Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)ccc/381754.e6a7b8.pdf
PDF · 138.37 KB
No categories available
1Cdo/53/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana
Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci žalobcu
Ing. J. U., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. P., advokátom v B., proti žalovanej D., so
sídlom v B., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27C 115/2006, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2009, sp. zn. 6Co 269/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. apríla 2008 č. k.
27C 115/2006-204 určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovanej
zo 4. augusta 2005 je neplatná a pracovný pomer trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy 403 357 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
žalobu zamietol. Zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške
27 198 Sk na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že žalobca pracoval u žalovanej v riadnom pracovnom pomere na
základe pracovnej zmluvy od 1. septembra 1996 ako samostatný odborný referent špecialista
na oddelení vnútornej kontroly. Listom zo 4. augusta 2005, ktorý bol žalobcovi doručený
5. augusta 2005, skončila žalovaná so žalobcom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu
nadbytočnosti v súvislosti s rozhodnutím generálneho riaditeľa z 2. augusta 2005 o znížení
stavu zamestnancov s tým, že pracovný pomer sa skončí uplynutím trojmesačnej výpovednej
doby dňom 30. novembra 2005. Túto výpoveď dala žalovaná žalobcovi v spojitosti
s transformáciou žalovanej ako zdravotnej poisťovne od 1. septembra 2005 na akciovú
spoločnosť podľa zákona č. 581/2004 Z. z. Vo vestníku úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou č. 4/2005 z 30. júna 2005 bolo uverejnené rozhodnutie o vydaní povolenia
žalovanej na vykonávanie verejného zdravotného poistenia so súhlasom na ustanovenie osôb
zodpovedných za výkon vnútornej kontroly pre PhDr. E. C., ktorá pracovala pôvodne so
žalobcom na oddelení vnútornej kontroly, a pre Ing. A. H., ktorá pôvodne pracovala ako
samostatný odborný referent špecialista na odbore ekonomiky, oddelenie poistného rozpočtu
a finančných operácií. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 31. augusta 2005 bola Ing. H.
zaradená vo funkcii samostatný odborný referent špecialista na útvar vnútornej kontroly
v rozsahu pracovnej náplne podľa ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z. z. Súd dospel
k skutkovému záveru, že aj po organizačnej zmene žalovanej k 1. septembru 2005 zostala
pôvodná pracovná náplň kontrolnej činnosti žalobcu, vykonávaná v rozsahu činnosti
oddelenia vnútornej kontroly, zachovaná aj v rámci novozriadeného útvaru vnútornej
kontroly, ku ktorej činnosti pribudla ako ďalšia činnosť – vypracovanie protokolu
o správnosti údajov o výpočte minimálnej miery platobnej schopnosti spoločnosti
a vysvetľujúcej správy, ktorá dovtedy nebola predmetom činnosti oddelenia vnútornej
kontroly ani oddelenia poistného rozpočtu a finančných operácií v rámci odboru ekonomiky.
Z týchto zistení vyvodil súd právny názor, že žalobca sa vzhľadom na ním vykonávaný druh
práce nestal v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočným, nakoľko žalovaná aj naďalej po
organizačnej zmene žalobcom vykonávaný druh práce potrebovala v plnom rozsahu; žalobe
na určenie neplatnosti výpovede preto vyhovel. Ďalej ustálil, že žalobcovi vznikol nárok na
náhradu mzdy od 14. decembra 2006, kedy bol žalovanej doručený žalobný návrh, ktorý súd
považoval za oznámenie, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko z obsahu spisu
nevyplýva, že žalobca tento právny úkon relevantným spôsobom urobil skôr. Súd priznal
žalobcovi náhradu mzdy (aj s prihliadnutím na žiadosť žalovanej v zmysle § 79 ods. 2
Zákonníka práce) za obdobie 9 mesiacov a ďalších 3 mesiacov, t.j. od 14. decembra 2006 do
14. decembra 2007 v plnom rozsahu s tým, že za ďalšie obdobie priemerný mesačný zárobok
krátil o výšku priznaného predčasného starobného dôchodku žalobcu. Celkovo tak priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 403 357 Sk a vo zvyšku uplatneného nárok na náhradu
mzdy žalobu zamietol. S poukazom na názor, že nárok na náhradu mzdy sa stáva splatným až
na základe rozhodnutia súdu, zamietol súd žalobu i v časti žalobcom uplatnených úrokov
z omeškania z náhrady mzdy. Náhradu trov konania súd žalovanej nepriznal, aj keď o ňu
požiadala, nakoľko žalobca (ktorý si náhradu trov konania neuplatnil) mal neúspech len
v nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O.s.p.) Výrok o poplatkovej povinnosti žalovanej súd
odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na základe odvolania žalovanej smerujúceho
proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa a odvolania žalobcu smerujúceho proti
zamietajúcej časti týkajúcej sa náhradu mzdy rozsudkom z 22. októbra 2009 sp. zn.
