Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/117/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, zast.: JUDr. Michal Hrivnák, advokát so sídlom Krížna 44, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 9.450,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. - 288 zo dňa 16. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 7.6.2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.450,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§13 Obč. zák. - ochrana osobnosti), ktorá ujma bola žalobcovi spôsobená žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Jeho týždenný pracovný čas sa skladal v roku 2021 zo 17 hodinových pracovných zmien, po ktorých bezprostredne nasleduje 7 hodinová pohotovosť, za obdobie rokov 2022 - 2024 zo 16 hodinových pracovných zmien, po ktorých bezprostredne nasleduje 8 hodinová pohotovosť, t. j. žalobca odpracuje 24 hodinové zmeny, po ktorých spravidla nasleduje 48 hodín odpočinku, pričom súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času v priemere každý tretí týždeň prekračuje smernicou maximálne povolený pracovný čas 48 hodín, a to zvyčajne od 24 hodín. Inak povedané žalobca v priemere každý tretí týždeň pracuje cca 72 hodín. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, keďže ide o škodu vzniknutú v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby a v dôsledku jeho porušenia, žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zásah má aj ďalšie negatívne vplyvy, a to, že v porovnaní s kolegami, ktorí pracujú len na denných zmenách, žalobca nemá nočné pohotovosti započítané do pracovného fondu, ktorý musí pravidelne dorábať naviac hodinami, nevie si plánovať rodinné oslavy, sviatky, či iné osobné aktivity, ktoré musia byť prispôsobené takto rozvrhnutému pracovnému času, v pozícii slabšej strany nie je schopný ovplyvniť rozhodnutie zamestnávateľa ohľadne plánovania služieb. Výška uplatnenej pohľadávky je odvodená od počtu hodín odpracovaných v rozpore s úniovým právom, pričom hodinová sadzba sa odvíja od funkčného platu žalobcu a zohľadňuje aj rodinné pomery žalobcu - starostlivosť o vyživované dieťa.

1.3. Žalovaný vo vyjadreniach navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

1.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. druhá a tretia veta , , smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( ďalej len Smernica) a to: bod 2, bod 3, bod 1, ) , ), , bod iii) Smernice, podľa , , , ( podľa Obč. zák.), , , , , , o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len , HaZZ.).

1.5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav.

1.6. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátnu službu hodnosti práporčík ako hasič záchranár v C. na základe rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v D.. Služby boli žalobcovi rozvrhované nerovnomerne a to v roku 2021 tak, že na 17 hodinovú pracovnú zmenu bezprostredne nadväzovala 7 hodinová pohotovosť a v rokoch 2022 - 2024 na 16 hodinovú zmenu bezprostredne nadväzovala 8 hodinová pohotovosť. Služobné pohotovosti boli určované na čas na nočných hodín od 22.30 hod. do 5.30 hod. (v roku 2021), resp. od 22.00 hod. do 6.00 hod. (roky 2022 - 2024). V prípade zásahu počas služobnej pohotovosti sa služobná pohotovosť započítavala do fondu služobného času. Po odslúžení 24 hodinovej zmeny nasledovalo 48 hodín odpočinku.

1.7. Zo žalobcom predložených prehľadov pracovnej dochádzky, žalovaným predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času a plánov služieb súd prvej inštancie zistil koľko hodín žalobca mesačne odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín strávil na pracovisku v rámci služobného času a pracovnej pohotovosti nasledovne ( priemerný týždenný služobný čas bol vypočítaný vydelením odpracovaného počtu dní v mesiaci počtom dní v týždni, napr. 30:7=4,29, čím bola získaná priemerná hodnota týždňov v mesiaci, následne bol počet odpracovaných hodín vydelený výslednou priemernou hodnotou týždňov v mesiaci.

1.8. Vychádzajúc z referenčného obdobia šiestich mesiacov (podľa návrhu žalovaného počítaného od uplatnenia nároku) súd prvej inštancie uzavrel, že ani v jednom nedošlo k prekročeniu priemerného 48- hodinového času, keď v období od 05/2021 do 10/2021 bol priemerný čas 41,1, resp. 40,91 hodín, v období od 11/2021 do 04/2022 bol 45,77 hodín, v období od 05/2022 do 10/2022 bol 47,41 hodín, v období od 11/2022 do 04/2023 bol 46,06 hodín, v období od 05/2023 do 10/2023 bol 45,45 hodín a v období od 11/2023 do 04/2024 bol 42,25 hodín. Ak by bolo referenčné obdobie posudzované ako kalendárny polrok, ani v takom prípade z dostupných údajov prekročenie nevyplýva, keď za obdobie od 07/2021 do 12/2021 bol priemerný čas 42,47 hodín, za obdobie od 01/2022 do 06/2022 bol 46,03 hodín, za obdobie 07/2022 do 12/2022 bol 47,995 hodín, za obdobie od 01/2023 do 06/2023 bol 47,03 hodín a za obdobie od 07/2023 do 12/2023 bol 41,17 Eur. Na posúdenie období od 01/2021 do 06/2021 a od 01/2024 do 06/2024 súdu prvej inštancie neboli predložené podklady.

1.9. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku opakovaného prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v ) Smernice v rozhodnom období od 05/2021 do 04/2024, pretože v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítava do fondu jeho služobného času.

1.10. Vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti súd prvej inštancie s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25.11.2020 posúdil ako nedôvodnú, dospel k záveru o správnej aktívnej aj pasívnej legitimácii strán sporu a k záveru, že na súdenú vec je potrebné aplikovať aj Smernicu 2003/88/ES.

1.11. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či sú splnené podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva, a to 1/ protiprávnosť konania/opomenutia, 2/ spočívajúca v porušení normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 3/ porušenie je dostatočne závažné, 4/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus), 5/ škoda naozaj vznikla.

1.12. Následne konštatoval, že v až upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne prílohy č. 4, bodu 5) do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Hoci sa javí, že vnútroštátna právna úprava bola v súlade s právom Únie, problém je vo výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.

1.13. Z ustanovení §, 92 vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosť pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie zákona hasičskom zbore potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu ( ). Z uvedených záverov vyplýva, že v danej časti Smernica 2003/88/ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas.

1.14. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami bola sporná dĺžka referenčného obdobia, pričom žalobca svoje vyjadrenia a spôsoby výpočtu menil, keď uvádzal, že nie je možné zohľadniť žiadne referenčné obdobie a porušenie Smernice je nutné skúmať v každom jednotlivom týždni, resp. tvrdil, že je štvormesačné v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice, resp. odpracovanú dobu vypočítal z mesačného priemeru. Súd prvej inštancie sa však stotožnil s tvrdením žalovaného o referenčnom období šesť mesiacov, ktoré považoval za argumentačne podložené a odkazujúce na výnimku uvedenú v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice v spojení s , v zmysle ktorých si žalovaný určil dlhšie referenčné obdobie vzhľadom k tomu, že sa jedná o protipožiarne služby.

1.15. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, v danom prípade sociálne právo, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD C-429/09, ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ďalším predmetom skúmania však bolo, či porušenie právnej normy únie bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou žalobcovi ako poškodenému existuje priama príčinná súvislosť.

1.16. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v rozhodnom období vymedzenom žalobcom nedošlo v rámci žiadneho referenčného obdobia k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času stanoveného v článku 6 písm. b) Smernice. Pracovný čas v žalobcom žalovanom období bol zistený na základe listinných dôkazov predložených žalobcom ako aj žalovaným tak, ako je uvedené v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Rozdiely vo výpočtoch a tabuľkách predkladaných stranami sporu podľa názoru súdu prvej inštancie ani tak nevyplývali z rozdielnych podkladov, ako z odlišného prístupu pri zohľadňovaní a započítavaní celkového služobného času a neutralizovaných dní. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že postup žalovaného, ktorý neutralizoval dni platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7, práceneschopnosti (a ošetrovania člena rodiny), pre účely výpočtu zodpovedá úprave uvedenej v článku 16 písm. b) Smernice, podľa ktorého sa tieto dni nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Pri stanovení začiatku a konca referenčného obdobia súd prioritne vychádzal z uplatneného nároku tak, aby mohol posúdiť celé žalobcom tvrdené obdobie, počas ktorého k zásahu do jeho práva malo dochádzať. Na základe zistenia, že v období 05/2021 do 10/2021 bol priemerný čas 41,1 hodín, resp. 40,91 hodín, v období od 11/2021 do 04/2022 bol 45,77 hodín, v období od 05/2022 do 10/2022 bol 47,41 hodín, v období od 11/2022

do 04/2023 bol 46,06 hodín, v období od 05/2023 do 10/2023 bol 45,45 hodín a v období od 11/2023 do 04/2024 bol 42,25 hodín, je zrejmé, že ani v jednom prípade nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Len pre doplnenie uviedol, že ak by bolo referenčné obdobie posudzované ako kalendárny polrok, ani v takom prípade z dostupných údajov prekročenie nevyplýva, keď za obdobie od 07/2021 do 12/2021 bol priemerný čas 42,47 hodín, za obdobie od 01/2022 do 06/2022 bol 46,03 hodín, za obdobie 07/2022 do 12/2022 bol 47,995 hodín, za obdobie od 01/2023 do 06/2023 bol 47,03 hodín a za obdobie od 07/2023 do 12/2023 bol 41,17. Nakoľko však súd prvej inštancie nemal k dispozícii podklady potrebné pre posúdenie celej doby tvrdeného zásahu (teda aj od 01/2021 do 06/2021 a od 01/2024 do 06/2024), tento spôsob stanovenia referenčného obdobia nepovažoval pre účely tohto konania za relevantný.

1.17. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie posúdil podľa právnej úpravy - 13 , ktorá je svojou povahou a účelom najbližšie k uplatnenému nároku. Hoci súd konštatoval, že došlo k nesprávnej transpozícii práva EÚ do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, na strane žalobcu ako fyzickej osoby nebola preukázaná žiadna ujma v súvislosti s výkonom jeho povolania hasiča, keďže jeho práva vyplývajúce zo smernice 2003/88/ ES a judikatúry ESD neboli porušené, v dôsledku čoho súd nemal preukázané splnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol.

1.18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a , tak, že žalovanému ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z odvolacích dôvodov podľa , , pričom namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

2.2. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie týkajúcich sa aplikovateľnosti Smernice v služobných pomeroch HaZZ (ods. 25 napadnutého rozsudku), so záverom o záväznosti maximálneho týždenného priemeru 48 hodín vrátane nadčasov (ods. 31 napadnutého rozsudku), možnosti posudzovať limit v rámci referenčného obdobia, keď súd prvej inštancie správne považoval aplikáciu referenčného obdobia za správne transponovanú vnútroštátnym právom a teda bol oprávnený overovať dodržanie priemerného pracovného času v rámci 6 mesačných období (ods. 32 napadnutého rozsudku), ako aj záverom súdu prvej inštancie o započítaní pracovnej pohotovosti do pracovného času (ods. 27 napadnutého rozsudku). Žalobca sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že prípadné porušenie Smernice - konkrétne prekročenie maximálneho pracovného času mohlo predstavovať zásah do osobnosti žalobcu a zakladať nárok na primerané zadosťučinenie.

2.3. Rozporoval však závery súdu prvej inštancie uvedené v odseku 34 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že v rozhodnom období nedošlo v rámci referenčného obdobia k žiadnemu prekročeniu pracovného času stanoveného v článku 6b Smernice. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri prepočte hodín riadil výlučne výpočtom žalovaného, napriek tomu, že tento obsahuje nesprávne údaje, ktoré sú v rozpore s výplatnými páskami, obsahuje matematické chyby, ako aj nesprávny počet reálne odpracovaných hodín a nesprávne súčty. Žalobca totožnou metodikou vychádzajúc z hodín, ktoré sú reálne uvedené aj vo výplatných páskach podaním zo dňa 12.2.2025 spravil kontrolný výpočet vo vzťahu k tabuľke, ktorú predložil žalovaný, z ktorého vyplývajú zásadné rozdiely v súčte a množstve odpracovaných hodín. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však nevyplýva, žeby uvedené podanie a tabuľku spracovanú žalobcom akokoľvek reflektoval, túto vyhodnotil, prípadne vyhodnotil rozpory v odpracovaných hodinách, ktoré vznikli rozdielnymi tvrdeniami (prepočtami) žalobcu žalovaného. Týmto spôsobom nemohol súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospieť k správnym skutkovým záverom, keďže skutkové tvrdenia žalobcu nie sú ani súčasťou odôvodnenia rozsudku, pričom ide o podstatné skutkové tvrdenia, ktoré majú absolútny dopad na rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu žalobca namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti, pretože závery súdu prvej inštancie nemožno overiť ani preskúmať. Namietal, že žalobca v priebehu prvoinštančného konania a aj na pojednávaní dňa 19.3.2025 na túto skutočnosť poukázal a odôvodnil potrebu preskúmania výpočtov odpracovaných hodín, na ktorú námietku však konajúci súd nereflektoval riadil sa prepočtom žalovaného, akoby tento

bol záväzný. Tým bolo porušené právo rovnosti účastníkov konania. Žalobca opakovane pre účely odvolacieho konania doložil prepočet z ktorého vyplýva, že k porušeniu maximálneho 48 hodinového pracovného času došlo v 14 z 30-tich možných referenčných období, čo predstavuje 40,16 %.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 27.5.2025 odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Do pozornosti odvolaciemu súdu dal skutočnosť, že žalobca nerozporuje, že maximálny priemerný týždenný pracovný čas žalobcu sa má skúmať v 6 mesačných referenčných obdobiach.

3.2. Odvolacie dôvody žalovaného považoval za nedôvodné a nepreukázané. Namietal, že žalobca opätovne a v odvolacom konaní znovu zmenil rozhodujúce skutočnosti k predmetu sporu, nakoľko jeho pôvodné tvrdenia ohľadom pracovného času za žalované obdobie boli v konaní pred súdom prvej inštancie účelne vyvrátené, pričom žalobca nerozporuje tvrdenia žalovaného (napr. vyjadrenie žalovaného zo dňa 25.11.2024) a dokonca ich označil v odvolaní za nesporné. Žalovanému nie je jasné, ako žalobca môže predložiť tri výpočty jeho údajného pracovného času za obdobie, ktoré sa už v minulosti stalo a ktoré sa už nedá zmeniť, pričom mu vyšli tri rôzne výsledky. Mal za to, že súd prvej inštancie správne vychádzal z plachiet služieb pri posudzovaní tohto sporu a správne tak zistil skutkové tvrdenia, nakoľko výplatné pásky nemožno považovať za relevantné na účely predmetu tohto sporu.

3.3. Do pozornosti odvolaciemu súdu dal žalovaný skutočnosť, že žalobca v rozpore s článkom 8, 10 ods. 1, a predložil odvolaciemu súdu nové tvrdenia ohľadom jeho údajného pracovného času, ktoré vôbec nekorešpondujú s jeho tvrdeniami zo žaloby či pojednávaní a teda zjavne postupoval v rozpore s . Zároveň namietal postup žalobcu v odvolaní v rozpore s týkajúci sa posledného tretieho výpočtu žalobcu predloženého v odvolacom konaní a zdôraznil, že nebola naplnená ani jedna z výnimiek uvedených v paragrafe 366 . Do pozornosti odvolaciemu súdu dal aj to, že žalobca konštantne menil vlastné tvrdenia ohľadom jeho pracovného času za minulé obdobie. Zdôraznil, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nesporoval prepočty žalovaného (iba predložil svoje, ktoré sa nezhodovali s jeho vlastným dôkazom - plachtami služieb) majúc za to, že prepočty súdu prvej inštancie sú jednoducho preskúmateľné z plachiet služieb, z ktorých súd prvej inštancie bezpochyby vychádzal.

4.1. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 27.6.2025 uviedol, že podstatou podaného odvolania je okrem iného nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav, kedy žalobca predložil tieto výpočty ako dôkaz v priebehu konania (nejde o nový dôkaz), pričom jeden z dôvodov odvolania je priamo založený na tom, že konajúci súd sa s týmto v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Zdôraznil, že jeho výpočty sa opierajú o systém Saab, ktorý je správny a údaje uvedené vo výplatných páskach sú správne. Preto považoval za absurdné tvrdenie o nesprávnosti týchto údajov. Zdôraznil, že faktom ostáva, že žalobca v priebehu konania predložil výpočet, kde totožne ako žalovaný neutralizoval dotknuté dni voľna, pričom vychádzal práve z výplatných pások, a výsledkom bolo zistenie, že k porušeniu priemerného týždenného pracovného času dochádzalo dlhodobo a opakovane (cez 30 %). V ostatnom zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

4.2. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 14.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici spisová značka zo dňa 24.3.2025, ako aj zo dňa 20.5.2025, z ktorých citoval závery.

5. Ďalšie písomné podania vo veci doručené neboli.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ) a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť s použitím ust. a podľa vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. V zmysle ustanovenia nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.

8. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

10. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. Podľa , na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

14. Predmetom odvolacieho konania je žalobcom voči žalovanému uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES v uplatnenom období z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do HaZZ sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného času. Predmetom odvolacieho konania, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či v danom prípade došlo k naplneniu žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov. Zároveň odvolací súd konštatuje, že žalobca v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

15. Za podstatnú odvolaciu námietku v tomto štádiu konania považoval odvolací súd jeho námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorú považoval za dôvodnú.

16. V prvom rade považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odseku 24 napadnutého rozsudku o miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie, ako aj o závere existencie pasívnej a aktívnej legitimácie strán sporu. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 25 napadnutého rozsudku, v ktorom konštatoval, že na súdenú vec je možné aplikovať Smernicu 2003/88/ES. Rovnako za správne považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odsekoch 26 až 33 týkajúce sa výkladu pojmov „pracovný čas“ ako aj záverov,

že Smernica nebola správne transponovaná do slovenského právneho poriadku a ustálení 6 mesačného referenčného obdobia.

17. Za nepreskúmateľný však považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 34 napadnutého rozsudku v konštatovaní súdu prvej inštancie, že v rozhodnom období vymedzenom žalobcom nedošlo v rámci žiadneho referenčného obdobia k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času stanoveného v článku 6 písm. b) Smernice. Súd prvej inštancie uviedol, že pracovný čas bol v žalovanom období zistený na základe listinných dôkazov predložených žalobcom ako aj žalovaným, tak ako je uvedené v bode 5 napadnutého rozsudku. Hoci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, o správnosti postupu žalovaného, ktorý pri výpočtoch neutralizoval dni platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7, práceneschopnosti (a ošetrovania člena rodiny) s odôvodnením, že pre účely výpočtu zodpovedajúcej úprave uvedenej v článku 16 písm. b) Smernice, podľa ktorého sa tieto dni nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne, odvolaciemu súdu neostalo iné, ako konštatovať, že v ostatnej časti pri výpočtoch súdu prvej inštancie, ktorý zisťoval priemerný týždenný čas a pri určení začiatku plynutia 6 mesačného referenčného obdobia, bolo vzhľadom na argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní nutné konštatovať nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti.

18. Za potrebné však považuje odvolací súd uviesť nasledovné. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17. októbra 2013). V konaní o ochranu osobnosti znáša dôkazné bremeno predovšetkým žalobca (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 27. marca 2018). Z uvedeného vyplýva, že bolo povinnosťou žalobcu predniesť skutočnosti a predložiť dôkazy na preukázanie splnenia podmienok priznania peňažného zadosťučinenia, od preukázania ktorých záviselo uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu.

19. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v podanej žalobe len všeobecne špecifikoval prekročenie priemerného týždenného služobného času za jednotlivé referenčné obdobia počtom hodín, pričom v konkrétnostiach odkázal na prílohu žaloby, a to tabuľku s výpočtom nároku, v ktorej mali byť zakomponované všetky vyššie uvedené vstupné údaje z priložených výplatných pások, ako aj samotné výplatné pásky. Rovnako v písomnom vyjadrení zo dňa 5.9.2024 absentujú konkrétne tvrdenia pričom žalobca do vyjadrenia zapracoval tabuľku V ktorej označil týždne, počet odpracovaných hodín a počet odpracovaných hodín nad rozsah 48 hodín, bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia uvedených výpočtov. V písomnom vyjadrení zo dňa 12.2.2025 znovu odkázal na výpočet ktorý bol prílohou jeho vyjadrenia, z ktorých vyplývajú rozdielne závery so súdom prvej inštancie uvedenými v odsekoch 5 a 34 napadnutého rozsudku. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.11.2024 uviedol výpočty ako reakciu na výpočty predložené žalobcom, avšak v podanom vyjadrení uviedol len niektoré týždne z uplatneného obdobia. V tomto nebola odvolacia námietka žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu správna. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou nemôže byť. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Obsah dokazovania je determinovaný jednotlivými tvrdeniami žalobcu, preto ak žalobca tvrdil, že bol prekročený opakovane maximálny týždenný pracovný čas v rozhodnom období, bolo jeho povinnosťou najskôr predložiť konkrétne skutkové tvrdenia o prekročení maximálneho týždenného času v rozhodnom období, keďže dokazovanie v sporovom konaní nemôže slúžiť na zisťovanie toho, čo žalobca netvrdil. Súd nie je oprávnený dotvárať skutkové tvrdenia strán ich abstrahovaním z listinných dôkazov priložených k žalobe. V zmysle opísanie rozhodujúcich skutočností (v žalobe) preto nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa týmto ustanovením neriadil a z vlastnej iniciatívy uvedené údaje vydedukoval z výplatných pások, či tabuliek a plachiet priložených k žalobe. Obe sporové strany v priebehu konania namietali spôsob

výpočtu odslúžených hodín žalobcu, s ktorými námietkami sa však súd prvej inštancie dostatočným spôsobom nevysporiadal a rozhodol podľa vlastného výpočtu, pričom si sám určil začiatok a koniec plynutia 6 mesačných referenčných období, ktoré rozhodnutie však v tejto časti dostatočne neodôvodnil. Naviac sám konštatoval, že nemá všetky údaje potrebné pre posúdenie nároku žalobcu určitom období. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné než konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nespĺňajúci predpoklady ustanovenia .

20. Ďalšie odvolacie argumenty považoval odvolací súd v tomto štádiu konania pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR , , a pod.). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. V závere považuje odvolací súd za potrebné reagovať aj na stranami sporu predkladané rozhodnutia, prevažne krajských súdov, v obdobných veciach. V tomto smere je potrebné uviesť, že predkladané, či označené rozhodnutia nemožno považovať za ustálenú súdnu prax, nakoľko nespĺňajú predpoklady definície ustálenej súdnej praxe v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24. januára 2018, publikované pod číslom 71 v zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR číslo 8/2018, ako aj z dôvodu odlišných procesných situácií v jednotlivých sporoch tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní v jednotlivých veciach, ktoré majú dopad na výsledok sporu (rôzne skutkové tvrdenia, predkladané, či označené dôkazy, rôznosť procesných útokov, obrany, rozsahom odvolacích dôvodov atď.). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za možné ani potrebné sa s týmito vysporiadavať.

22. Odvolací súd pre ďalšie konanie dáva do pozornosti prvoinštančnému súdu aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. februára 2025, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti odmietnutej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. zverejnené v Rozhodnutiach vo veciach obchodnoprávnych, Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2025 - Odôvodnenie rozsudku a prípustnosť dovolania v zmysle záverov ktorého: I. Ak pre priznanie nároku je relevantné naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí neexistenciu čo i len jedného z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a nie je potrebné sa s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia súdu zaoberať. II. Právna otázka smerujúca v dovolaní k jednému z hmotnoprávnych predpokladov, ktorému sa súd nemusel venovať, pre absenciu iného z viacerých hmotnoprávnych predpokladov pre vznik nároku (na jeho splnení nezaložil svoje rozhodnutie), nezakladá prípustnosť dovolania podľa .

23. Napriek tomu, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že bola porušená Smernica, podstatnou skutočnosťou nevyhnutnou pre priznanie uplatneného nároku je predovšetkým zistenie závažnosti takto vzniknutej ujmy, teda či a v akom rozsahu žalobca vykonával prácu nad rámec maximálneho priemerného týždenného pracovného času v referenčnom období v zmysle Smernice. Táto skutočnosť dokazovaním v rámci prvoinštančného konania nebola jednoznačne, resp. správne ustálená.

24. Odvolací súd uzatvára, že odvolací dôvod, uplatnený žalovaným o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v rámci jeho odvolania bol naplnený. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle v spojení s .

25. Odvolací súd zrušil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k meritórnemu rozhodnutiu. Podľa rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania a to podľa výsledku sporu.

26. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude za dodržania procesných predpisov v konaní pokračovať a o žalobe žalobcu opätovne rozhodnúť, pričom v ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a vyhodnotí zistený skutkový stav aj v zmysle vyššie uvedených vyslovených záverov odvolacieho súdu, preskúma či boli súčasne naplnené základné predpoklady pre priznanie nároku. Následne podľa výsledku vyhodnotí, či bola/nebola preukázaná existencia nemajetkovej ujmy u žalobcu a v prípade, ak dospeje k záveru, že žalobcovi bola spôsobená nemajetková ujma, bude sa zaoberať tým, či samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa , vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Vzhľadom k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený v celosti, nové rozhodnutie bude musieť byť komplexným. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podľa má dovolateľ právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie. Podľa ods. l z. č. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci www.legalaid.sk. Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).