Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 216/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., Cyperská republika, zastúpenej advokátom

JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 M

Obdo V 2/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 a jeho uznesením z 27.

septembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) „sa od r. 1999 vedie zmenkový spor –

č. k. , v ktorom majiteľom zmeniek a zmenkovým veriteľom“ je sťažovateľka.

Zmenkovým dlžníkom je S., B., pôvodne štátny podnik, teraz akciová spoločnosť (ďalej len

„žalovaný“). Predmetom sporu je „zaplatenie 350 000 000 Kč s príslušenstvom zo

zmeniek“. Vo veci v priebehu doterajšieho konania viackrát rozhodol krajský súd, najvyšší

súd ako súd odvolací a aj dovolací, bolo podané generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie a vecou sa zaoberal aj

ústavný súd (sp. zn. ).

3. Z hľadiska predmetu posudzovanej sťažnosti (namietanie porušenia označených

práv dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra

2012) je právne významným konanie po rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

uznesením sp. zn. z 9. decembra 2009, ktorým na základe odvolania

žalovaného „zrušil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 19. decembra

2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“.

4. V postupe odvolacieho súdu sťažovateľka namietala «„pridelenie“ alebo

„prevzatie“ spisu iným senátom v rozpojednávanej veci v rozpore s Rozvrhom práce NS

na rok 2009 a v podstate celý priebeh „pridelenia“ si spisu ako aj samotné rozhodnutie

považujeme za protizákonné. O odvolaní rozhodovali nezákonní sudcovia v rozpore

s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009 a vyniesli nezákonné rozhodnutie.».

5. Sťažnosťou na ústavnom súde napadla sťažovateľka odvolacie uznesenie

najvyššieho súdu z 9. decembra 2009. Namietala porušenie svojho základného práva

„podľa ... a práva podľa Dohovoru...“, lebo o odvolaní

žalovaného „konali a rozhodli... sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami...“.

6. Ústavný súd uznesením č. k. -22 zo 7. októbra 2010 sťažnosť

sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

7. Na základe „opakovaného podnetu“ sťažovateľky generálny prokurátor podal

mimoriadne dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu z 9. decembra 2009, pretože bol

toho názoru, že najvyšší súd predmetným rozhodnutím porušil a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

9. Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd... v konaní č. 1 M Obdo

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora postupoval nezákonne, v rozpore

so záujmom spravodlivosti a na úkor odstránenia protiprávneho stavu. Najvyšší súd týmto

legalizoval bezprecedentne hrubú nezákonnosť, ktorá nemá obdobu v slovenskej justícii,

keď sa stotožnil so svojvoľným prevzatím spisu nezákonným sudcom od sudcu zákonného,

teda sa stotožnil s rozhodnutím – uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. -1839 zo dňa 09. decembra 2009. ktorým rozhodol v predmetnej veci

nezákonný senát najvyššieho súdu... a vydal nezákonné rozhodnutie.“.

10. Sťažovateľka považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu z 27. septembra

2012 „za protizákonné, lebo porušuje jeden zo základných princípov právneho štátu, teda

právo domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a porušuje základné

právo občana na zákonného sudcu a spravodlivý proces“.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „nálezom rozhodol tak, že

A) ... sťažnosti spoločnosti... vyhovuje.

B) Rozhodnutím Najvyššieho súdu... - uznesením, sp. zn. 1 M Obdo zo dňa

27. septembra 2012, ktorým tento súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podané proti uzneseniu Najvyššieho súdu..., sp. zn. -1839 zo dňa

09. decembra 2009 – boli základné právo spoločnosti S.., na súdnu ochranu svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zaručené Článkom 46 ods. 1 ... a právo na

spravodlivé prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

zaručené Článkom 6 ods. 1, prvá veta, Dohovoru... (č. ), porušené.

C) Ústavný súd... zrušuje napadnuté Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 M Obdo zo dňa 27. septembra 2012 a vec mu vracia na ďalšie

konanie...“.

Sťažovateľka súčasne žiadala priznať náhradu trov konania „v sume 320,80 EUR“.

12. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka početne argumentovala svojím právnym

názorom, súladnými rozhodnutiami ústavného súdu a tiež najvyššieho súdu

(napr. , , , , ,

, , , a ).

13. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

16. Sťažovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011

z 27. septembra 2012, ktorým mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol

„v súlade s ust. v spojení s ust. a

písm. c) “.

17. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, , I. ÚS

17/01, ).

19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ( listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho

ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec

boli naplnené.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku, resp. uzneseniu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v , resp. .

23. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 21 a 22) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší chronologický

priebeh a výsledky konania na krajskom súde a najvyššom súde, ako aj na ústavnom súde.

Následne oboznámil dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora a vyjadrenie

účastníkov konania k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 09. decembra 2009 sa stalo právoplatným dňa

02. februára 2010, pričom generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie 31. januára

2011), teda v súlade s ust. a je ním napadnuté právoplatné rozhodnutie súdu

( ), pristúpil k skúmaniu, či boli splnené podmienky uvedené v ust.

ods. 1 vyžadované pre konanie o mimoriadnom dovolaní.

Zo spisovej chronológie v konkrétnom spore je zrejmé, že žalobca po zrušení

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2008, č. k.: -1686

a vrátení veci na došetrenie, nepostupoval aktívne v spore – nepodal v stanovenej zákonnej

jedno mesačnej lehote dovolanie, napriek tomu, že mu žiadna reálna prekážka nebránila

podať dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konkrétne poukazuje na podanie žalobcu

adresované JUDr. L. T. zo 16. decembra 2010, v ktorom ho informuje, že prokurátor

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ho listom sp. zn.: VI/2 Pz 725/10-4 z 30.

novembra 2010 upovedomil o tom, že odkladá podnet, ktorý žalobca v označenej veci

doručil adresátovi tohto listu 12. novembra 2010, bez prijatia opatrenia prokurátora, lebo

nezistil po preskúmaní veci dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a to. že nie je

splnená podmienka, že ochranu proti nezákonnému rozhodnutiu nie je možné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami.

Dovolací súd pri rozhodovaní prioritne zo zákona skúmal, či sú splnené taxatívne

vymedzené všeobecné podmienky vyžadované pre podanie mimoriadneho dovolania

v intenciách

a) Prvou podmienkou pre podanie mimoriadneho dovolania je podnet účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu,

v konkrétnej veci žalobca podal podnet dňa 12. novembra 2010, tento ako je vyššie uvedené

bol prokurátorom generálnej prokuratúry odložený, keďže neboli zistené dôvody na podanie

mimoriadneho dovolania. Prekvapujúcim, po podaní opakovaného podnetu žalobcu

v decembri 2010, bez akýchkoľvek zmien, Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal

mimoriadne dovolanie a všeobecne argumentuje, že predmetná procesná podmienka

je splnená. Dovolací súd preto konštatoval, že prvá podmienka pre podanie mimoriadneho

dovolania t. j. podanie podnetu bola splnená.

b) Druhou procesné taxatívne stanovenou podmienkou je, že nápravu nezákonného

stavu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, a že podanie mimoriadneho

dovolania si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu.

Obe procesné podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.

Vyhodnotením okolností prípadu, táto procesná podmienka nebola splnená

prostredníctvom intervencie generálneho prokurátora, t. j. mimoriadnym opravným

prostriedkom.

Žalobca – podnecovateľ totiž nevyužil všetky právom predpokladané prostriedky

na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.

Žalobca opomenul účinne hájiť svoje práva – konkrétne nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi a to využiť podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Táto forma je žalobcovi priznaná zákonom – Občianskym súdnym

poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá. Opomenutie využitia tohto

mimoriadneho opravného prostriedku, nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.

Podporným, ale aj záväzným argumentom pre Najvyšší súd Slovenskej republiky

ohľadne splnenia alebo nesplnenia druhej procesnej podmienky, splnenie ktorej sa vyžaduje

pre podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je i ustálená judikatúra

Ústavného súdu Slovenskej republiky. V konkrétnosti možno ilustrovať tieto rozhodnutia

ústavného súdu:

Nález ÚS SR z 10. septembra 1996. Nález poukazuje na potrebu

chrániť záujem spoločnosti alebo práva fyzických osôb alebo právnických osôb iba

za splnenia podmienky, že túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Stanovisko vylučuje voľnú úvahu generálneho prokurátora v problematike

podania mimoriadneho dovolania.

V uznesení ústavného súdu sp. zn.: -10 tento vyslovil názor, že otázka

posúdenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: -8

z 23. augusta 2006 – v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že generálny prokurátor môže

podať mimoriadne dovolanie len ak ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa jeho podania podnetom domáha, nemožno

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: -12

z 19. októbra 2006 vyplýva, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná

len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania,

neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv

a zákonom chránených záujmov, alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii,

príp. boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: -15

zo 16. januára 2008-konštatujúc, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník konania využil všetky právom

predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,

no nebol úspešný. Nie je však daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania

v konaní predchádzajúcom podaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva

najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane dovolania.

Rovnaký právny názor vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v jeho uznesení

sp. zn.: -9 zo 04. júna 2009 a v uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: -11 z 26. novembra 2009, ako aj v jeho náleze

z 12. novembra 2009, sp. zn.: -37.

Priamo k predmetnej veci sa viaže uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo 07. októbra 2010 (č. l. 1931) sp. zn.: -22, ktorým bola sťažnosť žalobcu

vo veci namietania porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 09. decembra 2009, odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky, keď ústavný súd konštatoval, že uvádzané pochybenia pri rozhodovaní

najvyššieho súdu (rozhodoval iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorý mal rozhodovať

v zmysle zákona o sudcoch a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009) zakladajú dôvod

na podanie dovolania podľa

Dovolací súd k rozhodnutiam ústavného súdu, ktoré predložil žalobca nemohol

prihliadnuť, keďže tieto neriešia stav, aký vznikol v danej veci.

8.) Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci zistil, že nebola

splnená taxatívne určená procesná podmienka pre podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom, nemohol v ďalšom sa zaoberať či došlo k porušeniu zákona

[ v spojení s ust. ] vo vzťahu k nesprávnemu obsadeniu

odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora v súlade s ust. v spojení s ust.

a odmietol.“

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. decembra 2009. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s na danú vec aplikovanými ustanoveniami .

25. Dovolací súd konštatoval, že neboli splnené „taxatívne vymedzené všeobecné

podmienky vyžadované pre podanie mimoriadneho dovolania v intenciách § 243e ods. 1

“, pretože sťažovateľka – „... podnecovateľ... nevyužil všetky právom predpokladané

prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.

Žalobca (sťažovateľka, pozn.) opomenul účinne hájiť svoje práva – konkrétne

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému

účastníkovi a to využiť podanie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn.

z 9. decembra 2009, pozn.). Táto forma je žalobcovi priznaná zákonom - Občianskym

súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá. Opomenutie

využitia tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nemôže byť nahradené mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.“. Z uvedeného

dôvodu najvyšší súd „v súlade s ust. v spojení s ust. O.

s. p. a “ mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

odmietol.

26. V súvislosti s posudzovaním tejto sťažnosti (bod 1) ústavný súd vychádzal/bol

viazaný aj svojimi predchádzajúcimi právnymi názormi prijatými na predbežnom

prerokovaní predchádzajúcej sťažovateľkinej sťažnosti z 2. marca 2010 a týkajúcimi sa tej

istej zmenkovej veci (namietaná neústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2009), keď túto (predchádzajúcu) sťažnosť uznesením

č. k. -22 zo 7. októbra 2010 odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu „sťažovateľkou uvádzané

pochybenia pri rozhodovaní najvyššieho súdu, podľa ktorých vo veci vedenej krajským

súdom pod sp. zn. , ktorá na základe podaných odvolaní opakovane

napadla na najvyšší súd, rozhodoval iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorý mal

rozhodovať v zmysle zákona o sudcoch a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009,

zakladajú dôvod na podanie dovolania podľa ...

Ak bola sťažovateľka presvedčená, že odvolací senát najvyššieho súdu bol nesprávne

obsadený, mala možnosť domáhať sa nápravy porušenia označeného základného práva

v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy sťažovateľkou zakladá

dôvod na odmietnutie jej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

( v spojení s a ,

pozn.).“.

27. Na základe už uvedeného senát I. ÚS pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej

sťažnosti (doručenej mu 19. decembra 2012) bol povinný prihliadať aj na faktické zistenia

a právne závery vyslovené IV. senátom ústavného súdu v jeho rozhodnutí zo 7. októbra

2010 a pri posudzovaní namietanej neústavnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012 a z týchto záverov následne aj vychádzal

a nadväzoval na ne. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podstatnou (právne

relevantnou) skutočnosťou v danej veci je už konštatované nevyužitie zákonom

predpokladaného opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľkou, ktorým sa mohla

domáhať nápravy ňou uvádzaného protiprávneho (neústavného) postupu najvyššieho súdu

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. z 9. decembra 2009. Ústavný súd

pripomína, že právne záväzné kritériá na posúdenie tejto skutočnosti (pozri tiež body 25

a 26) sú limitom určujúcim hranice úvah a právnych záverov riešenia danej (t. j. teraz

posudzovanej) problematiky.

28. Ústavný súd nadväzujúc na závery svojej konštantnej judikatúry (body 18 a 20 –

22) a s prihliadnutím na už uvedenú konštatáciu (body 24 – 27) uzatvára, že medzi

namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru nie je taký

vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. V súvislosti s odlišným právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v iných

obdobných veciach, na ktoré sťažovateľka argumentačne poukázala ako na východisko

svojich tvrdení, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

30. Ústavný súd v neposlednom rade považuje v okolnostiach danej veci za nie

bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci,

ktoré by túto definitívne uzatvorilo z hľadiska dokazovania a širšieho posúdenia

procesnoprávnej a hmotnoprávnej úpravy, ale je uznesením, v dôsledku ktorého je vec

ponechaná v procesnom stave určenom zrušujúcim odvolacím rozhodnutím najvyššieho

súdu z 9. decembra 2009, teda vec sa nachádza v rámci konania pred prvostupňovým

súdom. Všetky argumenty, ktorými sťažovateľka podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom

rozsahu uplatniť v konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne, prípadne v konaní

následnom (opravnom).

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

32. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013