Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)I. ÚS 268/2011
PDF · 276.93 KB
No categories available
I. ÚS 268/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej
a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 154/2010-70
zo 14. októbra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z., s . r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 154/2010-70 zo 14. októbra 2010
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 154/2010-70
zo 14. októbra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
Z., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a
sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. N. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 154/2010-70 zo 14. októbra 2010
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva: «V právnej veci Sťažovateľa proti odporcovi M., a. s. „v
likvidácii“... o zaplatenie... 1.723,40 € s prísl. titulom poplatku z omeškania a úroku z
omeškania z dlžnej sumy poistného vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn.
6C/153/2009 vydal súd Rozsudok... zo dňa 20. 04. 2010, ktorým návrh zamietol...
V odôvodnení... Okresný súd Brezno uviedol, že po vydaní predmetných platobných
výmerov bola pohľadávka postúpená súkromnoprávnej osobe – obchodnú spoločnosť.
Z obchodného charakteru takýchto zmlúv o postúpení pohľadávky vyplýva, že aj napriek
stanovenej odplate za postúpenie pohľadávky výška odplaty nemôže pokryť skutočnú
hodnotu postupovaných pohľadávok. Z obchodnej praxe možno predpokladať, že výška
takejto odplaty prestavovala len zlomok hodnoty samotného poistného a poplatkov.
Uvedené je potrebné považovať za neprípustný postup z hľadiska verejnoprávneho záujmu...
a predmetné postúpenie považovať za právny úkon svojim obsahom odporujúci zákonu
a teda neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z toho dôvodu súd nepovažoval návrh
navrhovateľa za dôvodný, konštatujúc, že správcovi konkurznej podstaty neprináležalo
oprávnenie postúpiť pohľadávku z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný
subjekt.»
Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Brezno podal sťažovateľ odvolanie, ktoré
takto odôvodnil: „... skutočnosť, že súd v odôvodnení... neuviedol, ktorému zákonu... malo
predmetné postúpenie pohľadávok podľa jeho názoru odporovať. Súd mal... aspoň stručne
odkázať na ustanovenie príslušného paragrafu... právneho predpisu, ktorého sa mal údajný
rozpor týkať, v opačnom prípade je... záver súdu nepreskúmateľný a arbitrárny... záver
súdu, že postúpenie pohľadávok... vzhľadom na výšku odplaty... ju potrebné považovať za
neprípustný postup z hľadiska verejnoprávneho záujmu, je nedostatočne odôvodnený a
arbitrárny. Pokiaľ... totiž príslušné ustanovenia zákona č. 273/1994 Z. z... a zákona o
konkurze a vyrovnaní... dávajú správcovi konkurznej podstaty oprávnenie pohľadávky na
zdravotnom poistení a poplatku z omeškania postúpiť, nemožno... dospieť k záveru, že
takéto postúpenie bude neprípustné z hľadiska verejnoprávneho záujmu... v rámci
speňažovania konkurznej podstaty... boli pohľadávky... postúpené na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Navrhovateľa. Postúpeniu, pohľadávok... na
Navrhovateľa predchádzalo vydanie Opatrenia konkurzného Krajského súdu v Bratislave
sp. zn.: 7K 70/01 zo dňa 22. 06. 2005..., ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj
pohľadávok.
Krajský súd v Banskej Bystrici... Rozsudkom sp. zn. 16Co/154/2010-70 zo dňa 14. 10.
2010 potvrdil Rozsudok Okresného súdu... uviedol, že po preskúmaní veci... nezistil
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom
namietaných okolnosti. Okresný súd správne považoval postúpenie pohľadávky zo dňa 07.
07. 2005 za neplatný právny úkon (§ 39 OZ), v dôsledku ktorého navrhovateľ nie je aktívne
legitimovaným v danom spore. Rozsudok okresného súdu je vo výroku vecne správnym
a konformným aj s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanom v spojenom
konaní sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009, v ktorom... posudzoval platnosť postúpenia
pohľadávky... na navrhovateľa zo dňa 07. 07. 2005 a dospel k záveru, že pohľadávky
zrušenej poisťovne netvorili jej vlastníctvo (nároky)... Podľa názoru najvyššieho súdu
postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005 je právnym
postupom, ktorý zákon nepozná. Následne odvolací súd cituje rozsiahlu pasáž
z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514
zo dňa 27. 05. 2009.“
Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože „... súd
vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je
nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej
konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.
Sťažovateľ má za to, že tak súd prvého stupňa, ale najmä súd odvolací sa
v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym
posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a taktiež
právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že „... Jedinou replikou odvolacieho súdu na námietky
Sťažovateľa uvedené v odvolaní bolo parafrázovanie, resp. rozsiahly citát, z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009,
ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislava sp. zn. 7 Cbi 111/05-487 zo
dňa 20. 11. 2008 v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok s tým, že
bolo okrem iného rozhodnuté, že zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá dňa 07. 07.
2005... je neplatná.“.
Sťažovateľ zároveň uvádza, že „... rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 za dňa 27. 05. 2009... bolo Nálezom Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010 zrušené ako ústavne nekonformné“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/154/2010-70 zo dňa
14. 10. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho
práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a článku 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/154/201-70 zo dňa
14. 10. 2010 s a zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 268/2011-15
z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa
a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu oznámili, že netrvajú na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od
neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 946/11 z 12. septembra
2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra 2011, okrem iného uviedol: „Pre
posúdenie právneho úkonu, ktorým sťažovateľ nadobudol pohľadávky od správcu
konkurznej podstaty úpadcu je potrebné identifikovať právny režim, ktorým sa postupovanie
pohľadávok spravovalo, čo z ústavnej sťažnosti nie je možné. Postúpenie pohľadávok na
poistnom malo osobitný režim tak podľa § 25a zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
ako aj podľa § 149 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov. Bez ohľadu na uvedené, sa všeobecne uznáva, že konkurzné právo prelamuje
zásadu nemo plus iuris... Pokiaľ teda tretia osoba nedosiahne vylúčenie majetku, ktorý je
zapísaný do súpisu konkurznej podstaty, postupom podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a správca speňaží majetok zapísaný do
súpisu konkurznej podstaty, nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo alebo iné právo
k tomuto majetku. Súčasná právna úprava to explicitne stanovuje v § 93 ods. 3 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a o reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však potrebné povedať, že tieto ustanovenia sa
vzťahujú na prevodné zmluvy a týkajú sa výlučne nadobúdania vecných práv. Na druhej
strane judikatúra českých súdov vrátane Ústavného súdu Českej republiky, jednoznačne
priznáva oprávnené nadobudnutie majetku od správcu bez ohľadu na to, či správca
speňažoval majetok tretej osoby, ktorý by inak zrejme do konkurznej podstaty nepatril.
Vzhľadom na to, že nemám k dispozícii rozhodnutie okresného súdu, nemôžem
posúdiť dostatočnosť právnej argumentácie v odôvodnení. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľa v sťažnosti, napadnuté rozhodnutie sa zrejme nedostatočne vysporiadalo
so základnými právnymi otázkami potrebnými pre rozhodnutie sporu.“
Súčasťou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo vyjadrenie predsedu senátu
krajského súdu „16 Co“, ktorý k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Krajský súd v Banskej
Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom sp. zn. 16Co/154/2010 z 14. 10. 2010 rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
postúpenie pohľadávky na navrhovateľa zmluvou zo dňa 07. 07. 2005 je neplatný právny
úkon. Na podporu tohto názoru poukázal aj na to, že rozhodnutie krajského súdu je
konformné s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanom pod sp. zn.
2 Obo 10/2009 a 2 Obo 11/2009 zo dňa 27. 05. 2009, v ktorom Najvyšší súd SR, mutatis
mutandis, posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky z Družstevnej zdravotnej poisťovne
na navrhovateľa zo dňa 07. 07. 2005, a dospel k záveru, že pohľadávky zrušenej poisťovne
netvorili jej vlastníctvo (nároky). Tieto prešli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a tým ani
pri vyhlásení konkurzu na DZP nemohli byť správcom konkurznej podstaty pojaté do súpisu
konkurznej podstaty. Tak ako Najvyšší súd SR, aj odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 225/2007 z 31. 01. 2008. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005, je právnym
postupom, ktorý zákon nepozná. Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom Najvyššieho súdu
SR, že správca konkurznej podstaty nie je a nemôže byť ani postupcom, ani postupníkom
podľa OZ (§§ 524 až 530) a v tomto prípade sa nepostupuje podľa OZ, ale podľa zákona
č. 328/1991 Zb. (§ 7 ods. 4, ďalej len „ZKV“). ZKV postúpením upravuje zmenu
konkurzného veriteľa, a tým nie je správca podstaty. Zmluva o postúpení pohľadávok na
zdravotné poistenie svojím obsahom a účelom odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom,
a tým je neplatná s dôsledkami absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ). Z akého dôvodu sa prieči
dobrým mravom, je v rozsudku odvolacieho súdu náležité zdôvodnené tak, ako to zdôvodnil
aj Najvyšší súd SR.
Odvolací súd síce vo svojom rozsudku citoval pasáže z rozsudku najvyššieho súdu,
s ktorým sa ale v otázke nedostatku oprávnenia správcu konkurznej podstaty postúpiť
verejnoprávnu pohľadávku v súdenej veci na súkromnoprávnu osobu v celom rozsahu
stotožnil, a stotožnil sa aj so stanoviskom najvyššieho súdu, ktoré sa týkalo zásady „ius ex
iniuria non oritur“ (právo nevzniká z bezprávia).
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 10/2009, 2Obo 11/2009 bol zrušený
nálezom Ústavného súdu SR IV. ÚS 182/2010-44 z 20. 10. 2010 a vec bola vrátená
Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Vec je vedená pod sp. zn. 1Obo/1/2011 a vo veci
nie je ešte rozhodnuté...
Poukazujem na to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 16 Co/154/2010
nepoužil tie sporné a podľa názoru Ústavného súdu SR protichodné a zmätočné časti
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, kvôli ktorým došlo k zrušeniu rozsudku
najvyššieho súdu („Správca konkurznej podstaty nemal tieto pohľadávky zobrať do súpisu
podstaty a konkurzný súd dávať k nim dispozičný súhlas“. „Do úvahy pripadá prechod
pohľadávky ako veci v rámci speňaženia (predaja), ale nie pohľadávky za poistné“, ako ani
slovné spojenie „pohľadávka ako vec“). Vyššie uvedený nedostatok bol odstránený
okresným, ale i odvolacím súdom tým, že uvedené súdy poukázali, že takýmto postúpením
pohľadávky sa mení jej charakter z verejne právneho na súkromnoprávny, čo je v rozpore
s verejným záujmom a ide o neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. Takýto postup
je protizákonný aj s ohľadom na zásadu ius ex iniuria non oritur, čo uviedol aj samotný
najvyšší súd v jeho zrušenom rozsudku. Ak teda, konkurzný súd dal nezákonne súhlas
k postúpeniu pohľadávky (bezprávie), z takéhoto rozhodnutia nie je možné vyvodiť
oprávnenie správcu konkurznej podstaty pohľadávku postúpiť (nevzniklo právo).»
Na podporu svojej argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ 21. septembra 2011
predložil ústavnému súdu právoplatný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 52/2009
z 21. júna 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok
zo 7. júla 2005.
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na stanovisko predsedu krajského súdu
vo svojom vyjadrení z 28. októbra 2011 (doručené ústavnému súdu 7. novembra 2011),
v ktorom uviedol: „Vychádzajúc z Vyjadrenia KS BB máme za to, že dokonca aj samotný
Krajský súd v Banskej Bystrici spochybnil ústavnosť ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa
napadnutého súdneho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a de facto potvrdil
dôvodnosť ústavnej sťažnosti Sťažovateľa v prejednávanej veci.
V tejto súvislosti si zároveň nedovolíme nezacitovať zo Sťažovateľom už Ústavnému
súdu predloženého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 52/2009-
350 zo dňa 21. 06. 2011 (na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní
o určenie neplatnosti napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok jednomyseľne zaujal vo
veci platnosti tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok opačný názor ako Krajský súd
v Banskej Bystrici v rozhodnutí, napadnutom ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa):
Z uvedeného skutkového zistenia je zrejmé, že žalovaný (poznámka: t. j. Sťažovateľ)
nadobudol pohľadávky v konkurznom konaní. Nadobudol ich potom, ako súd opatrením
podľa § 66b ZKV dal súhlas na ich predaj, čo pri pohľadávke znamená postúpenie za
odplatu. Súhlas na speňaženie konkrétnej veci je okrem schválenia spôsobu speňaženia
i vyjadrením záveru, že majetok bol do súpisu zapísaný oprávnene, čo mu dáva spôsobilosť
na to, aby bol v konkurze speňažený (predajom, postúpením). Žalovaný tak pohľadávky
nadobudol vo formalizovanom konaní (procese) uskutočňovanom orgánom štátu na to
povereným. Osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu,
že ich dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými
chybami konkurzného konania.
K rovnakému názoru pritom dospel aj iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 53/2009, v ktorom bol dňa 13. 10.
2011 vyhlásený rozsudok, a predmetom ktorého bolo posudzovanie možnosti nadobudnutia
obdobných pohľadávok na základe obdobnej zmluvy o postúpení, ako vo vyššie uvedenom
prípade...
Ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa napadnutým rozhodnutím odvolacieho Krajského
súdu v Banskej Bystrici podľa nášho názoru došlo inter alia k porušeniu princípu právnej
istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv vyplývajúcich zo zmluvy
o postúpení pohľadávok, vpravo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu.
Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici
je zároveň i dualita právneho stavu, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatne
zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (a to Rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 52/2009-350 zo dňa 21. 06. 2011)
a Krajský súd v Banskej Bystrici naopak založil svoje rozhodnutie na absolútnej neplatnosti
tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok Krajský súd v Banskej Bystrici pri rozhodovaní
v danej veci celkom zjavne prehliadol existenciu základného práva Sťažovateľa na legitímne
očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že napadnutým rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok
tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávok, bol následne Sťažovateľ
napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici de facto tohto majetku
zbavený. Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach skonštatoval, že dôvera
jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu je jedným zo základných atribútov
právneho štátu. Podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom právnom štáte je aj
princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a ochrana dobrej viery
v práva na základe týchto aktov nadobudnuté. Z ústavnoprávneho hľadiska je potom ťažko
akceptovateľné, ak štátny orgán pri výkone verejnej moci autoritatívne aprobuje určité
skutočnosti, čím vyvolá u konajúcich osôb dobrú vieru v správnosť týchto skutočností
a následne ich zbaví majetku za to, že tieto skutočnosti mocensky aprobované štátom
v predchádzajúcom akte posúdi úplne iným spôsobom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, najmä
z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny.
Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený
v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov
a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.
IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na
súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov
v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu
účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Napokon zdôraznil, že ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný
súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len
„OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol ako vecne
správny potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa
o zaplatenie sumy 1 723,40 € z titulu poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na
zdravotnom poistení, pričom okresný súd konštatoval neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005, ktorou boli v rámci speňažovania konkurznej podstaty
PERSPEKTÍVY Družstevnej zdravotnej poisťovne v konkurze postúpené pohľadávky
z poistného na zdravotnom poistení na sťažovateľa, čomu predchádzalo vydanie opatrenia
konkurzného súdu podľa § 66b zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Z uvedeného dôvodu okresný súd
dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným v danej veci. Sťažovateľ
v sťažnosti namietal najmä arbitrárnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu,
že tento sa nedostatočne vysporiadal a náležite neodôvodnil predovšetkým skutočnosť, že
sťažovateľ dobromyseľne nadobudol právo podľa predmetnej zmluvy o postúpení
pohľadávok, a súčasne rozhodol na základe „nepodloženej právnej konštrukcie“.
Napadnutým rozhodnutím tak došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva
na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku.
V súvislosti s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávok
zo 7. júla 2005 ústavný súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 182/2010
z 20. októbra 2010, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 10/2009 a sp. zn. 2 Obo 11/2009 z 27. mája 2009,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci rovnakých účastníkov,
predmetom ktorých bolo postúpenie druhého balíka obdobných pohľadávok na sťažovateľa
a na ktorom krajský súd založil napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného nálezu ústavného súdu
vyplýva, že „zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená
príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu
o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení
pohľadávok“.
Ústavný súd tiež zohľadnil sťažovateľom predložený rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obo 52/2009 z 21. júna 2011, v ktorom najvyšší súd v konaní o určenie neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005 otázku platnosti uvedenej zmluvy
posúdil opačným spôsobom ako krajský súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že
„osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu, že ich
dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými
chybami konkurzného konania. Uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu
vylučujú možnosť, aby sa predmetná zmluva považovala za neplatnú z materiálnych
dôvodov (z dôvodu neprípustnosti jej obsahu).“.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na § 524 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka, podľa ktorých podmienkou platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, okrem iných, je spôsobilý predmet postúpenia, t. j. aby išlo o pohľadávku,
ktorú možno postúpiť. Podľa Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávky:
- ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa,
- ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,
- ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia,
- postúpenie ktorých odporuje dohode veriteľa a dlžníka,
- postúpenie ktorých vylučuje zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis,
- postúpenie ktorých vylučuje povaha samotnej pohľadávky.
Tieto ustanovenia Občianskeho zákonníka uvádza aj poznámka č. 13hg k § 25a
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Nie je preto zrejmé,
prečo krajský súd rovnako ako prvostupňový súd posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok
zo 7. júla 2005 len tak, že takáto zmluva mohla byť uzavretá iba podľa § 7 ods. 4 zákona o
konkurze, hoci toto ustanovenie upravuje účastníkov konkurzu pri zmene veriteľa
pohľadávky a jeho účelom je úprava ich postavenia, a nie akým spôsobom sa môže
speňažovať majetok patriaci do konkurznej podstaty (§ 27 zákona o konkurze).
Napokon podľa § 25a ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. (Postúpenie pohľadávky)
pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku
z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku
na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne (ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná
poisťovňa postúpiť tretej osobe s písomným súhlasom Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej republiky po predchádzajúcom
súhlase správnej rady príslušnej poisťovne. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na
poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj tretej osobe. A ak tak možno urobiť pred
konkurzom, hoci so súhlasom príslušných orgánov, potom krajský súd mal náležite
vysvetliť so zreteľom na citované ustanovenie, prečo to nemožno urobiť v rámci
speňažovania konkurznej podstaty v zákonom predpokladanom procese uskutočnenom
konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie podložiť aj citovaním príslušných právnych
noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho viedla k takému úsudku.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa
v posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym právnym názorom okresného súdu
o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005, čo je podstatnou právnou
otázkou riešenou v spore pred krajským súdom, od ktorej sa súčasne odvíja posúdenie
nároku sťažovateľa na uplatnenú pohľadávku predstavujúcu poplatok z omeškania za dlžné
poistné na zdravotnom poistení v rámci speňažovania konkurznej podstaty zdravotnej
poisťovne.
Ústavný súd sa tiež stotožnil s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd náležite
neodôvodnil otázku dobromyseľnosti nadobudnutia práva zo zmluvy o postúpení
pohľadávok, ktorej uzatvoreniu predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým
odsúhlasil odpredaj uplatnených pohľadávok a ktoré súčasne tvorilo podstatnú časť
odvolania sťažovateľa. Takáto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
chýba.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 269/09). Potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné
verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Námietky sťažovateľa majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru
ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich
integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny potrebné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na citáciu časti odôvodnenia z rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009 z 27. mája 2009, pričom sa
nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Predovšetkým nedal
ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Z tohto hľadiska
hodnotí ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích
dôvodov uplatnených v odvolaní sťažovateľa ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci
požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj
požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom
a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými
právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného
súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je
rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto
rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (výrok 1 tohto nálezu).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených mu
čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a zrušenie rozsudku krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa
krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd
preto sťažnosti v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc
všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred
ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto
súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov
verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,
ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu
namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri
napr. IV. ÚS 128/07).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu
bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde a jeho priznanie, preto sa ústavný súd touto zákonnou
možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde nezaoberal.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátom JUDr. F. N. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a počtu úkonov
právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému
súdu, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z
výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu
v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej služby sumu 392,73 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011