Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/107/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Slovenskej republiky,

za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica, so sídlom v Banskej

Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Irenou Sopkovou,

advokátkou so sídlom v Košiciach, Hlavná 25, Slovenský pozemkový fond, so sídlom

v Bratislave, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, zastúpený advokátskou kanceláriou ECKER-

KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie M. Benku 9, proti ţalovanej

Slánskym lesom s.r.o., so sídlom v Trebišove, Ruskovská 6, IČO: 31 700 900, zastúpenej

JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn.

, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. novembra 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z 20. marca 2012 č.k. -2930

v spojení s opravným uznesením z 2. mája 2012 č.k. -3006 určil, ţe ţalobca –

Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností bliţšie špecifikovaných

vo výroku I., konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bliţšie špecifikovaným

vo výroku II. vylúčil na samostatné konanie a ţalovanému uloţil povinnosť uhradiť ţalobcovi

100% trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia a budú vyčíslené

v osobitnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd dospel k záveru, ţe označenie

ţalobcu v tomto konaní je správne a ţalobcu v konaní zastupujú oprávnené subjekty v zmysle

Vo vzťahu k Slovenskému pozemkovému fondu vychádzal z ustanovenia

o pozemkových úpravách a vo vzťahu k Lesom SR š.p.

z ustanovenia o lesoch. Ako prejudiciálnu otázku riešil

2

nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nebohou M. D. a následne

ţalovanou. Dospel k záveru, ţe M. D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam ako dar od grófa L. K. (ktorému nehnuteľnosti pôvodne vlastnícky patrili),

pretoţe v čase daru, t.j. začiatkom mesiaca február 1913, ešte nebola narodená a v zmysle

vtedy platného § 127 zákona XXXI: 1894 nemala spôsobilosť na právne úkony, ani nemohla

prijímať dary. Druhým dôvodom bolo, ţe sporné nehnuteľnosti v tomto čase mali charakter

tzv. sverenského majetku, ktorý podľa vtedy platnej právnej úpravy nebolo moţné darovať,

ani nakladať s ním na ujmu čakateľa, dedil ho len muţský potomok. V zmysle záverov

znaleckého posudku MUDr. Dušana Friča, CSc. tieţ vyplynulo, ţe matka M. D. nemohla

oznámiť svoje tehotenstvo vo februári 1913, pretoţe sa o ňom reálne mohla dozvedieť aţ

v marci 1913. Súd konštatoval, ţe skutočnosti uvedené M. D. v notárskych zápisniciach

osvedčujúcich jej vyhlásenie o vydrţaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, boli

vylúčené. Ţalovaná v konaní tvrdila, ţe časť sporných nehnuteľností, vlastnícky patriacich

rodine W., bola darovaná grófovi L. K. ako 17-ročnému. Vzhľadom k tomu, ţe podmienkou

platného daru podľa vtedajšieho práva bola intabulácia darovacej zmluvy, o čom však nebol

predloţený ţiadny dôkaz, súd vyhodnotil tieto tvrdenia ako nepravdivé. Ostatné sporné

nehnuteľnosti predstavovali neknihované pozemky, ktoré neboli evidované v pozemkovej

knihe. V zmysle vlastnícke právo k týmto pozemkom dňom

nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. 1. septembra 1995 nadobudol buď štát alebo obec. Následne

súd skúmal splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva M. D. vydrţaním. Mal za

to, ţe M. D. nesplnila podmienku spočívajúcu v oprávnenosti drţby nehnuteľností po dobu 32

rokov v zmysle obyčajového práva platného do 31. decembra 1950, pretoţe sporné

nehnuteľnosti nikdy neuţívala, ani ich nikto nespravoval v jej mene. Bolo preukázané, ţe

pôvodní pozemnokniţní vlastníci naďalej nakladali s týmito nehnuteľnosťami a správali sa

ako ich vlastníci. Na základe uvedeného súd uzavrel, ţe právna predchodkyňa ţalovanej M.

D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom a nesplnila ani zákonom

stanovené podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva. V zmysle zásady nemo plus iuris

preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ani ţalovaná. Naviac

bolo v konaní preukázané, ţe právny úkon ,,Vyhlásenie,, urobený M. D., ktorým vloţila

sporné nehnuteľnosti do spoločnosti Slánske lesy, s.r.o, nebol podpísaný konajúcou osobou,

a preto je absolútne neplatný. Súd ďalej pristúpil k preskúmaniu vlastníckeho práva na strane

ţalobkyne a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ţalobkyňa

tieto nehnuteľnosti nadobudla počas prvej a druhej pozemkovej reformy, a to na základe ich

faktického prevzatia (záborom) a následne na to ich zaknihovaním, t.j. zosúladením právneho

3

stavu s faktickým u všetkých sporných parciel. Ku konfiškácii nehnuteľného majetku došlo na

základe konfiškačných rozhodnutí vydaných v zmysle dekrétu prezidenta republiky č.

12/1945 o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakoţ i

zrádců a nepřátel českého a slovenského národa a nariadenia SNR č. 104/1945; pričom súd

poukázal na to, ţe mu v tomto konaní neprislúcha právo skúmať vecnú správnosť správneho

aktu - konfiškačných rozhodnutí. Vlastnícke právo ţalobkyne k neknihovaným parcelám

vzniklo ako dôsledok nadobudnutia účinnosti o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (dňom 1. septembra 1995). Konanie

o zvyšnej časti ţalobného návrhu vylúčil na samostatné konania z dôvodu potreby ďalšieho

dokazovania ( ). O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a III. podala odvolanie ţalovaná.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom z 26. novembra 2013

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením vo výroku I. potvrdil (, ) a vo výroku III., ktorým okresný súd

rozhodol o náhrade trov konania, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

rozhodnutia konštatoval, ţe si osvojil náleţité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa vo výroku I., na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Uviedol, ţe súd vykonal

v danej veci dostatočné dokazovanie pre zistenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy

vyhodnotil v súlade s a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil podľa

ustanovenia Námietku ţalovanej o nesprávnom označení ţalobkyne

v konaní povaţoval za nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, ţe sporné nehnuteľnosti boli pred

nadobudnutím vlastníckeho práva ţalovanou zapísané ako vlastníctvo štátu v správe š.p. Lesy

SR a tieţ Slovenského pozemkového fondu (ďalej len ,,SPF,,), zodpovedalo označenie

ţalobcu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ustanoveniu Oprávnenie

zákonného zastúpenia SPF v tomto súdnom konaní vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 14

a zahŕňa aj konania o ochranu vlastníckeho práva. Keďţe podľa

znaleckého posudku Ing. Babičeka v danej veci išlo aj o neknihované pozemky (neznámych

vlastníkov), bolo zastupovanie štátu prostredníctvom SPF dôvodné. Oprávnenie š.p. Lesy SR

zastupovať štát vyplýva z ustanovenia o lesoch.

K námietke o nesprávnej aplikácii zákonného článku č. XXXI/1894 súdom prvého stupňa

odvolací súd uviedol, ţe z publikácie ,,Nástin súkromného práva platného na Slovensku

a Podkarpatskej Rusi,, od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Zátureckého vyplýva, ţe deti niţe

12 rokov nemajú spôsobilosť k právnym úkonom vôbec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

M. D. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom od grófa K.

z dôvodov prezentovaných uţ súdom prvého stupňa. Poukázal pritom aj na výpoveď svedka

L. K. v trestnom konaní. K nadobudnutiu vlastníckeho práva M. D. nemohlo dôjsť ani z titulu

vydrţania, pretoţe jej chýbal právny titul pre vstup do dobromyseľnej drţby nehnuteľností.

Z listinných dôkazov, týkajúcich sa pozemkových reforiem, je zrejmé, ţe aj počas tvrdenej

doby vydrţania štát konal s pôvodnými pozemno-kniţnými vlastníkmi týchto nehnuteľností.

Odvolací súd uzavrel, ţe z týchto dôvodov bolo nesporné, ţe M. D. nemohla nadobudnúť

vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Pokiaľ teda menovaná nebola vlastníčkou

nehnuteľností, nemohla s nimi ani platne nakladať a vloţiť ich ako vklad do ţalovanej

spoločnosti. Odvolací súd sa stotoţnil aj so závermi súdu prvého stupňa ohľadom

vlastníckeho práva ţalobkyne a spôsobu jeho nadobudnutia, pričom v podrobnostiach odkázal

na jeho odôvodnenie. Výrok o trovách konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie s tým, aby komplexne posúdil náhradu trov konania v závislosti od predmetu sporu

a počtu vykonaných úkonov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku podala

dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka). Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania

vyvodzovala z ustanovenia v spojení s (ten

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), § 237

písm. f/ (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ako aj

z ustanovenia (súd bol nesprávne obsadený). K vade v zmysle

písm. b/ uviedla, ţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len

jedna Slovenská republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/

neexistuje a nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Odňatie moţnosti konať pred

súdom videla v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k podanému

odvolaniu a nemala moţnosť k nemu zaujať stanovisko, čím došlo k porušeniu princípu

rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne súdne konanie. Odvolaciemu súdu tieţ vytýkala, ţe

sa nezaoberal jej odvolacími argumentmi konkrétne námietkou nesprávneho označenia

ţalujúceho subjektu a námietkou nepreskúmateľnosti záverov okresného súdu v otázke

nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k sporným nehnuteľnostiam. Vadu v zmysle § 237

písm. g/ zdôvodnila tým, ţe bolo porušené jej právo na zákonného sudcu, pretoţe podľa

jej názoru o podanom odvolaní nemal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici ale Krajský

súd v Košiciach. Uviedla, ţe je potrebné rozlišovať medzi funkčnou príslušnosťou

v odvolacom konaní a funkčnou príslušnosťou v konaní o námietke zaujatosti. Zaujala

stanovisko, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.apríla 1999 sp.zn.

bolo prikázané Krajskému súdu v Banskej Bystrici rozhodovanie len o námietke

zaujatosti sudkyne okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej, resp. vo všetkých

ďalších procesných otázkach. O správnosti tohto tvrdenia svedčí aj skutočnosť, ţe

po zastavení konania okresným súdom o odvolaní proti tomuto uzneseniu rozhodoval Krajský

súd v Košiciach ako odvolací súd a o námietkach zaujatosti Krajský súd v Banskej Bystrici

ako nadriadený súd. Ţalovaná tieţ namietala, ţe správne obsadený nebol ani Okresný súd

Košice – okolie v rámci prvostupňového konania, pretoţe sudkyňa okresného súdu

JUDr. Ľubica Adamčíková bola z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená uznesením

Krajského súdu v Košiciach a o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla ţalovaná proti sudkyni

JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodoval taktieţ Krajský súd v Košiciach, hoci mal rozhodovať

Krajský súd v Banskej Bystrici. V oboch prípadoch tak o námietkach zaujatosti rozhodol

funkčne nepríslušný krajský súd, a preto vo veci na prvom stupni konal a rozhodoval

nezákonný sudca. Na základe uvedeného ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách

konania, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Ţalobkyňa v zastúpení SPF sa k dovolaniu ţalovanej vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie

nie je procesne prípustné a je treba ho odmietnuť. neukladá súdu

procesnú povinnosť doručovať následné vyjadrenie účastníka k podanému odvolaniu. Okrem

toho obsah argumentácie v tomto vyjadrení neobsahuje ţiadne nové skutočnosti prípadne

nové dôkazy a odvolací súd nerozhodol na podklade tohto vyjadrenia, ale na základe

ustáleného skutkového a právneho stavu. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovala za riadne

odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa jej názoru vysporiadal so všetkými

odvolacími argumentmi ţalovanej. Navyše dovolanie v tejto časti predstavuje námietku

vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdmi, ktorá však nezakladá procesnú prípustnosť

podaného dovolania. Tvrdenia ţalovanej o nezákonnom sudcovi povaţovala za účelové

a opakovane právoplatne vyriešené Najvyšším súdom Slovenskej republiky aj Ústavným

súdom Slovenskej republiky.

Ţalobkyňa v zastúpení š.p. Lesy SR tieţ označila podané dovolanie za procesne

neprípustné. Uviedla, ţe neexistuje zákonné ustanovenie o povinnosti súdu doručovať

vyjadrenia k odvolaniu protistrane, navyše právny zástupca ţalovanej mal moţnosť

nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa s jeho obsahom. Ostatné námietky dovolateľky sa

dotýkajú hmotnoprávnych otázok, ktoré nemôţu zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237

písm. f/ Otázka zákonnosti konajúcej sudkyne uţ bola právoplatne vyriešená

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vec prikázal na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej

Bystrici.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ , ďalej len

,,najvyšší súd“ (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto

dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba ( ),

zastúpená v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie

ţalovanej nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v S prihliadnutím

na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť

prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to účastník

namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Ţalovaná procesné vady konania v zmysle , aţ e/ netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nemoţno vyvodiť.

Ţalovaná namietala, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle

pretoţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len jedna Slovenská

republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/ neexistuje a nemá

ani spôsobilosť byť účastníkom konania.

Vada konania podľa zahŕňa len tie prípady, keď v konaní

vystupuje účastník, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemôţe byť

nositeľom procesných práv a povinností. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva ( ).

V zmysle pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov

štát, je právnickou osobou. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18

ods. 1 ), z toho dôvodu majú aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok

zastavenie konania ( a 104 ods. 1 ).

V ţalobnom návrhu bola ako ţalobkyňa označená Slovenská republika, ktorá ako je

zrejmé z vyššie citovaných ustanovení má ako štát spôsobilosť byť účastníkom konania a je

existujúcim subjektom právnych vzťahov, preto námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle nie je dôvodná.

Od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania treba dôsledne odlišovať procesné

nedostatky týkajúce sa označenia účastníka konania ( ), aktívnu a pasívnu

vecnú legitimáciu účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva a ak je účastníkom konania štát,

potom aj označenie správneho štátneho orgánu, ktorý koná za štát a do ktorého pôsobnosti

patrí predmet sporu (§ 21 ods. 4 O.s.p). Tieto otázky sa totiţ netýkajú právnej subjektivity

účastníka konania a nespadajú pod dovolaciu vadu v zmysle , pričom

okrem správneho označenia účastníka sú z hľadiska procesnej prípustnosti podaného

dovolania irelevantné, pretoţe sa týkajú právneho posúdenia veci súdom, ktoré môţe byť

podrobené dovolaciemu prieskumu len za predpokladu, ţe dovolanie je procesne prípustné, čo

však nie je prejednávaný prípad.

Procesné pochybenia týkajúce sa správneho označenia účastníka konania spočívajú

buď v tom, ţe v ţalobe absentujú náleţitosti v zmysle a účastník nie je

identifikovaný tak, ako to vyţaduje (chýbajúce údaje), alebo nie je

označený v súlade s právnou realitou (nesprávne údaje). V oboch týchto prípadoch ide o vadu

ţaloby, ktorá by mala byť odstránená postupom súdu podľa Dôsledok

neodstránenia tohto nedostatku podmienky konania bude závisieť od toho, či ide o taký

nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu súdu, alebo či aj pri tomto

nedostatku je moţné vec prejednať ( ). ,,Moţnosťou pokračovať v konaní

v tomto zmysle je moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, ktorými sú

neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky ţalôb. Musí ísť o prekáţky pre akýkoľvek

ďalší postup všeobecného súdu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov

občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náleţitostí

9

do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo

nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými princípmi

spravodlivého procesu. Výklad a pouţívanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky.,, (nález z 26. septembra 2002 publikovaný

pod č. 85/2002). Pokiaľ by však išlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý bránil súdu

vo veci konať a rozhodnúť (ţalobca označí názvy dvoch rozdielnych právnických osôb

R46/2004, neuvedie údaj bydliska účastníka, alebo iný nedostatok v označení účastníkov

majúci za následok celkovú zmätočnosť ţaloby), a súd by napriek tomu v konaní pokračoval

a rozhodol, zaťaţil by konanie vadou v zmysle

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo

predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom

na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo

so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo

zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123,

, , , , ). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,

ţe súdna ochrana je poskytovaná v materiálnom a nie formálnom zmysle, čo znamená, ţe nie

kaţdé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza

k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je povaţovaný za porušenie základného

práva na súdnu ochranu. Dôleţitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú

jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho

procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie. Preto

nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý

súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/

neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu

a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani

neustanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

10

predpokladá aj moţnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný

kódex aj podmienky, za ktorých moţno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.

S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú

tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a/ (z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp.zn.

-32).

Pokiaľ ide o dvojité označenie Slovenskej republiky, na ktoré ţalobkyňa poukazovala,

treba prisvedčiť tomu argumentu, ţe Slovenská republika je len jedna a nemôţe byť ako

účastník konania označená dva krát. Aj štát môţe byť totiţ ako účastník konania označený len

raz a nemôţe tvoriť procesné spoločenstvo účastníkov sám so sebou (obdobne uznesenie

najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sp.zn. ). Je tomu tak preto, ţe aj keď

sa v konaní uplatňujú nároky spadajúce do kompetencie viacerých príslušných štátnych

orgánov oprávnených za štát konať, nositeľom konkrétneho práva či povinnosti, nie je ten

ktorý štátny orgán, ale štát ako taký, jeden subjekt právneho vzťahu a jeden účastník súdneho

konania. Štátne orgány vystupujú v súdnom konaní nie vo vlastnom mene ale v mene štátu

ako priamy vykonávatelia jeho vôle. Z tohto dôvodu bolo dvojité označenie Slovenskej

republiky ako ţalobkyne jednak v ţalobnom návrhu a tieţ v záhlaví rozhodnutí súdov niţších

stupňov formálne, procesne nesprávne. Tento nedostatok však ale sám osebe nezakladá vadu

zmätočnosti konania ( ), pre ktorú by dovolací súd musel napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Takýto dôsledok by nastal aţ v prípade, ak by sa toto

procesné pochybenie prejavilo v odňatí, či upretí procesných práv a povinností účastníkom

konania alebo, ak by sa táto nesprávnosť prejavila aj vo výrokovej časti napadnutého

rozhodnutia, ktoré by v jej dôsledku nebolo materiálne vykonateľné. Iba v týchto prípadoch

by šlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý by súdu bránil vo veci konať

a rozhodnúť ( O.s.p) a zakladal by vadu v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, ţe by postupom súdu došlo

k odňatiu moţnosti konať pred súdom či uţ ţalovanej alebo ţalobkyni, ktoré mali v priebehu

celého súdneho konania vytvorený priestor na realizáciu procesných oprávnení a mali tak

moţnosť uplatniť svoj vplyv na konanie a jeho výsledok. Súčasne sa procesná nesprávnosť

spočívajúca v dvojitom označení Slovenskej republiky okrem záhlavia neprejavila v ţiadnej

11

časti rozhodnutí súdov niţšieho stupňa (predovšetkým vo výrokovej časti) a nemala tak

za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti týchto rozhodnutí.

Vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je uvedené „I. Určuje, ţe ţalobca –

Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností....“. Zo znenia výroku je celkom

zrejmé, ţe súd za ţalobkyňu a súčasne aj výlučného vlastníka sporných nehnuteľností

povaţoval len jeden subjekt, a to Slovenskú republiku. Výrok súdneho rozhodnutia bol jasný,

určitý a zrozumiteľný a predovšetkým materiálne vykonateľný. Rozhodnutie súdu bolo

v znení tohto výroku spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva ţalobkyne

do katastra nehnuteľností podľa o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.

V tomto smere nie je rozpor ani medzi výrokom a odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktorý

by prípadne mohol mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na str. 13 odsek 6

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa uvádza : „Počas konania došlo k upresneniu

ţalobcu a je nesporné, ţe účastníkom na strane ţalobcu je Slovenská republika s označením

zastúpenia, a to Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len SPF), ako aj právnickou osobou

Lesy SR, š.p., Banská Bystrica.“ Aj z odôvodnenia je teda nepochybné, ţe súd prvého stupňa

za ţalobcu povaţoval Slovenskú republiku a nie dva krát Slovenskú republiku prípadne

orgány oprávnené za ňu konať. Napokon označenie ţalobkyne v konaní nemohlo u ţalovanej

vyvolať ţiadne pochybnosti o tom, kto ţalobu podáva a čoho sa domáha. Uţ na pojednávaní

pred súdom prvého stupňa dňa 3.júla 2008 ( viď zápisnica z pojednávania č.l. 1375-6 zväzok

III spisu) právna zástupkyňa ţalobkyne uviedla, ţe ţalobcom je Slovenská republika, ktorú

v časti zastupujú Lesy SR a v časti SPZ podľa jednotlivých nehnuteľností. Ţalovaná tak

postavila svoju dovolaciu argumentáciu a procesnú prípustnosť podaného dovolania

na napádaní výlučne formálneho, procesného pochybenia súdov, ktoré ale nemalo ţiadny

vplyv na výsledok konania, nedotklo sa jej procesných práv a preto ani nemohlo zaloţiť

procesnú prípustnosť podaného dovolania.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe formálna vada v označení

ţalobkyne, ktorou je postihnuté záhlavie rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, nemala

za následok zmätočnosť konania ani napadnutého rozhodnutia a uvedené procesné

pochybenie súdov nedosahuje takú intenzitu vady konania akú predpokladá ustanovenie § 237

písm. f/

Ţalovaná ďalej namietala vadu v zmysle , ktorá mala spočívať

v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, čím došlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje ,

podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je

povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých

procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej

strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi doručené

vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, najvyšší súd zaujal v minulosti svoje

právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad

sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ,

sp.zn. ), v ktorých opakovane konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený

v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,

a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho

poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania

spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku.

Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov

konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť

(, , ). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii

potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ , , ,

.). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe

odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Iný

13

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by

mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,

v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti zaujať stanovisko

k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k záveru, ţe

aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty,

ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,

a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť

druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne však ESĽP uviedol, ţe

právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe líšiť v závislosti

od osobitných čŕt daného prípadu (viď ods. 39 citovaného rozsudku). Svoje závery v tomto

prípade formuloval aţ na základe skúmania prípadnej existencie nejakých osobitných

okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia protistrane nebolo potrebné (viď ods. 40

a ods. 46 citovaného rozsudku).

Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalovanej (č.l. 3000 aţ 3005 zväzok V spisu) sa

vyjadrila ţalobkyňa (č.l. 3022 aţ 3054 zväzok V spisu), odvolací súd toto vyjadrenie

nedoručil ţalovanej a vo veci rozhodol.

V zmysle záverov obsiahnutých vo vyššie citovanom rozhodnutí ESĽP sa dovolací

súd zaoberal aj existenciou a posúdením osobitných okolností prejednávanej veci, ktoré

predchádzali vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a ktoré bolo potrebné zohľadniť pri

posudzovaní námietky dovolateľky o nedoručení vyjadrenia protistrany k odvolaniu. Podľa

úradného záznamu okresného súdu zo 4. októbra 2012 (č.l. 3197 zväzok V spisu) bol

do súdneho spisu nazerať právny zástupca ţalovanej, ktorú skutočnosť potvrdil svojím

podpisom.

14

Podľa veta prvá o advokácii a o zmene a doplnení

o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, je advokát

povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho

pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi povinnosť

pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne vyuţívať všetky právne prostriedky

a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné.

So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné očakávať, ţe advokát urobí všetko

pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a za týmto účelom bude robiť

všetky procesné úkony, ktoré mu počas konania umoţňuje.

V zmysle účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať

do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Oprávnenie účastníkov a ich

právnych zástupcov nazerať do spisu im umoţňuje kontrolovať obsah spisu, zisťovať postup

súdu v konaní, obsah pokynov a opatrení predsedu senátu vo veci, a dáva im tieţ moţnosť

oboznámiť sa s obsahom procesných úkonov ostatných účastníkov, ktoré boli do spisu

zaloţené.

Podľa obsahu spisu právny zástupca ţalovanej nahliadal do spisu potom, ako bolo

súdu doručené vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to, ţe

právny zástupca pri nahliadaní do spisu získal poznatok o tom, ţe v spise sa nachádza

vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, mal moţnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a vyuţiť právo

sa k nemu vyjadriť. Keďţe povinnosť doručovania vyjadrení k odvolaniam občiansky súdny

poriadok nestanovuje, ako aj s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu v tejto

otázke k 13. januáru 2015 (viď vyššie označené uznesenia najvyššieho súdu), nemohla

dovolateľka legitímne očakávať, ţe súd jej vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu doručí. I keď

teda odvolací súd ţalovanej vyjadrenie ţalobkyne nedoručil a vo veci rozhodol, obsah spisu

nasvedčuje tomu, ţe právny zástupca ţalovanej mal vytvorenú moţnosť sa s jeho obsahom

oboznámiť. V tomto smere pritom nie je podstatné, či tak právny zástupca ţalovanej aj

skutočne urobil, pretoţe z hľadiska naplnenia dôsledkov rozhodnutia ESĽP vo veci

Trančíková je rozhodné len to, či účastník mal vytvorenú moţnosť oboznámiť sa s obsahom

vyjadrenia protistrany. Túto špecifickú okolnosť bolo potrebné v prejednávanej veci

zohľadniť a preto nedoručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu ţalovanej nepovaţoval

dovolací súd v tejto veci za porušenie práva na spravodlivé konanie majúce za následok

odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom.

15

Ţalovaná tieţ namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretoţe

odvolací súd sa nezaoberal jej odvolacou argumentáciou.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo

3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“

S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia

namietaná dovolateľkou povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

, ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn.

, , , , )

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu

prípustné, o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie

napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne

vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou

povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba

výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri

Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti

pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci išlo

o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol

dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

16

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , a obsahuje

vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie ţalobného

nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s ,

v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu

prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe za vadu

konania v zmysle v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi ().

Napokon dovolateľka tvrdila, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/

, pretoţe o jej odvolaní nerozhodol zákonný sudca. Toto svoje tvrdenie opierala o názor,

ţe uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp.zn. bolo Krajskému súdu

v Banskej Bystrici prikázané len rozhodovanie vo veci námietky zaujatosti vznesenej voči

sudkyni okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej.

Pod dovolací dôvod v zmysle spadajú dva prípady; ak vo veci

rozhodol vylúčený sudca alebo vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Za nesprávne

obsadený súd v zmysle ustanovenia treba povaţovať súd aj vtedy, ak

nekoná zákonný sudca respektíve zákonní sudcovia (nález zverejnený v Zbierke

rozhodnutí a nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008)).

Právo na zákonného sudcu je zaručené v ,

podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

17

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku,

ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad

(procesných pravidiel).

Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môţe dôjsť k jeho

zmene upravuje ustanovenie a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,

Z.z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne

a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

K zmene zákonného sudcu môţe dôjsť aj v dôsledku prikázania veci inému neţ

určenému príslušnému súdu toho istého stupňa podľa ustanovenia (nutná

delegácia). Táto zmena je dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov inak miestne a vecne

príslušného súdu v zmysle

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999

sp.zn. (č.l. 419 zväzok I spisu) bola vec vedená na Krajskom súde v Košiciach

pod sp.zn. prikázaná podľa ustanovenia na konanie

a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

V otázke prikázania veci podľa v prejednávanej veci naposledy

rozhodol najvyšší súd uznesením z 25.augusta 2011 sp.zn. , ktorým spis

Okresného súdu Košice- okolie sp.zn. postúpil na rozhodnutie o námietke

zaujatosti Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Svoje rozhodnutie zaloţil na tom právnom

názore, ţe najvyšší súd v tejto právnej veci rozhodnutím z 28.apríla 1999 sp.zn.

prikázal vec na prejednanie a rozhodovanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, čím

s končenom platnosťou zaloţil príslušnosť tohto súdu. Uviedol, ţe funkčná príslušnosť sa

nevyčerpala len bezprostredne nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

o námietke zaujatosti, ale je daná na všetky ďalšie budúce rozhodovania. Opakované

predkladanie veci na rozhodovanie o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach by bolo

v rozpore so zásadou o trvaní súdnej príslušnosti a poprelo by aj právo na zákonného sudcu.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. januára 2006 sp.zn.

vydanému v tomto konaní uviedol, ţe sa ním rozhodlo len o nevyhovení návrhu na prikázanie

veci Krajského súdu v Košiciach sp.zn. , nedošlo však k prikázaniu veci inému

súdu podľa , ktoré by mohlo zmeniť stav uţ raz daný skorším rozhodnutím

zaloţenej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici. S týmito právnymi závermi sa plne

stotoţňuje aj dovolací súd rozhodujúci v tomto dovolacom konaní a dopĺňa ho o nasledovné:

V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.septembra 2010 sp.zn.

uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 3/2011, pravidlo trvania súdnej príslušnosti sa vzťahuje aj na tzv. delegáciu nutnú

podľa Zásada perpetuatio fori (trvanie súdnej príslušnosti) vychádza

z ustanovenia a znamená, ţe za miestne a vecne príslušný súd sa povaţuje

ten súd, ktorý bol určený na začiatku konania aţ do jeho skončenia, bez ohľadu na neskoršie

zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Táto zásada sa uplatní aj

v prípade, ak nadriadený súd v konaní rozhodne o prikázaní veci inému súdu a jej dôsledkom

bude, ţe takto určený súd sa stane súdom príslušným pre celé konanie a všetky rozhodnutia

v ňom vydané, t.j. zákonným súdom.

Občianske súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok, v rámci ktorého súd rozhoduje

o viacerých čiastkových otázkach (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke

zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom

a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom)

konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom a končilo sa rozhodnutím o tejto otázke.

Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho

súdneho konania, v ktorom koná a rozhoduje jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd.

Na konanie v prvom stupni zásadne príslušné okresné súdy ( ). O odvolaniach

proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské súdy ( ). Občiansky

súdny poriadok nemá ţiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, ţe v rámci jedného

súdneho konania sa bude posudzovať otázka súdnej príslušnosti pre kaţdé takéto rozhodnutie

osobitne, práve naopak platí zásada perpetuatio fori ( ). Preto aj vtedy, keď

súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom, rozhoduje o nej ako súd príslušný

pre celé konanie. Z tohto dôvodu, ak rozhodol najvyšší súd o prikázaní veci inému súdu hoci

aj na podklade podanej námietky zaujatosti, jeho rozhodnutie o prikázaní veci dopadá svojimi

dôsledkami na celé súdne konanie a zmena konajúceho súdu nastáva en block teda nielen

vo vzťahu k rozhodovaniu o námietke zaujatosti ale vo vzťahu ku kaţdému rozhodnutiu

19

v danom súdnom konaní. Správnosť tohto záveru vyplýva aj z toho, ţe nutná delegácia je

výsledkom posúdenia takých okolností (nezávislosť a nestrannosť sudcov pôvodne

príslušného súdu), ktoré sú relevantné pre celé súdne konanie a akékoľvek rozhodnutie

vydané v ňom. Opakované rozhodnutia o prikázaní veci v rámci jedného súdneho konania

nemajú ţiadne opodstatnenie a smerovali by len k predĺţeniu súdneho konania

a predovšetkým k oslabeniu právnej istoty účastníkov a ich ústavného práva na neodňateľnosť

zákonného sudcu ( ). Tým samozrejme nie je

vylúčené, aby v prípade existencie dôvodov pre nutnú delegáciu v zmysle , ktoré

však nastali po prikázaní veci, došlo k opätovnej zmene súdu rozhodnutím nadriadeného

súdu.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ odvolanie ţalovanej

prejednal a vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, išlo o rozhodnutie zákonného

sudcu.

Dovolateľka spochybňovala aj obsadenie okresného súdu, keď uviedla, ţe v rámci

prvostupňového konania o vylúčení sudkyne JUDr. Ľubici Adamčíkovej, ako aj o nevylúčení

sudkyne JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodol funkčne nepríslušný Krajský súd v Košiciach,

keďţe jeho príslušnosť bola rozhodnutím najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp.zn.

prenesená na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Táto námietka ţalovanej je zaloţená na jej názore, ţe v rámci jedného súdneho

konania sú dva funkčne príslušné súdy, jeden rozhodujúci o námietke zaujatosti a druhý

vo veci samej. Tento názor však nie je správny, existencia akejsi delenej príslušnosti súdu

a dvojkoľajnosti rozhodovania nemá podklad v ţiadnom ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, prieči sa zásade trvania súdnej príslušnosti ako aj jednotnosti súdneho konania,

v ktorom rozhoduje vţdy jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd určený podľa zásad

daných . ,,Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu

predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúţiacemu

na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom“ (). Ako uţ

bolo vyššie uvedené v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu z 28.apríla 1999 sp.zn.

, stal sa miestne a funkčne príslušným súdom v konaní Krajský súd v Banskej

Bystrici, ktorý bol príslušným súdom aj na rozhodovanie o námietkach zaujatosti vznesených

v tomto konaní.

Podľa obsahu spisu o námietke zaujatosti podanej ţalovanou proti sudkyni okresného

súdu JUDr. Dagmar Mlejovej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením

z 8. novembra 2011 sp.zn. (č.l. 2878 zväzok V spisu) tak, ţe nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci. Je teda zrejmé, ţe o tejto námietke rozhodol zákonný

súd.

Pokiaľ ide o vylúčenie sudkyne okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej

z prejednávania a rozhodovania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. novembra

2009 sp.zn. (č.l. 1564 zväzok III spisu), treba uviesť, ţe skutočne v tejto veci

nerozhodol funkčne príslušný súd, avšak na druhej strane treba konštatovať, ţe dovolateľke

bola zachovaná moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania a namietať túto výhradu

v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, čo aj urobila.

Námietky spadajúce pod ustanovenie sledujú naplnenie

základnej zásady súdneho konania, aby vo veci rozhodol nestranný a nezaujatý sudca.

Dovolací súd sa preto osobitne zaoberal tým, či boli dané dôvody pre vylúčenie sudkyne

okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej z prejednávania a rozhodovania veci respektíve,

či v dôsledku postupu a rozhodnutia nepríslušného Krajského súdu v Košiciach, ktorý

o námietke zaujatosti rozhodol, došlo k porušeniu práva ţalovanej na zákonného sudcu

a zákazu neodňateľnosti zákonného sudcu, majúc na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho

rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je

alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu

pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia ,

posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/97).

Námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. Ľubici Adamčíkovej vzniesla

ţalobkyňa z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi ţalovanej, ktorý ju zastupoval

v disciplinárnom konaní, pričom túto okolnosť neoznámila predsedovi okresného súdu

v zmysle , zastavila konanie na podklade právneho názoru právneho

zástupcu ţalovanej a neodôvodnila akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom

spisu mimo predpísaného spôsobu nahliadania do spisu.

21

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého

rozhodovania. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom

postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky

skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom

konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok

().

Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu

k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho

účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)

informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine

objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí

účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci

skutočne disponuje. V kaţdom jednotlivom prípade treba posudzovať, či povaha a stupeň

vzťahu sudcu k veci či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná

obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,

ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach.

Z hľadiska ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci,

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

V prípade sudkyne Okresného súdu Košice - okolie JUDr. Ľubice Adamčíkovej, ktorá

vo svojom vyjadrení poukázala na (len) profesionálny vzťah k právnemu zástupcovi ţalovanej

JUDr. Alexandrovi Fuchsovi (sudca – advokát), vzal najvyšší súd na zreteľ, ţe

22

vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov zaloţené na profesionalite

a odbornosti. Ak rámec týchto ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce

medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Okolnosť, ţe

JUDr. Ľubica Adamčíková udelila plnú moc na zastupovanie právnemu zástupcovi ţalovanej

JUDr. Alexandrovi Fuchsovi v konaní, ktoré sa jej osobne týkalo, ešte sama o sebe nie je

dôvodom pre vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods. 1

, bez ďalšieho môţe znamenať len toľko, ţe má dôveru v odborné schopnosti

konkrétneho právneho zástupcu.

V prejednávanej veci však bolo potrebné vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, ktorými

ţalobkyňa zdôvodnila námietku zaujatosti, a to konkrétne pochybnosti o spôsobe realizácie

práva ţalovanej nazerať do súdneho spisu prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z obsahu

spisu vyplýva, ţe dňa 18. augusta 2009 doručila ţalobkyňa do spisu listinné doklady

a uviedla, ţe s touto skutočnosťou oboznámila aj právneho zástupcu ţalovanej (č.l. 1507

zväzok III spisu). Vo vyjadrení právneho zástupcu ţalovanej zo dňa 10. septembra 2009 sa

uvádza, ţe sa oboznámil s obsahom novo predloţených listinných dôkazov (čl. 1509 zväzok

III spisu). V spise nie je ţiadny záznam o nazretí ţalovanej alebo jej právneho zástupcu

do spisu a preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom

dôkazov zaloţených v spise, pričom konajúca sudkyňa JUDr. Ľubica Adamčíková túto

skutočnosť nevedela vysvetliť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť

pristupujúca k faktu, ţe sudkyňa mala určitú väzbu vo vzťahu k právnemu zástupcovi

ţalovanej, mohla u ţalobkyne objektívne vzbudiť obavu vo vzťahu k jej nestrannosti

a nezaujatosti, a bolo potrebné ju povaţovať za objektívny dôvod pre jej vylúčenie

z prejednania a rozhodovania veci. Keďţe tu boli dôvody pre vylúčenie JUDr. Ľubice

Adamcovej zo zákonných dôvodov v zmysle , jej vylúčením (i keď rozhodnutím

nezákonného súdu) nedošlo k porušeniu práva účastníkov nebyť odňatý zákonnému sudcovi,

práve naopak bolo naplnené ich právo na rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným

sudcom. Keďţe vec bola následne pridelená podľa zákonných pravidiel inému sudcovi, ktorý

ju prejednal a rozhodol, nebolo konanie postihnuté vadou v zmysle

So zreteľom na uvedené nie je ničím podloţená argumentácia ţalovanej obsiahnutá

v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ odmietol.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách dovolacieho konania, treba vziať do úvahy, ţe

odvolací súd zrušil výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a vec mu v tomto rozsahu

vrátil na ďalšie konanie, otázka trov konania teda nebola dosiaľ riešená a posúdená

právoplatným rozhodnutím súdu. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva

dokazovanie (viď veta druhá ), nemá procesné nástroje na to, aby si

pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše, ak by v takomto

prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho rozhodovanie

spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov niţších stupňov

o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne

rozhodnutá najskôr týmito súdmi.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, ţe ak dovolací rozhoduje

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté

o trovách konania z dôvodu postupu podľa a , o trovách

dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. apríla 2016

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová