Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/81/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. R., bytom Ţ.,

zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti odporcovi I. Š., bytom Ţ., zastúpeného

JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom

súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Ţiline zo 7. októbra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

zo 7. októbra 2010 sp. zn. v napadnutom zmeňujúcom výroku z r u š u j e

a vec vracia Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 18. septembra 2009 č.k. -138 uloţil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 954,55 € a vo zvyšnej časti návrh

zamietol. Navrhovateľom uplatnený nárok pozostával z viacerých dielčích nárokov.

Prvostupňový súd mal za preukázané, ţe odporca spôsobil navrhovateľovi škodu na zdraví,

ktorá z titulu bolestného bola obodovaná 165 bodmi, čo vzhľadom na časové súvislosti

prejednávaného prípadu zodpovedá sume 1 733,47 €. Rovnako mal súd bez pochybností

preukázanú výšku škody z titulu trov právneho zastúpenia navrhovateľa v trestnom konaní

345,32 €. Pri nároku na náhradu vecnej škody za poškodené oblečenie a obuv vychádzal

zo skutočností, ţe v dôsledku útoku odporcu navrhovateľ utrpel trţnú ranu pery, z ktorej silno

krvácal, čím došlo k znehodnoteniu oblečenia a obuvi krvou. Keďţe navrhovateľ nepredloţil

ţiadne dôkazy/doklady o zakúpení dotknutých vecí, postupoval súd podľa voľnej úvahy

( ) a určil výšku tohto čiastkového nároku podľa beţných cien oblečenia

2

predávaného v obchodnej sieti; celkom v sume 215,76 €. V prevyšujúcej časti (298,75 €)

návrh zamietol. Rovnako čiastočne zamietol dielčí nárok uplatňovaný z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe tento nárok nie

je daný z dôvodu zásahu do psychickej integrity navrhovateľa a ani podrobením

poniţujúcemu zaobchádzaniu. Prihliadol tieţ na osobu navrhovateľa, ktorá má povesť

agresívnej osoby, najmä po poţití alkoholických nápojov. Taktieţ zohľadnil, ţe samotný

navrhovateľ bol právoplatne odsúdený pre trestný čin ublíţenia na zdraví, keď bezdôvodne

napadol študenta gymnázia. Pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom

do fyzickej integrity, súd mal za to, ţe návrh je opodstatnený. Vychádzal z toho, ţe fyzický

útok odporcu na navrhovateľa bol urobený bez váţneho dôvodu. Ospravedlnením nie je to, ţe

navrhovateľ zrejme slovne provokoval a predpokladá sa, ţe účastníci incidentu boli pod

vplyvom alkoholu. Z hľadiska poškodeného zvyšuje ujmu to, ţe útok bol náhly, prekvapivý

a obzvlášť surový a intenzívny. Zároveň útočník – odporca bol dlhoročným aktívnym

boxerom a kickboxerom a je v hrubom rozpore s etikou športovca zneuţívať fyzickú prevahu

a úderovú techniku mimo ringu. Keďţe z hľadiska prostriedkov ochrany uţ nemoţno pouţiť

upustenie od neoprávneného zásahu alebo odstránenie následkov zásahu, prichádza do úvahy

satisfakcia – primerané finančné zadosťučinenie. Po zhodnotení všetkých skutočností

prvostupňový súd dospel k záveru, ţe primeranou satisfakciou je náhrada nemajetkovej ujmy

vo výške 1 659,70 €. Vo zvyšnej časti (8 298,48 €) tento dielčí nárok zamietol.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu rozsudkom zo 7. októbra 2010 sp. zn.

zmenil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach v sume

215,76 € a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 1 659,70 € tak, ţe návrh v týchto

častiach zamietol a tým, ţe „v nenapadnutých výrokoch o uloţení odporcovi povinnosti

zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 733,47 eur ako náhradu škody na zdraví a sumu 345,32 eur

ako náhradu trov trestného konania, o zamietnutí návrhu vo zvyšku a o rozhodovaní o trovách

konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, zostáva rozsudok okresného súdu

nedotknutý“. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe vo vzťahu k uplatňovanej škode

na veciach po doplnení, resp. zopakovaní dokazovania, na rozdiel od okresného súdu, ktorý

pouţil voľnú úvahu ( ) vychádzajúc z preukázaného základu tohto (čiastkového)

nároku, dospel k záveru, ţe nie je preukázaný ani základ dotknutého nároku, t.j. samotné

poškodenie vecí. Aj keď je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery vyvoláva pomerne značné

zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza, ţe útokom odporcu

3

na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne aj obuvi

navrhovateľa, navrhovateľ však nijako nepreukázal predmetné znečistenie, a uţ vôbec nie

znehodnotenie vecí, t.j. ich znečistenie krvou v takom rozsahu, ţe ich nebolo moţné ďalej

pouţívať a museli byť vyhodené. Poškodenie vecí v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné

pouţívanie potvrdil len navrhovateľ a jeho rodičia, u ktorých osôb je celkom prirodzene daná

určitá miera tendenčnosti a účelovosti, podmienená snahou „pomôcť synovi“.

Vo vyjadreniach samotného navrhovateľa, ako i vo vyjadreniach navrhovateľa a jeho rodičov,

sú však značné rozpory. Zamietnutie návrhu aj v časti okresným súdom priznanej

nemajetkovej ujmy 1 659,70 € odvolací súd odôvodnil tým, ţe síce moţno súhlasiť

s navrhovateľom, ţe zníţenie váţnosti a dôstojnosti (príkladmo uvedené v § 13 ods. 2

) nie je nevyhnutnou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy s tým, ţe podstatným pre vyhovenie návrhu na finančné zadosťučinenie

je zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorého intenzita dosahuje určitý stupeň, navrhovateľ

však v danom ohľade nepreukázal a v podstate konkrétne ani (skutkovo) netvrdil, ţe by došlo

k tak výraznému zásahu do jeho fyzickej integrity, ktorý by podmieňoval priznanie

aj peňaţnej satisfakcie. Zdôraznil, ţe uţ okresný súd jednoznačne uzavrel, ţe pri útoku

odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa

a rovnako vylúčil navrhovateľom tvrdené vystavenie ho poniţujúcemu zaobchádzaniu

zo strany odporcu, ktoré skutkové zistenia a z nich vyplývajúce (právne) závery navrhovateľ

nijako nespochybňoval. Predmetom právneho posúdenia v odvolacom konaní tak zostala len

závaţnosť zásahu do fyzickej integrity navrhovateľa. V tejto súvislosti sa odvolací súd

stotoţnil s konštatovaním odporcu, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integritu osoby,

je zároveň (kvalifikovaným) zásahom do práva na ochranu jeho osobnosti. Následky takýmto

útokom sú prioritne sanované prostredníctvom náhrady škody na zdraví (bolestné a sťaţenie

spoločenského uplatnenia), ktoré nároky majú tieţ nemajetkovú povahu. Zároveň

podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vţdy – v závislosti

od individuálnych okolností konkrétneho prípadu – existencia závaţnej ujmy. Pritom však nie

sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, ale

objektívne hľadisko. V súdenej veci nedošlo k takému závaţnému zásahu do fyzickej

integrity navrhovateľa – neboli mu spôsobené tak váţne zranenia, ktoré by si vyţadovali

satisfakciu aj prostredníctvom inštitútov ochrany osobnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch nemá charakter „občianskoprávneho trestu“, ktorý by mal eventuálne „dopĺňať“

trest uloţený v trestnom konaní. Nakoľko okresný súd si rozhodnutie o trovách konania

vyhradil na samostatné uznesenie, odvolací súd v zmysle o náhrade trov

4

odvolacieho konania nerozhodoval s tým, ţe (aj) o tejto časti trov prebiehajúceho konania

rozhodne prvostupňový súd.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok

okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy

tak, ţe návrh zamietol, podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s a podľa Navrhol

dovolaciemu súdu, aby v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, ţe odvolací súd zvolil v prejednávanej veci

formalistický postup, ktorým za pouţitia svojvoľnej argumentácie odôvodňuje zrejmú

nespravodlivosť. Poukázal na to, ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa

vykonaním dokazovania pred súdom, ktorý nebol zmenený ani opakovaním výsluchu

svedkyne I. R. odvolacím súdom, rozhodne nevyplýva záver odvolacieho súdu o neunesení

dôkazného bremena navrhovateľom. Zničenie oblečenia a obuvi rozsiahlymi škvrnami od krvi

s nemoţnosťou vyčistenia je preukázané dôkazmi, pričom dôkazom v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku je aj výpoveď účastníkov konania a výpovede svedkov. V tejto súvislosti

odvolaciemu súdu vytkol, ţe v podstate obvinil svedkov – rodičov navrhovateľa z podania

nepravdivých svedeckých výpovedí len preto, ţe je ich syn. Príbuzenský vzťah medzi

svedkom a účastníkom konania nemôţe bez ďalšieho byť dôvodom, pre ktorý je svedecká

výpoveď ako dôkaz neakceptovateľná. Za situácie, keď sa nezachovali doklady preukazujúce

kúpnu cenu daru, ktorého predmetom bolo zničené oblečenie a obuv, súd prvého stupňa

správne pri ustálení výšky škody na znehodnotených veciach pouţil voľnú úvahu, ktorú

navrhovateľ ani nenamietal. Úvahy a závery odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietnutiu

návrhu o náhradu škody na veciach sú svojvoľné. Rozhodnutie o zamietnutí náhrady

nemajetkovej ujmy a jeho dôvody sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Z rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, akým spôsobom vyriešil to, čo bolo v časti návrhu

o náhradu nemajetkovej ujmy podstatné, teda či došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv navrhovateľa alebo nie. Pre morálnu satisfakciu navrhovateľa

má význam z tohto pohľadu aj samotné odôvodnenie rozsudku, z ktorého bude jasný

a čitateľný záver o neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv. Dovolateľ vyslovil

presvedčenie, ţe úmyselný a bezdôvodný, surový útok na jeho fyzickú integritu na verejnosti

s následkom ujmy na zdraví je klasickým príkladom neoprávneného zásahu do jeho

osobnostných práv, ochranu ktorých poskytuje . Fyzický útok

5

vytrénovaného boxera mu spôsobil viaceré zranenia, ktoré si vyţiadali dobu liečenia

7 týţdňov, počas ktorej doby bol váţne obmedzený v beţnom spôsobe ţivota. Zlomená sánka

si vyţadovala operačný zákrok, tento typ poranenia sa vyznačuje vysokou bolestivosťou,

počas liečby poškodený dokonca nemôţe prijímať beţnú potravu a je odkázaný na tekutú

stravu, ktorú prijíma len s pomocou slamky, pretoţe nemôţe hýbať sánkou. Tieto skutočnosti

však nepovaţuje odvolací súd za významné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bez

jasných dôvodov, o ktoré opiera svoj názor, a to napriek tomu, ţe takýto neoprávnený zásah

do osobnostných práv je ukáţkovým príkladom pre priznanie nemajetkovej ujmy

poškodenému. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe mu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom v zmysle , túto opiera o absenciu riadneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu primárne v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej

ujmy.

Odporca v písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol zamietnuť a navrhovateľa

zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu podľa a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

ods. 1 platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému

6

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. O takýto

rozsudok v danom prípade ide.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný v dovolaní uplatnenými dovolacími

dôvodom a rozsahom dovolania. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O:s.p.) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy ( veta druhá ),

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/

, pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

, na ktoré poukazoval dovolateľ. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady

konania v zmysle namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací

súd svoje rozhodnutie (primárne) v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy náleţite

neodôvodnil.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka navrhovateľa

nie je dôvodná.

Podľa , kaţdý má právo domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať

odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku;

zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.

Citované ustanovenie dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť

odôvodnenie rozsudku.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12,

§ 29).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

účasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje, ţe odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, ţe súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po pouţití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý proces

neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi ().

V danom prípade, aj keď je moţno odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu stručnejšie, podľa názoru dovolacieho súdu spĺňa zákonné poţiadavky

kladené na odôvodnenie rozsudku v cit. ustanovení a samotná skutočnosť,

ţe v súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel odvolací súd k odlišnému

právnemu záveru ako prvostupňový súd, nemoţno povaţovať za procesnú vadu, v dôsledku

ktorej by navrhovateľovi odvolacím súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle

Iná je však situácia, pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho

súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

9

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce pouţil správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania

dôkazu predpísaný, určí ho súd ( ).

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo

včítane toho, čo uviedli účastníci ( ).

Ak moţno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťaţkosťami alebo ak ju nemoţno

zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy ( ).

Posledne citované ustanovenie umoţňuje súdu v prípade, ţe základ

nároku je daný, avšak jeho výšku nemoţno dokazovaním spoľahlivo zistiť, aby ju určil

vlastnou úvahou na základe dostupných skutkových podkladov. Nejde o zaloţenie

neexistujúceho nároku, ale iba o stanovenie výšky nároku, ktorého existencia bola

preukázaná. Určenie výšky nároku postupom podľa tohto ustanovenia nie je záleţitosťou

voľnej úvahy nepodliehajúcej hodnoteniu, základom úvahy je zistenie takých skutočností,

ktoré súdu umoţnia zaloţiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí.

V preskúmavanej veci samotný navrhovateľ v dovolaní pripustil moţnosť, ţe jeho

rodičia pochybili, ak si neodloţili doklady preukazujúce kúpnu cenu vynaloţenú na kúpu

10

oblečenia a obuvi (ktoré oblečenie i obuv nebolo moţné fyzicky v konaní predloţiť ako

dôkaz), ţe doklady neodovzdali navrhovateľovi spoločne s darom, ktorého predmetom bolo

zničené oblečenie a obuv. Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, ţe by navrhovateľovi

nárok na náhradu vecnej škody nevznikol, stala sa len podkladom pre postup podľa § 136

pri hodnotení dôkazov, ktorý postup aj súd prvého stupňa opodstatnene vyuţil. Popretie

nároku navrhovateľa na náhradu vecnej škody odvolacím súdom v zásade s odôvodnením, ţe

navrhovateľ sa do stavu dôkaznej núdze (a tým neunesenia dôkazného bremena) dostal pre

vlastnú nedôslednosť v procese uplatňovania náhrady škody na veciach s tým, ţe odvolací súd

jednoznačne negoval ako dôkazy výpoveď samotného navrhovateľa a svedecké výpovede

rodičov navrhovateľa, potvrdzujúce poškodenie veci v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné

pouţívanie len preto, ţe sa jedná o osoby blízke, je neprijateľné a vo svojej podstate

nekorešponduje s predchádzajúcim konštatovaním odvolacieho súdu, podľa ktorého

je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery (čo nebolo sporné – pozn. dovolacieho súdu)

vyvoláva pomerne značné zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza,

ţe útokom odporcu na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne

aj obuvi navrhovateľa.

Pokiaľ ide o zmenu a zamietnutie odvolacím súdom návrhu aj v časti prvostupňovým

súdom priznanej nemajetkovej ujmy 1 659,70 €, treba uviesť, ţe právo na ochranu osobnosti

predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva

zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby.

Predmetom ochrany sú jednak nemajetkové hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,

dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.). jednak prejavy osobnej povahy (napr.

podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových

práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u kaţdého z nich posudzovať samostatne.

Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý

je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Pokiaľ došlo

k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá

zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili

následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej

satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie

morálnej satisfakcie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa navrhovateľ domáha

11

v prejednávanej veci) môţe súd podľa priznať vtedy,

ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere zníţená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady

sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď

sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Dôsledkom kaţdého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11

je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých

k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi

môţu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závaţnosti a/ neopodstatňujú ani

nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,

c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vţdy, v závislosti

na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu

treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu povaţovať ujmu, ktorú fyzická osoba

vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie

alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej

subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj kaţdá

iná fyzická osoba.

Zatiaľ čo súd prvého stupňa v danom prípade dospel k záveru, ţe konanie odporcu

vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv (telesnej integrity), ktorý bol

objektívne spôsobilý privodiť (a aj privodil) navrhovateľovi ujmu, bez opodstatnenia daného

povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral (osvojac si argumentáciu odporcu)

zuţujúco len na otázku, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integráciu osoby

je zároveň (kvalifikovaným) zásahom práva na ochranu osobnosti.

Právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v odôvodnení dovolaním napadnutého

rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podloţené správnym výkladom ustanovení § 11 a § 13

12

. V dôsledku skutkovo a právne neodôvodneného zamerania

pozornosti „výhradne“ na osobu navrhovateľa (ako to vyznieva z kontextu odôvodnenia tejto

časti dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd kladie dôraz na závery

prvostupňového súdu o tom, ţe pri útoku odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu

do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa) odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie

otázky, ktoré boli v danom prípade rozhodujúce (napr. ktoré z chránených čiastkových

osobnostných práv navrhovateľa boli dotknuté neoprávneným zásahom odporcu, v ktorých

smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľovi, aký bol

stupeň závaţnosti spôsobenej ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené

neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne.

Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe navrhovateľ v dovolaní

opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle , preto rozsudok

odvolacieho súdu (v rozsahu napadnutom dovolaním) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. októbra 2012

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková