Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 105 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (110)III. ÚS 30/2010
PDF · 188.7 KB
No categories available
III. ÚS 30/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej advokátom
JUDr. M. W., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. novembra 2009 v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 NcC 25/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC
25/2009-1564 zo 16. novembra 2009.
V odôvodnení predloženej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že vystupuje ako odporca
v konaní Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. 14 C 565/1998. Navrhovateľom v tomto
konaní je Slovenská republika zastúpená L., š. p., a S.
Navrhovatelia podaním z 28. októbra 2009 namietli zaujatosť vo veci konajúcej
sudkyne a navrhli vylúčiť ju z prerokúvania a rozhodovania veci. Námietka bola
zdôvodnená skutočnosťou, že proti sudkyni sa viedlo disciplinárne konanie, v ktorom ju
zastupoval právny zástupca zastupujúci v konaní pred okresným súdom i sťažovateľa.
Z toho navrhovatelia vyvodili, že „medzi sudkyňou a ... právnym zástupcom existuje
priateľský vzťah, ktorý môže byť predpokladom toho, že sudkyňa v predmetnej veci nie je
nezaujatá ... Napriek uvedenej skutočnosti však sudkyňa nekonala v súlade s ustanovením
§ 15 ods. 1 O. s. p. a túto skutočnosť neoznámila predsedovi súdu, ale vo veci ďalej
konala.“. Navrhovatelia zdôraznili, že za poskytnuté právne služby bola sudkyňa povinná
právnemu zástupcovi zaplatiť. Svoju námietku tiež zdôvodnili poukazom na skutočnosť,
že sudkyňa v ňou prerokúvanej veci už rozhodovala, a to tak, že akceptujúc právny názor
právneho zástupcu sťažovateľa predmetné konanie uznesením z 29. júla 2006 zastavila.
Toto rozhodnutia však bolo následne odvolacím súdom zrušené z dôvodu nesprávneho
právneho názoru konajúcej sudkyne. Napokon navrhovatelia uviedli, že „v prípade
vyjadrenia žalovaného podaného dňa 10.9.2009, v ktorom sám uviedol, že sa oboznámil
s nimi novo predloženými listinnými dôkazmi, zostalo sporné, akým spôsobom sa právny
zástupca žalovaného s týmito listinnými dôkazmi oboznámil, keďže v spise chýba úradný
záznam o nahliadnutí do spisu v tomto období, a teda zo spisu nevyplýva predpísaný spôsob
štúdia spisu na konajúcom súde v predpísanej miestnosti“.
Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti
byť vo veci zaujatá. Poprela, že by medzi ňou a právnym zástupcom sťažovateľa bol blízky
priateľský vzťah. Zdôraznila, že právny zástupca sťažovateľa už v minulosti zastupoval aj
iných sudcov v disciplinárnom konaní, pričom v jej prípade bol návrh na začatie
disciplinárneho konania vzatý späť a konanie bolo zastavené. Preto k ukončeniu
disciplinárneho konania nedošlo pričinením zvoleného právneho zástupcu. Uviedla, že
právneho zástupcu sťažovateľa si váži „ako dobrého odborníka a pri zastupovaní nešlo
o žiadnu priateľskú službu, ale spoplatnenú v zmysle advokátskej vyhlášky. Poukázala tiež
na to, že JUDr. F. zastupoval a aj zastupuje účastníkov vo viacerých konaniach, ktoré
prejednáva a vo viacerých konaniach rozhodla v jeho neprospech. Ak by mala byť zaujatá
z namietaného dôvodu, nemohla by prejednávať a rozhodovať ani v jednej veci, v ktorej
JUDr. F. zastupuje.“. K otázke nahliadnutia do spisu právnym zástupcom sťažovateľa sa
nevedela vyjadriť, „lebo celý spis aj s prílohami a písomnými dôkazmi sa po celú dobu
nachádza v civilnej kancelárii, keďže každé pojednávanie je ňou odročené na určitý termín
a spis je jej predložený len deň pred pojednávaním na preštudovanie“.
Navrhovatelia v reakcii na vyjadrenie sudkyne zotrvali na svojom pôvodnom
stanovisku a návrhu neakceptujúc obsah vyjadrenia sudkyne.
Krajský súd uznesením č. k. 4 NcC 25/2009-1564 zo 16. novembra 2009 rozhodol,
že sudkyňa okresného súdu JUDr. Ľ. A. je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 14 C 565/1998.
Podľa názoru krajského súdu tým, že sudkyňa s právnym zástupcom sťažovateľa
„uzavrela dohodu o plnomocenstve na jej zastupovanie v osobnej veci disciplinárneho
konania vedeného proti nej ..., jej vzťah k právnemu zástupcovi žalovaného nadobudol taký
charakter, pre ktorý sa objektívne mohla javiť zaujatá. Napriek tomu uvedenú skutočnosť
podľa ust. § 15 ods. 1 prvej vety O. s. p. predsedovi okresného súdu neoznámila.“ . K tomu
krajský súd zdôraznil, že podľa platnej právnej úpravy na záver o zaujatosti sudcu postačujú
pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Existenciu pochybností o nezaujatosti sudkyne podľa krajského súdu dokazovala aj
„pochybnosť o spôsobe realizácie práva zástupcu účastníka nazerať do súdneho spisu (§ 44
ods. 1 O.s.p.) právnym zástupcom žalovaného v prípade oboznámenia sa s listinnými
dôkazmi predloženými právnou zástupkyňou žalobcov dňa 18.8.2009. Z obsahu spisu ... je
zrejmé, že právny zástupca žalovaného sa s obsahom týchto listinných dôkazov musel
oboznámiť nazretím do spisu v čase od 18.8.2009 do 10.9.2009, kedy po oboznámení sa
s uvedenými listinnými dôkazmi vyhotovil písomné vyjadrenie vo veci. V spise sa však
nenachádza žiaden úradný záznam o tomto nazretí do spisu, z čoho vyplýva, že k nazretiu
do spisu nedošlo spôsobom predpísaným ust. § 9 vyhl. č. 543/2005 Z. z. ...“. K uvedenej
otázke krajský súd uviedol, že z vyjadrenia sudkyne „nevyplýva riešenie prípadného
porušenia povinnosti uloženej asistentovi sudcu, či inému zamestnancovi súdneho oddelenia
konať aj v prípade žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o nazretie do spisu podľa pokynov
sudcu“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodnil tvrdenie o porušení ním
označených základných práv dvomi námietkami.
V prvom rade vytkol krajskému súdu jeho postup pri prerokúvaní námietky
navrhovateľov, pretože o námietke bolo rozhodnuté „bez toho, aby sme sa my sami o tejto
námietke a o jej obsahu dozvedeli a mohli k nej, rovnako ako ku stanovisku sudkyne,
vyjadriť. Konanie o námietke zaujatosti preto nemožno považovať za kontradiktórne.
Z rovnakých dôvodov sme boli v porovnaní so žalobkyňou diskriminovaní. V rozpore s čl.
47 ods. 3 Ústavy sme totiž neboli v rovnoprávnom postavení so žalobkyňou. Kým žalobkyňa
mala plný priestor pre vyjadrenie svojich stanovísk, zatiaľ my sme žiaden priestor
nedostali.“.
Druhá námietka sťažovateľa sa týka posúdenia skutočností, ktoré mali preukázať
pochybnosti o nezaujatosti sudkyne konajúcej v predmetnej veci krajským súdom. Podľa
názoru sťažovateľa „právny názor, podľa ktorého skutočnosť, že sudcu v nejakej jeho
osobnej veci zastupuje advokát, ktorého si sudca za tým účelom zvolil, má byť považovaná
za okolnosť vzbudzujúcu z objektívneho hľadiska pochybnosti o nezaujatosti sudcu, je
neakceptovateľný. ... Uvedený názor teda vychádza z predpokladu, že udelenie plnej moci
zo strany sudcu sa navonok javí ako akýsi privilegovaný vzťah.
Sudca vo svojom každodennom živote (podobne ako hocikto iný) vstupuje do celého
radu viac alebo menej častých právnych vzťahov. Napríklad nakupuje, dáva vykonávať
opravy, využíva zdravotnícke, kozmetické, dopravné, čistiace ako aj mnohé iné ďalšie
služby. Môže dôjsť aj k tomu, že využíva právne služby ..., a to aj napriek tomu, že sám je
osobou s právnickým vzdelaním. Prakticky všetky uvedené služby, ktoré využíva, sú
platenými službami ...
Ak by mal byť právny názor krajského súdu považovaný za relevantný, potom by mal
byť sudca považovaný z objektívnych príčin za zaujatého v každom jednom prípade,
v ktorom by bol zákonným sudcom v súdnom spore, ktorého účastníkom by bol subjekt
poskytujúci sudcovi nejakú platenú službu. Sudca by pritom často nemusel vedieť, že
účastník konania a službu poskytujúci subjekt sú totožné osoby ...
Podľa nášho presvedčenia je zrejmé už na prvý pohľad, že modelované situácie
nemôžu byť považované za zdroj obavy zo zaujatosti v objektívnom zmysle. Nejde totiž
o situácie, keď by malo byť celkom zjavné, že vzťah sudcu ku právnemu zástupcovi
účastníka konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom a profesijnou
etikou ustanoveným povinnostiam nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC 25/2009 porušil
základné práva S. s.r.o. na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na zákonného
sudcu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 NcC 25/2009-1564 zo 16.11.2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. S. s.r.o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia advokátom.“
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa a sťažovateľom
označené základné práva, ktoré mali byť krajským súdom porušené, v prvom rade
pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy).
Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť účastníkov
súdneho konania a o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu sa v okolnostiach
posudzovaného prípadu stretávajú a nachádzajú spoločného menovateľa v ústavou
požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci
základné právo na súdnu ochranu. Inými slovami, pre rozhodnutie ústavného súdu
o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva
z dôvodov tvrdených sťažovateľom, potom by bola založená právomoc ústavného súdu
konštatovať aj porušenie ostatných sťažovateľom označených základných práv.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.
I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby
napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci
nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne
neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne
ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské
práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovho prípadu uvádza, že predmet konania
o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom
konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke
zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený
z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím
o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie
o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup
všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania
sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu
tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola
námietka zaujatosti sudcu vznesená.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a uznesenie
krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade,
ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa,
ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok
musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.
Preto, ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci konajúca sudkyňa nemala byť
vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné
práva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude mať
možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo
na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti
právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu
sťažovateľom označeným základným právam na podklade ich možného porušenia
z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní
o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.
Preto, ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy
i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal návrhom
sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010