Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 572/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. T., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. T.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 30. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2013 doručená sťažnosť JUDr. J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na zákonného sudcu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty

vystupoval ako žalovaný v konaní o určenie riadneho prihlásenia zabezpečovacieho práva

v rámci konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Žalobca sa uvedenou žalobou doručenou súdu 27. februára

2013 domáhal určenia, že zabezpečovacie právo daňových pohľadávok žalobcu uvedených

v prihláškach č. 1 – 7 sa považuje za riadne prihlásené. Rozsudkom sp. zn.

zo 16. januára 2013 okresný súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému

trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. z 30. augusta

2013 zmenil rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania

tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Účastníkom nepriznal tiež náhradu trov

odvolacieho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu o trovách rozhodol vecne nepríslušný

súd, a súdu preto nezostávalo nič iné, len zmeniť rozhodnutie okresného súdu v napadnutej

časti konania, keďže vecnú nepríslušnosť súdu prvého stupňa nenapadol ani jeden

z účastníkov konania.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd bližšie nerozviedol dôvody svojho rozhodnutia,

neuviedol, ani prečo sa na danú vec vzťahuje ustanovenie Z.

z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii), pretože toto sa

podľa neho malo použiť až v súvislosti s konkurznými konaniami začatými od 1. januára

2012. Sťažovateľ k tomu uvádza:

„Konkurzné konanie voči úpadcovi, ktorého správcom v konkurze je sťažovateľ, bolo

začaté ešte v r. 2011. Uznesenie OS Prešov o začatí konkurzného konania bolo zverejnené

v OV č. 160/2011 dňa 18. 8. 2011. Podľa konania začaté pred

1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Teda aj na predmetné konkurzné konanie a s ním súvisiace spory o určenie popretej

pohľadávky sa vzťahujú ustanovenia účinné do 31. 12. 2011, pretože nejde o výnimku

uvedenú v , podľa ktorého v konaniach začatých pred 1. januárom 2012

má veriteľ, ktorým je orgán, inštitúcia alebo agentúra Európskej únie, právo hlasovať na

schôdzi veriteľov aj vtedy, ak bola jeho pohľadávka popretá čo do právneho dôvodu

a vymáhateľnosť. V účinnom do 31. 12. 2011 neexistovalo ustanovenie §-u 32 ods. 13,

na ktoré poukazuje odporca vo svojom rozhodnutí. Toto ustanovenie bolo zakotvené do

až od 1. 1. 2012, jeho aplikácia na predmetnú vec je teda svojvoľná, arbitrárna, bez opory

v zákone, v rozpore so zásadami spravodlivosti a právnej istoty.“

Sťažovateľ ďalej namieta nesprávny postup súdu aj z týchto dôvodov:

„4. Ak by aj bol správny názor odporcu, že v prvom stupni rozhodoval vecne

nepríslušný súd, v tom prípade bol postup odporcu pri rozhodovaní o odvolaní nesprávny.

Správne mal v takom prípade minimálne napadnutý výrok rozsudku zrušiť podľa § 221

ods.1, písm. g) O. s. p a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že v tomto

ďalšom konaní je potrebné vec postúpiť vecne príslušnému súdu, ktorý mal aj v odôvodnení

uznesenia odporca označiť, čo neurobil. Použijúc mohol eventuálne

odporca zrušiť rozsudok v celom rozsahu a obdobne vec vrátiť na ďalšie konanie za účelom

postúpenia veci vecne príslušnému súdu. Naviac, za stavu, keď nebol vecne príslušným

prvostupňový súd, nebol ani odporca z hľadiska funkčnej príslušnosti oprávnený rozhodnúť

o trovách konania zmeňujúcim rozhodnutím.

Vo vzťahu k , vada konania spočívala v tom, že

prvostupňový súd bol nesprávne obsadený. Rozhodoval totiž samosudca namiesto senátu,

ktorý mal rozhodovať s poukazom na v spojení s ,

podľa ktorého primerane podľa ustanovení piatej časti konajú, a rozhodujú súdy aj

vtedy, ak to ustanoví osobitný predpis, v tomto prípade teda a v spojení

s , podľa ktorého pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych

orgánov súdy konanú a rozhodujú v senátoch , ak nie je ustanovené inak.

Vo vzťahu k vecná nepríslušnosť súdu ako neodstrániteľná

procesná podmienka má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v takom prípade

odvolací súd mal z úradnej povinnosti na túto vadu prihliadať.

5. Vyššie uvedeným postupom bolo nepochybne porušené právo sťažovateľa

na spravodlivé prerokovanie veci v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd. Rovnako tak bolo týmto postupom porušené aj právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa . V rámci tejto ochrany má účastník konania právo

na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie

rozhodnutia je zárukou toho, že ani výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. V predmetnom

rozhodnutí však nepochybne absentuje dostatočné odôvodnenie, ktoré - v rozpore

s požiadavkou §-u 157 ods. 2, posledná veta - považujeme za nepresvedčivé. Tiež

porušenie práva na súdnu ochranu spočíva aj vtom, že odporca zmenil napadnutý rozsudok

bez toho, aby umožnil účastníkom sa vyjadriť k novému právnemu posúdeniu veci, čím

nepochybne odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko proti rozhodnutiu

o trovách konania už nie je v zmysle prípustné dovolanie.

Ak by bol správny názor odporcu, že rozhodoval vecne nepríslušný súd, v tom

prípade došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa , pretože

odporca mal zrušiť prvostupňový rozsudok podľa resp. 221 ods.1,

písm. g) a k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa . Odporca totiž

rozhodnutie zmenil, avšak mal ho zrušiť buď v zmysle , , pretože

prvostupňový súd bol nesprávne obsadený (rozhodoval samosudca namiesto senátu), alebo

použijúc , keďže neodstrániteľná vada, spočívajúca vo vecnej

nepríslušnosti súdu, má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“

S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle

postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 30. 8. 2013, sp. zn. -56, a vracia odporcovi vec na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu vo výške 275,96 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa podľa

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. augusta 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal námietkou sťažovateľa, že krajský súd svojím

rozhodnutím porušil jeho základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru tým, že pri posúdení vecnej príslušnosti súdu aplikoval svojvoľne

a arbitrárne ustanovenie § 32 ods. 13 zákona o konkurze a reštrukturalizácii napriek

ustanoveniu § 206a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého sa konania

začaté pred 1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom uvedených práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, , , ),

preto sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva.

Zároveň je potrebné uviesť, že v zmysle domáhať sa práv

uvedených v... sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. Z tohto dôvodu sa ústavný súd musel bližšie zaoberať aj zákonnou úpravou

upravujúcou konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým zmenil rozhodnutie

prvostupňového súdu, uviedol:

„Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolaniu, nie je možné vyhovieť, pretože

o trovách rozhodol vecne nepríslušný súd.

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších doplnkov, prihlásenú pohľadávku je

oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním

u správcu na predpísanom, tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia,

zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva.

Podľa § 32 ods. 13 uvedeného zákona, ak bola popretá pohľadávka veriteľa, o ktorej

rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je súd, ktorý by bol príslušný

na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, príslušný aj na konanie o určení tejto

pohľadávky; to platí aj vtedy, ak iný orgán ako súd takéto rozhodnutie nevydal.

Keďže zabezpečovacie právo daňových pohľadávok žalobcu bolo popreté správcom

konkurznej podstaty, práve o takýto prípad sa jedná. Z tohto dôvodu, keďže táto skutočnosť

nebola napadnutá nikým z účastníkov konania, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba

zmeniť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách

konania tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva, pretože o trovách rozhodol vecne

nepríslušný súd ( ).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s , a to z toho istého dôvodu.“

Konkurzné a reštrukturalizačné konania sú osobitným druhom občianskych súdnych

konaní. Základným prameňom občianskeho práva procesného je

(ďalej aj „OSP“). V § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vyjadrená zásada

subsidiarity uvedeného zákona vo vzťahu k . Podľa

uvedeného ustanovenia sa na začatie konkurzného a reštrukturalizačného konania

a na konkurzné a reštrukturalizačné konanie primerane použijú ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. Primeranosť aplikácie ustanovení

znamená, že tieto ustanovenia je potrebné aplikovať v súlade s účelom a cieľom

konkurzného alebo reštrukturalizačného konania. Pokiaľ ide o určenie vecnej príslušnosti

súdu v konaní, ktoré súvisí s konkurzom alebo reštrukturalizáciou, to sa netýka začatia

alebo samotného priebehu konkurzného alebo reštrukturalizačného konania. Predmetom

veci prerokovávanej na okresnom súde nebol konkurz, vyrovnanie ani reštrukturalizácia, ale

spor vyvolaný konkurzom.

Konania súvisiace s konkurzom, resp. vyvolané konkurzom síce v širšom slova

zmysle treba zahrnúť pod konkurzné konanie (predovšetkým tzv. incidenčné konania),

v zmysle judikatúry všeobecných súdov však konanie o určenie pravosti pohľadávky nie je

konkurzným konaním, ale občianskym súdnym konaním, v ktorom postup súdu

a účastníkov upravuje (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Tieto návrhy rozhodujú súdy (sudcovia),

ktorí nie sú priamo konkurznými a zapisujú sa do registra „Cbi“. Uvedené spory sú síce

vyvolané konkurzným konaním, ale ich rozsah je spravidla širší. Konanie o určení popretej

pohľadávky je samostatným sporovým konaním, kde sa rozhoduje rozsudkom a v konaní sa

postupuje podľa ustanovení .

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietal, že konkurzné konanie bolo začaté

za účinnosti pôvodnej právnej úpravy a okresný súd ani krajský súd nezdôvodnil, prečo

aplikovali novú právnu úpravu ustanovenia § 32 ods. 13 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

Aj keď krajský súd expressis verbis nereagoval na túto vznesenú námietku,

postupoval v zmysle ústavného poriadku Slovenskej republiky. Okresný súd a krajský súd

ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyložil v súlade s

z dôvodu, že žaloba vo veci sp. zn. bola okresnému súdu doručená

27. februára 2012, teda po nadobudnutí účinnosti zákona o konkurze a reštrukturalizácii

v danom prípade išlo o samostatné sporové konanie.

Podľa § 32 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prihlásenú pohľadávku je

oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním

u správcu na predpísanom tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia,

zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. Ak ide

o pohľadávku orgánu, inštitúcie alebo agentúry Európskej únie, nie je možné popierať

právny základ a výšku určenú orgánom, inštitúciou alebo agentúrou Európskej únie.

V posudzovanom prípade bola pohľadávka popretá správcom, ktorý je samostatným

procesným orgánom, ktorého ustanovuje do funkcie konkurzný súd. Zároveň má povahu

verejného orgánu, keďže jeho základnou funkciou je starať sa o to, aby sa dosiahli ciele

konkurzného konania.

Podľa § 32 ods. 13 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak bola popretá

pohľadávka veriteľa, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je súd,

ktorý by bol príslušný na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, príslušný aj

na konanie o určení tejto pohľadávky; to platí aj vtedy, ak iný orgán ako súd takéto

rozhodnutie nevydal.

Podľa prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať (podmienky konania). Ak ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania,

konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu ( prvá veta ).

Nedostatok vecnej príslušnosti súdu patrí medzi odstrániteľné nedostatky podmienok

konania a súd má svoju vecnú príslušnosť skúmať prv, než začne konať o veci samej.

Na nedostatok vecnej príslušnosti súd musí prihliadať kedykoľvek počas konania

(samozrejme s ohľadom na okolnosti, ktoré tu sú v čase začatia konania), pretože ide

o nedostatok podmienky konania, pre ktorý sa konanie pred týmto súdom nemalo konať.

Ak odvolací súd zistí, že o veci rozhodol vecne nepríslušný súd, ide o takú vadu, ktorá má

za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ak je teda súd, na ktorý sa účastník obrátil,

podľa okolností v čase začatia konania vecne nepríslušný, nemôže tento nedostatok

odstrániť tým, že koná o veci samej.

Sťažnosťou napadnuté konanie začalo žalobou z 27. februára 2012 a bolo vedené

pod sp. zn. . V zmysle ustanovenia konanie sa uskutočňuje

na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré

tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí krajského

súdu č. k. -56 nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľnú

a arbitrárnu aplikáciu noriem procesného práva.

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, vyslovil, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne napr. ,

, ).

Vzhľadom na to, že postup krajského súdu bol v danom prípade zákonný a zlučiteľný

s a že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k namietanému

porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

nimi, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa , čo odôvodňoval tým, že ak v konaní rozhodoval vecne

nepríslušný súd, bolo okrem základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené aj jeho právo

na zákonného sudcu.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu nezistil.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že nevyhnutným predpokladom na to, aby

účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým

súdom, ktorý je podľa zákona () na rozhodovanie o nej vecne,

miestne i funkčne príslušný ().

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom

ustanovenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné

vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie

konkrétneho prípadu (podobne , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

na určitý súd, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahrňuje v sebe nielen skúmanie správnosti

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa z hmotnoprávneho hľadiska, ale aj skúmanie

postupu prvostupňového súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov. Podľa názoru

odvolacieho súdu okresný súd nebol vecne príslušným súdom na konanie a táto skutočnosť

predstavovala podstatnú vadu konania.

Ak sťažovateľ tvrdí, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, keďže v jeho veci

konal nepríslušný súd, bolo na ňom aby túto námietku uplatnil pred všeobecnými súdmi.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno nahrádzať

opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť týchto práv,

v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Aj keď krajský súd v poučení uznesenia sp. zn. z 30. augusta 2013

uviedol, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, v prípade, že sťažovateľ

namietal nesprávne zloženie súdu, mal účinný prostriedok nápravy v podobe dovolania

podľa .

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému právu,

ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred všeobecnými

súdmi. Aj keby ústavný súd zistil, že protiprávnym konaním všeobecných súdov, prípadne

rozhodnutím samým došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, ale on sám

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky (upravené príslušným

procesným kódexom), ktoré mu zákon na jeho ochranu účinne poskytuje, nemohol by

poskytnúť ústavnú ochranu tomuto právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom

(podobne , , , ).

Ústavne konformná aplikácia pravidiel týkajúcich sa určenia vecnej príslušnosti

všeobecných súdov nemôže podľa názoru ústavného súdu predstavovať porušenie

základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa .

Vzhľadom na to, že pred ústavným súdom tu existoval všeobecný súd, ktorý mal

právomoc v tejto veci konať (§ 32 ods. 13 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ústavný

súd vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotvenej v odmietol

sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde bez toho, aby sa vecne zaoberal opodstatnenosťou jeho námietok vznesených

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013