Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)fa7/384702.20f30d.pdf
PDF · 152.91 KB
No categories available
3Cdo/116/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 116/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., s.r.o., so sídlom v H.,
IČO: X., proti žalovanému P., bývajúcemu v P., zastúpenému Advokátskou kanceláriou R.,
s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru,
vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7 C 86/2010, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 18. januára 2012 sp. zn. 10 Co 33/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa (zamestnávateľ) sa v konaní domáhala určenia, že je neplatné okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalovaným (zamestnancom) listom z 2. marca 2010,
ktorý bol označený ako „žiadosť o vypovedanie pracovnej zmluvy“ a žalobkyni doručený
8. marca 2010, a tiež okamžité skončenie pracovného pomeru zo 17. marca 2010, ktoré jej
bolo doručené 1. apríla 2010. Podľa jej názoru sú tieto právne úkony žalovaného neplatné,
lebo v skutočnosti nebol daný v nich uvádzaný dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru – nezaplatenie mzdy za mesiac január 2010. Žalovaný namietal, že sa nebránil
vyplateniu mzdy, bol ale žalobkyňou vedený k tomu, aby písomne potvrdil prevzatie mzdy,
ktorá mu však i tak nemala byť vyplatená, lebo údajne v predchádzajúcom období vykazoval
„nadspotrebu“ nafty a zadržaná mzda mala slúžiť na čiastočne krytie škody, spôsobenie ktorej
mu bolo vytýkané.
Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 21. februára 2011
č.k. 7 C 86/2010-76 určil, že predmetné zrušovacie prejavy žalovaného sú neplatné; rozhodol
tiež o trovách konania. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konania, ktoré
preukázali opodstatnenosť podanej žaloby. Dokazovaním nebolo spochybnené tvrdenie
žalobkyne, že žalovaný bezdôvodne odmietol podpísať prevzatie mzdy. Na druhej strane
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal úmysel žalobkyne nevyplatiť mu mzdu.
Na tomto skutkovom základe súd prvého stupňa konštatoval, že nebol daný žalovaným
uvedený dôvod okamžitých skončení pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy) a preto tieto zrušovacie prejavy žalovaného
sú neplatné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“)
rozsudkom z 18. januára 2011 sp. zn. 10 Co 33/2011 napadnutý rozsudok vo veci samej
potvrdil, výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zmenil a rozhodol tiež o trovách
odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné
dokazovanie a vo veci správne rozhodol. Neopodstatnená je námietka žalovaného, že
odvolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný – prvostupňový súd dostatočne vysvetlil,
ktoré dôkazy vykonal, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil.
Odvolací súd poukázal na § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. a konštatoval, že svedeckou výpoveďou P.
bolo preukázané, že žalovaný bol 26. februára 2010 na pracovisku, kde sa preberala mzda,
výpoveď tohto svedka ale nepotvrdila, že žalobkyňa mu odmietla vyplatiť mzdu (resp. že jej
vyplatenie zadržala z dôvodu vysokej spotreby nafty žalovaným). Vzhľadom na to odvolací
súd konštatoval, že žalovaný odmietol prevziať mzdu bez relevantného dôvodu. Osobitne pri
tom poukázal na to, že ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce umožňuje
zamestnancovi okamžite skončiť pracovný pomer (o.i.) vtedy, ak mu zamestnávateľ nevyplatí
mzdu do 15 dní po uplynutí splatnosti. V danom prípade ale žalovaný v predmetných
právnych úkonoch prejavil vôľu okamžite skončiť pracovný pomer predčasne, pred
splatnosťou mzdy. So zreteľom na to odvolací súd potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa „aj z iného dôvodu“.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie
s odôvodnením, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). K tejto procesnej vade malo dôjsť tým, že žalovaný bol neoprávnene
zaťažený dôkazným bremenom, ktoré mala znášať žalobkyňa. Žalobe mohlo byť vyhovené
vtedy, ak by sa preukázalo, že mzda mu nebola vyplatená do 15. marca 2010 iba z dôvodov
na jeho strane. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom trval na tom, že bolo na žalovanom,
aby preukázal „neodmietnutie“ prevzatia mzdy, hoci správne mal skúmať, či žalobkyňa
preukázala „odmietnutie“ prevzatia mzdy žalovaným. Konštatovanie súdu, v zmysle ktorého
nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že mzdu mu v skutočnosti žalobkyňa nechcela
vyplatiť, že však bolo preukázané bezdôvodné odmietnutie prevzatia mzdy žalovaným,
je v hrubom rozpore s princípmi civilného konania uplatňovanými pri hodnotení vykonaných
dôkazov a súdnou praxou zaužívanou v sporových konaniach. Tak, ako v iných konaniach,
aj v danom prípade mala žalobkyňa dôkaznú povinnosť a niesla dôkazné bremeno; túto
povinnosť žalovaný nemal. Žalobkyňa v skutočnosti nehodlala mzdu žalovanému vôbec
vyplatiť a žiadala od neho iba písomné potvrdenie prevzatia mzdy. Pokiaľ prvostupňový súd
neoprávnene zaťažil žalovaného dôkazným bremenom, ktoré „podľa hmotnoprávneho merita
veci“ malo zaťažovať žalobkyňu a ktoré žalovaný objektívne nemohol uniesť, odňal
žalovanému možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa názoru
dovolateľa založil procesnú vadu konania podľa tohto zákonného ustanovenia aj procesný
postup odvolacieho súdu, ktorý v rozpore s § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval žalovaného
na vyjadrenie sa k možnosti použitia ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci určujúce. Z rozhodnutia súdu
prvého stupňa vyplýva, že žalobe vyhovel preto, lebo žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
nepreukázal zámer žalobkyne nevyplatiť mu mzdu a že žalobkyňa preukázala, že žalovaný
bezdôvodne odmietol prevziať mzdu a písomne potvrdiť jej prevzatie. Naproti tomu odvolací
súd, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zúžil svoje
rozhodnutie iba na posúdenie tzv. prvého okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho
neplatnosť vyvodil iba z predčasnosti tohto právneho úkonu; tzv. druhé okamžité skončenie
pracovného pomeru ale z tohto aspektu neposúdil. Pokiaľ však zastával názor, že na vec
sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, alebo chcel svoje rozhodnutie založiť na iných
právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvého stupňa, mal postupovať podľa § 213 ods. 2
O.s.p. Keďže tak neurobil, zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navyše, súdy
svoje rozhodnutia vo veci samej dostatočne neodôvodnili. Podľa názoru dovolateľa došlo
v konaní aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). Na odôvodnenie tejto svojej argumentácie uviedol, že „ak by súd otázku
neprevzatia mzdy žalovaným vyhodnotil tak, že žalovaný neodmietol dňa 26. februára 2010
mzdu od žalobkyne prevziať, ale iba odmietol podpísať potvrdenie o prevzatí mzdy bez jej
samotného vyplatenia zo strany žalobkyne, narušil by sa tým hlavný právny argument súdu
o neoprávnenosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a žalobu
by zrejme zamietol“. V súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. súdom vytkol, že nesprávne „zhodnotili výsledok celého dokazovania“.
Z uvedených dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec
vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie žalovaného bolo procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 18. januára 2012. Podľa
ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale
v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že
z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič
nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný
záujem. To znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2
O.s.p. a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť
k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom.
Podstatnú časť dovolania a ťažisko argumentácie tvorí najmä námietka dovolateľa, že
„prvostupňový súd v rozpore s ustálenou judikatúrou a súdnou praxou neoprávnene zaťažil
žalovaného dôkazným bremenom, ktoré mala znášať žalobkyňa (v otázke pripravenosti
žalobkyne vyplatiť mzdu žalovanému dňa 26. februára 2010 a v otázke odmietnutia prevzatia
mzdy žalovaným toho istého dňa)“. K tejto námietke žalovaného najvyšší súd uvádza:
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá
dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.).
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť
označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité
skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané)
a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán
sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda
aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné
bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena,
pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania
v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie § 69 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu
za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca
alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
V danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že zrušovací prejav vôle žalovaného
(ktorý urobil vzhľadom na ním tvrdené nevyplatenie mzdy) je neplatný; zaťažovala ju teda
povinnosť tvrdiť a preukázať, že žalovanému mzdu v stanovenej lehote vyplatila alebo že
bola pripravená vyplatiť mu ju, žalovaný ju však bezdôvodne odmietol prevziať. Pokiaľ
žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil niečo iné, bolo na ňom, aby preukázal svoje
tvrdenia.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa
k skutkovému zisteniu, že mzdu za mesiac január 2010 žalobkyňa žalovanému nevyplatila
preto, lebo žalovaný bez právne relevantného dôvodu odmietol prevziať mzdu, resp. písomne
potvrdiť jej prevzatie. Odvolací súd sa s týmto skutkovým záverom stotožnil. Pokiaľ žalovaný
tvrdil opak (že neodmietol prevziať mzdu), zaťažovalo ho v tomto smere dôkazné bremeno,
teda (procesná) povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Dovolací súd so zreteľom na to dospel
k záveru, že v dovolaní vznesená námietka žalovaného o neprípustnom prenesení dôkazného
bremena nie je opodstatnená.
Treba uviesť, že ak súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia
na nesprávnom posúdení dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.; vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho
právneho posúdenia veci a tiež nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. K tomu najvyšší súd
uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je považované Občianskym súdnym poriadkom
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v tom zmysle, že ho možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní; samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012). Najvyšší súd tiež pripomína, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že ich rozhodnutia nemajú náležitosti
stanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Na posúdenie
prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací
súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Názor zaujatý v uvedenom judikáte je opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací
súd nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolateľom vytýkaná procesná vada je vadou
uvedenou v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ako
sa žalovaný nesprávne domnieva). Procesná vada konania, na ktorú sa vzťahuje § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ju možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní, sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď § 237
Žalovaný v súvislosti s námietkou, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom
konať, vytkol odvolaciemu súdu porušenie § 213 ods. 2 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia
platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
K právnym dôsledkom nerešpektovania tohto ustanovenia sa už najvyšší súd vyjadril
v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo ako R 33/2011
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(viď tiež www.nsud.sk). Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že „pokiaľ odvolací
súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho
súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O vyššie uvedený prípad nerešpektovania § 213 ods. 2 O.s.p. a odňatia možnosti
pred súdom konať ale v danom prípade nejde. V prejednávanej veci súd prvého stupňa
aplikoval ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (viď najmä str. 4 odôvodnenia
jeho rozsudku) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že okamžité
skončenie pracovného pomeru nespĺňa „podmienky v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce“. Aj odvolací súd posúdil vec podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (viď str. 5 a 6
odôvodnenia jeho rozsudku). Dospel k rovnakému právnemu záveru, že „neboli splnené
podmienky zo strany žalovaného na danie okamžitého skončenia pracovného pomeru“.
Z pohľadu odvolacieho konania nebolo teda ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
ustanovením, „ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité“; naopak aplikovali
ho súdy oboch nižších stupňov. Vzhľadom na to nemal odvolací súd povinnosť postupovať
podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Na tom nič nemení, že odvolací súd akcentoval tiež okamžité
skončenie pracovného pomeru v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Odvolací súd to v rozhodnutí primerane vyjadril tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej
potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) „aj z iného dôvodu“. Žalovaný v dovolaní neopodstatnene
namieta, že pokiaľ prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na nepreukázaní tvrdení
o nevyplatení mzdy, odvolací súd rozhodol iba na základe zistenia, že zrušovací prejav bol
urobený predčasne. Z dovolaním napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že odvolací súd
postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p. (viď druhý odsek na str. 6 odôvodnenia jeho
rozsudku). V zmysle tohto ustanovenia platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd
v rozhodnutí, ktoré bolo ako R 56/2012 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (viď tiež www.nsud.sk), uviedol, že pokiaľ
sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu
prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým.
Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd konštatuje, že závery, ktoré boli prijaté v tomto judikáte, sú opodstatnené
aj v preskúmavanej veci. Dovolateľom vytýkaná okolnosť, že odvolací súd sa „z tohto uhla
pohľadu vôbec nezaoberal hodnotením tzv. druhého okamžitého skončenia pracovného
pomeru“ nemôže nič zmeniť na závere dovolacieho súdu, že prípustnosť dovolania
žalovaného z § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno vyvodiť.
Obsah dovolania a v ňom zvolené formulácie nevylučujú, že žalovaný zastáva názor,
v zmysle ktorého napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Pre tento prípad najvyšší súd opakuje, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj aj R 54/2012).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, že v prejednávanej veci
je dovolanie žalovaného procesne neprípustné. Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júla 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková