Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 628/2013
PDF · 148.81 KB
No categories available
II. ÚS 628/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť príspevkovej organizácie Š. T., zastúpenej riaditeľom
Ing. P. L., právne zastúpenej advokátom Mgr. R. V., P., vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 25/2012-174 z 9. mája 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť príspevkovej organizácie Š. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013
doručená sťažnosť príspevkovej organizácie Š. T. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 25/2012-174 z 9. mája 2012.
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
15 Co 25/2012-174 z 9. mája 2012 z toho dôvodu, že tento doplnil dôvody rozsudku
prvostupňového súdu, pričom „doplnené dôvody odvolacieho súdu sú však v rozpore
s dôvodmi súdu prvého stupňa a právny názor odvolacieho súdu na vec je úplne iný ako
právny názor súdu prvého stupňa, pričom je prekvapivý, a preto je rozsudok odvolacieho
súdu zmätočný pre jeho vnútorný rozpor, teda nespĺňa kritériá rozhodnutia podľa § 157
ods. 2 O. s. p., a teda je arbritrárny“. Sťažovateľka napádajúca vnútornú rozpornosť
rozsudku krajského súdu uvádza, že „obsahuje dva protichodné právne názory“, ktoré majú
za následok „arbitrárnosť rozhodnutia“, pričom ďalší dôvod arbitrárnosti rozsudku
krajského súdu sťažovateľka videla v tom, že sa „odklonil od doterajšej judikatúry“, pričom
to „nijak nezdôvodnil, a preto je jeho rozhodnutie arbitrárne“.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa Š. T. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 05.
2012, číslo konania 15 Co/25/2012-174 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dna 09. 05. 2012, číslo konania
15 Co/25/2012-174 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy konania Š. T. v sume
275,94 EUR €... na účet P., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Podľa uvedených kritérií
ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky a osobitne sa zameral na preskúmanie svojej
právomoci na jej prerokovanie.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa princípu subsidiarity upraveného
v čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavný súd oprávnený na konanie o základných právach
a slobodách sťažovateľov len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný (všeobecný) súd.
Z takéhoto znenia čl. 127 ods. 1 ústavy, ale aj zo stabilizovanej praxe ústavného súdu
vyplýva, že pred ústavným súdom je sťažovateľ oprávnený namietať porušenie len toho
základného práva alebo slobody, o ochranu ktorého sa pokúšal pred všeobecnými súdmi na
základe svojho podania (žaloby), prípadne riadnych a v niektorých prípadoch aj
mimoriadnych opravných prostriedkov.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zistil, že sťažovateľka na krajskom súde
namietala postup Okresného súdu Banská Bystrica, pretože jej mal v jej veci odňať
možnosť konať pred súdom nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov.
V tejto súvislosti sťažovateľka vo svojom odvolaní uviedla: „V prípade že účastníci
konania navrhli vykonať dôkazy k súdom určeným právne relevantným skutočnostiam, ktoré
sú medzi účastníkmi konania sporné nemôže súd takýto relevantný dôkaz nevykonať bez
toho aby týmto neodňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.“ V ďalšom
sťažovateľka taktiež uvádza, že „súd prvého stupňa svojím postupom odňal žalovanému
možnosť konať vo veci § 221 ods. 1 písmeno f) OSP“, resp. že „Súd 1. stupňa odôvodnil
napadnutý rozsudok v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, čím odňal žalovanému možnosť konať
pred odvolacím súdom, pretože mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie“. Pokiaľ ide
o predmet konania pred krajským súdom ako súdom odvolacím, tento vo svojom rozsudku
takisto potvrdil, že „V odvolacom konaní odporca namieta, že súd mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom“.
Rovnako sťažovateľka odôvodnila aj svoje dovolanie podané na Najvyššom súde
Slovenskej republiky proti rozsudku krajského súdu, pretože uviedla, že ho podáva
„z dôvodu podľa § 237 písmeno f) OSP, pretože postupom prvostupňového a odvolacieho
súdu mi súdy odňali možnosť konať pred súdom keď nevykonali právne významné dôkazy
pre rozhodnutie vo veci - výsluch navrhovaných svedkov a toto svoje konanie žiadnym
relevantným spôsobom neodôvodnili, pričom sa jedná o vadu konania, ktorou trpí ako
konanie odvolacieho tak aj konanie súdu prvého stupňa“. Aj vo svojej sťažnosti napokon
sťažovateľka potvrdila, že vyčerpala „všetky dostupné opravné prostriedky proti rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 9. 5. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012, keď proti
nemu v zákonnej lehote podal dovolanie z dôvodu podľa ust. §-u 237 písm. f O. s. p.,
pretože vyššie uvedeným postupom sťažovateľa práva pri vydaní rozsudku Krajského súdu
Banská Bystrica zo dňa 9. 5. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012 porušovateľ práva odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.
Uvedené citácie potvrdzujú, že v odvolacom a dovolacom konaní pred všeobecnými
súdmi sťažovateľka namietala, že jej bolo odňaté právo konať pred súdom, pretože
všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch označených svedkov. V súlade so svojou
judikatúrou ústavný súd považuje odňatie práva konať pred súdom za porušenie základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pričom pod odňatím práva
rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok dáva [napr. práva zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.
(IV. ÚS 401/2008)].
Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu však vyplynulo, že sťažovateľka ňou
nepožadovala ochranu toho práva, ktoré malo byť porušené všeobecnými súdmi (t. j. práva
konať pred súdom), keďže ako skutočnosti, ktoré mali narušiť jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označila vady
rozsudku krajského súdu a nie spôsob uplatňovania procesných práv v označených súdnych
konaniach. Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila s
namietaným porušením inej súčasti základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie, než ktoré uplatňovala v konaní pred všeobecnými súdmi, a to s právom na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Urobila tak za situácie, keď právo, porušenie
ktorého namieta pred ústavným súdom, mohla namietať aj v konaní pred všeobecnými
súdmi. Ústavný súd viackrát potvrdil, že odôvodnenie každého súdneho rozhodnutia musí
spĺňať zákonom požadované kritériá, aby zodpovedalo ústavným požiadavkám práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 329/2010, IV. ÚS 158/09,
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že za súčasť princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno označiť požiadavku, aby v sťažovateľ podal sťažnosť z dôvodu,
ktorý sa zhoduje s dôvodmi uplatnenými predtým v konaní pred všeobecným súdom.
Ústavný súd už rozhodol, že z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu
ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva,
že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných
práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až
následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 140/04).
Keďže sťažovateľka sa pred všeobecnými súdmi domáhala ochrany inej súčasti
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces ako vo svojej sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, nebola splnená podmienka subsidiarity právomoci ústavného
súdu v konaniach o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu
bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013