Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4 Cdo 79/96

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.

Za predchádzajúcu prípravu zamestnanca k výkonu práce podľa nemožno považovať takú prípravu, ktorá by bola neúmerne časovo náročná alebo nákladná.

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. 10. 1996, sp. zn. .)

Žalobkyňa sa žalobou podanou na Okresnom súde v Ž. 20. 5. 1993 domáhala určenia neplatnosti výpovede žalovaného z 21. 4. 1993 z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, pre nesplnenie jeho ponukovej povinnosti vhodnej práce.

Okresný súd v Ž. rozsudkom z 29. 3. 1995, č. k. -105 určil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného pod

la § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, doručenej žalobkyni 22. 4. 1993, je neplatné. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 3941 Sk trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by sa žalobkyňa v dôsledku organizačnej zmeny vykonanej na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v B. č. 24/1993 stala nadbytočnou a že by žalovaný ju nemal možnosť ďalej zamestnávať. V dôsledku nesplnenia hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 46 ods. 2 Zák. práce, žalobe vyhovel.

Krajský súd v B. B. na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 16. 11. 1995, sp. zn. , rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po doplnení dokazovania odvolací súd, na rozdiel od záverov okresného súdu, mal preukázané splnenie všetkých podmienok platnosti predmetnej výpovede, vrátane podmienky stanovenej v § 46 ods. 23 Zák. práce. V odôvodnení rozsudku uviedol, že postup žalovaného bol v danom prípade zákonné, lebo na základe organizačnej zmeny došlo k zániku oddelenia, na ktorom žalobkyňa vykonávala prácu a v tejto súvislosti aj k zrušeniu jej pracovného miesta, čím sa žalobkyňa stala nadbytočnou, a preto rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce bolo dôvodné. Vychádzal z toho, že žalovaný nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nakoľko v súvislosti s organizačnou zmenou došlo k zníženiu celkového počtu zamestnancov.

Žalobkyňa podala proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie a žiadala, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Trvala na tom, že žalovaný nepreukázal, že by sa v dôsledku organizačných zmien stala nadbytočnou a že by ju žalovaný nemal možnosť ďalej zamestnávať.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že rozsudok krajského súdu je správny.

Najvyšší súd po prejednaní dovolania a preskúmaní rozsudku krajského súdu podľa dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.

Podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamest-

nancov za účelom zvýšenia efektivnosti práce alebo o iných organizačných zmenách.

O nadbytočnosti zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zamestnávateľ nie je viazaný zákonným obmedzením v tom, s ktorým konkrétnym zamestnancom rozviaže pracovný pomer. O výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať.

Dovolací súd z vykonaného dokazovania dospel k zhodnému záveru ako odvolací súd, že u žalovaného došlo k organizačnej zmene rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v B. z 26. 3. 1993 č. 24/1993, ktorým sa zmenila organizačná štruktúra mestského úradu majúca za následok zrušenie majetkového oddelenia, na ktorom žalobkyňa vykonávala prácu samostatnej odbornej referentky ako aj k zrušeniu tohto žalobkyňou vykonávaného funkčného miesta. Preto bola splnená jedna z podmienok pre rozviazanie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce. Záver krajského súdu v tomto smere zodpovedá zistenému skutkovému stavu a jeho posúdenie po právnej stránke je správne.

Dovolací súd však zistil, že krajský súd nepostupoval správne pri posudzovaní splnenia ďalšej podmienky pre platnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou vyplývajúcej z ustanovenia § 46 ods. 2 Zák. práce, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania nesvedčia pre záver, že bola splnená aj táto podmienka.

Podľa § 46 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, pokiaľ nejde o výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak nemá možnosť ho ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave alebo ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, alebo v jeho bydlisku, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, pričom splnenie tejto povinnosti ešte pred daním výpovede musí preukázať zamestnávateľ.

Medzi účastníkmi je nesporné, že žalovaný pred daním predmetnej výpovede neponúkol žalobkyni pracovné miesto z dôvodu, ako sám uvádza, že voľné pracovné miesto nemal. V konaní však nebolo dostatočným spôsobom zistené, či skutočne žalovaný v čase dania výpovede žalobkyni nemal pre ňu voľné pracovné miesto a či teda vo vzťahu k žalobkyni mal splniť ponukovú povinnosť v zmysle § 46 ods. 2 Zák. práce. Len z tej skutočnosti, že po organizačnej zmene došlo k zníženiu celkového počtu zamestnancov, nemožno vyvodiť záver, ako to nesprávne urobil odvolací súd, že u žalovaného voľné pracovné miesto nebolo, v dôsledku čoho ani žalovanému ponuková povinnosť neexistujúceho pracovného miesta nevznikla. Pri skúmaní splnenia tejto ponukovej povinnosti odvolací súd vychádza len z tvrdenia žalovaného, resp. primátora mesta, pričom sa vôbec nevyporiadal s tvrdeniami žalobkyne o pracovných miestach, ktoré mali byť voľné v čase predmetnej výpovede, ktoré špecifikovala viackrát na pojednávaní pred súdom a ani iným spôsobom si tvrdenia žalovaného v tomto smere nepreveril, napr. prehľadom zamestnancov podľa organizačnej štruktúry pred a po organizačnej zmene, pracovnými zmluvami prijatých zamestnancov v čase výpovede, stanovenými predpokladmi a požiadavkami pre výkon voľných pracovných miest a pod. Nechal bez povšimnutia aj samotnú výpoveď žalovaného, podľa ktorej pred výpoveďou danou žalobkyni, prijali dve zamestnankyne na verejnoprospesné práce. I keď žalovaný v tejto súvislosti tvrdil, že išlo o pracovné pomery uzavreté na dobu určitú, pravdivosť tohto tvrdenia nebola žalovaným žiadnymi dôkazmi doložená. Taktiež nebolo zistené, či žalobkyňa skutočne nesplňala predpoklady na pracovné miesta, ktoré boli obsadené novoprijatými zamestnancami, ako to vo svojej výpovedi uviedol primátor mesta a či by tieto naozaj nemohla vykonávať ani po predchádzajúcej príprave, resp. či by táto predchádzajúca príprava bola neúmerne časovo alebo z hľadiska nákladov náročná, kedy by sa už nejednalo o prípravu na výkon náhradnej práce, ale o získavanie novej kvalifikácie.

Z uvedeného vyplýva, že záver krajského súdu o splnení si povin-

nosti vyplývajúcej pre žalovaného z ustanovenia Zák. práce, je bez doplnenia dokazovania v naznačenom smere a dôsledného zistenia uvedených rozhodných skutočností, predčasný, preto Najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa , zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Pre odvolací súd je právny názor dovolacieho súdu záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania ( ).