Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)610/399425.155bd2.pdf
PDF · 239.18 KB
No categories available
5Cdo/107/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 107/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Slovenskej republiky,
za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica, so sídlom v Banskej
Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Irenou Sopkovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Hlavná 25, Slovenský pozemkový fond, so sídlom
v Bratislave, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, zastúpený advokátskou kanceláriou ECKER-
KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie M. Benku 9, proti ţalovanej
Slánskym lesom s.r.o., so sídlom v Trebišove, Ruskovská 6, IČO: 31 700 900, zastúpenej
JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn.
14C 565/1998, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 26. novembra 2013 sp.zn. 14Co 352/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z 20. marca 2012 č.k. 14C 565/1998-2930
v spojení s opravným uznesením z 2. mája 2012 č.k. 14C 565/1998-3006 určil, ţe ţalobca –
Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností bliţšie špecifikovaných
vo výroku I., konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bliţšie špecifikovaným
vo výroku II. vylúčil na samostatné konanie a ţalovanému uloţil povinnosť uhradiť ţalobcovi
100% trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia a budú vyčíslené
v osobitnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd dospel k záveru, ţe označenie
ţalobcu v tomto konaní je správne a ţalobcu v konaní zastupujú oprávnené subjekty v zmysle
§ 21 ods. 4 O.s.p. Vo vzťahu k Slovenskému pozemkovému fondu vychádzal z ustanovenia
§ 34 ods. 4 zákona č. 330/1990 Zb. o pozemkových úpravách a vo vzťahu k Lesom SR š.p.
z ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. Ako prejudiciálnu otázku riešil
nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nebohou M. D. a následne
ţalovanou. Dospel k záveru, ţe M. D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam ako dar od grófa L. K. (ktorému nehnuteľnosti pôvodne vlastnícky patrili),
pretoţe v čase daru, t.j. začiatkom mesiaca február 1913, ešte nebola narodená a v zmysle
vtedy platného § 127 zákona XXXI: 1894 nemala spôsobilosť na právne úkony, ani nemohla
prijímať dary. Druhým dôvodom bolo, ţe sporné nehnuteľnosti v tomto čase mali charakter
tzv. sverenského majetku, ktorý podľa vtedy platnej právnej úpravy nebolo moţné darovať,
ani nakladať s ním na ujmu čakateľa, dedil ho len muţský potomok. V zmysle záverov
znaleckého posudku MUDr. Dušana Friča, CSc. tieţ vyplynulo, ţe matka M. D. nemohla
oznámiť svoje tehotenstvo vo februári 1913, pretoţe sa o ňom reálne mohla dozvedieť aţ
v marci 1913. Súd konštatoval, ţe skutočnosti uvedené M. D. v notárskych zápisniciach
osvedčujúcich jej vyhlásenie o vydrţaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, boli
vylúčené. Ţalovaná v konaní tvrdila, ţe časť sporných nehnuteľností, vlastnícky patriacich
rodine W., bola darovaná grófovi L. K. ako 17-ročnému. Vzhľadom k tomu, ţe podmienkou
platného daru podľa vtedajšieho práva bola intabulácia darovacej zmluvy, o čom však nebol
predloţený ţiadny dôkaz, súd vyhodnotil tieto tvrdenia ako nepravdivé. Ostatné sporné
nehnuteľnosti predstavovali neknihované pozemky, ktoré neboli evidované v pozemkovej
knihe. V zmysle zákona č. 180/1995 Z.z. vlastnícke právo k týmto pozemkom dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. 1. septembra 1995 nadobudol buď štát alebo obec. Následne
súd skúmal splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva M. D. vydrţaním. Mal za
to, ţe M. D. nesplnila podmienku spočívajúcu v oprávnenosti drţby nehnuteľností po dobu 32
rokov v zmysle obyčajového práva platného do 31. decembra 1950, pretoţe sporné
nehnuteľnosti nikdy neuţívala, ani ich nikto nespravoval v jej mene. Bolo preukázané, ţe
pôvodní pozemnokniţní vlastníci naďalej nakladali s týmito nehnuteľnosťami a správali sa
ako ich vlastníci. Na základe uvedeného súd uzavrel, ţe právna predchodkyňa ţalovanej M.
D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom a nesplnila ani zákonom
stanovené podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva. V zmysle zásady nemo plus iuris
preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ani ţalovaná. Naviac
bolo v konaní preukázané, ţe právny úkon ,,Vyhlásenie,, urobený M. D., ktorým vloţila
sporné nehnuteľnosti do spoločnosti Slánske lesy, s.r.o, nebol podpísaný konajúcou osobou,
a preto je absolútne neplatný. Súd ďalej pristúpil k preskúmaniu vlastníckeho práva na strane
ţalobkyne a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ţalobkyňa
tieto nehnuteľnosti nadobudla počas prvej a druhej pozemkovej reformy, a to na základe ich
faktického prevzatia (záborom) a následne na to ich zaknihovaním, t.j. zosúladením právneho
stavu s faktickým u všetkých sporných parciel. Ku konfiškácii nehnuteľného majetku došlo na
základe konfiškačných rozhodnutí vydaných v zmysle dekrétu prezidenta republiky č.
12/1945 o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakoţ i
zrádců a nepřátel českého a slovenského národa a nariadenia SNR č. 104/1945; pričom súd
poukázal na to, ţe mu v tomto konaní neprislúcha právo skúmať vecnú správnosť správneho
aktu - konfiškačných rozhodnutí. Vlastnícke právo ţalobkyne k neknihovaným parcelám
vzniklo ako dôsledok nadobudnutia účinnosti zákona č. 180/1995 Zb. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (dňom 1. septembra 1995). Konanie
o zvyšnej časti ţalobného návrhu vylúčil na samostatné konania z dôvodu potreby ďalšieho
dokazovania (§ 112 ods. 2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 151 ods. 7 O.s.p. Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a III. podala odvolanie ţalovaná.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom z 26. novembra 2013
sp.zn. 14 Co 352/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením vo výroku I. potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a vo výroku III., ktorým okresný súd
rozhodol o náhrade trov konania, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, ţe si osvojil náleţité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa vo výroku I., na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Uviedol, ţe súd vykonal
v danej veci dostatočné dokazovanie pre zistenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil podľa
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Námietku ţalovanej o nesprávnom označení ţalobkyne
v konaní povaţoval za nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, ţe sporné nehnuteľnosti boli pred
nadobudnutím vlastníckeho práva ţalovanou zapísané ako vlastníctvo štátu v správe š.p. Lesy
SR a tieţ Slovenského pozemkového fondu (ďalej len ,,SPF,,), zodpovedalo označenie
ţalobcu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ustanoveniu § 21 ods. 4 O.s.p. Oprávnenie
zákonného zastúpenia SPF v tomto súdnom konaní vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 14
zákona č. 330/1991 Zb. a zahŕňa aj konania o ochranu vlastníckeho práva. Keďţe podľa
znaleckého posudku Ing. Babičeka v danej veci išlo aj o neknihované pozemky (neznámych
vlastníkov), bolo zastupovanie štátu prostredníctvom SPF dôvodné. Oprávnenie š.p. Lesy SR
zastupovať štát vyplýva z ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch.
K námietke o nesprávnej aplikácii zákonného článku č. XXXI/1894 súdom prvého stupňa
odvolací súd uviedol, ţe z publikácie ,,Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi,, od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Zátureckého vyplýva, ţe deti niţe
12 rokov nemajú spôsobilosť k právnym úkonom vôbec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
M. D. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom od grófa K.
z dôvodov prezentovaných uţ súdom prvého stupňa. Poukázal pritom aj na výpoveď svedka
L. K. v trestnom konaní. K nadobudnutiu vlastníckeho práva M. D. nemohlo dôjsť ani z titulu
vydrţania, pretoţe jej chýbal právny titul pre vstup do dobromyseľnej drţby nehnuteľností.
Z listinných dôkazov, týkajúcich sa pozemkových reforiem, je zrejmé, ţe aj počas tvrdenej
doby vydrţania štát konal s pôvodnými pozemno-kniţnými vlastníkmi týchto nehnuteľností.
Odvolací súd uzavrel, ţe z týchto dôvodov bolo nesporné, ţe M. D. nemohla nadobudnúť
vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Pokiaľ teda menovaná nebola vlastníčkou
nehnuteľností, nemohla s nimi ani platne nakladať a vloţiť ich ako vklad do ţalovanej
spoločnosti. Odvolací súd sa stotoţnil aj so závermi súdu prvého stupňa ohľadom
vlastníckeho práva ţalobkyne a spôsobu jeho nadobudnutia, pričom v podrobnostiach odkázal
na jeho odôvodnenie. Výrok o trovách konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie s tým, aby komplexne posúdil náhradu trov konania v závislosti od predmetu sporu
a počtu vykonaných úkonov.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku podala
dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka). Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania
vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. b/ O.s.p. (ten
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), § 237
písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ako aj
z ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. (súd bol nesprávne obsadený). K vade v zmysle § 237
písm. b/ O.s.p. uviedla, ţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len
jedna Slovenská republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/
neexistuje a nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Odňatie moţnosti konať pred
súdom videla v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k podanému
odvolaniu a nemala moţnosť k nemu zaujať stanovisko, čím došlo k porušeniu princípu
rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne súdne konanie. Odvolaciemu súdu tieţ vytýkala, ţe
sa nezaoberal jej odvolacími argumentmi konkrétne námietkou nesprávneho označenia
ţalujúceho subjektu a námietkou nepreskúmateľnosti záverov okresného súdu v otázke
nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k sporným nehnuteľnostiam. Vadu v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p. zdôvodnila tým, ţe bolo porušené jej právo na zákonného sudcu, pretoţe podľa
jej názoru o podanom odvolaní nemal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici ale Krajský
súd v Košiciach. Uviedla, ţe je potrebné rozlišovať medzi funkčnou príslušnosťou
v odvolacom konaní a funkčnou príslušnosťou v konaní o námietke zaujatosti. Zaujala
stanovisko, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.apríla 1999 sp.zn.
Nc 19/1999 bolo prikázané Krajskému súdu v Banskej Bystrici rozhodovanie len o námietke
zaujatosti sudkyne okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej, resp. vo všetkých
ďalších procesných otázkach. O správnosti tohto tvrdenia svedčí aj skutočnosť, ţe
po zastavení konania okresným súdom o odvolaní proti tomuto uzneseniu rozhodoval Krajský
súd v Košiciach ako odvolací súd a o námietkach zaujatosti Krajský súd v Banskej Bystrici
ako nadriadený súd. Ţalovaná tieţ namietala, ţe správne obsadený nebol ani Okresný súd
Košice – okolie v rámci prvostupňového konania, pretoţe sudkyňa okresného súdu
JUDr. Ľubica Adamčíková bola z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená uznesením
Krajského súdu v Košiciach a o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla ţalovaná proti sudkyni
JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodoval taktieţ Krajský súd v Košiciach, hoci mal rozhodovať
Krajský súd v Banskej Bystrici. V oboch prípadoch tak o námietkach zaujatosti rozhodol
funkčne nepríslušný krajský súd, a preto vo veci na prvom stupni konal a rozhodoval
nezákonný sudca. Na základe uvedeného ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách
konania, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.
Ţalobkyňa v zastúpení SPF sa k dovolaniu ţalovanej vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie
nie je procesne prípustné a je treba ho odmietnuť. Občiansky súdny poriadok neukladá súdu
procesnú povinnosť doručovať následné vyjadrenie účastníka k podanému odvolaniu. Okrem
toho obsah argumentácie v tomto vyjadrení neobsahuje ţiadne nové skutočnosti prípadne
nové dôkazy a odvolací súd nerozhodol na podklade tohto vyjadrenia, ale na základe
ustáleného skutkového a právneho stavu. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovala za riadne
odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa jej názoru vysporiadal so všetkými
odvolacími argumentmi ţalovanej. Navyše dovolanie v tejto časti predstavuje námietku
vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdmi, ktorá však nezakladá procesnú prípustnosť
podaného dovolania. Tvrdenia ţalovanej o nezákonnom sudcovi povaţovala za účelové
a opakovane právoplatne vyriešené Najvyšším súdom Slovenskej republiky aj Ústavným
súdom Slovenskej republiky.
Ţalobkyňa v zastúpení š.p. Lesy SR tieţ označila podané dovolanie za procesne
neprípustné. Uviedla, ţe neexistuje zákonné ustanovenie o povinnosti súdu doručovať
vyjadrenia k odvolaniu protistrane, navyše právny zástupca ţalovanej mal moţnosť
nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa s jeho obsahom. Ostatné námietky dovolateľky sa
dotýkajú hmotnoprávnych otázok, ktoré nemôţu zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Otázka zákonnosti konajúcej sudkyne uţ bola právoplatne vyriešená
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vec prikázal na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej
Bystrici.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p., ďalej len
,,najvyšší súd“ (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto
dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. S prihliadnutím
na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník
namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ O.s.p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Ţalovaná namietala, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.
pretoţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len jedna Slovenská
republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/ neexistuje a nemá
ani spôsobilosť byť účastníkom konania.
Vada konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p. zahŕňa len tie prípady, keď v konaní
vystupuje účastník, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemôţe byť
nositeľom procesných práv a povinností. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.).
V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov
štát, je právnickou osobou. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18
ods. 1 Občianskeho zákonníka), z toho dôvodu majú aj spôsobilosť byť účastníkom konania.
Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok
zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.).
V ţalobnom návrhu bola ako ţalobkyňa označená Slovenská republika, ktorá ako je
zrejmé z vyššie citovaných ustanovení má ako štát spôsobilosť byť účastníkom konania a je
existujúcim subjektom právnych vzťahov, preto námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. nie je dôvodná.
Od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania treba dôsledne odlišovať procesné
nedostatky týkajúce sa označenia účastníka konania (§ 79 ods. 1 O.s.p.), aktívnu a pasívnu
vecnú legitimáciu účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva a ak je účastníkom konania štát,
potom aj označenie správneho štátneho orgánu, ktorý koná za štát a do ktorého pôsobnosti
patrí predmet sporu (§ 21 ods. 4 O.s.p). Tieto otázky sa totiţ netýkajú právnej subjektivity
účastníka konania a nespadajú pod dovolaciu vadu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., pričom
okrem správneho označenia účastníka sú z hľadiska procesnej prípustnosti podaného
dovolania irelevantné, pretoţe sa týkajú právneho posúdenia veci súdom, ktoré môţe byť
podrobené dovolaciemu prieskumu len za predpokladu, ţe dovolanie je procesne prípustné, čo
však nie je prejednávaný prípad.
Procesné pochybenia týkajúce sa správneho označenia účastníka konania spočívajú
buď v tom, ţe v ţalobe absentujú náleţitosti v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. a účastník nie je
identifikovaný tak, ako to vyţaduje občiansky súdny poriadok (chýbajúce údaje), alebo nie je
označený v súlade s právnou realitou (nesprávne údaje). V oboch týchto prípadoch ide o vadu
ţaloby, ktorá by mala byť odstránená postupom súdu podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Dôsledok
neodstránenia tohto nedostatku podmienky konania bude závisieť od toho, či ide o taký
nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu súdu, alebo či aj pri tomto
nedostatku je moţné vec prejednať (§ 43 ods. 2 O.s.p.). ,,Moţnosťou pokračovať v konaní
v tomto zmysle je moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, ktorými sú
neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky ţalôb. Musí ísť o prekáţky pre akýkoľvek
ďalší postup všeobecného súdu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov
občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náleţitostí
do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo
nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými princípmi
spravodlivého procesu. Výklad a pouţívanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.,, (nález IV. ÚS 1/02 z 26. septembra 2002 publikovaný
pod č. 85/2002). Pokiaľ by však išlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý bránil súdu
vo veci konať a rozhodnúť (ţalobca označí názvy dvoch rozdielnych právnických osôb
R46/2004, neuvedie údaj bydliska účastníka, alebo iný nedostatok v označení účastníkov
majúci za následok celkovú zmätočnosť ţaloby), a súd by napriek tomu v konaní pokračoval
a rozhodol, zaťaţil by konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo
predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo
so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123,
§ 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
ţe súdna ochrana je poskytovaná v materiálnom a nie formálnom zmysle, čo znamená, ţe nie
kaţdé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza
k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je povaţovaný za porušenie základného
práva na súdnu ochranu. Dôleţitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú
jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho
procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie. Preto
nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý
súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani
neustanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj moţnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých moţno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. (z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp.zn.
III. ÚS 551/2012-32).
Pokiaľ ide o dvojité označenie Slovenskej republiky, na ktoré ţalobkyňa poukazovala,
treba prisvedčiť tomu argumentu, ţe Slovenská republika je len jedna a nemôţe byť ako
účastník konania označená dva krát. Aj štát môţe byť totiţ ako účastník konania označený len
raz a nemôţe tvoriť procesné spoločenstvo účastníkov sám so sebou (obdobne uznesenie
najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sp.zn. 6 Cdo 149/2011). Je tomu tak preto, ţe aj keď
sa v konaní uplatňujú nároky spadajúce do kompetencie viacerých príslušných štátnych
orgánov oprávnených za štát konať, nositeľom konkrétneho práva či povinnosti, nie je ten
ktorý štátny orgán, ale štát ako taký, jeden subjekt právneho vzťahu a jeden účastník súdneho
konania. Štátne orgány vystupujú v súdnom konaní nie vo vlastnom mene ale v mene štátu
ako priamy vykonávatelia jeho vôle. Z tohto dôvodu bolo dvojité označenie Slovenskej
republiky ako ţalobkyne jednak v ţalobnom návrhu a tieţ v záhlaví rozhodnutí súdov niţších
stupňov formálne, procesne nesprávne. Tento nedostatok však ale sám osebe nezakladá vadu
zmätočnosti konania (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pre ktorú by dovolací súd musel napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Takýto dôsledok by nastal aţ v prípade, ak by sa toto
procesné pochybenie prejavilo v odňatí, či upretí procesných práv a povinností účastníkom
konania alebo, ak by sa táto nesprávnosť prejavila aj vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia, ktoré by v jej dôsledku nebolo materiálne vykonateľné. Iba v týchto prípadoch
by šlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý by súdu bránil vo veci konať
a rozhodnúť (§ 43 ods. 2 O.s.p) a zakladal by vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, ţe by postupom súdu došlo
k odňatiu moţnosti konať pred súdom či uţ ţalovanej alebo ţalobkyni, ktoré mali v priebehu
celého súdneho konania vytvorený priestor na realizáciu procesných oprávnení a mali tak
moţnosť uplatniť svoj vplyv na konanie a jeho výsledok. Súčasne sa procesná nesprávnosť
spočívajúca v dvojitom označení Slovenskej republiky okrem záhlavia neprejavila v ţiadnej
časti rozhodnutí súdov niţšieho stupňa (predovšetkým vo výrokovej časti) a nemala tak
za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti týchto rozhodnutí.
Vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je uvedené „I. Určuje, ţe ţalobca –
Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností....“. Zo znenia výroku je celkom
zrejmé, ţe súd za ţalobkyňu a súčasne aj výlučného vlastníka sporných nehnuteľností
povaţoval len jeden subjekt, a to Slovenskú republiku. Výrok súdneho rozhodnutia bol jasný,
určitý a zrozumiteľný a predovšetkým materiálne vykonateľný. Rozhodnutie súdu bolo
v znení tohto výroku spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva ţalobkyne
do katastra nehnuteľností podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.
V tomto smere nie je rozpor ani medzi výrokom a odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktorý
by prípadne mohol mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na str. 13 odsek 6
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa uvádza : „Počas konania došlo k upresneniu
ţalobcu a je nesporné, ţe účastníkom na strane ţalobcu je Slovenská republika s označením
zastúpenia, a to Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len SPF), ako aj právnickou osobou
Lesy SR, š.p., Banská Bystrica.“ Aj z odôvodnenia je teda nepochybné, ţe súd prvého stupňa
za ţalobcu povaţoval Slovenskú republiku a nie dva krát Slovenskú republiku prípadne
orgány oprávnené za ňu konať. Napokon označenie ţalobkyne v konaní nemohlo u ţalovanej
vyvolať ţiadne pochybnosti o tom, kto ţalobu podáva a čoho sa domáha. Uţ na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa dňa 3.júla 2008 ( viď zápisnica z pojednávania č.l. 1375-6 zväzok
III spisu) právna zástupkyňa ţalobkyne uviedla, ţe ţalobcom je Slovenská republika, ktorú
v časti zastupujú Lesy SR a v časti SPZ podľa jednotlivých nehnuteľností. Ţalovaná tak
postavila svoju dovolaciu argumentáciu a procesnú prípustnosť podaného dovolania
na napádaní výlučne formálneho, procesného pochybenia súdov, ktoré ale nemalo ţiadny
vplyv na výsledok konania, nedotklo sa jej procesných práv a preto ani nemohlo zaloţiť
procesnú prípustnosť podaného dovolania.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe formálna vada v označení
ţalobkyne, ktorou je postihnuté záhlavie rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, nemala
za následok zmätočnosť konania ani napadnutého rozhodnutia a uvedené procesné
pochybenie súdov nedosahuje takú intenzitu vady konania akú predpokladá ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p.
Ţalovaná ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať
v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, čím došlo k porušeniu
princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je
povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej
strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).
K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi doručené
vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, najvyšší súd zaujal v minulosti svoje
právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad
sp.zn. 3 Cdo 24/2011, sp.zn. 3 Cdo 258/2012, sp.zn. 3 Cdo 23/2011, sp.zn. 1 Cdo 17/2011,
sp.zn. 5 Cdo 40/2012), v ktorých opakovane konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený
v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,
a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie
k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho
poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania
spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku.
Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov
konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť
(III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii
potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi
k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,
III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe
odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Iný
pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by
mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti zaujať stanovisko
k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k záveru, ţe
aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty,
ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,
a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť
druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne však ESĽP uviedol, ţe
právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe líšiť v závislosti
od osobitných čŕt daného prípadu (viď ods. 39 citovaného rozsudku). Svoje závery v tomto
prípade formuloval aţ na základe skúmania prípadnej existencie nejakých osobitných
okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia protistrane nebolo potrebné (viď ods. 40
a ods. 46 citovaného rozsudku).
Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalovanej (č.l. 3000 aţ 3005 zväzok V spisu) sa
vyjadrila ţalobkyňa (č.l. 3022 aţ 3054 zväzok V spisu), odvolací súd toto vyjadrenie
nedoručil ţalovanej a vo veci rozhodol.
V zmysle záverov obsiahnutých vo vyššie citovanom rozhodnutí ESĽP sa dovolací
súd zaoberal aj existenciou a posúdením osobitných okolností prejednávanej veci, ktoré
predchádzali vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a ktoré bolo potrebné zohľadniť pri
posudzovaní námietky dovolateľky o nedoručení vyjadrenia protistrany k odvolaniu. Podľa
úradného záznamu okresného súdu zo 4. októbra 2012 (č.l. 3197 zväzok V spisu) bol
do súdneho spisu nazerať právny zástupca ţalovanej, ktorú skutočnosť potvrdil svojím
podpisom.
Podľa § 18 ods. 1 veta prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, je advokát
povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi povinnosť
pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne vyuţívať všetky právne prostriedky
a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné.
So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné očakávať, ţe advokát urobí všetko
pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a za týmto účelom bude robiť
všetky procesné úkony, ktoré mu občiansky súdny poriadok počas konania umoţňuje.
V zmysle § 44 ods. 1 O.s.p. účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať
do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Oprávnenie účastníkov a ich
právnych zástupcov nazerať do spisu im umoţňuje kontrolovať obsah spisu, zisťovať postup
súdu v konaní, obsah pokynov a opatrení predsedu senátu vo veci, a dáva im tieţ moţnosť
oboznámiť sa s obsahom procesných úkonov ostatných účastníkov, ktoré boli do spisu
zaloţené.
Podľa obsahu spisu právny zástupca ţalovanej nahliadal do spisu potom, ako bolo
súdu doručené vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to, ţe
právny zástupca pri nahliadaní do spisu získal poznatok o tom, ţe v spise sa nachádza
vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, mal moţnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a vyuţiť právo
sa k nemu vyjadriť. Keďţe povinnosť doručovania vyjadrení k odvolaniam občiansky súdny
poriadok nestanovuje, ako aj s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu v tejto
otázke k 13. januáru 2015 (viď vyššie označené uznesenia najvyššieho súdu), nemohla
dovolateľka legitímne očakávať, ţe súd jej vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu doručí. I keď
teda odvolací súd ţalovanej vyjadrenie ţalobkyne nedoručil a vo veci rozhodol, obsah spisu
nasvedčuje tomu, ţe právny zástupca ţalovanej mal vytvorenú moţnosť sa s jeho obsahom
oboznámiť. V tomto smere pritom nie je podstatné, či tak právny zástupca ţalovanej aj
skutočne urobil, pretoţe z hľadiska naplnenia dôsledkov rozhodnutia ESĽP vo veci
Trančíková je rozhodné len to, či účastník mal vytvorenú moţnosť oboznámiť sa s obsahom
vyjadrenia protistrany. Túto špecifickú okolnosť bolo potrebné v prejednávanej veci
zohľadniť a preto nedoručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu ţalovanej nepovaţoval
dovolací súd v tejto veci za porušenie práva na spravodlivé konanie majúce za následok
odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom.
Ţalovaná tieţ namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretoţe
odvolací súd sa nezaoberal jej odvolacou argumentáciou.
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľkou povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn.
3 MCdo 16/2008, 6Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011)
prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné, o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie
napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne
vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou
povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba
výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri
Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti
pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci išlo
o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol
dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.
Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a obsahuje
vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie ţalobného
nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.,
v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu
prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe za vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Napokon dovolateľka tvrdila, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/
O.s.p., pretoţe o jej odvolaní nerozhodol zákonný sudca. Toto svoje tvrdenie opierala o názor,
ţe uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp.zn. Nc 19/1999 bolo Krajskému súdu
v Banskej Bystrici prikázané len rozhodovanie vo veci námietky zaujatosti vznesenej voči
sudkyni okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej.
Pod dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. spadajú dva prípady; ak vo veci
rozhodol vylúčený sudca alebo vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Za nesprávne
obsadený súd v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. treba povaţovať súd aj vtedy, ak
nekoná zákonný sudca respektíve zákonní sudcovia (nález II. ÚS 136/08 zverejnený v Zbierke
rozhodnutí a nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008)).
Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku,
ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad
(procesných pravidiel).
Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môţe dôjsť k jeho
zmene upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004
Z.z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne
a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
K zmene zákonného sudcu môţe dôjsť aj v dôsledku prikázania veci inému neţ
určenému príslušnému súdu toho istého stupňa podľa ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p. (nutná
delegácia). Táto zmena je dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov inak miestne a vecne
príslušného súdu v zmysle § 14 O.s.p.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999
sp.zn. Nc 19/99 (č.l. 419 zväzok I spisu) bola vec vedená na Krajskom súde v Košiciach
pod sp.zn. 12Nc 3/99 prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O.s.p. na konanie
a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.
V otázke prikázania veci podľa § 12 ods. 2 O.s.p. v prejednávanej veci naposledy
rozhodol najvyšší súd uznesením z 25.augusta 2011 sp.zn. 1 Nc 48/2011, ktorým spis
Okresného súdu Košice- okolie sp.zn. 14C 565/98 postúpil na rozhodnutie o námietke
zaujatosti Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Svoje rozhodnutie zaloţil na tom právnom
názore, ţe najvyšší súd v tejto právnej veci rozhodnutím z 28.apríla 1999 sp.zn. Nc 19/99
prikázal vec na prejednanie a rozhodovanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, čím
s končenom platnosťou zaloţil príslušnosť tohto súdu. Uviedol, ţe funkčná príslušnosť sa
nevyčerpala len bezprostredne nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
o námietke zaujatosti, ale je daná na všetky ďalšie budúce rozhodovania. Opakované
predkladanie veci na rozhodovanie o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach by bolo
v rozpore so zásadou o trvaní súdnej príslušnosti a poprelo by aj právo na zákonného sudcu.
Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. januára 2006 sp.zn. 3Ndc 5/2006
vydanému v tomto konaní uviedol, ţe sa ním rozhodlo len o nevyhovení návrhu na prikázanie
veci Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5NcC 92/2005, nedošlo však k prikázaniu veci inému
súdu podľa § 12 O.s.p., ktoré by mohlo zmeniť stav uţ raz daný skorším rozhodnutím
zaloţenej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici. S týmito právnymi závermi sa plne
stotoţňuje aj dovolací súd rozhodujúci v tomto dovolacom konaní a dopĺňa ho o nasledovné:
V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.septembra 2010 sp.zn. 1Nc 45/2010
uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 3/2011, pravidlo trvania súdnej príslušnosti sa vzťahuje aj na tzv. delegáciu nutnú
podľa § 12 ods. 1 O.s.p. Zásada perpetuatio fori (trvanie súdnej príslušnosti) vychádza
z ustanovenia § 11 ods. 1 O.s.p. a znamená, ţe za miestne a vecne príslušný súd sa povaţuje
ten súd, ktorý bol určený na začiatku konania aţ do jeho skončenia, bez ohľadu na neskoršie
zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Táto zásada sa uplatní aj
v prípade, ak nadriadený súd v konaní rozhodne o prikázaní veci inému súdu a jej dôsledkom
bude, ţe takto určený súd sa stane súdom príslušným pre celé konanie a všetky rozhodnutia
v ňom vydané, t.j. zákonným súdom.
Občianske súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok, v rámci ktorého súd rozhoduje
o viacerých čiastkových otázkach (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke
zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom
a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom)
konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom a končilo sa rozhodnutím o tejto otázke.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom koná a rozhoduje jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd.
Na konanie v prvom stupni zásadne príslušné okresné súdy (§ 9 ods. 1 O.s.p.). O odvolaniach
proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské súdy (§ 10 ods. 1 O.s.p.). Občiansky
súdny poriadok nemá ţiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, ţe v rámci jedného
súdneho konania sa bude posudzovať otázka súdnej príslušnosti pre kaţdé takéto rozhodnutie
osobitne, práve naopak platí zásada perpetuatio fori (§ 11 ods. 1 O.s.p.). Preto aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom, rozhoduje o nej ako súd príslušný
pre celé konanie. Z tohto dôvodu, ak rozhodol najvyšší súd o prikázaní veci inému súdu hoci
aj na podklade podanej námietky zaujatosti, jeho rozhodnutie o prikázaní veci dopadá svojimi
dôsledkami na celé súdne konanie a zmena konajúceho súdu nastáva en block teda nielen
vo vzťahu k rozhodovaniu o námietke zaujatosti ale vo vzťahu ku kaţdému rozhodnutiu
v danom súdnom konaní. Správnosť tohto záveru vyplýva aj z toho, ţe nutná delegácia je
výsledkom posúdenia takých okolností (nezávislosť a nestrannosť sudcov pôvodne
príslušného súdu), ktoré sú relevantné pre celé súdne konanie a akékoľvek rozhodnutie
vydané v ňom. Opakované rozhodnutia o prikázaní veci v rámci jedného súdneho konania
nemajú ţiadne opodstatnenie a smerovali by len k predĺţeniu súdneho konania
a predovšetkým k oslabeniu právnej istoty účastníkov a ich ústavného práva na neodňateľnosť
zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Tým samozrejme nie je
vylúčené, aby v prípade existencie dôvodov pre nutnú delegáciu v zmysle § 12 O.s.p., ktoré
však nastali po prikázaní veci, došlo k opätovnej zmene súdu rozhodnutím nadriadeného
súdu.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ odvolanie ţalovanej
prejednal a vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, išlo o rozhodnutie zákonného
sudcu.
Dovolateľka spochybňovala aj obsadenie okresného súdu, keď uviedla, ţe v rámci
prvostupňového konania o vylúčení sudkyne JUDr. Ľubici Adamčíkovej, ako aj o nevylúčení
sudkyne JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodol funkčne nepríslušný Krajský súd v Košiciach,
keďţe jeho príslušnosť bola rozhodnutím najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp.zn.
Nc 19/1999 prenesená na Krajský súd v Banskej Bystrici.
Táto námietka ţalovanej je zaloţená na jej názore, ţe v rámci jedného súdneho
konania sú dva funkčne príslušné súdy, jeden rozhodujúci o námietke zaujatosti a druhý
vo veci samej. Tento názor však nie je správny, existencia akejsi delenej príslušnosti súdu
a dvojkoľajnosti rozhodovania nemá podklad v ţiadnom ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, prieči sa zásade trvania súdnej príslušnosti ako aj jednotnosti súdneho konania,
v ktorom rozhoduje vţdy jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd určený podľa zásad
daných Občianskym súdnym poriadkom. ,,Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu
predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúţiacemu
na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom“ (III. ÚS 30/2010). Ako uţ
bolo vyššie uvedené v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu z 28.apríla 1999 sp.zn.
Nc 19/99, stal sa miestne a funkčne príslušným súdom v konaní Krajský súd v Banskej
Bystrici, ktorý bol príslušným súdom aj na rozhodovanie o námietkach zaujatosti vznesených
v tomto konaní.
Podľa obsahu spisu o námietke zaujatosti podanej ţalovanou proti sudkyni okresného
súdu JUDr. Dagmar Mlejovej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 8. novembra 2011 sp.zn. 17NcC 57/2011 (č.l. 2878 zväzok V spisu) tak, ţe nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci. Je teda zrejmé, ţe o tejto námietke rozhodol zákonný
súd.
Pokiaľ ide o vylúčenie sudkyne okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej
z prejednávania a rozhodovania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. novembra
2009 sp.zn. 4NcC 25/2009 (č.l. 1564 zväzok III spisu), treba uviesť, ţe skutočne v tejto veci
nerozhodol funkčne príslušný súd, avšak na druhej strane treba konštatovať, ţe dovolateľke
bola zachovaná moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania a namietať túto výhradu
v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, čo aj urobila.
Námietky spadajúce pod ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p. sledujú naplnenie
základnej zásady súdneho konania, aby vo veci rozhodol nestranný a nezaujatý sudca.
Dovolací súd sa preto osobitne zaoberal tým, či boli dané dôvody pre vylúčenie sudkyne
okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej z prejednávania a rozhodovania veci respektíve,
či v dôsledku postupu a rozhodnutia nepríslušného Krajského súdu v Košiciach, ktorý
o námietke zaujatosti rozhodol, došlo k porušeniu práva ţalovanej na zákonného sudcu
a zákazu neodňateľnosti zákonného sudcu, majúc na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho
rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je
alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu
pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p.,
posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/97).
Námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. Ľubici Adamčíkovej vzniesla
ţalobkyňa z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi ţalovanej, ktorý ju zastupoval
v disciplinárnom konaní, pričom túto okolnosť neoznámila predsedovi okresného súdu
v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p., zastavila konanie na podklade právneho názoru právneho
zástupcu ţalovanej a neodôvodnila akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom
spisu mimo predpísaného spôsobu nahliadania do spisu.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého
rozhodovania. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom
postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky
skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom
konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok
(II. ÚS 71/97).
Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu
k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho
účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)
informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine
objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí
účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci
skutočne disponuje. V kaţdom jednotlivom prípade treba posudzovať, či povaha a stupeň
vzťahu sudcu k veci či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná
obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,
ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach.
Z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci,
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
V prípade sudkyne Okresného súdu Košice - okolie JUDr. Ľubice Adamčíkovej, ktorá
vo svojom vyjadrení poukázala na (len) profesionálny vzťah k právnemu zástupcovi ţalovanej
JUDr. Alexandrovi Fuchsovi (sudca – advokát), vzal najvyšší súd na zreteľ, ţe
vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov zaloţené na profesionalite
a odbornosti. Ak rámec týchto ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce
medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Okolnosť, ţe
JUDr. Ľubica Adamčíková udelila plnú moc na zastupovanie právnemu zástupcovi ţalovanej
JUDr. Alexandrovi Fuchsovi v konaní, ktoré sa jej osobne týkalo, ešte sama o sebe nie je
dôvodom pre vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods. 1
O.s.p., bez ďalšieho môţe znamenať len toľko, ţe má dôveru v odborné schopnosti
konkrétneho právneho zástupcu.
V prejednávanej veci však bolo potrebné vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, ktorými
ţalobkyňa zdôvodnila námietku zaujatosti, a to konkrétne pochybnosti o spôsobe realizácie
práva ţalovanej nazerať do súdneho spisu prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z obsahu
spisu vyplýva, ţe dňa 18. augusta 2009 doručila ţalobkyňa do spisu listinné doklady
a uviedla, ţe s touto skutočnosťou oboznámila aj právneho zástupcu ţalovanej (č.l. 1507
zväzok III spisu). Vo vyjadrení právneho zástupcu ţalovanej zo dňa 10. septembra 2009 sa
uvádza, ţe sa oboznámil s obsahom novo predloţených listinných dôkazov (čl. 1509 zväzok
III spisu). V spise nie je ţiadny záznam o nazretí ţalovanej alebo jej právneho zástupcu
do spisu a preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom
dôkazov zaloţených v spise, pričom konajúca sudkyňa JUDr. Ľubica Adamčíková túto
skutočnosť nevedela vysvetliť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť
pristupujúca k faktu, ţe sudkyňa mala určitú väzbu vo vzťahu k právnemu zástupcovi
ţalovanej, mohla u ţalobkyne objektívne vzbudiť obavu vo vzťahu k jej nestrannosti
a nezaujatosti, a bolo potrebné ju povaţovať za objektívny dôvod pre jej vylúčenie
z prejednania a rozhodovania veci. Keďţe tu boli dôvody pre vylúčenie JUDr. Ľubice
Adamcovej zo zákonných dôvodov v zmysle § 14 O.s.p., jej vylúčením (i keď rozhodnutím
nezákonného súdu) nedošlo k porušeniu práva účastníkov nebyť odňatý zákonnému sudcovi,
práve naopak bolo naplnené ich právo na rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným
sudcom. Keďţe vec bola následne pridelená podľa zákonných pravidiel inému sudcovi, ktorý
ju prejednal a rozhodol, nebolo konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
So zreteľom na uvedené nie je ničím podloţená argumentácia ţalovanej obsiahnutá
v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách dovolacieho konania, treba vziať do úvahy, ţe
odvolací súd zrušil výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a vec mu v tomto rozsahu
vrátil na ďalšie konanie, otázka trov konania teda nebola dosiaľ riešená a posúdená
právoplatným rozhodnutím súdu. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva
dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje na to, aby si
pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše, ak by v takomto
prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho rozhodovanie
spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov niţších stupňov
o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne
rozhodnutá najskôr týmito súdmi.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, ţe ak dovolací rozhoduje
o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách
dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. apríla 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová