Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 30/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej advokátom

JUDr. M. W., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených , a

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. novembra 2009 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania

zaručeného a základného práva na zákonného sudcu zaručeného

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC

25/2009-1564 zo 16. novembra 2009.

V odôvodnení predloženej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že vystupuje ako odporca

v konaní Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. . Navrhovateľom v tomto

konaní je Slovenská republika zastúpená L., š. p., a S.

Navrhovatelia podaním z 28. októbra 2009 namietli zaujatosť vo veci konajúcej

sudkyne a navrhli vylúčiť ju z prerokúvania a rozhodovania veci. Námietka bola

zdôvodnená skutočnosťou, že proti sudkyni sa viedlo disciplinárne konanie, v ktorom ju

zastupoval právny zástupca zastupujúci v konaní pred okresným súdom i sťažovateľa.

Z toho navrhovatelia vyvodili, že „medzi sudkyňou a ... právnym zástupcom existuje

priateľský vzťah, ktorý môže byť predpokladom toho, že sudkyňa v predmetnej veci nie je

nezaujatá ... Napriek uvedenej skutočnosti však sudkyňa nekonala v súlade s ustanovením

a túto skutočnosť neoznámila predsedovi súdu, ale vo veci ďalej

konala.“. Navrhovatelia zdôraznili, že za poskytnuté právne služby bola sudkyňa povinná

právnemu zástupcovi zaplatiť. Svoju námietku tiež zdôvodnili poukazom na skutočnosť,

že sudkyňa v ňou prerokúvanej veci už rozhodovala, a to tak, že akceptujúc právny názor

právneho zástupcu sťažovateľa predmetné konanie uznesením z 29. júla 2006 zastavila.

Toto rozhodnutia však bolo následne odvolacím súdom zrušené z dôvodu nesprávneho

právneho názoru konajúcej sudkyne. Napokon navrhovatelia uviedli, že „v prípade

vyjadrenia žalovaného podaného dňa 10.9.2009, v ktorom sám uviedol, že sa oboznámil

s nimi novo predloženými listinnými dôkazmi, zostalo sporné, akým spôsobom sa právny

zástupca žalovaného s týmito listinnými dôkazmi oboznámil, keďže v spise chýba úradný

záznam o nahliadnutí do spisu v tomto období, a teda zo spisu nevyplýva predpísaný spôsob

štúdia spisu na konajúcom súde v predpísanej miestnosti“.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti

byť vo veci zaujatá. Poprela, že by medzi ňou a právnym zástupcom sťažovateľa bol blízky

priateľský vzťah. Zdôraznila, že právny zástupca sťažovateľa už v minulosti zastupoval aj

iných sudcov v disciplinárnom konaní, pričom v jej prípade bol návrh na začatie

disciplinárneho konania vzatý späť a konanie bolo zastavené. Preto k ukončeniu

disciplinárneho konania nedošlo pričinením zvoleného právneho zástupcu. Uviedla, že

právneho zástupcu sťažovateľa si váži „ako dobrého odborníka a pri zastupovaní nešlo

o žiadnu priateľskú službu, ale spoplatnenú v zmysle advokátskej vyhlášky. Poukázala tiež

na to, že JUDr. F. zastupoval a aj zastupuje účastníkov vo viacerých konaniach, ktoré

prejednáva a vo viacerých konaniach rozhodla v jeho neprospech. Ak by mala byť zaujatá

z namietaného dôvodu, nemohla by prejednávať a rozhodovať ani v jednej veci, v ktorej

JUDr. F. zastupuje.“. K otázke nahliadnutia do spisu právnym zástupcom sťažovateľa sa

nevedela vyjadriť, „lebo celý spis aj s prílohami a písomnými dôkazmi sa po celú dobu

nachádza v civilnej kancelárii, keďže každé pojednávanie je ňou odročené na určitý termín

a spis je jej predložený len deň pred pojednávaním na preštudovanie“.

Navrhovatelia v reakcii na vyjadrenie sudkyne zotrvali na svojom pôvodnom

stanovisku a návrhu neakceptujúc obsah vyjadrenia sudkyne.

Krajský súd uznesením č. k. -1564 zo 16. novembra 2009 rozhodol,

že sudkyňa okresného súdu JUDr. Ľ. A. je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. .

Podľa názoru krajského súdu tým, že sudkyňa s právnym zástupcom sťažovateľa

„uzavrela dohodu o plnomocenstve na jej zastupovanie v osobnej veci disciplinárneho

konania vedeného proti nej ..., jej vzťah k právnemu zástupcovi žalovaného nadobudol taký

charakter, pre ktorý sa objektívne mohla javiť zaujatá. Napriek tomu uvedenú skutočnosť

podľa ust. prvej vety predsedovi okresného súdu neoznámila.“ . K tomu

krajský súd zdôraznil, že podľa platnej právnej úpravy na záver o zaujatosti sudcu postačujú

pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Existenciu pochybností o nezaujatosti sudkyne podľa krajského súdu dokazovala aj

„pochybnosť o spôsobe realizácie práva zástupcu účastníka nazerať do súdneho spisu (§ 44

ods. 1 ) právnym zástupcom žalovaného v prípade oboznámenia sa s listinnými

dôkazmi predloženými právnou zástupkyňou žalobcov dňa 18.8.2009. Z obsahu spisu ... je

zrejmé, že právny zástupca žalovaného sa s obsahom týchto listinných dôkazov musel

oboznámiť nazretím do spisu v čase od 18.8.2009 do 10.9.2009, kedy po oboznámení sa

s uvedenými listinnými dôkazmi vyhotovil písomné vyjadrenie vo veci. V spise sa však

nenachádza žiaden úradný záznam o tomto nazretí do spisu, z čoho vyplýva, že k nazretiu

do spisu nedošlo spôsobom predpísaným ust. vyhl. č. ...“. K uvedenej

otázke krajský súd uviedol, že z vyjadrenia sudkyne „nevyplýva riešenie prípadného

porušenia povinnosti uloženej asistentovi sudcu, či inému zamestnancovi súdneho oddelenia

konať aj v prípade žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o nazretie do spisu podľa pokynov

sudcu“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodnil tvrdenie o porušení ním

označených základných práv dvomi námietkami.

V prvom rade vytkol krajskému súdu jeho postup pri prerokúvaní námietky

navrhovateľov, pretože o námietke bolo rozhodnuté „bez toho, aby sme sa my sami o tejto

námietke a o jej obsahu dozvedeli a mohli k nej, rovnako ako ku stanovisku sudkyne,

vyjadriť. Konanie o námietke zaujatosti preto nemožno považovať za kontradiktórne.

Z rovnakých dôvodov sme boli v porovnaní so žalobkyňou diskriminovaní. V rozpore s čl.

47 ods. 3 sme totiž neboli v rovnoprávnom postavení so žalobkyňou. Kým žalobkyňa

mala plný priestor pre vyjadrenie svojich stanovísk, zatiaľ my sme žiaden priestor

nedostali.“.

Druhá námietka sťažovateľa sa týka posúdenia skutočností, ktoré mali preukázať

pochybnosti o nezaujatosti sudkyne konajúcej v predmetnej veci krajským súdom. Podľa

názoru sťažovateľa „právny názor, podľa ktorého skutočnosť, že sudcu v nejakej jeho

osobnej veci zastupuje advokát, ktorého si sudca za tým účelom zvolil, má byť považovaná

za okolnosť vzbudzujúcu z objektívneho hľadiska pochybnosti o nezaujatosti sudcu, je

neakceptovateľný. ... Uvedený názor teda vychádza z predpokladu, že udelenie plnej moci

zo strany sudcu sa navonok javí ako akýsi privilegovaný vzťah.

Sudca vo svojom každodennom živote (podobne ako hocikto iný) vstupuje do celého

radu viac alebo menej častých právnych vzťahov. Napríklad nakupuje, dáva vykonávať

opravy, využíva zdravotnícke, kozmetické, dopravné, čistiace ako aj mnohé iné ďalšie

služby. Môže dôjsť aj k tomu, že využíva právne služby ..., a to aj napriek tomu, že sám je

osobou s právnickým vzdelaním. Prakticky všetky uvedené služby, ktoré využíva, sú

platenými službami ...

Ak by mal byť právny názor krajského súdu považovaný za relevantný, potom by mal

byť sudca považovaný z objektívnych príčin za zaujatého v každom jednom prípade,

v ktorom by bol zákonným sudcom v súdnom spore, ktorého účastníkom by bol subjekt

poskytujúci sudcovi nejakú platenú službu. Sudca by pritom často nemusel vedieť, že

účastník konania a službu poskytujúci subjekt sú totožné osoby ...

Podľa nášho presvedčenia je zrejmé už na prvý pohľad, že modelované situácie

nemôžu byť považované za zdroj obavy zo zaujatosti v objektívnom zmysle. Nejde totiž

o situácie, keď by malo byť celkom zjavné, že vzťah sudcu ku právnemu zástupcovi

účastníka konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom a profesijnou

etikou ustanoveným povinnostiam nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné práva S. s.r.o. na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na zákonného

sudcu podľa , a .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -1564 zo 16.11.2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. S. s.r.o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia advokátom.“

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa a sťažovateľom

označené základné práva, ktoré mali byť krajským súdom porušené, v prvom rade

pripomína, že je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť účastníkov

súdneho konania a o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu sa v okolnostiach

posudzovaného prípadu stretávajú a nachádzajú spoločného menovateľa v

požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve formulujúci

základné právo na súdnu ochranu. Inými slovami, pre rozhodnutie ústavného súdu

o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva

z dôvodov tvrdených sťažovateľom, potom by bola založená právomoc ústavného súdu

konštatovať aj porušenie ostatných sťažovateľom označených základných práv.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby

napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci

nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (m. m. , , ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské

práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovho prípadu uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a uznesenie

krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade,

ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa,

ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok

musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Preto, ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci konajúca sudkyňa nemala byť

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné

práva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude mať

možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu

priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo

na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti

právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľom označeným základným právam na podklade ich možného porušenia

z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní

o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.

Preto, ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal návrhom

sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010