Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 268/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej

a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -70

zo 14. októbra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z., s . r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -70 zo 14. októbra 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -70

zo 14. októbra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

Z., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a

sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. N. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -70 zo 14. októbra 2010

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «V právnej veci Sťažovateľa proti odporcovi M., a. s. „v

likvidácii“... o zaplatenie... 1.723,40 € s prísl. titulom poplatku z omeškania a úroku z

omeškania z dlžnej sumy poistného vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn.

vydal súd Rozsudok... zo dňa 20. 04. 2010, ktorým návrh zamietol...

V odôvodnení... Okresný súd Brezno uviedol, že po vydaní predmetných platobných

výmerov bola pohľadávka postúpená súkromnoprávnej osobe – obchodnú spoločnosť.

Z obchodného charakteru takýchto zmlúv o postúpení pohľadávky vyplýva, že aj napriek

stanovenej odplate za postúpenie pohľadávky výška odplaty nemôže pokryť skutočnú

hodnotu postupovaných pohľadávok. Z obchodnej praxe možno predpokladať, že výška

takejto odplaty prestavovala len zlomok hodnoty samotného poistného a poplatkov.

Uvedené je potrebné považovať za neprípustný postup z hľadiska verejnoprávneho záujmu...

a predmetné postúpenie považovať za právny úkon svojim obsahom odporujúci zákonu

a teda neplatný ( ). Z toho dôvodu súd nepovažoval návrh

navrhovateľa za dôvodný, konštatujúc, že správcovi konkurznej podstaty neprináležalo

oprávnenie postúpiť pohľadávku z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný

subjekt.»

Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Brezno podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

takto odôvodnil: „... skutočnosť, že súd v odôvodnení... neuviedol, ktorému zákonu... malo

predmetné postúpenie pohľadávok podľa jeho názoru odporovať. Súd mal... aspoň stručne

odkázať na ustanovenie príslušného paragrafu... právneho predpisu, ktorého sa mal údajný

rozpor týkať, v opačnom prípade je... záver súdu nepreskúmateľný a arbitrárny... záver

súdu, že postúpenie pohľadávok... vzhľadom na výšku odplaty... ju potrebné považovať za

neprípustný postup z hľadiska verejnoprávneho záujmu, je nedostatočne odôvodnený a

arbitrárny. Pokiaľ... totiž príslušné ustanovenia .. a zákona o

konkurze a vyrovnaní... dávajú správcovi konkurznej podstaty oprávnenie pohľadávky na

zdravotnom poistení a poplatku z omeškania postúpiť, nemožno... dospieť k záveru, že

takéto postúpenie bude neprípustné z hľadiska verejnoprávneho záujmu... v rámci

speňažovania konkurznej podstaty... boli pohľadávky... postúpené na základe Zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Navrhovateľa. Postúpeniu, pohľadávok... na

Navrhovateľa predchádzalo vydanie Opatrenia konkurzného Krajského súdu v Bratislave

sp. zn.: zo dňa 22. 06. 2005..., ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj

pohľadávok.

Krajský súd v Banskej Bystrici... Rozsudkom sp. zn. -70 zo dňa 14. 10.

2010 potvrdil Rozsudok Okresného súdu... uviedol, že po preskúmaní veci... nezistil

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom

namietaných okolnosti. Okresný súd správne považoval postúpenie pohľadávky zo dňa 07.

07. 2005 za neplatný právny úkon ( ), v dôsledku ktorého navrhovateľ nie je aktívne

legitimovaným v danom spore. Rozsudok okresného súdu je vo výroku vecne správnym

a konformným aj s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanom v spojenom

konaní sp. zn. , , v ktorom... posudzoval platnosť postúpenia

pohľadávky... na navrhovateľa zo dňa 07. 07. 2005 a dospel k záveru, že pohľadávky

zrušenej poisťovne netvorili jej vlastníctvo (nároky)... Podľa názoru najvyššieho súdu

postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005 je právnym

postupom, ktorý zákon nepozná. Následne odvolací súd cituje rozsiahlu pasáž

z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , -514

zo dňa 27. 05. 2009.“

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože „... súd

vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je

nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej

konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.

Sťažovateľ má za to, že tak súd prvého stupňa, ale najmä súd odvolací sa

v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym

posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa

článku 46 ods. 1 SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a taktiež

právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „... Jedinou replikou odvolacieho súdu na námietky

Sťažovateľa uvedené v odvolaní bolo parafrázovanie, resp. rozsiahly citát, z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , -514 zo dňa 27. 05. 2009,

ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislava sp. zn. -487 zo

dňa 20. 11. 2008 v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok s tým, že

bolo okrem iného rozhodnuté, že zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá dňa 07. 07.

2005... je neplatná.“.

Sťažovateľ zároveň uvádza, že „... rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, -514 za dňa 27. 05. 2009... bolo Nálezom Ústavného súdu

SR sp. zn. -44 zo dňa 20. 10. 2010 zrušené ako ústavne nekonformné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -70 zo dňa

14. 10. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho

práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 SR, a článku 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -70 zo dňa

14. 10. 2010 s a zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -15

z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu oznámili, že netrvajú na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 946/11 z 12. septembra

2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra 2011, okrem iného uviedol: „Pre

posúdenie právneho úkonu, ktorým sťažovateľ nadobudol pohľadávky od správcu

konkurznej podstaty úpadcu je potrebné identifikovať právny režim, ktorým sa postupovanie

pohľadávok spravovalo, čo z ústavnej sťažnosti nie je možné. Postúpenie pohľadávok na

poistnom malo osobitný režim tak podľa o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

ako aj podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov. Bez ohľadu na uvedené, sa všeobecne uznáva, že konkurzné právo prelamuje

zásadu nemo plus iuris... Pokiaľ teda tretia osoba nedosiahne vylúčenie majetku, ktorý je

zapísaný do súpisu konkurznej podstaty, postupom podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a správca speňaží majetok zapísaný do

súpisu konkurznej podstaty, nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo alebo iné právo

k tomuto majetku. Súčasná právna úprava to explicitne stanovuje v § 93 ods. 3 zákona

č. o konkurze a o reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však potrebné povedať, že tieto ustanovenia sa

vzťahujú na prevodné zmluvy a týkajú sa výlučne nadobúdania vecných práv. Na druhej

strane judikatúra českých súdov vrátane Ústavného súdu Českej republiky, jednoznačne

priznáva oprávnené nadobudnutie majetku od správcu bez ohľadu na to, či správca

speňažoval majetok tretej osoby, ktorý by inak zrejme do konkurznej podstaty nepatril.

Vzhľadom na to, že nemám k dispozícii rozhodnutie okresného súdu, nemôžem

posúdiť dostatočnosť právnej argumentácie v odôvodnení. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľa v sťažnosti, napadnuté rozhodnutie sa zrejme nedostatočne vysporiadalo

so základnými právnymi otázkami potrebnými pre rozhodnutie sporu.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo vyjadrenie predsedu senátu

krajského súdu „16 Co“, ktorý k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Krajský súd v Banskej

Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom sp. zn. z 14. 10. 2010 rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

postúpenie pohľadávky na navrhovateľa zmluvou zo dňa 07. 07. 2005 je neplatný právny

úkon. Na podporu tohto názoru poukázal aj na to, že rozhodnutie krajského súdu je

konformné s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanom pod sp. zn.

a zo dňa 27. 05. 2009, v ktorom Najvyšší súd SR, mutatis

mutandis, posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky z Družstevnej zdravotnej poisťovne

na navrhovateľa zo dňa 07. 07. 2005, a dospel k záveru, že pohľadávky zrušenej poisťovne

netvorili jej vlastníctvo (nároky). Tieto prešli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a tým ani

pri vyhlásení konkurzu na DZP nemohli byť správcom konkurznej podstaty pojaté do súpisu

konkurznej podstaty. Tak ako Najvyšší súd SR, aj odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. 01. 2008. Podľa názoru Najvyššieho súdu

SR postúpenie pohľadávky, ako k nej došlo podľa zmluvy zo dňa 07. 07. 2005, je právnym

postupom, ktorý zákon nepozná. Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom Najvyššieho súdu

SR, že správca konkurznej podstaty nie je a nemôže byť ani postupcom, ani postupníkom

podľa (§ až 530) a v tomto prípade sa nepostupuje podľa , ale podľa zákona

č. (, ďalej len „ZKV“). ZKV postúpením upravuje zmenu

konkurzného veriteľa, a tým nie je správca podstaty. Zmluva o postúpení pohľadávok na

zdravotné poistenie svojím obsahom a účelom odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom,

a tým je neplatná s dôsledkami absolútnej neplatnosti ( ). Z akého dôvodu sa prieči

dobrým mravom, je v rozsudku odvolacieho súdu náležité zdôvodnené tak, ako to zdôvodnil

aj Najvyšší súd SR.

Odvolací súd síce vo svojom rozsudku citoval pasáže z rozsudku najvyššieho súdu,

s ktorým sa ale v otázke nedostatku oprávnenia správcu konkurznej podstaty postúpiť

verejnoprávnu pohľadávku v súdenej veci na súkromnoprávnu osobu v celom rozsahu

stotožnil, a stotožnil sa aj so stanoviskom najvyššieho súdu, ktoré sa týkalo zásady „ius ex

iniuria non oritur“ (právo nevzniká z bezprávia).

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , bol zrušený

nálezom Ústavného súdu SR -44 z 20. 10. 2010 a vec bola vrátená

Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Vec je vedená pod sp. zn. a vo veci

nie je ešte rozhodnuté...

Poukazujem na to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

nepoužil tie sporné a podľa názoru Ústavného súdu SR protichodné a zmätočné časti

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, kvôli ktorým došlo k zrušeniu rozsudku

najvyššieho súdu („Správca konkurznej podstaty nemal tieto pohľadávky zobrať do súpisu

podstaty a konkurzný súd dávať k nim dispozičný súhlas“. „Do úvahy pripadá prechod

pohľadávky ako veci v rámci speňaženia (predaja), ale nie pohľadávky za poistné“, ako ani

slovné spojenie „pohľadávka ako vec“). Vyššie uvedený nedostatok bol odstránený

okresným, ale i odvolacím súdom tým, že uvedené súdy poukázali, že takýmto postúpením

pohľadávky sa mení jej charakter z verejne právneho na súkromnoprávny, čo je v rozpore

s verejným záujmom a ide o neplatný právny úkon podľa . Takýto postup

je protizákonný aj s ohľadom na zásadu ius ex iniuria non oritur, čo uviedol aj samotný

najvyšší súd v jeho zrušenom rozsudku. Ak teda, konkurzný súd dal nezákonne súhlas

k postúpeniu pohľadávky (bezprávie), z takéhoto rozhodnutia nie je možné vyvodiť

oprávnenie správcu konkurznej podstaty pohľadávku postúpiť (nevzniklo právo).»

Na podporu svojej argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ 21. septembra 2011

predložil ústavnému súdu právoplatný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júna 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok

zo 7. júla 2005.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na stanovisko predsedu krajského súdu

vo svojom vyjadrení z 28. októbra 2011 (doručené ústavnému súdu 7. novembra 2011),

v ktorom uviedol: „Vychádzajúc z Vyjadrenia KS BB máme za to, že dokonca aj samotný

Krajský súd v Banskej Bystrici spochybnil ústavnosť ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa

napadnutého súdneho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a de facto potvrdil

dôvodnosť ústavnej sťažnosti Sťažovateľa v prejednávanej veci.

V tejto súvislosti si zároveň nedovolíme nezacitovať zo Sťažovateľom už Ústavnému

súdu predloženého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 52/2009-

350 zo dňa 21. 06. 2011 (na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní

o určenie neplatnosti napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok jednomyseľne zaujal vo

veci platnosti tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok opačný názor ako Krajský súd

v Banskej Bystrici v rozhodnutí, napadnutom ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa):

Z uvedeného skutkového zistenia je zrejmé, že žalovaný (poznámka: t. j. Sťažovateľ)

nadobudol pohľadávky v konkurznom konaní. Nadobudol ich potom, ako súd opatrením

podľa § 66b ZKV dal súhlas na ich predaj, čo pri pohľadávke znamená postúpenie za

odplatu. Súhlas na speňaženie konkrétnej veci je okrem schválenia spôsobu speňaženia

i vyjadrením záveru, že majetok bol do súpisu zapísaný oprávnene, čo mu dáva spôsobilosť

na to, aby bol v konkurze speňažený (predajom, postúpením). Žalovaný tak pohľadávky

nadobudol vo formalizovanom konaní (procese) uskutočňovanom orgánom štátu na to

povereným. Osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu,

že ich dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými

chybami konkurzného konania.

K rovnakému názoru pritom dospel aj iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom bol dňa 13. 10.

2011 vyhlásený rozsudok, a predmetom ktorého bolo posudzovanie možnosti nadobudnutia

obdobných pohľadávok na základe obdobnej zmluvy o postúpení, ako vo vyššie uvedenom

prípade...

Ústavnou sťažnosťou Sťažovateľa napadnutým rozhodnutím odvolacieho Krajského

súdu v Banskej Bystrici podľa nášho názoru došlo inter alia k porušeniu princípu právnej

istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv vyplývajúcich zo zmluvy

o postúpení pohľadávok, vpravo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu.

Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici

je zároveň i dualita právneho stavu, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatne

zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (a to Rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -350 zo dňa 21. 06. 2011)

a Krajský súd v Banskej Bystrici naopak založil svoje rozhodnutie na absolútnej neplatnosti

tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok Krajský súd v Banskej Bystrici pri rozhodovaní

v danej veci celkom zjavne prehliadol existenciu základného práva Sťažovateľa na legitímne

očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že napadnutým rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok

tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávok, bol následne Sťažovateľ

napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici de facto tohto majetku

zbavený. Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach skonštatoval, že dôvera

jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu je jedným zo základných atribútov

právneho štátu. Podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom právnom štáte je aj

princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a ochrana dobrej viery

v práva na základe týchto aktov nadobudnuté. Z ústavnoprávneho hľadiska je potom ťažko

akceptovateľné, ak štátny orgán pri výkone verejnej moci autoritatívne aprobuje určité

skutočnosti, čím vyvolá u konajúcich osôb dobrú vieru v správnosť týchto skutočností

a následne ich zbaví majetku za to, že tieto skutočnosti mocensky aprobované štátom

v predchádzajúcom akte posúdi úplne iným spôsobom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, najmä

z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z a

listiny.

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.

), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na

súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov

v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Napokon zdôraznil, že ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi (napr. – ďalej len

„OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených alebo

medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol ako vecne

správny potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa

o zaplatenie sumy 1 723,40 € z titulu poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na

zdravotnom poistení, pričom okresný súd konštatoval neplatnosť zmluvy o postúpení

pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005, ktorou boli v rámci speňažovania konkurznej podstaty

PERSPEKTÍVY Družstevnej zdravotnej poisťovne v konkurze postúpené pohľadávky

z poistného na zdravotnom poistení na sťažovateľa, čomu predchádzalo vydanie opatrenia

konkurzného súdu podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Z uvedeného dôvodu okresný súd

dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným v danej veci. Sťažovateľ

v sťažnosti namietal najmä arbitrárnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu,

že tento sa nedostatočne vysporiadal a náležite neodôvodnil predovšetkým skutočnosť, že

sťažovateľ dobromyseľne nadobudol právo podľa predmetnej zmluvy o postúpení

pohľadávok, a súčasne rozhodol na základe „nepodloženej právnej konštrukcie“.

Napadnutým rozhodnutím tak došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva

na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku.

V súvislosti s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávok

zo 7. júla 2005 ústavný súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn. z 27. mája 2009,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci rovnakých účastníkov,

predmetom ktorých bolo postúpenie druhého balíka obdobných pohľadávok na sťažovateľa

a na ktorom krajský súd založil napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného nálezu ústavného súdu

vyplýva, že „zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená

príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu

o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení

pohľadávok“.

Ústavný súd tiež zohľadnil sťažovateľom predložený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júna 2011, v ktorom najvyšší súd v konaní o určenie neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005 otázku platnosti uvedenej zmluvy

posúdil opačným spôsobom ako krajský súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že

„osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu, že ich

dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými

chybami konkurzného konania. Uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu

vylučujú možnosť, aby sa predmetná zmluva považovala za neplatnú z materiálnych

dôvodov (z dôvodu neprípustnosti jej obsahu).“.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na § 524 a nasledujúce

, podľa ktorých podmienkou platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky, okrem iných, je spôsobilý predmet postúpenia, t. j. aby išlo o pohľadávku,

ktorú možno postúpiť. Podľa nemožno postúpiť pohľadávky:

- ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa,

- ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,

- ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia,

- postúpenie ktorých odporuje dohode veriteľa a dlžníka,

- postúpenie ktorých vylučuje zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis,

- postúpenie ktorých vylučuje povaha samotnej pohľadávky.

Tieto ustanovenia uvádza aj poznámka č. 13hg k

ods. 2 o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Nie je preto zrejmé,

prečo krajský súd rovnako ako prvostupňový súd posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok

zo 7. júla 2005 len tak, že takáto zmluva mohla byť uzavretá iba podľa § 7 ods. 4 zákona o

konkurze, hoci toto ustanovenie upravuje účastníkov konkurzu pri zmene veriteľa

pohľadávky a jeho účelom je úprava ich postavenia, a nie akým spôsobom sa môže

speňažovať majetok patriaci do konkurznej podstaty (§ 27 zákona o konkurze).

Napokon podľa (Postúpenie pohľadávky)

pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku

z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku

na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne (ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná

poisťovňa postúpiť tretej osobe s písomným súhlasom Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej republiky po predchádzajúcom

súhlase správnej rady príslušnej poisťovne. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na

poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj tretej osobe. A ak tak možno urobiť pred

konkurzom, hoci so súhlasom príslušných orgánov, potom krajský súd mal náležite

vysvetliť so zreteľom na citované ustanovenie, prečo to nemožno urobiť v rámci

speňažovania konkurznej podstaty v zákonom predpokladanom procese uskutočnenom

konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie podložiť aj citovaním príslušných právnych

noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho viedla k takému úsudku.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa

v posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym právnym názorom okresného súdu

o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005, čo je podstatnou právnou

otázkou riešenou v spore pred krajským súdom, od ktorej sa súčasne odvíja posúdenie

nároku sťažovateľa na uplatnenú pohľadávku predstavujúcu poplatok z omeškania za dlžné

poistné na zdravotnom poistení v rámci speňažovania konkurznej podstaty zdravotnej

poisťovne.

Ústavný súd sa tiež stotožnil s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd náležite

neodôvodnil otázku dobromyseľnosti nadobudnutia práva zo zmluvy o postúpení

pohľadávok, ktorej uzatvoreniu predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým

odsúhlasil odpredaj uplatnených pohľadávok a ktoré súčasne tvorilo podstatnú časť

odvolania sťažovateľa. Takáto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

chýba.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

, , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou ().

Námietky sťažovateľa majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru

ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich

integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny potrebné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil na skonštatovanie

správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na citáciu časti odôvodnenia z rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. , z 27. mája 2009, pričom sa

nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Predovšetkým nedal

ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Z tohto hľadiska

hodnotí ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích

dôvodov uplatnených v odvolaní sťažovateľa ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci

požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj

požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom

a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými

právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného

súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a listiny (výrok 1 tohto nálezu).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených mu

ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a práva podľa listiny

a zrušenie rozsudku krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára priestor na to, aby sa

krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd

preto sťažnosti v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc

všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred

ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto

súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,

ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu

namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri

napr. ).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu

bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa a

ods. 1 listiny, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50

ods. 3 a jeho priznanie, preto sa ústavný súd touto zákonnou

možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde nezaoberal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. F. N. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a počtu úkonov

právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému

súdu, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z

výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej služby sumu 392,73 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011