Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 194/09
PDF · 158.99 KB
No categories available
I. ÚS 194/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 194/09-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš
7/2008 zo 6. novembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009
doručená sťažnosť Ing. V. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 7/2008 zo 6. novembra 2008 (ďalej
aj „rozsudok zo 6. novembra 2008“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej
len „Špeciálny súd“) č. k. PK 1 TŠ/2/2006-251 z 28. marca 2008 (ďalej aj „rozsudok
Špeciálneho súdu z 28. marca 2008“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 2 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov.
Proti rozsudku Špeciálneho súdu z 28. marca 2008 podal sťažovateľ v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom poukázal, že výsluchy všetkých štyroch svedkov sú rozporuplné
a nepresvedčivé. Taktiež poukázal na skutočnosť, že obrazovo-zvukový záznam
z 13. a 17. mája 2005, ktorý bol vyhotovený za pomoci agenta provokatéra J. K., je ako
dôkaz nepoužiteľný, ako aj na množstvo dôkazov, ktoré v predmetnom konaní svedčia v
jeho prospech. Najvyšší súd na tieto dôkazy neprihliadal a vyhodnotil ich v rozpore s § 2
ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.
Podľa názoru sťažovateľa agent provokatér nesmie iniciatívne navádzať na trestnú
činnosť, napriek tomu bol sťažovateľ 13. a 17. mája 2005 z iniciatívy agenta zatiahnutý
do jeho kancelárie a ním bol navádzaný na trestnú činnosť, pričom „Konanie sťažovateľa
nebolo spontánne. Pri rozhovore sa správal pasívne a všetka iniciatíva išla od agenta
provokatéra, ktorý zavolal sťažovateľa do svojej kancelárie. Iná by bola situácia, keby
sťažovateľ bol iniciatívny a zavolal by agenta do svojej kancelárie.“.
Podľa sťažovateľa ustanovenie § 88b ods. 2 Trestného poriadku účinného
do 31. decembra 2005 nie je v súlade s čl. 6 dohovoru, ktorý hovorí, že každý má právo
na spravodlivý proces. Dôkazy získané agentom provokatérom sú v rozpore s právom
na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor v rozsudku
z 5. novembra 2002 k sťažnosti č. 48539/99 vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu,
že rozhovor obvineného s agentom nebol spontánny a samovoľný, ale že ho vyvolal agent
inštruovaný políciou a dôkaz získaný takým spôsobom je nezákonný.
Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom zo 6. novembra 2008 rozhodol tak,
že sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov a výkon trestu
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov. V odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyšší súd „nijako logicky nezdôvodnil skutočnosť, že korunný svedok J. K. sa
vo svojich výpovediach v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred súdom dostal do zjavných
rozporov. Rovnako sa dostali do rozporov aj ostatní svedkovia (M. G., M. S., M. M.), čo
odvolací súd tiež nijako nevysvetlil.“.
Obrazovo-zvukový záznam rozhovoru medzi agentom J. K. a sťažovateľom z 13.
mája 2005 a 17. mája 2005 je v spise na CD nosiči. Rovnako sú v spise na CD nosiči
zaznamenané aj výsluchy svedkov a sťažovateľa z hlavného pojednávania pred Špeciálnym
súdom z 5. júna 2006, zo 6. júna 2006, z 22. júna 2006 a z 28. marca 2008. Najvyšší súd vo
vzťahu k námietke týkajúcej sa agenta provokatéra len stroho skonštatoval, že svedok J. K.
bol ustanovený za agenta v súlade so zákonom a vo vzťahu k námietke týkajúcej sa
rozporných výpovedí svedkov konštatoval, že závery v napadnutom rozsudku sú správne,
pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí svedkov J. K., M. G., M. S. a M. M., ako i zvukovo-
obrazového záznamu.
Rozsudok zo 6. novembra 2008 podľa sťažovateľa „nie je dostatočne odôvodnený,
je arbitrárny, s priamym dopadom na porušenie základných ľudských práv a slobôd.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku nedal náležitú odôvodnenú odpoveď
na námietku sťažovateľa, že výsluchy svedkov sú zjavne rozporuplné a že použitie svedka J.
K. ako agenta bolo nezákonné. Odôvodnenie rozhodnutia a použitý výklad obsahu a zmyslu
právnej normy súdom (ustanovenia § 88b ods. 2 a § 2 ods. 6 Tr. poriadku) je takto v
rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda z princípov právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva.“.
Podľa sťažovateľa sú rozporuplné a nepresvedčivé aj výpovede jednotlivých svedkov
a použitie svedka J. K. ako agenta „bolo v rozpore s právom na spravodlivý proces, čo je
neprípustné. O také dôkazy nie je možné oprieť odsudzujúci rozsudok. Takýto postup je v
rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces.“.
Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa rozsudok zo 6. novembra 2008 vykazuje
vysoký stupeň arbitrárnosti, súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „príslušnú právnu
normu vykladali ústavne neprijateľným spôsobom“, čím porušili sťažovateľom označené
práva.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby svojím nálezom
vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru bolo rozsudkom zo 6. novembra 2008 porušené, zrušil napadnutý rozsudok
a zaviazal najvyšší súd na úhradu jeho trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom zo 6. novembra
2008. Označené práva sťažovateľa boli porušené v dôsledku toho, že použitie dôkazov
získaných agentom bolo v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces (podľa
sťažovateľa ho agent zatiahol do svojej kancelárie a pri rozhovore s ním bol iniciatívny,
zatiaľ čo sťažovateľ zostával pasívny, čo je v rozpore s § 88b ods. 2 v spojení s § 2 ods. 6
Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005), napadnutý rozsudok je založený na
rozporuplných a nepresvedčivých výpovediach jednotlivých svedkov, a z týchto dôvodov je
napadnutý rozsudok arbitrárny a svojvoľný.
Sťažovateľ namietal nezákonnosť dôkazného materiálu získaného v predmetnom
konaní, na ktorom je založený rozsudok zo 6. novembra 2008. Ústavný súd poukazuje na
§ 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v spojení s § 371 písm. g)
tohto zákona.
Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa
tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po
nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
Podľa § 371 g) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie možno
podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.
Podľa § 384 ods. 1) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 na verejnom
zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,
proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré
sú uvedené v dovolaní.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vyplýva,
že sťažovateľ mal možnosť námietku nezákonnosti dôkazu predloženého v konaní o jeho
veci predložiť najvyššiemu súdu využitím opravného prostriedku – dovolania. V právomoci
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo aj posúdenie všetkých relevantných
skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných
pochybení na rozhodovaní v tejto veci zúčastnených všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009