Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)IV. ÚS 133/09
PDF · 362.73 KB
No categories available
IV. ÚS 133/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P., so sídlom N., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora
JUDr. Ing. J. G. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX/120/02/Ba a postupom
Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/465/02 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007
doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom súdneho exekútora
JUDr. Ing. J. G. (ďalej len „súdny exekútor“), v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
EX/120/02/Ba a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/465/02.
Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedol, že 6. marca
2002 podal návrh na vykonanie exekúcie „na vymoženie svojej pohľadávky vo výške
64.830,60 Sk s príslušenstvom.
Poverenie bolo súdnemu exekútorovi vydané Okresným súdom v Rimavskej Sobote
dňa 15. 05. 2002.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor predloží návrh
oprávneného do 15 dní od odstránenia jeho vád súdu a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
V zmysle odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia súd do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
V danom prípade poverenie malo byť súdom vydané až 15. 05. 2002, t. j. po uplynutí
viac ako 70 dňoch od podania návrhu.
Týmto došlo v neprospech oprávneného k porušeniu exekučného poriadku v § 44
ods. 1 a ods. 2.
Upovedomenie o začatí exekúcie bolo advokátskej kancelárii doručené dňa
23. 05. 2002.“.
V ďalšom priebehu exekúcie súdny exekútor „upovedomením zo dňa 21. 05. 2002
určil vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného a dňa 20. 06. 2002 vydal
exekučný príkaz.
Dňa 20. 06. 2002 vykonal exekútor súpis hnuteľných vecí povinného, podľa ktorého
exekúcii podlieha osobný automobil V...
Následne dňa 28. 06. 2002 začal exekúciu z iných peňažných pohľadávok -
pohľadávky dlžníka voči Daňovému úradu R.
Dňa 29. 01. 2003 požiadal oprávneného o súhlas s exekúciou predajom
nehnuteľností a o súhlas s návrhom na zriadenie exekučného záložného práva, ktoré
oprávnený dal dňa 05. 02. 2003.
Upovedomenie o zriadení exekučného záložného práva exekútor oprávnenému
nezaslal (nie je obsahom advokátskeho spisu), dňa 10. 07. 2003 však zaslal list, v ktorom
oznámil oprávnenému, že ruší upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie - zriadením
exekučného záložného práva a následne dňa 02. 06. 2003 vydaný exekučný príkaz.
Exekučný poriadok neoprávňuje súdneho exekútora zrušiť zriadené exekučné právo
bez súhlasu oprávneného, ktorý o jeho zriadenie požiadal a to ani vtedy, ak má exekútor
pocit, že sa exekúcia napĺňa iným spôsobom, ako v danom prípade zrušenie hore uvedených
rozhodnutí exekútor vo svojom liste odôvodnil.
Exekútor zrušením upovedomenia o spôsobe exekúcie zriadením exekučného
záložného práva a zrušením exekučného príkazu porušil zákon.
Na túto skutočnosť ho oprávnený prostredníctvom svojej advokátky upozornil listom
zo dňa 06. 08. 2003, pričom v odpovedi na svoj list zo dňa 11. 08. 2003 sa oprávnený
dozvedel, že exekúcia doposiaľ v žiadnom z uvedených spôsobov úspešná nebola.
Exekútor postupoval v rozpore so zákonom, ktorý navyše hrozil spôsobením vážnej
škody oprávnenému tým, že poradie uspokojenia pohľadávky oprávneného sa nezriadením
exekučného záložného práva dňa 02. 06. 2003 zhoršilo.
Listom zo dňa 15. 08. 2003 oprávnený znova vyzval súdneho exekútora na zriadenie
exekučného záložného práva, o ktoré ho návrhom požiadal a na ktoré dal súhlas.“
V nadväznosti na uvedené poukazuje sťažovateľ na to, že súdny exekútor jeho
požiadavku na zriadenie exekučného záložného práva „ignoroval, a najbližším svojím
podaním zo dňa 08. 03. 2004 (rok na to oznámil oprávnenému termín dražby hnuteľnej veci
na 18. 03. 2004 o 13.30 hodine (toto bolo prvé oznámenie takéhoto charakteru, hoci súdny
exekútor vo svojom liste zo dňa 11. 08. 2003 tvrdil, že nie je záujemca o odkúpenie vozidla,
hoci ani znalecký posudok, ani termín dražby oprávnenému neoznámil, takže nie je zrejmé
dôvod jeho konštatovania, že záujemca o odkúpenie vozidla nie je).
Z oznámenia je zrejmé, že sa jedná o prvú dražbu veci, a to po uplynutí dvoch rokov
od podania návrhu na exekúciu. Vozidlo bolo spísané dňa 20. 06. 2002, napriek tomu podľa
listu exekútora bolo odobraté až roku 2003. Exekútor nevykonal promptne dražbu tejto
hnuteľnej veci, hoci sa jednalo o vec, ktorej hodnota sa každým mesiacom znižuje.
Z priebežného vývoja v exekučnom konaní pri konaní s odbornou starostlivosťou
bolo v exekučnom konaní zrejmé, že k vymoženiu pohľadávky oprávneného a trov exekúcie
spôsobmi doposiaľ nariadenými, mimo predaja hnuteľnosti nedôjde.
Exekútor konal v rozpore so zákonom a poškodil záujmy oprávneného.
Prvá dražba auta bola neúspešná a druhá dražba sa uskutočnila už o pár dní
30. 03. 2004!
Exekútor týmto svojím konaním dokázal účelovosť svojich tvrdení vo svojom liste
oprávnenému zo dňa 11. 08. 2003 o tom, že záujemca o vozidlo nie je, nakoľko záujemca sa
nemohol nájsť, keď exekútor nepodnikol skôr kroky k odpredaju vozidla, preto o možnosti
jeho kúpy záujemcovia nemali ako vedieť.
Efektívnejšie by bolo organizovať opätovnú dražbu s väčším časovým odstupom,
zvlášť keď exekútor bol predtým vyše roka nečinný.
Súdny exekútor dňa 04. 05. 2004 opätovne vydáva upovedomenie o spôsobe
vykonania exekúcie a exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti a zriadením exekučného
záložného práva.
Zrušenie týchto rozhodnutí pred rokom rozhodne nesledovalo záujmy oprávneného.
Po dva a pol roku od začatia exekúcie exekútor dňa 20. 07. 2004 začal oceňovať
nehnuteľnosť.
Dňa 30. 08. 2004 exekútor doručil oprávnenému vyhlášku o dražbe nehnuteľnosti.
Dňa 22. 09. 2004 exekútor doručil oprávnenému zápisnicu o udelení príklepu pri
dražbe nehnuteľnosti za cenu 399 760,- Sk.
Odklad dražby nehnuteľnosti a zrušenie záložného práva tiež nesleduje záujmy
oprávneného, ako vyplynie z udalostí uvedených nižšie.“.
Súdny exekútor pokračoval vo vykonávaní exekúcie oznámením z 19. novembra
2004, ktorým sťažovateľa informoval, že 29. novembra 2004 vykoná dražbu nehnuteľnosti.
Následne 6. decembra 2004 zaslal sťažovateľovi rozhodnutie o udelení príklepu pri dražbe
hnuteľnej veci, z ktorého vyplynulo, že osobné motorové vozidlo bolo vydražené za cenu
52 350 Sk. V spojitosti s tým sťažovateľ tvrdí, že v decembri 2004 už mal exekútor
vymožené prostriedky na plné uspokojenie jeho pohľadávky, napriek tomu do podania
sťažnosti svoju pohľadávku nemal uspokojenú.
Podľa sťažovateľa vzhľadom na to, že ho súdny exekútor informoval „o tom, že
prieťahy v konaní spôsobuje okresný súd, ktorý neschválil príklep exekútora
k nehnuteľnosti, oprávnený prostredníctvom svojej advokátky podal dňa 25. 04. 2005
sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní a ten istý deň požiadal listom
exekútora o poskytnutie informácií o priebehu exekučného konania, kde namietal, že
od podania návrhu na exekúciu uplynuli už tri roky a žiadne plnenie od exekútora nedostal.
Odpoveďou na list bolo poukázanie čiastky 24 162,- Sk dňa 02. 05. 2005 na účet
splnomocnenej advokátky a to bez akéhokoľvek vysvetlenia o aké plnenie sa jedná.
Z tohto dôvodu sa oprávnený listom zo dňa 03. 05. 2005 obrátil na exekútora
so žiadosťou o vysvetlenie.
Listom zo dňa 12. 05. 2005 exekútor oznámil oprávnenému, že prikázaním účtu
v banke bola vymožená čiastka 10 378,- Sk a predajom hnuteľnej veci čiastka 52 350,- Sk
a poukázaná suma predstavuje tieto dve čiastky.
Z listu exekútora nie je zrejmé, aká je jeho odmena z vymožených čiastok a aké trovy
exekúcie si uplatnil.
Následne dňa 14. 07. 2005 bolo oprávnenému doručené Uznesenie Okresného súdu
v Rimavskej Sobote číslo 1 Er/465/02-55 zo dňa 07. 07. 2005, ktorým súd neschválil príklep
súdneho exekútora z dôvodu, že súdny exekútor k návrhu na schválenie príklepu nepripojil
dražobnú vyhlášku ani dôkaz o tom, že ju doručil osobám uvedeným v § 141 Exekučného
poriadku a z pripojenej prezenčnej listiny nebolo možné zistiť, z akého dôvodu sa dražby
zúčastnili osoby tam prítomné a vzhľadom na tieto procesné pochybenia súd príklep
neschválil.
Súdny exekútor až vo februári 2006 oznámil oprávnenému, že sa uskutoční opätovné
ocenenie nehnuteľnosti dňa 01. 03. 2006 a opätovné oceňovanie nehnuteľnosti sa
uskutočnilo až dňa 12. 06. 2006, pričom sa nedozvedáme, prečo sa skorší termín
neuskutočnil, či to zavinil povinný a aké sankcie voči nemu exekútor vyvodil.
A až dňa 14. 07. 2006 zaslal súdny exekútor oprávnenému už druhý znalecký
posudok na nehnuteľnosť - tento raz na cenu 700 000,- Sk, čo je prekvapivý nárast ceny
nehnuteľnosti, ktorá nebola udržiavaná a je schátraná i plynutím času. Ten istý deň oznámil
termín konania dražby určený na 10. 08. 2006.
Zápisnicu o konaní dražby, termín opakovanej dražby ani žiadne iné podanie
exekútor oprávnenému do dnešného dňa nedoručil.“.
Sťažovateľ pokračuje v opise skutkového stavu uvádzajúc, že sa dozvedel, „že súdny
exekútor JUDr. M. J. (...) vykonal dňa 16. 01. 2007 dražbu tejto nehnuteľnosti a udelil
príklep za najvyššie podanie 340 000,- Sk.
Keďže žiadne informácie o postupe súdneho exekútora nemal, požiadal oprávnený
listom zo dňa 19. 01. 2007 súdneho exekútora JUDr. Ing. J. G. o poskytnutie informácie
o priebehu exekúcie (poslednú mal o termíne dražby na 10. 08. 2006!).
Súdny exekútor, voči ktorému sťažnosť smeruje, oprávnenému do dnešného dňa
vysvetlenie nepodal.
Naproti tomu dňa 07. 03. 2007 bolo doručené oprávnenému Uznesenie Okresného
súdu v Rimavskej Sobote číslo 1 Er/465/02-67, že tento schvaľuje zníženia najnižšieho
podania u nehnuteľnosti (už vydraženej exekútorom JUDr. M. J.) na sumu 466 667,- Sk.
Súdnemu exekútorovi JUDr. M. J. súd príklep schválil dňa 02. 05. 2007.
Súdny exekútor JUDr. M. J. vykonal rozvrhové pojednávanie ohľadne predanej
nehnuteľnosti (jediného majetku povinného) dňa 03. 07. 2007.
Splnomocnenú advokátku oprávneného súdny exekútor JUDr. M. J. neinformoval ani
o konaní dražby, ani o termíne rozvrhového pojednávania a odmietol jej nahliadnuť
do svojho spisu.
Záujmy oprávneného mal zrejme hájiť exekútor JUDr. Ing. J. G., ktorý vôbec
nepovažoval za potrebné poukázať na diametrálny rozdiel v ocenení nehnuteľnosti.
Zo zápisnice o rozvrhovom pojednávaní, ktorá nebola advokátke doručená, doručená
bola len ďalšiemu oprávnenému voči tomu istému povinnému Obci Š., sa dozvedáme, že
exekútorovi JUDr. J. G. z titulu pohľadávky oprávneného P. bude poukázaná čiastka
116 280,- Sk.“.
Sťažovateľ charakterizuje opísaný postup súdneho exekútora ako zmätočný, vopred
nepremyslený, spôsobujúci zbytočné prieťahy, zároveň sústavne porušujúci exekučný
poriadok a spôsobujúci prieťahy v exekučnom konaní.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní, sťažovateľ
zastáva názor, že tento „prispel k zbytočným prieťahom jednak pri vydávaní poverenia
exekútorovi, jednak pri rozhodovaní o schválení príklepu súdneho exekútora, pri
posudzovaní procesných nedostatkov návrhu súdneho exekútora konal arbitrárne, nedal
exekútorovi možnosť tieto nedostatky formálne odstrániť a svojím postupom spôsobil
predĺženie exekučného konania.
Napokon svojím zmätočným konaním v čase, keď už bola nehnuteľnosť vydražená
iným exekútorom, povolil zníženie najnižšieho podania bez toho, že by si uvedomil, že
ohľadne tej istej nehnuteľnosti existujú v časovej a vecnej súvislosti dva znalecké posudky,
ktoré tak odlišne určujú cenu nehnuteľnosti, že táto okolnosť spochybňuje vierohodnosť
oboch týchto posudkov.
Tieto skutočnosti mali signalizovať exekútori vo veci, respektíve prinajmenšom
exekútor, voči ktorému táto sťažnosť smeruje.“.
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko
okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 7. mája 2008. V tomto stanovisku okresný súd
predovšetkým označil sťažnosť za neopodstatnenú, čo zdôvodnil tým, že v súdnom spise
sp. zn. 1 Er 465/02 sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že súdny exekútor JUDr. M. J.,
so sídlom v Lučenci, vykonal exekúciu dražbou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva
č. (..), Katastrálne územie Š. (...). Poukazuje tiež na to, že nemal žiadnu prekážku, ktorá by
mu bránila vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najvyššieho
podania pri dražbe tejto nehnuteľnosti. Dlhší časový úsek medzi podaním návrhu
na schválenie príklepu pri dražbe uvedenej nehnuteľnosti a rozhodnutím súdu o príklepe,
ako aj medzi žiadosťou súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najnižšieho
podania pri dražbe nehnuteľností a rozhodnutím o tejto žiadosti zdôvodňoval okresný súd
enormným množstvom exekučných vecí v rokoch 2004 až 2007. V ďalšom sa okresný súd
odvolal na vyjadrenie jeho bývalej predsedníčky zo 7. mája 2005 reagujúce na sťažnosť
sťažovateľa.
Ústavný súd vyzval 21. apríla 2008 na vyjadrenie k sťažnosti aj súdneho exekútora,
ktorý však na jeho výzvu nereagoval.
K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa
v podaní doručenom ústavnému súdu 30. júna 2008, v ktorom zotrvala na tom, že postupom
okresného súdu v uvedenom exekučnom konaní boli spôsobené prieťahy, argumentujúc
tým, že „lehoty uvedené zákonom, aj keď poriadkové, sú pravidelne porušované“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo
verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať
konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu
pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu
a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
(III. ÚS 136/03). Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky teda vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
EX/120/02/Ba
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila táto podmienka, ak sťažovateľ
preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno
ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal
všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom
prípade je sťažnosť neprípustná. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je totiž jedným
z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania
vo veciach individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Zmyslom a účelom realizácie zásady vyčerpania opravných a iných prostriedkov
na ochranu základných práv a slobôd je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio, inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Judikatúra ústavného súdu zaujala taktiež právny názor, podľa ktorého princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu - fyzickú
aj právnickú. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí
si uplatniť ochranu základných práv a slobôd na orgáne verejnej moci, právomoc ktorého
predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že názor o porušení svojich označených
základných práv zo strany súdneho exekútora vyvodzuje sťažovateľ (v namietanom konaní
v procesnom postavení oprávneného) najmä z toho, že jeho postup bol zmätočný, vopred
nepremyslený, zároveň sústavne porušujúci exekučný poriadok a spôsobujúci prieťahy
v exekučnom konaní.
Podľa § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 218a ods. 1 Exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby sa môžu
obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) a na Komoru súdnych exekútorov Slovenskej republiky (ďalej len
„komora“) so sťažnosťami na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti
na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov
vybavuje komora. Sťažovateľ môže požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie
vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Podľa § 218b ods. 3 Exekučného poriadku o spôsobe vybavenia sťažnosti musí byť
sťažovateľ písomne upovedomený.
Podľa § 218b ods. 4 Exekučného poriadku je sťažovateľ toho názoru, že vzhľadom
na to, že sťažnosť nebola komorou riadne a včas vybavená, môže požiadať ministerstvo
spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že zo sťažnosti, z obsahu spisu, ani
z vyžiadaného exekučného spisu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ využil proti
postupu súdneho exekútora právny prostriedok nápravy označených práv, ktorý mal
k dispozícii podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, t. j. nepožiadal o zmenu exekútora.
Sťažovateľ zaslal 26. apríla 2005 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 465/02 [odvolávajúc sa na v tom čase už neplatný zákon Slovenskej
národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej
správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)
v znení neskorších predpisov], avšak touto sťažnosťou sa domáhal výlučne odstránenia
prieťahov v konaní o schválenie príklepu pri dražbe nehnuteľnosti. Sťažnosť neobsahovala
návrh na zmenu exekútora ani žiadne výhrady voči jeho postupu v uvedenom konaní.
Sťažovateľ síce v prílohe svojho vyjadrenia doručeného ústavnému súdu 30. júna
2008 predložil fotokópiu odpovede komory z 2. januára 2008 na jeho sťažnosť proti
postupu súdneho exekútora uvádzajúc, že s jej vybavením nie je spokojný, avšak
nepredložil dôkaz o tom, že by využil postup podľa citovaného § 218b ods. 4 Exekučného
poriadku, t. j. že by požiadal ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia svojej
sťažnosti komorou súdnych exekútorov.
Ústavný súd sa pri posudzovaní prípustnosti sťažnosti, teda pri skúmaní, či
v konkrétnom prípade boli vyčerpané všetky opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, musí
vysporiadať s tým, či príslušný opravný (právny) prostriedok môže uplatniť sám sťažovateľ
a či s podaním takéhoto opravného (právneho) prostriedku sú bezprostredne spojené určité
konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa.
V prípade návrhu na zmenu exekútora (§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku), ale aj žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti komorou podanej ministerstvu spravodlivosti (§ 218b
ods. 4 Exekučného poriadku) možno na obe nastolené otázky odpovedať kladne.
Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že postupy podľa označených
ustanovení Exekučného poriadku, najmä návrh na zmenu exekútora možno považovať
za prostriedok nápravy, ktorý zákon účinne poskytoval sťažovateľovi a využitím ktorých
mohol dosiahnuť zabezpečenie ochrany pred namietanou nečinnosťou súdneho exekútora,
resp. pred namietaným spôsobom vedenia exekúcie, ale zároveň aj ochrany jeho práv,
porušenie ktorých namieta v konaní o sťažnosti vedenom ústavným súdom (obdobne
IV. ÚS 224/05, IV. ÚS 281/07).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na základe zistenia, že sťažovateľ
nevyužil právne prostriedky (postupy podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku),
dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti
nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Er/465/02
a) Pochybenie v postupe v označenom konaní okresného súdu, ktoré podľa
sťažovateľa dosiahlo takú intenzitu, že ním bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, spočíva, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, predovšetkým v tom, že pri
rozhodovaní o schválení príklepu súdneho exekútora, pri posudzovaní procesných
nedostatkov návrhu súdneho exekútora konal arbitrárne a exekútorovi nedal možnosť tieto
nedostatky formálne odstrániť. Sťažovateľ považuje za zmätočný aj postup okresného súdu
v dôsledku toho, že v čase, keď už bola nehnuteľnosť vydražená iným exekútorom, povolil
zníženie najnižšieho podania bez toho, že by si uvedomil, že v súvislosti s tou istou
nehnuteľnosťou existujú v časovej a vecnej súvislosti dva znalecké posudky, ktoré tak
odlišne určujú cenu nehnuteľnosti, že táto okolnosť spochybňuje vierohodnosť oboch týchto
posudkov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je jednou z podmienok prijatia sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby na ďalšie konanie pred ústavným súdom (§ 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde) jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, opatrenia, alebo iného zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).
Sťažovateľ namieta arbitrárny postup okresného súdu jednak v konaní o návrhu
súdneho exekútora na schválenie príklepu a jednak v konaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie súhlasu na zníženie najnižšieho podania pri dražbe nehnuteľností.
Zo súvisiaceho exekučného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že uznesenie
okresného súdu sp. zn. 1 Er 465/02 zo 7. júla 2005 vo veci exekúcie sťažovateľa, ktorým
neschválil príklep udelený 9. septembra 2004 súdnym exekútorom Ing. Mgr. J. G. pri dražbe
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctve č. (...), katastrálne územie Š., nadobudlo
právoplatnosť 12. júla 2005. V tej istej veci okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 465/02
z 1. marca 2007 o žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najnižšieho
podania pri dražbe nehnuteľností rozhodol tak, že dal súhlas súdnemu exekútorovi JUDr.
Ing. J. G. na zníženie najnižšieho podania pri dražbe predmetných nehnuteľností o jednu
tretinu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2007.
Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 30. júla 2007 (podaná
na poštovú prepravu 26. júla 2007), teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej
zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.
Vzhľadom na to, že nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti
ako prekážku brániacu prerokovaniu veci pred ústavným súdom nemožno odstrániť,
ústavný súd o tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak,
že ju odmietol ako podanú oneskorene, pripomínajúc, že v prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto
lehoty odpustiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06,
b) Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy malo byť podľa sťažovateľa porušené okresným súdom jednak pri vydávaní
poverenia exekútorovi a jednak pri rozhodovaní o schválení príklepu. Sťažovateľ poukazuje
na to, že ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie 6. marca 2002 a okresný súd
vydal poverenie súdnemu exekútorovi až 15. mája 2002, pričom malo byť podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vydané do 15 dní od doručenia žiadosti. Návrh na schválenie príklepu
udeleného pri dražbe nehnuteľnosti 9. septembra 2004 bol okresnému súdu doručený
18. októbra 2004, pričom okresný súd o ňom rozhodol 7. júla 2005. Okresný súd v tomto
prípade v odpovedi z 15. júla 2007 na sťažnosť právnej zástupkyne sťažovateľa uznal, že
„je pravdou, došlo k určitým prieťahom v konaní“.
Sťažovateľ založil v danej veci porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v prvom prípade len na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená
v § 44 ods. 2 druhej vete Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu.
V druhom prípade malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v dôsledku toho, že o návrhu súdneho exekútora na schválenie príklepu udeleného
pri dražbe nehnuteľnosti konanej 9. septembra 2004 rozhodol okresný súd v exekučnej veci
sťažovateľa po viac ako ôsmich mesiacoch od doručenia návrhu.
Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho-ktorého úkonu všeobecného súdu alebo iného štátneho orgánu.
Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty
síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného
článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. I. ÚS 86/02, II. ÚS 34/07).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaná nečinnosť okresného súdu
sama osebe nedosahuje v okolnostiach daného prípadu takú intenzitu, ktorá by zakladala
možnosť, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospel k záveru,
že dĺžka trvania rozhodovania okresného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a dĺžka trvania konania o návrhu súdneho exekútora
na schválenie príklepu (presahujúca osem mesiacov) zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie
zodpovednosť okresný súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, aby sťažnosť mohla byť prijatá na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenosť, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009