Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-57-2012.pdf
PDF · 137.67 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/57/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa O.. J. J., bytom A. XXX, právne zast. O.. T.. D. J., A. X, A. proti odporcom 1/ O.. D. H., bytom T. H. D. XX, 2/ E. H., bytom T. H. D. XX, obaja právne zastúpení E.. E. E., I. Z. J. E. &. U.., J., so sídlom W. J. X/O.., T., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 Eur, na odvolanie navrhovateľa, ako aj odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. decembra 2011, č.k. 5C/16/2008
- 551 jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zaviazal odporcov 1/, 2/ ospravedlniť sa navrhovateľovi do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a to tak, že sú povinní strpieť písomne sa ospravedlniť doporučenou listovou zásielkou a/ navrhovateľovi a to nasledovne: „O.. D. H. a E. H., bytom T. H. D. č. XX sa týmto ospravedlňujú O.. J. J., bytom A. č. XXX za vedomé šírenie nepravdivých informácii listom zo dňa 02.02.2001 na Okresnom úrade v F. E. F. R., odbor životného prostredia o tom, že O.. J. J. zlomil O.. D. H. nohu.“ Po b/ Obci A. prostredníctvom podateľne doručiť list s uvedením nasledovného textu: „O.. D. H. a E. H., bytom T. H. D. č. XX potvrdzujú, že vedome šírili o O.. J. J., bytom A. č. XXX nepravdivé informácie o tom, že O.. D. H. O.. J. J. zlomil nohu.“ Ďalej rozhodol tak, že vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť trovy konania štátu v sume 213,15 Eur za vypracovaný znalecký posudok na účet Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcov 1/, 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania štátu vo výške 213,15 Eur za vypracovaný znalecký posudok na účet Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, do 3 od právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 3 zák.č. 81/66 Zb. periodickej tlači, ďalej ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, kedy z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 25.04.2000 došlo k vzájomnej susedskej hádke účastníkov konania, čo vyústilo vyrýľovaním stromčekov navrhovateľom, ktorý dva kusy hodil na pozemok odporcom 1/, 2/ a tretí stromček pohodil vedľa seba. Odporkyňa 1/ tvrdila, že hodením druhého stromčeka jej mal navrhovateľ spôsobiť zlomeninu členka ľavej dolnej končatiny s tým, že tieto skutočnosti uviedla aj v písomnom podaní adresovanom Okresnému úradu F. E. F. R.. Následne TV E. dňa 08.10.2007 odvysiela v relácia H. J. Q. z iniciatívy odporcov 1/, 2/ reportáž o vzájomných
susedských dlhoročných sporoch účastníkov konania. Svedok E. Z. pred súdom prvého stupňa potvrdil, že odporkyňa 1/ po dedine rozširovala informáciu, že jej navrhovateľ zlomil nohu, svedok O.. T. S. potvrdil, že informácie o tom, že navrhovateľ zlomil nohu odporkyne 1/ sa dozvedel na futbalovom zápase a svedok C. D. uviedol, že sa na neho občania divne obracali s otázkou čo sa stalo a či naozaj navrhovateľ zlomil nohu odporkyni 1/. Svedkovia C. H. a E. H. potvrdili incident s tým, že obaja zhodne tvrdili, že odporkyňa 1/ po zasiahnutí druhého stromčeka do nohy použila vulgárne slovo a následne obaja svedkovia zhodne tvrdili, že druhý stromček hodený navrhovateľom spôsobil zlomeniu členka ľavej dolnej končatiny. Zo znaleckého posudku E.. S. bolo ďalej zistené, že odporkyňa 1/ skutočne utrpela neúplnú zlomeninu vonkajšieho členka s tým, že znalec posudku poukázal na to, že pokiaľ by zlomenina vonkajšie členku vznikla priamym pôsobením sily a jej nositeľom by bol predmet, ktorý by priamo pôsobil na vonkajší členok, tak by s vysokou pravdepodobnosťou vzniklo zreteľné zmliaždenie kože v mieste pôsobenia, ktoré by bolo patrné ako výrazné začervenanie. Kosť v tejto lokalite je tesne pod kožou, takže zmliaždenie kože by bolo evidentné. Aj s prihliadnutím na znalecký posudok E.. E. znalec v konečnom dôsledku uzavrel, že takýto nález by zodpovedal vzniku zlomeniny nepriamym mechanizmom, kde došlo najprv k ťažkému podvrtnutiu s poškodením väzov a až následne k zlomenine. Zhojenie väzov v členku po ťažkom podvrtnutí neprebehne vždy ad integrum a často ostáva ich uvoľnenie a následná drobná nestabilita v členkovom kĺbe, ktorá môže spôsobiť ťažkosti takého charakteru ako popísal v znaleckom posudku E.. E.. Súd prvého stupňa sa ďalej pri rozhodovaní v tejto veci zaoberal aplikáciou ust. Občianskeho zákonníka, ktoré vyložil s prihliadnutím na znenie medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a to osobitne Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd dohodnutých 04.11.1950. V danom prípade stoja proti sebe dve základné práva a to právo na slobodu prejavu a právo na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti. Medzi týmito právami by mala byť vyváženosť. V predmetnej veci dospel súd k záveru, že odvysielaním relácie TV E. J. Q. zo dňa 08.10.2007 bolo čiastočne zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, t.j. došlo k čiastočnému narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami. Právo slobody prejavu nie je bezhraničné, i keď k verejným činiteľom sú tieto hranice benevolentnejšie. Predmetnou reláciou odvysielanou TV E. boli však tieto benevolentné hranice na ochranu osobnosti prekročené uvedením, že navrhovateľ spôsobil ublíženie na zdraví odporkyne 1/, pričom nebola daná možnosť navrhovateľovi, aby sa k danej skutočnosti vyjadril. Súd tiež zvažoval navrhnutý výsluch autora relácie O.. D. H., ale vzhľadom k tomu, že by na výsledok sporu nič nezmenila skutočnosť či k zásahu došlo vedome alebo zavinenie alebo naopak a vzhľadom k tomu, že pravdivosť tvrdení v relácii mal a mohol preukázať odporca 1/, 2/ predovšetkým listinnými dôkazmi, preto dospel súd v konečnom dôsledku k záveru, že výsluch navrhnutého svedka ako aj generálneho riaditeľa TV E. by bol neúčelný a nadbytočný. Zároveň súd prihliadol aj na argumentáciu v tom zmysle, že navrhovateľ pôsobiaci vo funkcii zástupcu starostu obecného zastupiteľstva ako osoba činná v rámci regionálnej samosprávy je osoba verejného záujmu v rámci regiónu a ako taký musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej osobnosti. Preto súd dospel k záveru, že primeraným právnym prostriedkom ochrany jeho práv je priznanie zadosťučinenia spočívajúce v morálnom plnení a to v písomnom ospravedlnení sa za takto spôsobilý zásah. Navrhovateľ si okrem ospravedlnenia uplatnil aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16.596,96 Eur. V tejto súvislosti sa súd zaoberal otázkou závažnosti zásahu, ktorú vzhľadom na automatické obvinenie navrhovateľa z fyzického útoku, pričom zo strany navrhovateľa mal byť následok zlomená noha odporkyne 1/ a to najmä z pohľadu divákov televízie E., neumožnilo urobiť si vlastný úsudok o skutočnostiach, na ktoré odporcovia 1/, 2/ poukazujú. Na ťarchu odporcov 1/, 2/ treba priznať tú skutočnosť, že tvrdenia uvedené v relácii J. Q. neboli overené a ich pravdivosť nebola preukázaná ani v rámci súdneho konania. Závažnosť zásahu spôsobuje samotný obsah relácie, kde tvrdenie, že navrhovateľ spôsobil ublíženie na zdraví odporcovi 1/ nie je žiadnym spôsobom preukázané. Odporcovia 1/, 2/ sa bránili tým, že predložili listinné dôkazy o úraze odporkyne, ale v žiadnom z nich vrátane listinného dôkazu znaleckého posudku E.. E. a ani z kontrolného znaleckého posudku vypracovaného E.. S. nevyplynulo, že úraz bol spôsobený hodením stromčeka do ľavej končatiny odporkyne 1/. Súd vyhodnotil dôkazy každý jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a ustálil názor, že na strane navrhovateľa by mohlo dôjsť k zníženiu vážnosti a dôstojnosti, nakoľko pôsobil v obecnom zastupiteľstve ako zástupca starostu, avšak v rámci celého konania neboli produkované žiadne také dôkazy, ktoré by preukázali, že konaním odporcov 1/,2/ došlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa. K zásahu došlo len v okolí bydliska zamestnania navrhovateľa, avšak nebolo zistené, ani preukázané, že by odvysielaním predmetnej relácie, čiže konaním odporcov 1/, 2/ došlo k vážnemu zásahu do osobnosti navrhovateľa a zníženie dôstojnosti a povesti navrhovateľa. V danom prípade nejde o známu osobnosť, ani osobnosť verejného politického spoločenského života a preto v časti priznania nemajetkovej ujmy a návrh na odvysielanie ospravedlnenia v TV E. pred reláciou
H. ako nedôvodný zamietol. Preto súd dospel k záveru, že odporcovia 1/, 2/ sú povinní sa navrhovateľovi ospravedlniť, nakoľko zákon neustanovuje formu ospravedlnenia, ale hovorí, že ospravedlnenie má byť primerané zásahu do osobnostných práv, s tým, že spôsob, akým navrhol navrhovateľ ospravedlnenie je adekvátny. O trovách konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 a uložil odporcom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť v 1/2-ici znalecký posudok rovnako ako navrhovateľovi. O trovách konaniach bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie odporcovia 1/, 2/, ktorý žiadali, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol a zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania, eventuálne, aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo vyhovujúcich častiach a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukazovali na tú skutočnosť, že predmetom konania bol spor navrhovateľa a odporcov o tom, či navrhovateľ odporcovi 1/ zlomil nohu alebo nie. Súd sa v celom obsahu rozsudku s touto otázkou presvedčivo nevysporiadal. Poukázali na správu chirurga traumatológa E.. I. T. ako aj na znalecký posudok vypracovaný E.. E., ktorý uvádza, že zlomeninu členka nemožno spochybniť. Odporcovia preto nijakým spôsobom do navrhovateľových práv nezasiahli, pretože preukázali skutočnosť, že v dôsledku hodenia stromčeka navrhovateľom do odporcu 1/ tento utrpel zlomeninu ľavého členka. Poukázali tiež na slobodu prejavu, ktorá predstavuje jeden zo základných elementov demokratickej spoločnosti. Útok zo strany navrhovateľa potvrdzuje aj ďalší dôkaz doložený v konaní a to video nahrávka zo dňa 25.05.2000, ktorá zachytáva dej útoku. Poukázali tiež na tú skutočnosť, že súd sa vôbec nezaoberal súvisiacimi trestnými konaniami a to rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne NM - 13T/175/03, v rámci ktorého bol popísaný skutkový stav ohľadom hádzania stromčekov. Tiež poukazuje na judikatúru, z ktorej vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin. Čo sa týka relácie J. Q. odvysielaný v TV E., nemôže byť dávané za vinu odporcom, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k obsahu odvysielanej reportáže. Poukazovali tiež na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Ak v odôvodnení rozsudku, či uznesenia súdu chýbajú skutočnosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., takéto rozhodnutie v prípade podania odvolania je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a musí dôjsť k jeho zrušeniu. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj princíp stanovujúci, že podľa zásad dobrého vedenia justície majú jej rozhodnutia obsahovať náležité odôvodnenia, o ktoré sa opierajú. Povinnosťou súdu je, aby sa tento jasným a právne korektným zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Namietali tiež výrok rozsudku súdu prvého stupňa ohľadom trov konania, pretože znalecké dokazovanie navrhol navrhovateľ, ktorý namietal správnosť znaleckého posudku predloženého odporcami a preto majú za to, že oni skutočnosti, ktoré uvádzali v konaní jasne preukázali.
Následne odporcovia 1/, 2/ doplnili odvolanie v zákonom stanovenej lehote, kde namietali, že súd vynesením rozsudku nariaďuje odporcom rozposielať lživé tvrdenie, ktorého lživosť bola dokázaná aj orgánmi činnými v trestnom konaní. Navrhovateľ sa svojou ziskuchtivosťou na odporcoch snaží bezdôvodne obohatiť o viac ako 1.000.000,- Sk, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Namietali, že súd prvého stupňa opakovane žiadali o pripojenie spisov týkajúcich sa trestných a priestupkových konaní vedených medzi účastníkmi. V relácii H. meno navrhovateľa nebolo uvedené a to, že si bol vedomý toho, že podľa podpísaného skutku sa jedná o jeho osobu dokazuje, že si je vedomý toho, že sa tak i choval. Opätovne poukázali na tú skutočnosť, že diagnóza zlomeniny členka bola stanovená na základe röntgenového vyšetrenia a nie je možné ju spochybňovať. Navrhovateľ mal aj podľa videozáznamu preukázateľný úmysel zasiahnuť E. H. ml. do kamery s tým, že videozáznam ako aj svedkovia dokazujú, že odporkyňa 1/ sa nijakým spôsobom nesnažila vyprovokovať konflikt smerujúci k fyzickému kontaktu. Poukazovali tiež na tú skutočnosť, že zo zvukovo obrazového záznamu relácie H. je jednoznačné, že starosta obce Z. s navrhovateľom vo veci vyjadrenia navrhovateľa telefonoval, z čoho je zrejmé, že tu boli pokusy o poskytnutie priestoru navrhovateľovi na vyjadrenie. Namietali, že súd prvého stupňa nevykonal potrebné dokazovanie, pretože odmietol vypočuť O.. H. spolu s riaditeľom E.. Rozsudok je preto okrem to, že obsahuje nesprávne právne posúdenie je aj nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rovnako namietali, že trovy znaleckého dokazovania by mal znášať výlučne navrhovateľ. Poukázali tiež na ďalšie dôkazy založené v spise a to rozsudky Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp.zn. 13T/175/03, upovedomenia generálnej prokuratúry ako aj vyjadrenia krajskej prokuratúry, zastavenie trestného stíhania, videonahrávku, fotografie z videonahrávky, výpoveď svedka C. H., E. H.,
odporcu 2/ E. H., výpovede a vyjadrenia O.. D. H., lekárske správy chirurga, potvrdenia o dočasnej PN, lekárske správy E.. T., preukážku rehabilitačného oddelenia Polikliniky J. Q., lekárske správy a záznamy, znalecké posudky. Poukazovali tiež na tú skutočnosť, že nemali možnosť sa vyjadriť k návrhu, pretože mali dlhodobo problémy s doručovaním doporučených zásielok a preto sa obrátili na Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácii SR a tiež na Slovenskú poštu, pričom ich sťažnosti boli klasifikované ako opodstatnené a za neprofesionálnu prácu poštovej doručovateľky sa im ospravedlnil generálny riaditeľ Slovenskej pošty. Namietali tiež, že je nemorálne požadovať od obete násilia, aby sa násilníkovi ospravedlnila.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý (čo do peňažnej satisfakcie) podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že rozhodnutie nie je dostatočne presvedčivé a je výsledkom odmietnutia spravodlivosti súdneho konania od jeho začiatku. Poukázal na platnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že neoprávneným zásahom do chránenej občianskej cti bude napr. nepravdivé tvrdenie o inom občanovi, že kradol, že mu zlomil nohu. Navrhovateľ si zvolil vzhľadom na odvysielané priame reči odporcov 1/, 2/ a vybral pôvodcu zásahu zodpovedného za bezbrehé šírenie nepravdivej informácie, ktorý svojim úmyselným konaním v rozpore s dobrými mravmi a neprípustným škandalizovaním navrhovateľa vyvolali účinky ohrozenia a neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý navyše v rozhodnom čase nebol poslancom obecného zastupiteľstva. Je neakceptovateľným, aby súd odmietol vykonanie dôkazu vypočutím svedka D. H. a generálneho riaditeľa TV E. a neoveril sledovanosť relácie H., hoci tak bol povinný aj z moci úradnej. Tým došlo k porušeniu zásadu kontradiktórnosti, diskriminovaniu a k porušeniu práva rovnosti. Prioritnú zodpovednosť za neoprávnený opakovaný intenzívny zásah do osobnostných práv navrhovateľa zneužitím média s celonárodnou pôsobnosťou nesú odporcovia 1/, 2/, s čím sa preukázateľne súd nevyrovnal. Súd mal tiež vedomosť o trestnom stíhaní vo veci zločinu marenia spravodlivosti a žiadal preto v konečnom dôsledku, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K podanému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporcovia 1/, 2/, ktorý namietali, že navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca nerešpektujú právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, kedy tento rozsudok potvrdzuje, že odporcovia sa žiadneho úmyselného protiprávneho konania nedopustili. Meno O.. J. J. nebolo v reportáži ani raz použité a to ani v súvislosti s inými útokmi, o ktorých bola reportáž H.. Poukazovali tiež na tú skutočnosť, že navrhovateľ odporkyňu 1/ napadol skoro v strede pozemku vo vlastníctve odporkyne 1/. Odporcovia nemajú žiadny dôvod na ospravedlnenie sa navrhovateľa, ale naopak navrhovateľ by sa mal ospravedlniť odporcom. Opakovane poukázali na trestné konania, ktoré prebiehali, z ktorých je zrejmé, že odporcovia sa žiadneho ním uvádzaného konania nedopustili. Poukázali tiež na list z TV E., kde sa uvádza, že vysielateľ má za to, že všetky odvysielané fakty a skutočnosti vychádzali z rozsiahleho spisového materiálu a boli overené na polícii a krajskej prokuratúre. Pravdivosť tvrdenia odporkyne 1/, že jej dňa 25.04.2000 navrhovateľ spôsobil zlomeninu nohy bola overená už v dvoch trestných konaniach. Považovali preto odvolanie navrhovateľa proti rozsudku v celom rozsahu za bezdôvodné a dokonca ním dochádza k ďalšiemu úmyselnému zavádzaniu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke
správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Predmetom práva na ochranu osobnosti zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/ bolo šírenie informácii zo strany odporcov 1/, 2/ o tom, že navrhovateľ pri konflikte dňa 25.04.2000 vyrýľoval stromčeky, ktoré v počte dvoch kusov hodil na pozemok odporcom 1/, 2/ s tým, že následne sa tvrdenia účastníkov rozchádzali v tom smere, že odporkyňa 1/ tvrdila, že hodením jedného zo stromčekov došlo k týmto konaním navrhovateľa k zlomenine ľavej dolnej končatiny u odporkyne 1/.
Predmetom celého ďalšieho konania bolo potom šírenie informácie o tom, že v dôsledku tohto skutku došlo práve k tejto zlomenine u odporkyne 1/ s tým, že predmetom konania potom bolo dokazovanie, či skutočne k zlomenine končatiny u odporkyne 1/ došlo v dôsledku správania sa navrhovateľa.
V prejednávanej veci predložili odporcovia 1/, 2/ znalecký posudok E.. R. E., avšak nakoľko sa jedná o znalecký posudok vyžiadaný práve odporcami 1/, 2/ tento posudok nemožno brať za rovnocenný znaleckému posudku, ktorý dal vyhotoviť súd pre účely občianskoprávneho konania vyhotovený E.. S. pre účely súdneho konania dňa 06.04.2011. Znalecký posudok E.. E. je potrebné brať len ako dôkaz predložený odporcami 1/, 2/ (tak, ako to predpokladá § 129 O.s.p.).
V prejednávanej veci je nepochybné, že skutočne odporkyňa 1/ mala zlomenú vonkajšiu časť členkovej kosti s tým, že táto zlomenina vonkajšieho členka sa nedá spochybniť. Tieto závery potvrdil aj E.. S.. Súdom ustanovený znalec E.. S. sa však dôsledne zaoberal aj posudkom E.. E. ako aj ošetrujúceho lekára, pričom za podstatné považuje odvolací súd zdôrazniť tú skutočnosť, že terajší zdravotný stav na strane odporkyne 1/ nie je možné popísať vzhľadom na to, že na vyšetrenie znalcom, na ktoré bola pozvaná doporučeným listom sa nedostavila, pričom znalec zisťoval zároveň u všeobecnej lekárky odporkyne 1/ E.. C. T., kam menovaná patrí prítomnosť zdravotnej dokumentácie, ktorú má odporkyňa 1/ už asi 10 rokov u seba a nie je možné ju od nej získať a na výzvy nereaguje. Znalec konštatoval, že pri W. M. nemusí byť porušená integrita kože tým, že verifikovať prítomnosť zranenia nie je možné, pretože röntgenová dokumentácia vzťahujúca sa k zraneniu bola skartovaná, avšak zlomeninu vylúčiť možné nie je. Znalec tiež popisoval mechanizmus vzniku zlomeniny a dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosť, že väzy a kosti v členkovom zhybe tvoria jednu funkčnú jednotku a P. I. poranenie v tejto lokalite sú tesne spojené, dá sa schematicky povedať, že ide o dynamický dej, kde najprv dochádza k ľahkému podvrtnutiu, potom k ťažkému podvrtnutiu a pri vyššej intenzite pôsobiacej sily až k zlomenine členku. Čo sa týka vzniku zlomeniny priamym mechanizmom sa jedná o veľmi zriedkavý jav, pričom znalec našiel zmienku o tomto mechanizme len raz a bolo uvedené, že sa jedná o 2% zo všetkých zlomenín členkov. Častejšie priamym mechanizmom vznikajú tzv. supramalleolárne zlomeniny nad členkom, teda zlomeniny ihlice, kde je táto kosť vzdialená 1 až 2 cm od píšťaly a teda nachádza sa priestor k jej deformácii. Vonkajší členok má hrúbku asi 3x3 cm, preto tu nie je dostatok priestoru na jeho deformáciu. Intenzita pôsobiacej sily by musela byť podľa názoru znalca veľmi vysoká a vznikol by potom trieštivý charakter zlomeniny. Na tento záver potom znalec konštatoval, že ak by zdroj pôsobiacej sily priamo smeroval na vonkajší členok a zdroj pôsobiacej sily bol kmeň stromčeka, muselo by ísť o silu vysokej intenzity vzhľadom na vyššie uvedené anatomické usporiadanie vonkajšieho členku a charakter zlomeniny by bol s vysokou pravdepodobnosťou trieštivý. Okrem toho znalec uviedol, že pokiaľ by zlomenina vznikla priamym pôsobením sily a jej nositeľom by bol predmet, ktorý priamo pôsobil na vonkajší členok, tak by tiež s vysokou pravdepodobnosťou vznikol zreteľné zmliaždenie kože v mieste jej pôsobenia. Okrem toho odporkyňa 1/ utrpela neúplnú W. R. M. a túto nie je možné aktuálnym röntgenom zistiť, pretože táto sa zhojí bez viditeľných stôp. Známky po zlomenine už nepopísal vo svojom posudku ani E.. E.. Znalec opakovane zdôraznil, že zdravotná dokumentácia odporkyne nie je dostupná a všeobecná lekárka, teda ošetrujúca lekárka odporkyne 1/ pre dospelých E.. C. T. uviedla, že odporkyňa u nej nebola 10 rokov, čo by bolo v prípadnom poranení potrebné a nemá vedomosť o tom, že by bola odporkyňa 1/ registrovaná u iného všeobecného lekára.
Práve tento posudok považoval súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom za podstatný a rozhodujúci pre posúdenie daného skutkového stavu veci. Je teda nepochybné, že k zlomenine členku u odporkyne 1/ došlo, avšak z hľadiska príčinných súvislostí a to aj s poukazom na správanie sa samotných účastníkov konania, nebolo v konaní jednoznačne, spoľahlivo a preukázateľne zistené, že k zlomenine, ku ktorej preukázateľne došlo, došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa.
Navrhovateľ preto v tomto prípade v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno a jednoznačne bolo preukázané, že napriek tomu, že u odporkyne 1/ došlo k zlomenine ľavého členku na jej dolnej končatine nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa a zlomeninou ľavej dolnej končatiny odporkyne 1/.
Túto skutočnosť nemôžu zvrátiť ani svedecké výpovede, pretože tieto môžu preukazovať len priebeh daného konfliktu. Pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne preukázané, že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania sa navrhovateľa, odvolací súd zdôrazňuje, že akékoľvek informácie, ktoré následne šírila odporkyňa 1/ spoločne s odporcom 2/, že k zlomenine došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa sú nepravdivé.
Predmetom konania o ochranu osobnosti nebolo vzájomné správanie sa účastníkov konania, kedy je nepochybne preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú zlé, narušené o čom svedčí množstvo súvisiacich konaní vyvolaných či už navrhovateľom alebo odporcami 1/, 2/.
Odvolací súd preto zdôrazňuje, že odporcom 1/, 2/ sa nepodarilo hodnoverne preukázať, že k zlomenine ľavého predného členku u odporkyne 1/ došlo v dôsledku toho, že navrhovateľ hodil do nej vykopaný stromček.
Čo sa týka ustanovenia § 120 O.s.p., ktoré stanovuje povinnosť navrhovať dôkazy, odvolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je tradične chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdení. Účastník má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1) a povinnosť dôkaznú. V súčasnej právnej úprave je zistený skutkový stav veci predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov; tým, do akej miery účastník splní svoju povinnosť označiť dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení.
Súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov, potiaľ, že by bol povinný previesť vykonať všetky navrhované a ponúkané dôkazy. Súd je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykonal. Predovšetkým nevykonal tie dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci, ako aj dôkazy, ktoré sú zjavne ponúkané len preto, aby bol účelovo predĺžený spor.
V prejednávanej veci, s poukazom na vyššieuvedené princípy, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ktoré predkladajú účastníci konania za stavu, kedy dospeje k záveru, že tieto dôkazy sú pre vec nerozhodné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci. Ako už bolo vyššie konštatované, v prvom rade v prejednávanej veci bolo predmetom dokazovania, či skutok, tak, ako odporcovia 1/, 2/ tvrdili, sa skutočne stal tým spôsobom, ako po celý čas konania tvrdili, to znamená, či pri konflikte medzi účastníkmi 25.04.2000 došlo k zlomenine členka u odporkyne 1/ práve v dôsledku správania sa navrhovateľa. Podstatným a imanentným dôkazom preto v tejto veci bol práve znalecký posudok E.. S. a na tejto skutočnosti nemôžu zvrátiť nič ani výsluchy svedkov, či už redaktora relácie H., prípadne riaditeľa televízie E., ktorí len následne, v dôsledku tejto informácie, natočili reláciu H., kde okrem iného odznela aj informácia o tom, že v dôsledku hodenia stromčeka došlo k zlomenine nohy odporkyne 1/. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ namietajú tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ďalšími pripojenými konaniami, ako aj trestným konaním, ktoré bolo vo veci vedené, odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania. Súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Pokiaľ teda účastníci konania poukazujú na súvisiace konania, vedené či už v trestnom alebo priestupkovom konaní, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že súd je v občianskom súdnom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnom konaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teraz súd
v občianskom súdnom konaní výslovne viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody, sa vôbec nestal, alebo že tento skutok nespáchal žalovaný. Pokiaľ je v odsudzujúcom rozsudku uvedená výška škody ako kvalifikačný dôvod, súdy v občianskom konaní sa touto časťou výroku trestného rozsudku obyčajne necítia byť viazané. Súd tiež nie je viazaný tým, že proti žalovanému bolo zastavené trestné stíhanie.
V náväznosti na vyššie uvedené je nutné konštatovať, že rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 13.06.2005, č.k. NM-13T 175/03-150 bola odporkyňa 1/ obžalovaná O.. D. H. oslobodená spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pre trestný čin krivého obvinenia na tom skutkovom základe, že dňa 25.04.2000 podala písomné trestné oznámenie, v ktorom obvinila O.. J. J. z trestného činu ublíženia na zdraví, ktorého sa mal dopustiť tým spôsobom, že dňa 25.04.2000 v obci A. mal povyrubovať stromčeky a okrasné kríky a jeden zo stromčekov so zeminou mal hodiť tak, že O.. D. H. tento spadol na ľavý členok nohy, následkom čoho mala nohu zlomenú a bola práceneschopná, hoci vedela, že sa O.. J. uvedeného konania nedopustil, nakoľko tento skutok nie je trestným činom. Zároveň v zmysle § 229 ods. 3 Trestného poriadku, súd poškodeného O.. J. J. odkázal z jeho nárokmi na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. V odôvodnení daného rozsudku sa konštatuje, že nie je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že údaje, ktoré obžalovaná uviedla vo svojom trestnom oznámení sú lživé. Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva, že údaje o vytrhnutých a vyrýľovaných, či vysekaných stromčekoch sú pravdivé. Rovnako z obrazového záznamu i predložených fotografií vyplýva, že O.. J. hádzal takto odstránené stromčeky smerom k obžalovanej, či členom jej rodiny. Niet tiež dôvodu pochybovať o tom, že jeden zo stromčekov zasiahol obžalovanú do nohy. Poškodený toto síce popieral, ale ide o jeho tvrdenie, ktoré možno postaviť voči tvrdeniu obžalovanej a rovnako i voči objektívnemu nálezu, spočívajúcu v tom, že obžalovaná mala skutočne úraz na nohe. V tejto súvislosti treba poukázať na vyjadrenie E.. T., podľa ktorého zranenia, aké obžalovaná utrpela, vzniká väčšinou vyvrtnutím členka a nie priamym násilím zvonka. Obžalovaná tak vedome objektívne nepravdivo neinformovala o skutkových okolnostiach a ani si nebola vedomá toho, že iného lživo obviňuje z trestného činu. Preto dospel súd k záveru, že nedošlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia v zmysle § 174 ods. 1 Trestného poriadku. Keďže bola obžalovaná spod obžaloby oslobodená, bolo potrebné poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Tieto závery uvedené v rámci trestného konania nie sú v rozpore so závermi súdu prvého stupňa vykonanými v konaní o ochranu osobnosti navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/.
Keďže teda súd nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom v rámci trestného konania a keďže na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že nebolo preukázané jednoznačne a hodnoverne, že by k zlomenine členka u odporkyne 1/ došlo práve v dôsledku hodenia stromčekom navrhovateľom, je nutné v konečnom dôsledku konštatovať, že navrhovateľ v tejto časti uniesol dôkazné bremeno, na rozdiel od odporcov 1/, 2/.
Čo sa týka samotnej relácie H., J. Q., odvysielanej televíziou E., odvolací súd poukazuje na ust. § 12 ods. 3 OZ, ktoré upravuje podmienky, za ktorých možno použiť prejavy osobnej povahy bez súhlasu oprávnenej osoby. V odsekoch 2/, 3/ ide o tzv. zákonné licencie. Zákon v tomto ustanovení rozlišuje dva druhy zákonných licencii. V odseku 2 §-u 12 je upravená prvá zákonná licencia, ktorá umožňuje jednotlivé prejavy osobnej povahy použiť na úradné účely a na základe zákona. Novela zákona č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 1. júna 2010 rozšírila zákonnú licenciu tak, že okrem práva na použitie prejavov osobnej povahy, zakotvila aj právo na ich vyhotovenie. Okrem toho sa táto zákonná licencia rozšírila aj o možnosť použiť zvukové záznamy. Touto úpravou sa aj v rámci súkromnoprávnej úpravy odstránila pochybnosť, či pri vyhotovovaní podobizní obrazových alebo zvukových záznamov na úradné účely nedochádza k porušeniu práva na ochrane osobnosti, ktoré je zaručené Ústavou Slovenskej republiky. Ďalšou zákonnou licenciou odseku 3 je tzv. spravodajská zákonná licencia. Podľa tejto licencie možno bez súhlasu oprávnenej osoby vyhotoviť a následne použiť podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na vedecké a umelecké účely a v tlačovom, filmovom, rozhlasovom a televíznom spravodajstve. V rámci tejto spravodajskej licencie
nemožno použiť písomnosti osobnej povahy. Uvedené predmety ochrany možno použiť primeraným spôsobom. Primeranosť treba posudzovať z hľadiska vyhotovenia predmetu ochrany predovšetkým z hľadiska účelu, na ktorý majú slúžiť z hľadiska rozsahu a z hľadiska miesta, keď dochádza k ich vyhotoveniam. Malo by ísť o vyhotovenie, ktoré sleduje vedecké, umelecké účely alebo ktoré slúži na účely spravodajstva. Tento účel je determinovaný ich adekvátnym rozsahom.
V prípade takejto spravodajskej relácie však vecne pasívne legitimovanou osobou je samotný autor relácie, prípadne zamestnanec vydavateľskej, rozhlasovej, televíznej, či filmovej právnickej osoby, pričom zamestnanec poprípade iná použitá osoba zodpovedajú osobne a priamo nie postihnutej osobe, ale len tejto právnickej osobe. Ak je pisateľom, resp. autorom relácie osoba odlišná od zamestnanca vydavateľstva, môže sa neoprávneným zásahom postihnutá fyzická osoba domáhať občianskoprávnej ochrany svojej osobnosti buď samostatne na pisateľovi článku, prípadne autorovi relácie alebo samostatne na právnickej, či fyzickej osobe alebo prípadne na oboch z nich spoločne.
Čo sa týka teda samotnej relácie televízie E. - H., tuto odvolací súd zdôrazňuje, že odporcovia 1/, 2/ nie sú v tomto smere vecne pasívne legitimovaní, čo sa týka obsahu tejto relácie, prípadne možnosti navrhovateľa vyjadriť sa k daným skutkovým okolnostiam tvrdeným v rámci tejto relácie. Okrem toho odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom tejto relácie boli všeobecne zlé susedské vzťahy medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/, kedy len jednou zo skutkových okolností tvrdených v rámci tejto relácie bola tá skutočnosť, že navrhovateľ svojím konaním mal spôsobiť odporkyni 1/ zlomeninu nohy.
Ustanovenia § 11 - § 13 chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby, právo na česť, dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorí je objektívne spôsobilý privodiť ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi dovolaných zásahov sú tzv. zákonné licencie podľa § 12 ods. 2, 3 OZ. V niektorých prípadoch zverejňovania údajov zo súkromného života dochádza ku konfliktu vo vnútri systému základných práv a slobôd, ktorý treba riešiť prostredníctvom zásad ich spravodlivej rovnováhy. Ústavný súd v náleze zo dňa 5. januára 2001 sp.zn. II ÚS 44/00 uviedol, že práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, nemožno odňať ani verejne činným osobám. Pokiaľ mal teda v tomto prípade navrhovateľ za to, že škandalizovaním jeho osoby boli vyvolané účinky ohrozenia neoprávneného zásahu, kedy súd prvého stupňa si neoveril sledovanosť relácie H., hoci bol tak povinný z moci úradnej a došlo tým k porušeniu zásady kontradiktórnosti a diskriminovaniu a porušenia práva rovnosti, odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že tieto okolnosti by boli podstatné a významné jedine za predpokladu, že by navrhovateľ v konaní ako vecne pasívne legitimovaného označil priamo redaktora televízie E., ktorý danú reláciu natočil, prípadne spoločnosť, ktorá tohto redaktora zamestnáva a následne túto reláciu odvysielala.
Preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že ako odvolanie navrhovateľa, tak aj odporcov 1/, 2/ dôvodné nie je. Z hľadiska dôkazu pravdy v prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že odporcovia 1/, 2/ o ňom šírili nepravdivú informáciu, v dôsledku čoho sa mu dostalo satisfakcie vo forme ospravedlnenia sa. Odvolací súd sa s poukazom na nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane odporcov 1/, 2/ ohľadom tejto televíznej relácie ďalej nezaoberal samotným jej obsahom, pretože predmetom tohto konania bolo len protiprávne konanie odporcov 1/, 2/, aj keď časť tohto konania prebehla tým spôsobom, že táto informácia bola zverejnená v rámci televízneho média.
Čo sa týka samotnej satisfakcie, pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má fyzická osoba, dotknutá zásahom, právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však možno priznať len vtedy, ak by sa morálna
satisfakcia nestala postačujúca, to znamená, že ak by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnosť ujmy je treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Nie sú však rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto časti dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi ako primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 OZ, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, bude postačovať tzv. morálna satisfakcia ako primárna forma zadosťučinenia, spočívajúca v ospravedlnení sa tak, ako táto morálna satisfakcia bola uvedená vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia ukazuje v konkrétnom prípade ako nedostatočná, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť, prípadne, že by takýmto zásahom došlo k neoprávnenému zásahu, k značnému zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby, prípadne jej vážnosti v spoločnosti. Z hľadiska skutkového stavu veci, vzájomných vzťahov medzi účastníkmi konania, ako aj následkom, ku ktorým došlo v rámci osobnej sféry navrhovateľa, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia a zaslania listov je v tomto prípade postačujúca a predstavuje dostatočné a primerané morálne zadosťučinenie pre navrhovateľa. V tomto prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa nevyplýva, že by tento zásah mu spôsobil tak závažnú ujmu na jeho strane, že by morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa nepostačovalo a bolo by potrebné priznať navrhovateľovi ako satisfakciu aj peňažné plnenie zo strany odporcov 1/, 2/. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo už vyššie konštatované, že vzťahy medzi účastníkmi tohto konania sú dlhodobo zlé a narušené, pričom skutok, ktorý bol predmetom tohto konania je len jedným z mnohých konfliktov medzi účastníkmi konania. S poukazom na petit návrhu teda predmetom tohto konania bolo šírenie nepravdivej informácie zo strany odporcov 1/, 2/ ohľadom konania navrhovateľa, ktoré bolo aj predmetom tohto konania a dokazovania. S poukazom na vzájomne zlé vzťahy medzi účastníkmi konania je preto nutné zdôrazniť, že v tomto konkrétnom prípade, navrhovateľovi nárok na peňažnú satisfakciu nevznikol.
Preto odvolací súd v konečnom dôsledku rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2, v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., kedy obaja účastníci mali v konaní v rámci odvolacieho konania čiastočný úspech aj neúspech a preto v konečnom dôsledku odvolací súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .