Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpeného , 28, právne zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. augusta 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený

, právne zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom

Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že bývalý Obvodný pozemkový úrad Prešov (ďalej

len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM z 9. júla 2013 rozhodol,

že sťažovateľ nespĺňa podmienky podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pôde“), a preto sa mu nevydávajú špecifikované nehnuteľnosti.

Sťažovateľ, zastúpený , sa opravným prostriedkom doručeným

Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia obvodného úradu. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 18. februára 2014 tak, že rozhodnutie obvodného úradu potvrdil.

Sťažovateľ, zastúpený , podal proti rozsudku krajského súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. apríla 2016 tak,

že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a uvádza, že nesúhlasí s týmito dôvodmi v otázke straty československého štátneho

občianstva z dôvodu naturalizácie. Podľa sťažovateľa vo vzťahu k tejto otázke bola už vec

posudzovaná – ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. a v konaniach

vedených krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn. . Sťažovateľ

argumentuje tým, že obvodný úrad, krajský súd a najvyšší súd „opätovne posudzovali

otázku, o ktorú žalovaný oprel svoje rozhodnutie - ktorú však Ústavný súd SR a ani Krajský

súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. nepovažovali za podstatnú, keďže

sa ňou v odôvodnení svojich rozhodnutí nezaoberali a nevyslovili k nej pre najvyšší súd,

resp. pre žalovaného, záväzný právny názor.

Porušovateľ v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí tak nerešpektoval právne závery

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v náleze sp. zn.

z 27. 04. 2010, že sťažovateľ nestratil štátne občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 Sb.,

keďže o jeho žiadosti o zachovanie čsl. štátneho občianstva z 11. 04. 1947 nebolo doposiaľ

príslušným orgánom rozhodnuté. V zmysle vyššie uvedeného dekrétu je potom potrebné –

do vybavenia žiadosti – nazerať na sťažovateľa, ako keby čsl. štátne občianstvo nikdy

nestratil. Podľa sťažovateľa tak neobstojí názor porušovateľa, že sťažovateľ stratil

občianstvo z dôvodu naturalizácie – dňom ukončenia druhej svetovej vojny, a to dňom

08. 05. 1957.

... pre posúdenie štátneho občianstva sťažovateľa bol rozhodujúci stav v čase

účinnosti , teda ku dňu 21. 06. 1991, a pokiaľ porušovateľ a krajský

súd vychádzali z vyjadrení navrhovateľa z 15. 05. 2013 a 29. 05. 2013, ide

o nepreskúmateľne a právne nesprávne časti rozhodnutí.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ, ako aj krajský súd opomenuli správanie

sa sťažovateľa v čase uplatnenia reštitučného nároku, a to jeho žiadosť o vydania

stavebného povolenia na výstavbu rodinného domu v obci , čestné prehlásenie

navrhovateľa zo dňa 28. 02. 2011 a pod. Sťažovateľ v čase uplatnenia reštitučného nároku

bol čsl. štátnym občanom s trvalým pobytom na adrese

...

Porušovateľ porušil sťažovateľove základné práva a slobody v tom, že neakceptoval

sťažovateľom predložené rozhodnutia dňa 09. 08. 2013 a 23. 09. 2013, a to rozhodnutie:

- Pozemkového úradu v Prešove..., Č. j. 1152/92-Dr./134 zo dňa 21. 10. 1993,

- Pozemkového úradu v Prešove..., Č. j. 1152/92-Dr./158 zo dňa 15. 11. 1993,

v ktorých žalovaný tomu istému účastníkovi konania – sťažovateľovi, dvakrát navrátil

vlastníctvo k pozemkom s tým, že predbežnú otázku v zmysle ust.

posúdil kladne, a to že sťažovateľ je československým štátnym občanom, a teda oprávnenou

osobou.

A tretíkrát, ten istý správny orgán rozhodol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky § 4

... Porušovateľ, ako aj krajský súd opomenuli, že ako rozhodnutia, ktoré zakladajú

prejudiciálnu otázku, tak aj napadnuté rozhodnutie vychádza z uplatneného nároku toho

istého navrhovateľa (sťažovateľa) z toho istého dňa, a to z 20. 12. 1992... Nemôže byť

predsa na ťarchu sťažovateľa, že ním uplatnený reštitučný nárok v jeden deň..., žalovaný

neposúdil v jedom konaní, resp. aby bolo na ťarchu sťažovateľa, že rozhodnutia, ktoré

sťažovateľ doložil krajskému súdu dňa 09. 08. 2013 a dňa 23. 09. 2013 sa nenachádzali

v jednom spise, týkajúcom sa uplatneného nároku sťažovateľa...

Sťažovateľ má teda za to, že porušovateľ ako aj krajský súd nerešpektovali právny

názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. z 27. 04. 2010...

Sťažovateľ má za to, že v konaní nad rozumnú mieru preukázal skutočnosť, že mal

v úmysle zdržiavať sa na Slovensku a mať tu aj trvalý pobyt, a to hneď po zmene pomerov,

v roku 1990, kedy sa vrátil do obce , a to o. i. tým, že sa v obci

v roku 1992 prihlásil k trvalému pobytu na adrese a do 03. 05.

1993 tam aj mal trvalý pobyt...“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010, podľa ktorého «„... úmysel trvale žiť na území ČSFR sa skúma

vo vzťahu k obdobiu, keď sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučný nárok, a prípadná

neskoršia zmena tohto úmyslu nemala na vznik a trvanie reštitučného nároku žiadne

účinky“.

Na základe vyššie uvedených skutočností je nesporné, že porušovateľ, krajský súd

a žalovaný nerešpektovali predchádzajúce rozhodnutia žalovaného a iných súdov,

a to rozhodnutia Pozemkového úradu v Prešove... Č. j. 1152/92-Dr./134 zo dňa

21. 10. 1993,... Č. j. 1152/92-Dr./158 zo dňa 15. 11. 1993, nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 27. 04. 2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 15. 12. 2010, Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 31. 01. 2011,...

sp. zn. zo 17. 10. 2012 a uznesenie... sp. zn. z 26. 03. 2013.».

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na právne závery v uznesení

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 24. novembra 2009, týkajúce

sa prejudiciálnej otázky, a tiež na právne názory predovšetkým v nálezoch Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 26. marca 1996, a ,

týkajúce sa pozbavenia, vrátenia, prípadne ponechania štátneho občianstva a posudzovania

reštitučných nárokov, pričom v niektorých prípadoch reštituenti prijali iné štátne občianstvo

a v dôsledku toho stratili zo zákona československé občianstvo (napr. ).

Sťažovateľ napokon uvádza:

„Pokiaľ teda porušovateľ, krajský súd a žalovaný dospeli k záveru, že sťažovateľ

nebol v zmysle oprávnenou osobou, pretože stratil čsl. štátne

občianstvo podľa dohody o naturalizácií, bez toho aby sa vysporiadal s návrhmi

na zachovanie štátneho občianstva jemu i jeho matke z 11. apríla 1947, adresované

bývalým okresným národným výborom a vtedajšiemu Povereníctvu vnútra v Bratislave

a bez toho, aby žalovaný preukázal, že príslušné štátne orgány rozhodli o žiadosti

sťažovateľa na zachovanie občianstva, považuje sťažovateľ takýto záver za nezákonný

a odporujúci vyššie uvedenému.

Porušovateľ, rovnako ako aj krajský súd nedali odpoveď na námietku sťažovateľa,

že žalovaný sa úplne vyhol otázke posúdenia, či postup príslušných čsl. štátnych orgánov,

ktoré nerozhodli o žiadosti sťažovateľa na zachovanie čsl. štátneho občianstva na základe

čoho bol sťažovateľ nútený požiadať o naturalizáciu v USA, bol alebo nebol následkom

politickej perzekúcie, či postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody

v zmysle reštitučného dôvodu podľa .

A zároveň porušovateľ pochybil aj v tom, že neposúdil ako nezákonný postup

žalovaného, ktorý nepostupoval v zmysle právnych záverov všeobecných súdov a ústavného

súdu, pokiaľ rôzne nedostatky, či nejasnosti v skutkových zisteniach vo vzťahu k prijatiu

amerického občianstva, platnosti trvalého pobytu sťažovateľa v čase uplatnenia

reštitučného nároku, nejasnosti pri posudzovaní a skúmaní otázky úmyslu žiť a zdržiavať

sa na Slovensku, a to v čase po 24 rokoch od uplatnenia reštitučného nároku a nejasnosti

ohľadne zrušenia potvrdenia o štátnom občianstve sťažovateľa, si vykladal v neprospech

sťažovateľa, keďže aj ústavný súd v citovanom náleze skonštatoval, že časové súvislosti

súvisiace so zrušením potvrdenia o štátnom občianstve a zrušením trvalého pobytu

spochybňujú zákonnosť postupu, pretože takýmto postupom žalovaného došlo k porušeniu

požiadavky (princípu) zhovievavosti a zákazu reštriktívneho a formalistického prístupu

pri aplikácií ustanovení reštitučných predpisov.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 27. 04. 2016, porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 74/2014 z 27. 04. 2016 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 18. 02. 2014 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania – trov právneho zastúpenia

vo výške 363,79 €.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Každá sťažnosť, s ktorou sa obráti fyzická alebo právnická osoba na ústavný súd,

musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti podľa a .

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podáva sťažnosť

prostredníctvom splnomocneného zástupcu na základe splnomocnenia

z 1. júla 1993. Sťažovateľ vo vyhlásení z 29. októbra 2012 potvrdil, že splnomocnenie

z 1. júla 1993 je stále platné. Na základe uvedeného splnomocnenia

splnomocnil na „na zastupovanie pred Ústavným súdom SR“ advokáta JUDr. Ladislava

Lukáča.

Vychádzajúc zo znenia je zrejmé,

že splnomocnenie advokátovi má udeliť priamo sťažovateľ a toto splnomocnenie má byť

výslovne udelené na zastupovanie pred ústavným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. , ), v ktorých posudzoval „generálne“ splnomocnenia

udelené sťažovateľmi advokátom, pričom trval na výslovnom udelení splnomocnenia

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a za relevantnú považoval aj skutočnosť,

že splnomocnenie advokátovi bolo udelené v čase, keď sťažnosťou napádané rozhodnutie

nebolo ani vydané.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na ďalšie právne závery ústavného súdu nevyzýval ústavný súd

sťažovateľa na odstránenie nedostatku v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti –

predložením splnomocnenia udeleného priamo ním, a nezisťoval, či sťažnosť predložená

prostredníctvom splnomocneného zástupcu je skutočným vyjadrením jeho vôle.

II.2 K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

V prerokúvanom prípade ústavný súd napriek uvedenému zákonnému nedostatku –

absencii špecifikovaného splnomocnenia advokátovi udeleného priamo sťažovateľom –

preskúmal aj ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom

rozsudku, pričom zohľadnil predmet konania, ktorým bolo posudzovanie reštitučného

nároku, keď je namieste čo najväčšia benevolentnosť štátnych orgánov vo vzťahu

k formálnym náležitostiam procesných podaní účastníka konania (sťažovateľa).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. apríla 2016 potvrdil rozsudok krajského

súdu z 18. februára 2014. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, na odvolanie sťažovateľa, ktoré podal jeho splnomocnený

zástupca , na vyjadrenia obvodného úradu a ďalších účastníkov konania,

uviedol tiež relevantné ustanovenia zákona o pôde a Dohovoru o naturalizácii medzi

Československom a Spojenými štátmi americkými zo 16. júla 1928 [č. 169/1929 Sb.

(ďalej len „dohovor o naturalizácii“)] a uviedol:

«Podľa čl. 1 Dohovoru o naturalizácii medzi Československom a Spojenými štátmi

zo dňa 16. júla 1928 (ďalej tiež ako „dohovor o naturalizácii“ alebo „Dohovor“)

o príslušníkoch Spojených štátov, ktorí boli alebo budú naturalizovaní na území

Československa, bude sa mať v Spojených štátoch za to, že stratili svoju predošlú

príslušnosť a stali sa príslušníkmi Československa.

Navzájom, o príslušníkoch Československa, ktorí boli alebo budú naturalizovaní

na území Spojených štátov, bude sa mať v Československu za to, že stratili svoju predošlú

príslušnosť a stali sa príslušníkmi Spojených štátov.

Predchádzajúce ustanovenia tohto článku nebudú platiť pre príslušníka jedného

z oboch štátov, ktorý dosiahne naturalizáciu v druhom štáte v dobe. kedy jeho štát vedie

vojnu.

Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných veci SR č. na základe

dohody oboch zmluvných strán sa 7. júla 1997 vo vzťahu medzi Slovenskou republikou

a Spojenými štátmi americkými skončila platnosť Dohovoru o naturalizácii medzi

Československom a Spojenými štátmi americkými, podpísaného v Prahe 16. júla 1928

(č. 169/1929 Zb.). So skončením platnosti dohovoru vyslovila súhlas Národná rada

Slovenskej republiky svojím uznesením č. 623 z 20. mája 1997 a prezident Slovenskej

republiky ho schválil 19. júna 1997.»

Najvyšší súd následne poukázal na obsah administratívneho spisu, na závery

vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 27. apríla 2010

a na vyjadrenia sťažovateľa zaslané obvodnému úradu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza okrem záverov

vyplývajúcich z nálezu sp. zn. z 27. apríla 2010 ústavného súdu aj podstatné

skutočnosti, ako sa s ním všeobecné súdy vysporiadali:

„V intenciách uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn. zmenil

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 2. 2008, sp. zn. tak,

že rozhodnutie správneho orgánu č. OPÚ 2006/21-100/Fe zo dňa 02. 06. 2006 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

V rámci ďalšieho konania na správnom orgáne bolo odporcovi doručené čestné

vyhlásenie navrhovateľa zo dňa 28. 2. 2011 v anglickom origináli s úradne overeným

prekladom, týkajúce sa úmyslu navrhovateľa zdržiavať sa na území Slovenskej republiky,

mať tu trvalý pobyt, konkrétne u , ktorý je jeho splnomocneným

zástupcom, pričom tento jeho zámer je podporený tiež tým, že už v roku 1993 podal žiadosť

o vydanie stavebného povolenia na stavbu rodinného domu v , ktorá však bola

zamietnutá. Tento svoj zámer navrhovateľ prezentoval už v roku 1992. Dňa 10. 12. 2012 bol

odporcovi doručený list navrhovateľa z 22. 06. 2012, v ktorom navrhovateľ uviedol,

že 23. mája 2012 sa spojil s generálnym konzulátom v New Yorku. Pani, ktorá s ním

hovorila, chcela vedieť, či to bol on, kto inicioval žiadosť o niečo, čo sa týkalo slovenského

občianstva, alebo či to bol pán z , Slovenská republika.

Navrhovateľ povedal tej pani, že to bol pán , pretože on mu v roku 1992 vybavil

slovenský občiansky preukaz. Pokiaľ si pamätá, tento preukaz bol štátom zneplatnený.

V tom čase navrhovateľ informoval pána , že určite nechce žiadať o slovenské

občianstvo ani ho prijať (ani dvojité). Navrhovateľ v roku 1953 pred sudcom zložil prísahu,

že bude dodržiavať všetky zákony, uvedené v dokumente. Stal sa naturalizovaným občanom

USA. Vzhľadom na text uvedenej prísahy navrhovateľ nemôže žiadať alebo akceptovať

občianstvo iného cudzieho štátu. Na výzvu odporcu, prípisom zo dňa 15. mája 2013

navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu advokátskej kancelárie M1LLER LAW

OFFICE oznámil odporcovi, že má občianstvo a trvalý pobyt v USA a v dohľadnom čase

nemá v úmysle bývať v Slovenskej republike. Ak je teda trvalý pobyt v Slovenskej republike

požiadavkou pre uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona o pôde, existuje nejaký

dôvod na pokračovanie v reštitučnom konaní? V prípise zo dňa 29. mája 2013 navrhovateľ

na otázku odporcu, či je americký štátny občan a kedy nadobudol občianstvo, uviedol,

že je naturalizovaným štátnym občanom USA a štátne občianstvo nadobudol v roku 1953

v Milwaukee, Wisconsin po prepustení z americkej armády po troch rokoch. Na otázku

odporcu, či navrhovateľ požiadal do 31.12.1992 o udelenie slovenského štátneho

občianstva za účelom uplatnenia reštitučného nároku – získania vlastníctva k majetku, ktorý

mu bol odňatý, navrhovateľ odpovedal, že je potrebné, aby sa odporca spýtal pána ,

či tak v jeho mene urobil. Podľa pána bolo niekedy v deväťdesiatych rokoch súdne

konanie, v ktorom bola jeho rodina obvinená, že počas vojny boli národní socialisti, avšak

súd ich rodinu vtedy zbavil viny. Na pána navrhovateľ odkázal tiež v odpovedi

na otázky, či požiadal do 31. 12. 2004 o udelenie slovenského štátneho občianstva

za účelom uplatnenia reštitučného nároku, či si navrhovateľ uplatnil reštitučný nárok podľa

zákona o pôde (prvého reštitučného zákona), či si uplatnil reštitučný nárok podľa zákona

č. (druhého reštitučného zákona).

Na základe takto zisteného skutkového stavu potom odporca rozhodol tak,

že navrhovateľ nespĺňa podmienky § 4 zákona o pôde, a preto sa mu v rozhodnutí

špecifikované nehnuteľnosti nevydávajú. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým. že navrhovateľ

nespĺňa podmienku štátneho občianstva, keď oň prišiel v dôsledku naturalizácie v USA.“

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu

a obmedzil sa na konštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti

rozsudku krajského súdu ( ) v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol:

«Správny orgán, ako aj súdy vo všeobecnom súdnictve sú povinné rešpektovať

právny názor ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený vo vzťahu k aplikácii dekrétu prezidenta

na navrhovateľov prípad, k právnej relevancii skutočnosti, že v čase druhej svetovej vojny

bol navrhovateľ maloletý, k požiadavke zhovievavosti pri posudzovaní reštitučného nároku

navrhovateľa. Odporca však rozhodnutie č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM zo dňa 09. júla 2013

a právny názor o absencii štátneho občianstva navrhovateľa založil na odlišných dôvodoch,

nálezom ústavného súdu č. k. -50 zo dňa 27. apríla 2010 nedotknutých.

Pokiaľ odôvodňoval napadnuté rozhodnutie tým, že navrhovateľ stratil občianstvo

v dôsledku naturalizácie v USA, je celkom zrejmé, že vychádzal z predpokladu,

že navrhovateľovi v dôsledku dekrétu prezidenta československé štátne občianstvo

nezaniklo. Ak totiž navrhovateľ prišiel o toto občianstvo v dôsledku naturalizácie roku

1953, pred týmto aktom ho ešte musel mať.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité poznamenať, že konanie

v správnom súdnictve má kasačný charakter, t. j. správne súdy nezisťujú nové skutkové

okolnosti veci, ale preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Zo skutočnosti,

že ani správne súdy, ani súd ústavný, sa k naturalizácii navrhovateľa v predchádzajúcich

konaniach nevyjadrili, potom nevyplýva, že táto je pre reštitučné konanie bez právneho

významu. Keďže však úloha správneho súdnictva je preskúmavacia, nie vyhľadávacia,

nebol dôvod vyjadrovať sa k právnej skutočnosti, ktorou správny orgán svoje rozhodnutia

neodôvodňoval (keďže mal za to, že navrhovateľovi zaniklo československé občianstvo

už skôr). Takýmto konaním by naopak došlo k prekročeniu právomoci správnych súdov,

čoho dôsledkom by mohol byť až zásah do rovnováhy mocí v štáte.

Získanie občianstva USA navrhovateľom v roku 1953 je skutočnosťou nespornou.

Navrhovateľ ju počas konania nikdy nepoprel, ba naopak, z jeho podaní vyplýva absencia

vôle byť štátnym príslušníkom Slovenskej republiky, a to práve z dôvodu naturalizácie

na území USA, ako aj okolnosť, že aktivity v prospech zachovania navrhovateľovho

občianstva vykonával splnomocnený zástupca navrhovateľa z vlastnej iniciatívy. V čase

získania občianstva USA navrhovateľom bol Dohovor o naturalizácii z roku 1928 platným

a účinným právnym aktom a teda navrhovateľ z dôvodu naturalizácie stratil československé

občianstvo.

V tejto súvislosti potom aj Najvyšší súd SR odkazuje na uznesenie Ústavného súdu

ČR sp. zn. zo dňa 16. 06. 2005, v ktorom ústavný súd konštatoval, že nie je

dôvod vytvárať hranicu nerovnosti medzi tými (predtým) československými občanmi, ktorí

prišli o občianstvo naturalizáciou v Spojených štátoch kedykoľvek mimo dobu „kedy ich štát

vedie vojnu“ a tými, ktorí získali občianstvo Spojených štátov v tomto období. Účastnícke

štáty Dohovoru o naturalizácii jeho uzatvorením sledovali možnosť upravenia statusu

bývalých príslušníkov účastníckych štátov, ktorí nadobudli, alebo v budúcnosti mohli

nadobudnúť na ich území štátnu príslušnosť. Pritom však základným zámerom Dohovoru

o naturalizácii bolo zamedziť vzniku dvojitého občianstva účastníckych štátov. Dohovor

o naturalizácii vylučoval dôsledky - stratu československého občianstva – len pre celkom

mimoriadny prípad, kedy štát pôvodu viedol vojnu (čl. 1 ods. 3 Dohovoru o naturalizácii).

Po zániku tejto okolnosti, t. j. po ukončení vojnového stavu Československa, nastala

Dohovorom o naturalizácii predpokladaná strata československého štátneho občianstva

navrhovateľa.

Doba „kedy ich štát vedie vojnu“ bola vymedzená nálezom Ústavného súdu ČR

sp. zn. zo dňa 18. 05. 1999. Ústavný súd vychádzal z už v roku 1933

Spoločnosťou národov vypracovanej definície agresie, ktorá bola prevzatá do Londýnskeho

Dohovoru o agresii, uzatvorenej dňa 04. 07. 1993 Československom, podľa ktorej nie je

treba vojnu vyhlasovať, a podľa ktorej je potrebné za útočníka považovať ten štát, ktorý

prvý poskytne podporu ozbrojeným tlupám, ktoré sa utvoria na jeho území a vpadnú

na územie druhého štátu... Dňom, kedy nastal stav vojny s Nemeckom je 17. 09. 1938

a posledným dňom tohto obdobia bol deň 07. 05. 1957, kedy Československo ukončilo

vojnový stav s Japonskom.

Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným právnym názorom Ústavného súdu ČR

a nesúhlasí s právnym názorom odporcu, vyjadreným v napadnutom rozhodnutí, že za čas,

kedy štát vedie vojnu, možno považovať iba obdobie od 23. 09. 1938 do 31. 12. 1945, keďže

čas, kedy štát vedie vojnu, nemožno vykladať reštriktívnym spôsobom ako obdobie, kedy

skutočne dochádza k bojom. Československo až do roku 1957 viedlo vojnu s Japonskom,

preto bolo potrebné čl. 1 ods. 3 Dohovoru o naturalizácii aplikovať až do tohto roku.

Uvedená skutočnosť však nič nemení na správnosti posúdenia právnej otázky straty

československého občianstva navrhovateľa, vykonaného odporcom v napadnutom

rozhodnutí. Ako už súd argumentoval vyššie, deň ukončenia vojny mal totiž vplyv len

na dátum straty (dobrovoľnej, nie úkonom štátneho orgánu Československa) občianstva

navrhovateľom, nie však na to, že k tejto strate došlo.

Súd tiež považuje za irelevantnú odvolaciu námietku navrhovateľa, vzťahujúcu sa

ku skutočnosti, že v prípade, ak by ku dňu uplatnenia reštitučného nároku boli príslušné

orgány rozhodli o jeho žiadosti na zachovanie občianstva z 11. 04. 1947, navrhovateľ

by mohol prijať československé štátne občianstvo, čím by zároveň stratil príslušnosť

nadobudnutú naturalizáciou. Súd síce považuje princíp zhovievavosti v reštitučných

prípadoch za dôvodný, avšak tento nemôže zájsť až za hranu zákonnosti. Ustanovenie § 4

zákona o pôde presne stanovuje podmienky, za ktorých možno oprávneným osobám pôdu

vydať. V konaní je potom rozhodnou otázkou, či navrhovateľ zákonné podmienky spĺňa, nie

či ich za istých okolností mohol splniť.

Čo sa týka námietky prejudiciality, odvolací súd síce má za to, že nie je dôvod,

aby správny orgán v rovnakých prípadoch postupoval odlišne, tento však nie je viazaný

predchádzajúcimi rozhodnutiami v iných konaniach. Naopak, viazaný je právnymi

predpismi Slovenskej republiky, v prejednávanom prípade zákonom o pôde, a je povinný

aplikovať zákon, nie predchádzajúce rozhodnutia, vydané za odlišného, resp. odlišne

zisteného skutkového stavu (napr. trvalý pobyt navrhovateľa, dostatočné zistenie skutkovej

okolnosti štátneho občianstva navrhovateľa, atď.).

Zo skutkových okolností prípadu mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľ

nesplnil podmienku občianstva Slovenskej republiky, nespĺňa teda podmienky ustanovenia

§ 4 zákona o pôde, preto správny orgán rozhodol zákonne a vecne správne,

keď navrhovateľovi nehnuteľnosti nevydal.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozsudkom krajského súdu) preskúmal

aj rozsudok krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2014, ktorým tento potvrdil

rozhodnutie obvodného úradu č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM z 9. júla 2013. Krajský súd

poukázal na obsah administratívneho spisu, na postup obvodného úradu po vydaní nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 27. apríla 2010, na obsah opravného prostriedku

sťažovateľa podaného prostredníctvom splnomocneného zástupcu, na skutočnosti

vyplývajúce z administratívneho spisu obvodného úradu a tiež na jeho vyjadrenie

k opravnému prostriedku a na vyjadrenia ďalších účastníkov konania, citoval príslušné

ustanovenia zákona o pôde a Správneho poriadku a následne uviedol tieto právne závery:

„Správny orgán rozhodnutie odôvodnil Dohovorom o naturalizácii medzi

Československom a Spojenými štátmi americkými zo dňa 16. 7. 1928 ktorý v čl. I. ods. 2

stanovil, že príslušník Československa, ktorý bude naturalizovaný na území Spojených

štátov amerických, sa bude mať v Československu za to, že stratil svoju pôvodnú štátnu

príslušnosť a stal sa občanom Spojených štátov amerických.

Navrhovateľom namietaný výklad predmetného Dohovoru sa vzťahoval na ods. 3,

ktorý stanovuje, že predchádzajúce odseky neplatia v dobe, kedy krajina danej osoby vedie

vojnu. Navrhovateľ poukazoval na výklad Ústavného súdu Českej republiky vo vzťahu

k určeniu obdobia, kedy Československo viedlo vojnu, a to na obdobie od 17. 9. 1938

až do 7. 5. 1957. Toto vymedzenie by malo mať za následok, že tento Dohovor sa

na navrhovateľa nevzťahuje, keďže ten bol naturalizovaný na území Spojených štátov

amerických v roku 1953. Touto naturalizáciou teda navrhovateľ nemal automaticky stratiť

štátne občianstvo Československa.

Námietka navrhovateľa vo vzťahu k vymedzeniu obdobia, kedy krajina vedie vojnu

nie je dôvodná. Odporca správne poukázal na výklad v tejto otázke na nález Ústavného

súdu Českej republiky , ktorý uvádza, že výklad tretieho odseku čl. I

smeruje k tomu, že v čase, kedy krajina vedie vojnu, sa neposudzuje osoba naturalizovaná v

druhej zmluvnej krajine za osobu, ktorá stratila predchádzajúce štátne občianstvo. Tento

záver platí len v určenej dobe, kedy krajina vedie vojnu. Neznamená to, že dotyčná osoba

nestratí naturalizáciou pôvodné občianstvo, ale to, že sa tento dohovor v čase vojny

neuplatní a účinky straty občianstva nastanú až po jej skončení.

Aj v prípade, žeby súd akceptoval právny názor Ústavného súdu SR, že navrhovateľ

nestratil štátne občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 § 2 ods. 1, stratil ho dňom ukončenia

druhej svetovej vojny a to dňom 8. 5. 1957, pretože účinky naturalizácie navrhovateľa

z roku 1953 v USA sa posunuli do tohto dátumu.

Správny orgán rozhodnutie odôvodil samotnou skutočnosťou a nespochybniteľným

faktom, že navrhovateľ prijal štátne občianstvo Spojených štátov amerických v roku 1953,

čím zároveň zložil sľub pred príslušnými orgánmi Spojených štátov amerických, že neprijme

iné štátne občianstvo. Stal sa občanom Spojených štátov amerických dobrovoľne, slobodne.

Túto skutočnosť potvrdil navrhovateľ tiež písomne listom zo dňa 15. 5. 2013

(prostredníctvom splnomocnenej právnickej kancelárie v Spojených štátoch amerických)

a osobne listom zo dňa 29. 5. 2013. Navyše, tento fakt, získanie štátneho občianstva

Spojených štátov amerických v roku 1953 ani nebola v priebehu konania spornou.

Vyhlásenie navrhovateľa je nespochybniteľné a jednoznačne rieši otázku štátneho

občianstva navrhovateľa. Navrhovateľ rovnako prehlásil, že má trvalý pobyt na území

Spojených štátov amerických, nemá záujem teraz ani v budúcnosti prijať štátne občianstvo

Slovenskej republiky. Pre posúdenie štátneho občianstva navrhovateľa je rozhodujúci stav

v čase účinnosti , teda k dňu 21. 6. 1991.

Tieto závery potvrdzujú skutočnosť, že ak je navrhovateľ štátnym občanom Spojených

štátov amerických a toto občianstvo prijal oficiálnym aktom v roku 1953, pri aplikácii

Dohovoru o naturalizácii z 1928, ktorý bol v roku 1991 a 1992 bezpochyby platným

a záväzným dokumentom, jediným možným záverom je, že navrhovateľ ani v súčasnosti,

ani v roku 1992, v čase uplatnenia reštitučného nároku nemohol objektívne spĺňať

podmienku štátneho občianstva.

Dohovor č. 169/1929 Sb. (Úmluva o naturalizácii medzi Československem

a Spojenými štáty) s platnosťou od 7. 12. 1929 v článku I. odsek dva upravoval „navzájom

o príslušníkoch Československa, ktorí boli alebo budú naturalizovaní na území Spojených

štátov, bude sa mať v Československu za to, že stratili svoju doterajšiu príslušnosť a stali

sa príslušníkmi Spojených štátov. Článok II. Dohovoru upravoval, že ak obnoví príslušník

jednej z oboch zemí, na ktorého sa vzťahuje článok I., svoje bydlisko vo svojej pôvodnej

zemi bez úmyslu vrátiť sa do zeme, kde bol naturalizovaný, bude sa o ňom mať za to,

že stratil príslušnosť nadobudnutú naturalizáciou. Z vykonaného dokazovania správnym

orgánom je nepochybné, že navrhovateľ nikdy nemal v úmysle naplniť obsah citovaného

článku II. Dohovoru.

Zmluva (Dohovor) o naturalizácii zo l6. júla 1928 stratila platnosť až dňom

7. júla 1997, a teda až od tohto dátumu občania Slovenskej republiky a USA mali možnosť

získať občianstvo druhej krajiny, bez straty svojho pôvodného občianstva.

Správny orgán teda nepochybil, keď nezotrval striktne na záveroch nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky, na ktorý odkazuje navrhovateľ, keďže aplikácia Dohovoru

o naturalizácii, konštatovanie okolností nadobudnutia štátneho občianstva Spojených štátov

amerických navrhovateľom v roku 1953 a samotné osobné vyhlásenie navrhovateľa k otázke

jeho štátneho občianstva a trvalému pobytu odôvodňuje rozhodnutie odporcu o tom,

že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky podľa zákona o pôde a tak sa mu nehnuteľnosti,

na ktoré si uplatnil reštitučný nárok, nevydávajú.

Len na doplnenie argumentácie súdu, vo vzťahu k námietke navrhovateľa k aplikácii

§ 40 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý stanovuje, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej

už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný;

inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu

podnet na začatie konania, krajský súd uvádza, že táto námietka bola uplatnená po uplynutí

zákonnej 30-dňovej lehoty podľa .

Rozhodnutie bolo zástupcovi navrhovateľa doručená dňa 10. 7. 2013 a doplnený

návrh bol súdu doručený dňa 23. 9. 2013.

Rozhodnutie správneho orgánu, ktorý je príslušný rozhodovať o reštitučných

nárokoch žiadateľa vyslovením, že dotyčná osoba je v istom konaní oprávnenou osobou

v zmysle zákona o pôde, nezakladá prejudiciálnu otázku vo vzťahu k tomu istému

účastníkovi, ak ide o jeho nárok, vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam. Správny orgán

konajúci o reštitučných nárokoch nie je oprávnený konštitutívne vysloviť, že osoba je, resp.

nie je štátnym občanom SR. Správny orgán iba vyslovuje, že dotyčná osoba na základe

predložených dokladov splnila, resp. nesplnila zákonné podmienky. Tieto podmienky

a okolnosti nároku v odlišných konaniach môžu byť iné a to vzhľadom na rozsah

vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia navrhovateľom citovaného rozhodnutia nie je

možné zistiť, na základe akých skutočností k tomuto záveru správny orgán dospel. Správny

orgán v rozpore s obsahom citovaného Dohovoru nemôže prijať záver, že navrhovateľ bol

občanom SR k dňu účinnosti .

Ostatné námietky navrhovateľa súd považuje za irelevantné (vo vzťahu k identifikácii

nehnuteľností), lebo nemajú vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i

ods. 3 v spojení s . Súd ďalej považuje za potrebné poukázať na to,

že Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze sa nezaoberal otázkou straty

občianstva navrhovateľa podľa Dohovoru medzi Československom a Spojenými štátmi

a uložil povinnosť vykonať dokazovanie na zistenie skutkového stavu a vysadenia právnych

záverov.

Právoplatné rozhodnutie odporcu, ktorým bolo v inom, nesúvisiacom konaní

vyslovené, že žiadateľ splnil podmienky a je oprávnenou osobou podľa zákona o pôde

je zásadne záväzné iba vo vzťahu k nehnuteľnostiam tam uvedeným.

Preskúmavané rozhodnutie odporcu tak vychádza z dostatočne zisteného skutkového

stavu, je náležite odôvodnené a súd ho preto v súlade s ako vecne

správne a zákonné potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ,

listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická

osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 účinného v rozhodnom čase), teda preskúmať to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho

konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade

so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy (, ). Vzhľadom

na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorým

tento potvrdil rozhodnutie obvodného úradu ako vecne správne. Predmetné rozsudky

konajúcich súdov vydané v správnom súdnictve poskytujú aj odpovede na sťažovateľove

námietky – vysporiadali sa s námietkou, že obvodný úrad nerešpektoval právne závery

ústavného súdu v náleze sp. zn. z 27. apríla 2010, a taktiež so vzťahom

predchádzajúcich reštitučných rozhodnutí, ktorými boli sťažovateľovi vydané špecifikované

nehnuteľnosti k preskúmavanému rozhodnutiu obvodného úradu, v ktorom tento dospel

k záveru, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na vydanie nehnuteľností.

Ústavný súd sa stotožňuje s kľúčovým právnym názorom vyjadreným v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, že „Čo sa týka odvolacej námietky

vysporiadania sa odporcu s občianstvom navrhovateľa v kontexte s dekrétom prezidenta,

ako aj nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 27. 04. 2010, odvolací súd uvádza,

že odporca v plnej miere aplikoval právny názor Ústavného súdu týkajúci sa zachovania

občianstva navrhovateľa pri aplikácii dekrétu prezidenta. V novom konaní vychádzal

z toho, že navrhovateľovi bolo ako maloletému dieťaťu podľa ustanovenia § 4 ods. 2

dekrétu prezidenta zachované československé štátne občianstvo, keďže príslušné štátne

orgány nerozhodli o žiadosti navrhovateľa o zachovanie štátneho občianstva z apríla 1947.

Uvedené je zrejmé z rozhodnutia právneho predchodcu odporcu č. OPr. OPÚ 2013/3-

184/HM zo dňa 09. júla 2013, a to napriek tomu, že v konečnom dôsledku odporca rozhodol

v neprospech navrhovateľa.“.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu

v spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,

rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení zákona o pôde, Správneho poriadku

a dohovoru o naturalizácii a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, ktorým potvrdil

rozsudok krajského súdu, takto právne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne

neodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny alebo práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu z 27. apríla 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

zákona o pôde, Správneho poriadku a dohovoru o naturalizácii najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný konštatuje, že bol dôvod

na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018