Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 81/2018
PDF · 228.17 KB
No categories available
III. ÚS 81/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 299/2014-298
z 23. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 214/2016 z 31. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 30. januára
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 Co 299/2014-298 z 23. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 214/2016 z 31. júla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým
by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Sťažovateľ je investorom, členom družstva ‒DRUŽSTVO
(ďalej len „družstvo“), na ktoré
bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva
o úspory. Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo aj „žalovaná“) žaloval z titulu
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“),
ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu NBS
pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako
nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti
ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými
papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
3. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 C 182/2011-267
zo 4. marca 2014 žalobu sťažovateľa zamietol. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa
krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu zo 4. marca 2014
potvrdil ako vecne správny a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol a rozhodol o nároku
žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen
pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť
vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila
NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.
5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými
papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,
že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje
kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále
má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie
priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo,
že sťažovateľ prišiel o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale mu
nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil
činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto
dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu,
vrátane ich zhodnotenia.“.
6. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 182/2011-267 zo 4. marca 2014 žalobu
sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné
uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie
sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.
Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči
Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu
v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka
s CP pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
sťažovateľa.“.
7. Proti rozhodnutiu okresného súdu zo 4. marca 2014 sťažovateľ podal odvolanie.
Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, že podľa zákona
o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú
škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom
v konaní nebol preukázaný už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t. j.
nesprávny úradný postup žalovanej. Ďalej uviedol, že „... NBS bola povinná vykonávať
dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti
novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.
vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený
prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného
ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt
zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/
zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne
povinnosti v oblastí rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti
Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126
až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel
byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z.
v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené
novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). ... Z obsahu Zmluvy
uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou
bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi
znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet
Družstva. ... V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať
a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov
s cennými papiermi)... zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť
obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči
žalobcovi.“. Krajský súd sa s okresným súdom stotožnil aj v tom, že otázka nedobytnosti
pohľadávky sťažovateľa nie je vyriešená, a preto nemožno ustáliť ani výšku škody,
z čoho mu vyplynulo, že žaloba bola podaná predčasne.
8. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal
zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho
súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné
prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude
vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii
príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS
spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa
NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.
10. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší
súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorý napriek skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú
dôvod dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), dovolanie odmietol,
za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie
odmietol s poukazom na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná
vada v zmysle § 237 písm. f) OSP, ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo.
Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné
za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Svojím rozhodnutím
de facto odmietol poskytnúť „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.
11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho
zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/214/2016 zo dňa 31.07.2017“.
12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si
sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom
doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/214/2016 zo dňa 31.07.2017“, nie však proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,
právny zástupca sťažovateľa bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov
družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. sp. zn. III. ÚS 628/2016
z 29. septembra 2016, III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017
z 8. februára 2017, III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017,
III. ÚS 614/2017 z 10. októbra 2017 a sp. zn. III. ÚS 615/2017 z 10. októbra 2017).
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,
že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná
neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou
sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.
II. ÚS 218/2017 zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod sa od tam uvedených
záverov odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné
aj na vec sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
23. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
vyplýva sťažovateľova nespokojnosť s tým, že najvyšší súd odmietol jeho právo na súdnu
ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie
nedostatočne odôvodnil.
24. Ústavný súd k sťažovateľom nastoleným námietkam prvom rade uvádza,
že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
25. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
26. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľa.
27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný
postup pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd
nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania
sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené
na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového
poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel
a zmysel.
28. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa.
29. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
30. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017 a sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017,
sp. zn. III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018