Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 318/2015
PDF · 381.28 KB
No categories available
III. ÚS 318/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 3/2014 128 z 5. mája 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť ,
o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3
CoKR 3/2014 128 z 5. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej
účastníčkou súdneho konania o určenie pravosti prihlášok obchodnej spoločnosti
, , a ,
(ďalej len „žalobcovia“), v ktorom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 23 Cbi 4/2012 70 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného
súdu“) žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcov krajský súd napadnutým rozsudkom
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že na prihlášky žalobcov sa v konkurznom konaní
prihliada.
Sťažovateľka podrobne opisuje svoj postup v konkurznom konaní obchodnej
spoločnosti (ďalej len
„úpadca“) pri prihlasovaní pohľadávok žalobcami, ktorý z jej strany vyústil k doručeniu
oznámení o zániku postavenia účastníka konkurzného konania podľa § 27 ods. 5 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Poukazuje na doručenie
podnetu najväčšieho veriteľa úpadcu na popretie pohľadávky veriteľa
v celej uplatnenej výške a čiastočné popretie pohľadávky veriteľa ,
zastúpenej konateľom , ktorý je zároveň konateľom úpadcu, ako
aj na obsah znaleckého posudku vzťahujúceho sa na popreté pohľadávky žalobcov
objednaného od znaleckej organizácie , .
Následne rekapituluje obsah rozsudku okresného súdu, odvolania žalobcov, vlastného
vyjadrenia k odvolaniu žalobcov, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľka uvádza, že krajský súd
konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
obligatórne nariaďujúceho pojednávanie, pretože pojednávanie v danej veci vyžadoval
dôležitý verejný záujem, pričom uvedeným „faktickým postupom porušil ústavné právo
na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR... Odvolací súd svojim procesným postupom porušil ústavné právo sťažovateľa
tým, že sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, porušil
dvojinštančnosť v konaní, keďže ako uviedol, súd prvého stupňa mal najprv rozhodnúť
o tom, či sa prihliada alebo neprihliada na podané prihlášky veriteľov
a pričom proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa by bola
zachovaná možnosť podať opravný prostriedok obom stranám.“. Poukazujúc na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) zo 7. septembra 2010
sp. zn. 5 Cdo 131/2009 sťažovateľka uvádza, že predpokladom „toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom... Odvolací súd konštatoval, čo sa týka
predmetu sporu, že súd prvého stupňa nesprávne v úvodnej časti samotného rozsudku
označil predmet sporu ako určenie pravosti prihlášok. Poukázal na to, že súd musí
posudzovať podanie žaloby podľa jej obsahu /§41 ods.2 O. s. p./. Z obsahu predmetnej
žaloby jednoznačne vyplýva, že správca na prihlášky žalobcov neprihliadal, a preto o tomto
predmete sporu bolo potrebné aj rozhodnúť. Preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu
podľa § 221 ods. 1 pís. f/ O. s. p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. /§ 221 ods.2 O. s. p./.“
K splneniu podmienok prípustnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutému
rozsudku nie je prípustné odvolanie a v zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze ani
dovolanie a mimoriadne dovolanie, a preto o namietanom porušení označených práv má
právomoc rozhodnúť ústavný súd.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby svojím
rozhodnutím vyslovil porušenie základného práva „na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.46
ods.1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoKR/3/2014 128 z. d.
5.5.2014“, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu alebo krajskému súdu
na ďalšie konanie.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konanie
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje
uznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní
alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.
Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto
zákona nie je prípustné.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje nesprávnosť výkladu sťažovateľky, že
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nebolo proti napadnutému rozsudku
krajského súdu prípustné. V zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze totiž nie je dovolanie
prípustné len proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní. Napadnutý rozsudok však
nebol vydaný v konkurznom konaní, ale v samostatnom konaní vedenom pod osobitnou
spisovou značkou, ktorého predmetom bol v zmysle § 80 písm. c) OSP návrh na určenie, či
sa na prihlášky žalobcov prihliada alebo neprihliada. Toto samostatné, aj keď súvisiace
konanie bolo iniciované žalobcami potom, ako v konkurznom konaní na základe oznámenia
sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty stratili žalobcovia v zmysle § 27 zákona
o konkurze postavenie účastníkov konania. Podľa názoru ústavného súdu § 198 ods. 1
zákona o konkurze na daný prípad zjavne nedopadá aj preto, že v predmetnom konaní
nebolo vydané uznesenie, ako s tým označené ustanovenie zákona o konkurze počíta, ale
rozsudok. Možnosť uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov v tzv. incidenčných
konaniach pripúšťa nielen súdna prax najvyššieho súdu (pozri napríklad sp. zn. 2 MObdo
4/2009, 5 Obdo 45/2010, 5 Obdo 46/2011, 2 Obdo 3/2012), ale akceptuje ju aj samotný
ústavný súd (m. m. III. ÚS 572/2013).
Z obsahu sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva, že vydaním napadnutého
rozsudku bez nariadenia pojednávania mala jej byť krajským súdom odňatá možnosť konať
pred súdom, čo je však obsahom dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu sa
odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi
konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr.
právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odborná
literatúra (napríklad Krajčo J. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel.
Bratislava : Eurounion, spol. s. r. o., 2006.) ako aj judikatúra najvyššieho súdu sa zhoduje
v názore, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je založená na princípe
univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho
súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania. Táto zásada je však obmedzená len
na prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237
ods. 1 písm. a) až g) OSP a nejde o rozhodnutie vydané v exekučnom konaní podľa
osobitného predpisu (§ 237 ods. 2 OSP).
Pri takto formulovanej námietke teda sťažovateľka mala právo podať proti
napadnutému rozsudku dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, čo však v danom
prípade nevyužila. Keďže napadnutým rozsudkom bol zmenený rozsudok okresného súdu,
sťažovateľka mohla napadnutý rozsudok napadnúť aj z dôvodu, že nesúhlasila s právnym
posúdením veci krajským súdom, alebo preto, že konanie pred krajským súdom bolo
postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 238 ods. 1
OSP).
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.
j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Svoju
právomoc na konanie môže ústavný súd založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon
o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v
konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde zistil, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 3 CoKR 3/2014 128 z 5. mája 2014
sťažovateľka dovolanie nepodala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľka
nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu ňou označených
práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP
a § 238 ods. 1 OSP oprávnená, čo zakladá neprípustnosť danej sťažnosti podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. Podanie dovolania totiž ústavný súd považuje za účinný právny
prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by bola
sťažovateľka z tohto dôvodu dovolanie účinne podala, dovolací súd by bol oprávnený
a povinný poskytnúť ochranu jej právam, inými slovami, dovolací súd by bol tým „iným
súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by v tejto veci prednostne rozhodoval.
Sťažovateľka pritom nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, a ňou tvrdený dôvod o neprípustnosti dovolania proti napadnutému
rozsudku vyplýval z nesprávneho výkladu § 198 ods. 1 OSP. Preto zo strany ústavného súdu
neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť ako neprípustnú odmietol (napr. III. ÚS 183/2012, III. ÚS 321/2014,
II. ÚS 6/2015). S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľky
vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015