Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/97/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD., v právnej veci žalobcu: R., s.r.o., so sídlom R., IČO: X., zast.: JUDr. E.,

advokátom so sídlom G., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom

Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 22. apríla 2009 č. k. -68, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

22. apríla 2009 č. k. -68 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Rozhodnutím č. I/226/15229-91228/2008/994159-r zo dňa 26. novembra 2008 žalovaný ako

odvolací daňový orgán potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Dubnica

nad Váhom č. /Kor zo dňa 04.09.2008, ktorým žalobcovi nebol priznaný

nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 vo výške

382.906,– Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.535.429,– Sk. Dôvodom dorubenia dane

bolo nepriznanie odpočítania dane z nákupov motorovej nafty od dodávateľa A.A., s.r.o., Z..

Správca dane vykonal u platiteľa daňovú kontrolu na preverenie oprávnenosti platiteľom

uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 podľa

Zo zistení daňovej kontroly podľa žalovaného vyplynulo, že spoločnosť A.A.,

s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti a to ani na pôvodnej

adrese ani po zmene sídla, u svedkov alebo konateľov došlo ku zmene výpovedí a správca dane

zistil plno nezrovnalostí. Konateľ žalobcu, R. K., sa nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami –

Č.. (bol konateľom a súčasne jediným spoločníkom od 29.04.2003 do 12.06.2007) a E.E.

(bola jedinou konateľkou a súčasne spoločníčkou po pánovi Č. od 13.06.2007 do 10.12.2007), hoci

bol predvolaný a po oboznámení s ich výpoveďami nemal k nim žiadne pripomienky.

Konkrétne svedkyňa P. do zápisnice dňa 10.12.2007 uviedla, že spoločnosť A.A., s.r.o.

nevykonávala žiadnu činnosť, na adresu jej sídla si nevedela spomenúť, nevedela o obchodovaní

s naftou so žalobcom a ani na akom základe boli podpísané príjmové pokladničné doklady, ktoré

sama podpísala. Po 6-tich dňoch v ďalšej zápisnici zmenila svoju výpoveď s tým, že sa spojila s p.

Č., ktorý jej objasnil, že za ňu koná a robí obchody s naftou, a v bližších informáciách odkázala na

menovaného Č.. Takisto uviedla, že obsah listov, ktorými mala reagovať na výzvy správcu dane,

nepozná a ani je nepísala.

Ďalej svedok Č. uviedol, že bol splnomocnený P. na uzatváranie obchodov, daňové doklady

za spoločnosť A.A., s.r.o., Z. nevystavoval, hoci vystavoval daňové doklady za spoločnosť A.A.,

s.r.o., s iným sídlom, tzn. v Ž.. Obchody s naftou podľa svedka prebiehali tak, že sa nakúpil tovar,

3

nikdy sa neskladoval, dodávateľ tovar doviezol, tankovala sa z cisterny do cisterny, hocikde na

parkovisku, ako sa dohodli šoféri (väčšinou na parkovisku v Lovčici) a odvoz si zabezpečoval

konateľ žalobcu.

Dodávateľom základového oleja a odberateľom nafty bol podľa vyjadrenia svedka

len žalobca, účtovníctvo spoločnosti A.A., s.r.o., Z., kde by mali byť zaznamenané potrebné údaje,

viedla účtovníčka zamestnaná v jeho inej spoločnosti. Počas daňovej kontroly sa nepodarilo získať

ani účtovné a ani daňové doklady spoločnosti A.A., s.r.o., Z., nakoľko mali byť odovzdané novým

konateľom.

Vodiči autocisterien (L. a M. boli zamestnancami prepravcu A.A., s.r.o., R.)

uviedli, že len niekedy vozili naftu z Lovčíc do Trenčína, prekládku robili v nejakom družstve alebo

spoločnosti, kde ich čakal neznámy muž, prepravca neviedol evidenciu jázd.

Počas daňovej kontroly u žalobcu došlo k zmene jediného spoločníka a konateľa spoločnosti

A.A., s.r.o., ktorým bola najskôr L., N. (osoba bez trvalého bydliska - bezdomovec) a následne na

jej miesto jediného spoločníka a konateľa spoločnosti bol zapísaný J., H..

Žalovaný v odôvodnení ďalej zdôraznil, že konateľ žalobcu nevyužil ani raz svoje právo

vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam počas, tzn. že R. K. sa nezúčastnil žiadneho z ústnych

pojednávaní s predvolanými svedkami, hoci mal byť o nich včas správcom dane upovedomený.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní z 11.08.2008 sa vyjadril, že obchodoval a komunikoval

iba s pánom Č., pričom potvrdil, že menovaný Č. podpisoval dodacie listy a záznamy o prevádzke

vozidla súvisiace s dodávkami nafty v kontrolovanom mesiaci júl 2007, a to aj dodatočne po ich

predložení žalobcom.

Konateľ žalobcu podľa žalovaného tiež nepredložil dôkazy, ktorými by vyvrátil rozporné

vyjadrenia jej bývalých konateľov a zamestnancov prepravcu A.A., s.r.o. týkajúce sa organizácie

prepravy alebo by objasnil uvedené rozpory.

II.

4

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Trenčíne žalobu z 02.02.2009.

Predovšetkým v svojich 5-ich bodoch žaloby poukazoval na to, že

1. počas priebehu daňovej kontroly predložil v súlade s § l5 ods. 6 písm. e)

všetky dôkazné prostriedky (faktúry, dodacie listy s podpismi o prevzatí a odovzdaní, príjmové

pokladničné doklady, doklady o príjme a výdaji zo skladu, doklady o preprave atď.),

na predloženie ktorých bol správcom dane vyzvaný, hoci žalovaný uvádza, že žalobca

nevyvrátil rozporné vyjadrenia bývalých konateľov spoločnosti A.A., s. r o. a zamestnancov

prepravcu. Ustanovenie cit. nepredstavuje podľa

žalobcu absolútne dôkazné bremeno pre daňový subjekt, a preto nie je možné ho ponímať

extenzívne a rozširovať ho na aj na preukázanie iných skutočností, na

preukázanie ktorých sa dôkazná povinnosť nevzťahuje. Ide najmä o tvrdenú povinnosť vyvracať

rozporné vyjadrenia bývalých konateľov spoločnosti A.A. s.r.o., ktoré sa viac menej podľa

žalobcu vzťahovali na interné záležitosti spoločnosti. Navyše žalobca uviedol, že mu nie je

zrejmé, akými inými dôkazmi mal a mohol ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu

dane o nákupe tovaru od uvedeného dodávateľa.

2. Postup správcu dane pri hodnotení dôkazov žalobca nepovažuje za zodpovedajúci zásade

uvedenej v ustanovení V danom prípade bolo potrebné objasniť,

či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala spoločnosť A.A. s.r.o. a či vyhotovila sporné faktúry.

Z výpovedi bývalých konateľov spoločnosti A.A. s.r.o. vyplýva, že A. Č. na základe

splnomocnenia podpísaného s E. P. zabezpečoval v mene spoločnosti A.A., s.r.o. obchod

s naftou a olejom, odovzdával a preberal tovar a pripravoval faktúry a E. P., ako konateľka

spoločnosti podpisovala faktúry a príjmové pokladničné doklady. K tomu žalobca uviedol, že

svedok nemá povinnosť svoju svedeckú výpoveď dokazovať, ale správca dane má povinnosť

svedeckú výpoveď zhodnotiť, tzn. že vysvetliť, prečo určitý dôkaz prijal a naopak iný označil,

ako nedôveryhodný.

3. Podľa žalobcu s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

34) obsah ust. a vyrúbovacieho konania nie je naplnený

jednoduchým prepisom kontrolných zistení z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia

rozhodnutia bez toho, aby tieto zistenia vyhodnotil ako dôkazy.

5

4. Pokiaľ mal správca dane pochybnosti o tvrdeniach žalobcu, potom mal doložiť svoje zistenia

doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú. Zistenia, že spoločnosť A.A.,

s.r.o. nepodáva daňové priznania, nekomunikuje s miestne príslušným správcom dane a iné

nemôžu podľa žalobcu obstáť popri skutočnosti, že bývalí konatelia spoločnosti potvrdili

dodanie tovaru. Žalobca súčasne uviedol, že do dôkaznej núdze by sa mohol dostať iba vtedy,

ak by konatelia spoločnosti A.A., s.r.o. popreli dodanie tovaru a žalobca by sám nedisponoval

dôkazmi, ktoré by toto tvrdenie vyvrátili. Správca dane svoje dôkazy oprel hlavne o skutkové

zistenia a nedostatky v spoločnosti A.A., s.r.o.‚ z ktorých nie je možné vyvodiť, že táto

spoločnosť tovar pre žalobcu nedodala. Takéto ponímanie splnenia dôkazného bremena podľa

žalobcu posúva dôkazné bremeno daňového subjektu do nesplniteľnej abstraktnej podoby.

5. Podľa žalobcu je v rozporu s logikou, ak by žalobca za dodávky jedného tovaru platil

aj skutočnému dodávateľovi, ako aj dodávateľovi fingovanému.

Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý

mu predchádzal, v rozsahu dôvodov žaloby a po doplnení dokazovania dospel k záveru,

že rozhodnutie je v súlade s so zákonom a žalobu zamietol podľa

Podľa v znení platnom pre júl 2007 právo odpočítať daň

z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa v hore cit. znení platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa v hore cit. znení právo na odpočítanie dane

podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

6

S odkazom na ustanovenie a a

krajský súd poukázal najmä na tú skutočnosť, že žalobca nenamietal zistený skutkový stav,

ale vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov.

Podľa krajského súdu žalobca najmä namietal, že predložil všetky dôkazy, že podal

vysvetlenie, dodanie nafty potvrdili aj svedkovia, čím sa žalobca domnieva, že si splnil dôkaznú

povinnosť a za problémy a stav u dodávateľa nafty A.A. s.r.o. žalobca nemôže a ani

nezodpovedá. K tomuto argumentu žalobcu krajský súd uviedol, že „pri hodnotení dôkazov daňové

orgány postupovali v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a dospeli

k správnemu záveru, že u žalobcu neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie DPH podľa §

49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. .... Daňové orgány spochybnili uskutočnenie zdaniteľných plnení

deklarovaných dodávateľskými faktúrami vystavenými spoločnosťou A.A., s.r.o. na dodávky

motorovej nafty pre žalobcu, aj podľa názoru krajského súdu odôvodnene. Spoločnosť A. je

registrovaným platiteľom DPH, ale so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti, a to

ani na pôvodnej adrese .... Na podporenie záverov daňové orgány preverovali okolnosti prepravy

nafty prepravcom A.A. s.r.o. R.. ..... V danom prípade žalobca splnenie hmotnoprávnych podmienok

na odpočet DPH nepreukázal a preto súd žalobu zamietol. “

III.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie zo 06.07.2009.

S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -34 a ustanovenia

a vyrubovacieho konania nie je naplnený tým, že správca dane

len opíše preukázané kontrolné zistenia z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia rozhodnutia

bez toho, aby tieto zistenia zhodnotil, ako dôkazy v zmysle uvedeného ustanovenia zákona.

Na základe uvedeného žalobca v odvolaní vytýkal žalovanému, že z jeho rozhodnutia

nevyplýva, na základe akých logických úvah v zmysle ustanovenia

7

správca dane dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnila spoločnosť A.A., s.r.o., ale iný

dodávateľ.

Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že na základe zistení správcu dane spoločnosť A.A., s. r. o.

so správcom dane nekomunikuje, nepreberá písomnosti a to ani na pôvodnej adrese, ani po zmene

sídla, došlo ku zmene výpovedí a malo byť zistené plno nezrovnalostí a konateľ žalobcu sa

nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami, hoci bol predvolaný a po oboznámení s ich

výpoveďami nemal pripomienky. Za tejto situácie krajský súd zdôrazňuje, že splnenie podmienok

uvedených v a , , ktoré majú

hmotnoprávnu povahu, nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vadu

dokladu a ani za dobromyseľnosť platiteľa.

Rozsudkom krajského súdu bola podľa žalobcu vec po právnej a skutkovej stránke posúdená

nesprávne. Najmä krajský súd nepostupoval v zmysle ustanovenia ,

Dohovoru a podľa právneho názoru Ústavného súdu SR citovaného napr. v náleze sp. zn.

, , podľa ktorých súčasťou základného práva na spravodlivé súdne

konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Žalobca v zmysle ustanovenia v čl. II žaloby v piatich bodoch konkrétne

uviedol, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Napriek tomu krajský

súd nedal odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú otázku uvedenú v žalobe, pričom

formuláciu súdu, že „sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, napadnuté rozhodnutie je

zákonné, námietky žalobcu sú nedôvodné, vychádzajú zo subjektívnych názorov žalobcu bez toho,

aby boli podložené objektívnymi dôkazmi“, žalobca nepovažuje za naplnenie požiadavky na

spravodlivý proces.

Žalobca tiež tvrdil, že zo žaloby vyplýva, že v priebehu daňovej kontroly predložil všetky

dostupné listinné dôkazy. Prepravu tovaru potvrdil prepravca a jeho vodiči konkretizovali motorové

8

vozidlá a cisterny, ktorými bola zabezpečovaná preprava nafty od spoločnosti A.A., s.r.o. pre

žalobcu. Za tejto situácie z rozsudku súdu podľa žalobcu nevyplýva, prečo súd výpoveď A. Č. ako

aj svedecké spovede prepravcu a jeho vodičov (najmä ich vyjadrenia, v ktorých podrobne popísali

prepravu tovaru, vozidlá, tankovanie, parkovanie, atď.) nepovažuje za dôkaz.

Naopak svoje závery krajský súd oprel iba o nedostatky zistené na strane spoločnosti A.A.,

s.r.o. (nekomunikuje, nepreberá písomnosti, zrušila nájomnú zmluvu, neboli dostupné jej daňové

doklady, nepodala daňové priznania, došlo k ďalšej zmene konateľky, L. S. je

bezdomovec, atď.).

Súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že hoci je tvrdené správcom dane, že žalobca

nepredložil vo výzve požadované iné ako predložené dôkazy, avšak nikde neuviedol, aké iné

dôkazy mal žalobca predložiť a prečo ním predložené dôkazy nie sú postačujúce. Namiesto toho

krajský súd tieto otázky odmietol s konštatovaním, že sa jedná len o subjektívne názory žalobcu.

Doplnenie dokazovania, ktoré vykonal súd na prvom pojednávaní 18. marca 2009, nebolo

podľa žalobcu zamerané na objasňovanie toho, či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala

spoločnosť A.A., s.r.o., ale na objasňovanie toho, či k dodávke tovaru vôbec došlo. Ak potom

krajský súd uvádza, že poukaz žalobcu na výsledok colnej kontroly nemá vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia, potom je otázne, ako ním požadované doklady mohli objasniť,

či dodávku tovaru pre žalobcu realizovala alebo nerealizovala spoločnosť A. H & U, s.r.o.

Tiež žalobca v svojom odvolaní uviedol, že konateľ žalobcu sa nezúčastnil ústnych

pojednávaní so svedkami, nakoľko sporná výpoveď E. P. z 10. decembra 2007 sama svedkyňa

následne zmenila, a preto žalobca nemal dôvod, rovnako ako k iným výpovediam, mať

pripomienky.

Na základe uvedených argumentov žalobca požadoval, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že ruší rozhodnutie a rozhodol o trovách konania.

9

Žalovaný správny orgán v svojom vyjadrení zo dňa 21. júla 2007 (č. l. 80) uviedol, ktoré

dôvody boli zdrojom pochybností o uskutočnení zdaniteľného obchodu s motorovou naftou

od spoločnosti A.A., s.r.o. žalobcovi (najmä ústne pojednávanie s E. P., výpoveď A. Č., výpovede

svedkov – vodičov spoločnosti A.A., s.r.o. ako aj konateľky tejto spoločnosti).

Súčasne žalovaný zdôraznil, že všetky tieto zistené skutočnosti sú uvedené tak v rozhodnutí

správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného a umožnili pri zhodnotení dôkazov spôsobom

upraveným v dospieť k záveru, že žalobcom deklarovaný obchod

s motorovou naftou od dodávateľa A.A., s.r.o. Z. sa neuskutočnil.

Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2

) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa

(ďalej v texte rozsudku len „“). Po zistení,

že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej

lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade

so zákonom, a preto ho postupom podľa § 219 v medziach odvolacích dôvodov potvrdil.

Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok, ktorých spoločným menovateľom je

zisťovanie podkladov pre daňové rozhodnutie. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti

napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca

využil na spochybnenie zákonnosti vykonávania dokazovania správcom dane.

10

Predovšetkým žalobca poukazoval na to, že obsah ustanovenia

Zb. a vyrubovacieho konania nie je naplnený tým, že správca dane len opíše preukázané kontrolné

zistenia z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia rozhodnutia bez toho, aby tieto zistenia

zhodnotil, ako dôkazy v zmysle uvedeného ustanovenia zákona (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. -34). Po hlbšom preskúmaní uvedeného nálezu Najvyšší súd nezistil,

že by Ústavný súd v svojom odôvodnení takúto myšlienku vyslovil.

Podľa správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,

čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Žalobca správne vychádza z odlišnosti pojmov „daňová kontrola“ „daňové konanie“,

nakoľko obidva pojmy zahrňuje pod širší pojem „správa daní“ (),

pričom daňová kontrola nespadá pod procesy rozhodovacie ale iba zisťovacie (§ 15 ods. 1), a práve

výstup z daňovej kontroly, ktorým sa táto ukončuje, tzn. písomne vyhotovený protokol, je jedným

z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13) a súčasne predstavuje zákonom označený

dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4).

Ďalej je nutné zdôrazniť tú skutočnosť, že obsah protokolu o daňovej kontrole je výsledkom

nielen komplexného zisťovania skutkového stavu (skutkové zistenia) ale aj s tým súvisiacej

interpretácie daňových a iných právnych predpisov (právne závery), tzn. že v prípade protokolu

sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada hodnotenia dôkazov správcom dane. Aby priebeh daňovej

kontroly spĺňal kritérium spravodlivého procesu, je v jej priebehu kontrolovanému daňovému

subjektu zákonom ponúknutý celý rad procesných práv (§ 15 ods. 5), spomedzi ktorých Najvyšší

súd osobitne zdôrazňuje nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole

ale aj právo prerokovať protokol (§ 15 ods. 12), spolu s právom využiť kvalifikované daňové

poradenstvo ().

Všetky tieto daňovo-procesné práva vytvárajú rovnosť zbraní na účely daňovej kontroly

a súčasne modifikujú (zredukujú) rozsah prvostupňového daňového konania pre prípad,

11

že ich daňový subjekt riadne alebo vôbec nevyužije, na púhy prepis hore uvedených skutkových

zistení a právnych záverov do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Preto nie je správna

argumentácia žalobcu, že za daňové vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu

dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia, lebo finálny postup správcu dane je zásadne

ovplyvňovaný aktuálnym využitím alebo nevyužitím práv daňovým subjektom.

V tomto okamihu Najvyšší súd musí zdôrazniť, že z administratívneho má preukázanú

procesnú pasivitu konateľa žalobcu počas daňovej kontroly, tzn. že žalobca nevyužil svoje práva

celkom (napríklad právo na daňovú pomoc prostredníctvom daňového poradcu využil), resp. ich

využil nedostatočne - prostredníctvom vyjadrenia sa žalobcu z 20.08.2008 (príloha č. 15)

k protokolu žalobca požiadal o vypočutie až 5 svedkov s odôvodnením, že „boli zmenené výpovede

a v nadväznosti na účtovné a daňové doklady, preukázanie, že tovar bol dodaný, ako aj dôkazy,

ktoré v tejto súvislosti vznikli.“ Uvedenú pasivitu žalobcu počas daňovej kontroly, ktorá je čiastočne

ovládaná koncentračnou zásadou (viď jasný výpočet práv kontrolovaného subjektu daných mu

na obranu počas daňovej kontroly), je možné iba čiastočne napraviť počas odvolacieho daňového

konania, lebo podľa „v rámci odvolacieho konania môže odvolací

orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie

alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty“.

Najvyšší súd upozorňuje, že pri vyhodnotení uvedenej námietky ide o preskúmanie

zákonnosti daňového dokazovania, v ktorom správca dane v zmysle zásady zákonnosti (§ 2 ods. 2

v spoj. s o správe daní a poplatkov) vykonáva dokazovanie tým

spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti,

pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom.

Za tejto situácie, ak žalobca namieta, že závery krajského súdu vychádzajú iba z nedostatkov

zistených na strane spoločnosti A.A., s.r.o. (tzn. nekomunikuje, nepreberá písomnosti, zrušila

nájomnú zmluvu, neboli dostupné jej daňové doklady vrátane jej účtovníctva, nepodala daňové

12

priznania, došlo ku zmene výpovedí a malo byť zistené plno nezrovnalostí a tiež došlo k ďalšej

zmene konateľky, L. S. je bezdomovec, atď.), tak jeho námietke Najvyšší súd nemôže prisvedčiť.

Žalobca sa v svojich odvolacích argumentoch mylne domnieva, že tak žalovaný ako krajský súd mu

uložili povinnosť dokazovať skutočnosti za niekoho iného. Naopak, tak prvostupňový správca dane

ako aj žalovaný a neskôr aj krajský súd poukazovali na tú skutočnosť, že správcovi dane vznikli

počas daňovej kontroly pochybnosti (dôvodnosť týchto pochybností vyplýva z vypočutia svedkov:

konateľka tvrdeného dodávateľa motorovej nafty a oleja počas ústneho pojednávania potvrdila

svoju nevedomosť o týchto obchodoch, jej zástupca priznal, že niektoré doklady o dodávke nafty

podpisoval s oneskorením, tzn. až keď mu ich predložil konateľ žalobcu, pričom bol oprávnený

konať len za subjekt so sídlom v Ž. a nie za subjekt so sídlom v Z., dodávateľ nafty ako obchodný

partner žalobcu nemal žiadne vlastné skladovacie priestory a tvrdená dodávka sa mala realizovať

prečerpaním z jednej cisterny do druhej a potom naspäť) o dodávke tovaru (nákupu

motorovej nafty) od dodávateľa A.A., s.r.o., N.Z..

Na tomto mieste k interpretácii , najmä s dôrazom na rozdelenie

dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt v daňovom konaní, odkazuje Najvyšší

súd na svoje rozhodnutie sp.zn. 5Sž-o-KS 29/2005, kde vyslovil nasledujúce právne závery, ktoré

v súlade s ust. v plnom znení cituje:

„V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí

daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane

došlo.

Už samotné zistenie skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov popreli ich

vystavenie (inak povedané spochybnili hodnovernosť existencie daňového dokladu ako aj v ňom

zaznamenaných údajov o tovare), jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške

výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov a deklarovaných v jeho daňovom priznaní.

Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania

z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu I naopak v danom okamihu nastupuje

procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej výšky jeho výdavkov, lebo žalobca je

zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní

(najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku dane). Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje,

13

že pri výklade „argumentum a contrario“ ustanovenia si žalobca

nemôže túto povinnosť vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal

jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní výšky výdavkov. “

Z uvedených právnych záverov pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt

nemusí svoje tvrdenia ním uvádzané v rôznych daňových listinách, podaniach a hláseniach

preukazovať, pokiaľ nenastane opak, tzn. ak správca dane v počas daňovej kontroly,

resp. v daňovom konaní nepredloží daňovému subjektu svoje zistenia (

Zb.) jasne preukazujúce pochybnosti o jeho tvrdeniach (citované z rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. ).

Ako už bolo uvedené, k tomuto stavu došlo okamihom, kedy správca dane zistil hore

načrtnuté rozpory, najmä evidentnú nevedomosť konateľky spoločnosti A., s.r.o., Z. o realizácii

dodávok motorovej nafty a motorového oleja žalobcovi v mesiaci júl 2007.

Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného

práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom

pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí

mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné

znaky pojmu podnikanie (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci

s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti

chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264

právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov

uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6

oprávnené.

14

Za tejto situácie bol žalobca zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 29 ods. 8 zák. č.

a mal povinnosť predložiť správcovi niektorý z dôkazných prostriedkov, ktorých

prípustný rozsah je príkladmo uvedený v , a to už počas daňovej

kontroly. Nakoľko žalobca tak nekonal a pochybnosti správcu dane nevyvrátil svojimi dôkazmi,

ktoré preukazujú uskutočnenie zdaniteľného obchodu s motorovou naftou alebo motorovým olejom,

bol správny záver krajského súdu, že za tejto situácie správne rozhodol žalovaný.

S týmto záverom súvisí aj námietka žalobcu, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva,

na základe akých logických úvah v zmysle ustanovenia správca

dane dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnila spoločnosť A.A., s.r.o., ale iný

dodávateľ. Ako už hore naznačil Najvyšší súd, žalovaný nedospel k tomuto záveru, ale

iba mu vznikli pochybnosti o vierohodnosti, správnosti alebo úplnosti povinných evidencií.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú

vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového

konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom.

K argumentom krajského súdu Najvyšší súd navyše dodáva, že základnou povinnou

evidenciou daňového subjektu, za ktorú vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť zodpovedá, je

účtovníctvo podnikateľa. Aby mohlo účtovníctvo vyhovieť požiadavkám daňových predpisov

na vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií, musí na prvom mieste spĺňať

požiadavku verného a pravdivého zobrazenia účtovných údajov.

Podľa o účtovníctve v znení platnom v kontrolovanom

období platí, že účtovná jednotka [tzn. aj žalobca] je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka

15

poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva,

a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Podľa v hore citovanom znení zobrazenie v účtovnej závierke

je verné, ak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými

účtovnými zásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú

pri ňom použité účtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia

skutočností v účtovnej závierke.

Žalobca v svojom odvolaní poukazoval, že predložil dostatočný počet dôkazov, ktoré by mali

nado všetku pochybnosť preukázať, že ním uvádzané údaje v priznaní sú vierohodné a správne,

tzn. že aj jeho povinné evidencie toto odrážajú. Pritom sa napríklad odvolával na výsluch vodičov

L. Č. a M. Č. zo spoločnosti A.A., s.r.o., R. ako aj na potvrdenia o vykonanej preprave tovaru. Bez

prihliadnutia na tú skutočnosť, že svedok Č. v svojej výpovedi vyslovil záver, že podpisoval

doklady o doprave až na základe ich dodatočného predloženia zo strany žalobcu, z prílohy č. 50

administratívneho spisu (odpoveď z 19.02.2008 na dožiadanie Daňového úradu Dubnica

nad Váhom) vyplýva, že v prevažujúcom počte vykonaných dopráv (záznam o prevádzke vozidla

nákladnej dopravy) vystupoval na strane odosielateľa ako aj príjemcu tovaru iba žalobca, tzn. ako

by žalobca si objednal uvedenú prepravu tovaru iba pre seba, pričom s tým spojené faktúry č.

20072037 až č. 20072058 uvedeného prepravcu - A.A., s.r.o., za obdobie júl 2007 sú vystavené na

ťarchu žalobcu. Pečiatka a podpis tvrdeného obchodného partnera A.A., s.r.o., Z. je na týchto

dokladoch pripojená akoby omylom, poprípade si Najvyšší súd môže osvojiť názor, že uvedená

spoločnosť A.A., s.r.o. vystupovala ako určitý sprostredkovateľ dodávky tovaru, nie však ako jeho

vlastník, resp. ako osoba s dispozičným oprávnením k tomuto tovaru. Na tomto príklade Najvyšší

súd demonštruje spektrum pochybností o riadnosti dodávky tovaru, a nie o závere, že tovar bol

dodaný inou osobou a ktorou. Žalobca bol oprávnený počas daňovej kontroly objasniť uvedené

nejasnosti, ale svoje právo nevyužil.

16

Pri svojich hore uvedených záveroch vychádzal Najvyšší súd z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, a preto musel odmietnuť argumentáciu žalobcu, že vec bola po právnej a skutkovej

stránke posúdená nesprávne, tzn. najmä v rozpore s a Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd. Na rozdiel od žalobcu Najvyšší súd po preskúmaní obsahu

napadnutého rozsudku si osvojil záver, že odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia spĺňa

požiadavky na jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Preto tiež sa Najvyšší súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že krajský súd nedal odpoveď

ani na jednu právne a skutkovo relevantnú otázku z okruhu piatich otázok uvedených žalobcom

v žalobe, lebo krajský súd nepoužil iba formuláciu, že „sa stotožňuje so závermi daňových orgánov,

napadnuté rozhodnutie je zákonné, námietky žalobcu sú nedôvodné, vychádzajú zo subjektívnych

názorov žalobcu bez toho, aby boli podložené objektívnymi dôkazmi“.

Žalobca počas celého súdneho prieskumu pokladal otázku - aké, keď už nie tie dôkazy, ktoré

predložil, mal vlastne predložiť? Správne súdnictvo nemôže na takto položenú otázku dať

vyčerpávajúcu odpoveď, resp. podrobnú smernicu týkajúcu sa druhu dôkazných prostriedkov

v daňovom konaní. Ustanovenie vymenúva rôzny typy a druhy

dôkazných prostriedkov, ktoré zákon pripúšťa na využitie daňovým subjektom. Je iba vecou

zodpovednosti žalobcu ako daňového subjektu, aby sám, resp. v spolupráci s osobou znalou

daňových predpisov zvážili rozsah, potrebnosť a využiteľnosť mu dostupných dôkazných

prostriedkov, ktoré v daňovej kontrole, resp. v nasledujúcej daňovej kontrole predloží.

Avšak, ako už Najvyšší súd viackrát v odôvodnení zdôraznil, základným procesným

nedostatkom obrany žalobcu bola jeho pasivita počas daňovej kontroly kedy bol zastúpený

daňovým poradcom ako osobou odborne znalou. Potom sa nemôže dovolávať v ďalšom konaní,

že utrpel činnosťou správcu ujmu pri zisťovaní skutkového stavu, keď uviedol, že konateľ žalobcu

17

sa preto nezúčastnil ústnych pojednávaní so svedkami, nakoľko sporná výpoveď E. P. z 10.

decembra 2007 sama svedkyňa následne zmenila.

Na základe rovnakých dôvodov Najvyšší súd hodnotil efektivitu a nutnosť vykonania

dokazovania, ktoré vykonal súd na prvom pojednávaní 18. marca 2009, lebo správne súdy

vykonávajú výnimočne, a medzi tieto výnimky prejednávaná vec nepatrí.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

s prihliadnutím na zákonné podmienky v bez pojednávania, lebo nezistil,

že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne

pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i

ods. 2 (povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov),

v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných

dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení

námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5Sž-o-KS 29/2005,

pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad

zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie

protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

podľa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti

s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto

konania.

18

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1

).

V Bratislave 06. júla 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová