktorú vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť zodpovedá, je
účtovníctvo podnikateľa. Aby mohlo účtovníctvo vyhovieť požiadavkám daňových predpisov
na vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií, musí na prvom mieste spĺňať
požiadavku verného a pravdivého zobrazenia účtovných údajov.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení platnom v kontrolovanom
období platí, že účtovná jednotka [tzn. aj žalobca] je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
15
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva,
a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v hore citovanom znení zobrazenie v účtovnej závierke
je verné, ak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými
účtovnými zásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú
pri ňom použité účtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia
skutočností v účtovnej závierke.
Žalobca v svojom odvolaní poukazoval, že predložil dostatočný počet dôkazov, ktoré by mali
nado všetku pochybnosť preukázať, že ním uvádzané údaje v priznaní sú vierohodné a správne,
tzn. že aj jeho povinné evidencie toto odrážajú. Pritom sa napríklad odvolával na výsluch vodičov
L. Č. a M. Č. zo spoločnosti A.A., s.r.o., R. ako aj na potvrdenia o vykonanej preprave tovaru. Bez
prihliadnutia na tú skutočnosť, že svedok Č. v svojej výpovedi vyslovil záver, že podpisoval
doklady o doprave až na základe ich dodatočného predloženia zo strany žalobcu, z prílohy č. 50
administratívneho spisu (odpoveď z 19.02.2008 na dožiadanie Daňového úradu Dubnica
nad Váhom) vyplýva, že v prevažujúcom počte vykonaných dopráv (záznam o prevádzke vozidla
nákladnej dopravy) vystupoval na strane odosielateľa ako aj príjemcu tovaru iba žalobca, tzn. ako
by žalobca si objednal uvedenú prepravu tovaru iba pre seba, pričom s tým spojené faktúry č.
20072037 až č. 20072058 uvedeného prepravcu - A.A., s.r.o., za obdobie júl 2007 sú vystavené na
ťarchu žalobcu. Pečiatka a podpis tvrdeného obchodného partnera A.A., s.r.o., Z. je na týchto
dokladoch pripojená akoby omylom, poprípade si Najvyšší súd môže osvojiť názor, že uvedená
spoločnosť A.A., s.r.o. vystupovala ako určitý sprostredkovateľ dodávky tovaru, nie však ako jeho
vlastník, resp. ako osoba s dispozičným oprávnením k tomuto tovaru. Na tomto príklade Najvyšší
súd demonštruje spektrum pochybností o riadnosti dodávky tovaru, a nie o závere, že tovar bol
dodaný inou osobou a ktorou. Žalobca bol oprávnený počas daňovej kontroly objasniť uvedené
nejasnosti, ale svoje právo nevyužil.
16
Pri svojich hore uvedených záveroch vychádzal Najvyšší súd z odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, a preto musel odmietnuť argumentáciu žalobcu, že vec bola po právnej a skutkovej
stránke posúdená nesprávne, tzn. najmä v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd. Na rozdiel od žalobcu Najvyšší súd po preskúmaní obsahu
napadnutého rozsudku si osvojil záver, že odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia spĺňa
požiadavky na jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Preto tiež sa Najvyšší súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že krajský súd nedal odpoveď
ani na jednu právne a skutkovo relevantnú otázku z okruhu piatich otázok uvedených žalobcom
v žalobe, lebo krajský súd nepoužil iba formuláciu, že „sa stotožňuje so závermi daňových orgánov,
napadnuté rozhodnutie je zákonné, námietky žalobcu sú nedôvodné, vychádzajú zo subjektívnych
názorov žalobcu bez toho, aby boli podložené objektívnymi dôkazmi“.
Žalobca počas celého súdneho prieskumu pokladal otázku - aké, keď už nie tie dôkazy, ktoré
predložil, mal vlastne predložiť? Správne súdnictvo nemôže na takto položenú otázku dať
vyčerpávajúcu odpoveď, resp. podrobnú smernicu týkajúcu sa druhu dôkazných prostriedkov
v daňovom konaní. Ustanovenie § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. vymenúva rôzny typy a druhy
dôkazných prostriedkov, ktoré zákon pripúšťa na využitie daňovým subjektom. Je iba vecou
zodpovednosti žalobcu ako daňového subjektu, aby sám, resp. v spolupráci s osobou znalou
daňových predpisov zvážili rozsah, potrebnosť a využiteľnosť mu dostupných dôkazných
prostriedkov, ktoré v daňovej kontrole, resp. v nasledujúcej daňovej kontrole predloží.
Avšak, ako už Najvyšší súd viackrát v odôvodnení zdôraznil, základným procesným
nedostatkom obrany žalobcu bola jeho pasivita počas daňovej kontroly kedy bol zastúpený
daňovým poradcom ako osobou odborne znalou. Potom sa nemôže dovolávať v ďalšom konaní,
že utrpel činnosťou správcu ujmu pri zisťovaní skutkového stavu, keď uviedol, že konateľ žalobcu
17
sa preto nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami, nakoľko sporná výpoveď E. P. z 10.
decembra 2007 sama svedkyňa následne zmenila.
Na základe rovnakých dôvodov Najvyšší súd hodnotil efektivitu a nutnosť vykonania
dokazovania, ktoré vykonal súd na prvom pojednávaní 18. marca 2009, lebo správne súdy
vykonávajú výnimočne, a medzi tieto výnimky prejednávaná vec nepatrí.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
s prihliadnutím na zákonné podmienky v § 156 ods. 3 O.s.p. bez pojednávania, lebo nezistil,
že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i
ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov),
v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných
dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5Sž-o-KS 29/2005,
pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad
zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
podľa § 219 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti
s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto
konania.
18
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1
O.s.p.).
V Bratislave 06. júla 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová