Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 131/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Valerijom Podoľskim, Námestie slobody 1, Humenné,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. z 19. júna 2014, základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 26. mája 2015, ako aj základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Valerijom Podoľskim, Námestie slobody 1, Humenné,

ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. júna

2014, základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. mája 2015 a základného práva podľa postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. februára 2017.

2. Ako sťažovateľ v sťažnosti uvádza a ako vyplýva aj z jednotlivých príloh

k sťažnosti, sťažovateľ podal v roku 2010 na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti

proti SPOLOČNOSTI 7 PLUS (v súčasnosti News Media Holding, a. s.) za uverejnenie

článku s obrazovými snímkami sťažovateľa 18. augusta 2007 v denníku Plus jeden deň,

čím táto spoločnosť závažným spôsobom neoprávnene zasiahla do osobnostných práv

sťažovateľa. V tejto žalobe sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť

písomne sa mu ospravedlniť a aby bola odporcovi uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi

nemajetkovú ujmu vo výške 300 000 eur.

Okresný súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2014 rozhodol

o povinnosti odporcu zaslať sťažovateľovi písomné ospravedlnenie vo forme, ktorá bola

súdom v záujme vykonateľnosti rozhodnutia upravená, a v ktorom konštatoval, že zo strany

odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti. Z titulu

nemajetkovej ujmy priznal okresný súd sťažovateľovi sumu 20 000 eur a vo zvyšku

presahujúcom návrh sťažovateľa zamietol.

3. Proti namietanému rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca

vo vzťahu k výroku o povinnosti písomne sa ospravedlniť, uhradiť nemajetkovú ujmu

vo výške 20 000 eur a vo výroku o trovách konania. Sťažovateľ sa odvolal vo vzťahu

k výroku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh požadujúci zaplatenie nemajetkovej ujmy

v sume prevyšujúcej 20 000 eur (do výšky pôvodne požadovanej sumy 300 000 eur),

Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2015

rozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré odôvodňoval

tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1

písm. f) (ďalej aj ,,OSP“) z dôvodu, že odvolací súd

rozhodol v jeho veci bez nariadenia pojednávania a bez doplnenia dokazovania. Najvyšší

súd ako súd dovolací namietaným uznesením sp. zn. z 22. februára 2017

dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

5. Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že predmetom článku, v ktorom boli

aj obrazové snímky sťažovateľa, bol opis údajného útoku sťažovateľa na príslušníkov

polície počas dopravnej akcie. Tento údajný útok bol aj predmetom trestného stíhania

sťažovateľa, ktoré bolo ukončené rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2012, v zmysle ktorého bol sťažovateľ ako obžalovaný z trestného činu útoku

na verejného činiteľa v jednočinnom súbehu prečinu útoku na verejného činiteľa

oslobodený z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý bol obžalovaný (sťažovateľ) stíhaný.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2012. Sťažovateľ vidí porušenie

svojich práv v postupe okresného súdu, ktorý v občianskoprávnom konaní ochrany

osobnosti podľa sťažovateľa protizákonne vykonal trestný spis sp. zn.

ako listinný dôkaz „pre účel nanovo sa zaoberať už prejednanou a právoplatne

rozhodnutou vecou“. Vykonanie tohto trestného spisu malo umožniť „právnemu zástupcovi

žalovanej spoločnosti News and Media Holding, a. s. osočovať a urážať sťažovateľa

na pojednávaniach“.

Sťažovateľ namieta, že „spochybňovaním, znevažovaním, ponižovaním sťažovateľa

v konaní jeho ochrany osobnosti, vykonaním trestného spisu ako listinného dôkazu v konaní

ochrany osobnosti sťažovateľa pre účel nanovo prejednávať a bez právomoci, skutočností

z už prv právoplatne skončeného trestného konania v občianskoprávnom konaní ochrany

osobnosti sťažovateľa občianskoprávny Okresný súd Bratislava V spôsobil zásahy do práv

sťažovateľa/ t. j. do práva rovnosti v dôstojnosti a v právach s právnym zástupcom

žalovanej spoločnosti v občianskoprávnom konaní, do práva na spravodlivé súdne konanie,

do práva na dôstojné súdne konanie atď./, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Takáto svojvôľa v konaní a v postupe v ochrane osobnosti sťažovateľa

prvostupňovým Okresným súdom Bratislava V bola porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu / SR/ a porušením

základného práva sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom /čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd/.“.

6. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv dochádzalo aj ponižujúcim

zaobchádzaním zo strany sudkyne okresného súdu na samotných pojednávaniach, ktorá ho

„v konaní zhadzovala, spochybňovala a znevažovala“. Z toho dôvodu bol sťažovateľ

aj naďalej traumatizovaný, čo spomalilo až znemožnilo liečebný proces jeho psychického

stavu. Sťažovateľ ďalej spomína aj nečinnosť okresného súdu v rokoch 2010 až 2012

a prieťahy, ktoré mal okresný súd spôsobiť v dovolacom konaní, keď uplynulo viac

ako 9 mesiacov, kým odstúpil sťažovateľom podané dovolanie na najvyšší súd.

7. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v odvolacom konaní rozhodol bez nariadenia

pojednávania potvrdzujúcim rozhodnutím na základe neodstránených pochybností v merite

veci len preto, že nenariadil pojednávanie ani doplnenie dokazovania. Krajský súd

konštatoval, že postup prvostupňového súdu, keď vykonal dokazovanie vo veci

aj oboznámením spisu z trestného konania, je legitímny, a tiež konštatoval, že táto odvolacia

námietka sťažovateľa neobstojí, keďže okresný súd tým podľa odvolacieho súdu

neprekročil svoju právomoc. Týmito konštatáciami mal krajský súd zasiahnuť do práv

sťažovateľa, ktorý je podľa neho „z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný,

pretože KS BA považuje vykonanie trestného spisu ako listinný dôkaz v občianskoprávnom

konaní ochrany osobnosti sťažovateľa za úplne legitímne. To znamená týmito konštatáciami

vo svojom právoplatnom rozsudku na strane 15 odvolací súd /KSBA/ spôsobil zásahy

do ústavných práv sťažovateľa/ t. j. do práva na dôstojné súdne konanie, do práva

na nestranné a nezávislé súdne konanie, do rovnosti v dôstojnosti a v právach s právnym

zástupcom žalovanej spoločnosti v občianskoprávnom konaní/, ktoré sú z ústavného

hľadiska neudržateľné a neospravedlniteľné.“.

Krajský súd nesprávnym úradným postupom (nenariadenie pojednávania

a nedoplnenie dokazovania) mal znemožniť sťažovateľovi, ktorý niesol dôkazné bremeno,

realizáciu konkrétnych procesných práv, ktoré by inak ako účastník odvolacieho konania

mohol uplatniť, napríklad v procese doplnenia dokazovania.

8. Najvyšší súd v dovolacom konaní v zmysle sťažovateľových tvrdení nesprávne

a svojvoľne interpretoval ustanovenie , ktoré ako dôvod prípustnosti

odvolania upravuje odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd mal podľa

presvedčenia sťažovateľa posudzovať postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 214

ods. 1 , v zmysle ktorého odvolací súd nariadi vždy pojednávanie na doplnenie

dokazovania, ak má sám pochybnosti v merite veci, ktoré súd nižšieho stupňa neodstránil.

Odvolací súd tak nekonal, a preto porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa .

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle SR a základné právo sťažovateľa

na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Okresným súdom Bratislava

V v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.:

porušené.

Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce

mu z článku 16 ods. 2, z článku 19 ods. 1 SR boli Okresným súdom Bratislava V

v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.:

porušené.

Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: -255

zo dňa 19.06.2014 boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľa

vyplývajúce mu z článku 19 ods. 1 SR.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle SR a základné právo sťažovateľa

na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Krajským súdom v Bratislava

v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.:

porušené.

Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -334

zo dňa 26.05.2015 boli porušené základné práva sťažovateľa

vyplývajúce mu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a z čl. 46 ods. 1

SR.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce mu z čl. 46

ods. 1 SR bolo porušené v dovolacom konaní Najvyšším súdom SR a v meritórnom

Uznesení NSSR zo dňa 22.02.2017, sp. zn. .

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2017 sp. zn.

.

Ústavný súd SR zrušuje právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26.05.2015, sp. zn. -334 a súčasne vracia vec Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR v zmysle ustanovenia

zakazuje pokračovanie porušovania súdmi SR základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, vysloveným právnym názorom, že sťažovateľ v konaní ochrany jeho osobnosti

pred súdmi SR uniesol zákonné dôkazné bremeno na priznanie ním uplatňovanej finančnej

kompenzácie vo výške 300.000.Eur za závažné ujmy na jeho osobnostných a ústavných

právach spôsobené sťažovateľovi žalovanou spoločnosť SPOLOČNOSŤ 7

PLUS /v súčasnosti News and Media Holding a.s./ v článku zo dňa 18.08.2007 uverejnenom

v denníku Plus jeden deň, preto na základe tohto právneho názoru Ústavného súdu SR

Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní vydá rozhodnutie, ktorým zaviaže žalovanú

spoločnosť k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi finančnú kompenzáciu vo výške 300.000.Eur

za tieto závažné ujmy.

Ústavný súd SR za porušenie základných práv a slobôd /vrátane porušenia ľudských

práv a slobôd/ sťažovateľa občianskoprávnymi súdmi SR priznáva

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v súhrnnej výške

172.000. Eur, ktoré mu je Slovenská republika povinná zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia, ktoré mu je Slovenská republika povinná zaplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu a ktoré budú právnym zástupcom sťažovateľa dodatočne

vyčíslené.“

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

14. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

17. Dôvody sťažnosti možno zhrnúť tak, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv podľa a , ako aj základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a právo na spravodlivé prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v občianskoprávnom konaní

o ochranu osobnosti vedenom na okresnom súde pod sp. zn. a jeho

právoplatným rozsudkom z 19. júna 2014. Týchto porušení sa mal okresný súd dopustiť

tým, že umožnil v konaní o ochranu osobnosti vykonať ako dôkaz súvisiaci trestný spis

okresného súdu sp. zn. , ktorého predmetom bolo trestné stíhanie sťažovateľa

pre útok na verejného činiteľa, v ktorom bol sťažovateľ právoplatne oslobodený, a zároveň

k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo aj neúctivým a urážlivým správaním

právneho zástupcu odporcu v konaní a samotnou sudkyňou okresného súdu.

Krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo sťažovateľa na prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní sp. zn. a právoplatným

rozsudkom z 26. mája 2015 tým, že posúdil postup prvostupňového súdu, ktorý pripojil

k občianskoprávnemu konaniu o ochranu osobnosti súvisiaci trestný spis ako zákonný

a konal bez nariadenia pojednávania a doplnenia dokazovania.

Najvyšší súd napokon porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v konaní sp. zn. a uznesením

z 22. februára 2017 tým, že svojvoľne a nesprávne interpretoval dôvod prípustnosti

dovolania sťažovateľa podľa , a teda dovolanie sťažovateľa nesprávne

odmietol.

A. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2,

a a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júna 2014

18. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom

a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z nemá právomoc preskúmavať napadnuté konanie

a rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok

(odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil a krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie podľa

(m. m. napr. , , a iné).

19. Stručnú námietku sťažovateľa obsiahnutú v texte sťažnosti, v ktorej

bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia namieta nečinnosť okresného súdu v rokoch 2010

až 2012 a následne aj prieťahy v dovolacom konaní spôsobené okresným súdom, ktorý viac

ako 9 mesiacov neodstúpil dovolanie sťažovateľa na najvyšší súd, považuje ústavný súd len

za súčasť argumentácie. Ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, v ktorom

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv, a to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

20. Sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, za porušené označil základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nežiadal,

aby ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd

možnými prieťahmi v postupe okresného súdu nezaoberal.

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. mája 2015

21. Odvolací krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku potvrdil, že postup

okresného súdu, ktorý sa v rámci dokazovania oboznámil aj s obsahom trestného spisu

sp. zn. , ktorého predmetom bolo obvinenie sťažovateľa z trestného činu útoku

na verejného činiteľa, je oprávnený a v súlade so zákonom. Sťažovateľ však tento postup

okresného súdu považoval za podstatný a neospravedlniteľný zásah do jeho označených

práv, ktorý krajský súd neodstránil. Druhou podstatnou námietkou sťažovateľa bolo,

že krajský súd vo veci nenariadil pojednávanie a nedoplnil dokazovanie, hoci

podľa sťažovateľa okresný súd v závere svojho rozsudku túto potrebu doplniť dokazovanie

naznačil.

22. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku

sp. zn. z 26. mája 2015 uviedol:

«Základným kritériom v prejednávanej veci pri zvážení kolidujúcich právnych

záujmov (na ochranu súkromia fyzickej osoby a na ochranu slobody prejavu), je prínos

zverejňovaných fotografií s podobizňou navrhovateľa a sprievodných textov pri dopravno-

bezpečnostnej akcii. Z hľadiska testu proporcionality nie je cieľom spravodajskej reportáže

(článku) uvádzať informácie nad rámec nevyhnutný pre objektívne informovanie verejnosti

o výsledkoch dopravno-bezpečnostnej akcie. Túto zásadu sporný článok nerešpektoval.

Navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorá nemá povinnosť znášať zvýšenú mieru zásahu

do svojich osobnostných práv vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti. K zverejneniu

svojich fotografií v denníku odporcu nedal súhlas. Fotografie navrhovateľa pritom bolo

možné v článku použiť s prekrytím jeho tváre, čím by bola znemožnená jeho identifikácia

a v okruhu jeho rodiny a známych. Navyše texty k jednotlivým fotografiám, titulka

a podtitulka článku, boli volené tak, aby zaujali čitateľa, a mali dvojzmyselný význam.

Samotný odporca vo svojom odvolaní uviedol, že malo ísť iba o „verbálne útoky“

navrhovateľa na verejného činiteľa - príslušníkov polície a aj na novinárky; avšak

z neúplného textu nezainteresovaný čitateľ, neprítomný na mieste incidentu, mohol

vyrozumieť, že malo ísť o útoky fyzické. Samotná titulka k článku „Chcel zmlátiť

policajtov“, a podtitulka „Pred našimi očami zúrivý vodič napadol hliadku“ evokuje jasnú

predstavu, že navrhovateľ policajtov fyzicky napadol, nielen im slovne vynadal resp.

vyhrážal sa im, za čo by podľa zákona mal nasledovať jeho trestný postih. Výsledkom

trestného konania je však právoplatný rozsudok súdu, ktorý konštatuje, že navrhovateľ

sa nedopustil trestného činu útoku na verejného činiteľa. Záver súdu v napadnutom

rozsudku, že sporným článkom odporca zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa

je správny a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Trestným rozsudkom je podľa

viazaný súd v občianskom súdnom konaní a bol povinný vychádzať

z týchto záverov trestného súdu. Je tak plne legitímny postup prvostupňového súdu,

ak vykonal dokazovanie vo veci aj oboznámením spisu z trestného konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. . V rámci trestného konania boli

vyšetrovaním, zákonom oprávnenými orgánmi, zistené všetky skutkové okolnosti

incidentu medzi navrhovateľom a zasahujúcimi policajtmi, ktoré mali priamy vplyv

aj na vyhodnotenie tvrdeného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v tomto konaní

zverejnením sporného článku. Neobstojí tak odvolacia námietka navrhovateľa, že týmto

postupom súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc. Naopak, súd v civilnom konaní

nemá právomoc vyšetrovať a vyhodnocovať skutočnosti, ktoré by svojou povahou mohli

zakladať trestnoprávnu zodpovednosť konkrétnych osôb.»

23. Súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania oboznámil s obsahom trestného spisu

sp. zn. , v ktorom boli skutkové okolnosti incidentu sťažovateľa s policajtmi

v rámci dopravno-bezpečnostnej akcie polície dostatočne objasnené, a to pre účely zistenia,

či sa skutočnosti, tak ako boli uvedené v spornom článku, naozaj stali. Tak ako uviedol

aj odvolací súd, okresný súd plne rešpektoval výsledky trestného vyšetrovania

a dokazovania obsiahnutého v trestnom spise sp. zn. a výsledok tohto

trestného konania, v ktorom bolo zistené, že zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnemu

útoku na verejného činiteľa. Vzhľadom na uvedené, ako aj na ostatné dôkazy vykonané

v konaní o ochranu osobnosti dospel prvostupňový súd k záveru, že sporným článkom

odporca (vydavateľ denníka) zasiahol do osobnostných práv sťažovateľa, teda rozhodol

v prospech sťažovateľa. Tento záver odvolací súd v napadnutom rozsudku v celej miere

potvrdil a stotožnil sa s ním.

Námietku sťažovateľa, že oboznámením sa so súvisiacim trestným spisom v konaní

o ochranu osobnosti bolo zasiahnuté do jeho označených práv, považuje ústavný súd

za nelogickú a neopodstatnenú. Tak ako uviedol krajský súd, okresný súd bol v konaní

o ochranu osobnosti podľa viazaný trestným rozsudkom a bol povinný

vychádzať z jeho záverov. Práve z dôkazov vykonaných v trestnom konaní vyplynulo,

že sťažovateľ sa konania, ktoré mu bolo pripisované v spornom článku, nedopustil.

Ak by, naopak, okresný súd nerešpektoval záver trestného rozsudku o tom, že sťažovateľ

bol oslobodený a skutok útoku na verejného činiteľa sa nestal, vtedy by mohol narušiť

princíp právnej istoty, a zasiahnuť tak do práva sťažovateľa na súdnu ochranu, prípadne

práva na spravodlivé súdne konanie. Neexistuje preto podľa ústavného súdu príčinná

súvislosť medzi postupom krajského súdu, ktorý potvrdil legitimitu postupu okresného súdu

pri vykonaní trestného spisu, ktorý vyústil do rozhodnutia v prospech sťažovateľa, a medzi

tvrdeným porušením práv, ktoré sťažovateľ označil.

24. Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom v odvolacom konaní podľa § 214

ods. 2 bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože dospel k záveru, že nie sú

dané dôvody na zmenu a ani na zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa. V odôvodnení uviedol: „Odvolací súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu,

dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, odvolacími námietkami oboch

účastníkov konania a zistil, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

a vyvodil z neho aj správne právne závery. Jeho odôvodnenie je dostatočne jasné,

vyčerpávajúce vo vzťahu k tvrdeniam oboch strán sporu, presvedčivé, a vychádzajúce

aj z relevantných rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

S odôvodnením prvostupňového rozsudku sa preto v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací

súd a poukazuje naň ( ).“

25. Vo vzťahu k intenzite a vážnosti ujmy spôsobenej sťažovateľovi neoprávneným

zásahom odporcu (vydavateľa denníka), t. j. uverejnením sporného článku s obrazovými

snímkami sťažovateľa, odporca v konaní pred súdom prvého stupňa navrhol doplniť

dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí ovplyvnení sporným článkom odmietli sťažovateľa

zamestnať, a nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k posttraumatickej stresovej poruche

sťažovateľa, ktorú mal v dôsledku uverejnenia sporného článku utrpieť. Vykonanie týchto

dôkazov, ako aj súhlas s nahliadnutím do zdravotnej dokumentácie pre účely znaleckého

dokazovania však sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa rázne odmietol, hoci bol

poučený podľa a . Okresný súd tak návrh na vykonanie dôkazov zamietol,

čo však malo vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keďže dôkazné bremeno ťažilo

sťažovateľa a z vykonaných dôkazov (výpoveď svedka ) nebolo možné

urobiť jednoznačný záver, či posttraumatická stresová porucha bola spôsobená zverejnením

článku alebo neadekvátnym zásahom polície a následným trestným stíhaním sťažovateľa.

26. Krajský súd následne v napadnutom rozsudku vo vzťahu k uvedenému uviedol,

že „na odstránenie uvedených pochybností prvostupňový súd mal snahu doplniť

dokazovanie výsluchom svedkov a , oboznámiť zdravotnú

dokumentáciu odporcu a nariadiť znalecké dokazovanie, ale pre nesúhlas a odmietanie

spolupráce zo strany navrhovateľa od týchto dôkazov upustil. Súd súčasne správne

vyhodnotil, že dôkazná núdza je na ťarchu navrhovateľa, na ktorom je hlavné dôkazné

bremeno preukázania žalovaného nároku, a zohľadnil to vo výške priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy.“.

Ústavnému súdu však nie je zrejmé, ako z uvedených skutočností dospel sťažovateľ

k záveru, že krajský súd mal povinnosť vykonať v odvolacom konaní pojednávanie a mal

povinnosť doplniť dokazovanie. Sám sťažovateľ v konaní o ochranu osobnosti v právnom

postavení navrhovateľa znášal dôkazné bremeno. Ak sám odmietol dať súhlas a protestoval

proti vykonaniu dôkazov, ktoré v konaní navrhla protistrana a ktoré mali odôvodniť výšku

ním požadovanej nemajetkovej ujmy, nemôže sa potom z tohto titulu domáhať „zákonnej

povinnosti“ odvolacieho súdu doplniť dokazovanie, ktoré sám v konaní pred súdom prvého

stupňa odmietal. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa a ním vykonané dokazovanie považoval za dostatočné, preto v súlade s ustanovením

rozhodol bez nariadenia pojednávania.

27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

28. Postup krajského súdu v odvolacom konaní, ako aj spôsob, akým sa krajský súd

v napadnutom rozsudku sp. zn. z 26. mája 2015 vysporiadal s námietkami

sťažovateľa, považuje ústavný súd za ústavne konformný, opodstatnený a dostatočne

odôvodnený. Ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

v sťažnosti označenými základnými právami podľa a dohovoru a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre zjavnú neopodstatnenosť.

C. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesením

z 22. februára 2017

29. Porušenie svojho základného práva podľa odôvodnil

sťažovateľ tým, že najvyšší súd v konaní o ním podanom dovolaní arbitrárnym spôsobom

interpretoval ustanovenie , ktoré upravuje prípustnosť dovolania

v prípade, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 22. februára 2017 dovolanie sťažovateľa

odmietol ako procesne neprípustné, pričom skutočnosť, že odvolací krajský súd nenariadil

odvolacie pojednávanie a nedoplnil dokazovanie, nepovažoval v prípade sťažovateľa

za odňatie možnosti konať pred súdom.

30. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľ

(napr. , , ).

31. Ústavný súd z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že vo vzťahu

k uvedeným námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol: „odvolací súd sa

pri prejednávaní odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku prvoinštančného súdu

(spochybňujúcich v súhrne správnosť takéhoto rozhodnutia ako celku) a rozhodovaní

o takýchto podaniach rozhodol ísť práve cestou nedopĺňania ani neopakovania dokazovania

a preto mal príležitosť rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania, samozrejme za splnenia

podmienok verejného vyhlásenia rozsudku a tomu predchádzajúceho upovedomenia o čase

a mieste takéhoto verejného vyhlásenia spôsobom predpísaným v ust. § 211 ods. 2 a § 156

ods. 3 (na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením rozhodnutia),

keďže žiadosti o upovedomovanie aj elektronicky ( a )

tu nebolo; pričom obe zákonom predpísané podmienky uvádzaného postupu boli splnené.“

Najvyšší súd zároveň uviedol, že práve v situácii, ak by odvolací súd vykonával

dokazovanie v odvolacom konaní bez pojednávania, čím by sa účastníkom konania reálne

odňala možnosť konať pred súdom v podobe práva vyjadrovať sa k návrhom na dôkazy

i k vykonaným dôkazom, by bolo možné uplatniť dovolaciu námietku podľa § 237 písm. f)

. V prípade sťažovateľa však bola situácia opačná, keď sa odvolací súd nestotožnil

s názorom odvolateľa o potrebe doplnenia dokazovania a rozhodol v odvolacom konaní

na základe rovnakých skutkových záverov, k akým dospel súd prvého stupňa, keďže

považoval vykonané dokazovanie za dostatočné. Ďalej najvyšší súd uviedol:

„Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto

súv. por. , resp. i dnešnú úpravu z ustanovení § a )

a nie účastníkov konania (strán). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,

nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1

písm. f/ , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať

(tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).“

32. Zároveň pozornosti najvyššieho súdu neušla ani skutočnosť, „že dopĺňanie

dokazovania svedeckými výpoveďami dvoch žalobcom označených advokátov,

poskytnuvších mu potvrdenia podporujúce tvrdenia zo žaloby (o zapríčinení pracovného

uplatnenia žalobcu výlučne medializáciou v periodiku žalovanej) aj nariadením znaleckého

dokazovania i za použitia zdravotnej dokumentácie žalobcu navrhla žalovaná (v záujme

preukázať, že negatívna medializácia osoby žalobcu v periodiku ňou vydávanom mala byť

len jednou z príčin neprijatia žalobcu do pracovného pomeru advokátskeho koncipienta)

a toto najskôr bagatelizoval a neskôr zamedzil žalobca“. Ako najvyšší súd uviedol, závery

krajského súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu (sťažovateľa) na preukázanie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanom rozsahu preto nemožno považovať

za arbitrárne ani nepodložené.

33. Ústavný súd považuje uvedené odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. februára 2017 za dostatočné, nevybočujúce z limitov

a nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že najvyšší súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa garantovaného .

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

v predmetnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku najvyšším súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným

článkom . Sťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

34. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v petite sťažnosti uviedol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2018