Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/53/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana

Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci žalobcu

Ing. J. U., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. P., advokátom v B., proti žalovanej D., so

sídlom v B., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. apríla 2008 č. k.

-204 určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovanej

zo 4. augusta 2005 je neplatná a pracovný pomer trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu mzdy 403 357 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

žalobu zamietol. Zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške

27 198 Sk na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania

rozhodol tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal. Súd prvého stupňa mal z vykonaného

dokazovania za preukázané, že žalobca pracoval u žalovanej v riadnom pracovnom pomere na

základe pracovnej zmluvy od 1. septembra 1996 ako samostatný odborný referent špecialista

na oddelení vnútornej kontroly. Listom zo 4. augusta 2005, ktorý bol žalobcovi doručený

5. augusta 2005, skončila žalovaná so žalobcom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu

nadbytočnosti v súvislosti s rozhodnutím generálneho riaditeľa z 2. augusta 2005 o znížení

stavu zamestnancov s tým, že pracovný pomer sa skončí uplynutím trojmesačnej výpovednej

doby dňom 30. novembra 2005. Túto výpoveď dala žalovaná žalobcovi v spojitosti

s transformáciou žalovanej ako zdravotnej poisťovne od 1. septembra 2005 na akciovú

spoločnosť podľa Vo vestníku úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou č. 4/2005 z 30. júna 2005 bolo uverejnené rozhodnutie o vydaní povolenia

žalovanej na vykonávanie verejného zdravotného poistenia so súhlasom na ustanovenie osôb

zodpovedných za výkon vnútornej kontroly pre PhDr. E. C., ktorá pracovala pôvodne so

žalobcom na oddelení vnútornej kontroly, a pre Ing. A. H., ktorá pôvodne pracovala ako

samostatný odborný referent špecialista na odbore ekonomiky, oddelenie poistného rozpočtu

a finančných operácií. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 31. augusta 2005 bola Ing. H.

zaradená vo funkcii samostatný odborný referent špecialista na útvar vnútornej kontroly

v rozsahu pracovnej náplne podľa ustanovenia Súd dospel

k skutkovému záveru, že aj po organizačnej zmene žalovanej k 1. septembru 2005 zostala

pôvodná pracovná náplň kontrolnej činnosti žalobcu, vykonávaná v rozsahu činnosti

oddelenia vnútornej kontroly, zachovaná aj v rámci novozriadeného útvaru vnútornej

kontroly, ku ktorej činnosti pribudla ako ďalšia činnosť – vypracovanie protokolu

o správnosti údajov o výpočte minimálnej miery platobnej schopnosti spoločnosti

a vysvetľujúcej správy, ktorá dovtedy nebola predmetom činnosti oddelenia vnútornej

kontroly ani oddelenia poistného rozpočtu a finančných operácií v rámci odboru ekonomiky.

Z týchto zistení vyvodil súd právny názor, že žalobca sa vzhľadom na ním vykonávaný druh

práce nestal v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočným, nakoľko žalovaná aj naďalej po

organizačnej zmene žalobcom vykonávaný druh práce potrebovala v plnom rozsahu; žalobe

na určenie neplatnosti výpovede preto vyhovel. Ďalej ustálil, že žalobcovi vznikol nárok na

náhradu mzdy od 14. decembra 2006, kedy bol žalovanej doručený žalobný návrh, ktorý súd

považoval za oznámenie, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko z obsahu spisu

nevyplýva, že žalobca tento právny úkon relevantným spôsobom urobil skôr. Súd priznal

žalobcovi náhradu mzdy (aj s prihliadnutím na žiadosť žalovanej v zmysle § 79 ods. 2

) za obdobie 9 mesiacov a ďalších 3 mesiacov, t.j. od 14. decembra 2006 do

14. decembra 2007 v plnom rozsahu s tým, že za ďalšie obdobie priemerný mesačný zárobok

krátil o výšku priznaného predčasného starobného dôchodku žalobcu. Celkovo tak priznal

žalobcovi náhradu mzdy vo výške 403 357 Sk a vo zvyšku uplatneného nárok na náhradu

mzdy žalobu zamietol. S poukazom na názor, že nárok na náhradu mzdy sa stáva splatným až

na základe rozhodnutia súdu, zamietol súd žalobu i v časti žalobcom uplatnených úrokov

z omeškania z náhrady mzdy. Náhradu trov konania súd žalovanej nepriznal, aj keď o ňu

požiadala, nakoľko žalobca (ktorý si náhradu trov konania neuplatnil) mal neúspech len

v nepatrnej časti ( ) Výrok o poplatkovej povinnosti žalovanej súd

odôvodnil ustanovením

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na základe odvolania žalovanej smerujúceho

proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa a odvolania žalobcu smerujúceho proti

zamietajúcej časti týkajúcej sa náhradu mzdy rozsudkom z 22. októbra 2009 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a žalovanej

nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd po doplnení dokazovania ustálil, že po

vykonaní organizačnej zmeny bol u žalovanej novovytvorený útvar vnútornej kontroly, na

ktorom síce opäť pracovali dvaja zamestnanci, a to PhDr. E. C. a Ing. A. H., ktorá však

neobsadila zrušené miesto žalobcu, ale plnila pre žalovanú nové úlohy, ktoré jej vyplývali zo

Po transformácii sa na útvar vnútornej kontroly dostala agenda

platobnej schopnosti zdravotnej poisťovne, preto bolo potrebné naň zaradiť zamestnanca

s ekonomickým zameraním. Odvolací súd zistil, že pracovná náplň PhDr. E. C. sa po

transformácii zmenila, keď jej pribudla ďalšia agenda (napr. sťažnosti), pričom hlavnou

pracovnou náplňou Ing. A. H. bola práve agenda súvisiaca s platobnou schopnosťou

zdravotnej poisťovne. Podľa odvolacieho súdu žalobca sa stal nadbytočným v priamej

príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, nakoľko žalobcom vykonávaný druh

práce kontrolnej činnosti (výkon a vyhodnocovanie vnútornej kontroly) zabezpečovala po

organizačnej zmene iba PhDr. C., keď Ing. H. vykonávala iný druh práce ako pôvodne

žalobca ( ). Odvolací súd uviedol, že o nadbytočnosti

žalobcu svedčilo i rozhodnutie generálneho riaditeľa z 2. augusta 2005, ktorým bol

s účinnosťou od 1. septembra 2005 znížený stav zamestnancov o 19 zamestnancov, pričom

ich pracovné miesta boli zrušené; medzi nimi bolo i pracovné miesto žalobcu. Zamestnanecká

rada nemala proti uvedenému rozhodnutiu generálneho riaditeľa žiadne výhrady a súhlasila

s rozviazaním pracovného pomeru s týmito zamestnancami. Odvolací súd zistil zo zoznamu

zamestnancov žalovanej, že k 31. augustu 2005 u nej pracovalo 52 zamestnancov a od 1.

septembra 2005 pracovalo 50 zamestnancov. Odvolací súd skúmal platnosť výpovede

i v zmysle , pričom zistil, že žalovaná si nesplnila svoju

ponukovú povinnosť, keď žalobcovi neponúkla inú pre neho vhodnú prácu, avšak túto

povinnosť si ani splniť nemohla, keďže bolo preukázané, že žiadnu vhodnú prácu pre žalobcu

nemala a v čase výpovede nedisponovala ani voľnými pracovnými miestami. Z týchto

dôvodov dospel k záveru, že žaloba dôvodná nebola, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal

s poukazom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer

trvá a tiež uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 13 389 € a k rukám jeho právneho zástupcu

trovy právneho zastúpenia 747,30 €. V dovolaní vytýkal správnosť skutkových zistení

odvolacieho súdu, keď uviedol, že jeho pracovné miesto (výkon a vyhodnocovanie vnútornej

kontroly) v skutočnosti zrušené nebolo, pretože toto pracovné zaradenie si v rámci útvaru

vnútornej kontroly aj po 1. septembri 2005 zachovalo ten istý počet zamestnancov ako v čase,

keď tam pôsobil. Argumentoval výpoveďou svedkyne PhDr. C. a dohodou o zmene pracovnej

zmluvy z 31. augusta 2005 uzatvorenej medzi Ing. H. a žalovanou, kde bola menovaná

zaradená na funkciu samostatný odborný referent špecialista (útvar vnútornej kontroly), čo

presne zodpovedalo jeho pracovnému zaradeniu. Zdôraznil, že žalovaná odôvodnila

skončenie pracovného pomeru zvýšením efektívnosti práce, ale nepreukázala príčinnú

súvislosť medzi touto organizačnou zmenou a jeho nadbytočnosťou. Nesúhlasil so záverom

odvolacieho súdu, že o nadbytočnosti žalobcu svedčí i absolútne zníženie počtu zamestnancov

u žalovanej, keďže nadbytočnosť nie je vôbec podmienená takýmto znížením. Mal za to, že

žalovanej sa nepodarilo v konaní preukázať ani príčinnú súvislosť medzi skončením

pracovného pomeru a plnením jej nových úloh (výpočtom minimálnej miery platobnej

neschopnosti zdravotnej poisťovne). V tejto súvislosti poukazoval na výpoveď svedkyne

PhDr. C., vo svetle ktorej malo byť nepravdivým tvrdenie žalovanej, že Ing. H. bola zaradená

na útvar vnútornej kontroly iba na plnenie úlohy sledovania platobnej neschopnosti. Taktiež

namietal, že nebolo nijako preukázané splnenie ponukovej povinnosti žalovanou a odvolací

súd sa uspokojil iba s jej tvrdeniami, pričom v rozhodnej dobe boli do kancelárie generálneho

riaditeľa prijímaní noví zamestnanci.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom ( ods.

1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ods.

1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru,

že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustnú proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( druhá veta ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vady uvedené v dovolateľ nenamietal a ich existencia v dovolacom

konaní nevyšla najavo.

Vychádzajúc z obsahu dovolania bolo potrebné uzavrieť, že dôvodnosť svojho

prípustného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu ( )

vyvodzoval žalobca z ustanovenia a , t. j. že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia

vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená

nebola.

Z obsahu dovolania treba vyvodiť, že žalobca videl túto vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/

) v tom, že odvolací súd z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia.

Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.

Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú

možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a

dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie ale

nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne

domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného

dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s

právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zvýrazniť)

prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a

odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá

veta ). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ).

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím

dôvodom v zmysle (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.

). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,

v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a

ods. 2 ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov.

Žalobca v dovolaní napádal i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm.

b) (ďalej len „“) uverejnenej pod č.

Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov

(pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158

z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl.

7 ods. 5 prednosť pred zákonmi.

Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje

( v znení neskorších predpisov) v príslušných

ustanoveniach, do ktorých sa premieta deklarované právo (a tieto ustanovenia

neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania

z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené). Táto

ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a

ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup

zamestnávateľa.

Z ustanovenia prvej vety vyplýva, že zamestnávateľ

môže dať zamestnancovi výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec

stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod

podľa (v znení účinnom v čase dania predmetnej

výpovede). Ustanovenie upravuje len jeden výpovedný

dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca.

Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce teda sú:

• existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o tejto zmene),

• nadbytočnosť zamestnanca,

• príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a

nadbytočnosťou zamestnanca.

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti

musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom,

a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými

organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje

zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak,

aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré

zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného

dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere

zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade

oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.

Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2

je (ďalšou) hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného

pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu. Podľa (v znení

účinnom v čase dania predmetnej výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné

porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný

pomer, iba vtedy, ak

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný

čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ

ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

Dovolací súd skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska právneho posúdenia

veci odvolacím súdom v zmysle len v rozsahu, ako ho vymedzil žalobca

vo svojom dovolaní, teda v otázke splnenia podmienok platnosti výpovede z dôvodu

organizačnej zmeny spočívajúcich v existencii organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti

zamestnanca a tiež povinnosti ponúknuť zamestnancovi, ktorému má byť daná výpoveď,

vhodnú prácu.

V prejednávanej veci bolo z vykonaného dokazovania doplneného odvolacím súdom

zistené, že žalovaná (presnejšie povedané: Ch., ktorej právnym nástupcom s pôvodným

obchodným menom A. je žalovaná) dala žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/

a to listom zo 4. augusta 2005, keď rozhodnutím generálneho riaditeľa

o organizačnej zmene z 2. augusta 2005 sa s účinnosťou od 1. septembra 2005 v súvislosti s

transformáciou právneho predchodcu žalovanej na akciovú spoločnosť znížil stav

zamestnancov a rušili sa pracovné miesta, pričom na oddelení vnútornej kontroly sa znížil

počet zamestnancov o jedného samostatného odborného referenta špecialistu na výkon a

vyhodnocovanie vnútornej kontroly, čo bolo práve pracovné miesto žalobcu. Na vnútornej

kontrole pracovali pred organizačnou zmenou dvaja zamestnanci, okrem žalobcu i PhDr. E.

C.. Po tejto organizačnej zmene pracovali na novovytvorenom útvare vnútornej kontroly síce

opäť dvaja zamestnanci, keď k PhDr. C. pribudla Ing. H., náplň práce PhDr. C. sa však

zmenila, rozšírila – pribudla jej aj ďalšia agenda, napr. sťažnosti, a Ing. H. neobsadila zrušené

miesto žalobcu, ale plnila nové úlohy vyplývajúce žalovanej zo

spočívajúce v sledovaní platobnej schopnosti žalovanej. Pretože žalobcom vykonávaný druh

práce (výkon a vyhodnocovanie vnútornej kontroly) zabezpečovala po organizačnej zmene už

len PhDr. C. a Ing. H. vykonávala iný druh práce ako pôvodne žalobca, odvolací súd správne

uzavrel, že žalobca sa stal nadbytočným v dôsledku prijatej organizačnej zmeny. Aj keď to

v napadnutom rozhodnutí nie je výslovne uvedené, organizačnou zmenou tu mal odvolací súd

nepochybne na mysli zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšenia efektívnosti práce, ktoré

sa uskutočnilo v súvislosti s transformáciou právneho predchodcu žalovanej a nie zmenu úloh

zamestnávateľa. Vyplýva to predovšetkým z toho, že k záveru o nadbytočnosti žalobcu dospel

odvolací súd na základe zistenia, že PhDr. C. vykonávala po organizačnej zmene (na rozdiel

od Ing. H.) i pôvodnú prácu žalobcu, čo jednoznačne predstavuje zvýšenie efektívnosti práce.

Dovolací súd sa preto stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že nadbytočnosť žalobcu

nastala v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou spočívajúcou

v racionalizácii práce (rozhodnutím zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov).

Treba však prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, že nadbytočnosť zamestnanca nie je

podmienená absolútnym znížením počtu zamestnancov; preto názor (argumentácia)

odvolacieho súdu, že táto skutočnosť sama osebe svedčí o nadbytočnosti žalobcu, neobstojí.

Vzhľadom však na vyššie uvedený záver o nadbytočnosti žalobcu vyvodený z iných

skutočností, je táto námietka žalobcu nepodstatnou /bez právneho dopadu/. Pre úplnosť ešte

dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

za účelom konkretizácie druhu práce vykonávanej Ing. H. po organizačnej zmene analytickú,

metodickú a kontrolnú činnosť v realizácii prostriedkov zdravotného poistenia, jedná sa len

o zrejmú nesprávnosť, čo jasne vyplýva už aj z toho, že predtým v odôvodnení viackrát

správne uviedol, že sa venovala len sledovaniu platobnej schopnosti žalovanej.

Neopodstatnenou je napokon i námietka žalobcu o nepreukázaní splnenia ponukovej

povinnosti zamestnávateľa. Vychádzajúc z listinných dôkazov predložených tak žalobcom

ako aj žalovanou, súd prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k rovnakému skutkovému záveru,

a to že zamestnávateľ v čase výpovede nedisponoval nijakými voľnými pracovnými

miestami. Keďže v konaní bolo preukázané, že zamestnávateľ nemal žiadnu možnosť žalobcu

ďalej zamestnávať, je potom logickým i právny záver odvolacieho súdu o platnosti výpovede

z hľadiska podmienok podľa .

Z týchto záverov vyplynulo, že žalobca napadol dovolaním vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Keďže neboli v konaní zistené vady uvedené v a konanie nie

je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1

).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5

v spojení s , a V dovolacom konaní úspešnej

žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože nepodala návrh na uloženie

tejto povinnosti (zjavne z dôvodu, že jej žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta