Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/91/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, D., práv. zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ, so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, IČO: 42 021 626, proti žalovanému: Školské zariadenie mesta Trenčín, m.r.o., so sídlom Mládežnícka 4, Trenčín, IČO: 36 129 755, práv. zastúpeného: GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom Eisteinova 21, Bratislava, IČO: 36 856 380, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. januára 2025, č.k. -94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak, že žalovaný je povinný zabezpečiť na vlastné náklady v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku doručenie písomného ospravedlnenia doporučenou listovou zásielkou s doručenkou žalobkyni, mestu Trenčín, Kancelárii primátora mesta Trenčín a Útvaru školstva mesta Trenčín a riaditeľke Materskej školy C. D. X, D. s nasledovným obsahom: „Školské zariadenia mesta Trenčín, m.r.o. so sídlom Mládežnícka 4, 911 01 Trenčín, IČO: 36 129 755 oznamujú, že informácie, ktoré boli uvedené o osobe A. B., bytom C. D. XX, XXX XX D., pôsobiacej na pozícii riaditeľky Materskej školy C. D. E. X F. D. v Upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022 o tom, že sa dopustila pri realizácii výberového konania na pozíciu riaditeľa školy snahy o ovplyvňovanie jeho priebehu a uprednostňovanie jednej kandidátky a o tom, že sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy neakceptovateľného správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie medzi zamestnancami a pod., dôsledkom čoho je mimoriadne nepriaznivé pracovné prostredie pre zamestnancov, sú nepravdivé a boli neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti a za uvedenie týchto nepravdivých informácií sa A. B. ospravedlňujeme.“„Školské zariadenia mesta Trenčín, m.r.o. so sídlom Mládežnícka 4, 911 01 Trenčín, IČO: 36 129755 oznamujú, že informácie, ktoré boli uvedené o osobe A. B., bytom C. D. XX, XXX XX D., pôsobiacej na pozícii riaditeľky Materskej školy C. D. E. X F. D. G. na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022 o tom, že naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa čl.4 bod. 4 písm. e) Pracovného poriadku, „úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom“, sú nepravdivé a boli neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti a za uvedenie týchto nepravdivých informácií sa A. B. ospravedlňujeme.“. Vo zvyšku výrokom II. žalobu zamietol

a v konečnom dôsledku výrokom III. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 33,34 %, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej zástupcu vo výške, ktorú určí samostatným uznesením súdny úradník tohto súdu po právoplatnosti rozsudku, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku doručenie písomného ospravedlnenia doporučenou listovou zásielkou s doručenkou žalobkyni, mestu Trenčín, Kancelárii primátora mesta Trenčín a Útvaru školstva mesta Trenčín a riaditeľke Materskej školy C. D. X, D. v ňou konkretizovanom znení. Súčasne žiadala od žalovaného vyplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 2.000,- eur ako satisfakciu a náhradu trov konania. Dôvodila, že so žalovaným vrátane jeho právneho predchodcu bola v pracovnoprávnom vzťahu nepretržite 38 rokov, z toho na pozícii riaditeľky Materskej školy C. D. X, viac ako 25 rokov, v ktorej pracovnej pozícii mala skončiť na základe jej žiadosti o skončenie pracovného pomeru ku dňu 31.08.2022, ktorú adresovala žalovanému listom zo dňa 12.04.2022. V dôsledku skutočnosti, že výberové konanie na obsadenie pozície novej riaditeľky nebolo úspešné, mala obavy o zabezpečenie prípravy počiatku nového školského roka, preto žalovanému navrhla, že svoju výpoveď z pracovného pomeru odvolá a funkciu riaditeľky bude vykonávať až do menovania nového riaditeľa, najdlhšie však do konca roka 2022, ktoré odvolanie výpovede doručila žalovanému, aj primátorovi mesta Trenčín, v reakcii na čo obdržala od žalovaného list datovaný dňom 27.07.2022, označený ako „upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, obsahom ktorého bolo jednak oznámenie žalovaného, že odvolanie výpovede by bolo možné len so súhlasom zamestnávateľa, ktorý jej však udelený nebol a zároveň tento obsahoval celý rad nepravdivých tvrdení, týkajúcich sa jej osoby, ktoré sú lživé a spôsobilé značnou mierou ohroziť jej česť, ľudskú dôstojnosť, dobré meno, vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní a narušiť jej rodinné vzťahy. Celý kontext a formulácia tohto listu vyslovene tvrdí jej úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi, alebo hrozbou násilia voči kolegom, deťom či žiakom, čo žalobkyňu hlboko uráža, ponižuje a keďže týmto spôsobom došlo k hrubému zásahu do jej osobnostných práv, uplatňuje si prostredníctvom žaloby právo na ich ochranu prostredníctvom nárokovania si tak morálnej, ako aj peňažnej satisfakcie. Je presvedčená, že uvedené úmyselné nepravdivé šírenie urážlivých informácií žalovaným je hrubým zásahom do jej garantovaných práv a slobôd.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Nespochybnil, že žalobkyňa bola s ním v pracovnoprávnom vzťahu a pracovala na pozícii riaditeľky C. C. D., tiež, že tento ukončila výpoveďou, s ktorou žalovaný súhlasil, následne však neakceptoval odvolanie výpovede dané žalobkyňou. Uviedol, že dňa 11.07.2022 bolo na mesto Trenčín do Kancelárie primátora a na Útvar školstva zo strany niektorých zamestnancov MŠ C. D. zaslané „stanovisko zamestnancov Materskej školy ulica D. k situácii na pracovisku“, ktoré bolo zaslané na vedomie aj žalovanému, v ktorom niektorí zamestnanci odsúdili správanie žalobkyne a vyslovili nesúhlas s jej návratom do funkcie riaditeľky. Detailne opisujú správanie žalobkyne spojené s výberovým konaním, ktorá sa mala dopustiť ovplyvňovania jeho priebehu, žalobkyňa mala zastrašovať zamestnancov, vyhrážať sa im, zaviesť zákaz komunikácie medzi nimi, preložila upratovačky, aby nemohla komunikovať s ostatným personálom a ďalšie popísané konanie žalobkyne, ktoré stanovisko podpísali siedmi zamestnanci, dvaja ústne súhlasili s jeho obsahom, v reakcii na čo žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne začal konať v súlade so a pracovným poriadkom a po prešetrení dňa 27.07.2022 upozornil dotknutým listom žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, v reakcii na čo žalobkyňa písomne žiadala o zrušenie tohto upozornenia, avšak v ňom zároveň neuvádzala skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia uvedené v stanovisku zamestnancov. Možnosť k tomuto sa vyjadriť jej bola zachovaná, táto dňa 08.08.2022 vyslovila iba svoj nesúhlas s obsahom upozornenia, bez uvedenia ďalších relevantných skutočností. Dôrazne poprel tvrdenia žalobkyne o tom, že mal predmetným listom neoprávnene zasiahnuť do jej práva na ochranu osobnosti. Pri daní jej upozornenia postupoval zákonom predpokladaným spôsobom a realizoval iba svoje zákonné právo. Teda jeho postup je potrebné považovať za výkon práva podľa , inak povedané za zásah oprávnený. Obsah upozornenia považuje za kultivovaný, založený na skutkovom základe, potvrdenom deviatimi zamestnancami materskej školy. V tomto smere poukazoval na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu. Poprel, že by mal vedome a úmyselne šíriť nepravdivé tvrdenia, spôsobilé k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa nepreukazuje, že by žalovaný obsah upozornenia zverejnil, alebo verejne oznámil. Poukázal na ust. / Zákona o štátnej správe v školstve, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal takéto upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zaslať aj mestu

Trenčín ako zriaďovateľovi žalovaného a zároveň toto malo právo sa s obsahom tohto upozornenia oboznámiť. Pokiaľ teda tento list bol zaslaný aj jemu, nemožno hovoriť o šírení nepravdivých údajov, resp. informácií o žalobkyni. Žalobkyňa len všeobecne tvrdí neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, jeho existenciu ako dôsledky však nepreukazuje. Súd v konaní o ochranu osobnosti nie je oprávnený skúmať a vyhodnocovať otázky pracovnoprávneho charakteru, nakoľko na takéto konanie je kauzálne príslušným iný súd. K žalobkyňou požadovanému zadosťučineniu uviedol, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky na jeho priznanie.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu konkretizovanom v bode 10/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na výsledky ktorého aplikoval SR, , (ďalej len „“) a poukazom na teoretické východiská z nich vyplývajúce dospel k záveru, že žaloba je v základe, ako aj v časti nároku na morálnu satisfakciu dôvodná.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, žalovaný pri uložení upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022 vychádzal obsahovo z listu/stanoviska zamestnancov. Je nesporné tvrdenie žalobkyne, ktoré žalovaný ani relevantne nespochybnil, že toto stanovisko žalobkyni neukázal, neoboznámil ju s jeho obsahom, teda s údajným tvrdením niektorých (ani ktorých) zamestnancov. Nedal jej žiadnu možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v liste a ani k jeho prípadným vlastným zisteniam. O jeho existencii sa žalobkyňa dozvedela až z upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny a o konkrétnom obsahu až z podaného vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vykonával aj vlastné šetrenie skutkového stavu na objektívne preukázanie závažných obvinení žalobkyne zo strany zamestnancov škôlky, o tomto šetrení resp. výsledkoch prešetrovania situácie, žiadne konkrétne tvrdenia v konaní neprodukoval ani výsledky šetrenia nepreukázal. Naviac súd prisvedčil tvrdeniam žalobkyne v tom zmysle, že tento list je koncipovaný „zvláštne“, neštandardne, s prihliadnutím na to, že jeho obsah je zaznamenaný na dvoch stranách a na tretej strane je len samostatne jedna veta – uvádzajúca, že ide o zamestnancov, ktorí nesúhlasia s návratom žalobkyne do funkcie (riaditeľky) s uvedením ich mena, druhu vykonávanej práce a s ich podpismi. Strany na ktorých sa text nachádza nie sú očíslované, nie je vyznačené spojenie jednotlivých strán tak, aby tvorilo súvislý dokument, čo dôvodne navodzuje pochybnosť, či podpisujúce osoby boli reálne aj oboznámené s celým textom písomnosti, teda aj tým nachádzajúcim sa na prvých dvoch stranách. Podpisová strana totiž neobsahuje ani slovo o tvrdeniach na osobu žalobkyne. U dvoch osôb absentovali ku dňu 11.07.2022 podpisy, tieto boli nahradené poznámkou, že súhlasia a toho času sú na dovolenke, čo navodzuje pochybnosť o ich bezprostrednej vedomosti o situácii na pracovisku. Až na ďalšej totožnej listine bolo zaznamenané, že uvedené podpísali dňa 01.08.2022. Žalovaný tvrdenia uvedené v liste bez ďalšieho akceptoval. Súd prihliadol pri posudzovaní aj na to, že žalovaný v konaní nenamietal a nespochybnil, že žalobkyňa dlhodobo čestne a zodpovedne pracovala, bez výhrad zastávala riadiacu funkciu riaditeľky materskej školy a v tejto vedúcej funkcii zodpovedne a svedomito plnila všetky pracovné úlohy aj nad rámec svojich pracovných povinností, voči jej osobe zo strany zamestnávateľa, ani rodičov detí, neboli nikdy vznesené žiadne pripomienky alebo námietky, v pracovnej pozícii si nikdy nedovolila akékoľvek neprofesionálne správanie, alebo zanedbávanie svojich povinností, problémové alebo rizikové situácie riešila s rozvahou a s plnom zodpovednosťou, aká riaditeľovi školy náleží. Nikdy sa nesprávala spôsobom, že by niekoho urážala, ponižovala, nadávala či dokonca verbálne alebo fyzicky útočila. Napriek tomu bez prešetrenia skutočností tvrdených v stanovisku zamestnancov, na skutočnostiach uvádzaných zamestnancami materskej škôlky založil upozornenie na porušenie pracovnej disciplína zo dňa 27.07.2022 a oznámil žalobkyni, že sa „dopúšťala snahy“ o ovplyvňovanie priebehu výberového konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom. Upozornenie zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny je úkonom zamestnávateľa v rámci a v medziach . Pritom ale aj súdna prax pri posúdení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom odporúča vziať do úvahy viaceré faktory, ako napríklad osobu zamestnanca, jeho pracovné zaradenie a náročnosť práce, aké bolo jeho doterajšie plnenie pracovných povinností. V upozornení absentuje popis konkrétneho skutku, kedy konkrétne a akým spôsobom malo k vytýkanému konaniu (vyhrážky, ponižovanie a pod.) dôjsť. Žalovaný sa so žalobkyňou dohodol na skončení pracovného pomeru dňom 31.08.2022. Upozornenie dal žalobkyni 33 dní pred dohodnutým dátumom skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného spolu s poučením o možnosti skončenia pracovného pomeru ku ktorému

upozornenie môže viesť, pričom dosiahnutie jeho účelu, ako má na mysli (náprava správania zamestnanca, neopakovanie vytýkaného a pod.) u pracovného pomeru s ukončením za cca 30 dní pre praktický život v zásade nemalo žiadny reálny význam. S prihliadnutím na individuálne skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu súd dospel k záveru, že žalovaný síce daním upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny uplatňoval právo zamestnávateľa voči zamestnankyni a postupoval zákonom predpokladaným spôsobom, avšak nepreukázal bez pochybností, že vzhľadom na okolnosti jeho uplatňovania nepresiahol hranice primeranosti výkonu tohto práva. Možno preto konštatovať, že išlo o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, ktorý však nesie znaky zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka. Konanie žalovaného, ako pôvodcu zásahu do práva na ochranu osobnosti, tak vybočilo z medzí ustanovení a nie je ho preto možné považovať za výkon práva, majúci základ v tomto právnom predpise a teda za oprávnený zásah. Žalobkyňa označila tvrdenia žalovaného za nepravdivé, obsahujúce absolútne nehorázne lži. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť tvrdení uvedených v „upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022“ v tejto súvislosti neprodukoval žiadne tvrdenia ani ohľadom preukázania ich pravdivosti nenavrhol žiadne dôkazy. Pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti je pritom dôkazné bremeno na strane žalovaného, teda on musí dokázať, že jeho tvrdenia ktoré zasahujú do práva na ochranu osobnosti sú pravdivé. Ak sa nepreukáže pravdivosť tvrdení, znamená to, že platí opak, teda že ide o nepravdivé tvrdenie. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť osobnostné práva chránené a vyvolanie následkov sa ani nevyžaduje. Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ, ktoré sa týkajú osobnosti fyzickej osoby, či v zverejnení nepravdivých obviňovaní z nečestného konania. Aj vychádzajúc zo všeobecných kritérií, ktoré súd aplikoval na konkrétnu vec, súd dospel k takému záveru, že vyššie uvedené tvrdenia v ktorých uvádza a obviňuje žalobkyňu, že sa „dopúšťala snahy“ o ovplyvňovanie priebehu výberového konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom, ktorých pravdivosť žalovaný v konaní nepreukázal, predstavujú zásah objektívne spôsobilý privodiť u žalobkyne ujmu v občianskej a profesijnej cti a v jej dobrom mene, a to ako v odborných profesijných, tak i bežných spoločenských kruhoch. Súd preto hodnotiac uvedené komplexne dospel k záveru, že sporné tvrdenia uvedené v predmetnom upozornení žalovaného sú neoprávneným zásahom do práva žalobkyne na jej občiansku, profesijnú česť a dobré meno, pretože sú spôsobilé ju v očiach kolegov, spoluzamestnancov odborne aj morálne znevážiť. Úplne najzákladnejšiu formu satisfakcie pre žalobkyňu predstavuje ospravedlnenie, ktorého potreba je celkom nepochybná. Túto satisfakciu súd vyhodnotil ako vhodnú aj vzhľadom na všetko vyššie uvedené s tým, že sa javí ako rozumné a primerané písomné ospravedlnenie zaslať listom subjektom, ktorým bolo zaslané predmetné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou. Takéto ospravedlnenie listom, by bolo spôsobilé byť primeranou satisfakciou za ujmu spôsobenú nepravdivými údajmi o žalobkyni vo vzťahu k týmto subjektom a zvrátiť nepriaznivé účinky zásahu. Súd dospel k záveru, že žalobkyni ako primerané zadosťučinenie v zmysle , vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, bude postačovať tzv. morálna satisfakcia ako primárna forma zadosťučinenia, spočívajúca v ospravedlnení tak, ako je uvedená vo výroku rozsudku súdu. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať len vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nestala dostačujúca, to znamená, že ak by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že ujmu spôsobenú prezentovaním nepravdivých výrokov v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny nemožno považovať za ujmu, k náprave ktorej by nepostačovalo zadosťučinenie morálne (ospravedlnenie). V tomto prípade išlo o jednorazový výstup žalovanej, difamujúce skutočnosti prezentovala jedenkrát a to v rámci určitej uzavretej skupiny subjektov, nešlo o prezentovanie verejné, ktoré by malo široký celospoločenský dosah. Žalobkyňa nepreukázala, že by tento zásah žalovaného spôsobil na jej strane závažnú ujmu až takej intenzity, že by morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nepostačovalo a bolo by potrebné jej priznať ako satisfakciu aj peňažné plnenie zo strany žalovaného. Preto súd vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhovaných žalobkyňou za účelom preukázania nepravdivosti predmetných tvrdení žalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti, keďže v konaní je dôkazné bremeno o preukazovaní pravdivosti predmetných tvrdení na žalovanom.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa . Žalobkyňa sa domáhala ochrany osobnosti, súd skonštatoval, že k zásahu do jej osobnostných práv došlo, pričom z uplatnených satisfakčných nárokov súd jej priznal nárok na ospravedlnenie, v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobkyňa bola tak úspešná v rozsahu 66,67 % a neúspešná v rozsahu 33,33 %. Súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 33,34 % (66,67 % - 33,33 %). O výške náhrady trov rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

7. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Smerujúc svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku I. a výroku III. o náhrade trov konania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. / odvolania tiež h/ (porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). Primárne tvrdí nezákonnosť a neústavnosť súdneho rozhodnutia z dôvodu, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím odobril nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v správnom súdnictve tým, že preskúmaval dotknutý list napriek tomu, že pracovnoprávne predpisy tento preskúmavať neumožňujú, keďže nejde o právny úkon, a teda ani neumožňujú preskúmavať pravdivosť skutočností uvedených v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, z ktorého dôvodu tieto skutkové okolnosti nebol oprávnený posudzovať ani iný súd, ktorý naviac nie je súdom správnym ani pracovným. Porušenie svojich práv na spravodlivý proces vzhliada, vychádzajúc z obsahu odvolania, v tom, že súd bez toho, aby mal preukázané, že sú splnené všetky podmienky neoprávneného zásahu, ihneď na prvom pojednávaní len po výsluchu žalobkyne vyhlásil dokazovanie za skončené, odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, pričom žalovaný nemal objektívnu možnosť sa voči tvrdeniam žalobkyne brániť, pretože nebol ani vypočutý, čím mu súd znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a tým aj k porušeniu zásady rovnosti zbraní, keďže na základe nepreukázaných a subjektívnych tvrdení žalobkyne rozhodol v jej prospech. Súd prvej inštancie svoje na prospech žalobkyne vydané rozhodnutie zakladá na tom, že dôkazné bremeno preukázania pravdivosti tvrdení zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti zaťažuje žalovaného a pokiaľ ich nepreukáže, platí, že ide o tvrdenia nepravdivé, v súvislosti s čím dáva do pozornosti uznesenie ÚS SR sp. zn. zo dňa 27.03.2018, v ktorom tento vyslovil, že v konaní o ochranu osobnosti znáša dôkazné bremeno predovšetkým žalobca. Žalovaný k svojmu vyjadreniu k žalobe predložil sťažnostný list zamestnancov, ktorý bol podkladom pre upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a tiež uviedol legitímny dôvod, pre ktorý bol dotknutý list zaslaný do Kancelárie primátora a tiež na Útvar školstva mesta Trenčín, keďže išlo o zákonnú povinnosť žalovaného, splnením ktorej nemohlo dôjsť k šíreniu nepravdivých informácií o žalobkyni. Ak mal súd pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených v upozornení, mal vykonať výsluch zamestnancov podpísaných na sťažnostnom liste, tak ako to navrhla žalobkyňa vo svojej žalobe. S týmto listom sa však súd nevysporiadal. Konštatoval len, že tento je koncipovaný „zvláštne“, čo je však len subjektívny názor súdu, naviac, zvláštna formulácia neznamená automaticky nepravdivosť jeho obsahu. Z výsluchu žalobkyne vyplýva, že po skončení jej pracovného pomeru očakávala určitú pochvalu, resp. poďakovanie od zamestnávateľa a pokiaľ ho nedostala, cítila sa byť znevážená a dotknutá konaním žalovaného, avšak podkladom pre rozhodnutie súdu nemôžu byť len subjektívne prežívania situácie zo strany žalobkyne. V ďalšom tvrdí, že súd sa pri svojom rozhodovaní odchýlil od ustálenej judikatúry slovenských súdov, v súvislosti s čím poukazuje rovnako ako pred súdom prvej inštancie na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 31.03.2020, v ktorom bolo vyslovené, že konanie žalovanej by nebolo možné považovať za neoprávnený zásah ani v prípade preukázania nepravdivosti skutočností uvádzaných v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko predpokladá v takom prípade neplatné skončenie pracovného pomeru, ak by následne došlo k podaniu výpovede zo strany zamestnávateľa, preto postup žalovanej ako zamestnávateľa spočívajúci v udelení upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa bolo nutné považovať za výkon práva majúci základ v právnom predpise. Z vyššie uvedeného rozhodnutia podľa jeho názoru vyplýva, že konanie žalovaného aj v tomto prípade predstavuje okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu, nakoľko žalovaný pri daní upozornenia vykonával iba svoje právo vyplývajúce zo , čo platí aj pre prípad, ak by sa preukázalo, že skutočnosti uvedené v upozornení nie sú pravdivé. O zásahu do ochrany osobnosti možno hovoriť len vtedy, ak ide o neoprávnený zásah, ktorá podmienka v tomto prípade splnená nebola. V ďalšom tiež tvrdí nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia,

keď súd prvej inštancie do tohto prekopíroval len text znenia žaloby a vyjadrenia strán sporu, čo nie je možné považovať za odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa jeho názoru súd nepochopil význam a podstatu práva na ochranu osobnosti. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, v súvislosti s čím poukazuje na niektoré rozhodnutia ústavného súdu. Podľa jeho názoru v tomto prípade odôvodnenie rozsudku nespĺňa znaky riadne odôvodneného rozhodnutia, preto ho považuje za zmätočné, nezákonné a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru z rozsudku nie je možné určiť, na základe akých dôkazov a skutočností súd dospel k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do mena, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života žalobkyne.

8. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že toto nepovažuje za opodstatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vyporiadavajúce sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami, ako aj argumentáciou strán je podľa jej názoru správne a spravodlivé a preto žiada jeho potvrdenie a priznanie jej plného nároku na náhradu trov konania. Žalovaný neuvádza vo svojom odvolaní žiadnu takú právne relevantnú námietku, ktorá by bola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, či odôvodňujúcu vydanie odlišného rozhodnutia. Tento v princípe v odvolaní len replikuje už pred súdom prvej inštancie produkované argumenty, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia zodpovedal a skutočnosť, že žalovaný sa s touto argumentáciou nestotožňuje, či ju považuje za málo obsažnú, ešte neznamená, že rozhodnutie možno považovať za nesprávne, či nedostatočne odôvodnené. Podľa jej názoru súd prvej inštancie výstižne uchopil podstatné skutočnosti, tieto správne posúdil a rozsudku preto nie je možné nič vytknúť. V konkrétnosti nerozumie argumentácii žalovaného, pokiaľ tento súdu vytýka nezákonnosť a neústavnosť rozhodnutia s odôvodnením, že úkon žalovaného v pracovnoprávnej oblasti je platný a zákonný, pokiaľ nebol zrušený. Predovšetkým úkony zamestnávateľa voči zamestnancovi sa nenapádajú v správnom konaní a naviac tu nejde o úkon zamestnávateľa, ale o to, čo obsahuje a ako tento obsah žalovaný ďalej šíril. Nejde teda o formu, ktorú žalovaný zvolil na šírenie difamujúcej nepravdivej informácie, ale ide o obsah úkonu, ktorý je len nositeľom takejto informácie, ktorá sa žalobkyne dotkla a ktorej šírenie je poškodzovaním jej dobrého mena a zásahom do jej osobnostných práv. Informácie, ktoré žalovaný o nej šíril sú nepravdivé a žalovaný v konaní opak nepreukázal. Správne posúdil súd prvej inštancie, že je to v prvom rade šíriteľ nepravdivej informácie, ktorý je povinný preukázať jej pravdivosť. A pokiaľ takto v rámci svojich vyjadrení žalovaný neurobil, ani žiadne vykonanie dôkazov v tomto smere nenavrhol, nezostávalo len konštatovať, že dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo ohľadom pravdivosti difamujúcich tvrdení, neuniesol. Nedôvodne tiež namieta, že nemal objektívnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam žalobkyne. Mal možnosť realizovať svoje práva prostredníctvom písomných vyjadrení, v rámci ktorých svoj výsluch nenavrhol, na súdne pojednávanie sa ani nedostavil, pričom žalobkyňa sa riadne na súd dostavila a vo veci vypovedala. Ak mal žalovaný záujem vyjadriť sa osobne, mal sa dostaviť a vypovedať. Svojím postojom však takto dal najavo, že ho česť žalobkyne vôbec nezaujíma. Naviac, bol pred súdom riadne právne zastúpený a teda jeho právo na vyjadrenie sa k výpovedi žalobkyne zostalo cestou jeho právneho zástupcu zachované. Preto aj vyššie uvedenú námietku považuje za nedôvodnú. Rovnako neopodstatnene podľa neho tento namieta nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov, keďže samotný žalovaný žiadnych svedkov v rámci písomných vyjadrení ani pred súdom vypočuť nenavrhol. Neobstojí ani jeho opakovaný poukaz na to, že pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumožňujú preskúmavať zákonnosť upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ani pravdivosť skutočností uvedených v upozornení, nie je oprávnený tieto okolnosti posudzovať iný súd, keďže jednoznačne nie je možné žiadnym úkonom, či už faktickým, alebo právnym, poškodzovať dobré meno inej osoby a bez následkov o ňom rozširovať difamujúce nepravdivé tvrdenia, čo platí bez ohľadu na to, či zákon umožňuje preskúmavať daný úkon súdnou cestou, z pohľadu tejto žaloby je rozhodujúce, či daným konaním žalovaného, bez ohľadu na jeho označenie a formu, došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne rozširovaním nepravdivých difamujúcich údajov a pokiaľ áno, stanoviť primeranú nápravu tohto zásadu. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaný pod rúškom pracovnoprávneho úkonu rozširoval o žalobkyni tvrdenia o jej údajnom konaní a správaní, ktoré sú objektívne difamujúce, pravdivosť ktorých nepreukázal a preto súd tieto správne posúdil ako spôsobilé k zásahu s následkom ospravedlnenia sa žalovaného spôsobom, akým tieto šíril. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že tieto nepravdivé informácie čerpal z iného zdroja. Žalovaný si ich pred šírením mal preveriť a nie ich nekriticky rozširovať a tak poškodzovať dobré meno žalobkyne, ktoré si poctivo budovala dlhých 38 rokov obetavou prácou v materskej škole, za ktoré konanie žalovaný musí niesť zodpovednosť v podobe morálnej satisfakcie, čo žalobkyňa vníma ako zadosťučinenie. Rozhodnutie súdu je presvedčivo odôvodnené, súd prvej inštancie procesne ani žiadnym iným spôsobom nepochybil,

zohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti a samotný žalovaný svojím nečinným postojom v konaní jasne preukázal, že mu na názore žalobkyne a jej dobrom mene, či povesti absolútne nezáleží, keď ani len neprejavil snahu obhájiť si svoje pre žalobkyňu urážajúce nepravdivé tvrdenia a na miesto vecnej argumentácie sa bránil len akýmsi pseudoprávom zamestnávateľa tvrdiť o zamestnancovi čokoľvek a ešte to aj bez zodpovednosti rozširovať.

9. Žalovaný vo svojej replike na písomné vyjadrenie žalobkyne prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania, ako aj dôvodov odvolania. Opätovne poukazuje na to, že predmetom žaloby je ochrana osobnosti, pričom pre zistenie neoprávneného zásahu neboli naplnené zákonné predpoklady. V ďalšom replikuje skutočnosti, ktoré už predtým uvádzal v odvolaní.

10. Žalobkyňa vo svojej duplike na repliku žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že so skutočnosťami tvrdenými žalovaným v jeho vyjadrení sa nestotožňuje a s týmito nesúhlasí a v princípe aj ona duplikuje identické skutočnosti ako v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu.

11. V konečnom dôsledku žalovaný v reakcii na dupliku žalobkyne prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazuje na to, že nedostatok naplnenia ktoréhokoľvek zo zákonných predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ust. , dôrazne odmieta, že by šíril nepravdivé informácie, upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny bolo vydané na základe podnetu zamestnancov materskej školy, ktorí konkrétne a podrobne opísali negatívne správanie žalobkyne, na čo zamestnávateľ reagoval vydaním predmetného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, čím využil svoje právo uvedené v / , zároveň primátorovi ako štatutárnemu orgánu obce a útvaru školstva, do kompetencie ktorého patrí školská agenda, kópiu tohto upozornenia zaslal podľa / . Pokiaľ by aj bolo možné upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania porušovania jej práv. Jediným dôkazom bola výpoveď žalobkyne a jej subjektívne a emocionálne prežívanie danej situácie, ktoré nebolo ničím podložené. Poukazuje na výpoveď žalobkyne, v rámci ktorej sa vyjadrovala k tvrdenému zásahu. Žalobkyňa neuviedla, ako bola znížená je vážnosť v spoločnosti, problém v profesijnom živote nebol žiadny a preto je zrejmé, že žalobkyňa má problém s tým, že si žalovaný dovolil jej doručiť upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny napriek tomu, že u neho dlho pracovala, jej tvrdenia sú založené výlučne na pocite sklamania, rozčarovania a subjektívneho vnímania situácie, čo však nestačí na právne relevantné preukázanie zásahu do jej osobnostných práv.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo v dotknutých častiach napadnuté rozhodnutie vydané podľa a , že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa a spel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutom - vyhovujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcom - zamietajúcom výroku II. nepreskúmaval, keďže tento suspenzívnym účinkom odvolania dotknutý nebol.

14. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala ochrany svojich osobnostných práv k neoprávnenému zásahu do ktorých podľa jej tvrdenia došlo obsahom listu žalovaného zo dňa 27.07.2022 označeným ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, ktorý bol doručený žalobkyni, ale tiež Kancelárii primátora mesta a Útvaru školstva mesta, prostredníctvom ktorého ako tvrdila, tento šíril o nej úmyselne nepravdivé, difamujúce informácie, dožadujúc sa jednak nároku na morálnu, ako aj finančnú satisfakciu (ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- eur), ako aj náhrady trov konania.

15. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. žalobe v časti požadovaného ospravedlnenia (v znení ako je formulované v uvedenom výroku) vyhovel dospejúc k záveru, že ním posúdený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne tomuto spôsobu satisfakcie zodpovedá, výrokom II. žalobu o nároku na peňažnú satisfakciu zamietol a výrokom III. v konečnom dôsledku o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na ich náhradu v rozsahu 33,34 %.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol žalovaný, smerujúc svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku III. o trovách konania, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. /j a/práva na spravodlivý proces, existencia inej vady, nevykonanie navrhovaných dôkazov, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, vada procesných podmienok), v konkrétnosti ťažiskovo tvrdiac nepreskúmateľnosť, zmätočnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, znemožnenie mu realizovania jeho procesných oprávnení pre absenciu výsluchu žalovaného s možnosťou vyjadrenia sa k tvrdeniam žalobkyne, nevykonanie navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne posúdenie dotknutého právneho úkonu žalovaného ako spôsobilého k záveru o neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobkyne a v konečnom dôsledku nedostatok právomoci súdu prvej inštancie posudzovať obsah dotknutého listu. Navrhuje zrušenie rozhodnutia v odvolaním napadnutých častiach.

17. Odvolací súd za aplikácie ust. z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa / . Považoval za potrebné sa však vo vzťahu k ex offo skúmaniu procesných podmienok vysporiadať s tvrdením odvolateľa o tom, že podľa jeho názoru konajúci súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, keďže nemal právomoc preskúmavať správne akty, ani rozhodnutia majúce pôvod v pracovnoprávnom vzťahu, čo indikuje (i keď to žalovaný takto priamo neformuluje) k námietke o vade procesných podmienok.

18. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby súd mohol autoritatívne vo veci rozhodnúť. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej ochrany ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu Základných princípov , čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania ( ). Vadou predpokladanou v ust. / trpí konanie v prípade, ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok. Právomoc súdu o veci konať a rozhodnúť nepochybne predstavuje procesnú podmienku, nedostatok ktorej ako neodstrániteľnú vadu nemožno preklenúť a musela by indikovať k zastavujúcemu rozhodnutiu súdu, pre ktorý postup však v okolnostiach tejto veci neboli naplnené predpoklady. Predmetom konania tak, ako je formulovaný v žalobe žalobkyňou, nie je totiž preskúmavanie zákonnosti správneho aktu, ani zákonnosti právneho úkonu majúceho pôvod v pracovnoprávnom vzťahu. Predmetom konania je nárok žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv, čo plne spadá do kompetencie o tomto konať a rozhodnúť súdu prvej inštancie, ako súdu civilného. Právomoc súdu na rozhodovanie o uplatnenom právnom vzťahu totiž závisí od jeho obsahu (materiálnoprávneho aspektu) a nie od aspektu formálneho. V tomto prípade súd prvej inštancie teda nerozhodoval o právach a povinnostiach z pracovnoprávneho vzťahu, predmetom rozhodovania tu je nárok, ktorý má pôvod vo vzťahu, ktorý bol medzi stranami založený neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne, ochrana ktorých je upravená v .

19. S poukazom na vyššie uvedené, je potom vyššie produkovaná námietka nespôsobilá k záveru o nedostatku procesných podmienok s následkom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. 20. Ďalšou časťou odvolania, žalovaný namieta tiež vady odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdiac jeho nepreskúmateľnosť, zmätočnosť, nedostatočnosť, arbitrárnosť, tvrdí, že súd do odôvodnenia prekopíroval len text žaloby a vyjadrenia strán, čo nemožno považovať za riadne odôvodnenie, čo možno subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. /, resp. d/ (porušenie

práva na spravodlivý proces/existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia).

21. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „") vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. ). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

22. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 SR, avšak len v situácii, keď z rozhodnutia nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba toto považovať za nepreskúmateľné (stanovisko Občianskoprávne kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces uvedený v ust. / , inak ide o tzv. inú vadu konania (/ ), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

23. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. , vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu, prieskumom nebola zistená ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Nie je pravdou tvrdenie odvolateľa, že toto pozostáva len z prekopírovania textu žaloby a vyjadrení strán. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia svojou skladbou a parametrami rešpektuje ust. , nevykazuje znaky svojvôle, iracionality, má oporu v zákone a vykonaných dôkazoch, je konzistentné s vykonaným dokazovaním, čím v konečnom dôsledku neobstojí ani tvrdenie odvolateľa o jeho arbitrárnosti s následkom porušenia jeho základných práv na spravodlivý proces.

24. Skutočnosť, že žalovaný sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie subjektívne nestotožňuje a považuje ho za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilou založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli v tomto prípade výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia

skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnených nárokoch.

25. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

26. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. / , ako ani pod písm. d/ , teda z pohľadu tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.

27. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. / (porušenie práva na spravodlivý proces) nie je spôsobilou ani námietka odvolateľa spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie mu neumožnil realizovať jeho procesné oprávnenia, nevykonal jeho výsluch, objektívne mu neumožnil, aby sa tak mohol ku všetkým tvrdeniam žalobkyne vyjadriť a po vykonaní výsluchu žalobkyne na prvom pojednávaní vo veci bez ďalšieho vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku, dôsledkom čoho bolo na jeho neprospech vydané rozhodnutie, čím podľa žalovaného porušil jeho právo na spravodlivú súdnu ochranu a v rámci neho na kontradiktórne konanie („rovnosť zbraní“) pri realizovaní jeho procesných oprávnení.

28. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR (uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. ) so závermi ktorého sa odvolací súd plne identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať na zreteli proces ako celok (, , , ). Určujúci z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam má jeho výsledok. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (nález Ústavného súdu SR zo 7. júna 2016, sp. zn. ).

29. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník (aj v prípade možného procesného pochybenia, ktoré v okolnostiach tejto veci však odvolací súd ani nezistil) mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol produkovať tvrdenia, reagovať na argumenty protistrany, či navrhovať vykonanie dôkazov, zúčastniť sa pojednávania, byť na ňom k veci vypočutý, k naplneniu čoho na prospech žalovaného v konaní nepochybne došlo, pretože ako vyplýva z obsahu spisu, tento mal vytvorený dostatočný časový priestor na realizáciu svojich procesných oprávnení, ktoré však menovite pokiaľ ide o ním namietanú absenciu jeho výsluchu pred súdom hospodárne, resp. vôbec nevyužil. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanému bola riadne doručená žaloba, ku ktorej mal možnosť sa písomne vyjadriť, čo nakoniec aj prostredníctvom svojho kvalifikovaného právneho zástupcu využil, ktorý zástupca pri dodržaní lehoty na prípravu prevzal riadne aj predvolanie na súdom prvej inštancie nariadené pojednávanie vo veci, ktorého sa však samotný žalovaný (osoba oprávnená za neho konať) nezúčastnil a v rámci či už písomných podaní predchádzajúcich pojednávaniu, ako ani priamo pred súdom prostredníctvom svojho právneho zástupcu vykonanie takéhoto, resp. žiadneho dôkazu ani nenavrhol a pojednávanie z tohto dôvodu ani odročiť nežiadal. Konanie pred súdom mu tak nepochybne v celom rozsahu zabezpečilo spravodlivú ochranu jeho práv a záujmov (tzv. fair process) prostredníctvom viacerých procesných práv, nečinnosťou v realizácii ktorých (neúčasť na pojednávaní, absencia návrhu na vykonanie dôkazu jeho výsluchom, či iných dôkazov vrátane ich predkladania) sa o tieto pripravil, opomenúc zjavne starú rímsku zásadu o bdelosti a náležitej opatrnosti pri ich včasnom uplatňovaní pod sankciou ich straty, z ktorého dôvodu nemožno konštatovať ani v tomto smere naplnenie dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. / a v rámci neho ani porušenie práva žalovaného na kontradiktórne konanie. Odvolací súd považuje za potrebné tiež

uviesť, že samotný žalovaný vezmúc do úvahy jeho neúčasť na nariadenom pojednávaní (a v tom sa identifikuje s názorom žalobkyne) ani neprejavil záujem, či osobnú aktivitu s cieľom priamo z jeho strany voči nároku žalobkyne argumentovať a je len vecou jeho voľby, že svoje procesné oprávnenia realizoval výlučne prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý svoju účasť na pojednávaní vyriešil prostredníctvom substitučného splnomocnenca a ktorý v rámci svojej aktivity mohol prednášať argumenty, protiargumenty, či dôkazné návrhy. Zo zápisnice vyplýva, že v rámci výsluchu žalobkyne tejto tiež mohol klásť otázky, čo aj realizoval, tiež, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením listinných dokladov, ktorú boli súčasťou spisu, vysporiadal sa s dôkaznými návrhmi žalobkyne a keďže samotný žalovaný žiadne dôkazné návrhy neprodukoval, neexistoval racionálne udržateľný dôvod, pre ktorý by nemal dokazovanie vyhlásiť za skončené a vo veci rozhodnúť, bez ohľadu na to, na ťarchu ktorej strany rozhodnutie bude v závislosti od jej procesnej aktivity vyznievať.

30. Námietka o porušení práva žalovaného na súdnu ochranu vo svetle vyššie uvedenej argumentácie nie je tak komplexne opodstatnená. Naviac, stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu ani stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. sp. zn. , ).

31. V ďalšom odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. / a h/ .

32. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. / ) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. , vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. 33. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. / ) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

34. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako nespôsobilé k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal v konaní pred súdom prvej inštancie produkovanými tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre prijatie záverov o predmete sporu a uplatnených nárokoch, predložené dôkazy v tomto smere vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie, primárne o splnení zákonných podmienok pre vznik práva na strane žalobkyne domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv v súvislosti s neoprávneným zásahom do nich žalovaným, spôsobilým privodiť jej vážnu ujmu z hľadiska jej postavenia v spoločnosti a na strane druhej s tým spojenú povinnosť žalovaného, ako pôvodcu tohto zásahu znášať za to sankcie ( ), opodstatňujúce priznanie jej morálnej satisfakcie - . Súd prvej inštancie postupoval pri riešení vyššie uvedených otázok v súlade so zákonom, poukazom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú považované najvyššími súdnymi autoritami za rozhodujúce, s následkom nespôsobilosti odvolania žalovaného k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. . Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre potvrdenie rozhodnutia v jeho vyhovujúcom výroku I. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje ( ), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie, pričom nebol zistený ani odklon od súdnej praxe najvyšších súdnych autorít pokiaľ ide o riešenie právnych otázok s uplatnenými nárokmi súvisiacimi. Rozhodnutie, ani jeho dôvody nevykazujú známky žalovaným tvrdenej nezákonnosti, či protiústavnosti, keďže v okolnostiach tejto veci nejde rozhodne o prípad, kedy nevyužitie prostriedkov právnej ochrany v správnom súdnictve by bolo nahrádzané podaním určovacej žaloby (o takýto typ žaloby, ani právneho vzťahu k tomu spôsobilého tu nakoniec ani nejde), ktorý postup ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti v určitom konkrétnom prípade pravdou, že posúdil ako ústavne neudržateľný, čo však pre odlišnosť skutkových okolností na podmienky tejto veci nie je aplikovateľné.

35. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

36. Skutkový stav týkajúci sa tejto veci tak, ako je opísaný aj súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v rozsahu, že žalobkyňa ako zamestnankyňa vykonávala prácu pre žalovaného ako zamestnávateľa na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.2002 v znení Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 05.10.2004 na pozícii riaditeľky MŠ, C. D., pričom pracovný pomer so žalobkyňou bol uzavretý na dobu neurčitú, pričom dňa 12.04.2022 požiadala o skončenie pracovného pomeru ku dňu 31.08.2022 s čím žalovaný súhlasil a pracovný pomer mal skončiť ku dňu 31.08.2022, tiež že dňa 29.06.2022 žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru odvolala a trvala na pokračovaní pracovného pomeru, v reakcii na čo dňa 30.06.2022 žalovaný v rámci listu „Odvolanie výpovede – odpoveď“ oznámil žalobkyni, že odvolanie výpovede neakceptuje a nesúhlasí s ním a tiež, že následne jej bol adresovaný tiež list žalovaného označený ako Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.7.2022, ktorý bol zaslaný aj Kancelárii primátora mesta a Útvaru školstva mesta, sporným medzi stranami nie je.

37. Sporným bolo a naďalej zostáva, či žalovaný upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022 predloženého jej, Kancelárii primátora a na Útvar školstva mesta Trenčín neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne z dôvodu úmyselného šírenia nepravdivých údajov o nej.

38. Z listu adresovaného žalovanému zo dňa 11.07.2022 označeného ako „Stanovisko zamestnancov, Materskej škole C. D. k situácii na pracovisku“ vyplynulo, že subjektom mesto Trenčín, Kancelária primátora, Útvar školstva a žalovanému, bolo oznámené, že zamestnanci odsudzujú správanie riaditeľky, nesúhlasia s tým, aby opätovne pokračovala vo svojej doterajšej pracovnej pozícii ako riaditeľka. Stratila ich dôveru svojim správaním spojeným s výberovým konaním na jej funkciu, z dôvodu odchodu do starobného dôchodku s čím ich oboznámila koncom roka 2021. Do MŠ chodila im neznáma pani, sprevádzala ju riaditeľka a neskôr zistili, že je to kandidátka na funkciu riaditeľky. Svoju aktivitu riaditeľka konzultovala s p. H. I., predsedníčkou Rady školy (RŠ) a volebnej komisie. Na otázku zamestnancov, prečo chcú neoprávnene uprednostňovať jednu kandidátku, sa uvedené skončilo slovným útokom, vyhrážkami a zastrašovaním s tým, že ich do toho nič nie je. Vzťahová situácia sa výrazne zhoršovala vyhláseným dátumom výberového konania. Neustále konflikty so zamestnancami a ich zastrašovanie, vyhrážanie, dokonca zákaz komunikácie na pracovisku medzi pracovníčkami, vyvrcholilo preložením smeny upratovačky p. J., pričom sa jej sústavne vyhrážala a šikanovala ju na pracovisku. Keď sa prihlásili ešte ďalšie dve uchádzačky, zúrila a vykrikovala po MŠ. K ďalším konfliktom ohľadom výberového konania aj s pracovníčkami školskej jedálne, na čo ich upozornila, aby sa nestarali do pedagogických záležitostí MŠ. Aktívne ovplyvňovali na svoju stranu tiež zástupkyňu pedagogických zamestnancov v RŠ a učiteliek vo výberovom konaní, p. K.. Niekoľkokrát s ňou preberali veci za zatvorenými dverami kancelárie riaditeľky. Keď boli voľby neúspešné a riaditeľkou preferovaná kandidátka nedostala dostatočný počet hlasov, aby bola zvolená nastala úplne neznesiteľná situácia na pracovisku. Sústavné útoky, nadávky, obviňovanie, vyhrážanie a strašenie. Riaditeľka chce do zariadenia prijať učiteľku, ktorá už u nich pracovala a pre neustále nezhody s ostatnými kolegyňami opustila MŠ a prešla na iné pracovisko, pričom na túto skutočnosť upozornila všetkých so slovami, že veď ona ešte všetkým ukáže. Požiadali o prešetrenie celého procesu výberového konania aj s vyvodením

zodpovednosti. Súčasná riaditeľka stratila všetku ich dôveru a rozhodne nesúhlasia s jej návratom do funkcie riaditeľky MŠ. Nechcú, aby jej pracovné metódy vyhrážania, ponižovania, nadávok a šikany boli naďalej súčasťou pracovného procesu v MŠ. Po tomto texte bol na samostatnom liste pod označením: zamestnanci ktorí nesúhlasia s návratom riaditeľky do funkcie zoznam 9 zamestnankýň s uvedením ich mena, druhu vykonávanej práce a s ich podpismi pričom pri dvoch nebol podpis len poznámka, že ústne súhlasí, toho času na RD (riadna dovolenka). Na ďalšej totožnej listine boli už u týchto osôb podpisy a poznámka, že listina bola nimi podpísaná dňa 01.08.2022.

39. Z listu žalovaného adresovaného žalovaným a doručeného žalobkyni zo dňa 27.07.2022 označeného ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“ bolo zistené, že okrem iného, žalovaný oznamuje žalobkyni, že na základe jej žiadosti o skončenie pracovného pomeru doručenej mu dňa 14.04.2022, s ktorou zamestnávateľ súhlasil, pracovný pomer zaniká dňu 31.08.2022. Uvedené nie je možné zmeniť ani na základe jej neskoršieho podania označeného ako odvolanie výpovede. V súčasnosti je stále zamestnankyňou a z tohto dôvodu je povinná dodržiavať pracovnú disciplínu. Zamestnávateľovi bolo dňa 11.07.2022 doručené Stanovisko zamestnancov Materskej školy ul. D. k situácii na pracovisku, z ktorého vyplývajú mimoriadne závažné skutočnosti. Poukázal na to, že v zmysle ust. / , „Vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v povinný najmä utvárať priaznivé pracovné podmienky“. Podľa bod. 2 písm. h/ a písm. j/ Pracovného poriadku, „medzi povinnosti zamestnancov patrí najmä konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone prác vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania a zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k rozporu verejného záujmu s osobnými záujmami a nezneužívať informácie nadobudnuté v súvislosti s vykonávaním zamestnania vo vlastný prospech alebo v prospech niekoho iného“. Podľa , bod.1 písm. b/ Pracovného poriadku, „ vedúci zamestnanec (MŠ, ŠJ, ZŠ a ŠZTN) je okrem povinností uvedených v a a povinností ustanovených v tomto Pracovnom poriadku povinný vytvárať priaznivé podmienky na prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov a pracovné podmienky na zvyšovanie kultúry práce a pracovného prostredia a starať sa o pracovné a životné podmienky zamestnancov“. Ďalej jej oznámil, že z listu zamestnancov vyplýva, že sa dopustila pri realizácii výberového konania na pozíciu riaditeľa školy snahy o ovplyvňovanie jeho priebehu a uprednostňovania jednej kandidátky, čo je absolútne neprípustné a zamestnávateľom netolerovateľné. Ďalej sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy neakceptovateľného správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie medzi zamestnancami a podobne, dôsledkom čoho je mimoriadne nepriaznivé pracovné prostredie pre zamestnancov, o ktorých priaznivé pracovné podmienky by sa naopak mala usilovať. Vzhľadom na toto jej správanie, ktoré je v rozpore s Pracovným poriadkom a , ju písomne upozorňuje na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila vyššie uvedeným konaním, čím naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa bod. 4 písm. e/ Pracovného poriadku, „úmyselné konanie proti dobrým mravom v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom“. Jej konaním došlo aj k porušeniu bod 2 Pracovného poriadku. Záverom ju dôrazne vyzýval na dodržiavanie jej pracovných povinností. Podanie zaslal na vedomie týmto subjektom: mesto Trenčín Kancelária primátora, Útvar školstva.

40. Z vyjadrenia k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 08.08.2022 bolo zistené, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že žiada o zrušenie vyššie uvedeného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny nakoľko sa nezakladá na pravdivých skutočnostiach a zároveň žiada o ospravedlnenie za nepravdivé tvrdenia pred pracovným kolektívom.

41. Z odpovede žalovaného zo dňa 17.08.2022 k vyjadreniu žalobkyne k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny vyplynulo, že jej oznámil, že vo vyjadrení vyslovila len nesúhlas bez uvedenia akýchkoľvek relevantných skutočností a jej nesúhlas s obsahom uvedeného nie je dôvodom na jeho zrušenie. Opakovane zdôraznil, že jej pracovný pomer končí dňa 31.08.2022.

42. Podľa článku 19 ods.1 , každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

43. Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

44. Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

45. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie neoprávnene smerujúce proti osobnej aj mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych následkov zásahu proti tomuto chránenému statku, ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo aspoň ohroziť práva chránené ustanovením (rozsudok NS ČR sp. zn. , analogicky pozri rozsudok NS SR zo 7. mája 2002 sp. zn. ).

46. Právo na česť je integrálnou súčasťou dôstojnosti fyzickej osoby a z formálno-právneho hľadiska je možné ho zahrnúť pod ochranu súkromného a rodinného života. Obdobne je tomu aj pri ochrane ľudskej dôstojnosti. Vo svojej podstate česť a dôstojnosť človeka sú duchovnou hodnotou každého človeka, pozostávajúcou z psychickej a duševnej integrity fyzickej osoby ako nezastupiteľnej hodnoty. Česť a ľudskú dôstojnosť nie je možné zužovať iba na občiansku česť. Právo na česť sa totiž prejavuje vo viacerých sférach, a to súkromnej, spoločenskej, profesionálnej, a preto aj prípadný zásah do niektorej z nich sa prejaví v súkromnej, spoločenskej alebo profesionálnej sfére a od toho bude závislý najmä spôsob ochrany pred daným zásahom vo vzťahu k možným dôsledkom v danej sfére. Ochrana je poskytovaná voči každému zásahu do cti alebo ľudskej dôstojnosti, ktorý je spôsobilý ohroziť česť (dobrú povesť), vážnosť, meno alebo dôstojnosť fyzickej osoby, alebo aj narušiť súkromný život fyzickej osoby. Poskytnutie ochrany nie je pritom podmienené tým, že aj skutočne došlo k negatívnym následkom. Stačí, že zásah je spôsobilý takéto následky vyvolať.

47. Vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk, vychádzajúc z dokazovaním zisteného skutkového stavu, posúdiac skutkové okolnosti jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, sa odvolací súd plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalovaného obsiahnuté v tzv. upozornení na porušenie pracovnej disciplíny v ktorých uvádza a obviňuje žalobkyňu, že sa „dopúšťala snahy“ o ovplyvňovanie priebehu výberového konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom, alebo deťom a žiakom, vo vzťahu k pravdivosti ktorých žalovaný v konaní dôkazné bremeno neuniesol napriek tomu, že ho z hľadiska jeho rozloženia jednoznačne zaťažovalo, predstavujú zásah objektívne spôsobilý privodiť u žalobkyne (ako aj u ktorejkoľvek inej fyzickej osoby, ktorá by sa v identickej pozícii a okolnostiach ocitla) ujmu v občianskej a profesijnej cti a v jej dobrom mene, a to ako v odborných profesijných, tak i bežných spoločenských kruhoch, zároveň sa stotožňujúc absolútne s tým, že išlo jednoznačne o zásah neoprávnený do práv žalobkyne na jej občiansku, profesijnú česť a dobré meno, pretože objektívne tieto tvrdenia boli spôsobilé ju v očiach kolegov, spoluzamestnancov (tiež u zriaďovateľa, na školskom úrade, v kancelárii primátora teda u všetkých osôb do dispozície ktorých sa upozornenie dostalo) odborne aj morálne znevážiť, čím boli splnené zákonné predpoklady pre poskytnutie ochrany žalobkyni a priznanie jej satisfakcie v rozsahu, v akom o nej rozhodol v konečnom dôsledku tiež správne súd prvej inštancie (morálnej - uloženie povinnosti žalovanému písomného ospravedlnenia s jeho doručením subjektom, ktorým bolo adresované a doručené tiež tzv. „upozornenie“).

48. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je ťažisková vecná námietka žalovaného, že konanie žalovanej nie je možné považovať za neoprávnený zásah, pretože postup žalovanej ako zamestnávateľa spočívajúci v udelení jej upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa predstavuje výkon práva majúci základ v právnom predpise, čo vylučuje jeho neoprávnenosť, keďže pri daní upozornenia žalobkyni vykonával iba svoje právo vyplývajúce zo , čo subsumuje aj prípad, ak by sa preukázalo, že skutočnosti uvedené v upozornení nie sú pravdivé.

49. S vyššie uvedenou námietkou, produkovanou už pred súdom prvej inštancie sa dostatočne a správne, posúdiac ju v okolnostiach tejto veci ako nedôvodnú, vysporiadal už súd prvej inštancie a to v bode 32/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktorý odvolací súd v podrobnosti poukazuje. Vo všeobecnosti samozrejme možno súhlasiť s odvolateľom v tom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, pričom jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva, avšak iba za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov, pričom je však vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. V okolnostiach tejto veci, by sa formálne síce mohlo javiť, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni postupoval zákonnom dovoleným a predpokladaným spôsobom, písomne ju upozorniac na porušenie pracovnej disciplíny, avšak v okolnostiach za ktorých k tomu došlo a so zreteľom na obsah dotknutého tzv. upozornenia, nešlo o štandardný výkon tohto druhu práva ale išlo jednoznačne o exces, značne presahujúci hranice takto formulovaného práva (tiež z hľadiska zmyslu a účelu tohto práva), ktorá forma bola žalovaným, ako to správne posúdil aj súd prvej inštancie zjavne zneužitá na úkor žalobkyne v okolnostiach, kedy do jej skončenia pracovného pomeru v dôsledku výpovede, ktorú ona sama uplatnila, zostával len krátky čas, kedy zmysel a účel tohto práva, ktorým má byť náprava pracovnej disciplíny zamestnanca s upozornením na možnosť ukončiť s ním pracovný pomer postráda elementárnu logiku a je tak zrejmé, že dotknutý list sledoval odlišný účel, ako bol formálne označený. Preto neexistujú okolnosti v tomto prípade, pre ktoré by nepravdivé, žalobkyňu znevažujúce tvrdenia žalovaného, ktoré sú súčasťou dotknutého listu, neboli spôsobilé opodstatnene k záveru, že predstavujú neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ako ani dôvod, pre ktorý by bolo možné legitimizovať šírenie dotknutých nepravdivých tvrdení medzi niektoré útvary zriaďovateľa.

50. K odlišnému záveru nie je spôsobilý ani poukaz žalovaného na obsah uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 31.03.2020, keďže predmetom posudzovania najvyšším súdom boli odlišné skutkové okolnosti, v ktorých išlo o štandardný výkon práva v rámci ktorého dotknutá osoba nesúhlasila s dôvodmi, pre ktoré bola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, ktorý nevybočoval z medzí primeranosti výkonu tohto práva upraveného , o ktorý prípad v konkrétnostiach tejto veci však nejde.

51. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa správnosti rozloženia dôkazného bremena v tejto veci, tieto sú dostatočne zodpovedané súdom prvej inštancie v bode 27/ odôvodnenia jeho rozhodnutia odkazom na rozhodnutia najvyššej súdnej autority (tiež 33/), na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, považujúc v ňom uvedené názory za správne. Pokiaľ žalovaný mal záujem zaznamenať úspech v spore, zaťažovalo ho dôkazné bremeno preukázania pravdivosti tvrdení, ktoré boli označené žalobkyňou za nepravdivé a ju znevažujúce, v ktorom smere sa však žalovaný žiadnym spôsobom procesne neaktivizoval a preto legitímne nemohol očakávať iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie.

52. Na závere o tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré by mu mohli privodiť úspech v spore, nič nemení ani jeho odvolávka na sťažnostný list zamestnancov, ktorý ako uvádza bol podkladom pre upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s tým, že ak mal súd pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených v upozornení, mal vykonať výsluch zamestnancov podpísaných na sťažnostnom liste. Súd v sporovom konaní nie je ovládaný vyšetrovacím princípom a nemôže tak suplovať ani nedostatok procesnej aktivity tej-ktorej sporovej strany vo vzťahu k plneniu si dôkazného bremena, ktoré ju zaťažuje, výsledok ktorého by jej mohol privodiť úspech. Pokiaľ mal za to, že zamestnanci, ktorí sťažnostný list podpísali, ako svedkovia sú spôsobilí svojimi výpoveďami potvrdiť pravdivosť skutočností, ktoré on bez seriózneho prešetrenia ich pravdivosti nekriticky a nezodpovedne prevzal (opak nepreukázal) a ďalej tieto šíril prostredníctvom dotknutého listu, nič mu nebránilo vykonanie ich výsluchu navrhnúť, čo však z dôvodov, ktoré sú zrejmé len jemu neurobil. Predmetom posudzovania tu boli tvrdenia produkované žalovaným, ktorého zodpovednosti za zásah, ktorý bol nimi do osobnostných práv žalobkyne spôsobený, sa nemožno zbaviť poukazom na sťažnostný list za stavu, že zároveň nepreukáže žalovaný ich pravdivosť, ktorú nemožno odvodzovať za jej súčasného spochybnenia žalobkyňou len odkazom na tento sťažnostný list.

53. V konečnom dôsledku sa odvolací súd venoval námietke žalovaného o nevykonaní navrhovaných dôkazov, čím uplatnil tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. / .

54. Vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu je jednoznačne doménou súdu, tento v tomto smere pochybí len vtedy, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, pretože tak sťaží dôkaznú pozíciu dotknutej strany (tej, ktorý dôkaz navrhla) a môže spôsobiť vo vzťahu k nej vydanie nepriaznivého rozhodnutia pre neunesenie dôkazného bremena, keďže sa takto môže vzdialiť od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, ktorý postup je spôsobilý k záveru o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. / .

55. O takýto prípad však v okolnostiach tejto veci nejde, keďže odvolateľ neprodukoval pred súdom prvej inštancie žiaden návrh na vykonanie dôkazu, ktorý by súd prvej inštancie na jeho návrh nevykonal, v dôsledku ktorého postupu by bolo možné uvažovať o sťažení jeho dôkaznej pozície. Pokiaľ ide o návrhy na dokazovanie produkované žalobkyňou a ich nevykonanie, žalobkyňa ako možná dotknutá strana nespokojnosť s týmto postupom nevyjadruje, ani netvrdí ako dôsledok sťaženie svojej dôkaznej pozície, ktorú súd prvej inštancie správne z hľadiska rozloženia dôkazného bremena o uplatnenom nároku posúdil v kolízii s jej návrhmi a tým, čo mali podľa jej názoru tieto dôkazy do konania priniesť, keď konštatoval, že nie je na žalobkyni, aby viedla dokazovanie na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalovaného obsiahnutých v dotknutom liste, ale na naopak na žalovanom, aby preukazoval ich pravdivosť, pokiaľ chcel v konaní zaznamenať procesný úspech, tento však netvrdil, že svedkovia navrhnutí žalobkyňou majú zlepšiť jeho dôkaznú situáciu tak, že ich prínosom má byť preukázanie pravdivosti tvrdení uvedených v upozornení a on sám ich výsluch ani za týmto, či iným účelom vykonať nenavrhoval, preto je iracionálne namietať ich nevypočutie.

56. Odvolanie žalovaného tak sumárne nebolo spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

57. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

58. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa , a tak, že žalobkyni vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému ako odvolateľovi.

59. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

60. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ( CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).