Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 523/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED, 4 Afentrikas, Afentrika Court,

Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika, zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7,

Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení

s a prvou a druhou vetou a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14

ods. 1 prvej a druhej vety Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED,

4 Afentrikas, Afentrika Court, Office 2, P. C. 6018, Larnaca, Cyperská republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej LAWS, s. r. o., Rajská 7, Bratislava, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ods. 1

prvou a druhou vetou (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 prvej a druhej vety Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že pred Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa pod sp. zn. od roku 1999 vedie

zmenkový spor, predmetom ktorého je vydanie zmenkového platobného rozkazu a uloženie

povinnosti zmenkovému dlžníkovi zaplatiť sťažovateľke „sumu 350 000 000 Kč

s príslušenstvom“, v ktorom ako zmenkový veriteľ vystupuje sťažovateľka (od roku 2004,

pozn.) a ako zmenkový dlžník obchodná spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel, a. s.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti

pozná stav a vývin občianskeho súdneho konania vo veci, ktorá sa vedie na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. “, a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia

ústavného súdu, ktoré majú podľa jej názoru pre posúdenie sťažnosti relevantný význam.

V konkrétnostiach sťažovateľka uvádza odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

z 18. júna 2003, sp. zn. z 28. februára 2006, sp. zn.

zo 7. októbra 2010 a sp. zn. zo 17. apríla 2013, z ktorých

podľa jej názoru vyplýva, že «pozornosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pri

rozhodovaní o sťažnostiach Union banky (pôvodný zmenkový veriteľ, pozn.), resp. našej

spoločnosti sústredila doposiaľ jednostranne na hľadanie dôvodov na „procesné“

formálnoprávne rozhodnutie, že Ústavný súd slovenskej republiky sa nemieni zaoberať

obsahovou stránkou sťažností».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v prípade jej

sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie práv podľa , dohovoru,

dodatkového protokolu a medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2014 (krajský súd

označeným rozsudkom ponechal zmenkový platobný rozkaz krajského súdu

č. k. zo 17. mája 1999 v platnosti, pozn.) v celom rozsahu zrušený a vec

bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, uplatnil svoje právne názory vyjadrené

v náleze sp. zn. zo 6. marca 2012 týkajúce sa požiadavky materiálnej

ochrany práv orgánmi súdnej moci.

V ďalšej časti sťažovateľka cituje príslušnú časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 5. septembra 2006, podľa ktorého „Procesný postup, v ktorom

o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade

so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z , z

listiny a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže

byť ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd

zriadený zákonom je preto nevyhnutne požiadavka, aby prípadné námietky účastníka

súdneho konania ohľadne porušenia uvedených práv boli náležité preskúmané a aby sa súd,

príslušný o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“.

V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí ústavného

súdu sp. zn. z 5. februára 2004, podľa ktorého pod vylúčeným sudcom treba

rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu,

ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe

objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich

zástupcom, a na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2009,

podľa ktorého niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo

v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj

inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo

hodnotené.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd v napadnutom uznesení týmito závermi neriadil

a «namiesto vyvodenia dôsledkov z ústavnej neakceptovateľnosti rozhodnutí (rozsudok

č. k. zo dňa 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 1839

z 09. 12. 2009) vyčíta zákonnému sudcovi krajského súdu „nerešpektovanie“ ústavne

neakceptovateľného rozhodnutia».

Podľa sťažovateľky sú obe rozhodnutia najvyššieho súdu „rozsudok

č. k. M ObdoV 8/2002 819 z 19. 06. 2003 a uznesenie č. k. 1839 z 09. 12.

2009 – podľa doktríny ústavného súdu ústavne neakceptovateľné, nakoľko nejde

o rozhodnutia zákonného sudcu...“ (citované z dovolania sťažovateľky proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, pozn.).

K namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47

ods. 3 v spojení s a prvou a druhou vetou medzinárodného

paktu sťažovateľka predovšetkým uvádza, že «Je nespornou skutočnosťou, že v právnej veci,

ktorá sa už šestnásť rokov vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

ide o obchodný/zmenkový spor medzi dvoma právnickými osobami, z ktorých jedna je

zahraničnou právnickou osobou. Slovenská republika a ani žiadny iný štát nie je

účastníkom tohto konania. Považujeme preto za počudovania hodné, že SPP v odvolaní, o

ktorom rozhodol „tretí odvolací súd“, argumentuje (na str. 19) s poukazom na Vyhlásenie

vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. marca 2001 k tzv. Duckého zmenkám. Jednoznačne je

potvrdený hrubý zásah do nezávislosti súdnej moci, ak o veci, v ktorej prebieha spor na

súde, rozhoduje aj vláda. Orgán výkonnej moci takto dáva vlastne návod, ako má rozhodnúť

tzv. nezávislý súd. Súčasne považujeme za zarážajúce a z hľadiska ústavných pomerov

Slovenskej republiky za neprípustné, že Najvyšší súd Slovenskej republiky k takejto

argumentácii nezaujal stanovisko a nevyjadril ho v uznesení, proti ktorému podávame toto

dovolanie. Nemožno pritom nepoukázať na skutočnosť, že podľa citátu SPP z označeného

Vyhlásenia vlády Slovenskej republiky „považuje tzv. Duckého zmenky za podvodné

konanie bývalého manažementu š. p. Slovenský plynárenský priemysel“, teda za podvodné

konanie SPP. S poukazom na takéhoto vyhlásenie nemožno vyvodzovať požiadavku, a to ani

v mene štátu/vlády, aby nezávislý súd:

a) „hľadal“ zodpovednosť za podvodné konanie žalovaného účastníka u účastníka

občianskeho súdneho konania, ktorý žalovanému v súlade s predpismi o zmenkách za

zmenky zaplatil.

b) za podvodné konanie žalovaného postihol žalobcu zahraničného účastníka

a pritom

c) nedotkol sa prospechu, ktorý nadobudol žalovaný na základe zmeniek.

V tejto súvislosti nemôžeme ponechať bez povšimnutia, že dňa 15. októbra 2009

vtedajšia podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti p. na verejnej

schôdzi vrcholného orgánu štátnej moci, zákonodarného zboru Národnej rady SR

v rozprave o návrhu na jej odvolanie z vlády, o sudkyni krajského súdu, ktorá v predmetnej

právnej veci rozhodla v roku 2000, povedala že „Verejnosti sa zviditeľnila tým, že ako

jediná predsedníčka senátu rozhodla v neprospech štátu v kauze tzv. Duckého zmeniek,

ktoré opozícia neustále kritizovala“. Išlo o zjavný a nedovolený zásah do nezávislosti

súdnej moci.

Závery:

1. Z výroku predneseného na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky nemožno

vyvodiť iný záver ako ten, že sudca, ktorý vo veci tzv. Duckého zmeniek rozhodne

v neprospech žalovaného SPP, koná v rozpore so záujmami štátu. Takéto stanovisko je

priamym ovplyvňovaním rozhodovania nezávislých súdov a sudcov.

2. Skutočnosť, že všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v predmetnej veci od r. 2003 sú nezastrene zamerané jednostranne na podporu právnych

názorov a záujmov SPP ako žalovaného, sú zjavným porušením práva na spravodlivé súdne

konanie, práva na účinnú súdnu ochranu, práva na rovnosť účastníkov i práva na ochranu

majetku. Tento stav opodstatnene vyvoláva pochybnosti o rovnakom vzťahu súdu k obidvom

účastníkom zmenkového konania. Dôkazom toho je aj tendenčné neúplné a jednostranne

zamerané odôvodnenie uznesenia, proti ktorému bolo podané dovolanie.».

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje takto:

«Dňa 16. 10. 2014 právny zástupca sťažovateľa doručil Krajskému súdu v Bratislave

vyjadrenie žalobcu k odvolaniu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. 2617 zo dňa 2. júla 2014. Tretí odvolací súd sa však

zaoberal iba oprávnením advokátky podať označené odvolanie. Na

námietky sťažovateľa uvedené v našom vyjadrení k tomuto odvolaniu nereagoval

a dovoľujeme si tvrdiť, že sa im z účelových dôvodov zámerne vyhol.

Považujeme preto za nevyhnutné spomenúť najmä tieto námietky:

a) Žalovaný SPP sám inicioval záujem o získanie finančných prostriedkov od Union

banky a na tento účel jeho štatutárny orgán vykonal také právne úkony, ktoré zaväzujú

právnickú osobu, za ktorú konal.

b) Union banka za zmenky zaplatila presne zistenú sumu a z dokladov, ktoré sú

súčasťou súdneho spisu; uvedené je jednoznačné aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v trestnej veci proti , a je preto nespochybniteľným

spôsobom preukázaný rozsah i účel ich použitia podľa záujmu žalovaného a v jeho

prospech.

c) „Nové vedenie“ SPP usporiadalo vzťahy so SEZOOS GROUP, a. s. a vymohlo,

a v súčasnosti tiež vymáha vo svoj prospech finančné prostriedky získané od Union banky.

d) Vzhľadom na zaplatenie zmeniek a poskytnutie finančných prostriedkov do

dispozície žalovaného je v priamom logickom rozpore tvrdenie o „akomsi“ konaní Union

banky na škodu SPP.

e) Žalovaný SPP v celom doterajšom konaní nepreukázal, akú škodu mu Union

banka spôsobila, prípadne mala spôsobiť, a žiadnu škodu ani necharakterizuje, čo je

podstatnou časťou materiálneho riešenia sporu (§ 17 ZZŠ).

V odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu o takýchto námietkach nie je ani zmienka

a v dôsledku toho chýba aj stanovisko súdu k ich opodstatnenosti. Táto skutočnosť je

jednoznačným potvrdením toho, že odvolací súd svojím postupom odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivé

súdne konanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujeme za nesporné, že

prinajmenšom vyššie spomenuté, ale aj ďalšie nami uvedené námietky majú význam pre

rozhodnutie a preto odvolací súd bol povinný zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi žalobcu tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva. Keďže odvolací súd takúto povinnosť nesplnil, porušil právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.»

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu podľa sťažovateľky

spočíva v skutočnosti, že „Pôvodný žalobca za zmenky, ktoré sa stali jeho majetkom

zaplatil. Prospech z finančných prostriedkov, ktoré získal žalovaný SPP za zmenky/na

základe zmeniek po dobu šestnásť rokov má žalovaný SPP. Sťažovateľ svoj majetok

nemôžem pokojne užívať a v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania jeho straty

narastajú. Takýto stav je v príkrom rozpore s článkom 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„I. Základné práva spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED... na

spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na majetok

zaručené článkom 46 ods. 1 a článkom 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (č. ), článkom 47 ods. 3 v spojení

s článkom 47 ods. 2 a článkom 14 ods. 1 prvá a druhá veta

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (č. príloha I

v znení Opčného protokolu k tomuto paktu č. ) a článkom 20 ods. 1 prvá

a druhá veta a článkom 1 prvý odsek Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 30. marca 2015.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 30. marca 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti STRODEN

MANAGEMENT LIMITED... trovy konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2015.

Sťažovateľka s prihliadnutím na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2010 a sp. zn. zo 17. apríla 2013 a v záujme zamedzenia

akýchkoľvek pochybností o tom, či v zmysle vyčerpala

všetky právne prostriedky, na použitie ktorých je oprávnená podľa Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ústavný súd zároveň informovala o tom, že 12. júna 2015

doručila krajskému súdu súlade s dovolanie proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v , a .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka podala proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu 12. júna 2015 dovolanie. Následne ústavný súd

zistil, že krajský súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. ešte do

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nepredložil najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o podanom dovolaní.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

, ).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa

považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015