Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 370/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., Cyperská republika, zastúpenej

advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

48 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., Cyperská republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a pripojenej dokumentácie vyplýva, že „na Krajskom súde

v Bratislave sa od r. 1999 vedie jednoduchý zmenkový spor - č. k. - v ktorom

majiteľom zmeniek a zmenkovým veriteľom je zahraničná právnická osoba (právnická

osoba Českej republiky - pôvodne S. V. a po nej U., a. s., O. - a od r. 2004 S., ktorá je

právnickou osobou Cyperskej republiky) a zmenkovým dlžníkom je právnická osoba

Slovenskej republiky (S. - pôvodne štátny podnik a po jeho privatizácii akciová

spoločnosť)“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje priebeh súdneho konania v predmetnej

veci od roku 1999 do roku 2010, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«1) Krajský súd v Bratislave dňa 17. 5. 1999 vydal zmenkový platobný rozkaz

č. k.

2) Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -232 zo dňa 17. 4. 2000

potvrdil zmenkový platobný rozkaz vydaný 17. 5. 1999

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom

č. k. z 29. novembra 2001 potvrdil prvostupňový rozsudok Krajského súdu

Bratislava č. -232 zo 17. apríla 2000 a pripustil proti svojmu rozsudku

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

4) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako „prvý dovolací súd“ uznesením

č. Obdo V 13/02 z 30. októbra 2002 odmietol dovolanie, ktoré podal zmenkový dlžník S., a.

s.,

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako „druhý dovolací súd“ - rozhodol

v personálnom zložení pozmenenom podľa protiprávneho rozhodnutia podpredsedu

Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2003. V rozpore s ustanovením ,

podľa ktorého mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu o dovolaní

alebo mimoriadnom dovolaní - rozsudkom č. k. M Obdo V 8/2002 zo dňa 19. júna 2003 na

základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky:

a) zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. -569 z 29. 11. 2001

a aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -232 zo 17. 4. 2000 a

b) vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (t. j. na opätovné

konanie a rozhodnutie o námietkach SPP z 1. 6. 1999 proti zmenkovému platobnému

rozkazu vydanému 17. 5. 1999)

6) V ďalšom konaní Krajský súd v Bratislave - po čase dlhšom ako päť rokov -

rozsudkom č. k. zo dňa 19. decembra 2008 opäť potvrdil zmenkový platobný

rozkaz č. zo dňa 17. mája 1999...

7) Dňa 19. februára 2009 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené odvolanie

spoločnosti S., a. s., proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

19. decembra 2008, ktorým krajský súd opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz č. 37 Zm

415/99 zo dňa 17. mája 1999. Krajský súd predmetné odvolanie predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, ktorý ho podľa našich vedomostí zaevidoval pod spisovou značkou 5

Obo 21/2009.

8) V priebehu nového odvolacieho konania právny zástupca zmenkového veriteľa

písomným podaním zo dňa 8. 10. 2009 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky -

č. k. - o určenie termínu na nahliadnutie do spisu v označenej právnej veci.

Na túto žiadosť právny zástupca zmenkového veriteľa až po troch mesiacoch dostal

dňa 15. januára 2010 písomné oznámenie predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky JUDr. Z. Ď. č. k. zo dňa 11. 01. 2010 o tom, že vo veci bolo

rozhodnuté uznesením z 9. decembra 2009, ktorým bol napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Zároveň bolo mu oznámené, že sudcovi

bola predĺžená lehota na vypracovanie predmetného rozhodnutia do 15. januára 2010...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

9. decembra 2009 bolo doručené právnemu zástupcovi majiteľa zmeniek a zmenkového

veriteľa dňa 2. 2. 2010...»

Sťažovateľka tvrdí, že „rozhodovaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní č. a č. bol porušený ústavný princíp neodňateľnosti

účastníka súdneho konania zákonnému sudcovi“.

V tejto súvislosti argumentuje tým, že «podľa článku II ods. 3 „Rozvrhu práce“

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 zapisovanie obchodných vecí do

registrov Najvyššieho súdu sa neuskutočňuje pomocou výpočtovej techniky - elektronickej

podateľne „vo veciach, ktoré opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom,

ako tento súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom

prostriedku. V takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol

sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.“».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. zo dňa 9. decembra 2009, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi

majiteľa zmeniek a zmenkového veriteľa dňa 2. 2. 2010, je zrejmé, že o odvolaní proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 19. decembra 2008 konali

a rozhodovali senáty najvyššieho súdu, ktoré podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2009 neboli príslušné konať“.

Poukazuje na to, že „v senátoch, ktoré konali vo veciach č. k.

a , teda ani v senáte, ktorý rozhodol o zrušení označeného rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, nebol žiadny sudca najvyššieho súdu, ktorý v predmetnej veci

v predchádzajúcom období pôsobil ako spravodajca v senáte najvyššieho súdu, ktorý konal

vo veci samej“.

Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom najvyššieho súdu „došlo

k porušeniu ustanoveného zákazu neodňateľnosti zákonnému

sudcovi vyjadreného v článku 48 ods. 1 a s tým spojenej právnej úpravy vyjadrenej

v zákone o súdoch, t. j.: článku II ods. 3 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na rok 2009 a v dôsledku toho súčasne aj § 3 ods. 3 zákona o súdoch“.

Sťažovateľka napadnutým postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci súčasne

namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje tým, že „máme vážne pochybnosti

o nezaujatosti konania a rozhodnutia senátu, ktorý nebol určený rozvrhom práce

najvyššieho súdu na rok 2009 na prejednanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. zo dňa 19. decembra 2008...

Porušenie rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009

a pridelenie veci dvom rôznym senátom v rozpore s týmto rozvrhom práce je ďalším vážnym

zásahom do práva na zákonného sudcu, do nezávislého súdnictva a spravodlivého

procesu.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti S. so sídlom Cyperská republika, podľa čl. 48 ods. 1

a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(č. ) porušené boli, pretože o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave č. k. zo dňa 19. decembra 2008, ktorým krajský súd opäť potvrdil

zmenkový platobný rozkaz č. zo dňa 17. mája 1999, konali a rozhodovali o

ňom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. dňa 9. decembra

2009 sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami v zmysle

z 9. decembra 2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S. so sídlom Cyperská

republika na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B., so sídlom B., č. účtu...

zaplatiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a písm. c), vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2009. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľka namieta porušenie označených práv z dôvodu, že o odvolaní obchodnej

spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. decembra 2008, ktorým krajský súd

opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz sp. zn. zo 17. mája 1999, konali a

rozhodovali o ňom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2009

sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami v zmysle o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“) a podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 (ďalej len „rozvrh

práce“).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej

je napadnuté uznesenie, ako aj postup najvyššieho súdu predchádzajúci jeho vydaniu

protizákonný preto, že najvyšší súd nerešpektoval vlastný rozvrh práce, podľa článku II.

ods. 3 ktorého «zapisovanie obchodných vecí do registrov Najvyššieho súdu sa

neuskutočňuje pomocou výpočtovej techniky - elektronickej podateľne „vo veciach, ktoré

opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal vo veci

samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade

koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte,

ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.“».

Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že v senáte, ktorý rozhodol o zrušení

označeného rozsudku krajského súdu a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie, nebol

žiadny sudca najvyššieho súdu, ktorý v predmetnej veci v predchádzajúcom období pôsobil

ako spravodajca v senáte najvyššieho súdu, ktorý konal vo veci samej.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že za

zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (,

) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu

pre zaujatosť v zmysle a nasl. (ďalej len „OSP“) alebo

pre iné ďalšie dôvody... (, ).

Podľa § 3 ods. 3 a 4 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom

práce.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov a Špecializovaného trestného

súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov

v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k vecnému prieskumu sťažnosťou napadnutého

postupu všeobecného súdu, musí sa zaoberať tým, či sú splnené procesné podmienky, ktoré

takéto preskúmanie pripúšťajú.

V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jej

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

V má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej

vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov,

čo znamená, že sťažnosť podľa označeného článku nie je bežným prostriedkom na

ochranu základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb, ale prichádza do

úvahy až v prípade, keď nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už

nemožno dosiahnuť štandardným postupom. Ústavný súd stabilne judikuje, že ochrana

ústavnosti nie je a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba

úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. , ).

Sťažnosť podľa predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany

základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov

ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci

(, ).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych

veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených

vecí (). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným

rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmať aj ich „iný zásah“, ktorým

malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľky, je len nevyhnutnou

výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným

spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti

„inému zásahu“ orgánu verejnej moci môže byť efektívne uplatnená v rámci ďalšieho

konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd vyplývajúce z ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu vo

veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zisťoval, či sťažovateľka svoju námietku,

podľa ktorej jej v odvolacom konaní pred najvyšším súdom bol odňatý zákonný sudca

(v okolnostiach prípadu „senát zákonných sudcov najvyššieho súdu, ktorý určuje platný

rozvrh práce najvyššieho súdu“), čím malo byť porušené jej základné právo na zákonného

sudcu podľa a právo podľa dohovoru, uplatnila

prostredníctvom dovolania. Zo sťažnosti ani z informácie získanej ústavným súdom

z príslušného spisu krajského súdu nevyplynulo, že by sťažovateľka v predmetnej veci

podala dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou uvádzané pochybenia pri rozhodovaní

najvyššieho súdu, podľa ktorých vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn.

, ktorá na základe podaných odvolaní opakovane napadla na najvyšší súd,

rozhodoval iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorý mal rozhodovať v zmysle zákona

o sudcoch a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009, zakladajú dôvod na podanie

dovolania podľa .

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že realizácia základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a nasl.

a čl. 6 ods. 1 dohovoru (vrátane základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

) je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania ().

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v sa musia

vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom

a dohovoru. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj

vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý

neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa

v dovolacom konaní, nie je ústavne akceptovateľný (pozri m. m. ).

Ak bola sťažovateľka presvedčená, že odvolací senát najvyššieho súdu bol nesprávne

obsadený, mala možnosť domáhať sa nápravy porušenia označeného základného práva

v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy sťažovateľkou zakladá

dôvod na odmietnutie jej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už s ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010