Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-150-2019.pdf
PDF · 281.8 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/150/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: O. L., D.. XX.X.XXXX, N. G. XXX, zastúpený JUDr. Jurajom Füzerom, advokátom so sídlom v Trebišove, M.R. Štefánika 1256/22, proti žalovanej: PEREX a.s. so sídlom v Bratislave, Sartorisova 12, IČO: 00 685 313, zastúpená LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Tehelná 25, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 5. októbra 2018 č.k. 18C/850/2017 - 136 v znení opravného uznesenia zo dňa 5. októbra 2018 č.k. 18C/850/2017 - 160 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 5.000 eur, v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má voči žalovanej právo na náhradu 100 % trov prvoinštančného a 2/3-iny odvolacieho konania. Právo na náhradu trov dovolacieho konania stranám nepriznal.
2. Rozhodol tak o žalobe podanej na súd dňa 31.10.2002, ktorou sa žalobca voči žalovanej ako vydavateľovi denníka Pravda domáhal v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku uverejnenia ospravedlnenia v denníku Pravda na prvej strane a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur (5.000.000 Sk) v nadväznosti na článok redaktora S. M. uverejnený v tomto denníku dňa 2.11.1999 pod titulom „Kto financuje KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov“, tvrdiac, že informácie v ňom uvedené sú nepravdivé, a to potom ako:
2.1. Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 v znení opravného uznesenia zo dňa 12.11.2008 v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia v navrhovanom znení, a ohľadne zvyšku žaloby týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozhodol tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 3.000.000,- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pretože v písomnom vyhotovení rozsudku chýbala časť vyhláseného rozsudku, ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti uplatneného nároku t.j. do sumy 5.000.000,- Sk zamietnutá, vydal súd opravné uznesenie zo dňa 12.11.2008, ktorým túto vadu odstránil tak, že v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Žalovaná bola zároveň zaviazaná zaplatiť žalobcovi trovy konania, a to 200.000,- Sk titulom súdneho poplatku a 299.780,- Sk titulom trov právneho zastúpenia;
2.2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. apríla 2010 č.k. 1Co/2/2009-324 rozsudok zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 v znení opravného uznesenia zo dňa 12.11.2008 zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3.300 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania;
2.3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. októbra 2011 č.k. 2Cdo 252/2010-366 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. apríla 2010 č.k. 1Co/2/2009-324 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, následne
2.4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26. júna 2013 č.k. 1Co/26/2012-421 rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 v znení opravného uznesenia zo dňa 12.11.2008 potvrdil vo vyhovujúcom výroku do sumy 25.000 eur, v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol, potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 26.327,99 eur a tieto zaplatiť advokátovi JUDr. M. T. do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
2.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. apríla 2016 č.k. 2Cdo 252/2010-441 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. júna 2013 sp.zn. 1Co/26/2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a nato
2.6. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016 - 641 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.11.2008 č.l. 227 a vec na ďalšie konanie vrátil súdu prvej inštancie.
3. Po vrátení veci predmetom konania zostal naďalej nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur (5.000.000 Sk) titulom ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to v súvislosti s článkom „Kto financuje KDH“ uverejnenom v denníku Pravda dňa 2.11.1999.
4. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku súd prvej inštancie poukázal na tvrdenia žalobcu v žalobe a priebehu sporu, najmä že: (a) žalovaný ako vydavateľ denníka Pravda. Denník Pravda dňa 2.11.1999 na prvej strane, s pokračovaním na druhej strane, uverejnil článok redaktora S. M. „KTO FINANCUJE KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slánskych lesov“, v úvode ktorého článku autor upútal čitateľov uverejnením informácie, že aj po roku od podania žaloby nestráca prípad „Slanské lesy“ na škandalóznej zaujímavosti. PRAVDA najnovšie získala informáciu, podľa ktorej hlavný obvinený v tejto kauze sa ešte nedávno podieľal na financovaní KDH: údajne prispel až 14 mil. Sk sumou na platy funkcionárov tohto hnutia, (b) autor v článku konkretizoval škandalóznu zaujímavosť uverejnením informácie, že podľa zdroja, ktorý z pochopiteľných dôvodov nechce byť menovaný, 14 mil. Sk sa previedlo z účtu firmy INICO v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV COM v čase, keď už bola podaná žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami, (c) autor článku ďalej uverejnil nepravdivé informácie, že zákazky dostáva firma žalobcu, alebo priamo žalobca, bez konkurzu, uplatením vysokých vládnych úradníkov, pričom z ministerstva stavebníctva mal vraj žalobca získať 100 mil. zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu vyplatil „na ruku“ 10 mil. Sk, (d) autor článku uviedol nepravdivé informácie, v dôsledku čoho bolo hrubo zasiahnuté do jeho osobnostných práv i dobrej povesti INICO s.r.o. Trebišov, kde bol jej spoločníkom a konateľom, (e) žalobca nepozná ani firmu TV COM so sídlom vo Svätom Jure pri Bratislave, ani A. B., ani vydavateľstvo novín Fakty a nikdy ani on, ani obchodná spoločnosť INICO s.r.o. Trebišov, nemali obchodné styky s týmito subjektami, (f) a priori nie je pravdivé tvrdenie o prevode sumy 14 mil. Sk z účtu firmy INICO na účet TV COM, (g) nie sú pravdivé ani uverejnené informácie, že žalobca zákazky dostával bez konkurzu, a to uplatením vysokých vládnych úradníkov a že za zákazku poskytnutú z Ministerstva stavebníctva poskytol úplatok, (h) autor článku žalobcu predstavil ako nečestného podnikateľa, úplatkára a spochybnil jeho činnosť a podnikateľské aktivity,
(i) žalobca intenzitu neoprávneného zásahu považoval za zvýšenú tým, že denník Pravda má celoštátnu pôsobnosť, že vychádza vo vysokom náklade, pričom ide o renomovaný denník, ktorý je monitorovaný aj ostatnými médiami, (j) obsah tohto článku prevzal napr. denník Nový čas dňa 3.11.1999 a denník Sme dňa 3.11.1999, (k) za daného stavu občania celej SR, no najmä v regióne kde býva, a kde podnikateľsky pôsobil, žalobcu považujú za úplatkára a korupčníka, čo malo negatívny dopad nielen na neho samotného po všetkých stránkach, ale aj na celú jeho rodinu, (l) žalobca nepoprel, že v čase podania žaloby sa viedlo voči nemu trestné konanie, avšak vzhľadom na aplikáciu zásady prezumpcie neviny, uvedená skutočnosť nemá dopad na existenciu zásahu do jeho cti a dobrej povesti v pracovnom i osobnom živote.
5. Súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovanej, odkazom na čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudok vo veci Sunday times z roku 1978, A-30 a rozsudok vo veci Observer a Gardien z roku 1991, A-216, založenú predovšetkým na tvrdení, že: (a) nedošlo k porušeniu žiadnych práv žalobcu, lebo (i) každý má právo na slobodu prejavu, slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, vrátane slobody politickej a verejnej diskusie, (ii) slobodná tlač má legitímny záujem na podávaní správ a na upozorňovanie verejnosti na nedostatky pri realizácií úloh vládnych orgánov, vrátane prípadnej nezákonnej činnosti, (iii) tlači prislúcha šírenie informácií a názorov na tieto otázky a verejnosť má právo ich dostávať, (b) žalobca konkrétne dôkazy o vzniknutej škode neuviedol, hoci vo svojej žalobe tvrdil, že publikovaním predmetného článku vznikla žalobcovi škoda v zamestnaní, v spoločnosti a v rodine, (c) v spore nebolo preukázané splnenie podmienok pre vznik nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu, lebo informácie uvedené v článku sú v súlade s článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky, (d) uverejnením dotknutého článku nedošlo k zneužitiu práva na informácie, (e) článkom nedošlo ani k zneužitiu slobody prejavu, (f) v článku sa v žiadnej jeho časti meno žalobcu nespomína, (g) uvedeným článkom neboli poškodené ani porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu, (h) článkom nebolo zasiahnuté do súkromia žalobcu, (i) fakt, že žalobca podal žalobu až takmer po troch rokoch od publikácie predmetného článku a iba tri dni pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, je v príkrom rozpore k v žalobe uvádzaným tvrdeniam o negatívnom dopade predmetného článku na žalobcu po všetkých stránkach, (j) informácie, ktoré v článku odzneli, pochádzajú z relevantných zdrojov, a to z informácií získaných od pani S. v rámci jej výpovede v trestnom konaní, ktorá bola poučená o následkoch krivej výpovede a obsah jej výpovede pochádza od informácií získaných od žalobcu, ako aj z informácií získaných zo zápisníc z trestného konania a oficiálnej správy Ministerstva pôdohospodárstva SR, (k) uverejnený článok nemohol byť jediný, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcu, lebo v danom období vyznievali v zásadne negatívnom zmysle široko medializované znenia informácií na adresu žalobcu, a to celé desiatky ďalších podobných publikácií paralelne zverejnené napr. v televízii alebo iných periodikách, (l) autor článku nepodal označené informácie ako niečo, čo je dané, lebo použil výrazy ako napr. „údajne“, „prispel“, „vraj získal“, čo znamená, že použitím podmieňovacieho spôsobu vyjadril iba stupeň podozrenia, avšak nie definitívny záver o tam uvedených skutočnostiach, a ako je zrejmé aj z priebehu trestného konania a jeho súčasný stav, tento existuje v tomto kontexte doposiaľ, (m) je treba vychádzať zo skutočného obsahu samotného článku, a nie z definície obsahu článku žalobcom, ktorý ignoruje všetky ostatné negatívne vplyvy zo strany televíznych relácií alebo článkov, znejúcich v negatívnom zmysle proti osobe žalobcu, (n) informácie boli podané verejnosti, pretože verejnosť má mať právo byť informovaná o všetkých takýchto okolnostiach.
6. Po vrátení veci, vychádzajúc z právnych názorov odvolacieho i dovolacieho súdu, súd prvej inštancie založil svoje nové (preskúmavané) rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré vzišli najavo v čase rozsudku zo dňa 26.9.2008, na skutočnostiach, o ktoré strany svoje tvrdenia doplnili po jeho zrušení, ako i na skutkových zisteniach po vykonanom dokazovaní, o.i.: (a) výpoveďou žalobcu, (b) písomnou správou zo dňa 3.1.2006 L.. L. O., likvidátora spoločnosti Agromilič a.s. v likvidácii, (c) správou Ministerstva pôdohospodárstva SR, doručenou súdu dňa 10.11.2005, podľa ktorej neeviduje žiadne záznamy o tom, že by boli poskytnuté dotácie spoločnosti Agromilič a.s. Slanec a spoločnosti Slánske lesy, s.r.o. (v oboch mal žalobca účasť ako spoločník, popr. akcionár) v období roku 1999, ani v následnom období, ani ku dňu podania oboznamovanej správy, (d) písomnou odpoveďou Ministerstva životného prostredia SR zo
dňa 5.12.2005, že po overení evidencie za uvedené obdobie sa na Ministerstve životného prostredia SR nenachádza žiadosť o realizácii štátnej zákazky so spoločnosťou INICO s.r.o., IČO: 31 657 885, (e) predloženým výkazom ziskov a strát spoločnosti INICO s.r.o. Trebišov, dokladom žalobcu ohľadom poskytnutých dotácií na rok 2000 vo vzťahu k spoločnosti Slánske lesy, s.r.o., v ktorých mal žalobca majetkovú účasť, podľa ktorého spoločnosti bola na prvý štvrťrok poskytnutá dotácia v celkovej sume 2.887.273,- Sk a za žiadne ďalšie obdobie tejto spoločnosti dotácie poskytnuté neboli, (f) výpoveďou svedka L.. A. G., (g) výpoveďou svedka L.. T. L. - brata žalobcu a ďalšieho konateľa spoločnosti INICO s.r.o., toho času v konkurze, (h) výpoveďou svedka Š. W. - bývalého náčelníka oddelenia investičnej výstavby KVÚSS ASR, (i) výpoveďou svedka L.. M. T., ktorý pre spoločnosť INICO s.r.o. (a v súčasnosti aj pre INICO Trebišov s.r.o.) z titulu poverenia Obvodného lesného úradu pôsobil ako lesný hospodár, (j) výpoveďou svedka L.. L. O. - zástupcu riaditeľa spoločnosti Agromilič a zároveň vedúceho technických služieb, (k) výpoveďou svedka A. B. - osoby priamo pertraktovanej ohľadom sumy 14 mil. Sk, ktorá mala byť od spoločnosti INICO s.r.o. poskytnutá na účet spoločnosti TV COM, ktorej vlastníkom je A. B., (l) svedka S. M. - autora článku Kto financuje KDH, (m) svedkyne B. L. - starostky obce Kalša, v ktorej žalobca má trvalé bydlisko, (n) svedkyne V. U., ktorej manžel je bratrancom pani S., (o) svedka M. D.É., (p) výpoveďou svedka L.. S. W. - riaditeľa Slovenského vodohospodárskeho podniku OZ Košice a majiteľa pohostinstva v Trebišove, (r) žalovanou predloženou zápisnicou o výsluchu svedka - D. S., ktorý sa vykonal pred orgánmi činnými v trestnom konaní na území Slovenskej republiky dňa 3.5.1999 a súdom vyžiadanej zápisnice o výsluchu tejto svedkyne, ktorý bol vykonaný dožiadanými justičnými orgánmi v USA dňa 21.4.2005, (s) stanoviskom Ministerstva obrany SR zo dňa 17.7.2006, (t) správou Daňového úradu Pezinok zo dňa 7.5.2002, (u) správou Prezídia PZ, Správy kriminálnej a finančnej polície, Úradu finančnej polície v Bratislave, doručenej Okresnému súdu v Pezinku dňa 30.4.2002, podľa ktorej Úrad finančnej polície preveroval spoločnosť TV COM s.r.o. so sídlom v Svätom Jure aj v súvislosti s prípadnými obchodnými aktivitami so spoločnosťou INICO s.r.o. Trebišov, pričom vykonaným preverovaním nebol preukázaný prevod 14 mil. Sk na žiaden známy účet spoločnosti TV COM s.r.o. so sídlom v Svätom Jure z účtu spoločnosti INICO v Trebišove, a nezistil ani žiadne obchodné kontakty medzi spoločnosťou TV COM s.r.o. a spoločnosťou INICO v Trebišove v období rokov 1998, 1999 a roku 2000, (v) žalovanou predloženým rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 20.3.2012 sp. zn. 14C/565/1998, ktorým bolo určené, že vlastníkom „Slanských lesov“ nie je žalobca a ani jedna z jeho spoločností, ale Slovenská republika, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 26.11.2013 sp. zn. 14Co/352/2012 s tým, že dovolanie spoločnosti Slanské lesy s.r.o. proti rozsudku odvolacieho súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.4.2016 sp. zn. 5Cdo/107/2014 odmietnuté a sťažnosť spoločnosti Slánske lesy s.r.o. bola uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 17.6.2016 sp. zn. I.ÚS 457/2016 odmietnutá ako zjavne nedôvodná (č.l. 542 - 608 spisu), (z) správou Krajského súdu Banská Bystrica, podanou dňa 18.3.2010, podľa ktorej žalobca bol reálne vo väzbe v čase od 4.5.1999 do 25.2.2000, kedy bol fyzicky prepustený na slobodu (č.l. 302 spisu sp. zn. 7C/452/2002).
7. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že pokiaľ žalovaná po vrátení veci na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/372/2016 navrhla doplniť dokazovanie: (a) zabezpečením spisu týkajúceho sa trestného stíhania vedeného na Krajskom úrade vyšetrovania v Banskej Bystrici sp. zn. KUJP-130/OVEK-2002, kde by sa mala nachádzať aj výpoveď svedkyne S. z 3.5.1999, ktorá pred orgánmi činnými v trestnom konaní vypovedala aj ohľadom skutočností, ktorých pravdivosť a opodstatnenosť žalobca namieta, (b) výsluchom svedkyne JUDr. Sopkovej - právnej zástupkyne Štátnych lesov, a.s., (c) dožiadaním Ministerstva obrany SR za účelom podania správy o tom, či vôbec, a ak áno, z akých dôvodov bol v období rokov 1999-2000 vydaný zákaz akceptovania výberových konaní a predkladaných ponúk zo strany žalobcu, (d) vyžiadaním správy z Krajského súdu v Banskej Bystrici o stave konania „Slanské lesy“ sp. zn. 2T/1/2008, za účelom časových zistení týkajúcich sa dňa začatia trestného stíhania, ako aj dňa vznesenia obvinenia žalobcu zo skutkov, za účelom preukázania obdobia, v ktorom bol žalobca vo väzbe, (e) zabezpečením a aj oboznámením monitoringu ostatných médií o tom, akým spôsobom boli podávané informácie v priebehu roka 1999 a nasledujúcich, ohľadom informovanosti verejnosti o osobe žalobcu, ako aj kauze „Slanské lesy“, súd po zistení, že zápisnica o výsluchu svedkyne S. z 3.5.1999 sa nachádza na č.l. 39 a nasl. súdneho spisu, a že JUDr. Sopková mala byť vypočutá ako právny zástupca Štátnych Lesov, š.p. len preto, že má komplexné informácie a obraz o celom dianí vo vzťahu k Štátnym lesom a k osobe žalobcu, návrh žalovanej na vykonanie týchto dôkazov súd zamietol a nevykonal ani opakovanie dôkazu smerom k Ministerstvu obrany SR za účelom podania správy o tom, či vôbec, a ak áno, z akých dôvodov bol v období rokov
1999-2000 vydaný zákaz akceptovania výberových konaní a predkladaných ponúk zo strany žalobcu, pre jeho neúčelnosť.
8. Zo žalovanou predložených na CD nosiči oboznámených správ, medializovaných inými periodikami a rádiami, či televíznymi stanicami, súd prvej inštancie zistil, že „sú v nej dve skupiny: prvá je zložka, obsahujúca čisto printové správy viacerých novín v období roka 1999. Najstaršia je z júla 1999, vydaná denníkom SME a najstaršia z decembra 1999. Podstatné však je, že hoci tieto správy hovoria o „financovaní KDH“, väčšina z nich je orientovaná smerom k spoločnosti Siemens, popr. sa riešia iné finančné súvislosti. Jediný článok, v ktorom sa objavuje obchodné meno INICO s.r.o., je článok denníka Hospodárske noviny zo 4.11.1999 (pod číselným označením s posledným päťčíslím 63250) a ide o článok, ktorý je súčasťou súdneho spisu na č.l. 91; druhá je tvorená správami, prezentovanými elektronickými i printovými médiami (TV Markíza, TA3, STV, Rádio express,... Trend, SME, Plus7 dní, Nový čas...). Časovo najmladšou správou je správa Rádia twist z 22.5.2003 a všetky ostatné v nasledujúcich rokoch. Čo je však najdôležitejšie je to, že všetky sa týkali kauzy Slanské lesy a súdneho procesu ohľadom ich vlastníctva“.
9. Zo žalobcom doručeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2016 sp. zn. 1To/11/2015, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2.2.2015 sp. zn. 2T/1/2008 a vec vrátená krajskému súdu na nové prejednanie veci trestného stíhania žalobcu pre spolupáchateľstvo trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona v súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, a to všetko (ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia) v úmysle zabezpečiť získanie vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. území Nový Salaš, Slanská Huta, Slanské Nové Mesto, Skároš a Byšta v prospech O. L. a jeho obchodnej spoločnosti, súd prvej inštancie vyvodil, že hoci bol žalobca obvinený, právoplatne za skutky v kauze „Slanské lesy“ žalobca doposiaľ odsúdený nebol.
10. Zo zistenia, že Krajský súd Bratislava uznesením zo dňa 13.7.2005 sp. zn. 3Cob/65/2005 zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.12.2004 sp. zn. 26Cb/92/2003, vydané v konaní na ochranu dobrej povesti právnickej osoby a zaplatenie nemajetkovej ujmy, zastaveného pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu tak, že zaviazal žalobcu v 1. rade - JUDr. O. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu INICO, spol. s r.o. zaplatiť žalovanému (PEREX a.s.) náhradu trov konania 56.775 Sk do troch od právoplatnosti uznesenia, súd prvej inštancie vyvodil, že nárok na nemajetkovú ujmu obchodných spoločností, v ktorých mal žalobca majetkovú účasť, bol voči žalovanej uplatnený v samostatnom konaní.
11. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že:
- v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 5C/1305/99 o ochranu osobnosti vo veci žalobcu v 1. rade A. B. a žalobcu v 2. rade TV COM s.r.o. voči žalovanej PEREX a.s., v ktorom sa žalobcovia voči žalovanej domáhali jednak uverejnenia ospravedlnenia sa za publikáciu nepravdivých informácií uverejnených v denníku Pravda dňa 2.11.1999 na prvej strane, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobca v 1. rade sumy 500 tis. Sk a žalobca v 2. rade sumy 5 mil. Sk, s tvrdením, že denník Pravda, ktorého vydavateľom je žalovaná, uverejnil dňa 2.11.1999 na prvej strane s pokračovaním na druhej strane článok redaktora S. M. „.Kto financuje KDH“ s nadtitulkom S. sa politický škandál okolo Slanských lesov, v úvode ktorého autor článku upútal čitateľov uverejnením informácie, že aj po roku od podania žaloby nestráca prípad Slanské lesy na škandalóznej zaujímavosti, a že „Pravda najnovšie získala informáciu, podľa ktorej hlavný obvinený v tejto kauze sa ešte nedávno podieľal na financovaní KDH: Údajne prispel až 14 mil. sumou na platy funkcionárov tohto hnutia“ a ďalej konkretizoval škandalóznu zaujímavosť uverejnením informácie, že podľa zdroja, ktorý nechcel byť menovaný, 14 mil. sa z účtu firmy INICO v Prešove previedlo na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV COM v čase, keď už na Milana I. bola podaná súdna žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami, bol:
- uznesením Okresného súdu v Pezinku zo dňa 27.8.2002 č.k. 5C/1305/99-256 schválený medzi účastníkmi uzavretý súdny zmier, ktorým sa žalovaná zaviazala ospravedlniť žalobcovi v 1. a 2. rade v lehote 30.8.2002 v znení: « „V denníku PRAVDA dňa 2. novembra 1999 v článku „Kto financuje KDH“ s nadtitulom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slánskych lesov“ bolo uvedené na prvej strane, že 14 miliónov sa previedlo z účtu firmy INICO v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV Com. Za tieto nepravdivé informácie sa PEREX, a.s., vydavateľ denníka PRAVDA ospravedlňuje A. B. a spoločnosti TV Com s.r.o.. Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 100.000,- Sk (t.j. 3.319,39 eur, pozn. odvolacieho súdu) do 30.9.2002. Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobcovi v 2. rade do 30.9.2002 náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 900.000,- Sk (t.j. 29.874,52 eur, pozn. odvolacieho súdu). Ďalej sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcom trovy konania 524.000,- Sk do 30.9.2002 a v rozsahu sumy 400.000 Sk nemajetkovej ujmy, pôvodne uplatnenej žalobcom v 1. rade a v rozsahu sumy 4.100.000 Sk, pôvodne uplatnenej žalobcom v 2. rade bolo konanie zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.10.2002. »
12. Po právnom posúdení veci podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 19b ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, odkazom na názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 28. júna 2017, že «informácia „o poskytnutí 14 miliónov Sk firmou žalobcu IMICO so sídlom v Trebišove na účet spoločnosti TV COM“, bola preukázaná ako nepravdivá, čo v konečnom dôsledku uznala aj žalovaná. Táto nepravdivá informácia stavia žalobcu do pozície osoby, ktorá vykonala nelegálnu finančnú transakciu, za účelom financovania konkrétnej politickej strany. Aj vzhľadom na výšku sumy, ktorá mala byť takto poukázaná (14 miliónov Sk) ide zjavne o informáciu, ktorá je širokou verejnosťou vnímaná veľmi citlivo ako nelegálna a pre spoločnosť veľmi nebezpečná. Táto nepochybne bola spôsobilá vyvolať difamačné následky vo vzťahu k označovanej osobe a za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že článok bol uverejnený v celoštátnom mienkotvornom denníku, treba mať za to, že takáto informácia bola nielen spôsobilá vyvolať difamačné následky, ale v skutočnosti ich aj vyvolala, a to bez toho, aby v tomto smere bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Tieto závery dlhodobo judikuje súdna prax. S poukazom na obsah celého článku, ktorý sa v celom kontexte zaoberá osobou žalobcu, je logické, že tomuto sa pripisuje aj samotné konanie spočívajúce v poskytnutí sumy 14 mil. Sk firmou IMICO na účet spoločnosti TV COM.», dospel súd prvej inštancie k záveru, že základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný, lebo obsahom článku zverejneného v denníku žalovanej zo dňa 2.11.1999 v úvodnom znení: „Kto financuje KDH s nadtitulom: Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov a podtitulkom: Aj po roku pod podania žaloby nestráca prípad Slanské lesy na škandalóznej zaujímavosti. Pravda najnovšie získala informáciu, podľa ktorej hlavný obvinený v tejto kauze sa ešte nedávno podieľal na financovaní KDH: údajne prispel až 14 miliónovou sumou na platy funkcionárov tohto hnutia, a že ide o podnikateľa O. L.. z Trebišova, ktorý je od 6. mája toho roku vo vyšetrovacej väzbe a ktorého žaloba viní, že sa podvodným spôsobom pokúsil získať vyše 8 tis. ha zväčša lesných nehnuteľností vo vlastníctve štátu, urbárskych a iných spoločenstiev ...“, došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby, ktoré odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
13. Konštatoval, že v súlade s názorom odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 28. júna 2017 pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to aj na skutočnosť, že (a) žalobca /aj pri zachovaní prezumpcie neviny/ do uverejnenia článku dňa 2.11.1999 nebol osobu neznámou slovenskej verejnosti, lebo už v daný čas boli celoplošne zverejňované články a relácie v kauze „Slanské lesy“, a preto nemožno osobu žalobcu izolovať od toho, čo bolo o ňom verejnosti známe už z predchádzajúcej medializácie, a tak nemožno všetku negatívnu odozvu voči nemu /žalobcom tvrdenú ujmu v očiach verejnosti/ pripísať len uvedenému článku a tvrdiť, že negatívne vnímanie žalobcu bolo v príčinnej súvislosti len a výlučne s nepravdivými informáciami v inkriminovanom článku, (b) ako nepravdivé sa ukázalo tvrdenie žalobcu o tom, že uverejnený článok bol dôvodom, pre ktorý v deň, kedy mal byť pustený z väzby na slobodu, žalobcu „otočili na päte“ a vo väzbe zostal až do prešetrenia okolností uvedených v článku, pretože dňa 4.11.1999 bola väzba žalobcu predĺžená v súvislosti s trestným konaním, nemajúcim s prejednávanou vecou nič spoločné, (c) žalobca svoju žalobu v časti o uloženie povinnosti ospravedlniť sa vzal späť, sám sa zbavil možnosti využitia najúčinnejšej právnej ochrany, (d) fakt, že hoci sa žalobca asi o pol roka po uverejnení článku osobne stretol s A.. B., ktorý spolu so spoločnosťou TV COM s.r.o. podal žalobu na súd dňa 29.11.1999, žalobca neurobil vôbec nič a žalobu podal dňa 31.10.2002 t.j. po skončení súdneho konania na Okresnom súde v Pezinku, tri dni pred uplynutím premlčacej lehoty, (e) skutočnosť, že konanie o žalobe spoločnosti INICO s.r.o. v konkurze a aj INICO Trebišov s.r.o. na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, vedené na Okresnom súd Bratislava I, bolo pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené.
14. Ďalej súd dôvodil, že pri určovaní výšky peňažnej náhrady zvážil tiež bezprostredné reakcie okolia žalobcu na predmetný článok, úsudky o „pokrivenom charaktere“ žalobcu v jeho bydlisku, ale aj predchádzajúcu širokú medializáciu v trestnej veci žalobcu, pričom mal za preukázané, že vo vzťahu
k žalobcovi bola primárne evidovaná kauza „Slanské lesy“, že (a) svedok L.. W. evidoval žalobcu ako človeka, s ktorým sa mimoriadne dobre spolupracovalo, avšak po prečítaní označeného článku nadobudol určitú pochybnosť, už aj vzhľadom na to, že bol naň upozornený priamo zo spravodajskej služby, a že jeho osobný vzťah k osobe žalobcu oproti minulosti sa zmenil v tom smere, že sa skutočne so žalobcom prestal stýkať a to iba z dôvodu, aby sám sebe neurobil zle, (b) svedok T. sa žalobcovi začal vyhýbať z dôvodu, aby v súvislosti s obsahom článku nebol dávaný do spojenia so žalobcom, (c) svedkyňa L. negatívne reakcie voči žalobcovi spozorovala aj medzi ľuďmi v obci, pričom si sama v sebe položila otázku, ako je možné, že taký veľký úplatok mohol žalobca vôbec poskytnúť. Súd pri úvahách o výške nemajetkovej ujmy prihliadol taktiež na skutočnosť, že «pokiaľ p. B. sa so žalovanou dohodol na sume 3.300 eur, len ťažko predpokladať, akú sumu by mu priznal súd v prípade, ak by k dohode nedošlo. Navyše ide o osobu politicky aktívnu, ktorá musí zniesť kritiku vo výrazne vyššie miere, než obyčajní ľudia. Žalobca takouto osobu nie je, no na druhej strane bol negatívne „zviditeľnený“ masívnym zverejnením kauzy Slanské lesy. Nepravdivá informácia o „financovaní KDH“ však vo vzťahu k žalobcovi bola na rozdiel od p. B. osadená do kontextu s inou informáciou podobného charakteru, získanou autorom článku (mal k dispozícií aj výpoveď pani S. v rámci vyšetrovania trestného činu podvodu a boli aj v telefonickom kontakte či mailom a z rozhovoru s jej manželom, ktorý mu poskytol aj ďalšie informácie vrátane toho, čo vypovedala p. S.), čím povaha „korupčníctva“, na ktoré článok z 2.11.1999 poukazoval, nabrala vo vzťahu k žalobcovi o niečo väčší rozmer. Na rozdiel od názoru žalobcu však súd zastáva názor, že náhrada nemajetkovej ujmy sa posudzuje z hľadiska dosahu článku ako celku a nie individuálne za každý jeden výrok osobitne (inak by to muselo byť aj takto žalované). Uvedené informácie súd posudzoval jednotu týchto skutočností iba ako okolnosť, podieľajúca na posúdení intenzity zásahu, ktorou bola už aj tak znížená osobnosť žalobcu znížená aj dotknutým článkom». Vychádzajúc z uvedených úvah súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 5.000 eur, ktorá podľa názoru súdu zodpovedá rozsahu ujmy a následkov vyvolaných článkom žalobcovi, bez zohľadnenia (i finančného) vplyvu a negatívného dopadu tohto článku na spoločnosti, v ktorých mal žalobca účasť. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol s odôvodnením, že narušenie cti a dobrej povesti žalobcu nedosiahlo tak extrémne rozmery, ktorý by odôvodňovali náhradu nemajetkovej ujmu v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu.
15. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s článkom 2 ods. 1 základných princípov CSP, majúc za to, že v konaní pred súdom bol žalobca úspešný, lebo výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Dôvodil, že v rámci odvolacieho konania (z celkového počtu 3 rozhodnutí) bol žalobca úspešný dvakrát, a preto mu za odvolacie konanie súd priznal 2/3. Čo sa dovolacieho konania týka, súd prvej inštancie uzavrel, že nemožno konštatovať úspech žiadnej zo strán, pretože rozsudky odvolacieho súdu boli zrušené z procesných dôvodov, bez zaujatia vecného stanoviska a vyslovenia právneho názoru dovolacieho súdu, a preto právo na náhradu trov dovolacieho konania nebolo žiadnej zo strán priznané.
16. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to podľa obsahu odvolania žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, tvrdiac, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, i keď túto normu interpretoval správne. Navrhol zmeniť rozsudok a priznať žalobcovi nárok v celom rozsahu, t.j. sumu 165.969,59 eur (5.000.000,-Sk).
16.1. Žalobca vo svojom odvolaní zopakoval, že predmetom žaloby je ochrana jeho osobnosti nielen za článok „Kto financuje KDH“ 14-miliónovou sumou na platy funkcionárov tohto hnutia, uverejnenom v denníku Pravda dňa 2.11.1999, ale aj za v tomto článku inú publikovanú nepravdivú informáciu, že zákazky dostáva firma žalobcu alebo žalobca bez konkurzu, uplatením vysokých vládnych úradníkov, že z ministerstva stavebníctva vraj žalobca získal 100-milionovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu vyplatil „na ruku“ 10.000.000,- Sk, ktorá informácia nebola uverejnená nikde predtým, a teda žiada odškodnenie za v tomto článku dve nepravdivé skutkové tvrdenia: 1/ že žalobca mal dostávať zákazky bez konkurzu, uplatním vysokých vládnych úradníkov a z ministerstva stavebníctva som vraj získal 100-miliónovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu som vyplatil „na ruku“ 10.000.000,- Sk a 2/ že žalobca sa údajne podieľal na financovaní KDH a že prispel až 14.000.000,- Sk na platy funkcionárov tohto hnutia tak, že z účtu firmy INICO v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV COM v čase, keď už bola podaná súdna žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami, a práve preto, že išlo o dve nepravdivé skutkové tvrdenia v článku,
tak podľa žalobcu aj výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť oveľa vyššia ako u B. a spol., ktorý nežaloval žalovanú za korupciu a úplatky 10.000.000,- Sk ako žalobca, ale „iba“ za financovanie KDH.
16.2. Žalobca v odvolaní vyjadril nesúhlas s dôvodmi rozsudku uvedenými v bode 97.1, že mal žalovať osobitne každý jeden výrok, nakoľko žaloval žalovanú za článok ako celok, a poukazoval na dve skutkové podstaty, ktoré eventuálne mohli byť aj žalované samostatne. Zopakoval, že žalovaná o žalobcovi tvrdila v denníku Pravda zo dňa 2.11.1999 v článku na prvej strane, že sa podieľal na financovaní KDH sumou 14.000.000,- Sk a z Ministerstva stavebníctva získal 100.000.000,- Sk zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi ministra vyplatil na ruku 10.000.000,- Sk a v tomto článku jeho autor upútal čitateľov, aby si v najbližších dňoch kupovali Pravdu, nakoľko sa ku kauze vráti, čo žalovaná vykonala o dva dni, keď dňa 4.11.1999 sa k prípadu vrátila publikovaním článku v Pravde medzinárodný škandál. Zdôraznil, že „V nadpise kauza Slanské lesy bez môjho vedomia a súhlasu zverejnil moju podobizeň - fotografiu s nadpisom Zemepána čakajú doma. V nadpise Prehnitý systém, Čudní reklamní agenti a v chronológii sa vrátil k financovaniu KDH. Žalovaný použil voči mne niekoľko útokov do ochrany osobnosti a útoky a intenzitu stupňoval upútavkou na ďalšie publikovanie veci. Zásah do mojej osobnosti bol o to závažnejší, že mal širokú publicitu, lebo bol šírený tlačou, denníkom ktorý vychádzal vo veľkom náklade a veľká časť obyvateľstva Slovenskej republiky ho čítala. Je všeobecne známe, že denník Pravda patrí medzi najčítanejšie denníky v Slovenskej republike, lebo sám takúto reklamu šíri v televízii a rozhlase“. Opätovne akcentoval, že žalovaná nepreukázala, že by financoval 14.000.000,- Sk KDH, nepreukázala, že by získal 100.000.000,- Sk zákazku za „úplatok na ruku“ 10.000.000,- Sk, ale čitatelia denníka Pravda a vypočutí svedkovia chápali tento článok tak, že žalobca je úplatnou osobou, zákazky získava nekalým spôsobom a pod, i keď za publikované skutky nikdy nebol trestne stíhaný a žalovaná netvrdila a ani nepreukázala, že by dala podnet na trestné stíhanie osoby žalobcu, resp., že by túto vec riešili orgány činné v trestnom konaní, pričom jeho trestné stíhanie s touto vecou nesúvisí. Opäť podčiarkol, že tieto zásahy objektívne spôsobili ujmu jeho osobnosti a cti, lebo znížili jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, postavenie a uplatnenie v spoločnosti, „čo bolo preukázané v konaní“. Podľa žalobcu „žalovaný si nedal námahu, aby si publikované informácie overil a zrejme „naletel“ svojmu informátorovi, resp. zámerne ma chcel poškodiť v súvislosti s kauzou Slanské lesy, ktorá však nesúvisí s týmto konaním. Podľa Etického kódexu novinár má podávať verejnosti pravdivé a overené informácie. Obvinenia bez dôkazov sú najväčším profesijným previnením. Novinár má zodpovednosť za všetko, čo uverejní. Bez súhlasu príslušnej osoby nesmie písať tak, aby zasahoval do jej súkromného života a pod., rešpektuje platné právo a morálne princípy spoločnosti a pod. ... Žalovaný konal v zlom úmysle proti mojej osobe a za každú cenu ma chcel vykresliť ako zlého človeka, korupčníka a utvrdzovať občanov a orgány činné v trestnom konaní, že som podvodník v súvislosti s kauzou Slanské lesy a článkom, ktorý je predmetom ochrany osobnosti. Žalovaný vytváral teóriu zdania o mojej vine a vnucoval presvedčenie okoliu a čitateľom denníka Pravda o mojej vine. Článkami sa „správal“ ako trestný sudca. Ide o neprípustný nátlak za účelom vsugerácie svojich myšlienok na myslenie a rozhodovanie kompetentných orgánov v kauze Slanské lesy. Nemá to však súvis s prejednávanou vecou na ochranu osobnosti, v ktorej sa rieši iná vec. Žalovaný použil neprípustné prostriedky a metódu klamstva. Z toho dôvodu žalovaný musí niesť plnú zodpovednosť za vedome porušenie etického kódexu a zásahu do mojich osobnostným práv.“
16.3. Žalobca tvrdiac, že schválenie zmieru vo veci na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/1305/99 bolo schválením dohody medzi A. B. a jeho spoločnosťou TV COM s.r.o. a žalovanou, ktorá môže mať rôzne pozadie, v odvolaní namietol, že prvoinštančný súd žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu v rozsahu 5.000 eur, t.j. o niečo vyššiu ako A.. B., hoci nešlo o porovnateľnú výšku vzhľadom na tú skutočnosť, že u A. B. sa rozhodovalo o jednom skutku, a u žalobcu sa rozhodovalo „o dvoch skutkoch“. Z týchto dôvodov žalobca vyjadril nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a s dôvodmi uvedenými v bodoch 94 až 98 napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že súd mu nemôže vyčítať, že podal žalobu iba tri dni pred uplynutím premlčacej doby, využijúc svoje právo v zákonnej lehote, lebo krivé obvinenie stále rezonuje v jeho okolí až doposiaľ, a na rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nemôže mať podľa žalobcu vplyv ani fakt, že vzal čiastočne späť žalobu v časti o uloženie povinnosti ospravedlniť sa, majúc za to, že náhrada nemajetkovej ujmy po toľkých rokoch je dôležitejšia ako ospravedlnenie, ktoré „by možno bolo umiestnené v novinách na nepodstatnej strane a s malými písmenami“. Prvoinštančný súd podľa názoru žalobcu síce správne poukázal na kritériá, a to závažnosť ujmy a okolnosti prípadu, avšak v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011 súd pochybil najmä v posúdení závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalobcu v konaní bolo preukázané, že rozsah jeho ujmy bol veľmi veľký a objektívny, keďže
„išlo o dve skutkové podstaty, každá v rozsahu niekoľkých miliónov. Trvá to doteraz, pretože nemám za 19 rokov súdne rozhodnutie či som alebo nie som korupčník, dôsledky pociťujem doteraz, lebo ešte aj teraz sa ma ľudia pýtajú či som alebo nie som korupčník a je veľmi ťažko odstrániť napáchanú a spôsobenú ujmu neetickým správaním sa žalovaného. Poukazujem aj na to, že nielen ja, ale aj obchodné spoločnosti, ktorých som bol vlastníkom napr. Agromilič a.s., INICO s.r.o. skončili v likvidácii, v konkurze. V dôsledku publikovaného článku objektívne už nemohli vykonávať činnosť, lebo neboli im poskytnuté dotácie, nemohli získať zákazky, nakoľko sa na mňa pozeralo ako na korupčníka a podobne. Súd sa tým zaoberal v dôvodoch rozsudku v bodoch 24 a nasl.“.
16.4. Napokon súdu prvej inštancie žalobca v odvolaní vytkol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na skutočnosť, že „v dôsledku horeuvedených skutočností Agromilič a.s. v likvidácii mi nevyplatil sumu cez 5.000.000,- Sk, t.j. pohľadávku, ktorú som mal voči tejto spoločnosti. Táto pohľadávka ostala celá objektívne nevymožiteľná a neuspokojená z likvidačného zostatku po likvidácii, ide o objektívnu skutočnosť čo vyplýva zo zistenia likvidátora a bodu 25 napadnutého rozsudku. Spoločnosť Agromilič a.s. v likvidácii bola vymazaná z obchodného registra. Ide o všeobecnú skutočnosť, ktorá je overiteľná“, avšak žalovaná neutrpela žiadnu ujmu a nebola zlikvidovaná a svoju činnosť naďalej vykonáva.
17. Proti výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur a o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi trovy konania (výrok I/ a III/ rozsudku) podala včas odvolanie žalovaná z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. l písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l písm. h/ CSP) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. l písm. b/ CSP). Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby v súlade s § 389 ods. l písm. b) a c) CSP odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
17.1. Žalovaná v odvolaní označila napadnutý rozsudok, napriek jeho obsiahlosti, za arbitrárny a nepreskúmateľný, bez uvedenia konkrétnych dôvodov a skutočností, ktoré by vychádzali z/mali oporu v obsahu celého vykonaného dokazovania a preukazovali zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu práve a len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom v značnej miere a odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi. Súvisiace odôvodnenie rozsudku je podľa názoru žalovanej účelové a tendenčné, prihliadajúce len na skutkové zistenia, potrebné pre výrokovú časť rozsudku, bez toho, aby bolo vykonané dokazovanie vyhodnotené komplexne, detailne a vo vzájomných súvislostiach. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli medzi stranami sporné, aké boli skutkové zistenia súdu, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie a akými úvahami bol súd vedený v prípade vyhovenia žalobe a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navyše rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru žalovanej vo viacerých častiach odôvodnenia založené na predpokladoch a domnienkach súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby tieto domnienky a predpoklady súdu mali akúkoľvek oporu v obsahu vykonaného dokazovania. Výklad obsahu žalovaného článku je podľa názoru žalovanej zo strany súdu neobjektívny, značne kreatívny a extenzívny, lebo súd v odôvodnení rozsudku uvádza skutočnosti, ktoré nemajú oporu v obsahu žalovaného článku (pri použití logického a gramatického výkladu obsahu textu žalovaného článku), tvrdí niečo, čo v článku uverejnené nebolo a pripisuje mu význam, ku ktorému logickým ani gramatickým výkladom obsahu textu nie je možné dospieť. Súdu prvej inštancie žalovaná vytkla, že vo viacerých častiach odôvodnenia rozsudku súd nerozlišuje dôsledne medzi tvrdeniami žalobcu ako strany sporu a skutočným obsahom vykonaných dôkazov, nerozlišuje medzi obsahom článku, ktorý sa týkal výlučne a len spoločnosti INICO (ako samostatnej právnickej osoby) a údajov a informácií v článku, ktoré sa týkali osoby žalobcu ako fyzickej osoby.
17.2. Odkazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 104/2017 zo dňa 19.4.2017 žalovaná zdôraznila, že súd prvej inštancie mal a musel vykonať test proporcionality na posúdenie, ktorému právu v rámci súdneho rozhodnutia je potrebné dať prednosť a súdu prvej inštancie vytkla, že v odôvodnení rozhodnutia súdu úplným spôsobom absentuje test proporcionality v súvislosti so stretom dvoch ústavných práv - práva na súkromie žalobcu a práva na slobodu slova a právo na informácie u
žalovanej, čo žalovaná označila za zásadný nedostatok rozhodnutia súdu a jeho odôvodnenia, nakoľko súd prvej inštancie bez vykonania testu proporcionality nemohol dospieť k relevantným skutkovým zisteniam a náležitému právnemu posúdeniu veci.
17.3. Žalovaná v odvolaní namietla, že súd prvej inštancie vychádzal výlučne a len z tvrdení žalobcu a v rozpore s princípmi CSP prikladal väčšiu váhu a dôveryhodnosť výpovediam svedkov navrhnutých žalobcom ako svedeckej výpovedi svedkyne D. S. (v trestnom konaní a v rámci jej výsluchu dožiadaným súdom v USA), ktorú podľa žalovanej súd bez akéhokoľvek relevantného dôvodu spochybnil (viď body 82 a 83 odôvodnenia rozsudku), úmyselne prehliadal skutočnosti a dôkazy vykonané v konaní, ktoré boli produkované alebo navrhované žalovanou, ktoré spochybňovali opodstatnenosť žalobcom uplatneného nároku a poukazovali na účelovosť podanej žaloby. Žalovaná na tomto mieste tvrdila, že výpovede svedkov vypočutých v konaní sú v odôvodnení rozsudku nepresné a neúplné (napr. obsah výpovede svedkyne S. v rámci jej výsluchu v USA), že súd opomenul v odôvodnení rozsudku uviesť podstatné skutočnosti, ktoré boli svedkyňou S. uvádzané v jej výsluchu dňa 4.3.2005 v USA na str. 68-70 tejto zápisnice, odkazujúc v podrobnostiach na písomné podanie žalovanej zo dňa 18.5.2018 a dňa 14.11.2008, v ktorom bola výpoveď tejto svedkyne rozobratá v kontexte obsahu žalovaného článku a tvrdení a informácií pochádzajúcich priamo od žalobcu. Žalovaná vyjadrila „hlboké počudovanie nad argumentáciou súdu uvádzanou v bode 83 rozsudku, kde súd prvej inštancie spochybnil pravdivosť výpovede svedkyne S. len z dôvodu, že OČTK nevenovali jej výsluchu žiadnu pozornosť“, tvrdiac, že záver súdu prvej inštancie spochybňujúci pravdivosť výpovede tejto svedkyne nemá žiadnu oporu v obsahu dokazovania, lebo svedkyňa ako fyzická osoba nemá právomoc prinútiť OČTK, aby sa vecou zaoberali, vec šetrili a prípadne začali trestné stíhanie voči konkrétnej osobe. Podľa názoru žalovanej, kým nie je preukázané, že svedkyňa S. vo svojich výpovediach klamala, je potrebné považovať obsah jej svedeckých výpovedí za pravdivý, a to aj napriek tomu, že to nezodpovedá záverom súdu prvej inštancie. V prípade akceptácie výkladu súdu prvej inštancie vo vzťahu k výpovedi svedkyne S., nie je potom podľa žalovanej potrebné prihliadať ani na výpovede svedkov navrhnutých žalobcom, ktorých výpovede sú rozobraté pod bodmi 34 - 46 rozsudku.
17.4. Žalovaná v odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytkla, že obsah článku vyložil spôsobom, ktorý nemá oporu v jeho znení a neprihliadal na to, že zásah do práva na ochranu osobnosti mohol byť žalobcovi spôsobený len tými informáciami, ktoré sa v obsahu žalovaného článku o osobe žalobcu skutočne/ reálne nachádzali, nie z informácií, ktoré z obsahu článku vyvodil žalobca a ktoré sa týkali spoločnosti INICO, s ktorou sa žalobca stotožnil, a že žalobca sa nemôže domáhať ochrany osobnosti v súvislosti s informáciami v texte článku, ktoré sa ho netykajú, lebo o žalobcovi nebola uverejnená jediná informácia, ktorou by bol označený ako korupčná osoba alebo osoba, ktorá poskytuje úplatky, s výnimkou tých informácií v žalovanom článku, ktoré pochádzali priamo od žalobcu, ktoré poskytol svedkyni S. a ktorá ich v rovnakom rozsahu poskytla autorovi článku. Upozornila, že samotný žalobca v žalobnom petite, ani v texte žaloby, nešpecifikoval žiadny konkrétny údaj/informáciu/časť článku tykajúcu sa jeho osoby (kvôli iným informáciám týkajúcim sa iných osôb žalobca žalobu o ochranu osobnosti podať nemôže), ktorá bola nepravdivá a ktorá bola nedôvodným ponížením dôstojnosti, občianskej cti, profesionálnej bezúhonnosti a vážnosti žalobcu pred spoluobčanmi.
17.5. Podľa názoru žalovanej rozsudkom súd priznal žalobcovi neprimerane vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde žalobcovi v danom prípade priznal sumu 5.000 eur, ktorá je nevyvážená a absolútne nedôvodná, priznaná na základe informácií z článku, ktoré sa žalobcu netýkali, ale týkali sa inej osoby, spoločnosti INICO, a bez toho, aby v tomto konkrétnom prípade boli splnené podmienky podľa § 13 Občianskeho zákonníka, lebo podľa názoru žalovanej súd nemal žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že práve a len v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom došlo v značnej miere k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
17.6. Žalovaná súdu prvej inštancie vytkla, že sa relevantným spôsobom nevysporiadal ani s výškou žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy priznávanej obetiam násilných trestných činov, ale ani s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej A. B. v konaní vedenom na OS Pezinok sp. zn. 5C/1305/99, kde bola A. B. za podstatne väčšie množstvo uverejnených informácií o jeho osobe (v porovnaní so žalobcom) priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy len v sume 3.300 eur, hoci A. B. a spoločnosť TV Com podali žalobu proti žalovanej spoločne a hneď po uverejnení žalovaného článku, teda nie s odstupom troch rokov ako to urobil žalobca, A. B. na rozdiel od žalobcu nebol a nie je väzobne trestne stíhaný v súvislosti s tak mediálne exponovanou kauzou ako
je kauza „Slanské lesy“, v žalovanom článku bolo uverejnené jeho plné meno a priezvisko, zatiaľ čo v prípade žalobcu išlo len o krstné meno a prvé písmeno priezviska.
17.7. Žalovaná ďalej namietla, že postupom súdu na pojednávaní konanom dňa 10.9.2018 v súvislosti s prednesom záverečnej reči žalovanej, ktorým súd diktoval právnemu zástupcovi žalovanej, resp. ho obmedzoval v tom, čo a v akom rozsahu môže na pojednávaní v rámci svojej záverečnej reči predniesť, nemá oporu v ustanovení § 182 CSP, ale ani v žiadnom inom ustanovení CSP, bolo žalovanej znemožnené, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a vyvoláva u žalovanej pochybnosti o nestrannosti súdu v tejto právnej veci, nakoľko záverečná reč právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní konanom dňa 10.9.2018 sa vecne týkala prejednávanej veci, predstavovala vzhľadom na dĺžku trvania súdneho konania a rozsah vykonaného dokazovania primeranú sumarizáciu skutkového stavu, ale aj právnej argumentácie v tomto súdnom konaní a nejednalo sa o žiadny exces, ani zneužitie práva.
17.8. Správnosť výroku o trovách konania žalovaná vo svojom odvolaní spochybňovala tvrdením, že rozhodnutie súdu nemá oporu v ustanovení § 255 CSP, lebo súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 2/3 bez opory v platnej právnej úprave. Žalovaná súhlasila s rozhodnutím súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania, keďže žiadna zo strán nemala v dovolacom konaní úspech, súd prvej inštancie mal ale podľa názoru žalovanej na základe výsledku sporu rozhodnúť o práve žalovanej, ako úspešnejšej strany v spore, na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Pripomenula, že žalobca sa žalobou podanou voči žalovanej dňa 31.10.2002 domáhal ospravedlnenia žalovanej žalobcovi za uverejnené informácie v znení uvedenom v žalobnom návrhu, náhrady nemajetkovej ujmy v sume 165.969,59 eur (5.000.000,-Sk) a náhrady trov konania, pričom žalobca v priebehu konania zobral písomným podaním žalobu v časti priznania morálneho zadosťučinenia v podobe uverejnenia ospravedlnenia späť, súd konanie v tejto časti rozsudkom zo dňa 26.9.2008 zastavil a následne predmetom konania bola už len suma 165.969,59 eur. Podľa žalovanej ak k zastaveniu konania došlo výlučne a len z dôvodov na strane žalobcu, a následne napadnutým rozsudkom bola žalobcovi z požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (vo výške 165.969,59 eur) priznaná len suma 5.000 eur, vychádzajúc zo súčasnej právnej úpravy, ktorá v paragrafovom znení neobsahuje ekvivalent ustanovenia § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku a náhradu trov konania upravuje v § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. l CSP, žalobca mal z nárokov uplatnených voči žalovanej v podanej žalobe úspech len v nepatrnej časti 5.000 eur a neúspech v podstatnej časti 160.969,59 eur a tiež neúspech v rozsahu 100 % v časti požadovaného uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa, úspech žalobcu v konaní teda predstavuje 3 % z uplatneného nároku a neúspech 97 % z uplatneného nároku v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a v prípade požadovaného ospravedlnenia predstavuje úspech žalobcu 0 % a neúspech 100 % z uplatneného nároku. V prípade žalovanej je pomer úspechu a neúspechu v konaní vice-versa v pomere/v porovnaní s úspechom žalobcu v konaní, čo zároveň znamená, že žalovaná bola v konaní neúspešná len v úplne nepatrnej časti predstavujúcej 3 % jedného z nárokov voči nej uplatnených v súdnom konaní (v konaní o uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie bola žalovaná úspešná v plnom rozsahu). Dodala, že „aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 2 CSP je pomer úspechu žalobcu potrebné odčítať od pomeru úspechu žalovanej v konaní (3 % + 0 %) - (97 % + 100 %)/ 2 nároky v konaní (ospravedlnenie a NNU v peniazoch) čo prestavuje = 97 % úspech žalovanej v konaní“, a preto by mal súd v rozhodnutí o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že žalovanej prizná náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 97 % všetkých žalovanou uplatnených, preukázaných a účelne vynaložených trov a výdavkov, ktoré žalovanej vznikli v konaní v súvislosti s bránením práva. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách odvolacieho konania, žalovaná pripomenula, že odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 26.9.2008, ktorým súd žalobcovi priznal titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 99.581,76 eur (3.000.000,-Sk) a náhradu trov konania podal odvolanie žalobca, ale aj žalovaná (voči výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrade trov konania), pričom o podaných odvolaniach rozhodol KS Košice tak, že: (1) rozsudkom sp.zn. lCo/2/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300 eur (teda nižšej ako priznal súd prvej inštancie); úspešná v odvolacom konaní bola teda žalovaná, (2) rozsudkom sp.zn. lCo/36/2012 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur (teda nižšej ako priznal súd prvej inštancie) aj v tomto prípade úspešná v odvolacom konaní bola žalovaná a rozsudkom sp.zn. lCo/372/2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, a pretože aj v tomto prípade bola žalovaná úspešná v
konaní minimálne v rovnakom rozsahu ako žalobca, žalovaná bola v odvolacom konaní v súvislosti s každým rozhodnutím odvolacieho súdu na podklade ňou podaného odvolania úspešná, lebo ani v jedinom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu neznamenalo pre žalovanú „neúspech“ v odvolacom konaní - práve naopak, nakoľko odvolací súd prisúdil žalobcovi vždy menej ako súd prvej inštancie a pri posudzovaní odvolacieho konania je potrebné posudzovať nie „výsledné rozhodnutie“ odvolacieho súdu ale „zmenu stavu“ v odvolacom konaní oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (jedná sa o trovy odvolacieho a nie celého súdneho konania) na podklade podaného odvolania strany sporu.
17.8. Zrekapitulujúc priebeh konania, svoje tvrdenia v priebehu sporu spochybňujúce základ nároku žalobcu i výšku, na podporu svojej argumentácie žalovaná v časti VII. odvolania odkázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej a Českej republiky, z ktorej citovala. Poukázala (o.i.) aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.US 146/04 (ako i nález ÚS ČR I.ÚS 156/99), podľa ktorého „každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv, taký zásah je daný len ak 1.) existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak 2.) tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie ie možné tolerovať“ a tvrdila, že „napadnutý článok v týždenníku MOMENT neobsahoval nepravdivé informácie o osobe žalobcu a uverejnené informácie v žalovanom článu nepresiahli prípustnú mieru, ktorú nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať“.
18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že rozsudok považuje za preskúmateľný. Zhrnúc svoju argumentáciu a námietky v spore i v odvolaní, predovšetkým akcentoval, že aj keď súd v odôvodnení rozsudku nepoužil slovné spojenie test proporcionality, z dôvodov rozsudku je zrejmé, že takýto test proporcionality súd vykonal a hodnotil stret ústavných práv, a to práva žalobcu na súkromie a práva žalovanej na slobodu slova. K námietke žalovanej založenej na tvrdení o neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odkázal na svoje vyjadrenie v dovolaní zo dňa 25.11.2013 proti napadnutému rozsudku, ako aj v odvolaní proti rozsudku zo dňa 16.10.2018. Podčiarkol, že žalovaná opätovne odpútava pozornosť súdu od merita prejednávanej veci, pretože predmetom žaloby nie je kauza Slanské lesy, ale je ochrana osobnosti za nepravdivý článok publikovaný v denníku Pravda dňa 2.11.1999 a v ňom uvedené nepravdivé skutočnosti „KTO FINANCUJE KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov.“, v ktorom sú uvedené dve nepravdivé skutkové podstaty, tak ako to uvádzal počas celého konania a v odvolaní zo dňa 16.10.2018. Za zavádzajúce a nepravdivé označil tvrdenie žalovanej v odvolaní, že uvedené informácie sa netýkali žalobcu ako fyzickej osoby, ale spoločnosti INICO, nakoľko v článku Kto financuje KDH sa uvádza, že „PRAVDA najnovšie získala informáciu, podľa ktorej hlavný obvinený v tejto kauze sa ešte nedávno podieľal na financovaní KDH: údajne prispel až 14 miliónovou sumou na platy funkcionárov tohto hnutia“ a potom, že 14 miliónov sa previedlo z firmy INICO v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV Com v čase, keď už na Milana I. bola podaná súdna žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami, a teda je preukázané, že žalovaná poskytla nepravdivú informáciu o žalobcovi ako fyzickej osobe a o tom, že prispel na financovanie KDH sumou 14 miliónov. Zdôraznil, že v článku sa neuvádza, že od p. S. Pravda zistila informácie, ale sa uvádza, že žalobca povedal, t.j. ako keby žalovaná mala priamu informáciu od žalobcu, a nie od informátora, ako i že žalovaná od podania žaloby doteraz nepredložila dôkaz o tom, že žalobca sumou 14 miliónov Sk financoval KDH a že vyplatil šéfovi ministerstva stavebníctva „na ruku“ 10 miliónov. Podčiarkol, že existuje príčinná súvislosť medzi žalovaným článkom a následkami u žalobcu, lebo „tento článok nie je kritikou prípustnou alebo oprávnenou, súčasťou slobody prejavu a verejnej informovanosti. Žalovaný prekročil všetky medze slušnosti svojho práva na slobodu slova a nehorázne ma ohováral, škandalizoval a urážal. Žalovaný neposkytol a neuverejnil žiadnu pravdivú informáciu“. Pokiaľ žalovaná poukázala na judikatúru časového momentu v rozhodnutí Flux v. Moldavsko, tak nebolo zistené, aké sú premlčacie lehoty v súdnom systéme Moldavska, a preto tvrdiť, že mal podať žalobu ihneď, lebo žalovaná bude ťažšie preukazovať fakty, z ktorých vychádzala, je podľa žalobcu zavádzajúce. Poukazom na svoje podanie zo dňa 12.3.2018 žalobca opätovne tvrdil, že výpovede D. S. v trestnom konaní sú rozporuplné a nepravdivé, tvrdenia žalovanej nie sú pravdivé, a preto žalovaná musí niesť plnú zodpovednosť za vedomé porušenie etického kódexu novinára a zásahu do osobnostných práv žalobcu, tak ako to žalobca uvádzal v podaní zo dňa 4.12.2017 a počas celého súdneho konania.
19. Žalovaná v replike na vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu zotrvala v plnom rozsahu na svojej právnej argumentácii v písomných a ústnych vyjadreniach v doterajšom konaní, ako aj na obsahu podaného
odvolania voči rozsudku zo dňa 5.10.2018, vrátane námietky, že súd prvej inštancie v rozsudku, ale ani v samotnom konaní, nevykonal ani formálne žiadny test proporcionality, súc presvedčená, že vykonaným dokazovaním v súdnom konaní preukázala pravdivosť všetkých uverejnených informácií a podozrení, majúc pritom za to, že žalovaná nebola povinná preukazovať pravdivosť „záverov“, ktoré z textu článku vyvodil v podanej žalobe žalobca. Pokiaľ žalobca v podanom vyjadrení poukázal opakovane na údajné porušenie Etického kódexu novinára, žalovaná zdôraznila, že porušenie Etického kódexu novinára môže vysloviť výlučne a len Tlačová rada SR, a nie žalobca. Súčasne dala do pozornosti skutočnosť, že žalobca nikdy na Tlačovej rade SR neinicioval konanie o porušenie Etického kódexu novinára, a preto tvrdenia žalobcu o tom, že došlo k porušeniu tohto kódexu žalovaným článkom sú ničím nepodložené a sú len subjektívnym názorom žalobcu bez opory v reálnom stave. Na námietku žalobcu, že nežaluje kauzu „Slanské lesy“ žalovaná v podstate zopakovala, že: „1. Žalobca ako strana sporu má len jedno právo na ochranu osobnosti, jedná sa o totožnú osobu v obsahu žalovaného článku a preto sa uverejnené informácie dotýkajú žalobcu ako fyzickej osoby a to bez toho, aby bolo potrebné rozlišovať medzi kauzou „Slanské lesy“ a ďalšími informáciami o osobe žalobcu. Ako je zrejmé z obsahu žalovaného článku, žalobca sa dostal do pozornosti médií (nie len žalovaného ale všetkých printových a elektronických médii v SR a väčšiny v Českej republike- toto žalovaný preukázal predloženým monitoringom médií) práve v súvislosti s kauzou „Slánske lesy", je aj v súčasnej dobe predmetom záujmu médií v dôsledku kauzy „Slánske lesy". Predmetom žalovaného článku bola práve kauza „Slánske lesy" a od tejto kauzy za odvíjali aj ďalšie uverejnené informácie o osobe žalobcu. 2. V prípade kauzy „Slánske lesy" sa jedná v dôsledku dĺžky trvania trestného konania, vzniknutej škody a spôsobu konania osôb obžalovaných z trestnej činnosti o tak zásadnú kauzu, ktorá sa musela nevyhnutne stať predmetom záujmu médií a žalovaného. 3. V prípade žalovaného článku je preto rozhodujúce, ktoré informácie o žalobcovi žalovaný uviedol a ako/čím preukázal pravdivosť uverejnených informácií. Vychádzajúc zo skutočného obsahu žalovaného článku je zrejmé, že o žalobcovi boli uverejnené informácie a podozrenia, ktoré v čase uverejnenia žalovaného článku reálne existovali a žalovaný tieto podozrenia preukázal listinnými dokladmi a výpoveďou svedkyne D. S.. V prípade informácií napadnutých žalobcom v podanej žalobe sa jednalo a jedná práve o tie informácie a podozrenia, ktorých autorom je priamo žalobca (poskytol ich D. S.) a ktorých správnosť potvrdila D. S. tak vo výpovediach v trestnom konaní v SR ako aj v rámci výsluchu dožiadaným súdom v USA (v podrobnostiach odkazujeme na podané odvolanie a písomné vyjadrenia žalovaného). V rámci výsluchu v USA svedkyňa S. pod prísahou potvrdila pravdivosť úplne všetkých uverejnených informácií o zákazkach žalobcu a uplácaní štátnych úradníkov a to bez toho, aby bola jej svedecká výpoveď nejasná alebo zmätočná. Práve naopak - z výsluchu svedkyne S. v USA (žalovaný na túto výpoveď opakovane poukazoval vo svojich písomných podaniach) vyplýva, to, čo je uverejnené v žalovanom článku (aj keď sa to žalobcovi nepáči). V rámci výsluchu v USA vypovedala táto svedkyňa v anglickom jazyku (následne bola jej výpoveď preložená do slovenčiny) a preto je možné s určitosťou výlúčiť, že by svedkyňa S. nevedela o čom vypovedá, resp. že by nerozumela položeným otázkam. Svedkyňa S. na položené otázky súdneho úradníka odpovedala vlastnými slovami a plynulo, pričom v plnom rozsahu potvrdila obsah informácií uverejnených v žalovanom článku. Záver žalobcu uvedený na strane 3 podaného vyjadrenia o tom, že „ak som nebol za to trestne stíhaný, tak je preukázané, že výpoveď S. je nepravdiváuž len „dokresľuje" osobnosť žalobcu a spôsob jeho „výkladu" informácií. Vyvodiť zo skutočnosti, že nebol žalobca trestne stíhaný na podklade výpovede svedkyne S. nepravdivosť svedeckej výpovede svedkyne S. (vypovedajúcej pod prísahou a súc poučenej o následkoch krivej svedeckej výpovede) môže len žalobca. Žalovaný v konaní poukazoval opakovane na skutočnosť, že v prípade, ak svedkyňa S. vypovedala podľa názoru žalobcu nepravdivo (krivá svedecká výpoveď) mal a mohol žalobca podať voči nej trestné oznámenie alebo žalobu o ochranu osobnosti. To však nikdy neurobil a to zo zjavného dôvodu - informácie pochádzajúce od svedkyne S. boli a sú pravdivé. Z uvedeného dôvodu, čo času preukázania opaku, je potrebné na svedeckú výpoveď svedkyne S. prihliadať ako na v plnom rozsahu pravdivú.“ Napokon žalovaná opäť zdôraznila, že tvrdenie žalobcu o tom, že do práva na ochranu osobnosti žalobcu zasiahol výlučne a len žalovaný článok v denníku Pravda, je neopodstatnené a zavádzajúce, nakoľko žalobca a jeho kauza „Slanské lesy“ je predmetom záujmu verejnosti a médií niekoľko desiatok rokov, žalobca už v čase uverejnenia žalovaného článku vzhľadom na skôr uverejnené informácie nepožíval „dobré meno“, čo konštatoval aj odvolací súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach, a toto negatívne vnímanie osoby žalobcu verejnosťou bolo znásobené dlhotrvajúcim a nespočetným množstvom informácií zverejnených v tlači, relácií odvysielaných v TV (napr. Paľba na TV Markíza), rozhlasových relácií a správ uverejnených na internete, ktoré žalobcu vykresľovali v negatívnom svetle, a to od roku 1999 do súčasnosti. V kontexte všetkých týchto okolností je podľa žalovanej potrebné konštatovať, že žalovaný článok nemohol
žalobcovi objektívne privodiť (vzhľadom na skôr zverejnené informácie a rozsah medializácie osoby žalobcu a jeho kauzy) žiadnu ujmu na jeho subjektívnych právach.
20. Žalobca v duplike na vyjadrenie žalovanej zo dňa 13.1.2019 uviedol, že žalovaná iba opakuje vyjadrenia v odvolaní, a opätovne akcentoval, že žalovaná nepreukázala pravdivosť žalobcom označených skutkových tvrdení v článku publikovanom v denníku Pravda dňa 2.11.1999 „KTO FINANCUJE KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov“, a len opätovne poukazuje na svedeckú výpoveď D. S., ktorá v tomto konaní vypočutá nebola a tvrdenia tejto svedkyne žalobca poprel. Mal za to, že súd si môže predbežne preskúmať, či bol alebo nebol porušený etický kódex predmetným nepravdivým článkom a v ňom dvoch nepravdivých skutkových podstát.
21. Žalovaná k duplike žalobcu na jej vyjadrenie zo dňa 20.3.2019 zhrnúc svoju doterajšiu argumentáciu tvrdila, že žalobca sa vo svojej duplike snažil podľa žalovanej irelevantnými skutočnosťami (etický kódex, neprípustnosť výsluchu svedkyne S. ako dôkazného prostriedku) odpútavať pozornosť od podstaty sporu, a to že žalovaným článkom ani žiadnou časťou žalovaného článku nedošlo v kontexte iných zverejnených informácií o osobe žalobcu k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, že informácie v žalovanom článku (tak ako boli uverejnené) boli žalovaným v plnom rozsahu preukázané ako pravdivé, a to najmä v kontexte obsahu svedeckej výpovede svedkyne D. S., a že uverejnením žalovaného článku nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Dodala, že podľa existujúceho rokovacieho poriadku Tlačovej rady SR o (ne)porušení Etického kódexu novinára je oprávnenou a príslušnou pre rozhodnutie len Tlačová rada SR a nie všeobecný súd, pričom v danom prípade otázka porušenia Etického kódexu nie je právnou otázkou, ktorú by musel súd posudzovať ako predbežnú otázku v súvislosti so žalobcom uplatneným právom na ochranu osobnosti a prípadné porušenie/neporušenie Etického kódexu novinára je v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu irelevantné.
22. Žalobca k vyjadreniu žalovanej zo dňa 3.6.2019 zdôraznil, že sa nestotožňuje s názorom žalovanej vo vyjadrení, v ktorom žalovaná hodnotí výpoveď svedkyne D. S.j, a ktorá podľa názoru žalovanej preukazuje pravdivosť tých informácií, ktoré žalovaná uverejnila v žalovanom článku. Podčiarkol, že o výsluchu D. S. nebol upovedomený, a preto bola porušená kontradiktórnosť konania, nemohol svedkyni klásť otázky a vyjadriť sa k jej výpovedi priamo pred orgánom, ktorý svedkyňu vypočúval, pričom nie je možné ustáliť, ktorý zo svedkov (D. S., M. U., V. U.) klame alebo hovorí pravdu, za stavu, keď trestné konanie nie je právoplatne skončené a súd v trestnom konaní bude hodnotiť tieto svedecké výpovede.
23. Odvolací súd (§ 34 CSP) na základe podaných odvolaní prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu i žalovanej je neopodstatnené.
24. Žalobca i žalovaná vecnú správnosť rozsudku (žalobca v jeho zamietavom výroku a žalovaná v jeho vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania) spochybnili uplatnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý je daný vtedy, ak súd sa dopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
25. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Napokon nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom
hodnotení dôkazov, t.j. keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.
26. Napokon žalovaná uplatnila i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
27. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom a ani žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.
28. Preskúmavanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by bol v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 a nasl. CSP alebo že by súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ako i v predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Neboli zistené ani iné vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Žalovaná vo svojom odvolaní neopodstatnene namietla, že postup súdu na pojednávaní konanom dňa 10.9.2018 v súvislosti s prednesom záverečnej reči žalovanej, ktorým súd diktoval právnemu zástupcovi žalovanej, resp. ho obmedzoval v tom, čo a v akom rozsahu môže na pojednávaní v rámci svojej záverečnej reči predniesť, nemá oporu v ustanovení § 182 CSP, podľa vety prvej ktorého ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, čím bolo žalovanej znemožnené, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, nakoľko žalovaná v tomto smere svoju námietku bližšie nekonkretizovala. Z obsahu vznesenej námietky v odvolaní možno vyvodiť, že žalovaná v podstate za dôvod vzbudzujúci jej pochybnosti o nezaujatosti sudcu (o nestrannosti súdu) označuje okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe zákonného sudcu pri jeho rozhodovacej činnosti. Tie však v zmysle § 49 ods. 3 CSP nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že konanie netrpí ani vadou, ktorá by zakladala naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, a to že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
29. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:
30. V súdenej veci sa žalobca domáha ochrany svojej občianskej cti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
31. Ochranu poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjetku práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo, ale stačí objektívna spôsobilosť konania takú ujmu spôsobiť (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2573/2004). Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo k jej porušeniu, resp. prípadne len k ohrozeniu, teda k vzniku nemajetkovej ujmy, potom ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom z § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
32. V prípade difamujúcich skutkových tvrdení je dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu spravidla skutočnosť, že takéto tvrdenie je pravdivé, resp. príslušná informácia zodpovedá pravde. V uznesení zo dňa 30.4.2007 sp.zn. 30 Cdo 323/2006 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil zásadu, že pravdivá informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti.
33. Pri strete práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je potrebné s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážiť, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.
34. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že akokoľvek oznamovacie prostriedky (masmédiá) nesmú prekročiť určité medze, najmä vo vzťahu k povesti a právam iných osôb a potrebe nezverejňovať dôverné informácie, ich povinnosťou je rozširovať (spôsobom, ktorý je v súlade s ich povinnosťami a zodpovednosťou) informácie a myšlienky, ktorých rozširovanie je vo verejnom záujme.
35. V konkrétnom prípade je preto vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu, resp. s právom kritiky a s právom na informácie, a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany). Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi.
36. V danom spore je nutné podľa názoru odvolacieho súdu uzavrieť, že vyššie uvedené zásady boli pri rozhodovaní súdom rešpektované a vo veci bola splnená povinnosť na základe konkrétnych okolností prípadu zvážiť, či v prípade uverejnenia sporného článku sa jednalo o výkon práva a povinnosti žalovanej informovať verejnosť a či pri starostlivom posúdení jeho obsahu a formy je možné odôvodniť zásah do práva osobnosti žalobcu, či je potrebné takýto zásah vylúčiť ako neoprávnený, a to v procesnej situácii, ak uvedené bezpochyby vyplýva z dôvodov ostatného uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016-641, v ktorom odvolací súd (opätovne) podrobiac testu proporcionality uplatňovania práva žalobcu (a jeho ochrany) a ním tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti (občianskej cti a ľudskej dôstojnosti), a to v kontexte so slobodou prejavu žalovanej a s právom na informácie, dospel na základe konkrétnych okolností prípadu k jednoznačnému záveru, že v prípade uverejnenia článku redaktora S. M. v denníku Pravda dňa 2.11.1999 pod titulom „Kto financuje KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov“, je potrebné konštatovať zásah do práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a tento vyhodnotiť ako neoprávnený a majúc za preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajúc z tohto svojho jednoznačného záveru, odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 28. júna 2017 po vrátení veci uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch preskúmateľným rozhodnutím.
37. Odvolacia námietka žalovanej v tomto smere, t.j. že absentuje test proporcionality v súvislosti so stretom dvoch ústavných práv - práva na súkromie žalobcu (žalovaná mala pravdepodobne na mysli právo na občiansku česť žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) a práva na slobodu slova a právo na informácie, je nedôvodná. 38. Ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil i námietku žalovanej, založenú na tvrdení, že rozsudok je v jeho žalovanou napadnutej časti nepreskúmateľný, resp. nedostatočne odôvodnený, a to napriek jeho obsiahlosti, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu napadnutého rozsudku z hľadiska ďalších relevantných odvolacích námietok žalovanej i žalobcu.
39. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30), ako i Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie.
40. Právo na spravodlivý proces ale neznamená právo na to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 50/04).
41. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana sporu (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
42. Vychádzajúc z vyššie uvedených judikatórnych premís podľa úsudku odvolacieho súdu nemožno prisvedčiť žalovanej v jej názore, že v rozsudku absentuje uvedenie konkrétnych dôvodov a skutočností, ktoré by vychádzali z obsahu celého vykonaného dokazovania, komplexné vyhodnotenie dokazovania detailne a vo vzájomných súvislostiach a že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli medzi stranami sporné, aké boli skutkové zistenia súdu, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie a akými úvahami bol súd vedený v prípade vyhovenia žalobe a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ani že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo viacerých častiach odôvodnenia založené na predpokladoch a domnienkach súdu prvej inštancie, bez toho, aby tieto domnienky a predpoklady súdu mali akúkoľvek oporu v obsahu vykonaného dokazovania, navyše ak žalovaná vo svojom odvolaní síce namietala, ale bližšie nešpecifikovala, na ktoré konkrétne právne významné otázky jej súd prvej inštancie nedal odpoveď v žalovanou odvolaním napadnutej časti rozsudku, ktorou súd žalobe žalobcu vyhovel, hoci tak mal učiniť.
43. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je dostatočne zrozumiteľný a určitý, spĺňajúci náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
44. Súd prvej inštancie v rozsudku zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovanej, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem a právnych úvah vychádzal pri svojom rozhodovaní. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, prečo (ne)prisvedčil námietkam žalobcu a žalovanej (a ktorým) a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovanej v priebehu sporu, pričom žalobcovi i žalovanej vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva. Rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).
45. Odvolací súd považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu v časti vyhodnotenia ako neopodstatnenej obrany žalovanej je odrazom tvrdení
žalovanej prezentovaných v priebehu sporu, pri súčasnom rešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016-641, v ktorom odvolací súd jednoznačne vyhodnotil ako správny záver súdu prvej inštancie v jeho rozsudku zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 o tom, že obsahom článku došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby, ktoré odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z úsudku, že «informácia „o poskytnutí 14 miliónov Sk firmou žalobcu IMICO so sídlom v Trebišove na účet spoločnosti TV COM“, bola preukázaná ako nepravdivá, čo v konečnom dôsledku uznala aj žalovaná. Táto nepravdivá informácia stavia žalobcu do pozície osoby, ktorá vykonala nelegálnu finančnú transakciu, za účelom financovania konkrétnej politickej strany. Aj vzhľadom na výšku sumy, ktorá mala byť takto poukázaná (14 miliónov Sk) ide zjavne o informáciu, ktorá je širokou verejnosťou vnímaná veľmi citlivo ako nelegálna a pre spoločnosť veľmi nebezpečná. Táto nepochybne bola spôsobilá vyvolať difamačné následky vo vzťahu k označovanej osobe a za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že článok bol uverejnený v celoštátnom mienkotvornom denníku, treba mať za to, že takáto informácia bola nielen spôsobilá vyvolať difamačné následky, ale v skutočnosti ich aj vyvolala, a to bez toho, aby v tomto smere bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.» S poukazom na obsah celého článku, ktorý sa v celom kontexte zaoberá osobou žalobcu, odvolací súd v uznesení zo dňa 28. júna 2017 vyslovil, že „je logické, že tomuto sa pripisuje aj samotné konanie spočívajúce v poskytnutí sumy 14 mil. Sk firmou IMICO na účet spoločnosti TV COM.“, a teda podľa názoru odvolacieho súdu bol preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
46. Odvolací súd po preskúmaní spisu a odôvodnenia žalovanou napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku usúdil, že žalovaná rovnako neopodstatnene spochybnila hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc pritom vlastné hodnotenie ňou predložených dôkazov, predovšetkým výpoveď svedkyne D. S., ktorá podľa názoru žalovanej preukazuje pravdivosť skutkových tvrdení v inkriminovanom článku publikovanom v denníku Pravda dňa 2.11.1999 s názvom „KTO FINANCUJE KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov“, ako i ostatných dôkazov vykonaných v konaní na súde prvej inštancie. Následne žalovaná vo svojom odvolaní nedôvodne tvrdí, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko dôkazy vyhodnotil nesprávne, resp. nevyhodnotil dôkazy všetky tak, ako boli vykonané na súde prvej inštancie.
47. Odvolací súd pripomína, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobil o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov totižto môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
48. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovanie nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo.
49. Nie je možné preto priznať relevanciu polemike žalovanej v odvolaní so skutkovými závermi súdu prvej inštancie spočívajúcej v námietke, že súd mal uveriť dôkazom a svedkom, ktoré navrhla žalovaná, resp. že žalovaným článkom ani žiadnou časťou žalovaného článku nedošlo v kontexte iných zverejnených informácií o osobe žalobcu k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, že informácie v žalovanom článku (tak ako boli uverejnené) boli žalovanou v plnom rozsahu preukázané ako pravdivé, a to najmä v kontexte obsahu svedeckej výpovede svedkyne D. S., a že uverejnením žalovaného článku nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to za stavu, ak bezpochyby odvolací súd v uznesení zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016-641, potom, ako vo svojom rozhodnutí odvolací súd aplikoval vyššie predostreté kritériá testu ústavnej aprobovateľnosti tak pri posúdení samotnej povahy a motívu zverejnenia spornej informácie difamačného charakteru z hľadiska jej ústavnej aprobovateľnosti a legitimity, ako i následne pri úvahe o forme a primeranosti zadosťučinenia za ujmu na osobnostných právach žalobcu ako fyzickej osoby, vzniknutú práve v súvislosti so zverejnením a šírením takej informácie difamačného charakteru, ktoré nepožíva ústavnú ochranu slobody prejavu,
- jednoznačne vychádzajúc zo záveru, že bol preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
- konštatujúc, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy súdu, vychádzajúcej z konkrétnych právne významných okolností, za ktoré je treba považovať jednak charakter a intenzitu zásahu, ale aj samotnú osobu žalobcu, jej postavenie a meno v spoločnosti a mieru, v ktorej sa toto jej postavenie v dôsledku zásahu zhoršilo,
- vytkol súdu prvej inštancie opomenutie faktu, že obsah inkriminovaného článku „nadväzuje na iné časovo predchádzajúce informácie v masmédiách, týkajúce sa osoby žalobcu a to v súvislosti s takzvanou kauzou Slanských lesov. Aj v úvode samotného článku je táto kauza stručne zhrnutá ako podozrenie z podvodného konania žalobcu, ktorým mal neoprávnene získať vyše 8 tisíc hektárov prevažne lesných pozemkov vo vlastníctve štátu, urbárskych a iných spoločenstiev. Bolo konštatované, že v súvislosti s takýmto konaním je žalobca vo väzbe od 6. mája príslušného roku (rok 1999). Autor článku vyslovuje podozrenie, že sa celý prípad (teda trestné stíhanie žalobcu) sa vlečie práve v súvislosti s poskytnutím sumy 14 miliónov Sk na financovanie konkrétnej politickej strany. Je teda zrejmé, že obsah článku nadväzuje na predchádzajúcu všeobecne známu masívnu mediálnu kampaň, týkajúcu sa osoby žalobcu, v ktorej bol tento označovaný ako podozrivý zo závažného protispoločenského konania. Je všeobecne známe, že o tejto kauze bola široká verejnosť dlhodobo informovaná viacerými celoštátnymi médiami. Z uvedeného vyplýva, že na dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti mali nepochybne negatívny vplyv aj tieto časovo predchádzajúce informácie, ako aj samotná informácia o tom, že žalobca v súvislosti s označenou kauzou sa nachádzal vo väzbe“, a
- po vrátení veci uložil súdu prvej inštancie opätovne vykonať hodnotenie dôkazov v súlade s § 191 ods. 1 CSP, pri aplikácii § 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka odlíšiť nárok žalobcu ako fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy od nároku právnickej osoby na ochranu jej dobrej povesti podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka a pri svojich záveroch vziať na zreteľ, že žalovaná zodpovedá iba za mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti, ako aj cti žalobcu, ktorú tento požíval v čase uverejnenia článku a nemôže zodpovedať za následky vyvolané inou predchádzajúcou medializáciou konania žalobcu označeného v tzv. kauze Slanské lesy, ktorá nepochybne taktiež mala značný vplyv na zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v očiach tak blízkeho okolia, ako aj širokej verejnosti.
50. V korelácii s uvedeným žalovaná i žalobca neopodstatnene namietajú nesprávne právne posúdenie nároku žalobcu na ochranu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti spočívajúce v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Neobstojí ani argumentácia žalovanej, že žalobcovi by nemala byť poskytnutá nemajetková ujma v peniazoch, lebo nebol preukázaný ani jeden nevyhnutný predpoklad, nakoľko táto argumentácia nevystihuje dostatočný účel a zmysel § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
51. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobu žalobcu na ochranu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, náležite majúc na zreteli, že: (a) žalobca svojou žalobou na poskytnutie primeraného zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie tvrdiac, že jeho osobnostné právo (právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť) bolo porušené článkom
redaktora S. M. uverejneným dňa 2.11.1999 v denníku Pravda na prvej strane pod titulom „Kto financuje KDH“ s nadtitulkom „Vlečúci sa politický škandál okolo Slanských lesov“, v ktorom bolo uvedené, že: 1/„Podnikateľ O. L.. z Trebišova je od 6. mája t r. vo vyšetrovacej väzbe. Žaloba ho viní; že sa podvodným spôsobom pokúsil získať vyše 8-tisíc hektárov zväčša lesných nehnuteľností vo vlastníctve štátu, urbárskych a iných spoločenstiev“, 2/ „O. L.. má aj stavebnú firmu INICO, ktorá sa v uplynulých 4 rokoch podieľala na významných štátnych zákazkách, v okolí Trebišova, pričom išlo o vojenské stavby“, 3/ „V dnes už medzinárodnej kauze Slanské lesy existuje svedectvo českej štátnej príslušníčky D. V., ktorú O. L.. podvodom pripravil o časť reštituovaného majetku. V roku 1995, keď sa ešte len uchádzal o jej priazeň, povedal, že zákazky dostáva bez konkurzu uplatnením vysokých vládnych úradníkov. Z ministerstva stavebníctva vraj získal 100-milionovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu vyplatil „na ruku“ 10 miliónov“, 4/ „Podľa zdroja, ktorý z pochopiteľných dôvodov nechce byť menovaný, štrnásť miliónov sa previedlo z účtu firmy Inico v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV Com, v čase keď už na O. L.. bola podaná súdna žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami“, a to za skutkové tvrdenie v tomto článku, že: „zákazky dostáva bez konkurzu uplatnením vysokých vládnych úradníkov“, že «z ministerstva stavebníctva vraj získal 100-milionovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu vyplatil „na ruku“ 10 miliónov“» a že „štrnásť miliónov sa previedlo z účtu firmy INICO v Trebišove na bratislavský účet obchodnej spoločnosti TV COM, v čase keď už na O. L.. bola podaná súdna žaloba pre machinácie s lesnými pozemkami“, čím sa mal žalobca podľa článku „Kto financuje KDH“, uverejnenom v denníku Pravda dňa 2.11.1999, podieľať 14- miliónovou sumou na platy funkcionárov tohto hnutia, (b) zásah nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, (c) neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chráneného ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo skutočnosť, či pôvodca zásahu (žalovaná) si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie, je bezvýznamná (R 103/1967), (d) adekvátne pritom vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016-641, v ktorom odvolací súd jednoznačne uzavrel, že bol preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vyhodnotiac ako správny záver v rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 o tom, že obsahom článku došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby, ktoré odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z úsudku, že «informácia „o poskytnutí 14 miliónov Sk firmou žalobcu IMICO so sídlom v Trebišove na účet spoločnosti TV COM“, bola preukázaná ako nepravdivá, nepochybne spôsobilá vyvolať difamačné následky vo vzťahu k osobe žalobcu a vzhľadom na skutočnosť, že článok bol uverejnený v celoštátnom mienkotvornom denníku, treba mať za to, že takáto informácia bola nielen spôsobilá vyvolať difamačné následky, ale v skutočnosti ich aj vyvolala, a to bez toho, aby v tomto smere bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie».
52. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri posudzovaní závažnosti dôsledkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu správne aplikoval a interpretoval ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a relevantné okolnosti posúdil spôsobom, ktorý aj podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá tomuto ustanoveniu, správne pritom vychádzajúc z celého komplexu okolností, za ktorých došlo k zásahu a zohľadňujúc interpretačné východiská a pokyny odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa 28. júna 2017, náležite pritom vychádzajúc z premisy, že: (a) optimalizácia medzi základnými funkciami primeraného zadosťučinenia a špecifiká každého jednotlivého prípadu vylučujú pevnú, zákonom stanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či už minimálne alebo maximálne), exaktnú metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na ktorých základe by sa výška relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť požadované (por. napr. P. Hajn: K přiměřenému zadostiučinění ve sporech o ochranu osobnosti. Bulletin advokacie č. 4/2003, str. 9), (b) pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vo všeobecnosti vychádza z faktu, že stanovenie výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno zisťovať značne obtiažne, a preto súd túto výšku určí podľa svojej úvahy, ktorá podlieha hodnoteniu, (c) určenie výšky náhrady je tak vecou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadom oboch zákonom predvídaných kritérií, t.j. 1/ ohľadom
závažnosti vznikmutej ujmy a 2/ ohľadom okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
53. K otázke preventívno- sankčnej povahy retulárnej náhrady sa pritom súdna prax ustálila v názore, že vlastný zásah je nutné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferncovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k dotnutej fyzickej osobe, možno spoľahlivo dovodiť, že by nastalú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.
54. Okrem miery závažnosti a intenzity neoprávneného zásahu do osobnostných práv jednotlivca a miery zavinenia pôvodcu zásahu [subjektívny prvok zavinenia má v zásade význam iba pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v rámci zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (por. k tomu i odlišné stanovisko soudce zpravodaje E. Wagnerové k nálezu sp. zn. Pl. ÚS 16/04 ze dne 4.5.2005 (N 98/37 SbNU 321; 265/2005 Sb. - „forma a intenzita zavinění by měla hrát klíčový význam pro stanovení povinnosti nahradit škodu za citovou újmu poškozeného“)], je ale nevyhnutné skúmať i ďalšie konkrétne okolnosti neoprávneného zásahu, či už právne alebo skutkové, ako i na okolnosti poľahčujúce či priťažujúce. Zohľadnené musia byť pritom okolnosti na všetkých stranách, tzn. nielen n astrane rušiteľa (škodcu), ale i na strane postihnutého (obete).
55. Odvolací súd po preskúmaní úsudku súdu prvej inštancie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch dospel k záveru o jeho správnosti. Úvaha súdu prvej inštancie o primeranej náhrade spočíva na logických faktoch a zohľadňuje individualitu daného prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal súd prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná zásahu do osobnostných práv žalobcu a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo.
56. Možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri úvahe o primeranosti navrhovanej satisfakcie za nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti žalobcu (fyzickej osoby) správne predovšetkým vyšiel tak z celkovej povahy, ako i z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu. Adekvátne prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy, i na postavenie a uplatnenie žalobcu v spoločnosti, práve v kontexte dôsledného odlíšenia osoby žalobcu ako fyzickej osoby, a jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, od nároku právnickej osoby na ochranu jej dobrej povesti podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rešpektujúc pokyny odvolacieho súdu, vyslovené v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. júna 2017 č.k. 1Co/372/2016-641, súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy žalobcu peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka náležite vzal na zreteľ charakter a intenzitu zásahu, samotnú osobu žalobcu, jej postavenie a meno v spoločnosti a mieru, v ktorej sa toto jej postavenie v dôsledku zásahu zhoršilo, ako aj na fakt, že obsah inkriminovaného článku nadväzuje na iné časovo predchádzajúce informácie v masmédiách, týkajúce sa osoby žalobcu a to v súvislosti s takzvanou kauzou Slanských lesov, o ktorej bola široká verejnosť dlhodobo informovaná viacerými celoštátnymi médiami, a teda že na dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti mali nepochybne negatívny vplyv aj tieto časovo predchádzajúce informácie, ako aj samotná informácia o tom, že žalobca v súvislosti s označenou kauzou sa nachádzal vo väzbe. 58. Pri svojich záveroch súd prvej inštancie primerane vzal na zreteľ tiež to, že žalovaná zodpovedá iba za mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti, ako aj cti žalobcu, ktorú tento požíval v čase uverejnenia článku a nemôže zodpovedať za následky vyvolané inou predchádzajúcou medializáciou konania žalobcu označeného v tzv. kauze Slanské lesy, ktorá nepochybne taktiež mala značný vplyv na zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v očiach tak blízkeho okolia, ako aj širokej verejnosti, tak ako to konštatoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení. V tomto smere odvolacia námietka žalobcu a ani žalovanej neobstojí, a to ani pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní spochybňovala výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu bez ďalšieho iba argumentom, že ide o neprimerane vysokú sumu 5.000
eur, že je nevyvážená a nedôvodná, že je priznaná na základe informácií z článku, ktoré sa žalobcu netýkali, ale týkali sa inej osoby, spoločnosti INICO.
57. Pretože pochybnosti o cti, dobrej povesti, dôstojnosti a vážnosti určitej fyzickej osoby tvoria súčasť vnútorných postojov hodnotiaceho subjektu, a nie vždy sa prejavujú navonok, pretrvávať môžu niekedy dlhší čas a v niektorých prípadoch aj bez časového ohraničenia, aj podľa názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania umožnili prijať záver, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v súdom určenej výške, ktorá nie je pre žalovanú likvidačná.
58. Žalovaná v odvolaní rovnako neopodstatnene vytkla, že súd sa „relevantným spôsobom nevysporiadal s výškou žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy priznávanej obetiam násilných trestných činov“. Vzhľadom na strohosť tejto odvolacej námietky odvolací súd môže iba poznamenať, že vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej inkriminovaným článkom uverejnenom v denníku Pravda dňa 2.11.1999, má za to, nemožno obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy hornými limitmi náhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, a to ani aplikáciou zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, účinného od 1.5.2006 do 1.1.2018, a ani zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože takýto prístup by popieral princíp úplného odškodnenia žalobcu, spôsoboval by neprípustné odňatie už existujúceho práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah žalovanej inkriminovaným článkom uverejnenom v denníku Pravda dňa 2.11.1999, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, v konečnom dôsledku bol by porušením zákazu retroaktivity, odhliadnuc od toho, že za súčasného právneho stavu určenie výšky náhrady je vecou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadom oboch zákonom predvídaných kritérií, a to závažnosti vznikmutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
59. V odôvodnení napadnutého vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie nemá oporu ani tvrdenie žalovanej v odvolaní, že súd sa pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcu nevysporiadal s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej A. B. v konaní vedenom na OS Pezinok sp.zn. 5C/1305/99. Z dôvodov rozsudku naopak bezpochyby plynie, že prvoinštančný súd na uvedenú skutočnosť prihliadol súčasne s ďalšími okolnosťami, právne relevantnými v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
60. Ani odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť výšku priznanej (resp. nepriznanej) nemajetkovej ujmy žalobcu, pokiaľ žalobca v tomto smere vo svojom odvolaní bez ďalšieho tvrdil, že súd na základe správnej úvahy ustálil neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy, lebo (a) „išlo o dve nepravdivé skutkové tvrdenia v článku, tak podľa žalobcu aj výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť oveľa vyššia ako u B. a spol., ktorý nežaloval žalovanú za korupciu a úplatky 10.000.000,- Sk ako žalobca, ale „iba“ za financovanie KDH“, s ktorou námietkou žalobcu, prednesenou v priebehu konania na súde prvej inštancie sa tento náležite vysporiadal v dôvodoch rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje, (b) tieto zásahy objektívne spôsobili ujmu jeho osobnosti a cti, lebo znížili jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, postavenie a uplatnenie v spoločnosti, ak v tejto súvislosti žalobca vo svojom odvolaní iba všeobecne tvrdil, že to „bolo preukázané v konaní“, (c) „išlo o dve skutkové podstaty, každá v rozsahu niekoľkých miliónov“, v dôsledku dlhotrvajúceho sporu nemá doposiaľ súdne rozhodnutie či žalobca je alebo nie je korupčník, pretože predmetom konania na ochranu osobnosti, nie je určenie označenej skutočnosti, (d) obchodné spoločnosti, ktorých bol žalobca vlastníkom, napr. Agromilič a.s., INICO s.r.o., v dôsledku publikovaného článku objektívne už nemohli vykonávať činnosť, lebo neboli im poskytnuté dotácie, nemohli získať zákazky a skončili v likvidácii a v konkurze, a to vzhľadom na existenciu dostatočných účinných právnych nástrojov na využite pre tieto obchodné spoločnosti, ktorých je (bol) žalobca „vlastníkom“, nakoľko tieto žalobcom tvrdené ujmy sa týkajú týchto obchodných spoločností, (e) že v dôsledku horeuvedených skutočností spoločnosť Agromilič a.s. v likvidácii žalobcovi nevyplatila pohľadávku v sume cez 5.000.000,- Sk, ktorú mal žalobca voči tejto spoločnosti, lebo uvedené skutočnosti, ak by boli pravdivé, zakladali by prípadný nárok žalobcu na skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk. Je tomu tak preto, že morálna ujma, ktorá je predmetom tohto konania, zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti alebo ľudskej dôstojnosti v dôsledku nepravdivých tvrdení
žalovanej v inkriminovanom článku, a nie náhradu škody, prípadný ušlý zisk žalobcu, alebo obchodných spoločností, „ktorých bol žalobca vlastníkom“. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom v odvolaní v jeho názore, že týmto (skutočnosti uvedené pod bodom d/ a e/)„bolo v konaní preukázané, že rozsah jeho ujmy bol veľmi veľký a objektívny, (f) žalovaná „V nadpise kauza Slanské lesy bez môjho vedomia a súhlasu zverejnil(a) moju podobizeň
- fotografiu s nadpisom Zemepána čakajú doma. V nadpise Prehnitý systém, Čudní reklamní agenti a v chronológii sa vrátil k financovaniu KDH“, lebo uvedené skutočnosti (zásahy) žalobca neučinil predmetom tohto konania. V tejto súvislosti je odvolací súd v zhode so žalovanou potiaľ, že žalobca ako dominus litis vymedzil predmet sporu tak, že v súvislosti s tvrdeným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti označil výlučne a len článok zverejnený v denníku Pravda dňa 2.11.1999 pod názvom „Kto financuje KDH".
61. Na vecnej správnosti rozsudku (v jeho zamietavom výroku) nemôže nič zmeniť ani odvolacia námietka žalobcu založená na tvrdení, že žalovaná, resp. autor článku (novinár) mienil žalobcu „zámerne poškodiť v súvislosti s kauzou Slanské lesy, ktorá však nesúvisí s týmto konaním. Podľa Etického kódexu novinár má podávať verejnosti pravdivé a overené informácie. Obvinenia bez dôkazov sú najväčším profesijným previnením. Novinár má zodpovednosť za všetko, čo uverejní. Bez súhlasu príslušnej osoby nesmie písať tak, aby zasahoval do jej súkromného života a pod., rešpektuje platné právo a morálne princípy spoločnosti a pod. ... Žalovaný konal v zlom úmysle proti mojej osobe a za každú cenu ma chcel vykresliť ako zlého človeka, korupčníka a utvrdzovať občanov a orgány činné v trestnom konaní, že som podvodník v súvislosti s kauzou Slanské lesy a článkom, ktorý je predmetom ochrany osobnosti. Žalovaný vytváral teóriu zdania o mojej vine a vnucoval presvedčenie okoliu a čitateľom denníka Pravda o mojej vine. Článkami sa „správal“ ako trestný sudca. Ide o neprípustný nátlak za účelom vsugerácie svojich myšlienok na myslenie a rozhodovanie kompetentných orgánov v kauze Slanské lesy. Nemá to však súvis s prejednávanou vecou na ochranu osobnosti, v ktorej sa rieši iná vec. Žalovaný použil neprípustné prostriedky a metódu klamstva. Z toho dôvodu žalovaný musí niesť plnú zodpovednosť za vedome porušenie etického kódexu a zásahu do mojich osobnostným práv.“ Pretože Tlačová rada Slovenskej republiky je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky v oblasti etickej samoregulácie novinárov, ktorá rieši podnety upozorňujúce na porušovanie novinárskej etiky, ale aj podnety týkajúce sa bránenia novinárom v prístupe k informáciám, odvolací súd je v zhode so žalovanou v jej názore, že o porušení alebo neporušení Etického kódexu novinára je oprávnenou a príslušnou pre rozhodnutie Tlačová rada Slovenskej republiky, v danom prípade otázka porušenia Etického kódexu nie je právnou otázkou, ktorú by musel súd posudzovať ako predbežnú otázku v súvislosti so žalobcom uplatneným právom na ochranu osobnosti a prípadné porušenie alebo neporušenie Etického kódexu novinára je v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu irelevantné.
62. Napokon sa žalovanej v podanom odvolaní nepodarilo spochybniť ani vecnú správnosť napadnutého výroku o trovách konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu za stavu, ak žalobca bol čo do právneho základu svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy úspešný.
63. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania o náhradu nemajetkovej ujmy dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny záver, že žalobca má plný úspech vo veci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 23. februára 2011, sp. zn. 5MCdo 7/2010 uviedol, že „pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu.“
64. Súd pritom správne vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, v ktorom je premietnutá základná zásada úspechu v spore vychádzajúca zo zásady zodpovednosti strany sporu za výsledok sporového konania. To znamená, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy konania vzniknuté v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. V prípadoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je totiž potrebné
rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, čo platí i pre odvolacie konanie, v ktorom bezpochyby bola žalovaná 2x neúspešná, keďže podala voči vyhovujúcemu výroku rozsudku odvolanie s návrhom zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť, a 1x bol neúspešný neúspešný, lebo na základe odvolania žalovanej proti vyhovujúcemu výroku rozsudku zo dňa 26.9.2008 č.k. 7C/452/2002-200 (voči ktorému žalobca nepodal odvolanie) odvolací súd rozsudkom sp.zn. lCo/2/2009 zmenil rozsudok tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.300 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Relevanciu námietke žalovanej v odvolaní proti výroku o trovách prvoinštančného konania a odvolacieho konania, že súčasná právna úprava v paragrafovom znení neobsahuje ekvivalent ustanovenia § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, preto priznať nemožno.
65. Zároveň platí, že ak strana sporu uplatní v jednej žalobe niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne (por. napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 927 s.). Inými slovami, pri uplatnení viacerých samostatných nárokov, sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania. To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní tej ktorej strany treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne.
66. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že žalovaná neopodstatnene vo svojom odvolaní namietala, že súd nesprávne rozhodol o nároku na náhradu trov konania, ak neprihliadol k tomu, že konanie o uloženie povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi bolo zastavené, bolo pri každom z uplatnených nárokov žalobcu samostatne, t.j. osobitne vo vzťahu k nároku na náhradu škody a osobitne vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Ak sa žalovaná domnieva, že súd nerozhodol o celom predmete konania, resp. že súd doposiaľ nerozhodol o trovách zastaveného konania o uloženie povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi, nič jej nebráni využiť procesné nástroje, ktoré má k dispozícii.
67. Nakoľko nebola zistená ani iná vada v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok ako vecne správny,
68. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Pretože ani žalobca a ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
69. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).