Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 220/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou URBAN

FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., Havlíčkova 16, Bratislava, v menej

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 a , základných práv podľa ,

ods. 3, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -92 z 25. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou

URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., Havlíčkova 16, Bratislava, v menej

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 a (ďalej len „“), základných práv

podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -92 z 25. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) s účinnosťou

od 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle

čl. II bodu 3 rozvrhu práce prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu

v zložení Miroslav Ďuriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca

spravodajca).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že manželka sťažovateľa svojím

návrhom podaným Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žiadala, aby okresný

súd rozviedol jej manželstvo so sťažovateľom. Rozsudkom č. k. -72

zo 16. januára 2019 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) okresný súd rozhodol o rozvode

manželstva a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Na základe odvolania sťažovateľa bol napadnutým rozsudkom krajského súdu

rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny a zároveň nebol žiadnemu

z účastníkov priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za nezákonný a ústavne

nonkonformný, pretože v odvolacom konaní bol porušený princíp rovnosti účastníkov

konania a princíp rovnosti zbraní ako integrálne súčasti práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ tak namieta porušenie práv garantovaných a

ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty (právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivý proces), a listiny (právo na rovnosť

účastníkov konania) a a listiny (právo na vyjadrenie

sa k všetkým vykonávaným dôkazom).

6. Sťažovateľ, ktorý s rozvodom manželstva nesúhlasil a prejavil vôľu obnoviť

manželské spolužitie aj za pomoci odborníka, v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd

ho opomenul oboznámiť so stanoviskom manželky a s jej výpoveďou prednesenou

na súdnom pojednávaní a sťažovateľ tak nedostal priestor pre vyjadrenie sa k týmto

tvrdeniam, pretože okresný súd pristúpil automaticky k vyhláseniu rozsudku o rozvode

manželstva. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu takto okresný súd konal

a prečo krajský súd označil rozsudok okresného súdu za vecne správny.

7. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na význam princípu rovnosti, ktorý úzko

súvisí s princípom kontradiktórnosti konania umožňujúcim účastníkom súdneho konania

vyvíjať procesnú aktivitu a vyjadrovať sa k všetkému, čo vyjde v konaní najavo. Podobne

prostredníctvom aplikácie princípu rovnosti zbraní má byť garantovaný stav určitej

rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na argumenty druhého účastníka konania.

Sťažovateľ konštatuje, že ak aj bol okresný súd toho názoru, že „by takýto postup,

a to zaslanie obsahu výpovede navrhovateľky v konaní pred súdom sťažovateľovi,

neprinesie žiadne ďalšie relevantné skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej,

nebol oprávnený takýmto postupom porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania a konať

v rozpore so zásadou kontradiktórnosti v neprospech sťažovateľa. Naplnením práva

na kontradiktórnosť konania pritom nie je len doručenie vyjadrenia, písomného

či zvukového záznamu ústnej výpovede účastníka konania v konaní pred súdom, ale súčasne

by mal konajúci súd ponechať na rozhodnutí účastníka konania, či sa vyjadrí k obsahu

vyjadrenia alebo výpovede protistrany.“.

8. Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci proti Českej republike,

a ďalší proti Slovenskej republike a proti Slovenskej republike,

v ktorých ESĽP formuloval povinnosť súdu doručovať účastníkom konania

všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť rozhodnutie súdu, a teda ESĽP chápe

princíp kontradiktórnosti konania čisto formálne a dáva účastníkovi právo zoznámiť

sa s každým stanoviskom alebo dôkazom protistrany a možnosť vyjadriť sa k nim,

ak to považuje za podstatné.

9. Uvedeným postupom okresného súdu, ktorý bol potvrdený napadnutým

rozsudkom krajského súdu, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva na vyjadrenie

sa k všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle a listiny,

pretože sťažovateľovi nebola poskytnutá možnosť na zaujatie stanoviska, čím preňho boli

vytvorené nepriaznivejšie podmienky, než akými disponovala navrhovateľka (manželka).

Týmto sa vytvoril „stav nerovnosti účastníkov konania v konaní pred súdom,

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a s princípom rovnosti zbraní

ako súčasti práva na spravodlivý proces“, a súčasne došlo „i k narušeniu práva

na vyjadrenie sa k všetkým dôkazom“.

10. Sťažovateľ napokon namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny

a neodôvodnený, pretože krajský súd „nijakým spôsobom neozrejmil na podklade

čoho (akých skutočností a dôkazov) dospel k skutkovým a právnym záverom prezentovaných

v Napádanom rozsudku.“. Krajský súd podľa sťažovateľa neuviedol, prečo v prejednávanej

veci nie je možná obnova manželstva, pričom v rozhodnutí absentuje vysporiadanie

sa s jednotlivými dôkazmi a námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,

že krajský súd neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie,

z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako uvažoval pri použití právnych

predpisov. Sťažovateľ sa teda domnieva, že nedostatočným odôvodnením napadnutého

rozsudku krajského súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces zaručené čl. 46

ods. 1 , dohovoru, listiny, ako aj charty.

11. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ dáva do pozornosti rozhodnutia tvoriace

judikatúru ústavného súdu (napr. , ,

alebo ), v ktorých ústavný súd judikoval právo účastníka súdneho konania

na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia dávajúce odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Absencia

vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa je závažným nedostatkom

rozhodnutia, čím dôjde k porušeniu práva na súdnu ochranu a v dôsledku toho i k porušeniu

a .

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,

že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jeho v bode 1 uvedené práva, zrušil

napadnutý rozsudok, prikázal krajskému súdu vo veci znova konať a priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 623,27 eur.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

19. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

20. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

21. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch

a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

24. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

25. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch

ustanovených zákonom.

26. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

28. Ústavný súd pritom vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v súvislosti s namietaným porušením

a a , a listiny

napadnutým rozsudkom krajského súdu

29. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

svojich základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom namieta

predovšetkým porušenie princípu rovnosti, kontradiktórnosti a práva vyjadriť sa k všetkým

vykonávaným dôkazom tým, že sa nemal možnosť oboznámiť sa so stanoviskom manželky

a vyjadriť sa k nemu. Týmto postupom krajského súdu došlo podľa sťažovateľa zároveň

k porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

30. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

31. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Ústavný súd

nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými dovolenými a príslušným procesným poriadkom ustanovenými procesnými

úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr. ,

, ). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne

oprávnený prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Prijatiu takejto ústavnej sťažnosti

bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v

().

32. Inak povedané, z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu k všeobecným

súdom v zmysle a tiež vyplýva,

že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní

a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,

ktorú mohol účinne predniesť, avšak nepredniesol ju v konaní pred všeobecnými súdmi,

ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (obdobne napr. ,

, , , ).

33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza,

že námietky, na ktorých sťažovateľ postavil svoje odvolanie, sa týkajú užívania spoločného

majetku manželov a z týchto dôvodov bol rozsudok okresného súdu podľa sťažovateľa

„založený na nepravdách a účelových výmysloch, je neetický a nesúhlasil s ním.“.

Sťažovateľ sa v odvolaní nijakým spôsobom nezmienil o procesnom pochybení okresného

súdu spočívajúcom v opomenutí jeho povinnosti oboznámiť ho s vyjadrením manželky,

v dôsledku ktorého mali byť porušené princípy rovnosti, kontradiktórnosti a rovnosti zbraní

v predmetnom konaní.

34. Ústavný súd teda musí konštatovať, že v podanom odvolaní síce namietal,

že okresný súd nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci z dôvodu, že neprihliadol

na ním uvádzané skutočnosti, avšak neuviedol svoje nosné argumenty, ktoré predniesol

následne v konaní pred ústavným súdom. S ohľadom na princíp subsidiarity nemôže

sťažovateľ za tejto situácie účinne namietať porušenie ním označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu, pretože tieto porušenia mohol a mal namietať v konaní

pred všeobecnými súdmi.

35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

z dôvodov uvedených v bodoch 30 až 34 a v

odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v súvislosti s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu

36. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces tvrdenou arbitrárnosťou a neodôvodnenosťou

napadnutého rozsudku krajského súdu sa ústavný súd sústredil na to, či ju nie je potrebné

posúdiť ako zjavne neopodstatnenú v zmysle .

37. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

38. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (mutatis mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní

pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania

( až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

39. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v relevantnej časti uviedol,

že „z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že manželstvo účastníkov

konania je hlboko a vážne rozvrátené a neplní svoj spoločenský účel. Súd prvej inštancie

sa správne oboznámil s písomným vyjadrením druhého manžela zo dňa 25. 4. 2018...

so zápisnicou zo zvukového záznamu o vykonaní dôkazov zo dňa 17. 5. 2018 pred Okresným

súdom Floridsdorf v Rakúskej republike... ako aj s jeho písomným vyjadrením zo dňa

12. 1. 2019. Uplatnenú námietku nesprávneho alebo neúplného zistenia skutočného stavu

veci preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, lebo obnova manželského súžitia

nie je možná (§ 23 ods. 1 Zákona o rodine).

K ďalším skutočnostiam uvádzaným v odvolaní týkajúcim sa spoločného majetku

odvolací súd uvádza, že otázka spoločného majetku účastníkov konania nebola predmetom

tohto konania a bude predmetom konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov v prípade podania návrhu na jeho vyporiadanie zo strany niektorého z účastníkov

tohto konania, ak medzi nimi nedôjde k dohode o jeho vyporiadanie.“.

40. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu odôvodnený

ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd viazaný odvolacími

dôvodmi sťažovateľa dostačujúco odôvodnil, prečo sa stotožnil so závermi obsiahnutými

v rozsudku okresného súdu, zohľadniac stanovisko druhého manžela k otázke rozvodu

manželstva. Vyjadril tak samotnú podstatu rozhodnutia o rozvode manželstva (jeho hlboký

a vážny rozvrat, absenciu plnenia spoločenského účelu manželstva a nemožnosť obnovenia

manželského spolužitia). Závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom

na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné,

vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd

nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.3 K namietanému porušeniu , a

ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu

42. Keďže v kontexte častí III.2 a III.3 neboli porušené tam označené práva,

nemožno hovoriť ani o súčasnom porušení princípov právneho štátu a legálnej licencie

pri výkone verejnej moci vyjadrených v a , resp. v

ods. 2 listiny. Také porušenie by mohlo byť len sprievodným javom porušenia dotknutých

procesných práv, ktoré však ústavný súd nekonštatoval, a preto ústavný súd odmietol

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

III.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47

charty napadnutým rozsudkom krajského súdu

43. Sťažovateľ nijako neodôvodnil, ako by malo rozhodnutie krajského súdu súvisieť

s právom Európskej únie (bod 26), a taká okolnosť nevyplýva ani z rozhodnutí konajúcich

všeobecných súdov (okrem zmienky o vypočutí sťažovateľa dožiadaným súdom

v Rakúsku), a preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa . V súhrne teda odmietol

ústavnú sťažnosť ako celok.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu