Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 71 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (82)c6b/386311.1aa197.pdf
PDF · 174.97 KB
No categories available
4Cdo/81/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 81/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. R., bytom Ţ.,
zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti odporcovi I. Š., bytom Ţ., zastúpeného
JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom
súde Ţilina pod sp. zn. 4 C 232/2006, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline zo 7. októbra 2010 sp. zn. 10 Co 32/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
zo 7. októbra 2010 sp. zn. 10 Co 32/2010 v napadnutom zmeňujúcom výroku z r u š u j e
a vec vracia Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 18. septembra 2009 č.k. 4 C 232/2006-138 uloţil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 954,55 € a vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Navrhovateľom uplatnený nárok pozostával z viacerých dielčích nárokov.
Prvostupňový súd mal za preukázané, ţe odporca spôsobil navrhovateľovi škodu na zdraví,
ktorá z titulu bolestného bola obodovaná 165 bodmi, čo vzhľadom na časové súvislosti
prejednávaného prípadu zodpovedá sume 1 733,47 €. Rovnako mal súd bez pochybností
preukázanú výšku škody z titulu trov právneho zastúpenia navrhovateľa v trestnom konaní
345,32 €. Pri nároku na náhradu vecnej škody za poškodené oblečenie a obuv vychádzal
zo skutočností, ţe v dôsledku útoku odporcu navrhovateľ utrpel trţnú ranu pery, z ktorej silno
krvácal, čím došlo k znehodnoteniu oblečenia a obuvi krvou. Keďţe navrhovateľ nepredloţil
ţiadne dôkazy/doklady o zakúpení dotknutých vecí, postupoval súd podľa voľnej úvahy
(§ 136 O.s.p.) a určil výšku tohto čiastkového nároku podľa beţných cien oblečenia
predávaného v obchodnej sieti; celkom v sume 215,76 €. V prevyšujúcej časti (298,75 €)
návrh zamietol. Rovnako čiastočne zamietol dielčí nárok uplatňovaný z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe tento nárok nie
je daný z dôvodu zásahu do psychickej integrity navrhovateľa a ani podrobením
poniţujúcemu zaobchádzaniu. Prihliadol tieţ na osobu navrhovateľa, ktorá má povesť
agresívnej osoby, najmä po poţití alkoholických nápojov. Taktieţ zohľadnil, ţe samotný
navrhovateľ bol právoplatne odsúdený pre trestný čin ublíţenia na zdraví, keď bezdôvodne
napadol študenta gymnázia. Pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom
do fyzickej integrity, súd mal za to, ţe návrh je opodstatnený. Vychádzal z toho, ţe fyzický
útok odporcu na navrhovateľa bol urobený bez váţneho dôvodu. Ospravedlnením nie je to, ţe
navrhovateľ zrejme slovne provokoval a predpokladá sa, ţe účastníci incidentu boli pod
vplyvom alkoholu. Z hľadiska poškodeného zvyšuje ujmu to, ţe útok bol náhly, prekvapivý
a obzvlášť surový a intenzívny. Zároveň útočník – odporca bol dlhoročným aktívnym
boxerom a kickboxerom a je v hrubom rozpore s etikou športovca zneuţívať fyzickú prevahu
a úderovú techniku mimo ringu. Keďţe z hľadiska prostriedkov ochrany uţ nemoţno pouţiť
upustenie od neoprávneného zásahu alebo odstránenie následkov zásahu, prichádza do úvahy
satisfakcia – primerané finančné zadosťučinenie. Po zhodnotení všetkých skutočností
prvostupňový súd dospel k záveru, ţe primeranou satisfakciou je náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 1 659,70 €. Vo zvyšnej časti (8 298,48 €) tento dielčí nárok zamietol.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu rozsudkom zo 7. októbra 2010 sp. zn.
10 Co 32/2010 zmenil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach v sume
215,76 € a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 1 659,70 € tak, ţe návrh v týchto
častiach zamietol a tým, ţe „v nenapadnutých výrokoch o uloţení odporcovi povinnosti
zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 733,47 eur ako náhradu škody na zdraví a sumu 345,32 eur
ako náhradu trov trestného konania, o zamietnutí návrhu vo zvyšku a o rozhodovaní o trovách
konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, zostáva rozsudok okresného súdu
nedotknutý“. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe vo vzťahu k uplatňovanej škode
na veciach po doplnení, resp. zopakovaní dokazovania, na rozdiel od okresného súdu, ktorý
pouţil voľnú úvahu (§ 136 O.s.p.) vychádzajúc z preukázaného základu tohto (čiastkového)
nároku, dospel k záveru, ţe nie je preukázaný ani základ dotknutého nároku, t.j. samotné
poškodenie vecí. Aj keď je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery vyvoláva pomerne značné
zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza, ţe útokom odporcu
na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne aj obuvi
navrhovateľa, navrhovateľ však nijako nepreukázal predmetné znečistenie, a uţ vôbec nie
znehodnotenie vecí, t.j. ich znečistenie krvou v takom rozsahu, ţe ich nebolo moţné ďalej
pouţívať a museli byť vyhodené. Poškodenie vecí v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné
pouţívanie potvrdil len navrhovateľ a jeho rodičia, u ktorých osôb je celkom prirodzene daná
určitá miera tendenčnosti a účelovosti, podmienená snahou „pomôcť synovi“.
Vo vyjadreniach samotného navrhovateľa, ako i vo vyjadreniach navrhovateľa a jeho rodičov,
sú však značné rozpory. Zamietnutie návrhu aj v časti okresným súdom priznanej
nemajetkovej ujmy 1 659,70 € odvolací súd odôvodnil tým, ţe síce moţno súhlasiť
s navrhovateľom, ţe zníţenie váţnosti a dôstojnosti (príkladmo uvedené v § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka) nie je nevyhnutnou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy s tým, ţe podstatným pre vyhovenie návrhu na finančné zadosťučinenie
je zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorého intenzita dosahuje určitý stupeň, navrhovateľ
však v danom ohľade nepreukázal a v podstate konkrétne ani (skutkovo) netvrdil, ţe by došlo
k tak výraznému zásahu do jeho fyzickej integrity, ktorý by podmieňoval priznanie
aj peňaţnej satisfakcie. Zdôraznil, ţe uţ okresný súd jednoznačne uzavrel, ţe pri útoku
odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa
a rovnako vylúčil navrhovateľom tvrdené vystavenie ho poniţujúcemu zaobchádzaniu
zo strany odporcu, ktoré skutkové zistenia a z nich vyplývajúce (právne) závery navrhovateľ
nijako nespochybňoval. Predmetom právneho posúdenia v odvolacom konaní tak zostala len
závaţnosť zásahu do fyzickej integrity navrhovateľa. V tejto súvislosti sa odvolací súd
stotoţnil s konštatovaním odporcu, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integritu osoby,
je zároveň (kvalifikovaným) zásahom do práva na ochranu jeho osobnosti. Následky takýmto
útokom sú prioritne sanované prostredníctvom náhrady škody na zdraví (bolestné a sťaţenie
spoločenského uplatnenia), ktoré nároky majú tieţ nemajetkovú povahu. Zároveň
podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vţdy – v závislosti
od individuálnych okolností konkrétneho prípadu – existencia závaţnej ujmy. Pritom však nie
sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, ale
objektívne hľadisko. V súdenej veci nedošlo k takému závaţnému zásahu do fyzickej
integrity navrhovateľa – neboli mu spôsobené tak váţne zranenia, ktoré by si vyţadovali
satisfakciu aj prostredníctvom inštitútov ochrany osobnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch nemá charakter „občianskoprávneho trestu“, ktorý by mal eventuálne „dopĺňať“
trest uloţený v trestnom konaní. Nakoľko okresný súd si rozhodnutie o trovách konania
vyhradil na samostatné uznesenie, odvolací súd v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov
odvolacieho konania nerozhodoval s tým, ţe (aj) o tejto časti trov prebiehajúceho konania
rozhodne prvostupňový súd.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok
okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy
tak, ţe návrh zamietol, podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhol
dovolaciemu súdu, aby v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, ţe odvolací súd zvolil v prejednávanej veci
formalistický postup, ktorým za pouţitia svojvoľnej argumentácie odôvodňuje zrejmú
nespravodlivosť. Poukázal na to, ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
vykonaním dokazovania pred súdom, ktorý nebol zmenený ani opakovaním výsluchu
svedkyne I. R. odvolacím súdom, rozhodne nevyplýva záver odvolacieho súdu o neunesení
dôkazného bremena navrhovateľom. Zničenie oblečenia a obuvi rozsiahlymi škvrnami od krvi
s nemoţnosťou vyčistenia je preukázané dôkazmi, pričom dôkazom v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku je aj výpoveď účastníkov konania a výpovede svedkov. V tejto súvislosti
odvolaciemu súdu vytkol, ţe v podstate obvinil svedkov – rodičov navrhovateľa z podania
nepravdivých svedeckých výpovedí len preto, ţe je ich syn. Príbuzenský vzťah medzi
svedkom a účastníkom konania nemôţe bez ďalšieho byť dôvodom, pre ktorý je svedecká
výpoveď ako dôkaz neakceptovateľná. Za situácie, keď sa nezachovali doklady preukazujúce
kúpnu cenu daru, ktorého predmetom bolo zničené oblečenie a obuv, súd prvého stupňa
správne pri ustálení výšky škody na znehodnotených veciach pouţil voľnú úvahu, ktorú
navrhovateľ ani nenamietal. Úvahy a závery odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietnutiu
návrhu o náhradu škody na veciach sú svojvoľné. Rozhodnutie o zamietnutí náhrady
nemajetkovej ujmy a jeho dôvody sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Z rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, akým spôsobom vyriešil to, čo bolo v časti návrhu
o náhradu nemajetkovej ujmy podstatné, teda či došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa alebo nie. Pre morálnu satisfakciu navrhovateľa
má význam z tohto pohľadu aj samotné odôvodnenie rozsudku, z ktorého bude jasný
a čitateľný záver o neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv. Dovolateľ vyslovil
presvedčenie, ţe úmyselný a bezdôvodný, surový útok na jeho fyzickú integritu na verejnosti
s následkom ujmy na zdraví je klasickým príkladom neoprávneného zásahu do jeho
osobnostných práv, ochranu ktorých poskytuje § 11 Občianskeho zákonníka. Fyzický útok
vytrénovaného boxera mu spôsobil viaceré zranenia, ktoré si vyţiadali dobu liečenia
7 týţdňov, počas ktorej doby bol váţne obmedzený v beţnom spôsobe ţivota. Zlomená sánka
si vyţadovala operačný zákrok, tento typ poranenia sa vyznačuje vysokou bolestivosťou,
počas liečby poškodený dokonca nemôţe prijímať beţnú potravu a je odkázaný na tekutú
stravu, ktorú prijíma len s pomocou slamky, pretoţe nemôţe hýbať sánkou. Tieto skutočnosti
však nepovaţuje odvolací súd za významné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bez
jasných dôvodov, o ktoré opiera svoj názor, a to napriek tomu, ţe takýto neoprávnený zásah
do osobnostných práv je ukáţkovým príkladom pre priznanie nemajetkovej ujmy
poškodenému. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., túto opiera o absenciu riadneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu primárne v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej
ujmy.
Odporca v písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol zamietnuť a navrhovateľa
zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. O takýto
rozsudok v danom prípade ide.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný v dovolaní uplatnenými dovolacími
dôvodom a rozsahom dovolania. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O:s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p., pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., na ktoré poukazoval dovolateľ. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací
súd svoje rozhodnutie (primárne) v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy náleţite
neodôvodnil.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka navrhovateľa
nie je dôvodná.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12,
§ 29).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
účasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje, ţe odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, ţe súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po pouţití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
V danom prípade, aj keď je moţno odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu stručnejšie, podľa názoru dovolacieho súdu spĺňa zákonné poţiadavky
kladené na odôvodnenie rozsudku v cit. ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a samotná skutočnosť,
ţe v súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel odvolací súd k odlišnému
právnemu záveru ako prvostupňový súd, nemoţno povaţovať za procesnú vadu, v dôsledku
ktorej by navrhovateľovi odvolacím súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle
Iná je však situácia, pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce pouţil správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania
dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.).
Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo
včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Ak moţno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťaţkosťami alebo ak ju nemoţno
zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy (§ 136 O.s.p.).
Posledne citované ustanovenie § 136 O.s.p. umoţňuje súdu v prípade, ţe základ
nároku je daný, avšak jeho výšku nemoţno dokazovaním spoľahlivo zistiť, aby ju určil
vlastnou úvahou na základe dostupných skutkových podkladov. Nejde o zaloţenie
neexistujúceho nároku, ale iba o stanovenie výšky nároku, ktorého existencia bola
preukázaná. Určenie výšky nároku postupom podľa tohto ustanovenia nie je záleţitosťou
voľnej úvahy nepodliehajúcej hodnoteniu, základom úvahy je zistenie takých skutočností,
ktoré súdu umoţnia zaloţiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí.
V preskúmavanej veci samotný navrhovateľ v dovolaní pripustil moţnosť, ţe jeho
rodičia pochybili, ak si neodloţili doklady preukazujúce kúpnu cenu vynaloţenú na kúpu
oblečenia a obuvi (ktoré oblečenie i obuv nebolo moţné fyzicky v konaní predloţiť ako
dôkaz), ţe doklady neodovzdali navrhovateľovi spoločne s darom, ktorého predmetom bolo
zničené oblečenie a obuv. Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, ţe by navrhovateľovi
nárok na náhradu vecnej škody nevznikol, stala sa len podkladom pre postup podľa § 136
O.s.p. pri hodnotení dôkazov, ktorý postup aj súd prvého stupňa opodstatnene vyuţil. Popretie
nároku navrhovateľa na náhradu vecnej škody odvolacím súdom v zásade s odôvodnením, ţe
navrhovateľ sa do stavu dôkaznej núdze (a tým neunesenia dôkazného bremena) dostal pre
vlastnú nedôslednosť v procese uplatňovania náhrady škody na veciach s tým, ţe odvolací súd
jednoznačne negoval ako dôkazy výpoveď samotného navrhovateľa a svedecké výpovede
rodičov navrhovateľa, potvrdzujúce poškodenie veci v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné
pouţívanie len preto, ţe sa jedná o osoby blízke, je neprijateľné a vo svojej podstate
nekorešponduje s predchádzajúcim konštatovaním odvolacieho súdu, podľa ktorého
je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery (čo nebolo sporné – pozn. dovolacieho súdu)
vyvoláva pomerne značné zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza,
ţe útokom odporcu na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne
aj obuvi navrhovateľa.
Pokiaľ ide o zmenu a zamietnutie odvolacím súdom návrhu aj v časti prvostupňovým
súdom priznanej nemajetkovej ujmy 1 659,70 €, treba uviesť, ţe právo na ochranu osobnosti
predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva
zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby.
Predmetom ochrany sú jednak nemajetkové hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.). jednak prejavy osobnej povahy (napr.
podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových
práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u kaţdého z nich posudzovať samostatne.
Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý
je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Pokiaľ došlo
k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá
zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili
následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej
satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie
morálnej satisfakcie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa navrhovateľ domáha
v prejednávanej veci) môţe súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy,
ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere zníţená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady
sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď
sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.
Dôsledkom kaţdého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých
k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi
môţu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závaţnosti a/ neopodstatňujú ani
nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,
c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vţdy, v závislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu
treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu povaţovať ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj kaţdá
iná fyzická osoba.
Zatiaľ čo súd prvého stupňa v danom prípade dospel k záveru, ţe konanie odporcu
vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv (telesnej integrity), ktorý bol
objektívne spôsobilý privodiť (a aj privodil) navrhovateľovi ujmu, bez opodstatnenia daného
povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral (osvojac si argumentáciu odporcu)
zuţujúco len na otázku, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integráciu osoby
je zároveň (kvalifikovaným) zásahom práva na ochranu osobnosti.
Právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v odôvodnení dovolaním napadnutého
rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podloţené správnym výkladom ustanovení § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka. V dôsledku skutkovo a právne neodôvodneného zamerania
pozornosti „výhradne“ na osobu navrhovateľa (ako to vyznieva z kontextu odôvodnenia tejto
časti dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd kladie dôraz na závery
prvostupňového súdu o tom, ţe pri útoku odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu
do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa) odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie
otázky, ktoré boli v danom prípade rozhodujúce (napr. ktoré z chránených čiastkových
osobnostných práv navrhovateľa boli dotknuté neoprávneným zásahom odporcu, v ktorých
smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľovi, aký bol
stupeň závaţnosti spôsobenej ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené
neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne.
Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe navrhovateľ v dovolaní
opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preto rozsudok
odvolacieho súdu (v rozsahu napadnutom dovolaním) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. októbra 2012
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková