Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 131/2018
PDF · 313.1 KB
No categories available
III. ÚS 131/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Valerijom Podoľskim, Námestie slobody 1, Humenné,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 14 C 189/2010 z 19. júna 2014, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 14 Co 676/2014 z 26. mája 2015, ako aj základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 159/2016 z 22. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Valerijom Podoľskim, Námestie slobody 1, Humenné,
ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 189/2010 z 19. júna
2014, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
14 Co 676/2014 z 26. mája 2015 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 159/2016 z 22. februára 2017.
2. Ako sťažovateľ v sťažnosti uvádza a ako vyplýva aj z jednotlivých príloh
k sťažnosti, sťažovateľ podal v roku 2010 na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti
proti SPOLOČNOSTI 7 PLUS (v súčasnosti News Media Holding, a. s.) za uverejnenie
článku s obrazovými snímkami sťažovateľa 18. augusta 2007 v denníku Plus jeden deň,
čím táto spoločnosť závažným spôsobom neoprávnene zasiahla do osobnostných práv
sťažovateľa. V tejto žalobe sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť
písomne sa mu ospravedlniť a aby bola odporcovi uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi
nemajetkovú ujmu vo výške 300 000 eur.
Okresný súd namietaným rozsudkom sp. zn. 14 C 189/2010 z 19. júna 2014 rozhodol
o povinnosti odporcu zaslať sťažovateľovi písomné ospravedlnenie vo forme, ktorá bola
súdom v záujme vykonateľnosti rozhodnutia upravená, a v ktorom konštatoval, že zo strany
odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti. Z titulu
nemajetkovej ujmy priznal okresný súd sťažovateľovi sumu 20 000 eur a vo zvyšku
presahujúcom návrh sťažovateľa zamietol.
3. Proti namietanému rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca
vo vzťahu k výroku o povinnosti písomne sa ospravedlniť, uhradiť nemajetkovú ujmu
vo výške 20 000 eur a vo výroku o trovách konania. Sťažovateľ sa odvolal vo vzťahu
k výroku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh požadujúci zaplatenie nemajetkovej ujmy
v sume prevyšujúcej 20 000 eur (do výšky pôvodne požadovanej sumy 300 000 eur),
Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 14 Co 676/2014 z 26. mája 2015
rozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil a žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
4. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré odôvodňoval
tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) z dôvodu, že odvolací súd
rozhodol v jeho veci bez nariadenia pojednávania a bez doplnenia dokazovania. Najvyšší
súd ako súd dovolací namietaným uznesením sp. zn. 6 Cdo 159/2016 z 22. februára 2017
dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.
5. Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že predmetom článku, v ktorom boli
aj obrazové snímky sťažovateľa, bol opis údajného útoku sťažovateľa na príslušníkov
polície počas dopravnej akcie. Tento údajný útok bol aj predmetom trestného stíhania
sťažovateľa, ktoré bolo ukončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 157/2011
z 8. júna 2012, v zmysle ktorého bol sťažovateľ ako obžalovaný z trestného činu útoku
na verejného činiteľa v jednočinnom súbehu prečinu útoku na verejného činiteľa
oslobodený z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý bol obžalovaný (sťažovateľ) stíhaný.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2012. Sťažovateľ vidí porušenie
svojich práv v postupe okresného súdu, ktorý v občianskoprávnom konaní ochrany
osobnosti podľa sťažovateľa protizákonne vykonal trestný spis sp. zn. 1 T 157/2011
ako listinný dôkaz „pre účel nanovo sa zaoberať už prejednanou a právoplatne
rozhodnutou vecou“. Vykonanie tohto trestného spisu malo umožniť „právnemu zástupcovi
žalovanej spoločnosti News and Media Holding, a. s. osočovať a urážať sťažovateľa
na pojednávaniach“.
Sťažovateľ namieta, že „spochybňovaním, znevažovaním, ponižovaním sťažovateľa
v konaní jeho ochrany osobnosti, vykonaním trestného spisu ako listinného dôkazu v konaní
ochrany osobnosti sťažovateľa pre účel nanovo prejednávať a bez právomoci, skutočností
z už prv právoplatne skončeného trestného konania v občianskoprávnom konaní ochrany
osobnosti sťažovateľa občianskoprávny Okresný súd Bratislava V spôsobil zásahy do práv
sťažovateľa/ t. j. do práva rovnosti v dôstojnosti a v právach s právnym zástupcom
žalovanej spoločnosti v občianskoprávnom konaní, do práva na spravodlivé súdne konanie,
do práva na dôstojné súdne konanie atď./, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné. Takáto svojvôľa v konaní a v postupe v ochrane osobnosti sťažovateľa
prvostupňovým Okresným súdom Bratislava V bola porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu /čl. 46 ods. 1 Ústavy SR/ a porušením
základného práva sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom /čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd/.“.
6. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv dochádzalo aj ponižujúcim
zaobchádzaním zo strany sudkyne okresného súdu na samotných pojednávaniach, ktorá ho
„v konaní zhadzovala, spochybňovala a znevažovala“. Z toho dôvodu bol sťažovateľ
aj naďalej traumatizovaný, čo spomalilo až znemožnilo liečebný proces jeho psychického
stavu. Sťažovateľ ďalej spomína aj nečinnosť okresného súdu v rokoch 2010 až 2012
a prieťahy, ktoré mal okresný súd spôsobiť v dovolacom konaní, keď uplynulo viac
ako 9 mesiacov, kým odstúpil sťažovateľom podané dovolanie na najvyšší súd.
7. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v odvolacom konaní rozhodol bez nariadenia
pojednávania potvrdzujúcim rozhodnutím na základe neodstránených pochybností v merite
veci len preto, že nenariadil pojednávanie ani doplnenie dokazovania. Krajský súd
konštatoval, že postup prvostupňového súdu, keď vykonal dokazovanie vo veci
aj oboznámením spisu z trestného konania, je legitímny, a tiež konštatoval, že táto odvolacia
námietka sťažovateľa neobstojí, keďže okresný súd tým podľa odvolacieho súdu
neprekročil svoju právomoc. Týmito konštatáciami mal krajský súd zasiahnuť do práv
sťažovateľa, ktorý je podľa neho „z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný,
pretože KS BA považuje vykonanie trestného spisu ako listinný dôkaz v občianskoprávnom
konaní ochrany osobnosti sťažovateľa za úplne legitímne. To znamená týmito konštatáciami
vo svojom právoplatnom rozsudku na strane 15 odvolací súd /KSBA/ spôsobil zásahy
do ústavných práv sťažovateľa/ t. j. do práva na dôstojné súdne konanie, do práva
na nestranné a nezávislé súdne konanie, do rovnosti v dôstojnosti a v právach s právnym
zástupcom žalovanej spoločnosti v občianskoprávnom konaní/, ktoré sú z ústavného
hľadiska neudržateľné a neospravedlniteľné.“.
Krajský súd nesprávnym úradným postupom (nenariadenie pojednávania
a nedoplnenie dokazovania) mal znemožniť sťažovateľovi, ktorý niesol dôkazné bremeno,
realizáciu konkrétnych procesných práv, ktoré by inak ako účastník odvolacieho konania
mohol uplatniť, napríklad v procese doplnenia dokazovania.
8. Najvyšší súd v dovolacom konaní v zmysle sťažovateľových tvrdení nesprávne
a svojvoľne interpretoval ustanovenie § 237 písm. f) OSP, ktoré ako dôvod prípustnosti
odvolania upravuje odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd mal podľa
presvedčenia sťažovateľa posudzovať postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 214
ods. 1 OSP, v zmysle ktorého odvolací súd nariadi vždy pojednávanie na doplnenie
dokazovania, ak má sám pochybnosti v merite veci, ktoré súd nižšieho stupňa neodstránil.
Odvolací súd tak nekonal, a preto porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa
na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Okresným súdom Bratislava
V v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.: 14 C 189/2010
porušené.
Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce
mu z článku 16 ods. 2, z článku 19 ods. 1 Ústavy SR boli Okresným súdom Bratislava V
v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.: 14 C 189/2010
porušené.
Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: 14 C 189/2010-255
zo dňa 19.06.2014 boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľa
vyplývajúce mu z článku 19 ods. 1 Ústavy SR.
Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa
na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Krajským súdom v Bratislava
v občianskoprávnom konaní ochrany osobnosti vedenom pod sp. zn.: 14 Co 676/2014
porušené.
Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 676/2014-334
zo dňa 26.05.2015 boli porušené základné práva sťažovateľa
vyplývajúce mu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a z čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.
Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce mu z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR bolo porušené v dovolacom konaní Najvyšším súdom SR a v meritórnom
Uznesení NSSR zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6 Cdo 159/2016.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2017 sp. zn.
Ústavný súd SR zrušuje právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26.05.2015, sp. zn. 14 Co 676/2014-334 a súčasne vracia vec Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. c/ zákona č. 38/1993 Z. z.
zakazuje pokračovanie porušovania súdmi SR základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, vysloveným právnym názorom, že sťažovateľ v konaní ochrany jeho osobnosti
pred súdmi SR uniesol zákonné dôkazné bremeno na priznanie ním uplatňovanej finančnej
kompenzácie vo výške 300.000.Eur za závažné ujmy na jeho osobnostných a ústavných
právach spôsobené sťažovateľovi žalovanou spoločnosť SPOLOČNOSŤ 7
PLUS /v súčasnosti News and Media Holding a.s./ v článku zo dňa 18.08.2007 uverejnenom
v denníku Plus jeden deň, preto na základe tohto právneho názoru Ústavného súdu SR
Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní vydá rozhodnutie, ktorým zaviaže žalovanú
spoločnosť k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi finančnú kompenzáciu vo výške 300.000.Eur
za tieto závažné ujmy.
Ústavný súd SR za porušenie základných práv a slobôd /vrátane porušenia ľudských
práv a slobôd/ sťažovateľa občianskoprávnymi súdmi SR priznáva
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v súhrnnej výške
172.000. Eur, ktoré mu je Slovenská republika povinná zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré mu je Slovenská republika povinná zaplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu a ktoré budú právnym zástupcom sťažovateľa dodatočne
vyčíslené.“
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
14. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
17. Dôvody sťažnosti možno zhrnúť tak, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé prejednanie veci
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v občianskoprávnom konaní
o ochranu osobnosti vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 189/2010 a jeho
právoplatným rozsudkom z 19. júna 2014. Týchto porušení sa mal okresný súd dopustiť
tým, že umožnil v konaní o ochranu osobnosti vykonať ako dôkaz súvisiaci trestný spis
okresného súdu sp. zn. 1 T 157/2011, ktorého predmetom bolo trestné stíhanie sťažovateľa
pre útok na verejného činiteľa, v ktorom bol sťažovateľ právoplatne oslobodený, a zároveň
k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo aj neúctivým a urážlivým správaním
právneho zástupcu odporcu v konaní a samotnou sudkyňou okresného súdu.
Krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo sťažovateľa na prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní sp. zn. 14 Co 767/2014 a právoplatným
rozsudkom z 26. mája 2015 tým, že posúdil postup prvostupňového súdu, ktorý pripojil
k občianskoprávnemu konaniu o ochranu osobnosti súvisiaci trestný spis ako zákonný
a konal bez nariadenia pojednávania a doplnenia dokazovania.
Najvyšší súd napokon porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní sp. zn. 6 Cdo 159/2016 a uznesením
z 22. februára 2017 tým, že svojvoľne a nesprávne interpretoval dôvod prípustnosti
dovolania sťažovateľa podľa § 237 písm. f) OSP, a teda dovolanie sťažovateľa nesprávne
odmietol.
A. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2,
čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 189/2010 a jeho rozsudkom z 19. júna 2014
18. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnuté konanie
a rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok
(odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil a krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(m. m. napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 94/2011 a iné).
19. Stručnú námietku sťažovateľa obsiahnutú v texte sťažnosti, v ktorej
bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia namieta nečinnosť okresného súdu v rokoch 2010
až 2012 a následne aj prieťahy v dovolacom konaní spôsobené okresným súdom, ktorý viac
ako 9 mesiacov neodstúpil dovolanie sťažovateľa na najvyšší súd, považuje ústavný súd len
za súčasť argumentácie. Ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, v ktorom
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv, a to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09).
20. Sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, za porušené označil základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nežiadal,
aby ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd
možnými prieťahmi v postupe okresného súdu nezaoberal.
B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
sp. zn. 14 Co 676/2014 a jeho rozsudkom z 26. mája 2015
21. Odvolací krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku potvrdil, že postup
okresného súdu, ktorý sa v rámci dokazovania oboznámil aj s obsahom trestného spisu
sp. zn. 1 T 157/2011, ktorého predmetom bolo obvinenie sťažovateľa z trestného činu útoku
na verejného činiteľa, je oprávnený a v súlade so zákonom. Sťažovateľ však tento postup
okresného súdu považoval za podstatný a neospravedlniteľný zásah do jeho označených
práv, ktorý krajský súd neodstránil. Druhou podstatnou námietkou sťažovateľa bolo,
že krajský súd vo veci nenariadil pojednávanie a nedoplnil dokazovanie, hoci
podľa sťažovateľa okresný súd v závere svojho rozsudku túto potrebu doplniť dokazovanie
naznačil.
22. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku
sp. zn. 14 Co 676/2014 z 26. mája 2015 uviedol:
«Základným kritériom v prejednávanej veci pri zvážení kolidujúcich právnych
záujmov (na ochranu súkromia fyzickej osoby a na ochranu slobody prejavu), je prínos
zverejňovaných fotografií s podobizňou navrhovateľa a sprievodných textov pri dopravno-
bezpečnostnej akcii. Z hľadiska testu proporcionality nie je cieľom spravodajskej reportáže
(článku) uvádzať informácie nad rámec nevyhnutný pre objektívne informovanie verejnosti
o výsledkoch dopravno-bezpečnostnej akcie. Túto zásadu sporný článok nerešpektoval.
Navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorá nemá povinnosť znášať zvýšenú mieru zásahu
do svojich osobnostných práv vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti. K zverejneniu
svojich fotografií v denníku odporcu nedal súhlas. Fotografie navrhovateľa pritom bolo
možné v článku použiť s prekrytím jeho tváre, čím by bola znemožnená jeho identifikácia
a v okruhu jeho rodiny a známych. Navyše texty k jednotlivým fotografiám, titulka
a podtitulka článku, boli volené tak, aby zaujali čitateľa, a mali dvojzmyselný význam.
Samotný odporca vo svojom odvolaní uviedol, že malo ísť iba o „verbálne útoky“
navrhovateľa na verejného činiteľa - príslušníkov polície a aj na novinárky; avšak
z neúplného textu nezainteresovaný čitateľ, neprítomný na mieste incidentu, mohol
vyrozumieť, že malo ísť o útoky fyzické. Samotná titulka k článku „Chcel zmlátiť
policajtov“, a podtitulka „Pred našimi očami zúrivý vodič napadol hliadku“ evokuje jasnú
predstavu, že navrhovateľ policajtov fyzicky napadol, nielen im slovne vynadal resp.
vyhrážal sa im, za čo by podľa zákona mal nasledovať jeho trestný postih. Výsledkom
trestného konania je však právoplatný rozsudok súdu, ktorý konštatuje, že navrhovateľ
sa nedopustil trestného činu útoku na verejného činiteľa. Záver súdu v napadnutom
rozsudku, že sporným článkom odporca zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa
je správny a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Trestným rozsudkom je podľa
§ 135 ods. 1 O. s. p. viazaný súd v občianskom súdnom konaní a bol povinný vychádzať
z týchto záverov trestného súdu. Je tak plne legitímny postup prvostupňového súdu,
ak vykonal dokazovanie vo veci aj oboznámením spisu z trestného konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1T/157/2011. V rámci trestného konania boli
vyšetrovaním, zákonom oprávnenými orgánmi, zistené všetky skutkové okolnosti
incidentu medzi navrhovateľom a zasahujúcimi policajtmi, ktoré mali priamy vplyv
aj na vyhodnotenie tvrdeného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v tomto konaní
zverejnením sporného článku. Neobstojí tak odvolacia námietka navrhovateľa, že týmto
postupom súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc. Naopak, súd v civilnom konaní
nemá právomoc vyšetrovať a vyhodnocovať skutočnosti, ktoré by svojou povahou mohli
zakladať trestnoprávnu zodpovednosť konkrétnych osôb.»
23. Súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania oboznámil s obsahom trestného spisu
sp. zn. 1 T 157/2011, v ktorom boli skutkové okolnosti incidentu sťažovateľa s policajtmi
v rámci dopravno-bezpečnostnej akcie polície dostatočne objasnené, a to pre účely zistenia,
či sa skutočnosti, tak ako boli uvedené v spornom článku, naozaj stali. Tak ako uviedol
aj odvolací súd, okresný súd plne rešpektoval výsledky trestného vyšetrovania
a dokazovania obsiahnutého v trestnom spise sp. zn. 1 T 157/2011 a výsledok tohto
trestného konania, v ktorom bolo zistené, že zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnemu
útoku na verejného činiteľa. Vzhľadom na uvedené, ako aj na ostatné dôkazy vykonané
v konaní o ochranu osobnosti dospel prvostupňový súd k záveru, že sporným článkom
odporca (vydavateľ denníka) zasiahol do osobnostných práv sťažovateľa, teda rozhodol
v prospech sťažovateľa. Tento záver odvolací súd v napadnutom rozsudku v celej miere
potvrdil a stotožnil sa s ním.
Námietku sťažovateľa, že oboznámením sa so súvisiacim trestným spisom v konaní
o ochranu osobnosti bolo zasiahnuté do jeho označených práv, považuje ústavný súd
za nelogickú a neopodstatnenú. Tak ako uviedol krajský súd, okresný súd bol v konaní
o ochranu osobnosti podľa § 135 ods. 1 OSP viazaný trestným rozsudkom a bol povinný
vychádzať z jeho záverov. Práve z dôkazov vykonaných v trestnom konaní vyplynulo,
že sťažovateľ sa konania, ktoré mu bolo pripisované v spornom článku, nedopustil.
Ak by, naopak, okresný súd nerešpektoval záver trestného rozsudku o tom, že sťažovateľ
bol oslobodený a skutok útoku na verejného činiteľa sa nestal, vtedy by mohol narušiť
princíp právnej istoty, a zasiahnuť tak do práva sťažovateľa na súdnu ochranu, prípadne
práva na spravodlivé súdne konanie. Neexistuje preto podľa ústavného súdu príčinná
súvislosť medzi postupom krajského súdu, ktorý potvrdil legitimitu postupu okresného súdu
pri vykonaní trestného spisu, ktorý vyústil do rozhodnutia v prospech sťažovateľa, a medzi
tvrdeným porušením práv, ktoré sťažovateľ označil.
24. Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom v odvolacom konaní podľa § 214
ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože dospel k záveru, že nie sú
dané dôvody na zmenu a ani na zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa. V odôvodnení uviedol: „Odvolací súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu,
dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, odvolacími námietkami oboch
účastníkov konania a zistil, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a vyvodil z neho aj správne právne závery. Jeho odôvodnenie je dostatočne jasné,
vyčerpávajúce vo vzťahu k tvrdeniam oboch strán sporu, presvedčivé, a vychádzajúce
aj z relevantných rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.
S odôvodnením prvostupňového rozsudku sa preto v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd a poukazuje naň (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“
25. Vo vzťahu k intenzite a vážnosti ujmy spôsobenej sťažovateľovi neoprávneným
zásahom odporcu (vydavateľa denníka), t. j. uverejnením sporného článku s obrazovými
snímkami sťažovateľa, odporca v konaní pred súdom prvého stupňa navrhol doplniť
dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí ovplyvnení sporným článkom odmietli sťažovateľa
zamestnať, a nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k posttraumatickej stresovej poruche
sťažovateľa, ktorú mal v dôsledku uverejnenia sporného článku utrpieť. Vykonanie týchto
dôkazov, ako aj súhlas s nahliadnutím do zdravotnej dokumentácie pre účely znaleckého
dokazovania však sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa rázne odmietol, hoci bol
poučený podľa § 118a a § 120 OSP. Okresný súd tak návrh na vykonanie dôkazov zamietol,
čo však malo vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keďže dôkazné bremeno ťažilo
sťažovateľa a z vykonaných dôkazov (výpoveď svedka ) nebolo možné
urobiť jednoznačný záver, či posttraumatická stresová porucha bola spôsobená zverejnením
článku alebo neadekvátnym zásahom polície a následným trestným stíhaním sťažovateľa.
26. Krajský súd následne v napadnutom rozsudku vo vzťahu k uvedenému uviedol,
že „na odstránenie uvedených pochybností prvostupňový súd mal snahu doplniť
dokazovanie výsluchom svedkov a , oboznámiť zdravotnú
dokumentáciu odporcu a nariadiť znalecké dokazovanie, ale pre nesúhlas a odmietanie
spolupráce zo strany navrhovateľa od týchto dôkazov upustil. Súd súčasne správne
vyhodnotil, že dôkazná núdza je na ťarchu navrhovateľa, na ktorom je hlavné dôkazné
bremeno preukázania žalovaného nároku, a zohľadnil to vo výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy.“.
Ústavnému súdu však nie je zrejmé, ako z uvedených skutočností dospel sťažovateľ
k záveru, že krajský súd mal povinnosť vykonať v odvolacom konaní pojednávanie a mal
povinnosť doplniť dokazovanie. Sám sťažovateľ v konaní o ochranu osobnosti v právnom
postavení navrhovateľa znášal dôkazné bremeno. Ak sám odmietol dať súhlas a protestoval
proti vykonaniu dôkazov, ktoré v konaní navrhla protistrana a ktoré mali odôvodniť výšku
ním požadovanej nemajetkovej ujmy, nemôže sa potom z tohto titulu domáhať „zákonnej
povinnosti“ odvolacieho súdu doplniť dokazovanie, ktoré sám v konaní pred súdom prvého
stupňa odmietal. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa a ním vykonané dokazovanie považoval za dostatočné, preto v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 OSP rozhodol bez nariadenia pojednávania.
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
28. Postup krajského súdu v odvolacom konaní, ako aj spôsob, akým sa krajský súd
v napadnutom rozsudku sp. zn. 14 Co 676/2014 z 26. mája 2015 vysporiadal s námietkami
sťažovateľa, považuje ústavný súd za ústavne konformný, opodstatnený a dostatočne
odôvodnený. Ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
v sťažnosti označenými základnými právami podľa ústavy a dohovoru a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
C. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 6 Cdo 159/2016 a jeho uznesením
z 22. februára 2017
29. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnil
sťažovateľ tým, že najvyšší súd v konaní o ním podanom dovolaní arbitrárnym spôsobom
interpretoval ustanovenie § 237 písm. f) OSP, ktoré upravuje prípustnosť dovolania
v prípade, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd
napadnutým uznesením sp. zn. 6 Cdo 159/2016 z 22. februára 2017 dovolanie sťažovateľa
odmietol ako procesne neprípustné, pričom skutočnosť, že odvolací krajský súd nenariadil
odvolacie pojednávanie a nedoplnil dokazovanie, nepovažoval v prípade sťažovateľa
za odňatie možnosti konať pred súdom.
30. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľ
(napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, I. ÚS 732/2016).
31. Ústavný súd z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že vo vzťahu
k uvedeným námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol: „odvolací súd sa
pri prejednávaní odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku prvoinštančného súdu
(spochybňujúcich v súhrne správnosť takéhoto rozhodnutia ako celku) a rozhodovaní
o takýchto podaniach rozhodol ísť práve cestou nedopĺňania ani neopakovania dokazovania
a preto mal príležitosť rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania, samozrejme za splnenia
podmienok verejného vyhlásenia rozsudku a tomu predchádzajúceho upovedomenia o čase
a mieste takéhoto verejného vyhlásenia spôsobom predpísaným v ust. § 211 ods. 2 a § 156
ods. 3 O. s. p. (na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením rozhodnutia),
keďže žiadosti o upovedomovanie aj elektronicky (§ 214 ods. 3 a § 45 ods. 4 O. s. p.)
tu nebolo; pričom obe zákonom predpísané podmienky uvádzaného postupu boli splnené.“
Najvyšší súd zároveň uviedol, že práve v situácii, ak by odvolací súd vykonával
dokazovanie v odvolacom konaní bez pojednávania, čím by sa účastníkom konania reálne
odňala možnosť konať pred súdom v podobe práva vyjadrovať sa k návrhom na dôkazy
i k vykonaným dôkazom, by bolo možné uplatniť dovolaciu námietku podľa § 237 písm. f)
OSP. V prípade sťažovateľa však bola situácia opačná, keď sa odvolací súd nestotožnil
s názorom odvolateľa o potrebe doplnenia dokazovania a rozhodol v odvolacom konaní
na základe rovnakých skutkových záverov, k akým dospel súd prvého stupňa, keďže
považoval vykonané dokazovanie za dostatočné. Ďalej najvyšší súd uviedol:
„Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto
súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.)
a nie účastníkov konania (strán). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať
(tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).“
32. Zároveň pozornosti najvyššieho súdu neušla ani skutočnosť, „že dopĺňanie
dokazovania svedeckými výpoveďami dvoch žalobcom označených advokátov,
poskytnuvších mu potvrdenia podporujúce tvrdenia zo žaloby (o zapríčinení pracovného
uplatnenia žalobcu výlučne medializáciou v periodiku žalovanej) aj nariadením znaleckého
dokazovania i za použitia zdravotnej dokumentácie žalobcu navrhla žalovaná (v záujme
preukázať, že negatívna medializácia osoby žalobcu v periodiku ňou vydávanom mala byť
len jednou z príčin neprijatia žalobcu do pracovného pomeru advokátskeho koncipienta)
a toto najskôr bagatelizoval a neskôr zamedzil žalobca“. Ako najvyšší súd uviedol, závery
krajského súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu (sťažovateľa) na preukázanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanom rozsahu preto nemožno považovať
za arbitrárne ani nepodložené.
33. Ústavný súd považuje uvedené odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 159/2016 z 22. februára 2017 za dostatočné, nevybočujúce z limitov
čl. 46 ods. 1 ústavy a nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že najvyšší súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol
v predmetnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku najvyšším súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným
článkom ústavy. Sťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
34. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v petite sťažnosti uviedol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2018