Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 142/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. februára 2012 a v konaní vedenom sp. zn.

a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. augusta

2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. júla 2012,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. februára 2012 a v konaní vedenom sp. zn.

a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. augusta 2012 a v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 19. júla 2012.

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych

zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich

vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií

na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie

napadnutými uzneseniami zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté

uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu

zaručené ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok

zaručené ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené

Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2

; 6) zákaz diskriminácie ustanovený Dohovoru“.

V úvodných častiach sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,

ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo

pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované

ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ),

na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa

prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona

č. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací

súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“.

V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako

jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad

čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu

argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za

to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy o fungovaní

EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,

ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným a možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného súdu a krajského súdu rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné

konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie zastavil

podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietaným postupom v napadnutých konaniach a proti napadnutým uzneseniam okresného

súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2012 sa

predovšetkým uvádza:

„Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať

na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 16. 6. 2005 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou

ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným

na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu

tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené

plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto Mgr. T. K. nemohol pred

notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu

a zastúpeného v zmysle ust. . Podľa tohto ustanovenia zastupovať iného

nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú

v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinného spočíva v tom,

že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej

zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo

za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej

vôle.

Keďže ust. nikdy nebolo zaradené, medzi prípady relatívnej

neplatnosti ( ) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo

zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Právny úkon urobený

zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. je v zmysle ust.

absolútne neplatný. Ak v prejednávanej veci advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným

plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným

nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto, lebo bola

spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého

stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust.

§57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR

z 12. 5. 2011 č. k. -16. V obdobných právnych veciach týkajúcich sa

posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Podľa záverov Ústavného súdu jedným

z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru Ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje

notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho

alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný

poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže učiniť nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s

už citovaným ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 19. júla 2012 sa predovšetkým

uvádza:

«Notárska zápisnica N 6403/2005, NZ 57468/2005 z 27. 11. 2005 (č. l. 6, 7) bola

právnym dôvodom, pre ktorý exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Notárska zápisnica je ako procesno-právny inštitút uznaná ako exekučný titul, ktorý

nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou tento

prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice právny titul spôsobilý

na exekúciu.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 11. 2010, sp. zn.

: „Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia

správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych

podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti.

Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica

obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho

vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej

osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“.

Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému

porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú

v rozpore so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Aspekt

zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K.

vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. V tejto

súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK

č. ). Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu

za povinného.

Keďže ide o neplatné splnomocnenie, povinný nemohol plnomocenstvo kedykoľvek

odvolať. Neplatný právny úkon nie je možné odvolať.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je

treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007

vydaný pod sp. zn. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené.

Na potvrdenie správnosti tohto záveru dáva odvolací súd do pozornosti

konštatovanie Ústavného súdu Slovenského republiky sp. zn.

a .»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú

by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho,

alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody

na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd

neústavne, ak v rámci konania vedeného pod sp. zn. nenariadil verejné

pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že

citované ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k) nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť

9. augusta 2012, pričom uznesenie sp. zn. krajský súd vydal 19. júla 2012,

teda pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje námietku nenariadenia pojednávania vo vzťahu

ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. za zjavne neodôvodnenú.

V konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodol uznesením

z 30. augusta 2012, t. j. už v čase, keď bolo účinné ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, podľa ktorého „Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi

pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd

exekúciu zastaví.“. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu Exekučného poriadku ústavný súd

poukazuje na osobitnú časť dôvodovej správy k príslušnej novelizácii Exekučného

poriadku, v ktorej sa uvádza: „Vzhľadom na charakter incidenčných konaní podľa § 57

ods. 1 písm. d) a k) Exekučného poriadku súd na prejednanie vecí upravených v dotknutých

písmenách obligatórne nariadi pojednávanie. Incidenčné konanie má charakter

samostatného sporového konania prejednávaného v rámci konania exekučného.

Na incidenčné konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia tretej časti Občianskeho súdneho

poriadku, teda i zásada ústnosti a priamosti. Charakter kontradiktórneho sporového konania

vyžaduje navrhovanie dôkazných prostriedkov sporovými stranami a vykonanie

pojednávania...“

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak... d) exekúcia

postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa

tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, ... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ... k) rozhodol, že majetok

štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie

verejnoprospešného účelu.

Z citovanej časti dôvodovej správy zjavne vyplýva úmysel zákonodarcu ustanoviť

obligatórnosť nariadenia pojednávaní vo veciach, ktoré majú sporový (incidenčný)

charakter, t. j. citovaná časť dôvodovej správy zjavne nezodpovedá schválenému textu

ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré podľa úmyslu zákonodarcu malo znieť:

„Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. d) a k), nariadi pojednávanie...“ Z uvedeného

vyplýva, že v rámci legislatívneho procesu došlo zjavne k legislatívno-technickému

pochybeniu. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku bol nasledujúcou novelizáciou Exekučného poriadku vykonanou zákonom

č. s účinnosťou od 1. januára 2013 zrušený (ústavný súd v tejto súvislosti

odkazuje aj na Spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky k označenej

novelizácie, konkrétne jej časť týkajúcu sa vypustenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,

ptč. 194a, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku vychádzal zo zmyslu a účelu

aplikovanej právnej úpravy, ktorý bol výslovne a pritom jednoznačne vyjadrený v už

citovanej osobitnej časti dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku, ktorou sa

ustanovilo nové znenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Ústavný súd preto považuje

v danom prípade sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu z ústavného hľadiska

za udržateľný. Opačný záver by totiž bez zohľadnenia konkrétnych okolností posudzovanej

veci neprimeraným spôsobom priorizoval formálny prístup ústavného súdu k ochrane

ústavnosti a bol tiež prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej

právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z .

V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky, v zmysle ktorej bol krajský súd povinný „na základe § 109 ods. 1 písm. c)

a zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

ods. 1 písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca

vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke

rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body

19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája

2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by

bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Z odôvodnenia citovaných častí oboch napadnutých uznesení krajského súdu

vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice,

pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti dohody

o splnomocnení z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom

povinného a povinným podľa príslušných ustanovení vzťahujúcich

sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky

spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyhodnotil aj túto námietku

sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý

predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí ústavný súd vzhľadom na už

uvedené považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu

týkajúce sa možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej

podstaty sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,

keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako

aj základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti v tejto časti odmietol

podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a s právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti

a praktickej účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.

Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok

nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry

ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),

táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku

nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom

na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie

ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity

a procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z § 25

ods. 2 poslednej vety , v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie

o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013