Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)III. ÚS 262/2010
PDF · 160.24 KB
No categories available
III. ÚS 262/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverenom zasadnutí senátu 29. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., CSc., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods.
1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. Š. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája
2010 doručená sťažnosť I. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19
ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)
a rozhodnutím výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia
Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“), ktoré v jeho veci podľa ústavného
zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky
na preskúmavanie rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný
zákon“) konali v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005.
V úvode sťažnosti namieta aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 57/2009 a v závere tvrdí, že postupom týchto porušovateľov
došlo tiež k porušeniu jeho niektorých práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských
práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad Slovenskej
republiky (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie NBÚ“)
rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú,
pretože bol ako osoba zaradený a aktívne vykonával činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej
bezpečnosti.
Na základe odvolania sťažovateľa výbor ako príslušný odvolací orgán
rozhodnutím sp. zn. VPR NBÚ-2067-18/2006 z 24. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie
výboru“) potvrdil rozhodnutie NBÚ.
Sťažovateľ preto 18. augusta 2009 podal najvyššiemu súdu žalobu
o preskúmanie rozhodnutia výboru z 24. júna 2009 a najvyšší súd následne rozsudkom
sp. zn. 3 Sž 57/2009 z 11. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne rozoberajúc skutkový a právny stav
v jeho veci tvrdí, že preskúmavanie rozhodnutí NBÚ nemá byť v právomoci výboru, ale
malo by podliehať dvojstupňovej kontrole pred všeobecným súdmi v rámci správneho
súdnictva, nie ako to je upravené v súčasnosti v ústavnom zákone, keď fyzická osoba nemá
proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu možnosť podať opravný prostriedok.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. NR SR a výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí
Národného bezpečnostného úradu na základe prijatého ústavného zákona č. 254/2006 Z.z.
porušili vyššie uvedené články Ústavy SR a súvisiace legislatívne akty, čím znemožnili
sťažovateľovi domôcť sa svojho práva pred nezávislým a nestranným odvolacím orgánom
v prvostupňovom odvolacom konaní ako aj domôcť sa svojho práva pred nezávislým
a nestranným odvolacím orgánom, ktorý môže rozhodovať v zmysle zmeny o merite veci
v druhostupňovom odvolacom konaní.
2. Ústavný zákon č. 254/2006 Z. z bol prijatý v rozpore s nálezom ústavného súdu
č. PL. ÚS 6/04-67 zo dňa 19. októbra 2005 a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou,
čl. 2 ods. 2 a s čl. 46 ods. 1, 2, 3 ústavy. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
a všeobecne záväzné. Z dôvodu, že táto skutočnosť nebola NR SR a príslušným výborom
akceptovaná, Ústavný súd SR ukladá Národnej Rade Slovenskej republiky, aby zrušila
výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu a prijala také opatrenia, ktorými zaručí, že právomoci odvolacieho
orgánu na individuálne preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu sa
prenesú na nezávislý a nestranný súdny orgán, ktorý bude mať možnosť rozhodovať
o merite prejednávanej veci, prijímať a meniť rozhodnutia v zmysle Ústavy SR.
3. Zákon č. 215/2004 Z. z. nie je v súlade so základnými právami a slobodami podľa
Ústavy SR, pretože podľa neho nie je možné rozlišovať osoby, ktoré sa dopustili porušenia
zákona a ktoré nie. Zákon postihuje všetky osoby rovnako, vrátane tých, ktorí pred rokom
1989 sa nedopustili porušenia vtedy platného právneho poriadku.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 120, 23 Eur
podľa § 11 ods. 2 vyhlášky 655/2004 Z. z., ktorú je výbor Národnej rady Slovenskej
republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu.
5. Vzhľadom k skutočnosti, že kauza sťažovateľa trvá od roku 2005 a vzhľadom
k nevymožiteľnosti práva, za ktorú sťažovateľ nenesie vinu priznáva sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa z 20. mája 2010 označeného ako
„Ústavná sťažnosť“ ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ
zastúpený právnym zástupcom, neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),
ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), vymedzený jasne, presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.
Formulácia návrhu na rozhodnutie je nevykonateľná a nezrozumiteľná, keďže petit
sťažnosti požadovaný sťažovateľom, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní
viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie je zhodný s tým, čo uvádza v úvode
a odôvodnení sťažnosti. Sťažovateľ označuje za porušovateľov ústavy a svojich základných
práv predovšetkým národnú radu, jej výbor a tiež aj najvyšší súd, ale v petite už napadnuté
konanie najvyššieho súdu (spomínaného v úvode sťažnosti) nie je vôbec namietané.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že národná rada a jej výbor mali prijatím ústavného
zákona porušiť viaceré články ústavy, ktoré mu znemožnili „domôcť sa svojho práva pred
nezávislým a nestranným odvolacím orgánom v prvostupňovom odvolacom konaní ako
aj domôcť sa svojho práva pred nezávislým a nestranným odvolacím orgánom“, a tiež
sa domnieva, že „Zákon č. 215/2004 Z. z. nie je v súlade so základnými právami
a slobodami podľa Ústavy SR.“.
Ústavný súd konštatuje, že týmto požiadavkám sťažovateľa nie je možné v konaní,
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyhovieť jednak preto, že okrem toho, že sú formulované veľmi
všeobecne, na podanie takéhoto návrhu nie je aktívne legitimovanou osobou podľa čl. 130
ods. 1 písm. a) až i) ústavy.
Z návrhu na rozhodnutie jeho podania vyplýva tiež taká požiadavka, o ktorej ústavný
súd nemá právomoc konať, a to posudzovanie súladu namietaného ústavného zákona
s ústavou, ktoré majú rovnaký stupeň právnej sily, a podľa judikatúry ústavného súdu
podaného pri výklade ústavy „neexistuje rozdiel medzi ústavou a ústavným zákonom“, resp.
„v procedúre prerokúvania, prijímania a vyhlasovania ústavy a ústavných zákonov nie
sú právne rozdiely (I. ÚS 39/93).
Ústavný súd je predovšetkým nezávislým súdnym orgánom na ochranu ústavnosti,
ktorý má presne špecifikované právomoci vymedzené v čl. 125 až čl. 129 ústavy a čl. 136
ústavy, a v zmysle nich nemôže preskúmavať predpisy rovnakej právnej sily (obdobne
napr. m. m. PL. ÚS 14/00, II. ÚS 109/08).
Národná rada je podľa čl. 72 ústavy jediným ústavodarným a zákonodarným
orgánom Slovenskej republiky, ktorý má podľa čl. 86 písm. a) ústavy oprávnenie uznášať
sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú.
Z uvedeného vyplýva, že do okruhu ústavou vymedzených právomocí ústavného
súdu nepatrí oprávnenie prikazovať národnej rade rušiť jej výbory, ktoré boli riadne
zriadené na základe ústavného zákona, a ani ukladať povinnosti na prijatie takých zákonov,
ktoré by upravovali prípadné dvojinštančné preskúmavanie rozhodnutí NBÚ všeobecnými
súdmi v správnom súdnictve, ako to požaduje sťažovateľ.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez
toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2010