Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátskou

kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -298

z 23. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 30. januára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-298 z 23. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým

by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľ je investorom, členom družstva ‒DRUŽSTVO

(ďalej len „družstvo“), na ktoré

bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva

o úspory. Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo aj „žalovaná“) žaloval z titulu

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“),

ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu NBS

pri výkone bankového dohľadu podľa o dohľade nad finančným

trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako

nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti

ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými

papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

3. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -267

zo 4. marca 2014 žalobu sťažovateľa zamietol. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa

krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu zo 4. marca 2014

potvrdil ako vecne správny a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol a rozhodol o nároku

žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila

NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými

papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými

papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala

právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,

že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne

pre družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje

kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále

má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie

priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo,

že sťažovateľ prišiel o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale mu

nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil

činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto

dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu,

vrátane ich zhodnotenia.“.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -267 zo 4. marca 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné

uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie

sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči

Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu

v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka

s CP pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľa.“.

7. Proti rozhodnutiu okresného súdu zo 4. marca 2014 sťažovateľ podal odvolanie.

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, že podľa zákona

o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom

v konaní nebol preukázaný už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t. j.

nesprávny úradný postup žalovanej. Ďalej uviedol, že „... NBS bola povinná vykonávať

dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,

v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti

novelizovaného ust. (novela

vykonaná ), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený

prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava

schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle

v spojení s bola vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného

ust. (novela vykonaná

Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt

zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny

zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/

pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne

povinnosti v oblastí rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.

správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti

Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými

ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej

úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126

až 130 V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel

byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný

výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust.

v znení platnom do 21. 7. 2013; až 130 boli zo vypustené

novelou vykonanou účinným dňa 22. 7. 2013). ... Z obsahu Zmluvy

uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou

bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi

znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet

Družstva. ... V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými

papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,

musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať

a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov

s cennými papiermi)... zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť

obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči

žalobcovi.“. Krajský súd sa s okresným súdom stotožnil aj v tom, že otázka nedobytnosti

pohľadávky sťažovateľa nie je vyriešená, a preto nemožno ustáliť ani výšku škody,

z čoho mu vyplynulo, že žaloba bola podaná predčasne.

8. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné

prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude

vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii

príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené

povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa

NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.

10. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší

súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorý napriek skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú

dôvod dovolania podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), dovolanie odmietol,

za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie

odmietol s poukazom na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná

vada v zmysle , ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné

za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Svojím rozhodnutím

de facto odmietol poskytnúť „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.

11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.07.2017“.

12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si

sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom

doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.07.2017“, nie však proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,

právny zástupca sťažovateľa bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov

družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. sp. zn.

z 29. septembra 2016, z 11. októbra 2016,

z 8. februára 2017, z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017,

z 10. októbra 2017 a sp. zn. z 10. októbra 2017).

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod sa od tam uvedených

záverov odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné

aj na vec sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

23. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

vyplýva sťažovateľova nespokojnosť s tým, že najvyšší súd odmietol jeho právo na súdnu

ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie

nedostatočne odôvodnil.

24. Ústavný súd k sťažovateľom nastoleným námietkam prvom rade uvádza,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

25. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

26. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľa.

27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný

postup pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd

nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania

sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení a Civilného sporového

poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel

a zmysel.

28. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

29. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

30. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017 a sp. zn. z 25. apríla 2017,

sp. zn. z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2

z rovnakých dôvodov.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018