Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/124/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Milana Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci žalobcu J. F., bývajúceho v N., zastúpeného JUDr. P. K., advokátom v N., proti

žalovanému V., so sídlom v N., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,

vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2010, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi

náhradu trov dovolacieho konania v sume 74,61 € do rúk alebo na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. P. K., advokáta so sídlom v N..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z 10. novembra 2009 č. k.

-59 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď daná mu

rozhodnutím žalovaného z 23. marca 2009 pod zn. OES/Zá/09/4 podľa § 63 ods. 1 písm. b/

je neplatná. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní vo

veci samej vychádzal z ustanovení , a

a dospel k záveru, že žalovaný výpovedný dôvod – skončenie pracovného pomeru z dôvodu

organizačných zmien spočívajúcich v nadbytočnosti žalobcu dostatočne špecifikoval, keď

citoval (označil) i príslušné zákonné ustanovenie. Nestotožnil sa preto s argumentáciou

žalobcu, že výpoveď je neplatná, lebo trpí formálno-právnymi vadami a je nepreskúmateľná.

Podľa súdu prvého stupňa podmienkou platnosti výpovede nie je presná špecifikácia

rozhodnutia predstavenstva, i keď na toto rozhodnutie predmetná výpoveď poukazuje.

Zároveň zdôraznil, že žalovaný prijal rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov, poukážuc na

zápis č. 8 z riadneho zasadnutia predstavenstva žalovaného z 25. júla 2008 s tým, že z

obsahu bodov 5 až 8 jednoznačne vyplýva, že žalovaný bol nútený pristúpiť k zníženiu stavu

zamestnancov a že táto skutočnosť viedla k nadbytočnosti žalobcu a tento dôvod bol

výpovedným dôvodom podľa ustanovenia . Súd prvého

stupňa uzavrel, že výpoveď daná žalobcovi netrpí formálno-právnymi ani hmotno-právnymi

vadami, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a preto je platná. Úspešnému

žalovanému náhradu trov konania súd nepriznal, pretože si ju neuplatnil.

Krajský súd v Nitre (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. februára

2010 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že výpoveď

žalovaného daná žalobcovi rozhodnutím z 23. marca 2009 pod zn. OES/Zá/09/4 podľa § 63

ods. 1 písm. b/ je neplatná. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania 385,63 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru

odvolacieho súdu súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď považoval výpoveď

žalovaného z 23. marca 2009 za platnú, pretože záver o platnosti výpovede je v rozpore

s ustanovením , podľa ktorého zamestnávateľ môže dať

zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone, pričom dôvod

výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Zmyslom ustanovenia je,

aby zamestnanci boli proti výpovedi premerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný

dôvod nie je daný. Tým, že ustanovenie uvádza, že

zamestnávateľ môže dať podľa tohto zákonného ustanovenia zamestnancovi výpoveď, ak sa

zamestnanec stane nadbytočný, pričom bližšie skutkovo vymedzuje, kedy a za akých

okolností sa môže stať zamestnanec nadbytočným, bolo podľa názoru odvolacieho súdu

povinnosťou žalovaného tieto skutočnosti vo výpovedi uloženej žalobcovi konkretizovať tak,

aby bolo jednoznačné, k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého

písomného rozhodnutia žalovaného k organizačnej zmene došlo, aby sa dalo posúdiť, či

v súvislosti s touto organizačnou zmenou stal sa žalobca nadbytočným. Nadbytočnosť musí

byť v príčinnej súvislosti so zmenami úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo

inými organizačnými zmenami alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu

zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektivitu práce. Vo výpovedi bolo potrebné vymedziť

a konkretizovať písomné rozhodnutie zamestnávateľa svedčiace o zmene jeho úloh,

technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce

alebo o iných organizačných zmenách; povinnosťou žalovaného bolo v písomnej výpovedi

konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala a v dôsledku ktorej sa mal

stať žalobca nadbytočným. Odvolací súd uzavrel, že pochybnosti o tom, k akej organizačnej

zmene u žalovaného došlo, a ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť, spôsobujú neurčitosť

posudzovanej výpovede z pracovného pomeru a tento nedostatok zakladá neplatnosť

výpovede. Len konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke totiž zabezpečuje, že

nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer

skončený a či tento dôvod skutočne aj existoval. Rozhodnutie o náhrade trov konania medzi

účastníkmi oprel odvolací súd o ustanovenie

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Nesúhlasil

s názorom odvolacieho súdu, že si nemohol splniť svoju preskúmavaciu povinnosť, nakoľko

vo výpovedi nie je presne špecifikované rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o nadbytočnosti

žalobcu. Namietal, že už zo žaloby je zjavné, o aké rozhodnutie sa jedná, a že žalobca sa ešte

počas trvania pracovného pomeru zúčastnil prerokovania výpovedného dôvodu na Úrade

práce v Nitre, kde mu boli vysvetlené dôvody výpovede podľa rozhodnutia predstavenstva č.

8 z 25. júla 2008. V tomto rozhodnutí nie je použitý termín organizačná zmena, ale z jeho

obsahu jasne vyplýva, že nadbytočných sa stalo 8 zamestnancov a v jeho bode 7 je uvedené,

že ušetrené mzdové náklady na týchto zamestnancov sa použijú čiastočne na zvýšenie platov

tých zamestnancov, ktorí budú plniť úlohy za prepustených zamestnancov – teda išlo tu

o racionalizáciu výrobného procesu. Ďalej tvrdil, že v konaní pred odvolacím súdom nebolo

ani raz spochybnené, že by súd nevedel o tom, ktorý dokument zamestnávateľa hovorí

o nadbytočnosti žalobcu. Napokon odvolaciemu súdu vyčítal, že nesprávne vyložil § 63 ods. 1

písm. b/ , keď s poukazom na vyžadoval na

platnosť výpovede uvedenie konkrétnej skutočnosti, ktorá podľa tohto ustanovenia môže byť

dôvodom nadbytočnosti, argumentujúc, že v sa jedná len

o jeden výpovedný dôvod a uvedenie slova nadbytočnosť vo výpovedi na jeho odlíšenie od

ostatných výpovedných dôvodov je úplne postačuje.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustnú proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( druhá veta ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní

najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva preto len z ustanovenia

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia ( ). Jej

dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci, ktorej základom je porušenie procesných

ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy

dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu z obsahu spisu nezistil.

Dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm.

b) (ďalej len „“) uverejnenej pod č.

Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov

(pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158

z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl.

7 ods. 5 prednosť pred zákonmi.

Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje

( v znení neskorších predpisov) v príslušných

ustanoveniach, do ktorých sa premieta deklarované právo (a tieto ustanovenia

neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania

z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto

ochrana, pravdaže, neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho

pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto

postup zamestnávateľa.

Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného

pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich

pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a

obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru musí byť písomná a doručená;

zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v , ktorý musí

skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Výpoveď

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musel zamestnávateľ v zmysle ustanovenia

v znení účinnom do 31. augusta 2011vopred prerokovať so zástupcami

zamestnancov. Aj u tohto pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného

pomeru platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa

urobil, zodpovedá dobrým mravom ( ). Dôvod výpovede musí byť

v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné

dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje

pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý

zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že

uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky

platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom

konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu

tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť.

Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby

boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede

z pracovného pomeru (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

13. októbra 2009 sp. zn. ).

Z ustanovenia prvej vety vyplýva, že zamestnávateľ môže

dať zamestnancovi výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec stane

nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o

zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť

efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod podľa § 63

ods. 1 písm. b/ (v znení účinnom v čase dania predmetnej výpovede). Stačí

v danom kontexte iba poznamenanie, že splnenie povinností vyplývajúcich pre

zamestnávateľa z ustanovenia je (ďalšou) hmotnoprávnou

podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu.

Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce teda sú:

• existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o tejto zmene),

• nadbytočnosť zamestnanca,

• príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a

nadbytočnosťou zamestnanca.

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti

musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom,

a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými

organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje

zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak,

aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré

zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného

dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere

zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade

oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať [diskriminačným

postupom zamestnávateľa pri takomto výbere by sa súd však zaoberal; porovnaj z judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) výklad významu zákazu

diskriminácie, ktorý v prípade výpovede pre nadbytočnosť Súdny dvor podal vo

svojom rozsudku z 30. apríla 1996, C-13/94, P. proti S. a Cornwall Country Council];

porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009 sp. zn.

upozorňujúci, že zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje

zamestnávateľ, sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta

(funkcie) alebo určitého počtu takýchto pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je

zaradených na tom istom (podobnom) pracovnom mieste (funkcii).

V súlade s druhou vetou zamestnávateľ dôvod výpovede

musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom,

inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 tretia veta

).

Zákonodarca v druhej vete teda na platnosť výpovede

vyžaduje, aby zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, čo

znamená, že uvedie skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu.

Výpovedný dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný

skutkovým vymedzením; súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo

skutkového vylíčenia tohto dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval

zamestnávateľ, nie je samo osobe rozhodujúce; je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku

práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený

[porovnaj napr. Zhodnocení rozhodování soudů o některých otázkách skončení pracovního

poměru , publikované v Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních

rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 – 1983, SEVT, Praha 1986 (v skratke

„Zborník IV“), str. 190; ďalej aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

2 Cdon 1053/96, , ].

Skutkové vymedzenie dôvodu výpovede je z hľadiska jeho významu a dôsledkov treba

vidieť nielen v postulovanom zámere (cieli) predísť možným pochybnostiam o tom, z ktorého

dôvodu sa so zamestnancom rozväzuje pracovný pomer (právnym posúdením súd nie je

viazaný).

Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby

nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu ( neposkytuje možnosť dôvod

výpovede dodatočne meniť; dodatočné skonkretizovanie výpovede nemožno považovať za

súčasť výpovede), má význam aj preto, že nedostatok určitosti u výpovede ako

jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať, že nenastane zamýšľaný právny

účinok (skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako neplatnú (§ 1 ods. 4

, ). Tu je treba mať na pamäti, že výklad

prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo

prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať

vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo

výpovedi neprejavil.

Ustanovenie upravuje len jeden výpovedný

dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero

skutočností – druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického

vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné

zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede

odkazujúcej na (čo nie je skutkové vymedzenie) musí

byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď bolo možno posúdiť ako právny úkon

platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti

výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec

skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s

pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených)

údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta

pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď

neplatná.

Pri výklade prejavu vôle nie je významným (podstatným) to, či je alebo nie je daná

existencia skutočností, ktoré by inak prípadne mohli zakladať dôvod pre výpoveď z

pracovného pomeru (pomocou výkladu prejavu vôle, ako už bolo spomenuté, nemožno prejav

vôle nahradzovať či dopĺňať o to, čo prejavené nebolo), ale samotný obsah prejavenej vôle

žalovaného.

V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného

pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť na

základe rozhodnutia predstavenstva. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia

o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného

malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho predstavenstva sa tak malo stať;

v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie výpovedného dôvodu

nadbytočnosti žalobcu je natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité), že má za následok

neplatnosť výpovede. Na tento zásadný nedostatok výpovede (neurčitosť prejavu vôle) a jeho

dôsledok – neplatnosť posudzovanej výpovede správne poukázal vo svojom rozsudku

odvolací súd. S názorom odvolacieho súdu, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná, sa preto

dovolací súd stotožňuje.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu ( ) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by

konanie bolo postihnuté vadou obsiahnutou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalovaného ako nedôvodné podľa zamietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Žalobca náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku

vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, že právny zástupca

žalobcu zastupoval tohto účastníka už v konaní pred obomi nižšími stupňami súdov.

Žalobcovi preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej služby

advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 2. júla 2010. Odmena

advokáta je vo výške 1/13 výpočtového základu, t.j. 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej

len „vyhláška“). K tejto odmene priznal dovolací súd podľa § 16 ods. 3 vyhlášky aj režijný

paušál 7,21 €, pričom odmenu a uvedený paušál zvýšil v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky o DPH

11,91 €, spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje sumu 74,61 €.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť : Hrčková Marta