Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 155/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca

2012 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «rozhodnutím č. p.: KRP-KDI-SK-111/2010 zo dňa

23. 07. 2010 KR PZ KDI (Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský dopravný

inšpektorát, pozn.) Ž. ako odvolací orgán v priestupkovom konaní... potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v L. (ďalej aj ako „OR PZ ODI L.“) č. ORP-P-154/ODI-SK-2010 zo dňa

11. 05. 2010 s tým, že sťažovateľ ako vodič motorového vozidla... dňa 17. 03. 2010 v čase o

11:30 hod... v L... počas jazdy neumožnil bezpečný a plynulý prejazd vozidlu Hasičského a

záchranného zboru (ďalej aj ako „vozidlo HaZZ“)... a uznáva sa vinným zo spáchania

priestupku proti plynulosti cestnej premávky..., za čo bola sťažovateľovi... uložená sankcia...

Proti uvedenému rozhodnutiu KR PZ KDI Ž. podal sťažovateľ dňa 14. 09. 2010

žalobu na KS (krajský súd, pozn.) Žilina.

KS Žilina, ako súd prvého stupňa... vyslovil právny názor, že sťažovateľ na situáciu

vzniknutú pred svetelnou križovatkou reagoval primeraným spôsobom a splnil si povinnosť

umožniť bezpečný a plynulý prejazd vozidlu s právom prednostnej jazdy. Na základe tohto

záveru KS Žilina rozhodnutie KR PZ KDI Ž. ako aj rozhodnutie OR PZ OPI L... zrušil a vec

vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.».

Rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46

z 25. januára 2011 napadol odvolaním žalovaný (Krajské riaditeľstvo Policajného zboru,

Krajský dopravný inšpektorát Ž., pozn.). Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 13. decembra 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu z 25. januára

2011.

3. Sťažovateľ uviedol, že „... namieta postup NS SR, ktorý sa tak, ako KS Žilina

vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala toho, že podľa názoru sťažovateľa

nešlo o vozidlo s právom prednostnej jazdy, pretože neplnilo špeciálne úlohy, keďže išlo len

o preventívnu akciu so zameraním na kontrolu bezpečného a plynulého prejazdu vozidiel

s právom prednostnej jazdy. Namiesto toho sa zaoberali otázkou, či vodič motorového

vozidla je oprávnený a spôsobilý posúdiť, kedy je povinný dať prednosť vozidlu s právom

prednostnej jazdy, a či sťažovateľ v predmetnom prípade umožnil vozidlu HaZZ plynulý

a bezpečný prejazd cez svetelnú križovatku...

Tým, že sa tak KS Žilina, ako aj NS SR nezaoberali právnou otázkou (námietkou),

ktorú sťažovateľ nastolil, a ktorú pokladal za dôležitú... došlo k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutia všeobecných súdov a obzvlášť rozhodnutia

NS SR musia byť dostatočne a náležite odôvodnené a v žiadnom prípade by sa nemali iba

jednoducho bez náležitého odôvodnenia obmedziť iba na formuláciu, ako tomu bolo v tomto

prípade, že sa NS SR stotožňuje s argumentáciou KS Žilina...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho

súdu... pod sp. zn. zo dňa 13. 12. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

13. 12. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume 323,50

EUR...“

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu č. k. -46

z 25. januára 2011 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2011.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu (a aj krajského

súdu) vyplývajúce zo sťažovateľom tvrdeného nesprávneho kvalifikovania jazdy (najmä jej

dôvodu) požiarneho vozidla, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa „neplnilo špeciálne úlohy“,

a teda nemalo charakter „vozidla s právom prednostnej jazdy“ (pozri bod 3).

10. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

11. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom

sa podľa ustanovenia rozumie riadny opravný

prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok (vyjmúc návrh na obnovu konania) a iný

právny prostriedok, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd poskytuje.

12. Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti

vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným

súdom vlastnými dovolenými a príslušným procesným poriadkom ustanovenými

procesnými úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr.

, , ). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so

všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc

konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne

oprávnený prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Prijatiu takejto sťažnosti bráni

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v

(). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

13. Inak povedané, z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným

súdom v zmysle a tiež vyplýva, že

v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až

následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol účinne predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd

na jej posúdenie nemá právomoc.

14. V danom prípade sťažovateľ odvolanie proti prvostupňovému rozsudku krajského

súdu z 25. januára 2011, ktorý predchádzal prijatiu napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, nepodal, a teda nevyužil svoje procesné práva priznané zákonom. Naopak, vo svojom

vyjadrení k odvolaniu (ktoré podal žalovaný, a nie sťažovateľ, pozn.) z 10. marca 2011

sťažovateľ v závere požiadal odvolací – najvyšší súd, aby prvostupňový rozsudok potvrdil

(bod 22 napadnutého rozhodnutia). Uvedené rozhodnutie napokon najvyšší súd aj prijal

(pozri bod 2 in fine). Za tejto situácie nemôže sťažovateľ účinne namietať porušenie ním

označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, pretože tieto porušenia

nenamietal v konaní pred všeobecnými súdmi.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že nosné dôvody sťažnosti (body 3

a 9) a svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci bude

môcť sťažovateľ namietať v ďalšom konaní pred príslušným správnym orgánom (a prípadne

neskôr v konaní pred všeobecnými súdmi); do uvedeného štádia sa sporná vec vracia

(krajský súd rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a najvyšší súd toto rozhodnutie potvrdil, pozn.). Z uvedeného okrem iného vyplýva, že

sťažovateľ má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany práv, ktorých porušenie namieta vo

svojej sťažnosti. Na základe uvedených skutočností by ústavný súd musel odmietnuť

sťažnosť podľa aj preto, že v danom štádiu súdneho

prerokovania veci nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (po potvrdení

prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom budú vo veci opätovne konať a meritórne

rozhodovať príslušné správne orgány, prípadne kompetentné všeobecné súdy).

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012