Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Ssk-33-2024.pdf
PDF · 103.49 KB
Case nature
Area
Subarea
6Ssk/33/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: W.. W. B., narodená XX. I. XXXX, bytom F. XXXX/XX, Q., právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 28297-3/2017-BA zo dňa 25. mája 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 43Sa/3/2023-199, zo dňa 3. apríla 2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta.
III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania
1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 27. septembra 2021, č. k. 43Sa/9/2021-141 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 28297-3/2017-BA zo dňa 25. mája 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a vec žalovanej vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. 700-0600001817-GC09/17 zo dňa 4. januára 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým pobočka žalovanej rozhodla o tom, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“) nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť.
2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 4. novembra 2021 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 20. decembra 2022, sp. zn. 6Ssk/1/2022 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odvolaním sa na závery konštatované v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/2021-22.
3. Krajský súd v poradí tretím (v poradí druhý rozsudok je opísaný v bode 1 vyššie; v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 43Sa/21/2017-79 z 11. februára 2019 krajský súd rovnako zrušil napadnuté rozhodnutie), kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 3. apríla 2023, č. k. 43Sa/3/2023-199 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobkyne zamietol. Krajský súd vychádzal najmä zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.
4. Po zrušení druhého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovanej podľa § 114 SSP, v dôsledku čoho rozsudok vyhlásil v zmysle § 137 ods. 3 SSP. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby.
5. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol, že „ ... považuje za potrebné uviesť, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal, čo bolo konštatované už v predchádzajúcom rozsudku tunajšieho súdu č.k. 43Sa/21/2017 zo dňa 11.2.2019, a preto správny súd nepovažuje za dôvodné svoj právny názor v predmetnej veci meniť. Okrem toho súd vychádza a stotožňuje sa so stanoviskom Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení 1Vs 1/2019, v ktorom je konštatované, že licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §5 písm. c) zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody (zmluvy) s iným poskytovateľom. Za tohto stavu pojem samostatná zdravotnícka prax v zmysle § 10 ods. 1 zák.č. 578/2004 Z.z. vykonávaná na základe licencie L1A nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v zmysle § 5 písm. c) zák.č. 461/2003 Z.z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia.“ (bod 27 napadnutého rozsudku).
6. V súvislosti so stanovením výšky príjmu žalobkyne z podnikania krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Čo sa týka posúdenia splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej SZČO žalobkyne v relevantnom čase, správny súd konštatoval, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa ako SZČO dosiahla za rok 2005 príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.241,114 Sk (t.j. príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma za rok 2005 - 82 800 Sk). Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a) prípadne písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“ (bod 32 napadnutého rozsudku).
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú s odkazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. V konaní úspešnej žalovanej krajský súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli.
II.Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
8. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 23. júna 2023, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označila ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).
9. Žalobkyňa odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenila do niekoľkých častí. V prvej časti sa zamerala na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti hradiť sociálne poistenie. Zároveň zdôraznila, že urobila všetky kroky a prejavila všetku možnú vôľu ukončiť status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 30. júna 2006 (ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenovala). V súvislosti s uvedeným mala zato, že jej vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 11 rokov neskôr bolo vydané rozhodnutie pobočky žalovanej, že jej sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 30. júna 2006, čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty.
10. V druhej časti žalobkyňa namietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie zo strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládla subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovanej alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovanej alebo „iné“. Argumentovala tiež tým, že doposiaľ nedostala odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jej sociálneho poistenia ako SZČO.
11. V tretej časti žalobkyňa namietala postup žalovanej spočívajúci v tom, že jej ako účastníčke konania bolo odňaté postupom žalovanej pred vydaním rozhodnutia právo konať pred správnym orgánom a rozhodnutie bolo vydané bez jej priamej účasti na administratívnom konaní. Týmto postupom malo dôjsť zo strany žalovanej k autoritatívnemu zásahu do jej právneho postavenia. Následne namietala, že štandardizáciou takéhoto postupu by podľa jej názoru došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post.
12. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobkyňa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti spochybnila záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu ku skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.
13. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa navrhla, aby „[...] za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj [jej] práva na zákonného sudcu [...]“ senát najvyššieho správneho súdu konanie prerušil a „[...] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [...]“. Žiadala tiež, aby najvyšší správny súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
14. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 2. augusta 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. Záverom navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
15. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) doručené dňa 14. augusta 2023 na vedomie.
III.Právne posúdenie veci kasačným súdom
16. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobkyňa) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
17. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 25. mája 2017, číslo: 28297-3/2017-BA, ktorým žalovaná rozhodnutie pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 4. januára 2017, číslo: 700-0600001817-GC09/17 rozhodla o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006.
20. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako SZČO z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti s rozhodnutím o tom, že jej nemalo zaniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ku dňu 30. júna 2006, pričom tiež spochybňovala záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021.
21. Žalobkyňa v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádala záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov s iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (pozri bližšie IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobkyňou avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).
22. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v tretej časti kasačnej sťažnosti žalobkyne za nedôvodné.
23. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).
24. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobkyňa upozornila (doba, ktorá uplynula od podania odhlášky; nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané; odňatie práv účastníka konania) najvyšší správny súd konštatuje, že rozhodnutie pobočky žalovanej ako aj napadnuté rozhodnutie žalovanej sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmujú dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. júla 2006 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá žalovanej rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 30. júna 2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z § 227 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nedozvedela od žalobkyne, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka žalovanej rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 11 rokoch od podania Registračného listu FO - odhlášky tak v tomto smere nie sú dôvodné.
25. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. Zároveň žalobkyňa ako účastníčka konania dostala možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo aj využila. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobkyňa vytýkala žalovanej. Žalovaná vo svojom rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovanej považuje
za plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzal.
26. Žalobkyňa v závere kasačnej sťažnosti (v bode označenom ako „VII. Návrh na prerušenie súdneho konania“) tiež navrhla, aby najvyšší správny súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 [...]“) prerušil konanie a „[...] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [...].“ Odvolávala sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. V súvislosti s týmto návrhom najvyšší správny súd uvádza, že právne závery týkajúce sa (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021 (vo veci ústavnej sťažnosti Rvp 361/2021), bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný.
27. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobkyne voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.
28. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.
29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.