Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 101 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (107)IV. ÚS 142/2013
PDF · 363.6 KB
No categories available
IV. ÚS 142/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 13756/2012 a sp. zn. Rvp 13757/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Er 254/2006 a jeho uznesením z 8. februára 2012 a v konaní vedenom sp. zn.
15 Er 255/2006 a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2012 a jeho uznesením z 30. augusta
2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13756/2012
a sp. zn. Rvp 13757/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 13756/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Er 254/2006 a jeho uznesením z 8. februára 2012 a v konaní vedenom sp. zn.
15 Er 255/2006 a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoE 112/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 CoE 94/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012.
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych
zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich
vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií
na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie
napadnutými uzneseniami zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté
uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
V úvodných častiach sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,
ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo
pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za
to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní
EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu
dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13756/2012 a sp. zn. Rvp 13757/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,
okresného súdu a krajského súdu rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné
konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie zastavil
podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietaným postupom v napadnutých konaniach a proti napadnutým uzneseniam okresného
súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V uznesení krajského súdu sp. zn. 8 CoE 112/2012 z 30. augusta 2012 sa
predovšetkým uvádza:
„Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať
na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 16. 6. 2005 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou
ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným
na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené
plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto Mgr. T. K. nemohol pred
notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu
a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinného spočíva v tom,
že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej
zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo
za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej
vôle.
Keďže ust. § 22 ods. 2 OZ nikdy nebolo zaradené, medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a OZ) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo
zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Právny úkon urobený
zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 OZ je v zmysle ust. § 39 OZ
absolútne neplatný. Ak v prejednávanej veci advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným
plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto, lebo bola
spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého
stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust.
§57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR
z 12. 5. 2011 č. k. IV. US183/11-16. V obdobných právnych veciach týkajúcich sa
posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Podľa záverov Ústavného súdu jedným
z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru Ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje
notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný
poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže učiniť nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s
už citovaným ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“
V uznesení krajského súdu sp. zn. 6 CoE 94/2012 z 19. júla 2012 sa predovšetkým
uvádza:
«Notárska zápisnica N 6403/2005, NZ 57468/2005 z 27. 11. 2005 (č. l. 6, 7) bola
právnym dôvodom, pre ktorý exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Notárska zápisnica je ako procesno-právny inštitút uznaná ako exekučný titul, ktorý
nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.
Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou tento
prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice právny titul spôsobilý
na exekúciu.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 11. 2010, sp. zn.
3 Cdo 63/2009: „Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia
správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych
podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti.
Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica
obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho
vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej
osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“.
Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému
porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú
v rozpore so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Aspekt
zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K.
vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. V tejto
súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK
č. 7-8/2009). Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu
za povinného.
Keďže ide o neplatné splnomocnenie, povinný nemohol plnomocenstvo kedykoľvek
odvolať. Neplatný právny úkon nie je možné odvolať.
Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je
treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007
vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené.
Na potvrdenie správnosti tohto záveru dáva odvolací súd do pozornosti
konštatovanie Ústavného súdu Slovenského republiky sp. zn. II. ÚS 499/2010
a II. ÚS 498/2010.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným
z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený
v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú
by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd
neústavne, ak v rámci konania vedeného pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 nenariadil verejné
pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že
citované ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k) nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť
9. augusta 2012, pričom uznesenie sp. zn. 6 CoE 94/2012 krajský súd vydal 19. júla 2012,
teda pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje námietku nenariadenia pojednávania vo vzťahu
ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 za zjavne neodôvodnenú.
V konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2012 krajský súd rozhodol uznesením
z 30. augusta 2012, t. j. už v čase, keď bolo účinné ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, podľa ktorého „Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi
pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd
exekúciu zastaví.“. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu Exekučného poriadku ústavný súd
poukazuje na osobitnú časť dôvodovej správy k príslušnej novelizácii Exekučného
poriadku, v ktorej sa uvádza: „Vzhľadom na charakter incidenčných konaní podľa § 57
ods. 1 písm. d) a k) Exekučného poriadku súd na prejednanie vecí upravených v dotknutých
písmenách obligatórne nariadi pojednávanie. Incidenčné konanie má charakter
samostatného sporového konania prejednávaného v rámci konania exekučného.
Na incidenčné konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia tretej časti Občianskeho súdneho
poriadku, teda i zásada ústnosti a priamosti. Charakter kontradiktórneho sporového konania
vyžaduje navrhovanie dôkazných prostriedkov sporovými stranami a vykonanie
pojednávania...“
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak... d) exekúcia
postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa
tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, ... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ... k) rozhodol, že majetok
štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu.
Z citovanej časti dôvodovej správy zjavne vyplýva úmysel zákonodarcu ustanoviť
obligatórnosť nariadenia pojednávaní vo veciach, ktoré majú sporový (incidenčný)
charakter, t. j. citovaná časť dôvodovej správy zjavne nezodpovedá schválenému textu
ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré podľa úmyslu zákonodarcu malo znieť:
„Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. d) a k), nariadi pojednávanie...“ Z uvedeného
vyplýva, že v rámci legislatívneho procesu došlo zjavne k legislatívno-technickému
pochybeniu. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku bol nasledujúcou novelizáciou Exekučného poriadku vykonanou zákonom
č. 335/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 zrušený (ústavný súd v tejto súvislosti
odkazuje aj na Spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky k označenej
novelizácie, konkrétne jej časť týkajúcu sa vypustenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,
ptč. 194a, pozn.).
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2011
pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku vychádzal zo zmyslu a účelu
aplikovanej právnej úpravy, ktorý bol výslovne a pritom jednoznačne vyjadrený v už
citovanej osobitnej časti dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku, ktorou sa
ustanovilo nové znenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Ústavný súd preto považuje
v danom prípade sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu z ústavného hľadiska
za udržateľný. Opačný záver by totiž bez zohľadnenia konkrétnych okolností posudzovanej
veci neprimeraným spôsobom priorizoval formálny prístup ústavného súdu k ochrane
ústavnosti a bol tiež prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej
právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z čl. 127 ods. 2 ústavy.
V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky, v zmysle ktorej bol krajský súd povinný „na základe § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca
vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti
predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej
únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),
konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke
rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body
19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája
2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by
bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Z odôvodnenia citovaných častí oboch napadnutých uznesení krajského súdu
vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice,
pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti dohody
o splnomocnení z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom
povinného a povinným podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich
sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky
spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08,
II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých
vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyhodnotil aj túto námietku
sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.
V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí ústavný súd vzhľadom na už
uvedené považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu
týkajúce sa možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej
podstaty sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,
keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6
ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky
konštatoval, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a s právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu
sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej
zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam
a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne
takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti
a praktickej účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.
Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok
nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry
ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),
táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku
nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom
na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie
ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity
a procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z § 25
ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie
o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013