Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-7-2013.pdf
PDF · 109.62 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/7/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: L. E., K.: I. Č.. XX, XXX XX K., zastúpená: 1/ JUDr. Alojz Baránik, advokát, Grösslingová č. 4, Bratislava, 2/ M.. J. F., Q., W. Č.. X, K., proti odporcovi: XEROX LIMITED, Bridge House, Oxford Road, Uxbridge, Middlesex UB8 1HS, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako zriaďovateľ organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby: XEROX LIMITED, organizačná zložka podniku zahraničnej osoby, so sídlom: Digital Park II, Einsteinova č. 23, Bratislava, IČO: 30 814 677, zastúpený: JUDr. Adam Batuna, advokát, Panská č. 6, Praha 1, Česká republika, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. mája 2013, č. k. 47Cpr 11/2012-596, v pomere hlasov 3 : 0, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti náhrady trov konania zmeňuje tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.825,39 € na účet JUDr. Adama Batunu, advokáta v Prahe, Panská č. 6, Česká republika, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol v plnom rozsahu návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná rozhodnutím zo dňa 25.11.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer trvá ďalej, ako aj nárok na náhradu mzdy od 28.02.2012, t.j. od času, kedy oznámila odporcovi, že považuje výpoveď za neplatnú a žiada o ďalšie zamestnanie. Súd prvého stupňa zároveň uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Adamovi Batunovi, AK Praha 1, Panská 6, Česká republika vo výške 735,04 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľka bola zamestnaná u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03.10.2005 v pracovnej pozícii Financial assistant office manager. Následnými dodatkami (1 až 5) k pracovnej zmluve sa menila mzda navrhovateľke i jej pracovná pozícia, pričom dodatkom k pracovnej zmluve č. 5 zo dňa 31.05.2010 bola navrhovateľka zaradená na pracovnú pozíciu Leasing sales specialist. Rozhodnutím odporcu zo dňa 25.11.2011 bola daná navrhovateľke výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, kde ako dôvod sa uvádza, že pracovný pomer sa ukončuje výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti s ohľadom na skutočnosť, že dňa 03.10.2011 bolo na základe písomného rozhodnutia o iných organizačných zmenách zamestnávateľa rozhodnuté o zrušení pracovnej pozície, ktorú vykonávala navrhovateľka pre odporcu. Vo výpovedi sa ďalej konštatuje, že odporca nemá možnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Navrhovateľka listom zo dňa 27.02.2012 oznámila odporcovi, že výpoveď považuje za neplatnú z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov pre skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom a žiada o ďalšie zamestnávanie podľa pracovnej zmluvy.
Konštatujúc, že postup zamestnávateľa bol v súlade so Zákonníkom práce, súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil návrh navrhovateľky ako neopodstatnený. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že sa zameral na preukázanie rozhodných skutočností, ktoré sú dané pre možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom zistil, že odporca listom zo dňa 03.10.2011 označeným ako „Rozhodnutie o organizačných zmenách“ vydal rozhodnutie kde uvádza, že s cieľom zvýšenia efektivity práce sa ruší pracovná pozícia Leasing sales specialist s účinnosťou od 28.10.2011. Oznámenie o organizačných zmenách bolo pracovníkom oznámené na intranetovej stránke. Základným predpokladom pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je písomné rozhodnutie, ktoré podľa súdu prvého stupňa zo strany odporcu vydané bolo a toto písomné rozhodnutie bolo vydané pred daním výpovede, čo je tiež základnou podmienkou.
V rámci dokazovania súd prvého stupňa ďalej skúmal namietaný dôvod neplatnosti výpovede, že skutkový dôvod nie je vo výpovedi dostatočne vyjadrený a zistil, že vo výpovedi zo dňa 25.11.2012 sa uvádza, že na základe písomného rozhodnutia o iných organizačných zmenách bolo rozhodnuté o zrušení pracovnej pozície na ktorej vykonáva prácu odporkyňa, táto pracovná pozícia bola jediná, zastávala ju odporkyňa, čo znamená, že nebolo možné zameniť tento dôvod s iným dôvodom. Podľa súdu prvého stupňa výpovedný dôvod podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce je formulovaný tak, že zamestnanec sa stane nadbytočným tzn., vo výpovedi bolo konštatované, kto sa stal nadbytočným a na základe akého dôvodu tzn., v tomto ustanovení nie je zahrnutých viacej výpovedných dôvodov.
Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal tým, či navrhovateľka bola pre odporcu nadbytočnou alebo nie; dospel k záveru, že v danom prípade nemožno hovoriť o tom, že by tu absentovala nadbytočnosť navrhovateľky, keď pracovná pozícia, ktorú navrhovateľka zastávala doteraz obnovená nebola a ak práca, ktorú zastávala bola prerozdelená medzi iných pracovníkov, neznamená to, že by túto pracovnú činnosť odporca nepotreboval, avšak len ju zefektívnil tým, že túto prácu rozdelil medzi ostatných pracovníkov. O nadbytočnosti nemožno hovoriť len vtedy, keď sa nepotrebuje práca, ktorú zastáva nejaký pracovník, ale môže sa hovoriť aj vtedy, ak sa práca prerozdeľuje medzi stávajúcich pracovníkov. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal aj na ust. § 61 ods. 3 Zák. práce, kde sa konštatuje, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) nesmie počas 3 mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Podľa súdu prvého stupňa z dokazovania vyplynulo, že aj toto zákonné ustanovenie zo strany odporcu dodržané bolo.
Následne sa súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 63 ods. 2 písm. a), b) Zákonníka práce zameral na tú navrhovateľkou namietanú skutočnosť, že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť aj keď mal voľné pracovné miesta. S poukazom na zistenie, že všetky v napadnutom rozhodnutí uvedené pracovníčky boli zamestnané u odporcu pred daním výpovede navrhovateľke, súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca nemal voľné pracovné miesta, ktoré by mohol ponúknuť navrhovateľke pri dávaní výpovede a ak odporca mal pre isté pracovné pozície vyhranené kvalifikačné predpoklady, hlavne pokiaľ ide o manažérske pozície, nemožno považovať za porušenie ponukovej povinnosti, ak tieto funkcie sa obsadzujú výberovým konaním, či už interným spôsobom alebo externým spôsobom. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol poľa § 142 ods. 1 O.s.p., zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcovi trovy konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 735,04 €. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z týchto právnych úkonov: Príprava a prevzatie, vyjadrenie k návrhu zo dňa 25.05.2012, účasť na pojednávaní dňa 17.09.2012, písomné stanovisko odporcu zo dňa 11.10.2012, účasť na pojednávaní dňa 15.10.2012, 26.11.2012, vyjadrenie odporcu zo dňa 26.11.2012, účasť na pojednávaní dňa 11.02.2013, 25.03.2013, 29.04.2013, vyjadrenie odporcu zo dňa 22.03.2013. Súd celkove priznal trovy konania za 11 úkonov, pričom hodnota jedného úkonu v roku 2012 predstavuje sumu 58,69 € a to v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. , kde výpočtovým základom je priemerná mesačná mzda v prvom polroku 2011, pričom výpočtový základ je v súlade s § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky. Výpočtový základ za rok 2013 je 60,07 €, čo je rovnako v súlade s § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, pričom výpočtovým základom je priemerná mesačná mzda za prvý polrok 2012. Súd priznal ďalej režijný paušál a to 11 x 7,63 € a trovy celkom predstavujú sumu 735,04 €. Súd trovy konania priznal z dôvodu, že odporca v konaní mal plný úspech.
Proti uvedenému rozsudku, v časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Súdu prvého stupňa vytkol, že jeho rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca zastával názor, že prvostupňový súd mal postupovať v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb, pretože v predmetnom konaní došlo k spojeniu dvoch vecí a nejedná sa o spojenie vecí na spoločné prejednanie, ktoré by vyplývalo zo zákona. Následne poukázal na ust. § 13 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 3, § 11 cit. Vyhlášky a na § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Mal za to, že trovy konania predstavujú celkovo sumu vo výške 3.825,39 € (pričom ich vo svojom odvolaní aj podrobne vyčíslil).S ohľadom na vyššie uvedené odporca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a zmenil ho, a to tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 3.825,36 € a vyčíslené trovy odvolacieho konania, k rukám právneho zástupcu odporcu, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonom stanovenej lehote odvolaním aj navrhovateľka, a to v celom jeho rozsahu, proti všetkým jeho výrokom. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil nasledovne: „I. Určuje sa, že výpoveď zo dňa 25.11.2011 daná navrhovateľke z pracovného pomeru u odporcu, je neplatná. II. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy mesačne brutto od 28.02.2012 až do času, kedy umožní navrhovateľke pokračovať v práci, spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške počítaným jednotlivo za každý mesiac vždy od 1. dňa nasledujúceho mesiaca až do zaplatenia náhrady mzdy splatnej v posledný deň príslušného mesiaca, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. III. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke vyčíslené trovy konania na účet JUDr. Alojza Baránika, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV. Odporca je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh na účet Okresného súdu Bratislava V, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
S napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením navrhovateľka nesúhlasila a súdu prvého stupňa vytkla, že nesprávne postupoval pri dokazovaní, zistené skutočnosti nesprávne právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Mala za to, že pri rozhodovaní došlo k pochybeniam súdu prvého stupňa (tieto vo svojom odvolaní následne podrobne rozviedla). Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť, podľa navrhovateľky súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal dôkazy navrhnuté navrhovateľkou a vec nesprávne právne posúdil, pretože navrhovateľka v konaní preukázala, že v čase podania výpovede navrhovateľke mal odporca až dve pracovné miesta, a to prácu na pozícii Strategic Account Manager a na pozícii Strategic Account Manager pre produkčné zariadenia. V tomto bode je rozhodnutie súdu prvého stupňa úplne zmätočné, nakoľko navrhovateľka súdu riadne preukázala, že odporca voľnými pracovnými miestami disponoval a že jej tieto miesta, ktoré boli pre ňu vhodné, odporca vôbec neponúkol. Podľa navrhovateľky tvrdenie súdu prvého stupňa, že aj keby mal odporca voľné pracovné miesta, nemožno podľa názoru súdu považovať za porušenie ponukovej povinnosti, ak tieto funkcie sa obsadzujú výberovým, je v rozpore s judikatúrou ostatných súdov (poukázala príkladmo na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cz 49/68), ale tiež s výslovným znením aplikovateľnej právnej normy. Navrhovateľka súdu prvého stupňa vytkla, že si žiadnym spôsobom nepreveril tvrdenia odporcu o neexistencii voľných pracovných miest, vôbec nevenoval pozornosť preukázaniu toho, či navrhovateľka spĺňa predpoklady na výkon voľnej pracovnej pozície, neskúmal ani pracovné skúsenosti ani vzdelanie zamestnancov prijatých tesne pred alebo po podaní výpovede navrhovateľke ako aj to, že sa nezaoberal stanovenými predpokladmi a požiadavkami na výkon voľných pracovných miest a vôbec neskúmal ako prebieha údajné výberové konanie na danú pracovnú pozíciu u odporcu. V tejto súvislosti navrhovateľka podotkla, že skutočnosť, že pracovné miesto sa za zvyčajných podmienok obsadzuje výberovým konaním, zamestnávateľa nijak nezbavuje ponukovej povinnosti a poukázala na judikát R 51/1997 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 79/96 a Cz 49/68 týkajúce sa ponukovej povinnosti zamestnávateľa.
Čo sa týka nadbytočnosti navrhovateľky, rozhodnutie súdu prvého stupňa je podľa navrhovateľky aj v tejto časti založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa spoľahol len na ničím nepodložené vyhlásenia štatutárnych orgánov odporcu, ktorých označil ako svedkov a ich výpoveď ako svedeckú výpoveď, hoci ani jeden z nich nemôže byť považovaný za svedka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 5 Cz 12/75). Odporca síce práce vykonávané navrhovateľkou prerozdelil medzi iných svojich zamestnancov, ale len za cenu prijatia novej pracovníčky či zvýšenia miezd existujúcim pracovníčkam, a preto k zvýšeniu efektívnosti prísť nemohlo a odporca to v konaní nijakým spôsobom nepreukázal a súd toto vôbec neskúmal.
V dôvodoch odvolania navrhovateľka následne uviedla, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní úplne ignoroval jej námietku spočívajúcu v porušení dobrých mravov, a to aj napriek tomu, že navrhovateľka opakovane výslovne uvádzala, že zjavne protiprávny postup odporcu nemôže požívať právnej ochrany, že zo strany odporcu sa jedná o zneužitie práva v pracovnoprávnych vzťahoch a že postup zamestnávateľa (odporcu) predstavuje konanie v príkrom rozpore s ust. čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2128/2007, navrhovateľka mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tomto bode nepreskúmateľné, pretože sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku s námietkou rozporu konania odporcu s dobrými mravmi vôbec nezaoberal.
Vo vzťahu k nedostatočnému skutkovému vymedzeniu dôvodu výpovede navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania uviedla, že sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia taktiež dostatočne nezaoberal jej námietkami týkajúcimi sa najmä toho, že vo výpovedi nebolo dostatočne vymedzené ani nijak bližšie konkretizované rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, ani o znížení stavu zamestnancov.
K odvolaniu odporcu sa navrhovateľka písomne nevyjadrila.
K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca a to tak, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených v priebehu súdneho konania pred súdom prvého stupňa. Mal za to, že všetky podmienky a predpoklady pre udelenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti boli splnené, že výpoveď udelená navrhovateľke bola v súlade so zákonom a že pracovný pomer s navrhovateľkou bol riadne ukončený k poslednému dňu mesiaca február 2012. Odporca v predmetnom vyjadrení poprel všetky tvrdenia navrhovateľky a ňou uplatňované nároky, vrátane nároku navrhovateľky na náhradu mzdy, nakoľko podľa odporcu bol pracovný pomer riadne ukončený a naviac nie je možné od neho náhradu mzdy spravodlivo požadovať. Odporca sa domnieval, že napadnutý rozsudok je čo do časti zamietnutia návrhu v poriadku, riadne odôvodnený, skutkový stav veci riadne zistený a dôkazy riadne vykonané, prevedené a hodnotené. Podľa odporcu konanie pred súdom prvého stupňa nie je postihnuté žiadnou chybou, ktorá by založila odvolací dôvod alebo ktorá by spôsobovala zmätočnosť či nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Záverom písomného vyjadrenia uviedol, že nepozoruje vo svojom konaní žiadny rozpor s dobrými mravmi, nakoľko len využil zákonné právo a ukončil pracovný pomer s jednou so zamestnankýň, čím preukázateľne dosiahol zvýšenie efektivity. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietol a uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.) s odôvodnením, ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Predmetom konania v súdenej veci je určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola daná navrhovateľke rozhodnutím zo dňa 25.11.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer trvá ďalej a žiada o ďalšie zamestnanie, ako aj nárok na náhradu mzdy vo výške 1.675,34 mesačne brutto od 28.02.2012, t.j. od času, kedy oznámila odporcovi, že považuje výpoveď za neplatnú do času kedy odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci.
Kľúčovými námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní boli námietky identické ako v konaní pred súdom prvého stupňa, a to nadbytočnosť, nesplnenie ponukovej povinnosti a nedostatočné vymedzenie skutkového dôvodu výpovede.
Navrhovateľka nerozporuje, že práce ktoré vykonávala boli prerozdelené medzi pracovníkov, t.j. že jej pracovná pozícia bola zrušená. Namieta, že tento postup bol za cenu prijatia novej pracovníčky pani K., zvýšenia miezd minimálne p. L. a platenia odmien za služby spoločnosti XEROX CZECH REPUBLIC s.r.o. v prípade ktorom musí odvolací súd konštatovať, že nie je v kompetencii navrhovateľky posudzovať efektivitu práce zamestnávateľa, ani ním prijatých opatrení za účelom jej dosiahnutia, a takáto úvaha je vo vzťahu k naplneniu zákonnej podmienky o nadbytočnosti zamestnanca irelevantná. Pre posúdenie uplatneného nároku je relevantné, či sa v čase dania výpovede stala v dôsledku organizačných zmien nadbytočnou. Zamestnávateľ je oprávnený regulovať počet zamestnancov ako aj ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám ( rozsudok sp.zn. NS SR 3 Cdo 33/2008). Odporca zodpovedne pristupoval v konaní pred súdom prvého stupňa pri objasňovaní opatrení ktoré vykonal za účelom zvýšenia efektivity práce a prvostupňový súd dôsledne a podrobne vykonal odporcom navrhnuté dôkazy, z dokazovania ktorého vyvodil aj správny záver, že v dôsledku organizačných zmien sa navrhovateľka stala nadbytočnou. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, stav ktorý je daný vnútornými organizačnými zmenami ( rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 53/2010). Keďže pracovná pozícia navrhovateľky bola zrušená, nebola obnovená, jej náplň práce bola prerozdelená medzi ostatných zamestnancov, ktorí ju vykonávajú popri svojej pôvodnej náplni nemožno takýto postup zamestnávateľ sankcionovať vyslovením neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Bez možnosti privodiť na vec iný náhľad je aj námietka nesplnenia ponukovej povinnosti. Ponúknuť inú pre zamestnanca vhodnú prácu, ktorou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať ( rozsudok NS SR sp.zn. 4 Cdo 222/2009). Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že navrhovateľka nedisponovala potrebnými predpokladmi na obsadenie pozície Strategic Account Manager a na pozíciu Strategic Account Manager pre produkčné zariadenia, pretože tak ako vyplýva z pracovnej zmluvy a z jej dodatkov, navrhovateľka vykonávala u odporcu práce administratívneho charakteru, ktoré ju nekvalifikujú na výkon manažérskej pozície s ohľadom na kladené požiadavky a kvalifikačné predpoklady, a je nutné uzavrieť, že odporca nedisponoval v čase dania výpovede vhodnou prácou ktorú by mohla navrhovateľka vzhľadom ku svojej kvalifikácii vykonávať, a to ani po predchádzajúcej príprave.
Bez právneho významu je aj námietka navrhovateľky uplatnená v odvolaní smerujúca k spochybneniu dostatočnosti skutkového vymedzenia dôvodu výpovede. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa má pracovný pomer skončiť.( rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 124/2010). Dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo zrušenie pracovnej pozície, na ktorej vykonávala navrhovateľka svoju prácu pre zamestnávateľa. Takto vymedzený skutkový dôvod výpovede je dostatočne konkrétny, je nezameniteľný s iným dôvodom, ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť, vzhľadom na organizačné zmeny. Z obsahu odvolania je možné usúdiť, že navrhovateľka vidí neurčitosť skutkového vymedzenia v tom, že bližšie v zrušujúcom prejave neboli opísané okolnosti organizačných zmien. NS SR v rozhodnutí sp.zn. 1 M Cdo 2/2008 vyslovil, že...“skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná výpoveď zamestnancovi „..., o aký prípad sa v súdenej veci nejedná.
Za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, keď súd prvého stupňa nevykonal všetky navrhovateľkou navrhnuté dôkazy, pretože súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, resp. dôkazy nadbytočné.
V odvolaní navrhovateľka neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo, ktoré by nebol uvážil v dôsledku čoho odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje, s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p..
V časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. ako vecne nesprávny zmenil a priznal odporcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 3.825,39 €.
Súd prvého stupňa správne svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., správne priznal odporcovi náhradu trov konania a to trov právneho zastúpenia ako odmenu za 11 úkonov právnej služby a to príprava a prevzatie zo dňa 22.5.2012, vyjadrenie k návrhu zo dňa 25.05.2012, účasť na pojednávaní dňa 17.09.2012, písomné stanovisko odporcu zo dňa 11.10.2012, účasť na pojednávaní dňa 15.10.2012, 26.11.2012, vyjadrenie odporcu zo dňa 26.11.2012, účasť na pojednávaní dňa 11.02.2013, 25.03.2013, 29.04.2013, vyjadrenie odporcu zo dňa 22.03.2013, ale nesprávne určil odmenu za úkon právnej služby.
Podľa § 10 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb / ďalej len „vyhláška“ / ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.
Podľa 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami,
Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky , sa pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby z tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.
Vzhľadom na uplatnený petit určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola daná navrhovateľke rozhodnutím zo dňa 25.11.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer trvá ďalej a žiada o ďalšie zamestnanie, ako aj nárok na náhradu mzdy vo výške 1.675,34€ mesačne brutto od 28.02.2012, t.j. od času, kedy oznámila odporcovi, že považuje výpoveď za neplatnú do času kedy odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci a ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého je možné priznať náhradu mzdy za 9 mesiacov bolo potrebné určiť tarifnú hodnotu veci v zmysle § 10 ods. 3 vyhlášky, keďže navrhovateľ si uplatnil opakujúce plnenie za 9 mesiacov. Tarifná hodnota veci potom v zmysle § 10 ods. 3 citovanej vyhlášky predstavuje sumu 15.078,06€ / 9 x 1.675,34€ / a odmena za jeden úkon právnej služby § v zmysle 10 ods. 1 vyhlášky sumu 320,34€. Odmena za úkon právnej služby v spojení s ustanovením 11 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 3 vyhlášky predstavuje za rok 2012 sumu 339,90€ / 320,34€ + 19,56€ t.j. 1/3 zo sumy 58,69€ / a za rok 2013 sumu 340,36€ / 320,34€ + 20,02€ t.j. 1/3 zo sumy 60,07€ /.
Odmena za vyššie uvedené úkony právnej služby predstavuje potom aj s poukazom na § 15 písm. a) vyhlášky sumu 3.825,39€ / 7 x 339,90€ + 7 x 7,63 € režijný paušál + 4 x 340,36€ + 4 x 7,81 € režijný paušál /.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V danom prípade bol v odvolacom konaní úspešný odporca , ktorý v písomnom podaní - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky zo dňa 21.6.2013 podal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, ktoré mali spočívať v trovách právneho zastúpenia. Tieto ale vo vyššie uvedenej lehote od vyhlásenie rozsudku nevyčíslil a preto odvolací súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.