Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 262/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverenom zasadnutí senátu 29. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., CSc., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods.

1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

postupom Národnej rady Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája

2010 doručená sťažnosť I. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19

ods. 1, ), , 2 a 3 a (ďalej

len „ústava“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)

a rozhodnutím výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia

Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“), ktoré v jeho veci podľa ústavného

o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky

na preskúmavanie rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný

zákon“) konali v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 19. októbra 2005.

V úvode sťažnosti namieta aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. a v závere tvrdí, že postupom týchto porušovateľov

došlo tiež k porušeniu jeho niektorých práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských

práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad Slovenskej

republiky (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie NBÚ“)

rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú,

pretože bol ako osoba zaradený a aktívne vykonával činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti.

Na základe odvolania sťažovateľa výbor ako príslušný odvolací orgán

rozhodnutím sp. zn. VPR NBÚ-2067-18/2006 z 24. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie

výboru“) potvrdil rozhodnutie NBÚ.

Sťažovateľ preto 18. augusta 2009 podal najvyššiemu súdu žalobu

o preskúmanie rozhodnutia výboru z 24. júna 2009 a najvyšší súd následne rozsudkom

sp. zn. z 11. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne rozoberajúc skutkový a právny stav

v jeho veci tvrdí, že preskúmavanie rozhodnutí NBÚ nemá byť v právomoci výboru, ale

malo by podliehať dvojstupňovej kontrole pred všeobecným súdmi v rámci správneho

súdnictva, nie ako to je upravené v súčasnosti v ústavnom zákone, keď fyzická osoba nemá

proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu možnosť podať opravný prostriedok.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. NR SR a výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí

Národného bezpečnostného úradu na základe prijatého ústavného

porušili vyššie uvedené články SR a súvisiace legislatívne akty, čím znemožnili

sťažovateľovi domôcť sa svojho práva pred nezávislým a nestranným odvolacím orgánom

v prvostupňovom odvolacom konaní ako aj domôcť sa svojho práva pred nezávislým

a nestranným odvolacím orgánom, ktorý môže rozhodovať v zmysle zmeny o merite veci

v druhostupňovom odvolacom konaní.

2. Ústavný Z. z bol prijatý v rozpore s nálezom ústavného súdu

č. -67 zo dňa 19. októbra 2005 a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou,

a s , 2, 3 . Rozhodnutie ústavného súdu je konečné

a všeobecne záväzné. Z dôvodu, že táto skutočnosť nebola NR SR a príslušným výborom

akceptovaná, Ústavný súd SR ukladá Národnej Rade Slovenskej republiky, aby zrušila

výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného

bezpečnostného úradu a prijala také opatrenia, ktorými zaručí, že právomoci odvolacieho

orgánu na individuálne preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu sa

prenesú na nezávislý a nestranný súdny orgán, ktorý bude mať možnosť rozhodovať

o merite prejednávanej veci, prijímať a meniť rozhodnutia v zmysle SR.

3. nie je v súlade so základnými právami a slobodami podľa

SR, pretože podľa neho nie je možné rozlišovať osoby, ktoré sa dopustili porušenia

zákona a ktoré nie. Zákon postihuje všetky osoby rovnako, vrátane tých, ktorí pred rokom

1989 sa nedopustili porušenia vtedy platného právneho poriadku.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 120, 23 Eur

podľa vyhlášky , ktorú je výbor Národnej rady Slovenskej

republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu.

5. Vzhľadom k skutočnosti, že kauza sťažovateľa trvá od roku 2005 a vzhľadom

k nevymožiteľnosti práva, za ktorú sťažovateľ nenesie vinu priznáva sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa z 20. mája 2010 označeného ako

„Ústavná sťažnosť“ ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ

zastúpený právnym zástupcom, neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),

ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), vymedzený jasne, presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Formulácia návrhu na rozhodnutie je nevykonateľná a nezrozumiteľná, keďže petit

sťažnosti požadovaný sťažovateľom, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní

viazaný ( ), nie je zhodný s tým, čo uvádza v úvode

a odôvodnení sťažnosti. Sťažovateľ označuje za porušovateľov a svojich základných

práv predovšetkým národnú radu, jej výbor a tiež aj najvyšší súd, ale v petite už napadnuté

konanie najvyššieho súdu (spomínaného v úvode sťažnosti) nie je vôbec namietané.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že národná rada a jej výbor mali prijatím ústavného

zákona porušiť viaceré články , ktoré mu znemožnili „domôcť sa svojho práva pred

nezávislým a nestranným odvolacím orgánom v prvostupňovom odvolacom konaní ako

aj domôcť sa svojho práva pred nezávislým a nestranným odvolacím orgánom“, a tiež

sa domnieva, že „ nie je v súlade so základnými právami

a slobodami podľa SR.“.

Ústavný súd konštatuje, že týmto požiadavkám sťažovateľa nie je možné v konaní,

podľa vyhovieť jednak preto, že okrem toho, že sú formulované veľmi

všeobecne, na podanie takéhoto návrhu nie je aktívne legitimovanou osobou podľa čl. 130

ods. 1 písm. a) až i) .

Z návrhu na rozhodnutie jeho podania vyplýva tiež taká požiadavka, o ktorej ústavný

súd nemá právomoc konať, a to posudzovanie súladu namietaného ústavného zákona

s , ktoré majú rovnaký stupeň právnej sily, a podľa judikatúry ústavného súdu

podaného pri výklade „neexistuje rozdiel medzi a ústavným zákonom“, resp.

„v procedúre prerokúvania, prijímania a vyhlasovania a ústavných zákonov nie

sú právne rozdiely ().

Ústavný súd je predovšetkým nezávislým súdnym orgánom na ochranu ústavnosti,

ktorý má presne špecifikované právomoci vymedzené v až a

, a v zmysle nich nemôže preskúmavať predpisy rovnakej právnej sily (obdobne

napr. m. m. , ).

Národná rada je podľa jediným ústavodarným a zákonodarným

orgánom Slovenskej republiky, ktorý má podľa ) oprávnenie uznášať

sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú.

Z uvedeného vyplýva, že do okruhu vymedzených právomocí ústavného

súdu nepatrí oprávnenie prikazovať národnej rade rušiť jej výbory, ktoré boli riadne

zriadené na základe ústavného zákona, a ani ukladať povinnosti na prijatie takých zákonov,

ktoré by upravovali prípadné dvojinštančné preskúmavanie rozhodnutí NBÚ všeobecnými

súdmi v správnom súdnictve, ako to požaduje sťažovateľ.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní ( ) bez

toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010