Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 62/2012
PDF · 205.92 KB
No categories available
II. ÚS 62/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. M. Ň., B., zastúpeného A. s. r. o., pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod
sp. zn. 2 CoKR 46/2011 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011
p o r u š i l základné právo Mgr. M. Ň. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra
2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Mgr. M. Ň. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet A. s. r. o., do jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 62/2012-12 z 22. marca 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. Ň., B.
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. júna 2012
a krajský súd vo vyjadrení zo 4. mája 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 4 K 22/2011-48 z 28. apríla 2011 právoplatným 5. mája 2011 bolo začaté
konkurzné konanie na majetok dlžníka C., s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Uznesením
okresného súdu č. k. 4 K 22/2011-50 z 9. mája 2011, ktoré sa stalo právoplatným 18. mája
2011, bol sťažovateľ ustanovený do funkcie predbežného správcu dlžníka. Počas výkonu
funkcie predbežného správcu sťažovateľ postupne vyhotovil a doručil okresnému súdu
v súlade s výrokom uznesenia o ustanovení za predbežného správcu postupne tri podrobné
písomné správy o stave zisťovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch. Najprv
elektronickým podaním z 30. mája 2011 doručeným do podateľne okresného súdu 31. mája
2011 zaslal prvú podrobnú písomnú správu o stave zisťovania majetku dlžníka
a vykonaných úkonoch. Potom elektronickým podaním zo 7. júna 2011 doručeným
do podateľne okresného súdu 8. júna 2011 zaslal druhú podrobnú písomnú správu o stave
zisťovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch. Napokon elektronickým podaním
z 15. júna 2011 doručeným do podateľne 16. júna 2011 zaslal okresnému súdu tretiu
podrobnú písomnú správu o stave zisťovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch.
V prípade prvých dvoch správ sťažovateľ z opatrnosti použil pri elektronickom doručení
dva alternatívne spôsoby zároveň, a to doručenie prostredníctvom mailu na adresu
podatelnaOSBA1@justice.sk, ako aj prostredníctvom portálu http://portal.justice.sk.
Pri poslednej správe bolo po predchádzajúcom preverení funkčnosti tohto spôsobu
doručenia použité iba elektronické doručenie prostredníctvom portálu
http://portal.justice.sk, pričom vo všetkých prípadoch boli zasielané dokumenty opatrené
platným zaručeným elektronickým podpisom. Od duplicitného elektronického podania tretej
správy sťažovateľ ustúpil z dôvodu, že v spisovej kancelárii okresného súdu si osobne overil
skutočnosť, že predchádzajúce podania boli riadne doručené. Po doručení tretej správy
doručil sťažovateľ do podateľne okresného súdu vyúčtovanie hotových výdavkov
s návrhom na priznanie odmeny ako predbežného správcu. Požadoval priznanie odmeny
vo výške 663,88 € a hotových výdavkov vo výške 425,66 €, ktoré neskôr doplnil o 24 €,
teda na celkovú sumu 449,66 €. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 K 22/2011 z 30. júna
2011 bola sťažovateľovi priznaná odmena za výkon funkcie predbežného správcu vo výške
331,94 € a náhrada preukázaných výdavkov vo výške 449,66 €. Na základe odvolania
sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011
bolo uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdené. Toto uznesenie bolo
sťažovateľovi doručené 11. októbra 2011 a v Obchodnom vestníku bolo uverejnené
12. októbra 2011. Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami všeobecných súdov, a to pokiaľ
ide o priznanú výšku odmeny, došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
Okresný súd priznal sťažovateľovi popri plnej náhrade hotových výdavkov odmenu
vo výške 331,94 €, teda zníženú na polovicu oproti výške odmeny, ktorú sťažovateľ
uplatňoval. Podľa názoru okresného súdu priznanú odmenu bolo treba znížiť v súlade
s ustanovením § 11 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Hoci sťažovateľ prvú a druhú správu predložil v súlade
s uznesením o ustanovení do funkcie predbežného správcu, ktoré nadobudlo právoplatnosť
18. mája 2011, tretiu správu nepodal do 28 dní od ustanovenia do funkcie, teda do 15. júna
2011, ale až 16. júna 2011 osobne. Preto došlo k zníženiu odmeny o 50 %. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na svoje
elektronické podanie z 15. júna 2011 uskutočnené prostredníctvom portálu
http://portal.justice.sk. Krajský súd síce potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak
z odlišných dôvodov. Podľa názoru krajského súdu totiž sťažovateľovi začala plynúť lehota
na predkladanie jednotlivých správ odlišne, než to on usúdil. S poukazom na ustanovenie
§ 199 ods. 1 a 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) dospel
k záveru, že lehoty na podávanie správ začali sťažovateľovi plynúť nie v deň nasledujúci
po dni uverejnenia uznesenia o ustanovení za predbežného správcu v Obchodnom vestníku,
ale v deň nasledujúci po dni, keď bolo toto uznesenie sťažovateľovi doručené. Keďže
k doručeniu uznesenia došlo 13. mája 2011, lehoty začali plynúť 14. mája 2011. Krajský
súd sa odchýlil nielen od právneho názoru okresného súdu, ale aj od ustálenej praxe
konkurzných súdov, pričom jeho stanovisko je v rozpore s ustanoveniami § 199 ods. 1, 2, 3,
4 a 9 zákona o konkurze. V skutočnosti však z ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o konkurze
v žiadnom prípade nevyplýva odlišný spôsob určenia fikcie doručenia, než predpokladá
ustanovenie § 199 ods. 9 zákona o konkurze. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že
právoplatnosť takéhoto uznesenia (uznesenia o ustanovení správcu) je v súlade
so všeobecne uznávaným výkladom vyznačovaná na rovnopise uznesenia práve
v nadväznosti na jeho zverejnenie v Obchodnom vestníku. Aj v danom prípade okresný súd
takto postupoval, keď na svojom uznesení č. k. 4 K 22/2011-50 z 9. mája 2011 zverejnenom
v Obchodnom vestníku 17. mája 2011 vyznačil právoplatnosť dňom 18. mája 2011.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru buď v konaniach vedených okresným súdom pod
sp. zn. 4 K 22/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011, alebo alternatívne iba
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011 s tým, aby boli zrušené tak
uznesenie okresného súdu z 30. júna 2011, ako aj krajského súdu z 22. septembra 2011,
alebo alternatívne len uznesenie krajského súdu z 22. septembra 2011 s tým, aby bola vec
vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu alebo alternatívne krajskému súdu. Domáha sa
napokon náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.
Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3286/12 zo 4. mája 2012
doručeného ústavnému súdu faxom 4. mája 2012 a poštou 14. mája 2012 vyplýva, že
nedošlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Podpredsedníčka krajského
súdu požiadala o vyjadrenie k obsahu sťažnosti predsedníčku senátu krajského súdu, ktorý
vo veci rozhodoval. S jej závermi sa v celom rozsahu stotožnila. Podľa názoru predsedníčky
senátu krajského súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu v celom rozsahu obstojí.
Okresný súd znížil odmenu sťažovateľa o 50 % preto, že nepodal tretiu správu v lehote 28
dní od ustanovenia do funkcie, pričom za začiatok plynutia lehoty na podanie tretej správy
považoval 18. máj 2011, teda deň právoplatnosti uznesenia č. k. 4 K 22/2011-52 z 9. mája
2011. Okresný súd vychádzal z ustanovenia § 199 ods. 1 a 9 zákona o konkurze v znení
účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak,
uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú zverejnením
v Obchodnom vestníku, pričom ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia
súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení
súdneho rozhodnutia, alebo inej písomnosti v Obchodnom vestníku. Podľa týchto
ustanovení predbežnému správcovi začali plynúť lehoty na podanie správ od 19. mája 2011,
t. j. nasledujúci deň po zverejnení uznesenia o ustanovení predbežného správcu. Okresný
súd nebral do úvahy formuláciu „ak tento zákon neustanovuje inak“, čím nerešpektoval ani
ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o konkurze v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa
ktorého na ustanovenie predbežného správcu sa použijú ustanovenia o ustanovení správcu
počas konkurzu, a následne ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o konkurze, podľa ktorého
správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd uznesením, pričom uznesenie o ustanovení
správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; uznesenie tiež doručí úpadcovi
a správcovi. Toto ustanovenie upravuje doručenie uznesenia o ustanovení predbežného
správcu inak, a to jeho doručením predbežnému správcovi. Preto sťažovateľovi začali
plynúť lehoty na podanie správ nasledujúci deň po doručení uznesenia okresného súdu č. k.
4 K 22/2011-52 z 9. mája 2011, t. j. dňom 14. mája 2011. Lehota 28 dní na podanie tretej
podrobnej správy o stave zisťovania majetku a vykonaných úkonoch preto skončila 10. júna
2011. Táto správa bola podaná osobne 16. júna 2011. Skutočnosť, či sťažovateľ podľa
ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku svoje podanie urobil aj
elektronickými prostriedkami 15. júna 2011, je na základe už uvedeného právne irelevantná.
II.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 vyplýva, že ním bol
sťažovateľ ustanovený dlžníkovi za predbežného správcu. Zároveň bolo sťažovateľovi
uložené zistiť majetok dlžníka, vypracovať a predložiť okresnému súdu v lehote 10 dní
od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu o stave zisťovania majetku dlžníka
a vykonaných úkonoch, v lehote 20 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú písomnú
správu o stave zisťovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch a v lehote 28 dní
od ustanovenia do funkcie záverečnú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach,
v ktorej zároveň vysloví záver o tom, či majetok dlžníka bude postačovať aspoň na úhradu
nákladov konkurzu. Z dátumovej pečiatky sťažovateľa na uznesení vyplýva, že uznesenie
mu bolo doručené 13. mája 2011. Z doložky právoplatnosti udelenej okresným súdom
19. mája 2011 vyplýva, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2011.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011
vyplýva, že ním bolo v napadnutej časti potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
4 K 22/2011-106 z 30. júna 2011. Podľa názoru krajského súdu pre posúdenie oprávnenosti
nároku sťažovateľa na odmenu v celej požadovanej výške 663,88 € je potrebné určiť, kedy
mu začala plynúť lehota na podanie tretej podrobnej správy o stave zisťovania majetku
a vykonaných úkonoch. Včasnosťou prvej a druhej správy sa krajský súd nezaoberal, keďže
krátenie odmeny sa týka len tretej správy. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd
vychádzal z ustanovenia § 199 ods. 1 a 9 zákona o konkurze, podľa ktorého ak tento zákon
neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona
doručujú zverejnením v Obchodnom vestníku, pričom ak tento zákon neustanovuje inak,
za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň
po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti v Obchodnom vestníku. Podľa
týchto ustanovení sťažovateľovi začali plynúť lehoty na podanie správ od 19. mája 2011,
t. j. nasledujúci deň po zverejnení uznesenia o ustanovení predbežného správcu. Okresný
súd nebral do úvahy formuláciu „ak tento zákon neustanovuje inak“, čím nerešpektoval ani
ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o konkurze, podľa ktorého na ustanovenie predbežného
správcu sa použijú ustanovenia o ustanovení správcu počas konkurzu, a následne § 40 ods. 1
zákona o konkurze, podľa ktorého správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd
uznesením, pričom uznesenie o ustanovení správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom
vestníku a doručí ho tiež úpadcovi a správcovi. Toto ustanovenie upravuje doručenie
uznesenia o ustanovení predbežného správcu inak, a to jeho doručením predbežnému
správcovi. Práve preto lehoty na podanie správ začali sťažovateľovi plynúť nasledujúci deň
po doručení uznesenia, t. j. 14. mája 2011. Z ustanovenia § 11 ods. 5 vyhlášky vyplýva, že
ak predbežný správca nepodá súdu tretiu podrobnú správu do 28 dní od ustanovenia
do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje o 50 % zo základnej sumy. Keďže sťažovateľ
prevzal uznesenie okresného súdu 13. mája 2011, 28-dňová lehota na podanie tretej správy
mu začala plynúť nasledujúci deň po doručení uznesenia, t. j. 14. mája 2011, a skončila
10. júna 2011. Doručenie tretej správy 16. júna 2011, resp. elektronicky 15. júna 2011 bolo
zo strany sťažovateľa uskutočnené po zákonom ustanovenej lehote. Okolnosť, či sťažovateľ
tretiu správu urobil aj elektronickými prostriedkami 15. júna 2011, a tým mal dodržať 28-
dňovú lehotu, je na základe už uvedeného právne irelevantná. Preto bolo potrebné dospieť
k záveru, že okresný súd v zmysle § 11 ods. 5 vyhlášky správne znížil sťažovateľovi jeho
paušálnu odmenu o 50 % zo základnej sumy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch(…).
Podľa § 21 ods. 5 zákona o konkurze na odvolanie a ustanovenie predbežného
správcu a dohľad súdu nad činnosťou predbežného správcu sa použijú ustanovenia
o odvolaní a ustanovení správcu a dohľade súdu nad správcom počas konkurzu.
Podľa § 40 ods. 1 zákona o konkurze správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd
uznesením; za správcu môže ustanoviť len osobu zapísanú do zoznamu správcov. Súd
ustanoví správcu na základe náhodného výberu pomocou technických a programových
prostriedkov schválených ministerstvom; to neplatí, ak ide o ustanovenie správcu na návrh
schôdze veriteľov. Uznesenie o ustanovení správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom
vestníku; uznesenie tiež doručí úpadcovi (dlžníkovi) a správcovi.
Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia
a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením
v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v Obchodnom vestníku,
sa zverejňuje bez odôvodnenia.
Podľa § 199 ods. 9 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, za deň
doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň
po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku.
Rovnako písomnosti, ktoré sa podľa tohto zákona zverejňujú v Obchodnom vestníku,
sa považujú na účely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení
v Obchodnom vestníku.
Podľa presvedčenia sťažovateľa je predovšetkým podstatné, že ani okresný súd, ale
ani krajský súd neposúdili jeho nárok na odmenu v súlade so zákonom. Hoci okresný súd
správne ustálil, že za deň doručenia uznesenia o ustanovení sťažovateľa za predbežného
správcu treba považovať nasledujúci deň po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku,
v rozpore so skutočnosťou neprihliadal na doručenie tretej záverečnej správy, ktoré bolo
vykonané elektronicky 15. júna 2011, teda v stanovenej lehote. Naproti tomu krajský súd
vyložil príslušné ustanovenia zákona o konkurze tak, že lehota na podanie správy začala
plynúť nasledujúci deň po doručení uznesenia o ustanovení predbežného správcu
sťažovateľovi, teda nie nasledujúci deň po uverejnení tohto uznesenia v Obchodnom
vestníku, s tým, že pri takomto výklade začiatku plynutia lehoty podal sťažovateľ správu
oneskorene, a to aj v prípade, ak by sa prihliadlo na jeho elektronické podanie z 15. júna
2011.
Okrem toho sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že aj okresný súd považoval svoje
uznesenie sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 za právoplatné dňom 18. mája 2011, ako
o tom svedčí doložka právoplatnosti, ktorú mu vyznačil 19. mája 2011.
Krajský súd trvá na tom, že rozhodujúci bol deň doručenia uznesenia o ustanovení
predbežného správcu sťažovateľovi.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že príslušné
ustanovenia zákona o konkurze, ktorých znenie je citované vyššie, vyložili všeobecné súdy
odchylne, pretože kým podľa interpretácie okresného súdu je rozhodujúce, kedy bolo
uznesenie o ustanovení predbežného správcu uverejnené v Obchodnom vestníku, podľa
názoru krajského súdu za rozhodujúci treba považovať deň, keď uznesenie bolo doručené
sťažovateľovi ako predbežnému správcovi.
Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd nepovažuje za podstatné, ktorý
z uvedených výkladov príslušných ustanovení zákona o konkurze je správny.
Za rozhodujúcu okolnosť treba totiž v tomto prípade považovať skutočnosť, podľa ktorej
samotný okresný súd poskytol sťažovateľovi 19. mája 2011 úradnú informáciu o tom, že
jeho uznesenie sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 o ustanovení sťažovateľa za predbežného
správcu nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2011.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
„Keďže súčasťou princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je aj oprávnené
očakávanie subjektov práv, že príslušné orgány štátu budú konať a rozhodovať podľa
platných právnych predpisov a že tieto budú správne vykladať a aplikovať, nie je
z ústavného hľadiska udržateľné, aby dobromyseľný účastník dovolacieho konania
spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu poskytnutej súdom prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil
súd.“ (I. ÚS 1/03 v spojení s II. ÚS 48/97)
Vo veci sp. zn. I. ÚS 1/03, v ktorej sa dospelo k už uvedenému zásadnému
ústavnoprávnemu záveru, išlo o to, že neúspešný účastník konania podal dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v zákonnej jednomesačnej lehote počítanej odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia vyznačenej úradne prvostupňovým súdom v rámci doložky
právoplatnosti. Dovolací súd však dospel k záveru, že v skutočnosti nadobudlo rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smerovalo, právoplatnosť už skôr. Vychádzajúc
z tohto skoršieho dátumu právoplatnosti považoval potom dovolanie za oneskorene podané
a odmietol ho bez toho, aby sa ním meritórne zaoberal.
Podľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery vyslovené v konaní vedenom pod
sp. zn. I. ÚS 1/03 aplikovateľné aj na predmetný prípad, a to aj napriek určitej rozdielnosti
oboch posudzovaných prípadov.
V prípade skúmanom pod sp. zn. I. ÚS 1/03 došlo priamo až k odmietnutiu súdnej
ochrany, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (denegatio iustitiae) podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože dovolací súd sa podaným dovolaním odmietol
meritórne zaoberať. Došlo teda k popretiu samej podstaty označených práv. Naproti tomu
v teraz posudzovanom prípade krajský súd sa podaným odvolaním sťažovateľa meritórne
zaoberal, avšak mu nevyhovel.
Možno konštatovať, že vzhľadom na princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy, súčasťou ktorých je aj oprávnené očakávanie subjektov práv, že príslušné orgány
štátu budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že tieto budú správne
vykladať a aplikovať, nie je z ústavného hľadiska udržateľné, aby dobromyseľný účastník
konania spoliehajúci sa na správnosť informácie súdu o dátume právoplatnosti uznesenia
ukladajúceho mu splniť určité povinnosti v stanovených lehotách nedostal súdnu ochranu
svojich práv v plnom rozsahu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd v súvislosti
s informáciou o dátume právoplatnosti uznesenia.
Vzhľadom na uvedené úvahy treba záver krajského súdu, podľa ktorého bola odmena
pre sťažovateľa z dôvodu oneskoreného podania tretej správy právom krátená o polovicu,
považovať za arbitrárny. Ústavne súladný výklad mal totiž vychádzať pri stanovení začiatku
plynutia 28-dňovej lehoty na podanie správy z dátumu právoplatnosti, ako tento vyznačil
okresný súd na uznesení sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011. Preto došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu. Bude teda potrebné meritórne sa zaoberať odvolacou námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej tretiu správu podal v stanovenej 28-dňovej lehote, keďže 15. júna
2011 ju doručil aj elektronicky popri osobnom doručení vykonanom 16. júna 2011.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume
261,82 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 po 123,50 €, ako aj za dva režijné
paušály po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2012