Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/86/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, a členov senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariana Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu HOLZ- PRODUKT, s.r.o., so sídlom Ruská Nová Ves 244, IČO: 36478377, zastúpeného SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 9. augusta 2018, Číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe správnej žaloby, jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 09. augusta 2018 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 22. mája 2018 Číslo: XXXXXXXXX/ XXXX a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až november 2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.09.2016. Daňová kontrola začala dňa 17.10.2016 v priestoroch C., ktoré zabezpečil daňový subjekt. Správca dane vydal dňa 27.9.2017 Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručoval žalobcovi na adresu trvalého pobytu konateľky žalobcu. Správca dane považoval protokol za doručený dňom 27.9.2019 z dôvodu, že konateľka odmietla protokol na uvedenej adrese prevziať. Daňový subjekt sa k výzve na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným v protokole č.XXXXXXXXX/XXXX vyjadril podaním zo dňa 3.10.2017. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 22.5.2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 163,20 Eur.

2. Správca dane na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že hlavnou činnosťou kontrovaného daňového subjektu bolo v obdobiach máj až november 2014 čistenie lesov, štiepkovanie, výroba biomasy a recyklácia skladov, pričom spoločnosť tieto činnosti vykonávala svojimi zamestnancami a v niektorých prípadoch prostredníctvom subdodávky. Správca dane zistil, že žalobca si v kontrolovanom období uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 163,20 Eur z faktúry č. XXXXXXXX vyhotovenej spoločnosťou P. v celkovej sume 979,20 eur. Predmetom fakturácie zhromažďovanie a prevoz drevín.

3. Na základe odstúpených poznatkov od Kriminálneho úradu Finančnej správy bolo zistené, že spoločnosť P. M., s.r.o. vystavovala faktúry v mene pre rôznych odberateľov bez reálnych zdaniteľných plnení. Faktúry vystavoval prokurista p. P. M.. Na základe zistených skutočností vznikli pochybnosti o reálnosti zdaniteľných plnení, keďže osoba R. M. nemohla sa nachádzať na rôznych miestach Slovenska a osobne zabezpečovať dodávky tovarov a služieb veľkému počtu odberateľov.

4. Správca dane zistil, že daňový subjekt P. M. s.r.o. existoval pod týmto obchodným menom od 9.4.2014, pričom od uvedeného dňa bol prokuristom spoločnosti p. P. M.. C. spoločnosti bol od februára 2014 občan M. republiky p. J. M.. Spoločnosť bola zrušená k dňu 18.3.2015 a zanikla k dňu 9.4.2015.

5. Z odpovede maďarských daňových a colných orgánov č. XXXXXXX/XXXX z 19.10.2015 ako aj zo správy maďarskej daňovej správy zo dňa 6.10.2017, zaslanej na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, je zrejmé, že vyťažením osoby p. J. M. bolo zistené, že tento má vedomosť, že je konateľom spoločnosť P. s.r.o., avšak nemá žiadne informácie týkajúce sa jej ekonomickej činnosti, nedisponuje dokladmi a v mene spoločnosti nepodpisoval žiadne dokumenty ani nepoveril žiadnu osobu, aby v jej mene konala. Uviedol, že ho kontaktovala neznáma osoba, pričom mu ponúkla 50.000,- forintov, aby prevzal úlohu konateľa spoločnosti P. s.r.o..

6. Správca dane z úradného záznamu Daňového úradu Košice č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.11.2017 mal za preukázané, že na adrese I., na ktorej sídli právny nástupca spoločnosti P. s.r.o. a to spoločnosť inavia, s.r.o., sa nachádza rodinný dom, ktorého majitelia nemajú vedomosť o žiadnom sídle spoločnosti.

7. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.5.2017, v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období máj až november 2014. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.7.2017 uviedol, že v tej dobe zadával na internete veľa inzerátov s požiadavkou hľadania lesníckych firiem a živnostníkov, ktorí vykonávajú pilčícke a lesnícke ťažobné práce, keďže sa jednalo o obdobie kalamity na území SR. O spoločnosti sa dozvedel tak, že ho oslovil p. M. ktorý tvrdil, že takéto služby už vykonával a spolupracuje s lesnými pracovníkmi z regiónov C., A. a okolie. Následne prebehlo ústne rokovanie medzi konateľom žalobcu a p. M. vo firme v prevádzke P. G. Z., kde sa dohodli, že p. M. zo začiatku dovezie 3 až 4 pracovníkov za účelom vyskúšania ako vedia odstraňovať kalamitu na lesných cestách a chodníkoch. Zhruba po týždni si bol p. Y. prezrieť vykonané práce, kde označil určité nedostatky, ktoré boli následne odstránenie. Uviedol, že zadávanie a preberanie prác prebehlo za prítomnosti pána M., s ktorým prebiehala aj komunikácia. Na základe spokojnosti s týmito prácami p. M. ponúkol, že má viac pracovníkov a vie riešiť viac úsekov s viacerými skupinami. Vzhľadom na spokojnosť s vykonanými prácami, žalobca pokračoval so spoločnosťou P. s.r.o. na odstraňovaní kalamity. To, či zamestnanci boli kmeňové alebo v subdodávke žalobca nemal dôvod preverovať, keďže objednané práce, zadávanie a preberanie prác robil p. M. za firmu P. s.r.o.. Spolupráca bola dojednaná do novembra 2014 a do tejto doby boli vystavované aj ďalšie objednávky na základe odovzdaných vyčistených úsekov lesa. Žalobca neevidoval žiadne nástupné dochádzkové časy na pracovisko, nakoľko sa jednalo o pracovníkom spoločnosti P. s.r.o.. Uviedol, že boli zamestnané ešte aj iné firmy, kde pracovalo dokopy niekoľko desiatok pracovníkov, za ktorých boli zodpovedné jednotlivé firmy. Poukázal na to, že iba takýmto spôsobom boli schopní zrealizovať a ukončiť tento projekt v stanovenom termíne. Žalobca uviedol, že všetky úhrady pre firmu P. s.r.o. boli prevedené bankovým prevodom cez účet a tieto boli priebežne kontrolované investorom a jemu nadriadenými inými zodpovednými kontrolnými orgánmi.

8. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4.8.2017, v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom od spoločnosti A., s.r.o., na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.8.2017 na predmetnú výzvu uviedol, že spoločnosť A., s.r.o. pozná už viac rokov, nakoľko spomínaná firma taktiež pochádza z obce P. G. Z. a taktiež vykonáva okrem iných činností aj pilčícke práce. Uviedol, že samotný konateľ firmy vykonával v minulosti prácu pilčíka v lese, preto uvedenú spoločnosť žalobca oslovil. Spoločnosť A., s.r.o. ponúkla žalobcovi, že mu vie dodať práce v subdodávke. Práce a manipuláciu na odstraňovaní kalamity priebežne dohadovali osobným zadávaním úsekov a pomocou turistickým máp s vyznačením úsekov, kde sa práce prevádzali. Označenie bolo na popadaných stromoch a pňoch sprejom s daným číslovaním. Úseky, ktoré im spoločnosť A., s.r.o. fakturovala u vypísané na jednotlivých faktúrach. Úseky,

ktoré vykonávala firma, si osobne preberal p. Y. a boli odsúhlasené osobne s p. Y., konateľom firmy A., s.r.o.. V prípade, že sa zistili nedostatky fakturácia neprebehla do ich odstránenia. Úhrady boli prevedené cez bankový účet.

9. Správca dane vyzval dňa 2.8.2017 daňový subjekt A., s.r.o., aby sa vyjadril k zdaniteľným obchodom od spoločnosti P. s.r.o. v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Konateľ spoločnosti A., s.r.o. uviedol, že sporadicky vstupuje do obchodov formou sprostredkovania s cieľom dosiahnutia ziskov aj mimo hlavnej činnosti s využitím buď jej majetku alebo skúseností, kontaktov a zručnosti konateľa. V preverovaných obchodoch išlo o obdobné situácie, a to v prípade obchodu týkajúceho sa zabezpečenia dodávky pilčíckych, manipulačných , čistiacich a pomocných prác pri odstraňovaní kalamity v jednotlivých úsekoch lesa prostredníctvom subdodávky 5 osôb pilčíkov od spoločnosti P. s.r.o.

10. Z pojednávania so svedkom R. M. zo dňa 6.10.2017 vyplýva, že spoločnosť P. s.r.o. nemala žiadnych pilčíkov, preto mu známy, M. O., dal kontakt na pilčíka p. Y., s ktorým sa osobne stretol a ten zohnal ďalších ľudí, pričom potreboval minimálne 10-12 ľudí. Minimálne traja z pilčíkov pochádzali z rodiny Y., ostatné mena si nepamätal, avšak uviedol, že ich zdokladuje. Čo sa týka prác tieto organizačne zabezpečoval a v prípade potreby aj niektoré sám fyzicky vykonával. Dňa 12.10.2017 zaslal p. M. správcovi dane kópie dohôd o pracovnej činnosti uzatvorené medzi zamestnávateľom P. s..r. a M. Y., K. Y., Z. Y., O. Y., A. O., J. Y. a dňa 17.10.2019 boli správcovi dane doručené kópie dohôd o pracovnej činnosti L. V., A. J., E. J., L. C. a N. Y.. Sociálna poisťovňa na dožiadanie správcu dane dňa 20.10.2017 oznámila, že spoločnosť P. s.r.o. nikdy nebola vedená v evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného.

11. Na základe uvedených skutočností správca dane právne uzavrel, že neboli splnené podmienky na priznanie odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 z dôvodu, žalobca dostatočne nepreukázal, že došlo k dodaniu služieb od spoločnosti P. s.r.o. a A., s.r.o., v zmysle faktúry č. XXXXXXXX.

12. Dňa 13.4.2018 sa správca dane telefonicky skontaktoval s p. Y. konateľkou žalobcu, za účelom dohodnutia termínu prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Po tom, čo sa konateľka informovala o aké prerokovanie pripomienok sa jedná, jej správca dane uviedol, že sa jedná o prerokovanie pripomienok a dôkazov, ktoré predložil žalobca vo vyrubovacom konaní. Konateľka požiadala správcu dane o možnosť nazretia do spisu za účelom oboznámenia sa s novými skutočnosťami. Po dohode bol stanovený termín nazretia do spisu na deň 16.4.2018.P. Y. pri nazretí do spisu uviedla, že po dohode s manželom upresní deň prerokovania pripomienok, avšak napriek pokusu správcu dane o telefonické skontaktovanie sa s p. Y., tento pokus zostal bezvýsledný, nakoľko táto telefón nezdvihla. Dňa 18.4.2018 bol správcovi dane doručený list od žalobcu, v ktorom bolo uvedené, že žalobca považuje daňovú kontrolu za neukončenú, nakoľko im nebol riadne doručený protokol z daňovej kontroly.

13. Správca dane v oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.4.2018 uviedol, že výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.9.2017 spolu s protokolom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.9.2017 boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku, pričom o priebehu doručenia bol spísaný úradný záznam č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.9.2017, v ktorom zamestnanci správcu dane uviedli, že žalobcu poučili o následkoch odmietnutia prevzatia písomnosti, teda o fikcii doručenia, preto uvedené písomnosti správca dane považoval za doručené dňom 27.9.2017

14. V oznámení zo dňa 9.5.2018 žalobca oznámil správcovi dane, že predmetom ústneho pojednávania nemôže byť prerokovanie pripomienok vo veci vyrubenia dane, nakoľko protokol nebol doručený v súlade so zákonom a to s poukazom na miesto, kde sa protokol doručoval. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca danňovú kontrolu za neukončenú v lehote 1 roky.

15. Dňa 18.5.2018 správca dane spísal s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane uviedol, že žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové skutočnosti, dôkazy, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly. Žalobca do zápisnice uviedol, že nie je zodpovedný za to, či spoločnosť P. s.r.o. si na Sociálnej poisťovni splnila oznamovaciu povinnosť a

prihlásila svojich zamestnancov, resp. či ich poučila o BOZP. Taktiež poukázal na to, že mu nebol doručený protokol v súlade so zákonom.

16. Správca dane sa s uvedenými námietkami žalobcu vysporiadal tak, že doručenie protokolu považuje za súladné so zákonom a stanovisko Finančného riaditeľstva SR má informatívny charakter.

17. Žalobca v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie, v ktorom namietal tú skutočnosť, že nedošlo k riadnemu začatiu daňovej kontroly, pretože úkony sa boli vykonávané mimo sídla žalobcu a mimo úradných miestnosti daňového úradu. Taktiež namietal doručenie protokolu, keďže tento nebol doručený elektronicky ani na adresu podľa Daňového poriadku, následkom čoho nedošlo k riadnemu doručeniu protokolu, a teda daňová kontrola nebola skončená včas. Protokol z daňovej kontroly považoval za nezákonný dôkaz. Žalobca taktiež namietal nedostatok odôvodnenia a nedostatky v hodnotení dôkazov správcom dane. Žalobca poukázal na to, že nedošlo ani k samotnému začatiu daňovej kontroly, keďže nebola spísaná zápisnica o tejto skutočnosti a doklady žalobcu boli bez potvrdenia prevzaté a kontrolované v kQ. Na základe uvedeného už samotný počiatok daňovej kontroly podľa názoru žalobcu trpí vadou nezákonnosti. Namietal pravdivosť tvrdenia správcu dane, že ním boli prevzaté doklady a po ich prevzatí, že boli vyhotovené ich kópie, keďže práve žalobca po naliehaní zamestnancov správcu dane vyhotovil kópie všetkých dokladov za kontrolované obdobia a tieto odovzdal zamestnancom správcu dane bez potvrdenia o ich prijatí. Žalobca namietal spôsob doručenia protokolu z daňovej kontroly a v súvislosti s tým aj miesto, kde sa protokol doručoval, čo označil za konanie správcu dane v rozpore s ustanovením o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánu verejnej moci (zákon o e-Governmente) a a Daňového poriadku. Uviedol, že nesprávne doručenie protokolu nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nenastalo, preto nedošlo k ukončeniu daňovej kontroly v zákonnom stanovenej lehote. Žalobca poukázal aj na stanovisko Finančného riaditeľstva k doručovaniu právnickej osobe, v ktorom nadriadený orgán správcu dane uviedol, že protokol nebol správne a zákonne doručený. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , , a ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 29.6.2010 a zároveň konštatoval, že žalobca nikdy neodmietol poskytnúť správcovi dane potrebnú súčinnosť. Čo sa týka samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca poukázal n a to, že odpočítanie dane nemôže byť viazané len na splnenie si povinnosti iným daňovým subjektom a na túto skutočnosť musí správca dane pri daňovej kontrole prihliadať a vysporiadať sa s ňou, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 19.8.2010 ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane neprihliadol na to, že k neuznaným odpočítaniam dane z vymenovaných dodávateľských faktúr existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované služby a objemy ich dodávok- vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a objemovo spárovať. Preto považoval rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa názoru žalobcu, správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, nevyvinul dostatok iniciatívy, aby vypočul konečného prijímateľa služieb ako svedka, nič náležite nezdôvodnil, iba vyjadril pochybnosti a to všeobecnými a nič nehovoriacimi frázami, pričom žalobca bol súčinný, správcovi predložil všetky daňové doklady, reagoval na všetky výzvy a následne doručoval všetky dôkazy a vyjadrenia, o ktoré ho správca požiadal.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

18. Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán rozhodnutím č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX potvrdilo napadnuté rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel na DPH vo výške 16,- Eura za zdaňovacie obdobie máj 2014. Odvolací orgán sa s námietkami žalobcu vysporiadal tak, že čo sa týka začatia daňovej kontroly je daňový subjekt podľa § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku povinný zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly. Z dôvodu, že v sídle daňového subjektu neboli vhodné podmienky na vykonanie kontroly, daňový subjekt po dohode so správcom dane zabezpečil miesto výkonu daňovej kontroly v priestoroch I.. Podľa správcu dane nie je pravdou, že tento navrhol uvedený priestor, pretože uvedený priestor zabezpečila konateľka žalobcu. Žalovaný taktiež uviedol, že mu nevyplýva v zmysle ustanovení Daňového poriadku spisovať zápisnicu o daňovej kontrole. Čo sa týka žalobcom predložených dokladov, k týmto žalovaný poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. g) Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta

podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy alebo ich kópie. K námietke žalobcu, že protokol z daňovej kontroly nebol riadne doručený, žalovaný uviedol, ž doručovanie písomnosti je v Daňovom poriadku upravené v unaveniach § 30 až 35, pričom protokol ako aj výzva boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 v súlade s ustanovením § 30 ods. 4 Daňového poriadku. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nazrel do administratívneho spisu dňa 2.10.2017 a vyhotovil si z úradného záznamu o spôsobe doručenia protokolu fotokópiu, takže o skutočnostiach, ktoré súviseli s doručením dokumentov mal vedomosť. Žalovaný uviedol, že obaja konatelia boli v čase doručenia protokolu a výzvy osobne prítomní a komunikovali so zamestnancami správcu dane a následne odmietli dokumenty prevziať so záverom, aby ich správca dane zaslal na adresu sídla spoločnosti. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že došlo k odmietnutiu prijatia písomnosti v súlade s § 30 ods. 4 Daňového poriadku. K stanovisku Finančného riaditeľstva žalovaný uviedol, že žalobca v tomto dopyte na predmetný orgán zatajil relevantné skutočnosti, ktoré súviseli s doručovaním predmetnej písomnosti a ktoré v konečnom dôsledku žalobca od zamestnancov správcu dane odmietol prevziať, preto táto odpoveď bola vypracovaná na základe nepresne položenej otázky a v predmetnom konaní na ňu nemožno prihliadať. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku sa výslovne neviaže na osobnú formu doručenia písomnosti na miesto doručenia, preto sa písomnosť považuje za doručenú aj v prípade, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Na základe uvedeného mal za to, že nemožno na vec aplikovať závery vyslovené v rozsudkoch NS SR ani Ústavného súdu SR o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Čo sa týka samotných zdaniteľných obchodov žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalite Z., avšak spochybnil práce vykonané spoločnosťami P. s.r.o. a A. s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že uvedené spoločnosti mu dodali služby deklarované na vyššie uvedených faktúrach. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH, ktorých splnenie sa viaže na priznanie nároku na odpočet. Žalovaný uviedol, že správca dane oprávnene neakceptoval ako dôkaz p. M. predložené kópie dohôd o pracovnej činnosti s 11 osobami, pretože neobsahovali dostatočné identifikačné údaje. Taktiež mal za to, že správca dane oprávnene spochybnil tvrdenia p. M. dôvodu, že nebolo fyzický možné, aby tento bol pri realizácií viacerých zdaniteľných obchodov osobne. Žalovaný uviedol, že daňový subjekt musí mať vedomosť o tom, či daňový subjekt, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť, preto nemožno tvrdiť, že ide o prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu P. s.r.o. na kontrolovaný subjekt. Na základe uvedeného mal za to, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od neho možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že zdaniteľný obchod nebude viesť k podozreniu k jeho účasti na daňovom podvode (C-409/04). Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci žalobca vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené vo faktúrach, ktoré predložil ku daňovej kontroly a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. Čo sa týka rozhodnutia NSSR sp.zn. , na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný uviedol, že z obsahu predmetného rozsudku vyplýva, že v konaní bolo zásadnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena za situácie, že prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, keď dodávateľ nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral. Čo sa týka rozhodnutí SD EÚ na ktoré poukázal žalobca tieto nebolo možné na vec aplikovať z dôvodu, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje šiesta Smernica, pričom v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnení podmienka podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH. Podľa názoru žalovaného v predmetnej veci sa jednalo o umelo vytvorené obchodné vzťahy (podvodné konanie), o ktorých samotný odberateľ musel vedieť, pretože fyzicky žiadnu služby od deklarovaných dodávateľov neprijal ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z takto nadobudnutých služieb. Mal za to, že správca dane objektívne zistil skutkový stav a prijatý právny záver dostatočne odôvodnil, preto napadnuté rozhodnutie potvrdil.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

19. Voči rozhodnutiu žalovaného č. č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 9.8.2018 podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal samotný začiatok daňovej kontroly, doručenie protokolu z daňovej kontroly a v súvislosti s tým nezákonnosť samotného prvostupňového rozhodnutia

Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.5.2018 ako aj neukončenie daňovej kontroly včas, nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávnosť skutkových zistení a nezákonnosť získaných dôkazov.

20. Žalobca v správnej žalobe namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v kaviarni K., pričom o tejto skutočnosti nebola spísaná zápisnica a doklady boli od žalobcu prevzaté bez potvrdenia tejto skutočnosti. Na základe uvedeného má žalobca za to, že kontrolu nemožno považovať za začatú, keďže jej začiatok kontroly trpí vadou nezákonnosti. Tvrdenie správcu dane, že tomuto boli predložené doklady, z ktorých po prezretí boli vyhotovené kópie, označil žalobca za nepravdivé, keďže kópie dokumentov vyhotovila externá účtovníčka a správca dane ich prevzal bez potvrdenia. Za nepravdivé žalobca označil aj tvrdenie správcu dane, že originály dokumentov neboli žalobcovi vrátené v ten istý deň, keďže tieto ním neboli ani prevzaté. Poukázal na to, že správca dane ani nezistil, či kópie sú totožné s originálmi dokumentov.

21. Žalobca v správnej žalobe okrem iného namietal, že protokol mu nebol doručený na adresu sídla spoločnosti ale zamestnanci správcu dane mu ho doručovali na adresu trvalého pobytu konateľky kontrolovaného daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené má za to, že takýto spôsob doručenia je nezákonný. Žalobca poukázal na to, že konateľka požiadala o riadne doručenie protokolu do sídla spoločnosti, resp. elektronicky, čo však správca dane vyhodnotil ako odmietnutie prevzatia podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku a považoval zásielku za doručenú prostredníctvom fikcie. Podľa názoru žalobcu iný spôsob doručovania je možný iba vtedy, ak je to vhodné a účelné, avšak aj v tomto prípade, je možné doručovať iba na miesto doručenia podľa § 30 ods. 5 a 31 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že dňa 27.9.2017 nebol zamestnancami správcu dane poučený o tom, že neprevzatie protokolu má za následok fikciu doručenia. Vzhľadom na to, že žalobca považoval doručenie protokolu za neúčinné a keďže daňová kontrola začala dňa 17.10.2016, mal žalobca za to, že nedošlo k skončeniu daňovej kontroly v jednoročnej lehote. S poukazom na uvedené považoval prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov o vyrubení rozdielu dane za nezákonné. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , a . Žalobca uviedol, že zmysle § 17 ods. 1 zákona o e-Governemente má správca dane povinnosť doručovať písomnosti výhradne elektronicky, subsidiárne je možné doručovať písomnosti aj inak ako elektronicky, avšak len na adresu sídla spoločnosti a nie do na adresu trvalého pobytu konateľov daňového subjektu. V dôsledku nesprávneho doručenia protokolu, toto nemá právne účinky, a teda sa naň hľadí ako keby sa nestalo, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k vyrubovaciemu konaniu a vydaniu rozhodnutia.

22. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia, žalobca má za to, že každé rozhodnutie musí byť jasné a zrozumiteľné, pričom musí právne zdôvodniť všetky neuznané výdavky s poukazom na presné uvedenie porušenia právneho predpisu. Žalobca mal za to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že predmetom daňovej kontroly boli pilčícke a pomocné práce vykonané pre mesto Z. E. po kalamite v roku 2014, pričom reálne došlo k odstráneniu polámaných stromov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nespochybnil vykonanie prác, avšak spochybňuje, kým boli práce vykonané. Poukázal na to, že správca dane odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia ako aj tým, že z operatívneho preverovania osoby konateľa spoločnosti P. s.r.o. malo byť preukázané, že kontrolovaný zdaniteľný subjekt vystavoval faktúry bez reálnych zdaniteľných plnení, pričom osoba prokuristu p. M. sa nemohla nachádzať na rôznych miestach Slovenska naraz, keď veľkému počtu odberateľov zabezpečovať dodávky tovarov a služieb. Ďalším dôvod pre nepriznanie odpočtu DPH bola tá skutočnosť, že konateľ spoločnosti P. s.r.o., J. M., nemal vedomosť o činnosti spoločnosti ako aj to, že p. M. mal byť nekontaktný počas výkonu daňovej kontroly a Sociálna poisťovňa oznámila správcovi dane, že spoločnosť P. s.r.o., nebola platiteľom poistného. Čo sa týka uvedených skutkových zistení, žalobca namietal, že považuje za nelogické, aby správca dane neuznal odpočet DPH, ak je preukázané, že práce boli fyzický v teréne vykonané a mestom Z. E. aj zaplatené a následne zo strany žalobcu došlo k bezhotovostnej úhrade týchto prác na bankové účty spoločnosti P. s.r.o. a A., s.r.o., ktoré práce vykonali. Čo sa týka tej skutočnosti, že žalobca nekomunikoval s konateľom spoločnosti P. s.r.o., tento uviedol, že konal s prokuristom p. M., ktorý robotníkov na odstraňovanie kalamity aj fakticky dodal, preto nemal dôvod zisťovať, či tieto osoby sú prihlásené v Sociálnej poisťovni. Poukázal aj na to, že dňa 6.10.2017 p. M. bol vypočutý a potvrdil dodanie predmetných prác s uvedením konkrétnych mien pracovníkov.

23. Žalobca namietal aj nezákonne získané dôkazy, keďže napadnuté rozhodnutia vychádzajú aj z dôkazov získaných po vyhotovení protokolu, teda po 27.9.2017, pričom tieto v protokole žiadny spôsobom nie sú uvedené, v priebehu daňovej kontroly neboli vykonané a žalobca sa k nim nemohol vyjadriť. Konkrétne namieta zákonnosť operatívnych informácií z iných daňových konaní o tom, že spoločnosť P. s.r.o., resp. p. M. mal pre iné subjekty vystavovať faktúry, keďže prvýkrát sa o uvedenej skutočnosti dozvedel až z napadnutého rozhodnutia a nie počas daňovej kontroly. Taktiež namietal zákonnosť úradného záznamu Daňového úradu C. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.11.2017, keďže ide o informácie z iného daňového konania, ktoré boli získané dva mesiace po vyhotovení protokolu. Z toho istého dôvodu namietal aj zistenia, že konateľ P. s.r.o., p. M. nemal vedieť, že je konateľom uvedenej spoločnosti, keďže tieto skutočnosti vyšli najavo až 6.10.2017, a taktiež aj správa Sociálnej poisťovne bola získaná po skončení daňovej kontroly a žalobca sa k tejto skutočnosti už nemohol vyjadriť. Žalobca namietal, že správca sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že p. M. označil osoby, ktoré práce vykonávali. Poukázal na to, že správca dane nevypočul svedka Y., konateľa A., s.r.o, ktorého žalobca navrhol ako svedka a taktiež sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Poukázal na to, že existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované služby a objemy dodávok, t.j. vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a obsahovo a objemovo spárovať, pričom takéto objemy dodávok, prísne limitované časom, nemohli byť vykonané iba vo vlastnej réžií žalobcu, ale boli vykonávané dodávateľským spôsobom. Za základné ekonomické pravidlo žalobca označil, že ak sa tovar nenakúpil, neexistuje, takýto tovar nemôže byť ani predaný, čiže nemôže existovať ani tržba z neexistujúceho tovaru. Za logické vyústenie tohto pravidla žalobca považoval to, že nedodané služby nemohli byť ďalej ani predané, preto úvahy o tom, že služby boli nakúpené od iného dodávateľa sú bezpredmetné. Žalobca namietal, že správca dane bol 3 roka nečinný, pričom samotný žalobca zabezpečil kontakt na svedka - prokuristu dodávateľskej spoločnosti a poskytol ho správcovi dane ešte pred vydaním protokolu.

24. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základe napadnutého rozhodnutia bol v rozpore s administratívnym spisom a nemal v ňom oporu a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Na základe uvedeného žiadal žalobcu zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 22.5.2018, č. XXXXXXXXX/XXXX a priznať nárok na náhradu trov konania. IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

25. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4.12.2018 uviedol, že tvrdenie žalobcu o mieste daňovej kontroly je pre posúdenie zákonnosti začatia daňovej kontroly právne irelevantné, keďže práve uvedené miesto zabezpečila žalobkyňa. Daňová kontrola sa začala 17.10.2016, t.j. v deň uvedený v oznámení č. XXXXXXXXX/XXX zo dňa 8.9.2016.

26. K nezákonnému doručeniu protokolu žalovaný uviedol, že o e-Governmente v ustanovení § 60b ods. 2 stanovuje, že orgán verejnej moci môže postupovať podľa osobitného predpisu, ktorým je v predmetnom prípade Daňový poriadok. Z elektronického výkonu moci bola vyňatá agenda finančnej správy, v ktorej elektronická komunikácia prebieha prostredníctvom portálu FS, teda sa jedná o elektronickú komunikáciu podľa iného právneho predpisu. Žalovaný poukázal na to, že Daňový poriadok v ustanovení § 30 ods. 1 umožňuje doručovať písomnosť prostredníctvom správcu dane a v prípade ich odmietnutia spája s takýmto konaním následok fikcie doručenia. Čo sa týka miesta doručovania, žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku neviaže osobnú formu doručenia písomnosti na miesto doručenia, t.j. v prípade, ak adresát odmietne písomnosť prijať, považuje sa táto za doručenú aj napriek tomu, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Vzhľadom k uvedenému nesúhlasil žalovaný so žalobcom, že kontrola nebola v zákonnom stanovenej lehote.

27. K skutkovým okolnostiam žalovaný zotrval na skutkových zisteniach správcu dane, ktoré vo vyjadrení zhrnul, pričom sa jedná o totožné závery ako vyplývajú z napadnutých rozhodnutí. Zároveň žalovaný uviedol, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou

„čiernej práce“, napr. fyzickými osobami, ktoré nie súd podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na dani z pridanej hodnoty ale správca dane preukazne zistil, že neboli dodané deklarovaným dodávateľom a to spoločnosťou P. s.r.o.. Žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalitách Z. ale spochybnil práce vykonané osobou uvedenou na predložených faktúrach, keďže uvedené nebolo v procese dokazovania preukázané.

28. Žalovaný uviedol, že pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, ktorá toto zdaniteľné plnenie účtovala a kumulatívnemu naplneniu základných podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH v súlade so zákonom o DPH. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobca v danom prípade nepreukázal vierohodnými a overiteľnými dôkazmi, že mu boli deklarované služby dodané tak ako sú uvedené vo faktúrach a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane.

29. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , v ktorom najvyšší súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva a to zásadu poctivého obchodného styku, v zmysle ktorého štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak mu takéto vedomosti chýbajú, ide o výkon práva v rozpore s , ktorý nepožíva právnu ochranu. Keďže v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia žalovaný uviedol, že žalobca mal povinnosť daň jednak priznať ale zároveň mal toto tvrdenie aj preukázať, t.j. mal preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak ako ho deklaroval žalobca v daňovom priznaní a to aj osobou, uvedenou na tomto doklade. V prejednávanom prípade podľa žalovaného však bola spochybnená existencia deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktoré mali byť predmetom obchodovania v reťazci dodávateľov P. s.r.o. - A. s.r.o. a I. O., s.r.o., keďže obchodom týchto spoločností svedčí iba existencia formálnych dokladov. Uviedol, že najvyšší súd už viackrát judikoval, že podmienky, za ktorých vzniká nárok na odpočet sú hmotnoprávnej povahy a ich preukázanie spočíva na daňovom subjekte (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím ÚS SR z 23.2.2011)

30. K rozsudkom C- 354/03, C- 355/03, C- 484/03, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí v spojenej veci vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je niektorá transakcia zaťažená daňovým podvodom, avšak uvedené rozsudky nemožno na predmetnú vec aplikovať, nakoľko Súdny dvor EÚ vychádzal z toho, že plnenie predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje 6.Smernica, avšak v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnená podmienka podľa § 19 ods. 2 z. o DPH.

31. Poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor na preukazovanie reálneho dodania deklarovaných služieb v rámci obchodných vzťahov. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie ale daňový subjekt musí preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry.

32. Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, pričom skutočným obsahom podľa správcu dane bolo iba profitovať žalobcom na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarovaného ako nákup od tuzemského dodávateľa, pri ktorých sa však reálnosť dodania nepotvrdila. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec správne posúdil, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi trovy.

V.

Replika žalobcu

33. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.1.2019 uviedol, že zotrváva na všetkých svojich skutkových a právnych tvrdeniach uvedených v žalobe.

34. K tvrdeniu žalovaného, že priestory I. K. zabezpečoval žalobca po dohode so správcom sa podľa vyjadrenia žalobcu nezakladajú na pravde, keďže neexistuje žiadny cestovný príkaz ani súhlas s pracovnou cestou do HU.. K nezákonnosti doručenia protokolu žalobca uviedol, že spornou skutočnosťou v predmetnom prípade sú účinky, resp. dôsledky, ktoré vyvoláva doručenie protokolu v listinnej podobe na adresu trvalého pobytu konateľov žalobcu. Keďže žalobca má za to, že protokol nebol doručený v lehote 1 roka od začatia daňovej kontroly akékoľvek dorubovanie dane v dôsledku takto vykonanej kontroly je protiprávne. Žalobca zotrval na tom, že bolo v dostatočnej miere preukázané, že práce boli aj reálne vykonané, čo v neposlednom rade nespochybňuje ani samotný žalovaný.

VI.

Duplika žalovaného

35. Žalovaný v duplike zo dňa 18.2.2019 poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku, v zmysle ktorého má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie kontroly. Keďže v oznámení o začatí daňovej kontroly bolo uvedené, že táto sa vykonáva v sídle žalobcu, pričom u neho neboli vhodné podmienky, žalobca po dohode so správcom dane zabezpečil iné vhodné miesto na výkon daňovej kontroly. Z cestovného príkazu ako aj z výpisu dochádzky zamestnankyne je zrejmé, že na služobnú cestu v deň začatia daňovej kontroly bol vyhotovený riadny cestovný príkaz, v ktorom je uvedené miesto rokovania na adrese sídla žalobcu a adrese sídla ekonómky žalobcu. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že poverené zamestnankyne správcu dane sa dostavili na dresu miesta výkonu daňovej kontroly, ktoré bolo dohodnuté so žalobcom. Skutočnosť, že žalobca v konečnom dôsledku na uvedenej adrese zabezpečil miesto výkonu daňovej kontroly v deň jej začatia v priestoroch I., žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť. Podľa žalovaného zamestnankyne správcu dane nemohli predpokladať, že žalobca v uvedenom hoteli nemá zriadenú žiadnu kanceláriu, pretože je bežnou praxou, že podnikateľské subjekty majú v prenájme aj priestory hotelov. Žalovaný sa nevyhol ani pomenovaniu miesta začatia daňovej kontroly, keďže toto je riadne uvedené v protokole z daňovej kontroly na prvej strane.

36. Čo sa týka účinnosti doručenia zotrval žalovaný na predchádzajúcich vyjadreniach a mal za to, že protokol ako aj výzva na vyjadrenie boli riadne žalobcovi doručené dňom, kedy tieto odmietol prevziať.

37. Čo sa týka ustanovenia § 14 Daňového poriadku uvedené upravuje, ktoré osoby majú povinnosť doručovať podania správcovi dane prostredníctvom elektronických prostriedkov, čiže predmetné ustanovenie neobsahuje povinnosť elektronického doručovania zo strany správcu dane daňovým subjektom ale túto povinnosť ukladá daňovým subjektom. Žalovaný mal za to, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade som zákonom a protokol je zákonný.

VII.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

38. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

39. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

40. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

41. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

42. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

43. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,

44. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

45. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

46. Podľa (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

47. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

48. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

49. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

50. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a)skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

51. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

52. Podľa § 30 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.

53. Podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku, ak adresát bezdôvodne odmietne prijať písomnosť, je táto doručená dňom, keď bolo prijatie odmietnuté; o tom musí doručovateľ adresáta poučiť.

54. Podľa § 30 ods. 5 Daňového poriadku, ak nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla (ďalej len „miesto doručenia“); ustanovenie § 9 ods. 11 tým nie je dotknuté.

55. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou.

56. Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku, písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe, je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela.

57. Podľa § 32 ods. 1, 3, 4 a 7 Daňového poriadku Na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami (ďalej len „elektronický dokument“) sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného predpisu) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý o to požiada. Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v odseku 3. Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk.

58. Podľa § 46 ods.1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

59. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a)doručenia protokolu podľa odseku 8, b)doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c)zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

60. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

61. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

62. Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak

možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní.

63. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2.

64. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

65. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 9.8.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov o vyrubení rozdielu dane č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 22.5.2018 z dôvodu, že správca dane ako aj žalovaný nezákonne preniesli na žalobcu dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania tej skutočnosti, že práce vyúčtované na spornej faktúre reálne vykonali spoločnosti P. s.r.o., a A., s.r.o., napriek tomu, že žalobca predložil správcovi dane všetky dôkazy, ktorými disponoval a zároveň počas daňovej kontroly spolupracoval so správcom dane.

66. Správny súd sa v prvom rade musel vysporiadať s podstatnou žalobcovou námietkou a to, že Protokol zo dňa 27.9.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX nebol žalobcovi riadne doručený a stal sa tak nezákonným dôkazom, o ktorý správca dane oprel svoje závery v rozhodnutí. Riadnym nedoručením protokolu následne žalobca namietal aj neukončenie daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote. 67. Doručovanie v daňovom konaní je právny inštitút, ktorým správca dane oznamuje daňovému subjektu určitú skutočnosť. Doručovanie predstavuje jedno z hlavných kritérií, ktorých naplnenie sa vyžaduje na posúdenie zákonnosti postupu orgánu verejnej správy. Zákon stanovuje podmienky, ktoré je potrebné naplniť, aby bolo možné doručenie písomnosti vyhodnotiť ako účinné, teda doručenie s právnymi účinkami. Čo sa týka doručovania písomnosti do vlastných rúk právnickej osoby je nevyhnutné konštatovať, že vzhľadom na charakter právnickej osoby, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu doručovania písomnosti právnickej osobe. V súvislosti s uvedeným je potrebné zdôrazniť, že adresátom doručovanej písomnosti je daňový subjekt a to právnická osoba a nie štatutárny orgán. Je nevyhnutné poukázať na to, že vzhľadom na charakter právnickej osoby ako subjektu práva, zákon osobitne upravil osoby oprávnené preberať písomnosti za právnické osoby a to osoby oprávnené konať v mene právnickej osoby, alebo osoby, ktoré sú ňou poverené na prijímanie takýchto písomností a to v zmysle § 31, ods. 3, veta prvá Daňového poriadku. Veta druhá uvedeného ustanovenia upravuje, že ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom o tom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Pojem miesto doručenia Daňový poriadok upravuje v ustanovení § 30 ods.5 Daňového poriadku a to ako adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla. Nakoľko z administratívneho spisu orgánu verejnej moci nie je správnemu súdu zrejmá tá skutočnosť, že by si žalobca vymienil doručovanie písomnosti od správcu dane na adresu trvalého bydliska štatutárnych orgánov žalobcu, nemal správny súd za preukázané naplnenie zákonnom stanovených podmienok na posúdenie doručenia Protokolu z daňovej kontroly ako účinného doručenia písomnosti do vlastných rúk žalobcu.

68. S poukazom na vyššie uvedené závery a žalobcom uplatnenú žalobnú námietku o neúčinnom doručení protokolu, aj správny súd dospel k záveru, že doručenie Protokolu zo dňa 27.9.2017 nebolo

vykonané v súlade s § 30 ods. 5 v spojení s § 31 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správcovi dane vyplývala povinnosť doručiť protokol elektronickými prostriedkami, k čomu nedošlo. Aj za predpokladu, že by správca dane považoval doručovania zamestnancami správcu dane za účelné, teda nedoručoval by elektronickými prostriedkami, nemožno doručovať písomnosti v rozpore s miestom doručenia, ktoré vyžaduje zákonné ustanovenie v § 30 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane bol povinný teda doručiť Protokol na adresu sídla žalobcu.

69. Správny súd sa v tomto ohľade stotožnil so žalobcovou žalobnou námietkou nesprávnosti doručovania predmetného protokolu a považuje doručenie za nezákonné a teda neúčinné.

70. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola bola začatá dňa 17.10.2016, pričom v dôsledku neúčinného doručenia Protokolu, nemožno konštatovať, že by došlo k ukončeniu daňovej kontroly podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, následkom čoho nemohlo dôjsť k začatiu vyrubovaciu konania a vydaniu rozhodnutia vo vyrubovacom konaní.

71. Správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. -57 z 29. júna 2010, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil: „ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý“.

72. Zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly nebola zo strany správcu dane dodržaná, nakoľko správny súd má za to, že do dnešného dňa nedošlo k účinnému doručeniu protokolu ako výsledku daňovej kontroly. Vzhľadom na uvedené, protokol nachádzajúci sa v administratívnom spise bol prerokovaný až po uplynutí 1 ročnej lehoty uvedenej v § 46 ods. 10 Daňového poriadku, následkom čoho nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V opačnom prípade je daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a tým je nezákonné aj rozhodnutie, ktoré je jeho výsledkom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že správca dane má za to, že fikciou v dôsledku odmietnutia prevzatia písomnosti došlo k riadnemu doručeniu písomnosti, nakoľko spôsob doručovania písomnosti s poukazom na miesto doručenia nemožno považovať za doručovanie v súlade s Daňovým poriadkom. Daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje zákon. Ak daňový úrad maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly nerešpektoval, porušil tým nie len ustanovenie § 36 ods. 10 Daňového poriadku, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní ustanovenú v § 3 ods. 1 a ods. 2 tohto zákona.

73.Daňová kontrola predstavuje zásah orgánov verejnej správy do súkromno-právnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (článok II ods. 2 SR). Lehota jedného roka pre vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práva právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Zásah prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť. Ak teda správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, poruší tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola v takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom (t. j. v rámci zákonom maximálne povolenej dĺžky trvania daňovej kontroly) a protokol z nej tak nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario Daňového poriadku). V prípade, že je použitý, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole je rovnako nezákonné.

74. Vzhľadom na uvedené procesné pochybenia správcu dane a žalovaného, krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, lebo v konaní správnych orgánov sa vyskytla vada, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov.

75. Čo sa týka žalobcovej námietky spočívajúcej v unesení jeho dôkazného bremena, že došlo k zdaniteľnému dodaniu služieb, správny súd uvádza, že platiteľ dane, teda daňový subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané a to práve osobou uvedenou na faktúre.

76. Správny súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“) sp.zn. zo 14.1.2014 v obdobnej právnej veci, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“

77. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd konštatuje, že je povinnosťou daňového subjektu preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený a k dodaniu služby skutočne došlo daňovým subjektom, ktorý je ako dodávateľ uvedený na faktúre.

78. Zároveň je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

79. Správny súd poukázal na fakt, že v preskúmavanom konaní žalobca bol so správcom dane súčinný, doložil mu účtovnú dokumentáciu, fotodokumentáciu týkajúcu sa poskytovania služieb, vysvetlil spôsob akým došlo k dodaniu služieb a ako boli zdaniteľné obchody vykonávané, doložil mapy úsekov, v ktorých sa pilčícke práce vykonávali. Žalobca taktiež v administratívnom konaní navrhol výsluch p. M. prokuristu spoločnosti P. s.r.o., ktorá bola dodávateľom sporných služieb ako aj 11 osôb, ktoré p. M. označil za osoby, ktoré pilčícke práce vykonali. Správny súd konštatuje, že uvedeným konaním žalobca vyčerpal dôkaznú povinnosť týkajúcu sa tej skutočnosti, aby preukázal, že služby spočívajúce vo vykonaní prác pri odstraňovaní kalamity v roku 2014 vykonali spoločnosti P. s.r.o., a A., s.r.o. Správnemu súdu nie sú zrejmé žiadne iné dôkazy, ktorými by žalobca reálne mohol disponovať a ktoré by boli spôsobilé preukázať tú skutočnosť, že mu práce dodal deklarovaný dodávateľ.

80. Z vykonaného dokazovania v administratívnom spise je zrejmé, že žalobca konal s p. M. ako prokuristom spoločnosti P. s.r.o., ktorý potvrdil dodanie služieb ako aj vystavenie predmetných faktúr.

Nakoľko dodávateľ nemal vlastných zamestnancov, objednané služby vykonal prostredníctvom osôb, ktoré pre spoločnosť P. s.r.o. vykonávali práce na základe dohôd o pracovnej činnosti. Tieto dohody o pracovnej činnosti boli správcovi dane doručené, pričom správca dane ich vyhodnotil ako irelevantné z dôvodu, že dohody neobsahovali dostatočne určité identifikačné údaje. Žalobca navrhol výsluch týchto osôb, avšak správca dane ani žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu nevysporiadali. V uvedenom postupe správcu dane ako aj žalovaného konštatoval správny súd vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

81. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa 23.02.2011).

82. S poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti, pričom podľa ustanovenia §24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, správny súd mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch osôb, ktoré podľa tvrdení prokuristu dodávateľa mali vykonávať práce na odstraňovaní kalamity. Uvedené osoby boli v predložených dohodách o pracovných činnostiach označené menom, priezviskom, dátumom narodenia, rodným číslom, mestom trvalého bydliska ako aj číslom občianskeho preukazu, preto správca dane dopytom na Register obyvateľov mohol zistiť konkrétnu adresu týchto osôb a následne tieto predvolať na výsluch za účelom zistenia, či tieto osoby vykonávali pilčícke práce a pre aký subjekt, prípadne za účelom zistenia iných skutočností relevantných pre predmetné daňové konanie. Uvedené zistenia považoval správny súd za rozhodujúce pre zistenie, či tieto označené osoby vykonávali práce, vyúčtované na jednotlivých faktúrach, pre spoločnosť P. s.r.o. a A., s.r.o.

83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a preto napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím správcu dane zrušil podľa .

84. Čo sa týka vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje na rozsudok v spojených veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03, konkrétne na body 51-53, z ktorého cituje: „Z toho vyplýva, že plnenie, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov, uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1, článku 4 a článku 5 ods. 1 šiestej smernice, ak spĺňajú objektívne kritéria, na ktorých sú tieto pojmy založené, bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia spočívajúce v odpočítaní DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Ako Súdny dvor viackrát pripomenul, právo na odpočet upravené v článkoch 17 a nas. šiestej smernice je pevnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, Uplatňuje sa bezprostredne na celkovú výšku daní zaťažujúcich plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky zo 6.7.1995, BP Soupergaz C62/93 Zb. s.I-1883, bod 18 a Gabalfrisa a i. už citovaný, bod 43)“ Rovnako poukazuje na rozsudky Súdneho dvora C499/10 Vlaamse Oliemaatschappij NV a C-409/04 Teleos plc. a spol., v zmysle ktorých Súdny dvor uviedol, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, pričom určenie opatrení, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany

predchádzajúceho subjektu, v zmysle rozsudku C-80/11, C-142/11 Mahag´ben kft a Pétér Dávid, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej.

85. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-284/2011 vyplýva, že : „Články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje, aby sa za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veci samej, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodania tovaru z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto dodania sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba dane vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

86. Najvyšší súd v rozsudku sp.zn. z 24.1.2018 v bode 59 uviedol: „Vzhľadom na spochybnenie v reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH.“

87. Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že daňový subjekt je povinný prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia a teda súčasťou daňového podvodu. Správca dane ako aj žalovaný konštatovali, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od nemo možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že nie je účastný na daňovom podvode, keď za nevykonanie opatrení považovali tú skutočnosť, že žalobca nekonal s konateľom dodávateľa. K uvedenému správny súd uvádza, že žalobca konal s prokuristom spoločnosti, ktorého oprávnenie konať ako prokurista bolo zapísané v Obchodnom registri, teda v uvedenej skutočnosti správny súd nevidel porušenie povinnosti žalobcu vykonať opatrenia, aby nebol súčasťou daňového podvodu. Na základe uvedeného správnemu súdu nie je zrejmé z čoho žalovaný vyvodil tú skutočnosť, že žalobca mal vedomosť, že je účastný na daňovom podvode. Ak naďalej má správca dane ako aj žalovaný za to, že žalobca vedel o jeho účasti na daňovom podvode, v uvedenom rozsahu je dôkazná povinnosť práve na správcovi dane, aby uvedené preukázal a v rozhodnutí aj odôvodnil.

88. Čo sa týka žalobcom namietanej nezákonnosti dôkazov získaných v iných daňových konaniach, resp. informácií získaných na základe medzinárodnej výmeny informácií a ich použitím v daňovom konaní došlo k porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane je v zmysle ustanovení Daňového poriadku, v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, povinný prihliadať na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, a teda aj na zistenia poskytnuté správcami dane z iných daňových konaní. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správny súd zastáva názor, že ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných, aj na dôkazy získané v inom daňovom konaní, resp. v trestnom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len z titulu ich získania v inom konaní. Správny súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca uvedené svedecké výpovede nespochybňoval, namietal iba porušenie práva klásť svedkom otázky. K porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky nedošlo, keďže toto právo možno uplatniť len v rámci ústneho pojednávania pred správcom dane. Vzhľadom na uvedené žalobca postupoval správne, ak navrhol výsluch týchto svedkov s tým, že mieni klásť týmto svedkom otázky. Bude úlohou správcu dane zistiť, čo

má byť vykonaným dokazovaním preukázané a v súvislosti s uvedenými zisteniami, vyhodnotiť potrebu vykonať výsluchy svedkov, resp. tieto výsluchy aj vykonať za účasti daňového subjektu.

89. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov najskôr sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a iba v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonnom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne ich úlohou doplniť dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť dokazovanie o výsluch osôb označených ako zamestnanci spoločnosti P. s.r.o. a vysporiadať sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka M., ako aj svedka p. Y., resp. tieto dôkazy vykonať.

86. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

87. Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).