Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/17/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. M., bývajúceho v B.,

2/ M. L., bývajúcej v B. a 3/ M. R., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. Petrom

Dlhopolčekom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 51, proti žalovanej A. P.,

bývajúcej v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4 C

116/02, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009 č.k. -336 a proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 15. októbra 2009 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009

č.k. -336, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. februára

2010 sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Brezno z 12. novembra 2009

č.k. -378 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou dňa 6.6.2002 na Okresnom súde Brezno (po pripustení jej zmeny

v priebehu konania) sa žalobcovia domáhali určenia svojho vlastníctva, resp. spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam – pozemkom nachádzajúcim sa v kat. úz. B. V žalobe uviedli, že

vlastnícke právo nadobudli dedením po svojej matke A. M., ktorá zomrela X.. Nadobudnutie

dedičstva im bolo potvrdené osvedčením o dedičstve z 13.3.2001 sp. zn. D 659/99, D not

305/99, vydaným notárkou JUDr. Annou Medveďovou ako súdnou komisárkou, so sídlom

notárskeho úradu v Brezne, Kuzmányho č. 20. Na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní,

spísaného vo forme notárskej zápisnice dňa 7.11.2000 sp. zn. N 438/2000, NZ 394/2000

notárkou JUDr. Vierou Kalinovou, so sídlom notárskeho úradu v Banskej Bystrici,

Komenského č. 3, bol v katastri nehnuteľností vykonaný zápis vlastníckeho práva k sporným

pozemkom v prospech E. J. (dcéry E. Z. a M. Z., ktorým rodičia žalobcov v roku 1963 predali

iné susedné nehnuteľnosti). E. J. následne v decembri 2000 kúpnou zmluvou predala

nehnuteľnosti žalovanej, pričom vklad do katastra bol povolený rozhodnutím Okresného

úradu Brezno, odborom správy katastra pod sp. zn. V 2139/00. Ďalej tvrdili, že sporné

nehnuteľnosti boli v ich držbe, resp. v držbe ich právnych predchodcov, preto podmienky

vydržania u E. J. neboli splnené.

Okresný súd Brezno rozsudkom z 10. júla 2009 č.k. -336 žalobu

zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcov z dôvodu,

že žalobu nepodali všetci (piati) dedičia po ich právnej predchodkyni, a ďalej tým, že bolo

povinnosťou žalobcov preukázať, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech E. J. bolo

vydané neopodstatnene, t. j. v rozpore so skutočnosťou. Žalobcovia však toto dôkazné

bremeno neuniesli, keďže z dokazovania jednoznačne nevyplynulo, či sporné pozemky

užívali od roku 1964 ich právni predchodcovia, resp. právni predchodcovia žalovanej. Len

u štyroch pozemkoch možno uvažovať, že nemohli byť právnou predchodkyňou žalovanej

vydržané.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na odvolanie žalobcov rozsudkom

z 15. októbra 2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie

prvostupňového rozsudku odôvodnil správnosťou jeho skutkových a právnych záverov

(s výnimkou záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov) stotožňujúc sa aj s jeho

odôvodnením. Vyslovil názor, že rozhodnutie o dedičstve alebo osvedčenie o dedičstve síce

potvrdzuje nadobudnutie dedičstva spätne ku dňu smrti poručiteľa, ale tým nie je vylúčená

možnosť, že ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia alebo osvedčenia o dedičstve dôjde

k strate vlastníctva dedičov (napríklad vydaním osvedčenia o vydržaní pre tretiu osobu).

Vychádzajúc ďalej z názoru, že vlastníctvo možno nadobudnúť osvedčením vyhlásenia

o vydržaní, dospel k záveru, že na základe takéhoto osvedčenia, spísaného do notárskej

zápisnice, sa vlastníčkou sporných nehnuteľností stala E. J., ktorá ich následne previedla na

žalovanú. Z toho potom vyvodil záver, že dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po matke

žalobcov, podľa ktorej dedičstvo nadobudli žalobcovia, bola absolútne neplatným právnym

úkonom, a z dôvodu straty vlastníctva žalobcov po smrti ich matky bola žaloba správne

zamietnutá. Rovnako ako súd prvého stupňa bol tiež toho názoru, že žalobcov zaťažovalo

dôkazné bremeno v preukázaní, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech E. J. bolo

vydané neopodstatnene.

Na základe podnetu žalobcov podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského

súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby

dovolací súd oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inou vadou konania. Vyčítal obom

súdom, že ich právny záver o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

nezodpovedal zistenému skutkovému stavu, v ktorom absentovalo skutkové zistenie

o oprávnenej držbe nehnuteľností E. J. (singulárnou právnou predchodkyňou žalovanej), a že

nesprávne identifikovali, ktoré sporné skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné a kto

znáša dôkazné bremeno k sporným tvrdeniam. Namietal, že nie je správny právny názor

odvolacieho súdu, že žalobcovia mali dôkazné bremeno na preukázanie neexistencie dobrej

viery a neexistencie držby E. J. Dôkazné bremeno o tom, že E. J. nadobudla sporné pozemky,

zaťažovalo v konaní žalovanú. Poukazoval tiež na to, že notárska zápisnica o osvedčení

vyhlásenia o vydržaní osvedčovala iba pravdivosť toho, že listinu spísala notárka a že E. J.

urobila toto vyhlásenie. Nebola ňou osvedčená aj existencia oprávnenej držby. Napokon

namietal aj tzv. inú vadu konania, ktorej sa dopustili oba súdy tým, že aj keď pre zistenie

spornej otázky držby vykonali dôkazy, následne ich skutkovo nevyhodnotili, a zamietnutie

žaloby v celom rozsahu bolo v zjavnom rozpore so záverom súdu prvého stupňa, že štyri

pozemky E. J. nevydržala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 v spojení s ) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako

aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že

dôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena

žalobcami. Tento právny záver vychádzal z takého výkladu ustanovení upravujúcich tzv.

dôkaznú povinnosť účastníka konania, podľa ktorého ak účastník tvrdí, že je vlastníkom veci

z titulu dedenia a popiera tým vlastnícke právo protistrany, ktorá tvrdí, že nadobudla (resp. jej

právna predchodkyňa) vlastníctvo vydržaním, má tento účastník dôkazné bremeno preukázať

svoje tvrdenie, že protistrana nenadobudla vlastníctvo vydržaním. S takýmto výkladom

sa dovolací súd nestotožňuje.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením

dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech

v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie

veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,

t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd

ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda

tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia

a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť

dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má

za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní

najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa

hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre

účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá

povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich

skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh

skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je

vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia

potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho

vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto

skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.

Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj

nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia

a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna

norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké

právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu

konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri

posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.

negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter

sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu

neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva

od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho

titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na

prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.

V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že sú vlastníkmi sporných

pozemkov a že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mali dôkaznú povinnosť

preukázať nadobúdací vlastnícky titul. Túto skutočnosť preukázali, keďže nebolo sporné, že

sú dedičmi po svojej matke, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníčka

pozemkov a tieto počas života na iný subjekt nepreviedla. Pokiaľ sa žalovaná proti žalobe

bránila tvrdením, že jej právna predchodkyňa (E. J.) nadobudla vlastnícke právo k tým istým

pozemkom vydržaním, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, teda preukázať

existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. oprávnenú

(dobromyseľnú) držbu, trvajúcu po stanovenú dobu, a spôsobilý predmet vydržania. Ak

žalovaná preukazovala nadobúdací titul svojej právnej predchodkyne predložením notárskej

zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, osvedčovala táto listina, ako na to správne

poukázal generálny prokurátor, iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka a že E. J. urobila

pred notárkou vyhlásenie. Neosvedčovala však existenciu podmienok vydržania, najmä

podmienku oprávnenej držby (len vyhlásenie o týchto podmienkach). Predloženie tejto listiny,

ktorú inak odvolací súd navyše nesprávne považoval za nadobúdací titul vlastníckeho práva,

preto nemalo za následok prechod dôkazného bremena na žalobcov, t. j. ich povinnosť

preukazovať neexistenciu oprávnenej držby E. J. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania

pravdivosti obsahu uvedenej listiny zostalo na žalovanej, ktorá z nej vyvodzovala pre seba

priaznivé právne dôsledky.

Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie

na danú situáciu. Žalobcovia tým, že tvrdením svojho vlastníckeho práva z titulu dedenia,

popierali nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam E. J. vydržaním (a tým aj prechod

vlastníckeho práva z E. J. na žalovanú), v podstate tvrdili neexistenciu podmienok vydržania

u E. J. Preukázanie neexistencie týchto podmienok nebolo možné od nich spravodlivo

požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca

trvajúci charakter zásadne nepreukazuje (preukazuje sa jej existencia).

Odvolací súd i súd prvého stupňa, vychádzajúc z nesprávneho uplatnenia dôkaznej

povinnosti žalobcov, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného

bremena žalobcami s následkom znášania pre nich nepriaznivého rozhodnutia, t. j.

zamietnutia žaloby.

Konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté aj tzv. inou vadou spočívajúcou v zjavnom

rozpore medzi záverom súdu prvého stupňa (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd) o tom, že

E. J. štyri pozemky nevydržala, a zamietnutím žaloby ako celku. To malo za následok

nepresvedčivosť a pre bližšie nevysvetlenie aj nepreskúmateľnosť oboch rozsudkov v tejto

časti.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa v spojení s

ods. 2 mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj súvisiace uznesenia oboch súdov o trovách konania.

V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako

i dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. marca 2012

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková