Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 549/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Spolku

právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS), Čajakova 1, Košice, IČO 42 244 552, zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Stankom, Obrody 25, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Návrhu na prerušenie konania a predloženie otázok podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie Súdnemu dvoru Európskej únie n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť Spolku právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS) o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť Spolku právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS),

Čajakova 1, Košice, IČO 42 244 552 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý

postup krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý

postup najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu stranou sporu vedenom na krajskom súde v konaní vedenom

pod sp. zn. proti žalovanému ,

, , ktorého predmetom bola abstraktná kontrola

v spotrebiteľských veciach. Krajský súd rozsudkom č. k. -302

z 21. novembra 2017 (ďalej len „rozsudok“) žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ uvádza, že podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu

JUDr. Vladimíra Stanka, Obrody 25, Košice (ďalej len „právny zástupca“), 9. januára 2018

proti rozsudku odvolanie s elektronicky overeným podpisom realizovaným pomocou

mandátneho certifikátu advokáta. Podanie bolo doručované mailom na elektronickú adresu

krajského súdu umožňujúcu styk s elektronickou podateľňou podatelnaKSBA@justice.sk.

Dňa 9. januára 2018 pani , zamestnankyňa krajského súdu, doručila

právnemu zástupcovi sťažovateľa na mailovú adresu správu o doručení

odvolania krajskému súdu.

Dňa 10. januára 2018 zamestnanec krajského súdu doručil právnemu

zástupcovi sťažovateľa na mailovú adresu správu o doručení odvolania

krajskému súdu s označením neprečítaná.

4. Sťažovateľ uvádza, že jeho právny zástupca žiadal „zrejme vyššieho súdneho

úradníka o potvrdenie pravosti elektronického podpisu. Pracovníci Krajského

súdu v Bratislave advokátsku kanceláriu neupozornili na akýkoľvek problém

s elektronickým podpisom.“.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo 9. februára 2018 doručené oznámenie

krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2018, v ktorom krajský súd uviedol,

že na odvolanie podané 9. januára 2018 elektronicky (mailom) bez zaručeného

elektronického podpisu prihliadať nebude, pretože nebolo v zákonnej lehote doplnené

v súlade so zákonom [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)].

Právny zástupca sťažovateľa predložil 12. februára 2018 krajskému súdu dôkazy

o overení elektronického podpisu. Vo svojom podaní tvrdil, že svoj podpis overil pomocou

mandátneho certifikátu advokáta 9. januára 2018. Tuto skutočnosť právny zástupca

sťažovateľa osvedčil tzv. print screenom, teda snímkou obrazovky súboru ZEP,

ktorého kópiu aj predložil krajskému súdu.

Na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa mu krajský súd 1. júna 2018

na mailovú adresu oznámil, že 27. februára 2018 bol spis zaslaný

najvyššiemu súdu na rozhodnutie.

Dňa 3. marca 2020 krajský súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa,

že odvolanie sťažovateľa podané bez zaručeného elektronického podpisu a nedoplnené

v lehote podľa , ktoré bolo z opatrnosti predložené 28. februára 2018

najvyššiemu súdu, najvyšší súd vrátil 4. marca 2020 spolu so spisom ako predložené

bezdôvodne, keďže odvolanie je potrebné považovať za podanie, na ktoré sa neprihliada.

Oznámenie krajského súdu č. k. -374 z 3. marca 2020 prevzal právny

zástupca sťažovateľa v elektronickej schránke 6. marca 2020.

6. Namietané porušenie označených práv vidí sťažovateľ v postupe najvyššieho súdu,

konkrétne v odmietnutí možnosti sťažovateľa domáhať sa svojho práva na najvyššom súde

v súvislosti s podaním odvolania, a to napriek tomu, že krajský súd „nespĺňal podmienky

k poskytovaniu kvalifikovanej služby validácie kvalifikovaných elektronických podpisov,

pretože nebol kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb a zároveň neumožnil

získať sťažovateľovi výsledok procesu validácie automatizovaným spôsobom,

ktorý by bol spoľahlivý a efektívny“. Napadnutý postup najvyššieho súdu považuje

sťažovateľ z ústavného hľadiska za neospravedlniteľný a neudržateľný.

7. Ťažiskový argument sťažovateľa je ten, že podanie adresované krajskému súdu

bolo riadne autorizované podľa osobitného predpisu a o neplatnosti elektronického podpisu

nebol právny zástupca sťažovateľa informovaný automatizovaným spôsobom.

8. Sťažovateľ poukazuje na to, že na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) je zverejnená elektronická

adresa podatelnaKSBA@justice.sk, ktorá umožňovala účastníkom konania doručiť

svoje podania súdu elektronickou poštou.

9. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd poskytoval službu kvalifikovaných

poskytovateľov dôveryhodných služieb v rozpore s nariadením európskeho parlamentu

a rady (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných

službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES

[ďalej len „nariadenie (EÚ) č. 910/2014“], pretože spoliehajúcej sa strane neumožnil získať

výsledok procesu validácie automatizovaným spôsobom, ktorý by bol spoľahlivý

a efektívny. Zároveň z rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu (ďalej aj „NBÚ“)

č. k. 02593/2018/KÚ/OLP-015 z 8. augusta 2018 vyplýva, že krajský súd

nie je poskytovateľom kvalifikovaných dôveryhodných služieb podľa nariadenia (EÚ)

č. 910/2014. Uvedená skutočnosť tak podľa sťažovateľa znamená, že ak krajský súd v čase

podania odvolania nebol poskytovateľom kvalifikovaných dôveryhodných služieb,

nebol ani oprávnený poskytovať kvalifikovanú službu validácie kvalifikovaných

elektronických podpisov.

10. Sťažovateľ tvrdí, že keďže oznámenie krajského súdu neobsahovalo upozornenie,

že jeho podanie nebolo autorizované, resp. výsledok overenia podpisu bol negatívny, došlo

aj k porušeniu § 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 410/2015 Z.

z. o podrobnostiach výkonu správy registratúry orgánov verejnej moci a o tvorbe spisu

v znení neskorších predpisov a až 3 o elektronickej

podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o e-Governmente“).

Sťažovateľ dôvodí, že „Vzhľadom na princípy právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 , súčasťou ktorých je aj oprávnené očakávanie subjektov

práv, že príslušné orgány štátu budú konať a rozhodovať podľa platných právnych

predpisov a že tieto budú správne vykladať a aplikovať, nie je z ústavného hľadiska

udržateľné, aby dobromyseľný účastník konania spoliehajúci sa na správnosť informácie

súdu o zaevidovaní odvolania v súdnom registri nedostal súdnu ochranu svojich práv

v plnom rozsahu a to následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd v súvislosti

poskytovaním dôveryhodných služieb validácie kvalifikovaných elektronických podpisov

a to z dôvodu nezaslania potvrdenia o neplatnosti elektronického podpisu (viď aj nález

z 11. októbra 2012).“.

11. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 2 ods. 2 písm. c) bodu 8

vykonávacieho rozhodnutia komisie (EÚ) 2015/1506 z 8. septembra 2015,

ktorým sa ustanovujú špecifikácie týkajúce sa formátov zdokonalených elektronických

podpisov a zdokonalených elektronických pečatí, ktoré môžu subjekty verejného sektora

uznávať, podľa článkov 27 ods. 5 a 37 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické

transakcie na vnútornom trhu (ďalej len „vykonávacie rozhodnutie č. 2015/1506“). V danej

veci sa sťažovateľ ako spoliehajúca sa strana spoliehal, že krajský súd včas oznámi

akékoľvek problémy súvisiace s validáciou elektronického podpisu, no keďže krajský súd

právnemu zástupcovi sťažovateľa neoznámil výsledok procesu validácie, neumožnil

mu tak odhaliť akékoľvek problémy súvisiace s bezpečnosťou. Z

možno podľa mienky sťažovateľa „vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym orgánom,

a teda aj všeobecným súdom, prijať každé podanie uskutočnené spôsobom,

ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade

krajský súd, neurobí, dopustí sa neprípustného zásahu do základných práv dotknutej fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, ktorému treba priznať ústavnoprávnu ochranu. Konanie,

resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný príkaz

konkretizovaný v dotknutých ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného

práva na súdnu ochranu.“.

12. Sťažovateľ ďalej uvádza, že napadnutým postupom krajského súdu došlo

aj k porušeniu čl. 25 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 910/2014 tým, že krajský súd „odmietol

elektronické podanie s elektronicky overeným podpisom vyhotoveným s použitím

mandátneho certifikátu s tým, že nebolo urobené v elektronickej podobe bez toho,

aby právneho zástupcu sťažovateľa informoval o neplatnosti elektronického podpisu

automatizovaným spôsobom“.

13. Vychádzajúc z čl. 33 nariadenia (EÚ) č. 910/2014, podľa ktorého kvalifikovanú

službu validácie kvalifikovaných elektronických podpisov môže poskytovať

iba kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb, a odpovede Národného

bezpečnostného úradu zo 16. januára 2020 na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa,

z ktorej vyplýva, že krajský súd nie je kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných

služieb, sťažovateľ navrhuje, „aby ústavný súd po prijatí veci prerušil konanie a predložil

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva) k výkladu aktov orgánov spoločenstiev Súdnemu dvoru

Európskeho spoločenstva nasledujúce predbežné otázky:

1/ má sa článok 33 Nariadenia (EÚ) č. 910/2014 vykladať v tom zmysle, že bráni

vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej môže validáciu kvalifikovaných elektronických podpisov

poskytovať aj nekvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodnej služby validácie kvalifikovaného

elektronického podpisu?

2/ majú sa články 33 Nariadenia (EÚ) č. 910/2014 a čl.2 ods.2 písm. c/ bod 8

VYKONÁVACIEHO ROZHODNUTIA KOMISIE (/EÚ) 20151506 z 8. septembra 2015,

ktorým sa ustanovujú špecifikácie týkajúce sa formátov zdokonalených elektronických

podpisov a zdokonalených elektronických pečatí, ktoré môžu subjekty verejného sektora

uznávať, podľa článkov 27 ods. 5 a 37 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické

transakcie na vnútornom trhu vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle

ktorej orgán verejnej moci odmietne elektronický podpis bez toho, aby doručil spoliehajúcej

strane výsledok procesu validácie a neumožnil tak spoliehajúcej sa strane odhaliť akékoľvek

problémy súvisiace s bezpečnosťou a integritou?“.

14. Na základe uvedených dôvodov a po rozhodnutí Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev [správne má byť Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“),

pozn.] sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a to tým, že právnemu zástupcovi sťažovateľa nedoručil elektronickou formu správny

výsledok procesu validácie ktorý by umožnil sťažovateľovi (spoliehajúcej sa strane) odhaliť

akékoľvek problémy súvisiace s bezpečnosťou a integritou.

2/ Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tým, že sťažovateľovi odňal jeho procesné práva.

3/ Najvyššiemu súdu SR prikazuje konať o odvolaní podaného sťažovateľom dňa

9.1.2018 elektronickou formou proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.l2C/2/2016

zo dňa 21.11.2017.

4/ Sťažovateľovi - Spolku právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS) priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 12.500,- eur ktorú je povinný Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

v Bratislave zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet

sťažovateľa.

5/ Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd v Bratislave sú povinné spoločne

a nerozdielne v zmysle plnej moci uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 375,24 eur

na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

15. Na základe výzvy ústavného súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý vo vyjadrení sp. zn. zo 6. októbra 2020

poukázal na procesný postup krajského súdu po doručení odvolania sťažovateľa a uviedol,

že «Z postupu tunajšieho súdu v súvislosti s podaním predmetného odvolania sťažovateľkou

bez zaručeného elektronického podpisu vyplýva, že tunajší súd v danom prípade konal

s mimoriadnou pozornosťou a opatrnosťou, o čom svedčí aj opakované technické posúdenie

predmetného podania zo dňa 09.01.2018, ako aj predloženie danej veci na Najvyšší súd SR.

K podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky ďalej uvádzam, že vzhľadom na uvedené

rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu zo dňa 8. augusta 2018

č. 02719/2018/KU/OLP-009 považujem interpretáciu predmetných právnych predpisov

sťažovateľkou naznačujúcu, že tunajší súd konal v rozpore s ustanoveniami Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii

a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení

smernice 1999/93/ES (ďalej len „Nariadenie EIDAS“) za účelovú a vytrhnutú z kontextu.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla v zásade rovnaké argumenty ako v správnom

konaní pred Národným bezpečnostným úradom (č. 1. 349-355), a to aj napriek tomu,

že v predmetnom správnom konaní neobstáli.

K bodom IIb/-IIe/ uvádzam, že z konštatovania Národného bezpečnostného úradu,

že tunajší súd nemá udelený samostatný kvalifikovaný štatút, nevyplýva, že by tunajší súd

porušil príslušné právne normy, naopak, dokazuje to, že tým pádom nemohlo dôjsť

k porušeniu ustanovenia zo strany tunajšieho súdu.

Krajský súd v Bratislave neposkytuje služby validácie, nakoľko elektronické podania

(ktoré sú odosielané prostredníctvom e-mailu ako to bolo aj v predmetnom prípade)

sú doručované prostredníctvom centrálnej elektronickej podateľne rezortu Ministerstva

spravodlivosti SR. Vzhľadom na to nemohlo v týchto bodoch dôjsť k porušeniu príslušných

právnych predpisov zo strany tunajšieho súdu, nakoľko notifikácia resp. validácia

elektronických podaní prebieha automaticky, a to prostredníctvom centrálneho portálu MS

SR. V zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 písm. a) inštrukcie MS SR č. 17594/2012-110

o postupe pri prijímaní, overovaní a evidencii elektronických podaní na súdy podpísaných

zaručeným elektronickým podpisom (ďalej len „inštrukcia o ZEP“), elektronické podania

prijímajú súdy na určenej e-mailovej adrese. Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 1 inštrukcie

o ZEP, po prijatí elektronického podania na určenej e-mailovej adrese systém elektronickej

podateľne pre dokumenty e-mailu vyhovujúce formátu zaručeného elektronického podpisu

automaticky odošle e-mailom osobe realizujúcej podanie potvrdenie o prijatí podania.

Kópia tohto e-mailu sa automaticky odošle aj zodpovedným osobám. Podľa ustanovenia

čl. 4 ods. 1 inštrukcie o ZEP, overenie elektronického podania na určenej e-mailovej adrese

vykoná elektronická podateľňa automaticky.

V bode IIf/. sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Bratislave v danej veci v rozpore

s ustanovením čl. 25 ods. 1 Nariadenia EIDAS nezákonne odmietol právny účinok

elektronického podpisu. Odvolanie zo dňa 09.01.2018 bolo podané formou e-mailu

bez zaručeného elektronického podpisu, o čom svedčí aj originál predmetného podania,

ktorý preskúmal aj Národný bezpečnostný úrad. Navyše ustanovenie čl. 25

ods. 1 Nariadenia EIDAS sa zaoberá výlučne prípustnosťou (obyčajného) elektronického

podpisu ako dôkazu v súdnom konaní a nevyplýva z neho, že by mal elektronický podpis

rovnaké právne účinky ako kvalifikovaný elektronický podpis. Nariadenie EIDAS výslovne

vymedzuje tri typy elektronických podpisov, a to: (a) (jednoduchý) elektronický podpis,

(b) zaručený elektronický podpis a (c) kvalifikovaný elektronický podpis, ktorý je založený

na kvalifikovanom certifikáte pre elektronické podpisy, pričom právne účinky každého

z týchto typov podpisov sú iné. To, že (jednoduchý) elektronický podpis nemožno odmietnuť

ako dôkaz v zmysle ustanovenia čl. 25 ods. 1 Nariadenia EIDAS, nemožno interpretovať

tak, že (jednoduchý) elektronický podpis má rovnaké právne účinky ako kvalifikovaný

elektronický podpis.».

II.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených

práv (bod 1 tohto uznesenia) napadnutým postupom krajského súdu, ktorý v súvislosti

so sťažovateľom podaným odvolaním s „elektronicky overeným podpisom realizovaným

pomocou mandátneho certifikátu advokáta“, doručeným mailom na adresu

podatelnaKSBA@justice.sk, sťažovateľa neinformoval o výsledku procesu validácie

a napadnutým postupom najvyššieho súdu, ktorý vrátil spis vedený krajským súdom

pod sp. zn. krajskému súdu ako predložený bezdôvodne, čím odňal

sťažovateľovi možnosť domáhať sa svojho práva na najvyššom súde.

23. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu

25. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä

požiadavka plynúca z , podľa ktorého je ústavný súd viazaný

rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

26. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,

akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich

práv. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom.

27. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti a zo zásady viazanosti rozsahom

a dôvodmi návrhu na začatie konania ( ), ústavný súd ustálil,

že predmetom ústavnoprávneho prieskumu je v časti ústavnej sťažnosti smerujúcej

proti krajskému súdu jeho postup spočívajúci výhradne v tom „že právnemu zástupcovi

sťažovateľa nedoručil elektronickou formu správny výsledok procesu validácie,

ktorý by umožnil sťažovateľovi (spoliehajúcej sa strane) odhaliť akékoľvek problémy

súvisiace s bezpečnosťou a integritou“, ako to explicitne uviedol sťažovateľ v petite

svojej ústavnej sťažnosti.

28. Ústavný súd zároveň dáva do pozornosti, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti svoju

argumentáciu takmer výhradne upriamil na postup krajského súdu, ktorým v súvislosti

so sťažovateľom podaným odvolaním s „elektronicky overeným podpisom realizovaným

pomocou mandátneho certifikátu advokáta“, doručeným mailom na adresu

, sťažovateľa neinformoval o výsledku procesu validácie.

29. Bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal podrobnou sťažnostnou argumentáciou

sťažovateľa, konštatuje, že v prípade sťažovateľom, v petite ústavnej sťažnosti

špecifikovaného napadnutého postupu, spočívajúceho v nedoručení výsledku procesu

validácie kvalifikovaného elektronického podpisu, ide o úkon administratívno-technického

charakteru, ktorého účelom je potvrdenie toho, či kvalifikovaný elektronický podpis,

ktorým je podpísané podanie doručované elektronickou formou, je platný.

30. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že samotný sťažovateľom vymedzený

administratívny postup nie je spôsobilý zasiahnuť do práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom bez toho,

aby sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napadol oznámenie krajského súdu č. k. 12 C 2/2016-

333 z 22. januára 2018 o tom, že na jeho podanie, odvolanie doručené 9. januára 2018

mailom bez zaručeného elektronického podpisu, prihliadať nebude, ktoré samo osebe

má potenciál zasiahnuť do sťažovateľom označených práv. Oznámenie krajského súdu,

že na podanie sťažovateľa nebude prihliadať, však ústavnou sťažnosťou napadnuté nebolo.

31. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v tomto prípade neexistuje žiadna

vzájomná príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a namietaným porušením práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa ani dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu

32. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

33. Postup súdov v konaní a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením

základného práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z .

Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy,

pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie

procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi je súčasne aj porušením

základného práva alebo slobody upravených alebo medzinárodnou zmluvou

(m. m. , , ).

34. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu

a inú právnu ochranu zakotvených v až (porov. ).

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. ). Ochranu základným

právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu

ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov

konania chránených zákonmi je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody

upravených alebo medzinárodnou zmluvou (m. m. , ,

).

35. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého

postupu najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom súdneho spisu vedeného

pod sp. zn. , z ktorého zistil, že po tom, ako krajský súd zistil, že podanie

sťažovateľa, odvolanie doručené 9. januára 2018 mailom na adresu

, neobsahovalo zaručený (teraz kvalifikovaný,

pozn.) elektronický podpis a nebolo v zákonnej lehote doplnené v listinnej podobe,

23. februára 2018 z opatrnosti predložil uvedený spis spolu s opravným prostriedkom

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -302 z 21. novembra 2017

najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu. V prípise krajský súd uviedol, že odvolanie

sťažovateľa „bolo podané prostredníctvom elektronických prostriedkov bez zaručeného

elektronického podpisu dňa 09.01.2018 (č.l. 310), pričom nebolo písomne doplnené v lehote

podľa a preto sa na takéto podanie neprihliada (súd z tohto dôvodu

odvolanie nedoručoval protistrane)“. Z obsahu prípisu ďalej vyplýva, že krajský súd

preveril podanie sťažovateľa prostredníctvom technika krajského súdu, ktorý zistil,

že dokument, odvolanie sťažovateľa, nebol podpísaný elektronickým zaručeným podpisom,

o čom svedčí výpis z podateľne. Dňa 8. marca 2018 krajský súd doručil najvyššiemu súdu

na vedomie podanie právneho zástupcu sťažovateľa, návrh na začatie konania o spáchaní

správneho deliktu adresovaný Národnému bezpečnostnému úradu. Dňa 17. augusta 2018

krajský súd doručil najvyššiemu súdu na vedomie rozhodnutie NBÚ

č. 02719/2018/KÚ/OLP-009 z 8. augusta 2018 (ďalej len „rozhodnutie NBÚ“), na základe

ktorého NBÚ zastavil konanie vo veci uloženia pokuty za porušenie povinnosti podľa § 14

ods. 3 o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie

na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných

službách) v znení neskorších predpisov, ktorého sa mal dopustiť krajský súd

tým, že odmietol prijať odvolanie proti rozsudku č. k. -302

z 21. novembra 2017, pretože nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu.

Z rozhodnutia NBÚ vyplýva, že NBÚ preskúmal originál elektronického podania,

ktoré mu krajský súd poskytol vo formáte, v akom mu bolo podanie doručené, a vyhodnotil,

že toto podanie nebolo podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom a krajský súd

v procesnom postupe nepochybil.

36. Najvyšší súd prípisom sp. zn. z 13. februára 2020 vrátil spis vedený

pod sp. zn. krajskému súdu ako predložený bezdôvodne, keďže nevznikol

dôvod na jeho predloženie odvolaciemu súdu. Najvyšší súd okrem iného v prípise poukázal

na zistenia plynúce z rozhodnutia NBÚ a ďalej uviedol, že keďže zo spisu preukázateľne

vyplýva, že išlo o elektronické podanie bez kvalifikovaného elektronického podpisu,

teda bez autorizácie, vzťahujú sa na také podanie podmienky podľa § 125

ods. 2 , a keďže sťažovateľ svoje podanie nedoplnil, neprihliada sa naň. Uvedené

krajský súd sťažovateľovi aj oznámil. Najvyšší súd dodal, že krajský súd mal postupovať

podľa § 132 a § 132a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v spojení s ustanoveniami zákona o e-Governmente

a spis ďalej nepredkladať najvyššiemu súdu.

37. Z obsahu spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. vyplýva,

že tvrdenie sťažovateľa, že podanie adresované krajskému súdu bolo riadne autorizované

podľa osobitného predpisu, a to „elektronicky overeným podpisom realizovaným pomocou

mandátneho certifikátu advokáta“, sa nezakladá na pravde. Na tomto mieste je podstatné

uviesť, že sťažovateľ mal možnosť preukázať svoje tvrdenie, keď ho krajský súd

v oznámení č. k. -333 z 22. januára 2018 upovedomil, že v prípade, ak podal

odvolanie v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, je potrebné túto

skutočnosť preukázať. Zo zistení krajského súdu, ako aj NBÚ (rozhodnutie NBÚ č. l. 363

spisu) vyplynulo, že podanie sťažovateľa doručené mailom krajskému súdu kvalifikovaný

elektronický podpis neobsahovalo.

38. Ústavný súd pripomína, že ústavná sťažnosť sa týka skutkových zistení

správneho súdu o neplatnosti overenia podpisu, ktoré však ústavný súd nemá právomoc

verifikovať, pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

39. Podľa ods. ods. 1 podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľa ods. ods. 2 podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe

bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe

alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne

nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva.

40. Pokiaľ za týchto skutkových okolností krajský súd oznámil sťažovateľovi

(oznámenie č. k. -333 z 22. januára 2018), že na jeho odvolanie podané

9. januára 2018 elektronicky mailom bez zaručeného (teraz kvalifikovaného, pozn.)

elektronického podpisu neprihliada, pretože nebolo podľa v zákonnej

lehote doplnené, nemal právny dôvod vec postupovať na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

41. Podľa vyhlášky č. podanie, ktoré bolo urobené

v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu, sa ihneď po prijatí

odovzdá podateľni na ďalší postup podľa § 129. Ak má byť podľa predpisov o konaní

pred súdmi takéto podanie doplnené v zákonom ustanovenej lehote a nedôjde

k jeho doplneniu, na podanie sa ďalej neprihliada a táto skutočnosť sa vyznačí v aplikácii.

42. Najvyšší súd tým, že spis vedený pod sp. zn. vrátil ako predložený

bezdôvodne, rešpektoval platnú procesnoprávnu úpravu vzťahujúcu sa na formu

a prijímanie podaní, postupoval v zmysle relevantných na vec sa vzťahujúcich ustanovení

právnych predpisov a jeho postup nemožno považovať za svojvoľný.

43. Postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa (, ). Súhlas

s argumentáciou sťažovateľa by naopak viedol k absurdnému záveru, a to, že rešpektovaniu

základného práva podľa zodpovedá taký postup súdov,

ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou ich konania a rozhodovania.

44. Ústavný súd v závere opakovane upozorňuje na zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým),

teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, zvlášť,

keď je účastník (sťažovateľ) zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

ktorý má vytvorené možnosti na elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej moci

a vzhľadom na to by mal byť dostatočne pripravený tieto prostriedky kvalifikovaným

spôsobom používať (vrátane bdelosti nad skutočnosťou, či jeho podanie bolo doručené

správnemu subjektu a v správnom formáte).

45. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým postupom najvyššieho súdu a možným porušením sťažovateľom označených

práv, pretože najvyšší súd postupoval v absolútnom súlade s platným právom, a len samotná

skutočnosť, že sťažovateľ s uvedeným postupom nesúhlasí, nemôže viesť k záveru

o arbitrárnosti názoru alebo svojvôli v postupe súdu.

46. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa napadnutý

postup najvyššieho súdu spochybňoval, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu a napadnutým

postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

47. Ústavný súd zdôrazňuje, že a majú charakter

ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach

podľa . Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení

základných práv alebo slobôd vyplývajúcich z a dohovoru, možno v tomto konaní

uvažovať o porušení a len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody (m. m. , ).

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného

práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení

a , a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.4 K návrhu na prerušenie konania pred ústavným súdom

48. Obsahom ústavnej sťažnosti je aj návrh sťažovateľa na prerušenie konania

pred ústavným súdom a návrh na predloženie otázok podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdnemu dvoru.

49. Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva (teraz čl. 267 ZFEÚ) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke

pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu

dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené

otázky týkajú výkladu práva Európskej únie (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón

Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

50. Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 ZFEÚ sú súdy členských štátov, proti rozhodnutiu

ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru predbežnú

(prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií,

orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok, ústavný súd preto v tomto postavení

nepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou

položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

51. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade.

Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejudiciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M. Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

52. V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

53. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. ), podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora

o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok,

ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. , , ),

ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci

nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ,

).

54. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu,

ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,

nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

55. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. 6. 2008).

56. Predmetom sťažovateľovom navrhovaných otázok je výklad čl. 33 nariadenia EÚ

č. 910/2014 a čl. 2 ods. 2 písm. c) bodu 8 vykonávacieho rozhodnutia č. 2015/1506,

vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd predložil Súdnemu dvoru tieto

otázky:

„1/ má sa článok 33 Nariadenia (EÚ) č. 910/2014 vykladať v tom zmysle, že bráni

vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej môže validáciu kvalifikovaných elektronických podpisov

poskytovať aj nekvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodnej služby validácie kvalifikovaného

elektronického podpisu?

2/ majú sa články 33 Nariadenia (EÚ) č. 910/2014 a čl.2 ods.2 písm. c/ bod 8

VYKONÁVACIEHO ROZHODNUTIA KOMISIE (/EÚ) 20151506 z 8. septembra 2015,

ktorým sa ustanovujú špecifikácie týkajúce sa formátov zdokonalených elektronických

podpisov a zdokonalených elektronických pečatí, ktoré môžu subjekty verejného sektora

uznávať, podľa článkov 27 ods. 5 a 37 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické

transakcie na vnútornom trhu vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle

ktorej orgán verejnej moci odmietne elektronický podpis bez toho, aby doručil spoliehajúcej

strane výsledok procesu validácie a neumožnil tak spoliehajúcej sa strane odhaliť akékoľvek

problémy súvisiace s bezpečnosťou a integritou?“

57. Podľa čl. 33 ods. 1 nariadenia EÚ č. 910/2014 kvalifikovanú službu validácie

kvalifikovaných elektronických podpisov môže poskytovať iba kvalifikovaný poskytovateľ

dôveryhodných služieb, ktorý: a) poskytuje validáciu v súlade s čl. 32 ods. 1 a b)

spoliehajúcim sa stranám umožňuje získať výsledok procesu validácie automatizovaným

spôsobom, ktorý je spoľahlivý, efektívny a ktorý obsahuje zdokonalený elektronický podpis

alebo zdokonalenú elektronickú pečať poskytovateľa kvalifikovanej služby validácie.

Podľa čl. 33 ods. 2 nariadenia EÚ č. 910/2014 komisia môže prostredníctvom

vykonávacích aktov určiť referenčné čísla noriem pre kvalifikovanú službu validácie

uvedenú v odseku 1. Ak služba validácie kvalifikovaných elektronických podpisov spĺňa

uvedené normy, zastáva sa názor, že je v súlade s požiadavkami stanovenými

v odseku 1. Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania

uvedeným v čl. 48 ods. 2.

Podľa čl. 2 ods. 2 písm. c) bodu 8 vykonávacieho rozhodnutia č. 2015/1506 možnosti

validácie podpisu musia potvrdzovať platnosť elektronického podpisu za predpokladu,

že systém použitý na validáciu zdokonaleného elektronického podpisu poskytuje

spoliehajúcej sa strane správny výsledok procesu validácie a umožňuje spoliehajúcej

sa strane odhaliť akékoľvek problémy súvisiace s bezpečnosťou.

58. Návrh na podanie výkladu citovaných ustanovení Súdnym dvorom sťažovateľ

odôvodnil tým, že z vyjadrení NBÚ (list z 27. februára 2018 a zo 16. januára 2020) vyplýva,

že krajský súd nie je kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb v zmysle

čl. 33 nariadenia (EÚ) č. 910/2014, a tak tým, že vo veci sťažovateľa mal kvalifikovanú

službu validácie kvalifikovaných elektronický podpisov poskytovať krajský súd, postupoval

v rozpore s tým článkom nariadenia. Zároveň tým, že krajský súd podľa presvedčenia

sťažovateľa mu neoznámil správny výsledok procesu validácie a znemožnil mu tým odhaliť

akékoľvek problémy súvisiace s bezpečnosťou a integritou, postupoval v rozpore s čl. 2

ods. 2 písm. c) bodom 8 vykonávacieho rozhodnutia č. 2015/1506.

59. Ústavný súd konštatuje, že prejudiciálne otázky navrhované sťažovateľom

k výkladu čl. 33 nariadenia EÚ č. 910/2014 a čl. 2 ods. 2 písm. c) bodu 8 vykonávacieho

rozhodnutia komisie (EÚ) č. 2015/1506 nie sú vo veci sťažovateľa relevantné,

pretože požadovaný výklad ustanovení aktov orgánov EÚ nemá žiadnu súvislosť

s predmetom konania a odpoveď na prejudiciálne otázky nemôže mať žiaden vplyv

pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa.

60. Návrh sťažovateľa na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

vychádza z nesprávnej premisy, že kvalifikovanú službu validácie kvalifikovaných

elektronických podpisov mal vo veci sťažovateľa poskytovať krajský súd,

ktorý nie je kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb, a tak mal byť postup

krajského súdu v rozpore s čl. 33 nariadenia (EÚ) č. 910/2014. Je pravdou, že krajský súd

nie je kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb, nemá udelený samostatný

kvalifikovaný štatút, ako to vyplýva aj z rozhodnutia NBÚ, no zároveň krajský súd

ani neposkytuje služby validácie, pretože elektronické podania, ktoré sú odosielané

prostredníctvom mailu (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa), sú doručované

prostredníctvom centrálnej elektronickej podateľne rezortu ministerstva spravodlivosti.

Validácia elektronických podaní prebieha automaticky, a to prostredníctvom centrálneho

portálu ministerstva spravodlivosti. V zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 písm. a) inštrukcie

ministerstva spravodlivosti č. 17594/2012-110 o postupe pri prijímaní, overovaní

a evidencii elektronických podaní na súdy podpísaných zaručeným elektronickým podpisom

(ďalej len „inštrukcia o ZEP“) elektronické podania prijímajú súdy na určenej mailovej

adrese. Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 1 inštrukcie o ZEP po prijatí elektronického podania

na určenej mailovej adrese systém elektronickej podateľne pre dokumenty mailu

vyhovujúce formátu zaručeného elektronického podpisu automaticky odošle mailom osobe

realizujúcej podanie potvrdenie o prijatí podania. Kópia tohto mailu sa automaticky odošle

aj zodpovedným osobám. Podľa ustanovenia čl. 4 ods. 1 inštrukcie o ZEP overenie

elektronického podania na určenej mailovej adrese vykoná elektronická podateľňa

automaticky. Kvalifikovanú službu validácie kvalifikovaných elektronických podpisov

poskytujú kvalifikovaní poskytovatelia dôveryhodných služieb, ktorým NBÚ udelil

kvalifikovaný štatút a ktorí sú vedení v dôveryhodnom zozname vedeným Národným

bezpečnostným úradom.

61. Odhliadnuc od uvedeného, validácia, tak ako ju definuje čl. 3 bod 41 nariadenia

(EÚ) č. 910/2014, je proces overenia a potvrdenia, že elektronický podpis

alebo elektronická pečať sú platné. Nariadenie (EÚ) č. 910/2014 rozlišuje tri typy

elektronických podpisov, a to (jednoduchý) elektronický podpis, zdokonalený elektronický

podpis a kvalifikovaný elektronický podpis, ktorý je založený na kvalifikovanom certifikáte

pre elektronické podpisy, pričom právne účinky každého z týchto typov podpisov

sú rozdielne. Článok 33 nariadenia (EÚ) č. 910/2014 upravuje podmienky poskytovania

kvalifikovanej služby validácie kvalifikovaných elektronických podpisov a čl. 2

ods. 2 písm. c) bod 8 vykonávacieho rozhodnutia (EÚ) č. 2015/1506 upravuje možnosti

validácie zdokonaleného elektronického podpisu. Ani jedno z uvedených ustanovení teda

nie je aplikovateľné v prípade sťažovateľa, ktorého podanie doručené krajskému súdu

elektronickou poštou, mailom, kvalifikovaný elektronický podpis neobsahovalo.

62. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie

konania a predloženie otázok podľa čl. 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru nevyhovel.

63. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu