Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 303/2010
PDF · 172.96 KB
No categories available
I. ÚS 303/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej advokátkou JUDr.
J. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn.
14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Košice – okolie
(ďalej len „okresný súd“) JUDr. D. M. nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 39 C 29/2007 (sťažovateľka nesprávne uvádza sp. zn.
14 C 565/1998, pozn.) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti
sťažovateľka v podstatnom uvádza, že „V našej námietke zaujatosti sme vytýkali, že
sudkyňa prejavila zaujatosť v jej subjektívnom chápaní, keď v rámci výzvy na doplnenie
údajne neúplného podania otvorene vyslovila názor, že nami uvádzaný dôvod pre
požadované čiastočné zrušenie predbežného opatrenia neobstojí. Namietali sme teda, že
sudkyňa dopredu vyslovila jednoznačné stanovisko, podľa ktorého náš návrh na čiastočné
zrušenie predbežného opatrenia je neopodstatnený. Takýto postup sudkyne sme označili za
nezákonný, a preto spôsobilý na námietku zaujatosti.
Podľa názoru krajského súdu postup sudkyne nemožno považovať za nezákonný, a to
s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 poslednej vety O. s. p., podľa ktorej počas konania
môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukázaných
skutočností javí právne posúdenie veci. Vzhľadom na toto ustanovenie postup sudkyne
nemožno vraj považovať za neprípustné prejudikovanie.
Uvedené stanovisko krajského súdu považujeme za porušenie nášho základného
práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“.
3. Sťažovateľka na základe už uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc C 13/2010 porušil základné
právo S. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.
2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 14 Nc C 13/2010-1618 z 19. 4. 2010 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. S. s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia advokátom.“
4. Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia,
ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 14 NcC 13/2010-1618
z 19. apríla 2010.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
7. Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti namieta porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 13/2010
z 19. apríla 2010 a domáha sa jeho zrušenia. Týmto uznesením, ako už bolo uvedené,
rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 39 C 29/2007 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej
prerokúvania a rozhodovania.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05). Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal
také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo
nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99,
10. Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 13/2010
z 19. apríla 2010 vyplýva, že „... Krajský súd s poukazom na... formulovaný dôvod námietky
zaujatosti, t. j. s poukazom na žalovaným tvrdenú nezákonnosť postupu sudkyne v konaní,
dospel k záveru, že ide o spôsobilý skutkový dôvod na námietku zaujatosti a vecne sa
námietkou zaujatosti zaoberal.
Procesnoprávna úprava platná od 15. októbra 2008 umožňuje sudcovi vopred
naznačiť právne posúdenie veci bez toho, aby takýto jeho postup bol považovaný za
neprípustné prejudikovanie. Vyplýva to z ustanovenia § 100 ods. 1 poslednej vety O. s. p.,
podľa ktorého počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz
tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Uvedená právna
úprava samozrejme účastníkom nebráni rezolútne trvať na odlišnej právnej argumentácii,
nestotožniť sa so sudcom a využiť všetky opravné prostriedky na presadenie svojich
návrhov.
V kontexte s uvedených je možno uzavrieť, že konštatovanie v uznesení o odmietnutí
podania žalovaného v tom smere, že nedoplnil svoje podanie opodstatnenými dôvodmi, pre
ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené a ktoré ako tvrdí pominuli, nie je nezákonnou
okolnosťou spočívajúcou v postupe sudkyne, vzhľadom na ktorú pre pomer sudkyne k veci
objektívne vzniká pochybnosť o jej nezaujatosti. Pre iný záver niet podkladu ani v obsahu
spisu a ani vo vyjadrení pojednávajúcej sudkyne k vznesenej námietke zaujatosti.“.
11. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Vzhľadom na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
12. Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny
a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu sp. zn.
14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové
alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Takto koncipované
odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľkou podaného návrhu
na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti
naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľkou namietaným porušením
označených práv.
13. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na
prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred
nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j.
samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho
konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
14. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010