Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou , ,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. októbra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. októbra 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)

na účet jeho právnej zástupkyne , ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-28 zo 7. augusta 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“). V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. apríla

2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ústavný súd sťažnosť odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ v rámci opisu skutkového stavu v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Dňa 03.04.2014 spoločnosť , so sídlom

ako sprostredkovateľ, žalobca (sťažovateľ,

pozn.) ako predávajúci a žalovaná ako kupujúci uzavreli Zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej

zmluvy a dohodu o zložení rezervačnej zálohy (ďalej len „Rezervačná zmluva“).

Predmetom tejto Rezervačnej zmluvy bola úprava práv a povinností zmluvných strán

súvisiacich s odplatným prevodom vlastníckeho práva k bytu nachádzajúceho sa na

ulici , zapísaného na , k.ú. Nové mesto (ďalej len

„Byt“) a s ním súvisiacich spoluvlastníckych podielov, ako aj úprava práv a povinností

zmluvných strán súvisiacich so zložením rezervačnej zálohy. Zmluva bola uzavretá na dobu

určitú odo dňa 03.04.2014 do 30.06.2014.

Dňa 29.04.2014 žalovaná požiadala žalobcu o predloženie dokumentácie vedenej

príslušným stavebným úradom súvisiacej s rekonštrukciou Bytu, a to v lehote 5 dní odo dňa

doručenia jej žiadosti. Žalobca na žiadosť žalovanej reagoval e-mailom, ktorým ju

informoval, že ňou určená lehota je pre neho neprijateľná. Požadovanú dokumentáciu

v takto určenej lehote nepredložil. Dňa 06.05.2014 tak žalovaná doručila elektronickými

prostriedkami žalobcovi odstúpenie od Rezervačnej zmluvy. Žalovaná svoje odstúpenie

zdôvodnila tým, že jej žalobca v nej určenej lehote ňou požadovanú dokumentáciu

nepredložil, čo malo podľa jej názoru automaticky za následok preukázanie nepravdivosti

vyhlásenia žalobcu, že prevádzané nehnuteľnosti nie sú zaťažené žiadnou vadou, ktoré

žalobca uviedol v bode 3.4. písm. b) Rezervačnej zmluvy, čím jej podľa jej názoru vzniklo

právo na odstúpenie od Rezervačnej zmluvy podľa bodu 3.5 Rezervačnej zmluvy (t.j. právo

na odstúpenie z dôvodu podstatného porušenia Rezervačnej zmluvy druhou zmluvnou

stranou).

Žalobca vôľu žalovanej zrušiť Rezervačnú zmluvu akceptoval. Mal však za to, že

dôvody odstúpenia žalovanej boli umelo vykonštruované v úmysle žalovanej obísť jej

zmluvné povinnosti a vyhnúť sa platbe odstupného. Podľa názoru žalobcu totiž

k podstatnému porušeniu Rezervačnej zmluvy z jeho strany nedošlo. Aj napriek tomu, že

žalobca mal za to, že k zániku Rezervačnej zmluvy došlo z dôvodu odstúpenia žalovanej,

trval na tom, že svoje povinnosti neporušil a tak toto odstúpenie od zmluvy nebolo možné

subsumovať pod prípady podľa ust. bodu 3.5 Rezervačnej zmluvy ale bolo ho potrebné

vzhľadom na skutočnú vôľu žalovanej vyhodnotiť ako prípad odstúpenia podľa ust. bodu 4.5

Rezervačnej zmluvy. V dôsledku uvedeného si tak žalobca predžalobnou výzvou zo dňa

21.05.2014 uplatnil voči žalovanej svoj nárok na úhradu odstupného podľa ust. 4.2

Rezervačnej zmluvy. Žalobcom uplatnené odstupné bolo stanovené s odkazom na bod 4.1

Rezervačnej zmluvy vo výške 2.000,- EUR (t.j. ako polovica zo sumy 4.000,- EUR).

Aj napriek výzve žalobcu, však žalovaná požadované odstupné žalobcovi neuhradila.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa tak žalobca návrhom zo dňa 13.08.2014, podaným

13.08.2014, domáhal, aby konajúci súd žalovanú zaviazal na úhradu sumy vo výške 2.000,-

EUR s prísl., na ktorú mu podľa jeho názoru vznikol nárok v súvislosti so zrušením

Rezervačnej zmluvy žalovanou. Konajúci súd návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a

dňa 02.09.2014 vydal platobný rozkaz č.k. (ďalej len „Platobný rozkaz“).

Dňa 22.09.2014 podala žalovaná voči Platobnému rozkazu odpor (ďalej len

„Odpor“). Žalovaná svoj Odpor zdôvodnila tým, že podľa jej názoru mal byť predmetom

Rezervačnej zmluvy prevod vlastníctva k Bytu po kompletnej rekonštrukcii, a preto sa podľa

jej názoru právom zaujímala, či bola táto rekonštrukcia vykonaná v súlade so stavebným

zákonom. Z uvedeného dôvodu preto žalobcu dožiadala o dokumentáciu, ktorá mala byť

podľa jej názoru k predmetnej rekonštrukcii vedená príslušným stavebným úradom. Mala

za to, že žalobca jej bol povinný preukazovať pravdivosť jeho vyhlásení, že prevádzaný Byt

je bez vád. Inak povedané, žalovaná mala za to, že dôkazné bremeno v danej veci bolo

na strane žalobcu.

Žalovaná svoj Odpor ďalej zdôvodnila aj tým, že dôvodom pre jej odstúpenie

od Rezervačnej zmluvy bolo to, že vyhlásenie žalobcu ako predávajúceho uvedené v bode

3.4 Rezervačnej zmluvy (t.j. vyhlásenie že prevádzané nehnuteľnosti nie sú zaťažené

žiadnou vadou) sa ukázalo ako nepravdivé. Na podporu svojich tvrdení následne citovala

všeobecné ustanovenia stavebného zákona, ktoré hovoria o tom, že v niektorých prípadoch

sa na stavebné práce vyžaduje stavebné povolenie, v niektorých prípadoch sa vyžaduje len

ohlásenie prác stavebnému úradu, a v niektorých prípadoch stavebný zákon nevyžaduje ani

stavebné povolenie a ani ohlásenie prác. Žalovaná tieto zákonné ustanovenia vo svojom

Odpore len citovala, avšak žiadnym spôsobom ich ďalej nesubsumovala na daný prípad, ale

iba všeobecne skonštatovala, že ustanovenia stavebného zákona sa vzťahujú na každého

stavebníka, a to vrátane žalovaného.

Žalovaná mala ďalej za to, že tým, že jej žalobca na základe jej žiadosti nepredložil

stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie k rekonštrukčným prácam v Byte, tak jej

nedokázal, že by rešpektoval požiadavky týkajúce sa verejných záujmov. Podľa názoru

žalovanej absencia týchto listín ovplyvňuje kvalitu Bytu a bráni riadnemu

a neobmedzenému disponovaniu s ním. Na podporu svojich tvrdení tiež poukázala na e-

mailovú komunikáciu s (sprostredkovateľ) zo dňa 28.04.2014, ktorá sa

vyjadrila, že je veľká pravdepodobnosť, že úpravy boli robené bez povolenia a navrhla

vypracovanie statického posudku. Žalovaná ďalej uvádza, že podľa vyjadrenia

(sprostredkovateľ) sa mal statik údajne ústne vyjadriť, že statický posudok Bytu a jeho

nosnej priečky/steny by bol zrejme negatívny a problém by bol zrejme v uložení stropu.

Vzhľadom na vyššie uvedené mala žalovaná za to, že jej žalobca nepreukázal pravdivosť

svojho vyhlásenia, že prevádzaný byt nie je zaťažený žiadnymi vadami, a preto mala za to,

že jej odstúpenie bolo riadne zdôvodnené. Podľa názoru žalovanej sa tak v dôsledku toho

potom jednalo o taký prípad odstúpenia od Rezervačnej zmluvy, na základe ktorého nebola

viazaná povinnosťou žalobcovi uhradiť zmluvnú pokutu (pozn. v Rezervačnej zmluve sa

v tomto prípade pojednáva nie o zmluvnej pokute ale o odstupnom).

Dňa 22.09.2015 žalobca podal vyjadrenie k odporu žalovanej v ktorom namietal, že

žalovaná poslala žalobcovi žiadosť o predloženie stavebnej dokumentácie až tri týždne

po uzavretí Rezervačnej zmluvy, ktorému predchádzala osobná obhliadka Bytu. Žalobca

ďalej poukázal na to, že žalovaná vo svojom odstúpení uviedla, že od Rezervačnej zmluvy

odstupuje z dôvodu, že jej žalobca nepredložil ňou určenú dokumentáciu v ňou stanovenej

lehote. Rovnako poukázal aj na to, že právo žalovanej žiadať od neho takéto dokumenty jej

nevyplýva zo žiadneho zákonného a ani zmluvného ustanovenia, a preto nedoloženie

požadovanej dokumentácie nie je možné považovať za vadu v zmysle zmluvných alebo

zákonných ustanovení.

Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaná nekonkretizovala žiadne zákonné

ustanovenie, ktoré by malo byť zo strany žalobcu porušené a že jej tvrdenie, že

rekonštrukčné práce na Byte boli robené bez stavebného povolenia nie je ničím podložené.

Žalobca tiež poukázal na to, že v danej veci nebol do dnešného dňa vypracovaný statický

posudok a že vyjadrenie statika bolo vykonané bez toho, aby mal k dispozícii

potrebnú dokumentáciu a bez toho, aby bolo v danej veci vykonané akékoľvek faktické

statické šetrenie. Žalobca tiež uviedol, že podľa jeho názoru, je dokazovanie v smere

rekonštrukčných prác a statiky vo vzťahu k odstúpeniu žalovanej nadbytočné. Žalobca tiež

namietal, že nepredloženie požadovanej dokumentácie v lehote určenej žalovanou nemá

za následok obmedzenie disponovania s Bytom, pričom tiež uviedol, že on túto

dokumentáciu v danom čase ani nemal k dispozícii, nakoľko všetky rekonštrukčné práce

na byte boli vykonané predchádzajúcim majiteľom...»

3. Sťažovateľ ďalej popísal vyjadrenia strán na jednotlivých pojednávaniach

pred okresným súdom.

4. Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby

sťažovateľa, ktorý súdu prvej inštancie vytkol viaceré pochybenia, najmä, že sa vôbec

nevysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku z titulu odstupného v zmysle

bodu 4.5 zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, s námietkou sťažovateľa, že dôvody

odstúpenia žalovanej boli umelo vykonštruované v úmysle obísť jej zmluvné povinnosti

a vyhnúť sa platbe odstupného, ani s ďalšími otázkami rozhodujúcimi pre vydanie

rozhodnutia vo veci samej.

5. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal v celom rozsahu

odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

6. Sťažovateľ vo vzťahu k podanému odvolaniu uviedol nasledujúce:

„Žalobca v Odvolaní namietal, že sa konajúci súd vôbec nevysporiadal s jeho

argumentáciou, že rozhodnutie 1 je arbitrárne, že je založené len na nejakých

predpokladoch, že v ňom absentuje vyhodnotenie dôkazov v nadväznosti na argumentáciu

strán sporu a že sa vôbec nezaoberá posudzovaním otázky dôkazného bremena.

Žalobca vo svojom Odvolaní poukázal, že skutkové zistenie súdu, že sa statický

posudok v čase odstúpenia javil ako problematický nemôže byť správne, nakoľko statický

posudok, ktorý by spochybňoval spornú priečku nebol do dnešného dňa vyhotovený.

Žalobca vo svojom Odvolaní rovnako opätovne poukázal aj na to, že vyjadrenia statika

boli iba predbežnej povahy bez akéhokoľvek dôkladného faktického šetrenia

stavu Bytu alebo potrebnej dokumentácie. Žalobca tiež poukázal aj na časový sled udalostí,

keďže žalovaná od Rezervačnej zmluvy odstúpila dňa 06.05.2014, avšak sprostredkovateľ

mal uviesť predbežné stanovisko statika stranám až e-mailom zo dňa 07.05.2014, t.j. až

po odstúpení žalovanej. V odvolaní sa tiež žalobca opakovane odvoláva na šikanózne krátku

lehotu určenú žalovanou na predloženie ňou požadovaných podkladov.

Žalobca ďalej namietal, že konajúci súd nesprávne ustálil predmet konania, keď

konštatoval, že sa jedná o nárok žalobcu na zmluvnú pokutu po odstúpení od zmluvy.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany mali dohodnuté viaceré

spôsoby ukončenia zmluvy v prípade odstúpenia. V prípade odstúpenia od zmluvy bez

riadneho preukázania existencie zmluvného alebo zákonného dôvodu sa jedná o odstúpenie

od zmluvy upravené v bode 4.5 Rezervačnej zmluvy pri ktorom bolo medzi zmluvnými

stranami dojednané, že odstupujúca strana je povinná zaplatiť odstupné, a nie zmluvnú

pokutu.

Žalobca ďalej namietal, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal námietkami žalobcu, že

žalovaná s poukazom na zásadu negatívnej dôkaznej teórie neuniesla dôkazné bremeno a že

svoje tvrdenia žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepreukázala. Konajúci súd vôbec

neskúmal oprávnenosť dôvodu odstúpenia žalovanej, ktorý žalovaná vymedzila vo svojom

odstúpení zo dňa 06.05.2014. Dôvodom odstúpenia žalovanej nebola narušená statika,

vykonanie rekonštrukčných prác bez stavebného povolenia, prebúranie nosnej priečky,

problematický statický posudok ale nedodanie neexistujúcej dokumentácie, ktorú si

žalovaná od žalobcu vyžiadala nad rámec Rezervačnej zmluvy v ňou určenej šikanózne

krátkej lehote. Oprávnenosť odstúpenia, t.j. či bola žalovaná oprávnená od žalobcu takúto

dokumentáciu žiadať, či ju bola oprávnená žiadať v takto určenej šikanózne krátkej lehote,

či bol žalobca povinný jej žiadosti vyhovieť, či nevyhovenie tejto žiadosti bolo možné

považovať za porušenie povinnosti žalobcu, a ak bolo nevyhovenie žiadosti možné

považovať za porušenie povinnosti žalobcu tak o porušenie akej konkrétnej povinnosti

žalobcu sa malo jednať, kde v zákone alebo zmluve je takáto povinnosť žalobcu upravená...

súd žiadnym spôsobom neskúmal a ani sa sním v rámci odôvodnenia rozhodnutia 1 žiadnym

spôsobom nevysporiadal. Rovnako je v tejto súvislosti potrebné skúmať, akej intenzity je

takéto porušenie a najmä, či je intenzita tohto porušenia takej kvality, že by bolo spôsobilé

založiť právo na okamžité odstúpenie od zmluvy. Aj napriek námietkam žalobcu sa však

konajúci súd sa však ani jednou z vyššie uvedených otázok nezaoberal.“

7. O odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu

tak, že odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ vytkol, že

napriek ním uvedeným podstatným nedostatkom napadnutého rozsudku okresného súdu sa

krajský súd v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a obmedzil sa len

na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených okresným súdom podľa § 387 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“).

8. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu a krajského súdu uviedol:

„Máme za to, že rozhodnutie 1 v spojení s rozhodnutím 2 sú z ústavného hľadiska

neudržateľné, nakoľko neboli splnené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu

práva na spravodlivý súdny proces. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal

s namietanými skutočnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci a za skutkové

okolnosti považoval skutočnosti ktoré boli založené len na predpokladoch a domnienkach,

pričom sa absolútne nevysporiadal s otázkami, ktoré sú podkladom pre vydanie rozhodnutia

v takejto veci, ako ani s podstatnými argumentmi sťažovateľa. Takéto rozhodnutie

prvostupňového súdu preto nespĺňa základné požiadavky pre zákonné rozhodnutie

z pohľadu potreby riadneho odôvodnenia. Len samotné konštatovanie odvolacieho súdu

o správnosti rozhodnutia 1 ako prvostupňového rozhodnutia pritom nie je spôsobilé tieto

vady žiadnym spôsobom odstrániť.

V tejto súvislosti poukazujeme, že odvolací súd zvolil po sťažovateľovom odvolaní

postup podľa ust. v zmysle ktorého v prípade, ak sa súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Aj napriek tomu, že

rozhodnutie 1 ako prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne a nesplnilo ústavnú a zákonnú

požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd sa len obmedzil

na konštatovanie jeho správnosti, a odôvodnenie rozhodnutia žiadnym spôsobom nedoplnil.

Odvolací súd sa ani bližšie nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými

v odvolaní /právna kvalifikácia nároku titulom odstupného, nedodržanie lehoty poskytnutej

žalobcovi na predloženie dokladov samotnou žalovanou ktorá odstúpila od zmluvy pred

uplynutím lehoty 5 pracovných dní/ a ani nezvolil postup podľa ust. .

V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu tak opätovne došlo k porušeniu práva

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva podľa

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Aj napriek využitiu všetkých dostupných prostriedkov, tak sťažovateľ do dnešného dňa

nedostal odpovede na otázky, ktoré sú pre vydanie rozhodnutia v súdnom konaní o jeho

nároku podstatné. Ani rozhodnutím 2 ako rozhodnutím odvolacieho súdu tak nebol zásah

do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zhojený, a preto nemožno

dospieť k záveru, že by bola dosiahnutú spravodlivosť procesu aspoň cez prizmu

posudzovania súdneho konania a jeho konečného výsledku ako celku.

Sťažovateľ je toho názoru, že aj ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožní

so závermi prvostupňového súdu a mu pre tento prípad priznáva oprávnenie vyhotoviť

skrátené odôvodnenie, ani v takomto prípade by sa odvolací súd nemal uchyľovať

k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutím 2 sa odvolací súd len

stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi prvostupňového súdu, a to bez toho,

aby tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil, a to aj napriek tomu, že právne

závery prvostupňového súdu sú arbitrárne, založené len na predpokladoch bez skúmania

otázky dôkazného bremena a časového sledu udalostí a že jeho právne závery v žiadnej

možnej interpretácii zo skutkových zistení nevyplývajú.“

9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že napadnutými rozsudkami okresný súd a krajský súd porušili jeho základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, aby napadnutý

rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a aby prikázal okresnému súdu a krajskému súdu

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.

10. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. z 13. septembra

2018 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2018 vyjadril k sťažnosti predseda

krajského súdu, v ktorom na základe vyjadrenia predsedu senátu uviedol, že napadnutý

rozsudok krajského súdu bol prijatý „pomerom hlasov 3:0, čo je prejavom presvedčenia

senátu 5Co o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto predseda senátu

uviedol, že odvolací súd aj v súčasnosti konštatuje svoj nezmenený

názor o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie po vecnej i právnej stránke, a teda aj

naďalej považuje svoje rozhodnutie za správne“. Predseda senátu tak zotrval na obsahu

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, a teda sťažnosť sťažovateľa je podľa

krajského súdu neopodstatnená.

11. Predseda krajského súdu vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

12. K vyjadreniu krajského súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu stanovisko

aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

7. októbra 2018 uviedla, že k vyjadreniu krajského súdu nepovažuje za potrebné sa

dôkladne vyjadrovať, keďže krajský súd neopodstatnenosť sťažnosti odôvodnil jedine

jednomyseľnosťou rozhodovania v rámci napadnutého rozsudku krajského súdu, čo ako

argument ústavnosti predmetného rozhodnutia nemôže obstáť, a predseda senátu zotrval

na obsahu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ku ktorému sa

sťažovateľ podrobne vyjadril v samotnej sťažnosti.

13. Právna zástupkyňa sťažovateľa tiež vyslovila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Sťažovateľ sa sťažnosťou v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáhal

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

25. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

26. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť

z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto

z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval aj sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského

súdu.

27. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité

posúdenie jeho veci odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych

a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného rozhodnutia.

28. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu,

sťažnostnou argumentáciou, ako aj obsahom vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti

a stanoviskom sťažovateľa k tomuto vyjadreniu sústredil svoju pozornosť na posúdenie

možnosti porušenia základných práv sťažovateľa v príčinnej súvislosti s nedostatočným

odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a nesprávnou aplikáciou § 387 ods. 2

a 3 krajským súdom v odvolacom konaní.

29. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak

je vo výroku vecne správne.

30. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Podľa odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj

podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi

nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí

v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

32. Citované ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv.

skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa môže v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zákon však

vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko

k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa

s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou

odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

33. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že súd prvej

inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti

návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel

k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,

jasne a výstižne odôvodnil. Krajský súd obmedzil odôvodnenie potvrdzujúceho

napadnutého rozsudku na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej

inštancie v zmysle vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

34. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa napriek výslovnému

príkazu obsiahnutému v , aby sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní, s takýmito tvrdeniami uvedenými sťažovateľom ako

odvolateľom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, iba skonštatoval

správnosť dôvodov uvedených okresným súdom ako súdom prvej inštancie v zmysle § 387

ods. 2 . Sťažovateľ pritom v podanom odvolaní uviedol podstatné tvrdenia týkajúce sa

napr. nevyhotovenia statického posudku, nesprávneho právneho posúdenia veci okresným

súdom s poukazom na bod 4.5 rezervačnej zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia

od zmluvy podľa tohto bodu zmluvy je odstupujúca zmluvná strana povinná zaplatiť

ostatným zmluvným stranám odstupné vo výške a spôsobom dojednaným pre úhradu

zmluvnej pokuty, nesprávneho posúdenia odstúpenia od zmluvy okresným súdom

realizovaného podľa bodu 3.5 rezervačnej zmluvy, uplynutia lehoty na doloženie dokladov

až po odstúpení od zmluvy, nepreukázania existencie zmluvného alebo zákonného dôvodu,

ktorý by oprávňoval žalovanú odstúpiť od zmluvy. Posúdenie veci krajským súdom sa tak

neodrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo

relevantných otázok.

35. Ústavný súd zároveň konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými

tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je

tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá

porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa , i práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

36. Podľa v spojení s ustanovením a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

37. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany

porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa

ods. 2 a 3 písm. b) , a preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

38. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

39. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa

sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 325,42 €.

40. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky, a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6

z výpočtového základu.

41. Sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú

ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v požadovanej sume.

42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018