Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/116/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., s.r.o., so sídlom v H.,

IČO: X., proti žalovanému P., bývajúcemu v P., zastúpenému Advokátskou kanceláriou R.,

s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru,

vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 18. januára 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa (zamestnávateľ) sa v konaní domáhala určenia, že je neplatné okamžité

skončenie pracovného pomeru dané žalovaným (zamestnancom) listom z 2. marca 2010,

ktorý bol označený ako „žiadosť o vypovedanie pracovnej zmluvy“ a žalobkyni doručený

8. marca 2010, a tiež okamžité skončenie pracovného pomeru zo 17. marca 2010, ktoré jej

bolo doručené 1. apríla 2010. Podľa jej názoru sú tieto právne úkony žalovaného neplatné,

lebo v skutočnosti nebol daný v nich uvádzaný dôvod okamžitého skončenia pracovného

pomeru – nezaplatenie mzdy za mesiac január 2010. Žalovaný namietal, že sa nebránil

vyplateniu mzdy, bol ale žalobkyňou vedený k tomu, aby písomne potvrdil prevzatie mzdy,

ktorá mu však i tak nemala byť vyplatená, lebo údajne v predchádzajúcom období vykazoval

„nadspotrebu“ nafty a zadržaná mzda mala slúžiť na čiastočne krytie škody, spôsobenie ktorej

mu bolo vytýkané.

Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 21. februára 2011

č.k. -76 určil, že predmetné zrušovacie prejavy žalovaného sú neplatné; rozhodol

tiež o trovách konania. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konania, ktoré

preukázali opodstatnenosť podanej žaloby. Dokazovaním nebolo spochybnené tvrdenie

žalobkyne, že žalovaný bezdôvodne odmietol podpísať prevzatie mzdy. Na druhej strane

žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal úmysel žalobkyne nevyplatiť mu mzdu.

Na tomto skutkovom základe súd prvého stupňa konštatoval, že nebol daný žalovaným

uvedený dôvod okamžitých skončení pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/

(nevyplatenie mzdy) a preto tieto zrušovacie prejavy žalovaného

sú neplatné. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“)

rozsudkom z 18. januára 2011 sp. zn. napadnutý rozsudok vo veci samej

potvrdil, výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zmenil a rozhodol tiež o trovách

odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné

dokazovanie a vo veci správne rozhodol. Neopodstatnená je námietka žalovaného, že

odvolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný – prvostupňový súd dostatočne vysvetlil,

ktoré dôkazy vykonal, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil.

Odvolací súd poukázal na a a konštatoval, že svedeckou výpoveďou P.

bolo preukázané, že žalovaný bol 26. februára 2010 na pracovisku, kde sa preberala mzda,

výpoveď tohto svedka ale nepotvrdila, že žalobkyňa mu odmietla vyplatiť mzdu (resp. že jej

vyplatenie zadržala z dôvodu vysokej spotreby nafty žalovaným). Vzhľadom na to odvolací

súd konštatoval, že žalovaný odmietol prevziať mzdu bez relevantného dôvodu. Osobitne pri

tom poukázal na to, že ustanovenie umožňuje

zamestnancovi okamžite skončiť pracovný pomer (o.i.) vtedy, ak mu zamestnávateľ nevyplatí

mzdu do 15 dní po uplynutí splatnosti. V danom prípade ale žalovaný v predmetných

právnych úkonoch prejavil vôľu okamžite skončiť pracovný pomer predčasne, pred

splatnosťou mzdy. So zreteľom na to odvolací súd potvrdil ( ) napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa „aj z iného dôvodu“.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie

s odôvodnením, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). K tejto procesnej vade malo dôjsť tým, že žalovaný bol neoprávnene

zaťažený dôkazným bremenom, ktoré mala znášať žalobkyňa. Žalobe mohlo byť vyhovené

vtedy, ak by sa preukázalo, že mzda mu nebola vyplatená do 15. marca 2010 iba z dôvodov

na jeho strane. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom trval na tom, že bolo na žalovanom,

aby preukázal „neodmietnutie“ prevzatia mzdy, hoci správne mal skúmať, či žalobkyňa

preukázala „odmietnutie“ prevzatia mzdy žalovaným. Konštatovanie súdu, v zmysle ktorého

nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že mzdu mu v skutočnosti žalobkyňa nechcela

vyplatiť, že však bolo preukázané bezdôvodné odmietnutie prevzatia mzdy žalovaným,

je v hrubom rozpore s princípmi civilného konania uplatňovanými pri hodnotení vykonaných

dôkazov a súdnou praxou zaužívanou v sporových konaniach. Tak, ako v iných konaniach,

aj v danom prípade mala žalobkyňa dôkaznú povinnosť a niesla dôkazné bremeno; túto

povinnosť žalovaný nemal. Žalobkyňa v skutočnosti nehodlala mzdu žalovanému vôbec

vyplatiť a žiadala od neho iba písomné potvrdenie prevzatia mzdy. Pokiaľ prvostupňový súd

neoprávnene zaťažil žalovaného dôkazným bremenom, ktoré „podľa hmotnoprávneho merita

veci“ malo zaťažovať žalobkyňu a ktoré žalovaný objektívne nemohol uniesť, odňal

žalovanému možnosť pred súdom konať v zmysle Podľa názoru

dovolateľa založil procesnú vadu konania podľa tohto zákonného ustanovenia aj procesný

postup odvolacieho súdu, ktorý v rozpore s nevyzval žalovaného

na vyjadrenie sa k možnosti použitia ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci určujúce. Z rozhodnutia súdu

prvého stupňa vyplýva, že žalobe vyhovel preto, lebo žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,

nepreukázal zámer žalobkyne nevyplatiť mu mzdu a že žalobkyňa preukázala, že žalovaný

bezdôvodne odmietol prevziať mzdu a písomne potvrdiť jej prevzatie. Naproti tomu odvolací

súd, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania ( ), zúžil svoje

rozhodnutie iba na posúdenie tzv. prvého okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho

neplatnosť vyvodil iba z predčasnosti tohto právneho úkonu; tzv. druhé okamžité skončenie

pracovného pomeru ale z tohto aspektu neposúdil. Pokiaľ však zastával názor, že na vec

sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, alebo chcel svoje rozhodnutie založiť na iných

právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvého stupňa, mal postupovať podľa § 213 ods. 2

Keďže tak neurobil, zaťažil konanie vadou v zmysle Navyše, súdy

svoje rozhodnutia vo veci samej dostatočne neodôvodnili. Podľa názoru dovolateľa došlo

v konaní aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ). Na odôvodnenie tejto svojej argumentácie uviedol, že „ak by súd otázku

neprevzatia mzdy žalovaným vyhodnotil tak, že žalovaný neodmietol dňa 26. februára 2010

mzdu od žalobkyne prevziať, ale iba odmietol podpísať potvrdenie o prevzatí mzdy bez jej

samotného vyplatenia zo strany žalobkyne, narušil by sa tým hlavný právny argument súdu

o neoprávnenosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a žalobu

by zrejme zamietol“. V súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ súdom vytkol, že nesprávne „zhodnotili výsledok celého dokazovania“.

Z uvedených dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený v súlade s , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie

je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (

ods. 2 ) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudku uvedeného v

So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie žalovaného bolo procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý

má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 18. januára 2012. Podľa

ustanovenia na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa ale

v ostatných prípadoch (než sú uvedené v ) môže odvolací súd rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva,

že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že

z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič

nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný

záujem. To znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2

a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť

k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom.

Podstatnú časť dovolania a ťažisko argumentácie tvorí najmä námietka dovolateľa, že

„prvostupňový súd v rozpore s ustálenou judikatúrou a súdnou praxou neoprávnene zaťažil

žalovaného dôkazným bremenom, ktoré mala znášať žalobkyňa (v otázke pripravenosti

žalobkyne vyplatiť mzdu žalovanému dňa 26. februára 2010 a v otázke odmietnutia prevzatia

mzdy žalovaným toho istého dňa)“. K tejto námietke žalovaného najvyšší súd uvádza:

Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Súd

rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe

skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá

dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l ).

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť

tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi

povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná

väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť

označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť

účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu

muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena

je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité

skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu

nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla

byť preukázaná vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce

povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma

zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané)

a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán

sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda

aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné

bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie

vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu

týchto skutočností tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena,

pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania

v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje

práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie § 69 ods. 1

písm. b/ , v zmysle ktorého zamestnanec môže pracovný pomer okamžite

skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu

za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca

alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení

dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že zrušovací prejav vôle žalovaného

(ktorý urobil vzhľadom na ním tvrdené nevyplatenie mzdy) je neplatný; zaťažovala ju teda

povinnosť tvrdiť a preukázať, že žalovanému mzdu v stanovenej lehote vyplatila alebo že

bola pripravená vyplatiť mu ju, žalovaný ju však bezdôvodne odmietol prevziať. Pokiaľ

žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil niečo iné, bolo na ňom, aby preukázal svoje

tvrdenia.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa

k skutkovému zisteniu, že mzdu za mesiac január 2010 žalobkyňa žalovanému nevyplatila

preto, lebo žalovaný bez právne relevantného dôvodu odmietol prevziať mzdu, resp. písomne

potvrdiť jej prevzatie. Odvolací súd sa s týmto skutkovým záverom stotožnil. Pokiaľ žalovaný

tvrdil opak (že neodmietol prevziať mzdu), zaťažovalo ho v tomto smere dôkazné bremeno,

teda (procesná) povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Dovolací súd so zreteľom na to dospel

k záveru, že v dovolaní vznesená námietka žalovaného o neprípustnom prenesení dôkazného

bremena nie je opodstatnená.

Treba uviesť, že ak súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia

na nesprávnom posúdení dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu

konania uvedenú v ; vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho

právneho posúdenia veci a tiež nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. K tomu najvyšší súd

uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je považované

za relevantný dovolací dôvod (viď ) v tom zmysle, že ho možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní; samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012). Najvyšší súd tiež pripomína, že do obsahu

základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993).

Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že ich rozhodnutia nemajú náležitosti

stanovené v a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Na posúdenie

prípustnosti dovolania – aj z aspektov – je zásadne príslušný dovolací

súd (viď ). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Názor zaujatý v uvedenom judikáte je opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací

súd nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolateľom vytýkaná procesná vada je vadou

uvedenou v (teda nie vadou v zmysle , ako

sa žalovaný nesprávne domnieva). Procesná vada konania, na ktorú sa vzťahuje § 241 ods. 2

písm. b/ , je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ju možno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní, sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď § 237

a ).

Žalovaný v súvislosti s námietkou, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať, vytkol odvolaciemu súdu porušenie V zmysle tohto ustanovenia

platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

K právnym dôsledkom nerešpektovania tohto ustanovenia sa už najvyšší súd vyjadril

v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp. zn. , ktoré bolo ako R 33/2011

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(viď tiež www.nsud.sk). Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že „pokiaľ odvolací

súd nevyzval účastníka konania v zmysle v znení

účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho

súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom

konať v zmysle

O vyššie uvedený prípad nerešpektovania a odňatia možnosti

pred súdom konať ale v danom prípade nejde. V prejednávanej veci súd prvého stupňa

aplikoval ustanovenie (viď najmä str. 4 odôvodnenia

jeho rozsudku) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že okamžité

skončenie pracovného pomeru nespĺňa „podmienky v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce“. Aj odvolací súd posúdil vec podľa (viď str. 5 a 6

odôvodnenia jeho rozsudku). Dospel k rovnakému právnemu záveru, že „neboli splnené

podmienky zo strany žalovaného na danie okamžitého skončenia pracovného pomeru“.

Z pohľadu odvolacieho konania nebolo teda ustanovenie

ustanovením, „ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité“; naopak aplikovali

ho súdy oboch nižších stupňov. Vzhľadom na to nemal odvolací súd povinnosť postupovať

podľa Na tom nič nemení, že odvolací súd akcentoval tiež okamžité

skončenie pracovného pomeru v lehote stanovenej v .

Odvolací súd to v rozhodnutí primerane vyjadril tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej

potvrdil ( ) „aj z iného dôvodu“. Žalovaný v dovolaní neopodstatnene

namieta, že pokiaľ prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na nepreukázaní tvrdení

o nevyplatení mzdy, odvolací súd rozhodol iba na základe zistenia, že zrušovací prejav bol

urobený predčasne. Z dovolaním napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že odvolací súd

postupoval podľa (viď druhý odsek na str. 6 odôvodnenia jeho

rozsudku). V zmysle tohto ustanovenia platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd

v rozhodnutí, ktoré bolo ako R 56/2012 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (viď tiež www.nsud.sk), uviedol, že pokiaľ

sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil

s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu

prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým.

Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle

Dovolací súd konštatuje, že závery, ktoré boli prijaté v tomto judikáte, sú opodstatnené

aj v preskúmavanej veci. Dovolateľom vytýkaná okolnosť, že odvolací súd sa „z tohto uhla

pohľadu vôbec nezaoberal hodnotením tzv. druhého okamžitého skončenia pracovného

pomeru“ nemôže nič zmeniť na závere dovolacieho súdu, že prípustnosť dovolania

žalovaného z nemožno vyvodiť.

Obsah dovolania a v ňom zvolené formulácie nevylučujú, že žalovaný zastáva názor,

v zmysle ktorého napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Pre tento prípad najvyšší súd opakuje, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou

konania v zmysle (porovnaj aj R 54/2012).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, že v prejednávanej veci

je dovolanie žalovaného procesne neprípustné. Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako procesne neprípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júla 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková