Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 193/2014
PDF · 253.2 KB
No categories available
I. ÚS 193/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej
zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej zdravotnej
poisťovne, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. októbra 2013 doručená sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej
zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ), vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a
4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z
26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je správcom
konkurznej podstaty Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii (ďalej len „EZP“),
na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 K/34/2008 z 22. októbra 2008,
ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok EZP ako dlžníka v úpadku. V rámci výkonu
pôsobnosti správcu konkurznej podstaty vykonal sťažovateľ ročné zúčtovanie poistného
plateného štátom za rok 2007 s výsledkom nedoplatku na poistnom vo výške 1 512 051,02 €
(45 552 049 Sk). V dôsledku skutočnosti, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) predmetnú pohľadávku neuhradilo do konkurznej
podstaty EZP ako úpadcu, podal sťažovateľ Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočke Bratislava návrh na vydanie platobného výmeru proti ministerstvu
ako platiteľovi poistného. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka
Bratislava rozhodol svojím rozhodnutím č. PV 101/06437/2009 z 5. januára 2010 v spojení
s rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava,
č. PV 101/06437/2009/R z 22. apríla 2010 tak, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa
na vydanie platobného výmeru nedoplatku na poistnom zastavil. Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 222/2010 z 30. marca 2012 rozhodnutie
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, č. PV-
101/06437/2009/R z 22. apríla 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 tak, že zmenil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 4 S 222/2010 z 30. marca 2012 a žalobu sťažovateľa zamietol.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podstatnom zastáva názor, z ktorého vyplýva, že „EZP vykonávala
v roku 2007 verejné zdravotné poistenie na základe platného povolenia na vykonávanie
tejto činnosti (v súlade so zákonom č. 581/2004 Z. z.). Za vykonávanie verejného
zdravotného poistenia pre poistencov štátu spoločnosti EZP voči štátu vznikla pohľadávka
na poistné. Navrhovateľ vykonal ročné zúčtovanie poistného plateného štátom za rok 2007.
Štát mal zo zisteného ročného zúčtovania poistného zaplatiť EZP na poistnom 15 611
215,73 €, avšak preddavky na poistné zaplatil len vo výške 14 099 164,71 € a vzniknutý
rozdiel vo výške 1 512 051,02 € neuhradil.
Suma vo výške 1 512 051,02 € predstavuje pohľadávku proti štátu z vykonávania
verejného zdravotného poistenia zdravotnou poisťovňou EZP v roku 2007, a preto má byť
zaplatená do konkurznej podstaty a následne bude v rámci rozvrhu použitá na úhradu
pohľadávok veriteľov EZP.
Predmetná pohľadávka, ktorá vznikla z vykonávania verejného zdravotného
poistenia EZP, preto podlieha konkurzu a Navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty je
povinný postupovať v zmysle ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 44 ods. 1, ods. 3 a § 47 ods. 4
Peňažné prostriedky získané činnosťou EZP, vrátane peňažných prostriedkov
získaných z platieb poistného, sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu EZP. Zrušením
zdravotnej poisťovne resp. zánikom povolenia zdravotnej poisťovne na vykonávanie
verejného zdravotného poistenia, nezanikajú pohľadávky zdravotnej poisťovne vzniknuté
z vykonávania verejného zdravotného poistenia. Pohľadávky naďalej existujú a sú
vymáhateľné.“.
4. Na základe v sťažnosti bližšie uvádzaných skutočností sťažovateľ „žiada, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nasledovne:
1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/27/2012
z 26. júna 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa E. H., správcu konkurznej
podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii... na súdnu ochranu podľa
čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna
2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi E. H.,
správcovi konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a.s. v likvidácii...
trovy konania vo výške 331,13 €...“.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013. Najvyšší súd
označeným rozhodnutím zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 4 S/222/2010-88 z 30. marca
2012 tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ vo svojej argumentácii brojí
predovšetkým proti právnemu názoru tak správnych orgánov, ako aj súdov, ktoré dospeli
k záveru, že „... pohľadávka (nedoplatok na poistnom voči štátu) úpadcu EZP vo výške
1 512 051,02 € za obdobie roka 2007 nevznikla a nemohla vzniknúť (keďže príjmy
zdravotnej poisťovne z verejného zdravotného poistenia nie sú majetkom zdravotnej
poisťovne a nepodliehajú konkurzu na majetok úpadcu vychádzajúc z koncepcie
zdravotných poisťovní ako verejných subjektov a prostriedkov poistného ako verejných
prostriedkov), a správca konkurznej podstaty nemá aktívnu legitimáciu v takomto správnom
konaní.
Taktiež... správca konkurznej podstaty úpadcu EZP nebol oprávnený vykonať
samotné ročné zúčtovanie poistného plateného štátom namiesto úpadcu EZP, keďže nemôže
vykonávať verejné zdravotné poistenie.“.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon
ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný
na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného
záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon
tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických
osôb so sídlom v Slovenskej republike. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na
súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
15. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 dospel k týmto
právnym záverom:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c O. s. p.)
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné vyhovieť.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Z ustanovenia § 250 ods.2 O. s. p. vyplýva, že ak preskúmavaným rozhodnutím
žalovaný v správnom konaní rozhodol o návrhu žalobcu, je žalobca oprávnený (aktívne
legitimovaný) na podanie žaloby proti takému rozhodnutiu. Námietku žalovaného, že
na podanie žaloby o preskúmanie jeho rozhodnutia žalobca nie je aktívne legitimovaný,
preto odvolací súd ako nedôvodnú nezohľadnil.
Sporným medzi účastníkmi bolo, či žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu
Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii, je aktívne legitimovaný na vykonanie
ročného zúčtovania za úpadcu a následne na podanie návrhu o vydanie platobného výmeru
zo strany žalovaného.
Žalobca svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru
odvodzoval zo znenia § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého
súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi,
možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, pričom účastníkom konania
namiesto úpadcu j e správca.
Na základe uvedeného bolo potom nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či poistné
a pohľadávky na poistnom sú majetkom patriacim do konkurznej podstaty úpadcu.
Podľa § 11 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení štát je platiteľom
poistného za osobu uvedenú v odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), ak
a) je len zamestnancom, ak v období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8
písm. a) až i), k), p) a q), jej vymeriavací základ podľa § 13 ods. 1 až 5 nepresahuje 1/2
úhrnu minimálnych miezd,
b/ je len samostatne zárobkovo činnou osobou, ak v období, v ktorom sa považuje
za osobu podľa odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), jej pomerná časť vymeriavacieho
základu podľa § 13 ods. 6 nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych miezd,
c/ nie je zamestnancom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, ak v období,
v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), jej príjem, ktorý
podlieha dani z príjmov okrem vyňatých príjmov, nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych
miezd, alebo
d/ aj dochádza v rozhodujúcom období postupne alebo súčasne k súbehu skutočností
podľa písmen a) až c), ak v období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm. a)
až i), k), p) a q), úhrn jej vymeriavacích základov podľa písmen a) a b) a príjmu podľa
písmena c) nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych miezd.
Zdravotná poisťovňa vykonáva verejné zdravotné poistenie (§ 2 zákona č. 581/2004
Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).
Podľa § 2 písm. a) vety pred bodkočiarkou zákona č. 523/2004 Z. z o rozpočtových
pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových
pravidlách verejnej správy“) na účely tohto zákona sa rozumejú verejnými prostriedkami
finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy.
Subjektmi verejnej správy sú právnické osoby zapísané v registri organizácií
Štatistickým úradom Slovenskej republiky a zaradené vo verejnej správe a to okrem iného
vo fondoch zdravotného poistenia, v ktorých sa vykazujú zdravotné poisťovne a vzťahuje sa
na ne zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. c), ods. 2 a 3
zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy).
Právnické osoby, ktorým sa poskytujú verejné prostriedky, zodpovedajú
za hospodárenie s nimi, sú povinné pri ich používaní zachovávať hospodárnosť, efektívnosť
a účinnosť ich použitia (§ 19 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy).
Podľa § 19 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy verejné
prostriedky možno použiť na účely, ktoré sú v súlade s osobitnými predpismi.
Poistné nie je majetkom zdravotnej poisťovne; je určené na zabezpečenie zdravotnej
starostlivosti.
Z ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy vyplýva, že verejné
prostriedky sú peňažnými prostriedkami štátu, a preto vykonávanie verejného zdravotného
poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami;
tieto prostriedky sú majetkom štátu, len ich správa bola zákonom zverená inému subjektu -
zdravotnej poisťovni.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle priznať vlastnícke právo finančných
prostriedkov získaných z poistného zdravotnej poisťovni, nebola by použitá v § 19 ods. 2
zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy formulácia „zodpovedajú
za hospodárenie s verejnými prostriedkami“ ale formulácia, „pri ktorej sa hospodári ako
s verejnými prostriedkami“.
Zdravotná poisťovňa je z tohto dôvodu povinne klientom Štátnej pokladnice podľa
§ 2a ods. 1 písm. e) zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“),
platitelia poistného - v danom prípade štát, zo zákona uhrádzajú preddavky na poistné na
účet zdravotnej poisťovne vedený v štátnej pokladnici (§ 16 ods. 1 zákona o zdravotnom
poistení). Z dôvodu, že ide o verejné prostriedky, bola im priznaná zákonná ochrana pred
exekúciou odpísaním z účtu (§ 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici).
Na skutočnosti, že poistné, resp. pohľadávka na poistnom je majetkom štátu, nič
nemení úprava, podľa ktorej v prípade kladného výsledku hospodárenia, za splnenia
zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto prostriedkov pretransformovaná
do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku.
Prostriedky z poistného na verejné zdravotné poistenia sú verejné prostriedky
v majetku štátu, a preto nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne. Z toho
potom vyplýva, že správca konkurznej podstaty nie je oprávnenou osobou v zmysle § 47
ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii iniciovať konanie, týkajúce sa poistného,
a teda aj vymáhať pohľadávky na poistnom, lebo nejde o majetok patriaci do konkurznej
podstaty, teda nejde o majetok úpadcu.
Ak výsledkom správneho konania bolo rozhodnutie, ktorým bolo konanie o návrhu
žalobcu na vydanie platobného výmeru vo veci nedoplatku z ročného zúčtovania poistného
zastavené, správne orgány postupovali v súlade so zákonom. Žalobca ako správca
konkurznej podstaty nemôže byť účastníkom správneho konania o návrhu na vydanie
platobného výmeru vo veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide o majetok štátu, a nie
o majetok úpadcu.
Hoci už na základe uvedeného je potrebné konštatovať správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného, pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 18 ods. 1 písm. a)
bod 3 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) úrad vykonáva dohľad nad verejným
zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou
poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na
poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu, úroky
z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú
starostlivosť podľa osobitného predpisu.
Z citovaného ustanovenia zákona o zdravotných poisťovniach vyplýva, že uplatniť
na úrade pohľadávku na poistnom môže len zdravotná poisťovňa, pričom definíciu
zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach.
Zdravotná poisťovňa podľa uvedeného ustanovenia je akciová spoločnosť so sídlom
na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného
poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že zrušením EZP došlo zo zákona (§ 40 ods. 1 písm.
c/ zákona o zdravotných poisťovniach) k zániku platnosti povolenia na vykonávanie
verejného zdravotného poistenia. Odo dňa zrušenia uvedenej zdravotnej poisťovne, t. j. od
2. mája 2008, EZP už nemohla vykonávať verejné zdravotné poistenie priznané zdravotnej
poisťovni zákonom (§ 6 zákona o zdravotných poisťovniach), medzi činnosti ktoré patrí,
okrem iného, i prijímanie poistného na verejné zdravotné poistenie, prerozdeľovanie
poistného a uplatňovanie na úrade nároku na poistné. Iná osoba ako zdravotná poisťovňa
nesmie vykonávať verejné zdravotné poistenie (§ 2 ods. 4 zákona o zdravotných
poisťovniach). Z uvedeného vyplýva, že správca konkurznej podstaty nemôže prijímať
poistné, príp. uplatňovať na úrade nárok na poistné, lebo okrem toho, že ide o verejné
financie v majetku štátu, nemôže vykonávať verejné zdravotné poistenie. Uvedené finančné
prostriedky, s ktorými zdravotné poisťovne hospodária, by v prípade ich zahrnutia
do konkurznej podstaty, nezostali v systéme zdravotného poistenia a neboli by použité
na účel viazaný v zákone o zdravotných poisťovniach.
Ročné zúčtovanie poistného plateného štátom za predchádzajúci kalendárny rok
mohla v zmysle § 19 ods. 16 zákona o zdravotnom poistení vykonať len zdravotná
poisťovňa. Ide o činnosť v rámci vykonávania verejného zdravotného poistenia, lebo štát
preniesol na zdravotnú poisťovňu povinnosť vykonať ročné zúčtovanie poistného plateného
štátom. Za rok 2007 sa ho EZP v konkurze nemohla zúčastniť, lebo momentom zániku
platnosti povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia EZP vypadla
zo systému verejného zdravotného poistenia. Ak prostriedky z poistného sú verejnými
prostriedkami v majetku štátu, tak vymáhanie nedoplatku na poistnom je hospodárením
s verejnými prostriedkami, ktoré bolo zverené len zdravotnej poisťovni. Ročné zúčtovanie
poistného plateného štátom, ktoré vykonal správca konkurznej podstaty úpadcu EZP, preto
nemalo žiadny význam.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je v súlade so zákonom, a preto napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave pre nesprávne právne posúdenie veci zmenil (§ 220
O. s. p.) a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom rozsudku
sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil
so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a svoje závery podoprel o konkrétne zákonné
ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 580/2004 Z. z.
o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 o poisťovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní pred každou
súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného
posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľa.
17. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda
konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho
rozsudku sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené,
v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. V súvislosti s už citovanými závermi ústavný súd poukazuje aj na stanovisko
najvyššieho súdu, ktoré si vyžiadal a bolo mu doručené 3. februára 2014, z ktorého vyplýva,
že „Európska zdravotná poisťovňa, a. s. bola zrušená rozhodnutím jej jediného akcionára
dňom 22. mája 2008. Týmto dňom v súlade s § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach v znení účinnom do 31. 05. 2009 zaniklo jej povolenie
na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, teda prestala byť zdravotnou poisťovňou
v zmysle uvedeného zákona (§ 2 ods. 1). V čase vyhlásenia konkurzu, t. j. k 28. 10. 2008 už
EZP nebola zdravotnou poisťovňou.
Iba zdravotná poisťovňa mohla podať ročné zúčtovanie, a to v lehote podľa § 11
zákona č. 511/2004 Z. z.; konkurzný správca preto nie je oprávnený podať ročné zúčtovanie
v mene úpadcu.
Najvyšší súd poukazuje aj na jednotnosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
vyplývajúcou z rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/20/2012 a sp. zn. 7 So/40/2012,
ktorých rovnopisy súčasne pripája.“.
19. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným
právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie
ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
20. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku, ako aj
základného práva podnikať, pretože v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu
absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie
sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom označené práva, ktorých
porušenie namieta (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09,
II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011 a iné).
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014