6Co 269/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd po doplnení dokazovania ustálil, že po
vykonaní organizačnej zmeny bol u žalovanej novovytvorený útvar vnútornej kontroly, na
ktorom síce opäť pracovali dvaja zamestnanci, a to PhDr. E. C. a Ing. A. H., ktorá však
neobsadila zrušené miesto žalobcu, ale plnila pre žalovanú nové úlohy, ktoré jej vyplývali zo
zákona č. 581/2004 Z. z. Po transformácii sa na útvar vnútornej kontroly dostala agenda
platobnej schopnosti zdravotnej poisťovne, preto bolo potrebné naň zaradiť zamestnanca
s ekonomickým zameraním. Odvolací súd zistil, že pracovná náplň PhDr. E. C. sa po
transformácii zmenila, keď jej pribudla ďalšia agenda (napr. sťažnosti), pričom hlavnou
pracovnou náplňou Ing. A. H. bola práve agenda súvisiaca s platobnou schopnosťou
zdravotnej poisťovne. Podľa odvolacieho súdu žalobca sa stal nadbytočným v priamej
príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, nakoľko žalobcom vykonávaný druh
práce kontrolnej činnosti (výkon a vyhodnocovanie vnútornej kontroly) zabezpečovala po
organizačnej zmene iba PhDr. C., keď Ing. H. vykonávala iný druh práce ako pôvodne
žalobca (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Odvolací súd uviedol, že o nadbytočnosti
žalobcu svedčilo i rozhodnutie generálneho riaditeľa z 2. augusta 2005, ktorým bol
s účinnosťou od 1. septembra 2005 znížený stav zamestnancov o 19 zamestnancov, pričom
ich pracovné miesta boli zrušené; medzi nimi bolo i pracovné miesto žalobcu. Zamestnanecká
rada nemala proti uvedenému rozhodnutiu generálneho riaditeľa žiadne výhrady a súhlasila
s rozviazaním pracovného pomeru s týmito zamestnancami. Odvolací súd zistil zo zoznamu
zamestnancov žalovanej, že k 31. augustu 2005 u nej pracovalo 52 zamestnancov a od 1.
septembra 2005 pracovalo 50 zamestnancov. Odvolací súd skúmal platnosť výpovede
i v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom zistil, že žalovaná si nesplnila svoju
ponukovú povinnosť, keď žalobcovi neponúkla inú pre neho vhodnú prácu, avšak túto
povinnosť si ani splniť nemohla, keďže bolo preukázané, že žiadnu vhodnú prácu pre žalobcu
nemala a v čase výpovede nedisponovala ani voľnými pracovnými miestami. Z týchto
dôvodov dospel k záveru, že žaloba dôvodná nebola, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal
s poukazom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer
trvá a tiež uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 13 389 € a k rukám jeho právneho zástupcu
trovy právneho zastúpenia 747,30 €. V dovolaní vytýkal správnosť skutkových zistení
odvolacieho súdu, keď uviedol, že jeho pracovné miesto (výkon a vyhodnocovanie vnútornej
kontroly) v skutočnosti zrušené nebolo, pretože toto pracovné zaradenie si v rámci útvaru
vnútornej kontroly aj po 1. septembri 2005 zachovalo ten istý počet zamestnancov ako v čase,
keď tam pôsobil. Argumentoval výpoveďou svedkyne PhDr. C. a dohodou o zmene pracovnej
zmluvy z 31. augusta 2005 uzatvorenej medzi Ing. H. a žalovanou, kde bola menovaná
zaradená na funkciu samostatný odborný referent špecialista (útvar vnútornej kontroly), čo
presne zodpovedalo jeho pracovnému zaradeniu. Zdôraznil, že žalovaná odôvodnila
skončenie pracovného pomeru zvýšením efektívnosti práce, ale nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi touto organizačnou zmenou a jeho nadbytočnosťou. Nesúhlasil so záverom
odvolacieho súdu, že o nadbytočnosti žalobcu svedčí i absolútne zníženie počtu zamestnancov
u žalovanej, keďže nadbytočnosť nie je vôbec podmienená takýmto znížením. Mal za to, že
žalovanej sa nepodarilo v konaní preukázať ani príčinnú súvislosť medzi skončením
pracovného pomeru a plnením jej nových úloh (výpočtom minimálnej miery platobnej
neschopnosti zdravotnej poisťovne). V tejto súvislosti poukazoval na výpoveď svedkyne
PhDr. C., vo svetle ktorej malo byť nepravdivým tvrdenie žalovanej, že Ing. H. bola zaradená
na útvar vnútornej kontroly iba na plnenie úlohy sledovania platobnej neschopnosti. Taktiež
namietal, že nebolo nijako preukázané splnenie ponukovej povinnosti žalovanou a odvolací
súd sa uspokojil iba s jej tvrdeniami, pričom v rozhodnej dobe boli do kancelárie generálneho
riaditeľa prijímaní noví zamestnanci.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods.
1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.
1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustnú proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vady uvedené v § 237 O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existencia v dovolacom
konaní nevyšla najavo.
Vychádzajúc z obsahu dovolania bolo potrebné uzavrieť, že dôvodnosť svojho
prípustného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
vyvodzoval žalobca z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., t. j. že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia
vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená
nebola.
Z obsahu dovolania treba vyvodiť, že žalobca videl túto vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) v tom, že odvolací súd z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia.
Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.
Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú
možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a
dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie ale
nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne
domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s
právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zvýrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a
odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá
veta O.s.p.). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.).
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.
5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,
v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a
ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané
súdmi nižších stupňov.
Žalobca v dovolaní napádal i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.
Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov
(pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158
z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl.
7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.
Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje
Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v príslušných
ustanoveniach, do ktorých sa premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia
neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania
z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené). Táto
ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a
ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup
zamestnávateľa.
Z ustanovenia § 61 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec
stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania predmetnej
výpovede). Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný
dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca.
Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce teda sú:
• existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o tejto zmene),
• nadbytočnosť zamestnanca,
• príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca.
O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti
musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom,
a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými
organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje
zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak,
aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré
zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného
dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere
zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade
oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.
Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2
Zákonníka práce je (ďalšou) hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného
pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce (v znení
účinnom v čase dania predmetnej výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný
pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný
čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ
ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Dovolací súd skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska právneho posúdenia
veci odvolacím súdom v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. len v rozsahu, ako ho vymedzil žalobca
vo svojom dovolaní, teda v otázke splnenia podmienok platnosti výpovede z dôvodu
organizačnej zmeny spočívajúcich v existencii organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti
zamestnanca a tiež povinnosti ponúknuť zamestnancovi, ktorému má byť daná výpoveď,
vhodnú prácu.
V prejednávanej veci bolo z vykonaného dokazovania doplneného odvolacím súdom
zistené, že žalovaná (presnejšie povedané: Ch., ktorej právnym nástupcom s pôvodným
obchodným menom A. je žalovaná) dala žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce a to listom zo 4. augusta 2005, keď rozhodnutím generálneho riaditeľa
o organizačnej zmene z 2. augusta 2005 sa s účinnosťou od 1. septembra 2005 v súvislosti s
transformáciou právneho predchodcu žalovanej na akciovú spoločnosť znížil stav
zamestnancov a rušili sa pracovné miesta, pričom na oddelení vnútornej kontroly sa znížil
počet zamestnancov o jedného samostatného odborného referenta špecialistu na výkon a
vyhodnocovanie vnútornej kontroly, čo bolo práve pracovné miesto žalobcu. Na vnútornej
kontrole pracovali pred organizačnou zmenou dvaja zamestnanci, okrem žalobcu i PhDr. E.
