Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 498/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie

, svojich základných práv podľa ,

ods. 1 a 2, a 3 a a práv podľa

ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra

2011 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie (ďalej len „“), svojich základných

práv podľa , a 2, a 3 a , ako aj práv

podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody Dubnica nad Váhom (ďalej len „žalovaný ústav“) preskúmania postupu

a zákonnosti rozhodnutia vedúceho oddelenia výkonu trestu č. 381551/1-2009 z 1. júla

2009, ktorým mu bol uložený disciplinárny trest – pokarhanie za porušenie povinnosti

odsúdeného podľa o výkone trestu odňatia slobody

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o výkone trestu odňatia slobody“) – za neuposlúchnutie príkazu príslušníka Policajného

zboru a zamestnanca žalovaného ústavu. Sťažovateľ sa dopustil disciplinárneho previnenia

tým, že 5. júna 2009 v kancelárii pedagógov odmietol svojím podpisom do Doručovacej

knihy pošty potvrdiť prevzatie úradnej korešpondencie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Na základe sťažovateľom

podaného odvolania najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského

súdu ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je presvedčený, že „rozhodnutia správnych

orgánov v k. č. 381551/1-2009 sú vecne nesprávne a protiústavné, v príkrom rozpore

s objektívnym právom kogentnými ustanoveniami zákona a ich absurdnosť radšej účelovo

nevysvetlili ani všeobecné správne súdy, ktoré sa zmohli len na nepodstatné všeobecné

konštatovania mimo relevantných námietok sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, čím

porušili svoju ústavnú a zákonnú povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť svoje meritórne

rozhodnutia a zodpovednosť tým na všetky podstatné sporné právne otázky, ibaže v danom

prípade sa tak nestalo. A tým negatívne zasiahli do sťažovateľovho základného práva na

súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces a práva na kvalifikované odôvodnenie

rozhodnutie podľa a 2 a EDĽP. Osobitne Najvyšší súd SR

úplne odignoroval všetky námietky uplatnené právnym zástupcom v odvolaní ako aj

sťažovateľove námietky podané dodatočne doplňujúc žalobné a odvolacie argumenty

a dôkazy nerozširujúc odvolacie dôvody ako mylne a účelovo deklaruje a konštatuje

porušovateľ v napadnutom rozhodnutí z 28. 9. 2011.

Niet pochýb, že všeobecné správne súdy neprípustným, nelogickým a absurdným

rozhodnutím akceptovali šikanózny výkon povinnosti, povinnosť vykonávať úplne

nezmyselné a nezákonné pokyny a príkazy príslušníkov ZVJS nútiace proti slobodnej vôli

a vážne vykonávať písomné právne úkony odsúdeného v ÚVTOS ako ja proti dobrým

mravom. Sťažovateľ odmietol splniť nezákonné pokyny a príkazy proti svojej slobodnej vôli

podpísať predložené listiny, lebo tieto právne úkony by boli úplne (absolútne) neplatné

podľa § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák. A toto kvalifikovali ako disciplinárne previnenie, pričom

sa súdy ani len neobťažovali vyhodnotiť (ne)zákonnosť pokynov a príkazov príslušníkov

ZVJS, ktoré som od začiatku namietal. NS SR to vyriešil jednoducho tak, že odsúdený vo

VTOS v ÚVTOS nemá právo na slobodnú vôľu, vážnosť, neobchádzanie zákona, dobré

mravy pri právnych písomných úkonoch v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák...

Povinnosť odsúdeného rešpektovať príkazy a pokyny nie je absolútna, ale relatívna

a túto relatívnosť determinuje tak , zákon ako aj dobré mravy a medzinárodné

zmluvy, resp. záväzky, preto v kontexte danej veci nemožno nekonštatovať zjavne mylnú

interpretáciu a aplikáciu ust. § 37 ods. 1, § 39 Obč. zák., § 58 ods. 3, § 59 ods. 2 a § 6 ods.

2 zák. o VTOS č. 475/05 Z. z. absolútnou svojvôľou správnych orgánov a všeobecných

správnych súdov pri ich rozhodovaní, čo má/malo za následok účelové a vecne nesprávne

(protiústavné) rozhodnutia...

Námietku porušenia práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 EDĽP a čl. 26

ods. 1 vyvodzujem z toho, že toto právo v sebe zahŕňa aj (implicitné) právo

nevyjadrovať sa v akejkoľvek forme, či už ústne, konkludentne alebo písomne (podpisom)

a to v danej veci nebolo rešpektované, ale ani zohľadnené v odôvodneniach, hoci to bolo

namietané a nie okrajovo.

Porušenie práva môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v mojej

prítomnosti na verejnom pojednávaní podľa a EDĽP vidím

(iba) v tom, že som vyslovene trval na svojej účasti na pojednávaní na KS a súd ma

úmyselne nepredviedol z ÚVTOS a konal iba pri účasti právneho zástupcu, ktorý ma ani raz

nenavštívil neposkytol kvalifikované aktívne poradenstvo, resp. právnu pomoc a negatívne

zasiahol do práva podľa , pričom takýto postup (pasivita) advokáta

vyhovovala aj súdu, preto ten nesie sekundárnu zodpovednosť za prístup advokáta v danej

veci v rozpore s . Taktiež nedoručenie vyjadrenia žalovaného

k odvolaniu, o ktoré porušovateľ do značnej (ale nie úplnej) miery oprel dôvody

odvolacieho rozhodnutia, zdiskriminovalo negatívne žalobcu v rozpore s

v spojení s veta posledná a , čím porušil všeobecný súd

ods. 3 v spojení s v spojení s porušením práva na prístup

k informáciám vo vyjadrení žalovaného odporcu podľa a nasl. či

ods. 1 EDĽP a zmaril žalobcovi procesne neprípustným spôsobom reagovať a brániť sa

(prostredníctvom advokáta či sám) v rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní, fair proces, atď.

Porušenie práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 EDĽP

v používaní nezákonných praktík pri doručovaní korešpondencie a obmedzenie prístupu ku

korešpondencii contra legem.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa vety prvej sa vyslovuje, že porušovateľ právoplatným

protiústavným rozhodnutím in meritum, č. k. zo dňa 28. 9. 2011

a protiústavným procesným postupom ako iným zásahom v konaní o odvolaní pod č. k.

porušil v neprospech sťažovateľa tak samostatne ako aj v organickom

spojení sťažovateľove základné právo... na súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako aj

právo na spravodlivý súdny proces podľa a 2 , právo môcť sa vyjadriť ku

všetkým vykonaným dôkazom a právo, aby sa sťažovateľova vec prejednala verejne v jeho

prítomnosti podľa , právo na rovnosť v konaní podľa

, právo na slobodu prejavu podľa , právo na kvalifikovanú aktívnu

a reálnu právnu pomoc podľa , právo konať zákonom nezakázane

a nebyť nútený konať niečo, čo zákon neukladá podľa , právo na

rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, právo na slobodu prejavu,

právo nevyjadrovať sa a právo prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru a právo na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

2. Podľa vety prvej a tretej sa právoplatné protiústavné

rozhodnutie porušovateľa, č. k. zo dňa 28. 9. 2011 v celom rozsahu zrušuje

a vec sa vracia späť porušovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Podľa vety tretej sa porušovateľovi zakazuje v konaní

č. pokračovať v porušovaní vyššie označených namietaných a porušených

práv a porušovateľovi sa prikazuje bezodkladne obnoviť stav pred ich porušením.

4. Porušovateľ sa zaväzuje bezodkladne k náhrade všetkých prípadných trov konania

sťažovateľa a štátu.

5. Podľa sa sťažovateľovi priznáva nemajetková a morálna

ujma 1 000,- EUR ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa zaväzuje vyplatiť

porušovateľ v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným

súdom z týchto dôvodov: „som v materiálnej i hmotnej núdzi, v ÚVTOS pracovne

nezaradený, teda absolútne bez fin. príjmov, v druhotnej platobnej neschopnosti,

v exekúciách a príliš zadĺžený...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

sťažnosti sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2

Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným postupom a uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46

ods. 2) nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa (ďalej aj

„OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu.

Podľa žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje

inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za „vecne neprávne a arbitrárne“

rozhodnutie vedúceho oddelenia výkonu trestu žalovaného ústavu č. 381551/1-2009

z 1. júla 2009, ktorým mu bol uložený disciplinárny trest – pokarhanie pre porušenie

povinností odsúdeného tým, že odmietol podpísať prevzatie úradnej korešpondencie

v doručovacej knihe. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2010 zamietol

sťažovateľom podanú žalobu o preskúmanie uvedeného rozhodnutia podľa § 250j ods. 1

. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ argumentoval, že rozsudok najvyššieho súdu je neodôvodnený, pretože najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal stanovisko ku všetkým právnym

zástupcom sťažovateľa vzneseným námietkam v podanom odvolaní proti rozsudku

krajského súdu a súčasne sa vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa v ním samostatne

podanom odvolaní.

Ústavný súd konštatuje, že v čase ukladania sťažovateľom uvádzaných

disciplinárnych trestov bolo disciplinárne konanie upravené zákonom o výkone trestu

odňatia slobody (§ 52 až § 56) a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby ( až ). Podľa

uvedenej právnej úpravy zákon o výkone trestu zveril disciplinárnu právomoc ukladať

disciplinárne tresty povereným funkcionárom ústavu, pričom trest pokarhania je podľa

uvedenej vyhlášky oprávnený uložiť vedúci oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.

V relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok

krajského súdu o zamietnutí žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ústavu, uviedol:

«Zo záznamu o disciplinárnom previnení, ktorý je súčasťou administratívneho spisu

žalovaného, je zrejmé, že dňa 5. 6. 2009 o 15:01 hod. v sektore C, kancelária pedagógov, sa

žalobca dopustil disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, keď bol vyzvaný,

aby svojím podpisom potvrdil prevzatie úradnej korešpondencie do doručovacej knihy

pošty, tak neurobil, teda neuposlúchol príkaz príslušníka zboru a zamestnanca ústavu, čím

porušil ustanovenie , na základe čoho mu bol

rozhodnutím pedagóga uložený disciplinárny trest – pokarhanie, a to rozhodnutím

č. 381551/1-2009 zo dňa 24. 6. 2009, voči ktorému podal žalobca sťažnosť, ktorá bola

rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu žalovaného č. 381551/1-2009-1 zo dňa 1. 7.

2009 zamietnutá a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu

odňatia slobody (ďalej len „výkon trestu“), práva a povinnosti odsúdených a dozor

a kontrolu nad výkonom trestu.

Podľa počas výkonu trestu je odsúdený povinný

podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore

s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený

je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu

a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných

písomností a v práve slobodnej voľby povolania.

Podľa výkon práva odosielať a prijímať

korešpondenciu, balíky a poukazy poštového platobného styku počas výkonu trestu odňatia

slobody odsúdeného zabezpečuje v jeho mene ústav.

Podľa , odsúdený je povinný plniť

povinnosti uložené týmto zákonom a ústavným poriadkom, plniť pokyny a príkazy

príslušníka zboru a zamestnanca zboru, zachovávať zásady slušného správania a

vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku.

Podľa , , odsúdený je disciplinárne zodpovedný

za disciplinárne previnenie. Disciplinárnym previnením je zavinené nesplnenie alebo

porušenie povinnosti alebo zákazu podľa tohto zákona, predpisov na jeho vykonanie alebo

ústavného poriadku odsúdeným. Disciplinárnym previnením je aj konanie, ktoré má znaky

priestupku podľa osobitných predpisov.

Podľa za disciplinárne previnenie

možno odsúdenému uložiť pokarhanie.

Podľa pokarhanie sa ukladá za menej závažné

disciplinárne previnenie; oznámi sa ústne, a to buď individuálne, alebo pred skupinou

odsúdených. Ak sa odsúdený dopustí disciplinárneho previnenia opakovane v priebehu

šiestich mesiacov, uloží sa mu prísnejší disciplinárny trest ako pokarhanie.

Podľa , o disciplinárnom previnení odsúdeného

sa pred uložením disciplinárneho trestu spíše záznam na predpísanom tlačive. Zo záznamu

musia byť zrejmé údaje o disciplinárnom previnení, najmä označenie miesta, času, spôsobu

jeho spáchania, okolnosti, za ktorých bolo disciplinárne previnenie spáchané. Záznam

o uložení disciplinárneho trestu sa po jeho vykonaní založí do osobného spisu odsúdeného.

Uloženie disciplinárneho trestu, jeho druh, dôvod a dátum uloženia sa zaznamená do

osobnej karty odsúdeného. Pred uložením disciplinárneho trestu musia byť objasnené

okolnosti spáchania disciplinárneho previnenia a preukázaná vina odsúdeného.

Odsúdenému sa pred uložením disciplinárneho trestu musí umožniť, aby sa k veci vyjadril.

Podľa pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho

trestu sa prihliada najmä na povahu a závažnosť disciplinárneho previnenia, spôsob jeho

spáchania, následky a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky

a doterajší postoj odsúdeného k plneniu povinností.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť, pričom sa odvolací súd

plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a v súlade s ustanovením

naň poukazuje, keďže nezistil dôvody pre jeho zrušenie. Krajský súd vec správne právne

posúdil a na zistený skutočný stav aplikoval správny právny predpis. Žalobcom vznesená

námietka ohľadne nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým mal dospieť súd na základe

vykonaných dôkazov, sa javí ako právne nedôvodná, nakoľko krajský súd v prejednávanom

prípade dokazovanie nevykonával, pričom pri súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia

žalovaného bol rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

(správneho) rozhodnutia ( veta prvá ), a nedostatočné zistenie

skutočného stavu napokon žalobca nenamietal ani v samotnej žalobe. Odvolací súd nezistil

ani to, že by konanie trpelo inou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na jeho nezákonnosť.

Stotožňuje sa s právnym názorom žalovaného, že doručovanie v rámci zboru väzenskej

a justičnej stráže má svoje špecifiká, a zo samotného faktu, že žalobca je vo výkone trestu

odňatia slobody, mu vyplýva povinnosť rešpektovať príkazy a pokyny príslušníkov zboru

väzenskej a justičnej stráže a iných zamestnancov zboru. Príkaz príslušníka zboru, aby sa

žalobca podpísal do doručovacej knihy pošty, bol opodstatnený, majúci právny základ

vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, a preto ho nemožno vyhodnotiť a považovať

za bezdôvodný a v rozpore so zákonom.

Odvolanie žalobcu, doručené odvolaciemu súdu dňa 6. 12. 2010, bolo podané až po

uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku,

ktorý súdom ustanovený právny zástupca žalobcu prevzal dňa 6. 8. 2010, preto odvolací súd

s ohľadom na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu napadol rozsudok krajského súdu

včas podaným odvolaním a odvolací súd je viazaný rozsahom a jeho dôvodmi, ktoré

nemožno po uplynutí zákonnej lehoty rozširovať, nemohol prihliadnuť na ďalšie odvolacie

námietky vznesené žalobcom. Považoval však za potrebné vysporiadať sa so žalobcom

namietaným porušením ústavného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a tým

odňatím možnosti konať pred súdom, čo je pochybenie, na ktoré musí súd prihliadať

z úradnej moci.»

Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd primeraným a pritom ústavne

akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení druhej hlavy piatej

časti , keďže v medziach odvolania podaného ustanoveným

advokátom sťažovateľa preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva domáhať sa súdnej ochrany,

ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľovi bola v konaní najvyššieho súdu

nepochybne poskytnutá súdna ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj podľa ) by došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej

osoby (). Zamietnutie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu samo osebe

nemožno považovať za porušenie práva na súdnu ochranu. Ústavný súd už pri svojej

rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je

právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou sťažnosťou

(m. m. ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivý

súdny proces, pretože v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal so všetkými námietkami

vznesenými sťažovateľom, ako aj jemu ustanoveným advokátom v odvolaní, ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvedenej v ním dodatočne podanom odvolaní

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v súlade s

na uvedené námietky nemohol prihliadnuť, pretože boli podané po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty.

K namietanému porušeniu základného práva môcť sa vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom a práva, aby sa vec sťažovateľa prerokovala verejne v jeho

prítomnosti podľa , ku ktorému malo dôjsť neumožnením sťažovateľovi

zúčastniť sa osobne pojednávania na krajskom súde, ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje a v ktorom

najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľa uviedol: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa

rozumie závadný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom obhájenia a

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania,

robiť prednes, navrhovať dôkazy a pod.). Na takúto vadu konania musí odvolací súd

prihliadnuť z úradnej povinnosti, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto

procesnou vadou nemožno považovať za správne. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že uznesením krajského súdu zo dňa

28. 5. 2010 bol žalobcovi ustanovený zástupca z radu advokátov JUDr. M. B., ktorému

krajský súd dňa 3. 6. 2010 doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 29. 6.

2010. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 29. 6. 2010, na ktorom bol vyhlásený napadnutý

rozsudok, vyplynulo, že na tomto pojednávaní bol za žalobcu prítomný jeho právny zástupca

JUDr. M. B.

Podľa účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na

jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu

podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti

súd účastníka poučí.

Podľa , ustanovený zástupca má rovnaké postavenie ako

zástupca na základe plnomocenstva pre celé konanie, pokiaľ nebol ustanovený len pre

určité úkony.

Ak bol za zástupcu ustanovený advokát, má rovnaké postavenie ako advokát, ktorému

účastník udelil plnomocenstvo.

Podľa ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé

konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne

v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že v prípade, ak má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, všetky písomnosti, vrátane predvolania na

pojednávanie, súd doručuje len tomuto zástupcovi. Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie

na pojednávanie doručilo aj priamo účastníkovi. Či predvolanie na pojednávanie bude

doručené okrem zástupcu aj účastníkovi závisí od zváženia súdu, ktorý tak urobí vtedy, ak

považuje osobnú účasť účastníka na pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni účastníka

na pojednávaní vypočuť. Ak nemá účastník na pojednávaní osobne niečo vykonať, stačí, aby

na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiž oprávnený na všetky

úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník.

Procesný postup krajského súdu, ktorý doručil predvolanie na pojednávanie

ustanovenému advokátovi žalobcu, bol v súlade s Rovnako tak bol

v súlade so zákonom procesný postup krajského súdu, keď na pojednávaní dňa 29. 6. 2010

prejednal a rozhodol vec bez účasti žalobcu, avšak za prítomnosti jeho advokáta.

Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodnú žalobcovu námietku o odňatí

možnosti konať pred súdom postupom krajského súdu. Realizácia procesných práv žalobcu

nebola znemožnená, naopak žalobca mohol účinne obhajovať svoje práva a právom

chránené záujmy prostredníctvom zvoleného zástupcu.“

Postup najvyššieho súdu v konaní, pri ktorom postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami , bol postupom v súlade so zákonom, a preto

nemohlo takýmto postupom najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a 2 .

Ani v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

dôkazom, ústavný súd nezistil porušenie procesných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva sťažovateľa

podľa .

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd sa v danom prípade ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci, a závery jeho rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené.

Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu

a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a rozsudok

najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do

úvahy, aby ich mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie

základného práva sťažovateľa podľa a 2 a tiež porušenie základného

práva podľa . Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa v súvislosti s nedoručením písomného vyjadrenia

žalovaného ústavu sťažovateľovi, ktoré na výzvu súdu žalovaný ústav podal k odvolaniu

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť

odvolanie bezodkladne ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu

vyjadrili, čo v danej veci prvostupňový súd aj urobil. Iná povinnosť z Občianskeho súdneho

poriadku prvostupňovému súdu nevyplýva, avšak ústavný súd je toho názoru, že pokiaľ ide

o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, vyjadrenie

k opravnému prostriedku by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému

účastníkovi konania. Ústavný súd však pri preskúmavaní danej veci dospel k záveru, že

v danom prípade absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého

účastníka konania bola právne irelevantná, pretože najvyšší súd, ktorý rozhodoval

o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení žalovaného ústavu

k opravnému prostriedku, t. j. absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku

nemala zásadný vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu o opravnom prostriedku

v neprospech sťažovateľa (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú. Dospel

totiž k záveru, že postup najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

tohto základného práv sťažovateľa.

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa

, ku ktorému malo dôjsť tým, že ustanovený advokát sťažovateľovi

„neposkytol kvalifikované aktívne poradenstvo, resp. právnu pomoc a negatívne zasiahol do

práva podľa , pričom takýto postup (pasivita) advokáta vyhovoval aj

súdu, preto ten nesie sekundárnu zodpovednosť za prístup advokáta v danej veci“.

Podľa žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí

vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie

rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane

nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej

pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,

poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu

a doplnkovej ochrany.

Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného

v ústavný súd uvádza, že zakotvuje právo na to, aby

sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi

poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam

základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v

(súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť

účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu

pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho porušeniu podľa

názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by

v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo byť v súdnom konaní kvalifikovane

právne zastúpený. Z obsahu sťažnosti a jej príloh naopak vyplynulo, že sťažovateľovi bol

v predmetnom konaní ustanovený právny zástupca z radov advokátov, ktorý sa zúčastnil

pojednávania pred krajským súdom, na ktorom vzniesol argumenty v prospech sťažovateľa,

a ktorý v zákonom ustanovenej lehote podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade nie je jeho úlohou (rovnako ako nebolo

ani úlohou najvyššieho súdu) skúmať, či ustanovený advokát poskytol právnu pomoc

sťažovateľovi v rozsahu a kvalite podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov. Ústavný súd môže skúmať len namietané porušenie základných práv

alebo slobôd postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, medzi ktoré nepatrí advokát

zastupujúci sťažovateľa v súdnom konaní. Na prešetrenie postupu advokáta, ktorý bol

ustanovený sťažovateľovi v súdnom konaní, má sťažovateľ k dispozícii iné právne

prostriedky, ktorými môže dosiahnuť vyvodenie zodpovednosti v prípade zistenia porušenia

povinností advokáta.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením

základného práva zaručeného v a postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu v napadnutom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že

v danom prípade došlo k jeho porušeniu, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

4. K namietanému porušeniu , základného práva podľa

ods. 1 a práv podľa , a dohovoru

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia ,

základného práva podľa , ako aj práv zaručených ,

ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd jeho návrhu

nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkami a dohovoru a tvrdeným

porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu svojich tvrdení

o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré

by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu bola aj v tejto

časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa (žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu,

primeraným finančným zadosťučinením).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011