Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 35/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s.,

Mlynské nivy 1, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK,

s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Šinkovic,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -196

z 29. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. januára

2019 sa obchodná spoločnosť Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské nivy 1, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jej v záhlaví označených práv rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -196 z 29. októbra 2018 a ktorým by napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala

o náhradu trov konania.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie

neprijateľných zmluvných podmienok a určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov krajský

súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Žilina

č. k. -111 z 9. januára 2018, ktorým určil, že spotrebiteľská rozhodcovská

zmluva č. 009196311030915 z 3. septembra 2015 je neplatná, určil, že spotrebiteľský úver

poskytnutý na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“

č. 009196311030915 z 3. septembra 2015 uzatvorenej medzi (žalobcom)

a sťažovateľkou (žalovanou) je bezúročný a bez poplatkov, priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

v sume 99,50 €, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd

zároveň rozhodol, že priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu; o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie

podľa a nasl. .

4. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, ju podáva „za účelom zabezpečenia právnej

istoty“, pretože jej je známa ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade

podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu

je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (,

, , ).

5. Ak by však ústavný súd sťažnosť vyhodnotil „ako prípad spadajúci pod uznesenie

ústavného súdu sp. zn. zo dňa 29. 10. 2013, t. j. ako prípad, kedy sa

sťažovateľka nemohla a nemala spoliehať na zachovanie lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti, je zrejmé, že sťažovateľka by sa ochrany svojich práv pred ich porušením zo

strany ústavne neudržateľného napádaného rozhodnutia nedomohla, a to čisto len

z procesných dôvodov“. Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby ústavný súd konanie

o sťažnosti prerušil až do právoplatného skončenia konania o podanom dovolaní, eventuálne

aby „vyslovil právny názor, že v tomto prípade nejde o prípad spadajúci pod správny názor

ústavného súdu vyslovený v uznesení ústavného súdu sp. zn. zo dňa 29. 10.

2013 o nezachovaní lehoty“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných

náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom

súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa ( ). Návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť ( ).

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

9. V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu

pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť mu bola predložená

predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci oprávnený poskytnúť ochranu právam

sťažovateľa. Po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku

ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne

viaceré orgány súdneho typu – Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a ústavný súd (porov. mutatis mutandis , , ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu.

10. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

11. Ústavný súd v danom prípade nezistil žiaden dôvod, aby sa odklonil od svojej

ustálenej judikatúry (bod 4), preto sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa

zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

12. Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

13. V súvislosti s návrhom sťažovateľky na prerušenie konania o sťažnosti až

do právoplatného skončenia konania o podanom dovolaní, eventuálne na vyslovenie

právneho názoru, že „v tomto prípade nejde o prípad spadajúci pod správny názor

ústavného súdu vyslovený v uznesení ústavného súdu sp. zn. zo dňa 29. 10.

2013 o nezachovaní lehoty“ (bod 5), ústavný súd poukazuje na to, že uvedené uznesenie

bolo vydané v konaní o sťažnosti sťažovateľa, ktorým sa domáhal ústavného prieskumu

postupu najvyššieho súdu v konaní o správnej žalobe žalobcu za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku, kde bola neprípustnosť dovolania daná ex lege, a preto dovolanie nebolo

možné považovať za účinný prostriedok nápravy (m. m. , pozri aj

, , , ). Keďže v prípade

sťažovateľky nejde o skutkovo a právne totožnú vec, ústavný súd považoval za

bezpredmetné rozhodnúť osobitným výrokom o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania

o sťažnosti až do právoplatného skončenia konania o podanom dovolaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019