Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
7c6161ea3bab212d6fadaf227d144b579a9afbfcac1af2b0bf3f862a49e37416.pdf
PDF · 18.83 MB
No categories available
4 Cdo 79/96
Legal thesis Official
Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.
Za predchádzajúcu prípravu zamestnanca k výkonu práce podľa § 46 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce nemožno považovať takú prípravu, ktorá by bola neúmerne časovo náročná alebo nákladná.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. 10. 1996, sp. zn. 4 Cdo 79/96.)
Žalobkyňa sa žalobou podanou na Okresnom súde v Ž. 20. 5. 1993 domáhala určenia neplatnosti výpovede žalovaného z 21. 4. 1993 z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, pre nesplnenie jeho ponukovej povinnosti vhodnej práce.
Okresný súd v Ž. rozsudkom z 29. 3. 1995, č. k. 12 C 745/93-105 určil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného pod
la § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, doručenej žalobkyni 22. 4. 1993, je neplatné. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 3941 Sk trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by sa žalobkyňa v dôsledku organizačnej zmeny vykonanej na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v B. č. 24/1993 stala nadbytočnou a že by žalovaný ju nemal možnosť ďalej zamestnávať. V dôsledku nesplnenia hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 46 ods. 2 Zák. práce, žalobe vyhovel.
Krajský súd v B. B. na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 16. 11. 1995, sp. zn. 17 Co 3504/95, rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po doplnení dokazovania odvolací súd, na rozdiel od záverov okresného súdu, mal preukázané splnenie všetkých podmienok platnosti predmetnej výpovede, vrátane podmienky stanovenej v § 46 ods. 23 Zák. práce. V odôvodnení rozsudku uviedol, že postup žalovaného bol v danom prípade zákonné, lebo na základe organizačnej zmeny došlo k zániku oddelenia, na ktorom žalobkyňa vykonávala prácu a v tejto súvislosti aj k zrušeniu jej pracovného miesta, čím sa žalobkyňa stala nadbytočnou, a preto rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce bolo dôvodné. Vychádzal z toho, že žalovaný nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nakoľko v súvislosti s organizačnou zmenou došlo k zníženiu celkového počtu zamestnancov.
Žalobkyňa podala proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie a žiadala, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Trvala na tom, že žalovaný nepreukázal, že by sa v dôsledku organizačných zmien stala nadbytočnou a že by ju žalovaný nemal možnosť ďalej zamestnávať.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že rozsudok krajského súdu je správny.
Najvyšší súd po prejednaní dovolania a preskúmaní rozsudku krajského súdu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.
Podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamest-
nancov za účelom zvýšenia efektivnosti práce alebo o iných organizačných zmenách.
O nadbytočnosti zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zamestnávateľ nie je viazaný zákonným obmedzením v tom, s ktorým konkrétnym zamestnancom rozviaže pracovný pomer. O výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať.
Dovolací súd z vykonaného dokazovania dospel k zhodnému záveru ako odvolací súd, že u žalovaného došlo k organizačnej zmene rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v B. z 26. 3. 1993 č. 24/1993, ktorým sa zmenila organizačná štruktúra mestského úradu majúca za následok zrušenie majetkového oddelenia, na ktorom žalobkyňa vykonávala prácu samostatnej odbornej referentky ako aj k zrušeniu tohto žalobkyňou vykonávaného funkčného miesta. Preto bola splnená jedna z podmienok pre rozviazanie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce. Záver krajského súdu v tomto smere zodpovedá zistenému skutkovému stavu a jeho posúdenie po právnej stránke je správne.
Dovolací súd však zistil, že krajský súd nepostupoval správne pri posudzovaní splnenia ďalšej podmienky pre platnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou vyplývajúcej z ustanovenia § 46 ods. 2 Zák. práce, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania nesvedčia pre záver, že bola splnená aj táto podmienka.
Podľa § 46 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, pokiaľ nejde o výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak nemá možnosť ho ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave alebo ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, alebo v jeho bydlisku, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, pričom splnenie tejto povinnosti ešte pred daním výpovede musí preukázať zamestnávateľ.
Medzi účastníkmi je nesporné, že žalovaný pred daním predmetnej výpovede neponúkol žalobkyni pracovné miesto z dôvodu, ako sám uvádza, že voľné pracovné miesto nemal. V konaní však nebolo dostatočným spôsobom zistené, či skutočne žalovaný v čase dania výpovede žalobkyni nemal pre ňu voľné pracovné miesto a či teda vo vzťahu k žalobkyni mal splniť ponukovú povinnosť v zmysle § 46 ods. 2 Zák. práce. Len z tej skutočnosti, že po organizačnej zmene došlo k zníženiu celkového počtu zamestnancov, nemožno vyvodiť záver, ako to nesprávne urobil odvolací súd, že u žalovaného voľné pracovné miesto nebolo, v dôsledku čoho ani žalovanému ponuková povinnosť neexistujúceho pracovného miesta nevznikla. Pri skúmaní splnenia tejto ponukovej povinnosti odvolací súd vychádza len z tvrdenia žalovaného, resp. primátora mesta, pričom sa vôbec nevyporiadal s tvrdeniami žalobkyne o pracovných miestach, ktoré mali byť voľné v čase predmetnej výpovede, ktoré špecifikovala viackrát na pojednávaní pred súdom a ani iným spôsobom si tvrdenia žalovaného v tomto smere nepreveril, napr. prehľadom zamestnancov podľa organizačnej štruktúry pred a po organizačnej zmene, pracovnými zmluvami prijatých zamestnancov v čase výpovede, stanovenými predpokladmi a požiadavkami pre výkon voľných pracovných miest a pod. Nechal bez povšimnutia aj samotnú výpoveď žalovaného, podľa ktorej pred výpoveďou danou žalobkyni, prijali dve zamestnankyne na verejnoprospesné práce. I keď žalovaný v tejto súvislosti tvrdil, že išlo o pracovné pomery uzavreté na dobu určitú, pravdivosť tohto tvrdenia nebola žalovaným žiadnymi dôkazmi doložená. Taktiež nebolo zistené, či žalobkyňa skutočne nesplňala predpoklady na pracovné miesta, ktoré boli obsadené novoprijatými zamestnancami, ako to vo svojej výpovedi uviedol primátor mesta a či by tieto naozaj nemohla vykonávať ani po predchádzajúcej príprave, resp. či by táto predchádzajúca príprava bola neúmerne časovo alebo z hľadiska nákladov náročná, kedy by sa už nejednalo o prípravu na výkon náhradnej práce, ale o získavanie novej kvalifikácie.
Z uvedeného vyplýva, že záver krajského súdu o splnení si povin-
nosti vyplývajúcej pre žalovaného z ustanovenia § 46 ods. 2 Zák. práce, je bez doplnenia dokazovania v naznačenom smere a dôsledného zistenia uvedených rozhodných skutočností, predčasný, preto Najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 243b ods. 1, 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Pre odvolací súd je právny názor dovolacieho súdu záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).