Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoKR-40-2024.pdf
PDF · 166.1 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoKR/40/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Ivana Gaľová, so sídlom: Jarková 14, 080 01 Prešov, IČO: 51 638 932, zn. správcu: S1957, správca úpadcu: HERALD SUN, a.s. v konkurze, so sídlom: Dolný Smokovec 29, 059 81 Vysoké Tatry, IČO: 46 372 202, proti žalovanému: A. B. C., narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. X, XXX XX E., zastúpenému advokátskou kanceláriou: L/R/P advokáti, s.r.o., so sídlom: Slávičie údolie 6, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 735 354, v konaní o zaplatenie 18.313,03 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 2Cbi/192/2022-125 zo dňa 29. februára 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 2Cbi/192/2022-125 zo dňa 29. februára 2024.
II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 2Cbi/192/2022-125 zo dňa 29. februára 2024 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením a ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa ako správca konkurznej podstaty úpadcu HERALD SUN, a. s. domáhala zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaného na jeho vydanie vyzvala listom zo dňa 31.05.2022, v ktorom uviedla svoje zistenia, v zmysle ktorých manželka žalovaného D. A. F. C. realizovala v mene úpadcu výkon záložného práva, ktorého predmetom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadcu, situované v kat. úz. G., LV č. XXXX. V zmysle správy o výkone záložného práva zo dňa 16.02.2021 záložný veriteľ odovzdal výťažok prevyšujúci výšku pohľadávky záložného veriteľa žalovanému, a to vo výške 18.313,03 eur. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na poskytnutie súčinnosti v zmysle § 75 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), na základe ktorej zistila, že žalovaný a úpadca mali dňa 26.09.2019 uzatvoriť zmluvu o pôžičke. Z predmetnej zmluvy vyplýva, že žalovaný neposkytol úpadcovi žiadnu pôžičku, nakoľko z čl. I. bod 1 zmluvy výslovne vyplýva, že peňažná suma nebude prevedená na účet dlžníka, ale započítava sa ako zostatok dlhu pôvodne zabezpečeného na LV č. XXXX, kat. úz. H., obec: E., okres: E., vedeného Okresným úradom Poprad, a teda na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019 nebola úpadcovi poskytnutá reálne žiadna pôžička. Aj napriek tejto skutočnosti úpadca a žalovaný uzatvorili dňa 26.09.2019 Zmluvu o zriadení záložného práva, na základe ktorého bol do katastra nehnuteľností povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam situovaným v kat. úz. G., LV č. XXXX v prospech žalovaného. Uvedené nehnuteľnosti vlastnil úpadca s tým, že záložné právo v
prospech žalovaného vzniklo ako druhé v poradí. Po výkone záložného práva prednostným záložným veriteľom tak došlo k odovzdaniu sumy 18.313,03 eur žalovanému.
3. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom svoje stanovisko odôvodnil nasledovne. Poukázal na správu o výkone záložného práva zo dňa 16.02.2021, z ktorej vyplýva, že dňa 13. apríla 2017 uzatvorila p. D. A. F. C. v postavení veriteľa Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytla dlžníkovi – spoločnosti HERALD SUN, a. s. („dlžník“) pôžičku vo výške 50.000,- eur („Pôžička 1“). Výťažok z predaja Zálohu vo výške 77.000,- eur bol použitý na uspokojenie Pôžičky 1, pričom po zúčtovaní aktív a pasív predstavovala zvyšná suma inkasovaná titulom predaja zálohu sumu vo výške žalovanej sumy a na základe výslovnej žiadosti dlžníka bola poukázaná v prospech žalovaného. Dedukcia žalobkyne, prečo žalovaná suma, uhradená v prospech žalovaného, je nesprávna (za účelom uspokojenia časti pohľadávky žalovaného vyplývajúcej zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.9.2019, t.j. Pôžičky 2). Dňa 08.02.2017 uzatvorila p. Lucia Čistá (vtedy A. F. I.) v postavení veriteľa s dlžníkom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej F. C. poskytla dlžníkovi pôžičku vo výške 60.000,- eur („Pôžička 3“). Následne F. C. (v postavení postupcu a pôvodného veriteľa) so žalovaným v postavení postupníka (a nového veriteľa) a s dlžníkom uzatvorili Dohodu o novácii zmluvy o pôžičke zo dňa 19.11.2018, pričom v súlade s čl. I. bodom 2. poslednou vetou Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2018, uzatvoreného medzi žalovaným v postavení veriteľa a dlžníkom v postavení dlžníka, bolo deklarované, že skutočným zámerom Dohody o novácii zmluvy o pôžičke zo dňa 19.11.2018 bolo postúpenie pohľadávky F. C., plynúcej z Pôžičky 3, na žalovaného, z čoho vyplýva, že žalovaný sa stal veriteľom v rámci tohto zmluvného vzťahu. Požadovaná suma, ktorá bola na základe výslovnej žiadosti dlžníka poukázaná v prospech žalovaného, bola poukázaná za účelom vysporiadania časti záväzku dlžníka, evidovaného voči žalovanému ako postupníkovi a novému veriteľovi z titulu Dohody o novácii zmluvy. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný dlžník, keď v dokumente označenom ako Uznanie dlhu zo dňa 25.05.2021 uviedol, že „Tento Pôvodný dlh bol na základe Dohody o novácii zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 19.11.2018 (ďalej len „Dohoda novácii“), postúpený v prospech Veriteľa (žalovaného), s čím dlžník vyjadril bezvýhradný súhlas.“, ako aj „ V neposlednom rade bola časť Pôvodného dlhu uspokojená z výťažku z predaja zálohu vo vlastníctve Dlžníka, vykonaného zo strany tretej osoby (oprávneného záložného veriteľa Dlžníka)“. Preto je zrejmé, že požadovanú sumu, ktorá bola uhradená v prospech žalovaného, nie je možné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie žalovaného, nakoľko uhradením tejto sumy v prospech žalovaného došlo k uspokojeniu časti pohľadávky žalovaného, evidovanej voči Dlžníkovi z titulu Dohody o novácii zmluvy.
4. Žalobkyňa v konaní v rámci prostriedkov procesného útoku uviedla, že výťažok bol žalovanému vydaný nie v súvislosti s pôžičkou č. 3, ale pôžičkou z roku 2019. Poukázala na incidenčné konanie sp. zn. 5Cbi/181/2022, v rámci ktorého si žalovaný (v postavení žalobcu) uplatňoval nárok práve z titulu pôžičky č. 3, pričom správkyňa pohľadávku poprela aj z dôvodu, že nebol preukázaný právny dôvod a výška pohľadávky. Incidenčná žaloba bola napokon zamietnutá. Žalovaný nepreukázal úhrady, ktoré si započítal na predmetnú pohľadávku. Je sporné, či predmetná pohľadávka vôbec existuje, a teda či už nedošlo k jej zániku iným spôsobom, napr. zaplatením, odpustením dlhu a pod. Z dostupného účtovníctva úpadcu nevyplýva, že by medzi úpadcom a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o pôžičke zo dňa 26.11.2018 vrátane Dodatku č. 1 a ani Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke v roku 2019. Z účtovníctva úpadcu však vyplýva, že dňa 30.07.2019 úpadca uzatvoril zmluvu o pôžičke v postavení dlžníka, na základe ktorej bolo úpadcovi poskytnutých 200.000,- eur, pričom účelom poskytnutej pôžičky bolo okrem iného splatenie práve tej pôžičky, na ktorú poukazuje žalovaný v rámci svojej procesnej obrany. V čl. I. ods. 2 Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2019 sú vymenované pôžičky, ktoré majú byť splatené zo sumy 200.000,- eur. Rozhodujúcim je však to, že aj z obsahového vyjadrenia v Zmluve o pôžičke zo dňa 26.09.2019 vyplýva, že vôľou strán malo byť poskytnutie pôžičky, ktorá reálne poskytnutá nebola. Táto zmluva je absolútne neplatná, a preto každá ďalšia zmluva, ktorá na ňu nadväzuje, je absolútne neplatná, a teda aj záložná zmluva, na základe ktorej bolo zriadené a zapísané záložné právo do katastra nehnuteľností, na základe ktorého žalovaný obdŕžal výťažok z výkonu záložného práva prednostným záložným veriteľom.
5. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že výťažok mu bol vydaný s ohľadom na ustanovenie § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo potvrdzuje aj Kúpna zmluva zo dňa 12.02.2021, ktorej článok III. bod 3.2. obsahuje výpočet tiarch viaznucich na predmete prevodu v čase uzatvorenia zmluvy (konkrétne aj pod V-1788/2019 zriaďuje sa záložné právo v prospech A. B. C. na nehnuteľnosti pozemky registra CKN parc. č. 322/1 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 683 m2, parc. č. 322/2 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 124 m2 a stavba /dom/ č. s. 221 na pozemku registra CKN s
parc. č. 322/2, zo dňa 26.09.2019 – 177/19). Za klamlivé, účelové a zavádzajúce označil tvrdenie, že mu mal byť výťažok vydaný v súvislosti s pôžičkou, ktorá bola uzatvorená v roku 2019.
5.1. Reálnosť kontraktu (Pôžičky 3) potvrdzuje aj výpis z bankového účtu p. F. C., ako aj výpis z bankového účtu Dlžníka. V ustanovení článku I. bodu 2. Dohody o novácii sa explicitne uvádza, že postupca (t. j. Lucia Čistá) na základe tejto dohody postupuje na a v prospech postupníka (t. j. žalovaného) za dohodnutú odplatu svoju pohľadávku (t. j. pohľadávku vzniknutú na základe Pôžičky 3) voči dlžníkovi, v stave v akom je v deň účinnosti postúpenia, resp. podpisu tejto dohody. V zmysle článku I. bodu 3. Dohody o novácii sa jej účastníci dohodli, že účinnosť postúpenia na základe tejto dohody, ako aj účinnosť všetkých záväzkov postupcu podľa tejto dohody, nastáva v momente uzavretia tejto dohody; v deň účinnosti postúpenia prejde v prospech postupníka pohľadávka. Rovnako tak v ustanovení článku I. bodu 4. Dohody o novácii je zdôraznené, že pohľadávka prechádza v momente účinnosti tejto dohody do majetku postupníka (t. j. žalovaného). Je preto nepochybné, že na základe Dohody o novácii prešla pohľadávka p. Lucie Čistej voči Dlžníkovi, vzniknutá na základe Pôžičky 3, do majetku žalovaného, a to bez ohľadu na názov právneho úkonu, ktorým tak malo byť učinené. Ako vyplýva aj zo záhlavia Dohody o novácii táto bola okrem iného uzatvorená v intenciách ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka. Je tak nepochybné, že obsahom právneho úkonu bolo okrem iného postúpenie spomínanej pohľadávky vo vlastnícke p. F. C. v prospech žalovaného, a to za vedomia a súhlasu dlžníka. Nielenže dlžník s takýmto postúpením vyjadril súhlas, navyše novovzniknutý záväzok voči žalovanému uznal čo do dôvodu, ako aj výšky, pričom potvrdil, že ku dňu podpisu dohody nedošlo z jeho strany k úhrade ani len jeho časti (článok I. bod 8. Dohody o novácii).
5.2. Žalovaný poukázal aj na článok I. bod 9. Dohody o novácii, v ktorom sa dlžník spolu so žalovaným dohodli na zabezpečení vymožiteľnosti pohľadávky (t. j. postúpenej Pôžičky 3), a to takým spôsobom, že dlžník zriadi v prospech nového veriteľa (t. j. žalovaného) v postavení záložného veriteľa záložné právo k nim vlastneným nehnuteľnostiam, evidovaným na LV č. XXXX, vedeným katastrálnym odborom Okresného úradu Poprad. Uvedené dojednanie bolo zohľadnené v Zmluve o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018, ktorá bola uzatvorená a účastníkmi podpísaná len sedem dní po podpise Dohody o novácii. Aj keď sa v ustanovení článku I. bodu 1. Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018 uvádza, že predmetom zmluvy bol záväzok veriteľa (t. j. žalovaného) požičať dlžníkovi peňažnú sumu vo výške 60.000,- eur, v skutočnosti nešlo o novú pôžičku, ale o už existujúcu pohľadávku žalovaného voči dlžníkovi, vzniknutú na základe Dohody o novácii (t. j. postúpenú Pôžičku 3). Žalovaný znenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018 nepripravoval, na jej príprave sa nepodieľal a bolo mu predložené na podpis zo strany dlžníka. Žalovaný ju podpísal v presvedčení, že sa jedná výhradne o formálny dokument, ktorým sa osvedčuje existencia jeho pohľadávky (t. j. postúpenej Pôžičky 3), podmienky jej dodatočného zabezpečenia a splatnosti. Dlžník žalovanému rovnako predložil zmluvu o zriadení záložného práva, ktorej účelom bolo zabezpečenie vymožiteľnosti pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi v zmysle dohody vyplývajúcej z článku I. bodu 9. Dohody o novácii, ktorú následne podpísal.
5.3. Žalobkyňa si z vlastnej činnosti musí byť vedomá toho, že predmet podnikania dlžníka spočíval prioritne v kúpe a predaji nehnuteľností. Nebolo preto nijak výnimočné, že dlžník v krátkom časovom slede, bez poskytnutia dlhšieho času na posúdenie ním predkladaných dokumentov, vyzval žalovaného na uvoľnenie zaťaženej nehnuteľnosti, aby túto mohol predať a následné preniesť „ťarchy“ na inú ním vlastnenú nehnuteľnosť. Žalovaný má pritom vedomosť, že obdobný „obchodný model“ dlžník aplikoval aj pri iných obchodných partneroch, ktorých finančné prostriedky využíval na financovanie svojej podnikateľskej činnosti. Až po skoro mesiaci od podpisu Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018 bol žalovaný zo strany svojho účtovného poradcu upozornený, že obsah Zmluvy o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018 pôsobí zmätočne a môže do budúcnosti spôsobiť nejednoznačnosť pri výklade. Po obdŕžaní tejto informácie sa preto žalovaný bezodkladne obrátil na dlžníka so žiadosťou, aby pripravil potrebné dokumenty, ktoré by odstránili akúkoľvek nejednoznačnosť zámeru dlžníka a žalovaného, pretože pravým účelom nemalo byť poskytnutie novej pôžičky, keďže táto už bola poskytnutá na základe Pôžičky 3, následne postúpenej na žalovaného prostredníctvom Dohody o novácii. Za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností vo vzťahu k existencii pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi (t. j. postúpenej Pôžičky 3), účastníci pristúpili dňa 20. decembra 2018 k uzatvoreniu Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 26. novembra 2018. V ustanovení článku I. bodu 3. dodatku účastníci vyhlásili, že skutočným prejavom ich slobodnej a ničím neobmedzenej vôle bolo dohodnúť sa na podmienkach splatnosti a dodatočnom zabezpečení záväzku dlžníka voči veriteľovi, vzniknutého z titulu Dohody o novácii. Tento záväzok dlžníka mal byť zabezpečený zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve dlžníka, evidovaným na LV č. XXXX pre kat. úz. H., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Poprad.
5.4. Žalovaný poukázal na ustanovenie článku I. bodu 5. citovaného dodatku, v zmysle ktorého dlžník po druhýkrát uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči žalovanému (t. j. záväzok vzniknutý titulom postúpenej Pôžičky 3). V nasledujúcom období došlo zo strany dlžníka ku splateniu časti jeho záväzku voči žalovanému, a to v sume 10.000,- eur, právny základ predmetného záväzku však ostal bez zmeny. V roku 2019 dlžník vyhľadal záujemcu o kúpu nehnuteľností, na ktorých viazlo záložné právo v prospech žalovaného, zabezpečujúce pohľadávku žalovaného voči dlžníkovi (t. j. postúpenú Pôžičku 3). V tejto súvislosti dlžník preto opätovne požiadal žalovaného, aby ťarcha viaznuca na dotknutých nehnuteľnostiach, bola „prenesená“ na nové nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka, a to konkrétne nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX pre kat. úz. G., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Humenné. Aj v tomto prípade bola všetka dokumentácia vypracovaná zo strany dlžníka a žalovanému predložená na podpis dňa 26.09.2019.
5.5. Už zo samotnej formulácie v Zmluve o pôžičke zo dňa 26.09.2019 je nepochybné, že na základe nej nemala byť žalovaným poskytnutá nová pôžička dlžníkovi, avšak zámerom bolo uzatvorenie dohody o zmene predmetu zabezpečenia pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi ako i predĺženie doby jej splatnosti. V skutočnosti dlžník v čase podpisu predmetnej zmluvy ani len nedisponoval akoukoľvek pohľadávkou voči žalovanému, ktorú by bolo možné započítať oproti pohľadávke (t. j. postúpenej Pôžičke 3) žalovaného voči dlžníkovi. Je preto nepochybné, že peňažná suma, na ktorú sa v zmluve odkazuje, sa nezapočítavala ako zostatok dlhu, ale táto „zodpovedala zostatku dlhu“ pôvodne zabezpečeného na LV č. XXXX pre kat. úz. H., a to konkrétne časti nesplatenej istiny postúpenej Pôžičky 3 vo výške 50.000 eur. Porovnaním Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2018 so Zmluvou o pôžičke zo dňa 26.09.2019 je možné dospieť k nepochybnému záveru, že po obsahovej stránke sa jedná o totožné, resp. formulárové zmluvy. Nakoľko tieto boli spracované výlučne zo strany dlžníka, žalovaný nemá žiadnu pochybnosť o tom, že dlžník tieto zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti využíval bez odbornej znalosti právnych predpisov a podrobného opisu konkrétneho obchodného prípadu. Rovnako tak ani žalovanému nebol nikdy poskytnutý dostatočný časový priestor na to, aby si dlžníkom predložené dokumenty nechal posúdiť odborne spôsobilou osobou. Dlžník predkladal žalovanému dokumenty už v ich finálnej podobe a trval na ich okamžitom podpísaní, aby mohol realizovať predaj zaťažených nehnuteľností a súčasne zabezpečiť „prenesenie“ záložného práva na niektoré z iných ním vlastnených nehnuteľností. Zinkasované prostriedky následne použil na kúpu nových nehnuteľností. Aj v tomto prípade následne žalovaný požiadal dlžníka o vyhotovenie osobitného dodatku, ktorým by došlo k riadnemu a nepochybnému ozrejmeniu vzniku a existencii ním evidovanej pohľadávky voči dlžníkovi. Na dôkaz prejavu svojej vôle tak žalovaný s dlžníkom pristúpili dňa 30.09.2019 k uzatvoreniu Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 26.09.2019. Obsahom dodatku je okrem opisu skutkového stavu, právneho základu vzniku pohľadávky a jej výšky, aj v poradí už tretie vyhlásenie dlžníka o tom, že uznáva čo do dôvodu a výšky svoj záväzok (t. j. záväzok vzniknutý z titulu postúpenej Pôžičky 3) voči žalovanému. V nasledujúcom období došlo zo strany dlžníka k úhrade časti jeho záväzku vo výške 5.000,- eur, a to na základe platby pripísanej žalovanému na bankovom účte dňa 27.09.2019. Úhradu tejto časti záväzku žalovaný preukázal textovou komunikáciou so zástupcom dlžníka zo dňa 26.09.2019, v rámci ktorej zástupca dlžníka spomína aj Zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 26.09.2019, ktorá bola v tom čase uzatvorená. Úhradu zvyšnej časti pohľadávky vo výške 5.000,- eur žalovaný preukazoval výpisom z bankového účtu zo dňa 31.10.2019, v rámci ktorého sú evidované posledné dve došlé platby zo strany dlžníka, a to konkrétne došlá platba zo dňa 09.10.2019 vo výške 2.000 eur, s poznámkou splatenie časti pôžičky z. d. 26.09.19 B. C. zost. 43k a došlá platba zo dňa 14.10.2019 vo výške 3.000 eur, s poznámkou spl. časti pôžičky z. d. 26.09.19 Čis. Sám dlžník tak poznámkou k platbe zo dňa 09.10.2019 opätovne, po štvrtýkrát, potvrdil existenciu záväzku voči žalovanému, a to v celkovej výške 43.000,- eur. Uvedený záväzok bol potom ponížený platbou zo dňa 14.10.2019 o čiastku vo výške 3.000,- eur. Celková výška záväzku dlžníka voči žalovanému ku dňu 14.10.2019 predstavovala sumu vo výške 40.000,- eur. Tak ako je uvedené aj v Uznaní dlhu zo dňa 25.05.2021, časť pôvodného záväzku zo strany dlžníka bola následne započítaná proti plneniu zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.08.2020, uzavretej medzi žalovaným a dlžníkom, a to konkrétne vo výške 4.000,- eur. Posledná časť pôvodného záväzku bola uspokojená z výťažku z predaja zálohu vo vlastníctve dlžníka, vykonaného zo strany tretej osoby (oprávneného záložného veriteľa dlžníka – F. C.), a to konkrétne vo výške 18.313,03 eur.
5.6. V súlade s Uznaním dlhu zo dňa 25.05.2021 eviduje voči dlžníkovi dlh vo výške 17.686,97 eur, čím je zrejmé, že nedošlo k zániku predmetnej pohľadávky akýmkoľvek spôsobom. V danom prípade išlo v poradí už o piate uznanie záväzku dlžníka voči žalovanému čo do právneho dôvodu, ako aj výšky. Právny základ vzniku sa ani v tomto prípade nijako nemenil. Tvrdenie žalobkyne, že výťažok bol žalovanému vydaný nie v súvislosti s Pôžičkou 3, ale v súvislosti s pôžičkou, ktorá bola uzavretá v roku 2019 (26.09.), je nesprávne, nakoľko ide v skutočnosti stále o tú istú pohľadávku (t. j. postúpenú Pôžičku 3), ktorej právnym základom vzniku je Zmluva o pôžičke zo dňa 08.02.2017, kedy táto bola dňa 19.11.2018 postúpená na a v prospech žalovaného titulom Dohody o novácii. Nakoľko v čase výkonu záložného práva bolo zapísané záložné právo v prospech žalovaného, ten bol oprávnený na prevzatie výťažku, ktorý prevyšoval pohľadávku prednostného záložného veriteľa (F. C.), a to v súlade s ustanovením § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom o reálnosti plnenia v danom prípade nemožno mať akýchkoľvek pochýb.
5.7. Žalovaný komunikoval s konkurzným správcom a rovnako tak mu poskytol ním dožiadanú súčinnosť, ktorú bol objektívne schopný v správcom určených lehotách poskytnúť. Žalovaný je fyzickou osobou, ktorej žiaden právny predpis neukladá povinnosť viesť účtovnú evidenciu alebo archivovať dokumentáciu. S ohľadom na časový odstup niekoľkých rokov je preto pre žalovaného objektívne nemožné celý svoj čas venovať vyhľadávaniu niekoľko rokov starých archívnych dokumentov a komunikácie s dlžníkom, resp. jeho zástupcom. Napriek tomu sa žalovaný snažil vyvinúť maximálne úsilie na to, aby dožiadané podklady a inú súčinnosť správcovi v ním určených lehotách poskytol.
5.8. Plnenie, ktoré bolo žalovanému poskytnuté titulom výkonu záložného práva, nie je možné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie žalovaného, pretože jeho uhradením došlo k uspokojeniu časti ním riadne evidovanej pohľadávky voči dlžníkovi. Uvedené skutočnosti potvrdil aj žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní.
6. Súd prvej inštancie v zmysle odôvodnenia rozsudku vykonal dokazovanie výsluchom zástupcov strán sporu, výsluchom žalovaného, oboznámením žaloby, správy o výkone záložného práva, Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019, Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.09.2019, predžalobnej výzvy, Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2017, výpisu z účtu F. C., výpisu z účtu dlžníka, dohody o novácii zmluvy o pôžičke zo dňa 19. novembra 2018, Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2018, Uznania dlhu zo dňa 25.05.2021, zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2019, textovej komunikácie so zástupcom dlžníka zo dňa 26.09.2019, výpisu z účtu žalovaného zo dňa 30.10.2019, započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov zo dňa 20.08.2020, ako aj ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:
6.1. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2K/9/2021 zo dňa 09.12.2021 bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti: HERALD SUN, a. s., so sídlom Dolný Smokovec 29, 059 81 Vysoké Tatry, IČO: 46 372 202. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 240/2021 dňa 15.12.2021 a do funkcie správcu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. Ivana Gaľová, so sídlom Jarková 14, 080 01 Prešov.
6.2. Žalobkyňa ako správca konkurznej podstaty pri plnení svojich zákonných povinností zistila, že manželka žalovaného D. A. F. C. realizovala v mene úpadcu výkon záložného práva, ktorého predmetom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadcu, situované v kat. úz. G., LV č. XXXX. V zmysle správy o výkone záložného práva zo dňa 16.02.2021 záložný veriteľ odovzdal výťažok prevyšujúci výšku pohľadávky záložného veriteľa A. B. C., a to vo výške 18.313,03 eur.
7. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa ustanovení § 151a, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 41, § 42, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov, § 196, § 196a ods. 1 písm. e), § 196a ods. 6 ZKR.
8. Vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti konštatoval, že predmetný spor vyplynul z činnosti žalobkyne ako správcu pri plnení správcovských povinností, teda bez aktivity správkyne v konkurze by tento spor ani nevznikol. Preto je podľa jeho záveru zrejmé, že ide o spor vyvolaný osobitnou povahou konkurzného konania, pričom uplatnený nárok by bol v prípade úspechu žalobkyne v konaní plnený do všeobecnej konkurznej podstaty.
8.1. Súd poukázal na to, že cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. O bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy. Právnym dôvodom môže byť zákon alebo na základe zákona právne relevantná skutočnosť (napr. zmluva, vznik škody a pod.).
8.2. Súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany poukázal na to, že žalobkyňa vo svojich prednesoch bližšie nekonkretizovala právny základ, resp. konkrétnu skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, titulom ktorého sa voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy. Súčasne však mal za to, že ním uvádzané skutkové tvrdenia, osvedčené predloženými dôkazmi, preukázali nielen vznik a existenciu pohľadávky žalovaného, avšak aj jej samotnú reálnosť, nakoľko peňažné prostriedky boli v celosti na bankovom účte úpadcu pripísané dňa 13.02.2017, čo okrem iného úpadca nikdy nerozporoval, práve naopak, v priebehu dvoch rokov ju uznal čo do dôvodu a výšky celkovo päť krát. Spochybňované listiny pritom pripravoval a vyhotovoval štatutárny zástupca úpadcu, bez spolupôsobenia žalovaného. Samotný nedostatok formy pritom v zmysle ustanovenia § 455 ods. 1 OZ znamená, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Plnenie, ktorého sa žalobkyňa v tomto konaní domáha, bolo uhradené žalovanému na základe výslovného písomného poverenia a pokynu úpadcu zo dňa 12.05.2021.
8.3. Podľa súdu žalobkyňa na preukázanie ním uvádzaných skutkových tvrdení okrem svojho právneho hodnotenia neoznačila žiadne dôkazy, a teda relevantným spôsobom skutkové tvrdenia žalovaného nepoprela ani nespochybnila, preto sa v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné. Z listinných dôkazov produkovaných žalovaným vyplývala podľa súdu hodnovernosť jeho skutkových tvrdení, v dôsledku čoho nebolo preukázané, že žalovaný získal na úkor úpadcu bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, prípadne majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, čo žalobkyňa ničím nespochybnila ani nevyvrátila, a teda v danom konaní neuniesla dôkazné bremeno.
8.4. Súd uzavrel, že zo skutkových tvrdení žalovaného, osvedčených predloženými listinnými dôkazmi, ktoré protistrana výslovne nepoprela, a teda sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 a 2 CSP), nebola zistená dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Po vyhodnotení jednotlivých dôkazov a v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, súd žalobu zamietol.
9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
10. Žalobkyňa doručila v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu. Odvolanie oprela o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.
10.1. Nestotožnila sa so záverom súdu, že neoznačila žiadne dôkazy, a teda relevantným spôsobom skutkové tvrdenia žalovaného nepoprela a ani nespochybnila, čím sa tieto v zmysle § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné. Zo žaloby je zrejmé, že táto bola podaná na tom skutkovom základe, že záložné právo, na základe ktorého bol vydaný výťažok žalovanému vo výške 18.313,03 eur, vzniklo na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019, z ktorej však vyplýva, že na základe tejto zmluvy nebola poskytnutá žiadna pôžička. Žaloba obsahovala právne úvahy žalobkyne a odkaz na relevantné listinné dôkazy, ktoré boli k žalobe pripojené. Žalobkyňa rovnako reagovala na všetky vyjadrenia žalovaného, pričom k svojmu vyjadreniu vždy pripojila listinné dôkazy a navrhla výsluch žalovaného. Ani žalovaný však v rámci svojich vyjadrení nepoprel a ani nespochybnil úhradu jeho pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2019. Súd však v prípade žalovaného nevzhliadol nepopretie skutkových okolností v zmysle CSP a aj túto skutočnosť interpretoval bez opory v zákone v prospech žalovaného.
10.2. Poukázala na skutočnosť, že vo vyjadrení zo dňa 30.07.2019 uviedla, že z dostupného účtovníctva úpadcu vyplýva, že dňa 30.07.2019 úpadca uzatvoril zmluvu o pôžičke v postavení dlžníka, na základe ktorej úpadcovi bolo poskytnutých 200.000,- eur, pričom účelom poskytnutej pôžičky bolo okrem iného splatenie práve tej pôžičky, na ktorú poukazuje žalovaný v rámci procesnej obrany. V tomto smere žalobkyňa poukázala na čl. I. ods. 2 Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2019, v ktorom sú vymenované
pôžičky, ktoré majú byť splatené zo sumy 200.000,- eur. Na podporu svojho tvrdenia ako dôkaz označila Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2019, ktorá tvorí prílohu jej vyjadrenia.
10.3. Súd nevenoval žiadnu pozornosť námietke žalobcu o absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019 a záložnej zmluvy. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP a ním citovanú judikatúru, rozsudok nespĺňa zákonné a ani ústavné kritérium jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov, keďže súd v odôvodnení svojho rozhodnutia iba stroho poukázal na ustanovenie § 151 CSP bez uvedenia vlastných úvah. Vzhľadom však na to, že súd v rámci svojho odôvodnenia v zásade neposkytol žiadne právne úvahy vzťahujúce sa k jej námietkam, žalobkyňa sa v rámci odvolania môže brániť predovšetkým tým, že poukáže na to, že postupom súdu jej bolo odňaté právo na spravodlivé súdne konanie.
10.4. V rámci incidenčného konania vedeného pod sp. zn. 5Cbi/181/2022 súd v rozsudku konštatoval, že vykonaným dokazovaním a výsluchom A. C. a svedkyne sa preukázalo, že žalobca uzatvoril s úpadcom aj inú zmluvu o pôžičke a pri čiastočných úhradách nevedel, o úhradu ktorej ide zo strany úpadcu, ak sám osobne mal záznamy, bolo potrebné tieto skutočnosti preukázať aj čo sa týka uplatnenej výšky pohľadávky. Porovnávajúc závery toho istého súdu v konaní 5Cbi/181/2022 a 2Cbi/192/2022, tieto sú diametrálne odlišné v tej istej otázke, a to, či A. C. eviduje pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2017 a ak áno, v akej výške. Dokonca súd v konaní 5Cbi/181/2022 pripustil, že medzi úpadcom a A. C. bolo uzatvorených viac samostatných zmlúv o pôžičke.
10.5. Poukázal na to, že zo strany žalovaného v rámci konania sp. zn. 2Cbi/192/2022 bol produkovaný rad listinných dôkazov, pri ktorých uvádzal, že vznikli na základe jeho požiadavky po konzultácii s účtovným poradcom. Dňa 01.02.2024 sa konal výsluch žalovaného, pričom na otázku žalobkyne, aby uviedol meno a priezvisko tohto účtovného poradcu, žalovaný uviedol, že už si nepamätá a to napriek tomu, že s vysokou pravdepodobnosťou išlo o osobu, ktorá mala rozhodujúci vplyv na žalovaného v rámci posúdenia obsahu jednotlivých zmluvných dokumentov. Aj táto skutočnosť teda dotvára obraz, ktorý nie celkom potvrdzuje vierohodnosť v tvrdeniach žalovaného.
10.6. Rozhodujúce v prejednávanom prípade je podľa odvolateľa tá skutočnosť, že ak by aj žalovaný evidoval dlh voči úpadcovi (čo je stále sporné), žalovaný nebol oprávnený na prevzatie výťažku vo výške 18.313,03 eur, a to ani na základe výslovného pokynu úpadcu, keďže v prípade výkonu záložného práva sa riadi odovzdanie výťažku, ktorý prevyšuje pohľadávku prednostného zabezpečeného veriteľa, princípom poradia záložných práv zapísaných na dotknutom liste vlastníctva. Žalovaný síce mal zapísané záložné právo na liste vlastníctva, avšak predmetná záložná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom.
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. V celom rozsahu sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 02.03.2023, 06.04.2023 a 13.06.2023, v ktorých vyčerpávajúcim spôsobom preukázal vznik a existenciu pohľadávky žalovaného a jej reálnosť. Opätovne zdôraznil, že v súlade so Správou o výkone záložného práva zo dňa 16. februára 2021, bolo záložné právo zriadené za účelom zabezpečenia dlhu vyplývajúceho zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 13. apríla 2017 (ďalej len „Pôžička 1“). Následná časť výťažku z predaja zálohu (nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Humenné, obci G., katastrálnom území Jasenov, evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Humenné, katastrálnym odborom), vo výške 18.313,03 eur bola použitá na zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2017 uzatvorenej medzi p. F. C. (vtedy A. F. I.) v postavení veriteľa a Dlžníkom v postavení dlžníka (ďalej len „Pôžička 3“). Požadovaná suma bola uhradená v prospech žalovaného z titulu dohody o novácii. V súlade čl. I bodom 2. poslednou vetou Dodatku č. 1 zo dňa 20. decembra 2018, uzatvoreného medzi žalovaným v postavení veriteľa a dlžníkom v postavení dlžníka bolo deklarované, že skutočným zámerom dohody o novácii bolo postúpenie pohľadávky p. F. C., plynúcej z Pôžičky 3, na žalovaného, z čoho vyplýva, že žalovaný sa stal veriteľom v rámci tohto zmluvného vzťahu. Ak preto žalobkyňa tvrdí, že skutkový stav je odlišný od skutkového stavu, ktorý prezentuje žalovaný, je nevyhnutné, aby uvedenú skutočnosť riadne preukázala, čo sa však v tomto konaní nestalo.
11.1. Prílohami žaloby sú dokumenty, na základe ktorých žalobkyňa popisuje skutkový stav aj samotný žalovaný, teda nejde o také listinné dôkazy, ktoré by preukazovali žalobkyňou tvrdené skutočnosti. Naopak, v celom rozsahu potvrdzujú skutkový stav prezentovaný žalovaným. O existencii pohľadávky
medzi žalovaným a dlžníkom nebolo nikdy sporu. Poukázal v súvislosti s dôkazným bremenom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Cdo116/2012, zo dňa 12. júla 2012.
11.2. Plnenie, ktoré bolo žalovanému poskytnuté titulom výkonu záložného práva nie je možné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie žalovaného, pretože jeho uhradením došlo k uspokojeniu časti ním riadne evidovanej pohľadávky voči dlžníkovi.
11.3. Žalovaný nebol zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke, na ktorú poukázal odvolateľ (zo dňa 30.07.2019, na základe ktorej úpadcovi bolo poskytnutých 200.000,- eur), z čoho vyplýva, že sa k predmetnému dokumentu nevie žiadnym spôsobom vyjadriť a pre účely tohto konania ho považuje za bezpredmetný. Aj keby boli skutočnosti tvrdené žalobkyňou pravdivé, samo o sebe to nepreukazuje, akým spôsobom a na aký účel boli prípadné peňažné prostriedky v skutočnosti použité.
11.4. K odvolacej námietke spočívajúcej v nevysporiadaní sa s námietkou absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019 a záložnej zmluvy uviedol, že je logické, že súd sa predmetnou námietkou nezaoberal, nakoľko v priebehu konania došlo k riadnemu ozrejmeniu skutkového stavu.
11.5. Odôvodnenie rozsudku podľa jeho názoru spĺňa všetky zákonom stanovené predpoklady. Upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 8Sžo/175/2015 zo dňa 27. apríla 2017, podľa ktorého z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, čo je v danom prípade v plnej miere naplnené.
11.6. Vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 5Cbi/181/2022 zdôraznil, že dané konanie je samostatným súdnym konaním, nijako nesúvisiacim s prejednávanou vecou a v tejto súvislosti prezentované vyjadrenia žalobkyne považuje za zmätočné a zavádzajúce.
12. Žalobkyňa v odvolacej replike k tvrdeniu žalovaného, že nebol zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke, na základe ktorej bolo poskytnutých 200.000,- eur, z čoho vyplýva, že sa k predmetnému dokumentu nevie akýmkoľvek a žiadnym spôsobom vyjadriť, uviedol, že zo strany žalobkyne išlo o skutkové tvrdenie s predložením listinného dôkazu, s ktorým sa žalovaný mal možnosť riadne oboznámiť. CSP a ani žiadny iný právny predpis neuvádza, že strana sporu popiera skutkové tvrdenia len v tom prípade, ak je zmluvnou stranou listiny, ktorá sa do konania predkladá ako dôkaz. Pravdou je, že žalovaný v tejto časti úplne odignoroval tento dôkaz, k uvedenému dôkazu sa nevyjadril a na túto skutočnosť súd žiadnym relevantným spôsobom nezareagoval.
12.1. K tvrdeniu, že zo strany súdu nebolo nutné sa vyjadriť k námietke absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z roku 2019 a v nadväznosti na to aj k neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva z roku 2019, nakoľko súd dostatočne ustálil skutkový stav, uviedol, že z objektívneho pohľadu ide o hlavnú námietku žalobkyne, pričom túto súd ani neposudzoval; a keďže ju neposudzoval, nemohlo dôjsť ani k riadnemu ustáleniu skutkového stavu.
13. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že nebol zmluvnou stranou predmetného kontraktu, pričom ak žalobkyňa tvrdí, že „ ... účelom poskytnutej pôžičky bolo okrem iného splatenie práve tej pôžičky, na ktorú poukazuje žalovaný v rámci procesnej obrany“ je nevyhnutné, aby túto skutočnosť riadne preukázala. To, že žalobkyňa v rámci konania túto skutočnosť nepreukázala, nemôže byť pripísané na ťarchu žalovaného. K snahe žalobkyne preniesť dôkazné bremeno ohľadom prezentovanej skutočnosti na žalovaného uviedol, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, t. j. negatívnu skutočnosť. Prihliadajúc na nepreukázanie tvrdenej skutočnosti žalobkyňou je zrejmé, že táto v rámci konania neuniesla dôkazné bremeno, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozhodnúť v jej neprospech.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo v napadnutých výrokoch vecne správne, preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 387 CSP potvrdil.
15. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila prípustné odvolacie dôvody. Odvolací súd preto odvolanie meritórne prejednal, pričom s ohľadom na nižšie uvedené konštatuje, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že v prejednávanom spore sa žalobkyňa od žalovaného domáhala vydania žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia. To malo vzniknúť tým, že žalovaný prijal žalovanú sumu od záložného veriteľa (A. F. C.) po výkone záložného práva (predajom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. G.). Žalobkyňa predložila k žalobe aj správu o výkone záložného práva zostavenú menovaným záložným veriteľom, z ktorej odvolací súd zistil, že na základe výslovného poverenia úpadcu (obsiahnutého v správe o výkone záložného práva) mal záložný veriteľ sumu 18.313,03 eur (ako sumu zvyšnú po výkone záložného práva, po odpočítaní pohľadávky záložného veriteľa voči úpadcovi) uhradiť žalovanému, a to z dôvodu jeho postavenia ako záložného veriteľa (druhého v poradí). Žalobkyňa v žalobe poukázala na Zmluvu o pôžičke zo dňa 26.09.2019 medzi úpadcom a žalovaným, na ktorú nadväzovala zmluva o zriadení záložného práva (na základe ktorej bol povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX, k.ú. G. v prospech žalovaného), pričom podľa žalobkyne na základe uvedenej zmluvy o pôžičke reálne nebola úpadcovi poskytnutá žiadna pôžička. Následne v konaní žalobkyňa upresnila, že dotknutá zmluva o pôžičke a zmluva o zriadení záložného práva sú podľa jej názoru z uvedeného dôvodu neplatné.
21. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že pohľadávka žalovaného voči úpadcovi nevznikla na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019, ale skôr, na základe postúpenia pohľadávky A. C. na žalovaného (na základe Dohody o novácii zo dňa 19.11.2018, ktorej obsahom bolo okrem postúpenia pohľadávky aj uznanie dlhu zo strany úpadcu voči žalovanému a záväzok úpadcu, že zriadi v prospech žalovaného záložné právo zabezpečujúce pohľadávku), pričom úhrada pôžičky vo výšky 60.000,- eur úpadcovi (na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2017) bola preukázaná výpisom z účtu. Žalovaný (už v odpore proti platobnému rozkazu a vo vyjadrení zo dňa 13.06.2023) tiež poukázal na chronológiu úprav právnych vzťahov po uzatvorení dohody o novácii (Zmluva o pôžičke z 26.11.2018, Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke z 26.11.2018 zo dňa 20.12.2018, Zmluva o pôžičke z 26.09.2019 a dodatok k nej, Zmluva o zriadení záložného práva z 26.9.2019, Uznanie dlhu zo dňa 25.05.2021). Vo vyjadrení zo dňa 13.06.2023 žalovaný objasňoval, že v skutočnosti na základe zmluvy zo dňa 26.11.2018 nešlo o novú pôžičku, ale o existujúcu pohľadávku žalovaného voči úpadcovi vzniknutú na základe dohody o novácii. V zmluve zo dňa 26.11.2018 uzatvorenej pár dní po uzatvorení dohody o novácii došlo k zohľadneniu dojednania o záväzku úpadcu zriadiť záložné právo v prospech žalovaného (k nehnuteľnostiam evidovaným na LV XXXX, k.ú. H.). Po zistení, že obsah zmluvy z 26.11.2018 pôsobí zmätočne, žalovaný inicioval uzatvorenie Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 26.11.2018. V ňom zmluvné strany (žalovaný a úpadca) vyhlásili, že skutočným prejavom ich vôle bolo dohodnúť sa na podmienkach splatnosti a dodatočnom zabezpečení záväzku dlžníka voči veriteľovi vzniknutého z titulu dohody o novácii. V citovanom dodatku úpadca tiež opätovne uznal záväzok vzniknutý titulom pôžičky postúpenej z Ing. Čistej na žalovaného. Žalovaný poukazoval na to, že zo strany úpadcu došlo následne k splateniu časti dlhu (10.000,- eur). Úpadca požiadal žalovaného o prenesenie záložného práva (zapísaného na LV XXXX, k.ú. H.) na inú nehnuteľnosť (LV XXXX, k.ú. G.), z dôvodu ktorého boli podpísané zmluva o pôžičke a zmluva o zriadení záložného práva z 26.09.2019. Na základe tejto zmluvy opätovne nebola poskytnutá nová pôžička, ale došlo len k dohode o zmene predmetu zabezpečenia a predĺžení doby splatnosti pôžičky (jej zostatku vo výške 50.000,- eur), čo potvrdzuje aj následne uzatvorený dodatok k predmetnej zmluve o pôžičke z 26.09.2019 (že skutočným prejavom ich vôle bolo dohodnúť sa na podmienkach splatnosti a dodatočnom zabezpečení záväzku úpadcu voči žalovanému, pričom úpadca tiež uznal záväzok voči žalovanému vo výške 50.000,- eur). Podľa žalovaného došlo následnými úhradami zo strany úpadcu k zníženiu výšky celkovej pohľadávky úpadcu ku dňu 14.10.2019 voči žalovanému na 40.000,- eur. Z uznania záväzku zo dňa 25.5.2021 podľa žalovaného vyplývalo, že k danému dňu predstavoval zostávajúci dlh úpadcu voči žalovanému sumu 17.686,97 eur (už po úhrade časti z výťažku z predaja zálohu A. C.), ktorý úpadca (ešte pred vyhlásením konkurzu – poznámka odvolacieho súdu) uznal. Žalovaný zdôraznil, že sa jednalo vždy o tú istú pôžičku poskytnutú úpadcovi A. C. na základe zmluvy z 08.02.2017, ktorá bola žalovanému postúpená dohodou o novácii. Práve táto pohľadávka bola následne zabezpečená záložným právom v prospech žalovaného (zmluvou z 26.09.2019) k nehnuteľnostiam evidovaným na LV XXXX, k-ú- Jasenov.
22. Skutočnosť, že súd prvej inštancie vyslovene nešpecifikoval, že sa zaoberal námietkou žalobkyne o absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva, neznamená, že sa touto otázkou v skutočnosti vôbec nezaoberal. Podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že mal preukázané, že peňažné prostriedky reálne boli úpadcovi poskytnuté (odsek 44. odôvodnenia) a že žalovaný preukázal aj existenciu svojej pohľadávky voči úpadcovi, vyvracia názor žalobkyne odôvodňujúci absolútnu neplatnosť zmlúv (o pôžičke a následne
o záložnom práve). Aj keď súd prvej inštancie vyslovene neuviedol, že tým pádom neobstojí názor žalovaného o absolútnej neplatnosti dotknutých zmlúv, uvedené nepriamo ale logicky vyplývalo z toho, že súd jasne dôvodil, že mal za preukázané reálne poskytnutie pôžičky (na poklade ktorej následne žalovaný nadobudol pohľadávku postúpením, čo preukázal listinnými dôkazmi).
23. Odvolací súd dodáva, že záložné právo sa vyznačuje akcesoritou, ktorá znamená podmienenosť existencie záložného práva existenciou platnej pohľadávky. V prípade, ak pohľadávka, pre ktorú bolo záložné právo zriadené, v skutočnosti platne nevznikla, nevznikne ani záložné právo, aj keby zmluva o zriadení záložného práva bola platne uzatvorená. V prípade zániku pohľadávky zaniká aj záložné právo, ktoré bez pohľadávky, ktorú zabezpečuje, nemôže existovať. V prednávanom spore sa však odvolací súd stotožnil s tým, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný disponoval pohľadávkou voči dlžníkovi (budúcemu úpadcovi), ktorú platne nadobudol postúpením pohľadávky zmluvou zo dňa 19.11.2018 (dohoda o novácii), pričom postupca dlžníkovi (úpadcovi) reálne peňažné prostriedky poskytol (v konaní bolo tiež uznaniami záväzku zo strany úpadcu preukázané, že žalovaný skutočne disponoval pohľadávkou voči úpadcovi, a to napríklad aj ku dňu 30.09.2019 vo výške 50.000,- eur). Preto aj následne zmluvou zriadené záložné právo na zabezpečenie jeho pohľadávky voči dlžníkovi (úpadcovi) je potrebné považovať za platné. Ak teda bola žalovanému po výkone záložného práva (realizovaného záložnou veriteľkou A. C.) uhradené na základe preukázaného súhlasu a pokynu dlžníka (úpadcu) časť jeho pohľadávky vo výške žalovanej sumy, uvedené malo svoje opodstatnenie a bolo súladné so zákonom.
24. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanom spore bolo irelevantné ustanovenie § 455 ods. 1 OZ, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Dôvodom žalobkyňou tvrdenej a namietanej neplatnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy o záložnom práve totiž nebola neplatnosť pre nedostatok formy. Tá prichádza do úvahy najmä, ak je právny úkon absolútne alebo relatívne neplatný pre nedostatok písomnej formy (zákonom stanovenej alebo zmluvnými stranami dohodnutej). V danom prípade však žalobkyňa namietala neplatnosť dotknutých zmlúv pre nedostatok formy, ale z dôvodu, že podľa žalobkyne na základe zmluvy o pôžičke reálne žalovaný neposkytol úpadcovi peňažné prostriedky (čo však v konaní na súde prvej inštancie bolo vyvrátené).
25. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na skutočnosť, že pri výklade právnych úkonov v zmysle OZ sa uplatňuje niekoľko zásad, resp. výkladových pravidiel. V prípade výkladu písomného právneho úkonu sa síce vychádza zo zaznamenaného jazykového vyjadrenia vôle, ale významnú úlohu zohráva aj vôľa konajúceho, ochrana dobrej vôle adresáta právneho úkonu, správanie sa účastníkov právneho úkonu a najmä princíp priority výkladu v prospech platnosti právneho úkonu.
26. V zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 26.09.2019 zmluvné strany uviedli, že účelom je zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaný) vo výške 50.000,- eur voči dlžníkovi (neskorší úpadca). Skutočnosť, že zároveň uviedli, že uvedená pohľadávka vznikla z titulu Zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2019, je podľa odvolacieho súdu z pohľadu platnosti danej zmluvy, irelevantná. Najmä, ak zároveň zmluvné strany dňa 30.09.2019 v dodatku č. 1 deklarovali, že pôžička, na ktorú v z Zmluve o pôžičke zo dňa 26.09.2019 odkázali, predstavovala v skutočnosti zvyšnú časť nesplateného záväzku dlžníka voči veriteľovi vzniknutého na základe dohody o novácii zo dňa 19.11.2018.
27. V prejednávanom spore samotný žalovaný uznával, že prejav vôle v ním uzatvorených zmluvách o pôžičke a úpadcom nebol vyjadrený úplne presne, keď síce v zmluve bolo slovami vyjadrené, že veriteľ poskytuje na základe danej zmluvy dlžníkovi pôžičku, pričom tá už v skutočnosti dlžníkovi bola poskytnutá. Napriek skutočnosti, že dané zmluvy boli označené ako zmluvy o pôžičke, v skutočnosti ich účelom nebolo poskytnutie pôžičky, ale úprava splatnosti a zabezpečenia. To vyplýva aj z listín preložených žalovaným (dodatky k zmluvám o pôžičke), v ktorých všetky dotknuté zmluvné strany jasne deklarovali resp. upresnili svoje skutočné úmysly. V konaní však bolo preukázané, že pôžička, na zabezpečenie ktorej úpadca zriadil záložného právo v prospech žalovaného (v súvislosti s ktorým žalovanému bol na základe poverenia, resp. splnomocnenia úpadcu A. C. ako záložným veriteľom po vykonaní záložného práva uhradená žalovaná suma), bola úpadcovi reálne poskytnutá právnym predchodcom žalovaného (žalovanému bola pohľadávka voči úpadcovi postúpená).
28. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že aj z kúpnej zmluvy predloženej samotnou žalobkyňou (č.l. 49 až 51 súdneho spisu) pritom vyplývalo, že v čase uzatvorenia danej zmluvy viazli na dotknutej
nehnuteľnosti ťarchy vymenované v zmluve, pričom prvou v poradí bolo záložné právo v prospech A. F. I. (neskôr Čistej, ktorá realizovala výkon záložného práva na uspokojenie svojej pohľadávky voči úpadcovi) a druhé v poradí bolo záložné právo v prospech žalovaného. Až tretie v poradí bolo exekučné záložné právo, na ktoré žalobkyňa poukazovala v konaní na súde prvej inštancie.
29. Odvolací súd dospel k záveru, že poukaz žalobkyne (vo vyjadrení zo dňa 14.11.2023) na zmluvu o pôžičke, ktorou malo byť úpadcovi ako dlžníkovi poskytnutých 200.000,- eur a ktorej účelom malo byť vyplatenie veriteľov úpadcu, t.j. splatenie práve tej pôžičky, na ktorú žalovaný poukázal v rámci procesnej obrany, nie je spôsobilý zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Skutočnosť, na aký účel úpadca danú pôžičku skutočne použil, resp. či (že) ju použil na úhradu pohľadávky voči žalovanému, žalobkyňa v konaní nepreukázala. Navyše z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný na pojednávaní dňa 01.02.2024 zotrval na svojich tvrdeniach, že pôžička z roku 2017 nebola doposiaľ uhradená v celom rozsahu. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu možno mať za to, že žalovaný poprel úhradu svojej pohľadávky (nakoľko platí, že predloženie iného skutkového tvrdenia o určitých skutkových okolnostiach je potrebné považovať za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak je z jeho obsahu dostatočne jasné, že skutkové tvrdenie protistrany pri ňom neobstojí).
30. Odvolací súd dopĺňa, že výsledky dokazovania v inom súdnom konaní (sp. zn. 5Cbi/181/2022), nie sú pre prejednávanú vec, záväzné. Navyše odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že jedným z dôvodom zamietnutia žaloby v danom prípade bola skutočnosť, že k prihláške pohľadávky (ktorá bola správcom popretá) žalobca nepriložil dohodu o novácii, ktorou odôvodňoval postúpenie pohľadávky.
31. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku a naopak žalovaný spoľahlivo preukázal ním tvrdené skutočnosti vyvracajúce dôvodnosť žalobou uplatneného nároku.
32. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).