C.. Po tejto organizačnej zmene pracovali na novovytvorenom útvare vnútornej kontroly síce
opäť dvaja zamestnanci, keď k PhDr. C. pribudla Ing. H., náplň práce PhDr. C. sa však
zmenila, rozšírila – pribudla jej aj ďalšia agenda, napr. sťažnosti, a Ing. H. neobsadila zrušené
miesto žalobcu, ale plnila nové úlohy vyplývajúce žalovanej zo zákona č. 581/2004 Z. z.
spočívajúce v sledovaní platobnej schopnosti žalovanej. Pretože žalobcom vykonávaný druh
práce (výkon a vyhodnocovanie vnútornej kontroly) zabezpečovala po organizačnej zmene už
len PhDr. C. a Ing. H. vykonávala iný druh práce ako pôvodne žalobca, odvolací súd správne
uzavrel, že žalobca sa stal nadbytočným v dôsledku prijatej organizačnej zmeny. Aj keď to
v napadnutom rozhodnutí nie je výslovne uvedené, organizačnou zmenou tu mal odvolací súd
nepochybne na mysli zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšenia efektívnosti práce, ktoré
sa uskutočnilo v súvislosti s transformáciou právneho predchodcu žalovanej a nie zmenu úloh
zamestnávateľa. Vyplýva to predovšetkým z toho, že k záveru o nadbytočnosti žalobcu dospel
odvolací súd na základe zistenia, že PhDr. C. vykonávala po organizačnej zmene (na rozdiel
od Ing. H.) i pôvodnú prácu žalobcu, čo jednoznačne predstavuje zvýšenie efektívnosti práce.
Dovolací súd sa preto stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že nadbytočnosť žalobcu
nastala v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou spočívajúcou
v racionalizácii práce (rozhodnutím zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov).
Treba však prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, že nadbytočnosť zamestnanca nie je
podmienená absolútnym znížením počtu zamestnancov; preto názor (argumentácia)
odvolacieho súdu, že táto skutočnosť sama osebe svedčí o nadbytočnosti žalobcu, neobstojí.
Vzhľadom však na vyššie uvedený záver o nadbytočnosti žalobcu vyvodený z iných
skutočností, je táto námietka žalobcu nepodstatnou /bez právneho dopadu/. Pre úplnosť ešte
dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
za účelom konkretizácie druhu práce vykonávanej Ing. H. po organizačnej zmene analytickú,
metodickú a kontrolnú činnosť v realizácii prostriedkov zdravotného poistenia, jedná sa len
o zrejmú nesprávnosť, čo jasne vyplýva už aj z toho, že predtým v odôvodnení viackrát
správne uviedol, že sa venovala len sledovaniu platobnej schopnosti žalovanej.
Neopodstatnenou je napokon i námietka žalobcu o nepreukázaní splnenia ponukovej
povinnosti zamestnávateľa. Vychádzajúc z listinných dôkazov predložených tak žalobcom
ako aj žalovanou, súd prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k rovnakému skutkovému záveru,
a to že zamestnávateľ v čase výpovede nedisponoval nijakými voľnými pracovnými
miestami. Keďže v konaní bolo preukázané, že zamestnávateľ nemal žiadnu možnosť žalobcu
ďalej zamestnávať, je potom logickým i právny záver odvolacieho súdu o platnosti výpovede
z hľadiska podmienok podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
Z týchto záverov vyplynulo, že žalobca napadol dovolaním vecne správny rozsudok
odvolacieho súdu. Keďže neboli v konaní zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie
je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1
O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5
v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej
žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože nepodala návrh na uloženie
tejto povinnosti (zjavne z dôvodu, že jej žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta