Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 216 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (227)III. ÚS 314/2018
PDF · 290.21 KB
No categories available
III. ÚS 314/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou , ,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 Co 68/2017 z 24. októbra 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 Co 68/2017 z 24. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 68/2017 z 24. októbra 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)
na účet jeho právnej zástupkyne , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 314/2018-28 zo 7. augusta 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 68/2017 z 24. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“). V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 305/2014 z 29. apríla
2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ústavný súd sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľ v rámci opisu skutkového stavu v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Dňa 03.04.2014 spoločnosť , so sídlom
ako sprostredkovateľ, žalobca (sťažovateľ,
pozn.) ako predávajúci a žalovaná ako kupujúci uzavreli Zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy a dohodu o zložení rezervačnej zálohy (ďalej len „Rezervačná zmluva“).
Predmetom tejto Rezervačnej zmluvy bola úprava práv a povinností zmluvných strán
súvisiacich s odplatným prevodom vlastníckeho práva k bytu nachádzajúceho sa na
ulici , zapísaného na , k.ú. Nové mesto (ďalej len
„Byt“) a s ním súvisiacich spoluvlastníckych podielov, ako aj úprava práv a povinností
zmluvných strán súvisiacich so zložením rezervačnej zálohy. Zmluva bola uzavretá na dobu
určitú odo dňa 03.04.2014 do 30.06.2014.
Dňa 29.04.2014 žalovaná požiadala žalobcu o predloženie dokumentácie vedenej
príslušným stavebným úradom súvisiacej s rekonštrukciou Bytu, a to v lehote 5 dní odo dňa
doručenia jej žiadosti. Žalobca na žiadosť žalovanej reagoval e-mailom, ktorým ju
informoval, že ňou určená lehota je pre neho neprijateľná. Požadovanú dokumentáciu
v takto určenej lehote nepredložil. Dňa 06.05.2014 tak žalovaná doručila elektronickými
prostriedkami žalobcovi odstúpenie od Rezervačnej zmluvy. Žalovaná svoje odstúpenie
zdôvodnila tým, že jej žalobca v nej určenej lehote ňou požadovanú dokumentáciu
nepredložil, čo malo podľa jej názoru automaticky za následok preukázanie nepravdivosti
vyhlásenia žalobcu, že prevádzané nehnuteľnosti nie sú zaťažené žiadnou vadou, ktoré
žalobca uviedol v bode 3.4. písm. b) Rezervačnej zmluvy, čím jej podľa jej názoru vzniklo
právo na odstúpenie od Rezervačnej zmluvy podľa bodu 3.5 Rezervačnej zmluvy (t.j. právo
na odstúpenie z dôvodu podstatného porušenia Rezervačnej zmluvy druhou zmluvnou
stranou).
Žalobca vôľu žalovanej zrušiť Rezervačnú zmluvu akceptoval. Mal však za to, že
dôvody odstúpenia žalovanej boli umelo vykonštruované v úmysle žalovanej obísť jej
zmluvné povinnosti a vyhnúť sa platbe odstupného. Podľa názoru žalobcu totiž
k podstatnému porušeniu Rezervačnej zmluvy z jeho strany nedošlo. Aj napriek tomu, že
žalobca mal za to, že k zániku Rezervačnej zmluvy došlo z dôvodu odstúpenia žalovanej,
trval na tom, že svoje povinnosti neporušil a tak toto odstúpenie od zmluvy nebolo možné
subsumovať pod prípady podľa ust. bodu 3.5 Rezervačnej zmluvy ale bolo ho potrebné
vzhľadom na skutočnú vôľu žalovanej vyhodnotiť ako prípad odstúpenia podľa ust. bodu 4.5
Rezervačnej zmluvy. V dôsledku uvedeného si tak žalobca predžalobnou výzvou zo dňa
21.05.2014 uplatnil voči žalovanej svoj nárok na úhradu odstupného podľa ust. 4.2
Rezervačnej zmluvy. Žalobcom uplatnené odstupné bolo stanovené s odkazom na bod 4.1
Rezervačnej zmluvy vo výške 2.000,- EUR (t.j. ako polovica zo sumy 4.000,- EUR).
Aj napriek výzve žalobcu, však žalovaná požadované odstupné žalobcovi neuhradila.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa tak žalobca návrhom zo dňa 13.08.2014, podaným
13.08.2014, domáhal, aby konajúci súd žalovanú zaviazal na úhradu sumy vo výške 2.000,-
EUR s prísl., na ktorú mu podľa jeho názoru vznikol nárok v súvislosti so zrušením
Rezervačnej zmluvy žalovanou. Konajúci súd návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a
dňa 02.09.2014 vydal platobný rozkaz č.k. 39Ro/2032/2014 (ďalej len „Platobný rozkaz“).
Dňa 22.09.2014 podala žalovaná voči Platobnému rozkazu odpor (ďalej len
„Odpor“). Žalovaná svoj Odpor zdôvodnila tým, že podľa jej názoru mal byť predmetom
Rezervačnej zmluvy prevod vlastníctva k Bytu po kompletnej rekonštrukcii, a preto sa podľa
jej názoru právom zaujímala, či bola táto rekonštrukcia vykonaná v súlade so stavebným
zákonom. Z uvedeného dôvodu preto žalobcu dožiadala o dokumentáciu, ktorá mala byť
podľa jej názoru k predmetnej rekonštrukcii vedená príslušným stavebným úradom. Mala
za to, že žalobca jej bol povinný preukazovať pravdivosť jeho vyhlásení, že prevádzaný Byt
je bez vád. Inak povedané, žalovaná mala za to, že dôkazné bremeno v danej veci bolo
na strane žalobcu.
Žalovaná svoj Odpor ďalej zdôvodnila aj tým, že dôvodom pre jej odstúpenie
od Rezervačnej zmluvy bolo to, že vyhlásenie žalobcu ako predávajúceho uvedené v bode
3.4 Rezervačnej zmluvy (t.j. vyhlásenie že prevádzané nehnuteľnosti nie sú zaťažené
žiadnou vadou) sa ukázalo ako nepravdivé. Na podporu svojich tvrdení následne citovala
všeobecné ustanovenia stavebného zákona, ktoré hovoria o tom, že v niektorých prípadoch
sa na stavebné práce vyžaduje stavebné povolenie, v niektorých prípadoch sa vyžaduje len
ohlásenie prác stavebnému úradu, a v niektorých prípadoch stavebný zákon nevyžaduje ani
stavebné povolenie a ani ohlásenie prác. Žalovaná tieto zákonné ustanovenia vo svojom
Odpore len citovala, avšak žiadnym spôsobom ich ďalej nesubsumovala na daný prípad, ale
iba všeobecne skonštatovala, že ustanovenia stavebného zákona sa vzťahujú na každého
stavebníka, a to vrátane žalovaného.
Žalovaná mala ďalej za to, že tým, že jej žalobca na základe jej žiadosti nepredložil
stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie k rekonštrukčným prácam v Byte, tak jej
nedokázal, že by rešpektoval požiadavky týkajúce sa verejných záujmov. Podľa názoru
žalovanej absencia týchto listín ovplyvňuje kvalitu Bytu a bráni riadnemu
a neobmedzenému disponovaniu s ním. Na podporu svojich tvrdení tiež poukázala na e-
mailovú komunikáciu s (sprostredkovateľ) zo dňa 28.04.2014, ktorá sa
vyjadrila, že je veľká pravdepodobnosť, že úpravy boli robené bez povolenia a navrhla
vypracovanie statického posudku. Žalovaná ďalej uvádza, že podľa vyjadrenia
(sprostredkovateľ) sa mal statik údajne ústne vyjadriť, že statický posudok Bytu a jeho
nosnej priečky/steny by bol zrejme negatívny a problém by bol zrejme v uložení stropu.
Vzhľadom na vyššie uvedené mala žalovaná za to, že jej žalobca nepreukázal pravdivosť
svojho vyhlásenia, že prevádzaný byt nie je zaťažený žiadnymi vadami, a preto mala za to,
že jej odstúpenie bolo riadne zdôvodnené. Podľa názoru žalovanej sa tak v dôsledku toho
potom jednalo o taký prípad odstúpenia od Rezervačnej zmluvy, na základe ktorého nebola
viazaná povinnosťou žalobcovi uhradiť zmluvnú pokutu (pozn. v Rezervačnej zmluve sa
v tomto prípade pojednáva nie o zmluvnej pokute ale o odstupnom).
Dňa 22.09.2015 žalobca podal vyjadrenie k odporu žalovanej v ktorom namietal, že
žalovaná poslala žalobcovi žiadosť o predloženie stavebnej dokumentácie až tri týždne
po uzavretí Rezervačnej zmluvy, ktorému predchádzala osobná obhliadka Bytu. Žalobca
ďalej poukázal na to, že žalovaná vo svojom odstúpení uviedla, že od Rezervačnej zmluvy
odstupuje z dôvodu, že jej žalobca nepredložil ňou určenú dokumentáciu v ňou stanovenej
lehote. Rovnako poukázal aj na to, že právo žalovanej žiadať od neho takéto dokumenty jej
nevyplýva zo žiadneho zákonného a ani zmluvného ustanovenia, a preto nedoloženie
požadovanej dokumentácie nie je možné považovať za vadu v zmysle zmluvných alebo
zákonných ustanovení.
Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaná nekonkretizovala žiadne zákonné
ustanovenie, ktoré by malo byť zo strany žalobcu porušené a že jej tvrdenie, že
rekonštrukčné práce na Byte boli robené bez stavebného povolenia nie je ničím podložené.
Žalobca tiež poukázal na to, že v danej veci nebol do dnešného dňa vypracovaný statický
posudok a že vyjadrenie statika bolo vykonané bez toho, aby mal k dispozícii
potrebnú dokumentáciu a bez toho, aby bolo v danej veci vykonané akékoľvek faktické
statické šetrenie. Žalobca tiež uviedol, že podľa jeho názoru, je dokazovanie v smere
rekonštrukčných prác a statiky vo vzťahu k odstúpeniu žalovanej nadbytočné. Žalobca tiež
namietal, že nepredloženie požadovanej dokumentácie v lehote určenej žalovanou nemá
za následok obmedzenie disponovania s Bytom, pričom tiež uviedol, že on túto
dokumentáciu v danom čase ani nemal k dispozícii, nakoľko všetky rekonštrukčné práce
na byte boli vykonané predchádzajúcim majiteľom...»
3. Sťažovateľ ďalej popísal vyjadrenia strán na jednotlivých pojednávaniach
pred okresným súdom.
4. Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby
sťažovateľa, ktorý súdu prvej inštancie vytkol viaceré pochybenia, najmä, že sa vôbec
nevysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku z titulu odstupného v zmysle
bodu 4.5 zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, s námietkou sťažovateľa, že dôvody
odstúpenia žalovanej boli umelo vykonštruované v úmysle obísť jej zmluvné povinnosti
a vyhnúť sa platbe odstupného, ani s ďalšími otázkami rozhodujúcimi pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej.
5. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal v celom rozsahu
odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
6. Sťažovateľ vo vzťahu k podanému odvolaniu uviedol nasledujúce:
„Žalobca v Odvolaní namietal, že sa konajúci súd vôbec nevysporiadal s jeho
argumentáciou, že rozhodnutie 1 je arbitrárne, že je založené len na nejakých
predpokladoch, že v ňom absentuje vyhodnotenie dôkazov v nadväznosti na argumentáciu
strán sporu a že sa vôbec nezaoberá posudzovaním otázky dôkazného bremena.
Žalobca vo svojom Odvolaní poukázal, že skutkové zistenie súdu, že sa statický
posudok v čase odstúpenia javil ako problematický nemôže byť správne, nakoľko statický
posudok, ktorý by spochybňoval spornú priečku nebol do dnešného dňa vyhotovený.
Žalobca vo svojom Odvolaní rovnako opätovne poukázal aj na to, že vyjadrenia statika
boli iba predbežnej povahy bez akéhokoľvek dôkladného faktického šetrenia
stavu Bytu alebo potrebnej dokumentácie. Žalobca tiež poukázal aj na časový sled udalostí,
keďže žalovaná od Rezervačnej zmluvy odstúpila dňa 06.05.2014, avšak sprostredkovateľ
mal uviesť predbežné stanovisko statika stranám až e-mailom zo dňa 07.05.2014, t.j. až
po odstúpení žalovanej. V odvolaní sa tiež žalobca opakovane odvoláva na šikanózne krátku
lehotu určenú žalovanou na predloženie ňou požadovaných podkladov.
Žalobca ďalej namietal, že konajúci súd nesprávne ustálil predmet konania, keď
konštatoval, že sa jedná o nárok žalobcu na zmluvnú pokutu po odstúpení od zmluvy.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany mali dohodnuté viaceré
spôsoby ukončenia zmluvy v prípade odstúpenia. V prípade odstúpenia od zmluvy bez
riadneho preukázania existencie zmluvného alebo zákonného dôvodu sa jedná o odstúpenie
od zmluvy upravené v bode 4.5 Rezervačnej zmluvy pri ktorom bolo medzi zmluvnými
stranami dojednané, že odstupujúca strana je povinná zaplatiť odstupné, a nie zmluvnú
pokutu.
Žalobca ďalej namietal, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal námietkami žalobcu, že
žalovaná s poukazom na zásadu negatívnej dôkaznej teórie neuniesla dôkazné bremeno a že
svoje tvrdenia žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepreukázala. Konajúci súd vôbec
neskúmal oprávnenosť dôvodu odstúpenia žalovanej, ktorý žalovaná vymedzila vo svojom
odstúpení zo dňa 06.05.2014. Dôvodom odstúpenia žalovanej nebola narušená statika,
vykonanie rekonštrukčných prác bez stavebného povolenia, prebúranie nosnej priečky,
problematický statický posudok ale nedodanie neexistujúcej dokumentácie, ktorú si
žalovaná od žalobcu vyžiadala nad rámec Rezervačnej zmluvy v ňou určenej šikanózne
krátkej lehote. Oprávnenosť odstúpenia, t.j. či bola žalovaná oprávnená od žalobcu takúto
dokumentáciu žiadať, či ju bola oprávnená žiadať v takto určenej šikanózne krátkej lehote,
či bol žalobca povinný jej žiadosti vyhovieť, či nevyhovenie tejto žiadosti bolo možné
považovať za porušenie povinnosti žalobcu, a ak bolo nevyhovenie žiadosti možné
považovať za porušenie povinnosti žalobcu tak o porušenie akej konkrétnej povinnosti
žalobcu sa malo jednať, kde v zákone alebo zmluve je takáto povinnosť žalobcu upravená...
súd žiadnym spôsobom neskúmal a ani sa sním v rámci odôvodnenia rozhodnutia 1 žiadnym
spôsobom nevysporiadal. Rovnako je v tejto súvislosti potrebné skúmať, akej intenzity je
takéto porušenie a najmä, či je intenzita tohto porušenia takej kvality, že by bolo spôsobilé
založiť právo na okamžité odstúpenie od zmluvy. Aj napriek námietkam žalobcu sa však
konajúci súd sa však ani jednou z vyššie uvedených otázok nezaoberal.“
7. O odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu
tak, že odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ vytkol, že
napriek ním uvedeným podstatným nedostatkom napadnutého rozsudku okresného súdu sa
krajský súd v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a obmedzil sa len
na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených okresným súdom podľa § 387 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“).
8. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu a krajského súdu uviedol:
„Máme za to, že rozhodnutie 1 v spojení s rozhodnutím 2 sú z ústavného hľadiska
neudržateľné, nakoľko neboli splnené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu
práva na spravodlivý súdny proces. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal
s namietanými skutočnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci a za skutkové
okolnosti považoval skutočnosti ktoré boli založené len na predpokladoch a domnienkach,
pričom sa absolútne nevysporiadal s otázkami, ktoré sú podkladom pre vydanie rozhodnutia
v takejto veci, ako ani s podstatnými argumentmi sťažovateľa. Takéto rozhodnutie
prvostupňového súdu preto nespĺňa základné požiadavky pre zákonné rozhodnutie
z pohľadu potreby riadneho odôvodnenia. Len samotné konštatovanie odvolacieho súdu
o správnosti rozhodnutia 1 ako prvostupňového rozhodnutia pritom nie je spôsobilé tieto
vady žiadnym spôsobom odstrániť.
V tejto súvislosti poukazujeme, že odvolací súd zvolil po sťažovateľovom odvolaní
postup podľa ust. § 387 ods. 2 CSP v zmysle ktorého v prípade, ak sa súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Aj napriek tomu, že
rozhodnutie 1 ako prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne a nesplnilo ústavnú a zákonnú
požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd sa len obmedzil
na konštatovanie jeho správnosti, a odôvodnenie rozhodnutia žiadnym spôsobom nedoplnil.
Odvolací súd sa ani bližšie nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými
v odvolaní /právna kvalifikácia nároku titulom odstupného, nedodržanie lehoty poskytnutej
žalobcovi na predloženie dokladov samotnou žalovanou ktorá odstúpila od zmluvy pred
uplynutím lehoty 5 pracovných dní/ a ani nezvolil postup podľa ust. § 387 ods. 3 CSP.
V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu tak opätovne došlo k porušeniu práva
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Aj napriek využitiu všetkých dostupných prostriedkov, tak sťažovateľ do dnešného dňa
nedostal odpovede na otázky, ktoré sú pre vydanie rozhodnutia v súdnom konaní o jeho
nároku podstatné. Ani rozhodnutím 2 ako rozhodnutím odvolacieho súdu tak nebol zásah
do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zhojený, a preto nemožno
dospieť k záveru, že by bola dosiahnutú spravodlivosť procesu aspoň cez prizmu
posudzovania súdneho konania a jeho konečného výsledku ako celku.
Sťažovateľ je toho názoru, že aj ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožní
so závermi prvostupňového súdu a CSP mu pre tento prípad priznáva oprávnenie vyhotoviť
skrátené odôvodnenie, ani v takomto prípade by sa odvolací súd nemal uchyľovať
k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutím 2 sa odvolací súd len
stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi prvostupňového súdu, a to bez toho,
aby tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil, a to aj napriek tomu, že právne
závery prvostupňového súdu sú arbitrárne, založené len na predpokladoch bez skúmania
otázky dôkazného bremena a časového sledu udalostí a že jeho právne závery v žiadnej
možnej interpretácii zo skutkových zistení nevyplývajú.“
9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že napadnutými rozsudkami okresný súd a krajský súd porušili jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a aby prikázal okresnému súdu a krajskému súdu
spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.
10. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV/433/2018 z 13. septembra
2018 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2018 vyjadril k sťažnosti predseda
krajského súdu, v ktorom na základe vyjadrenia predsedu senátu uviedol, že napadnutý
rozsudok krajského súdu bol prijatý „pomerom hlasov 3:0, čo je prejavom presvedčenia
senátu 5Co o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto predseda senátu
uviedol, že odvolací súd aj v súčasnosti konštatuje svoj nezmenený
názor o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie po vecnej i právnej stránke, a teda aj
naďalej považuje svoje rozhodnutie za správne“. Predseda senátu tak zotrval na obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, a teda sťažnosť sťažovateľa je podľa
krajského súdu neopodstatnená.
11. Predseda krajského súdu vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. K vyjadreniu krajského súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
7. októbra 2018 uviedla, že k vyjadreniu krajského súdu nepovažuje za potrebné sa
dôkladne vyjadrovať, keďže krajský súd neopodstatnenosť sťažnosti odôvodnil jedine
jednomyseľnosťou rozhodovania v rámci napadnutého rozsudku krajského súdu, čo ako
argument ústavnosti predmetného rozhodnutia nemôže obstáť, a predseda senátu zotrval
na obsahu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ku ktorému sa
sťažovateľ podrobne vyjadril v samotnej sťažnosti.
13. Právna zástupkyňa sťažovateľa tiež vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Sťažovateľ sa sťažnosťou v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáhal
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
25. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
26. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť
z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto
z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval aj sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského
súdu.
27. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity
spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité
posúdenie jeho veci odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych
a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného rozhodnutia.
28. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu,
sťažnostnou argumentáciou, ako aj obsahom vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti
a stanoviskom sťažovateľa k tomuto vyjadreniu sústredil svoju pozornosť na posúdenie
možnosti porušenia základných práv sťažovateľa v príčinnej súvislosti s nedostatočným
odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a nesprávnou aplikáciou § 387 ods. 2
a 3 CSP krajským súdom v odvolacom konaní.
29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.
30. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj
podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi
nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí
v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
32. Citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv.
skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa môže v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zákon však
vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko
k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa
s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou
odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
33. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil. Krajský súd obmedzil odôvodnenie potvrdzujúceho
napadnutého rozsudku na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej
inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
34. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa napriek výslovnému
príkazu obsiahnutému v § 387 ods. 3 CSP, aby sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní, s takýmito tvrdeniami uvedenými sťažovateľom ako
odvolateľom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, iba skonštatoval
správnosť dôvodov uvedených okresným súdom ako súdom prvej inštancie v zmysle § 387
ods. 2 CSP. Sťažovateľ pritom v podanom odvolaní uviedol podstatné tvrdenia týkajúce sa
napr. nevyhotovenia statického posudku, nesprávneho právneho posúdenia veci okresným
súdom s poukazom na bod 4.5 rezervačnej zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia
od zmluvy podľa tohto bodu zmluvy je odstupujúca zmluvná strana povinná zaplatiť
ostatným zmluvným stranám odstupné vo výške a spôsobom dojednaným pre úhradu
zmluvnej pokuty, nesprávneho posúdenia odstúpenia od zmluvy okresným súdom
realizovaného podľa bodu 3.5 rezervačnej zmluvy, uplynutia lehoty na doloženie dokladov
až po odstúpení od zmluvy, nepreukázania existencie zmluvného alebo zákonného dôvodu,
ktorý by oprávňoval žalovanú odstúpiť od zmluvy. Posúdenie veci krajským súdom sa tak
neodrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo
relevantných otázok.
35. Ústavný súd zároveň konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými
tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je
tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá
porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
37. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56
ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
38. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
39. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 325,42 €.
40. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky, a vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6
z výpočtového základu.
41. Sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú
ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v požadovanej sume.
42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018