Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 194/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s , , a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš

7/2008 zo 6. novembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. V. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2008 (ďalej

aj „rozsudok zo 6. novembra 2008“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej

len „Špeciálny súd“) č. k. -251 z 28. marca 2008 (ďalej aj „rozsudok

Špeciálneho súdu z 28. marca 2008“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa

účinného do 31. decembra 2005 a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov.

Proti rozsudku Špeciálneho súdu z 28. marca 2008 podal sťažovateľ v zákonnej

lehote odvolanie, v ktorom poukázal, že výsluchy všetkých štyroch svedkov sú rozporuplné

a nepresvedčivé. Taktiež poukázal na skutočnosť, že obrazovo-zvukový záznam

z 13. a 17. mája 2005, ktorý bol vyhotovený za pomoci agenta provokatéra J. K., je ako

dôkaz nepoužiteľný, ako aj na množstvo dôkazov, ktoré v predmetnom konaní svedčia v

jeho prospech. Najvyšší súd na tieto dôkazy neprihliadal a vyhodnotil ich v rozpore s § 2

ods. 6 účinného do 31. decembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľa agent provokatér nesmie iniciatívne navádzať na trestnú

činnosť, napriek tomu bol sťažovateľ 13. a 17. mája 2005 z iniciatívy agenta zatiahnutý

do jeho kancelárie a ním bol navádzaný na trestnú činnosť, pričom „Konanie sťažovateľa

nebolo spontánne. Pri rozhovore sa správal pasívne a všetka iniciatíva išla od agenta

provokatéra, ktorý zavolal sťažovateľa do svojej kancelárie. Iná by bola situácia, keby

sťažovateľ bol iniciatívny a zavolal by agenta do svojej kancelárie.“.

Podľa sťažovateľa ustanovenie účinného

do 31. decembra 2005 nie je v súlade s čl. 6 dohovoru, ktorý hovorí, že každý má právo

na spravodlivý proces. Dôkazy získané agentom provokatérom sú v rozpore s právom

na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor v rozsudku

z 5. novembra 2002 k sťažnosti č. 48539/99 vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu,

že rozhovor obvineného s agentom nebol spontánny a samovoľný, ale že ho vyvolal agent

inštruovaný políciou a dôkaz získaný takým spôsobom je nezákonný.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom zo 6. novembra 2008 rozhodol tak,

že sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov a výkon trestu

podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov. V odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyšší súd „nijako logicky nezdôvodnil skutočnosť, že korunný svedok J. K. sa

vo svojich výpovediach v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred súdom dostal do zjavných

rozporov. Rovnako sa dostali do rozporov aj ostatní svedkovia (M. G., M. S., M. M.), čo

odvolací súd tiež nijako nevysvetlil.“.

Obrazovo-zvukový záznam rozhovoru medzi agentom J. K. a sťažovateľom z 13.

mája 2005 a 17. mája 2005 je v spise na CD nosiči. Rovnako sú v spise na CD nosiči

zaznamenané aj výsluchy svedkov a sťažovateľa z hlavného pojednávania pred Špeciálnym

súdom z 5. júna 2006, zo 6. júna 2006, z 22. júna 2006 a z 28. marca 2008. Najvyšší súd vo

vzťahu k námietke týkajúcej sa agenta provokatéra len stroho skonštatoval, že svedok J. K.

bol ustanovený za agenta v súlade so zákonom a vo vzťahu k námietke týkajúcej sa

rozporných výpovedí svedkov konštatoval, že závery v napadnutom rozsudku sú správne,

pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí svedkov J. K., M. G., M. S. a M. M., ako i zvukovo-

obrazového záznamu.

Rozsudok zo 6. novembra 2008 podľa sťažovateľa „nie je dostatočne odôvodnený,

je arbitrárny, s priamym dopadom na porušenie základných ľudských práv a slobôd.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku nedal náležitú odôvodnenú odpoveď

na námietku sťažovateľa, že výsluchy svedkov sú zjavne rozporuplné a že použitie svedka J.

K. ako agenta bolo nezákonné. Odôvodnenie rozhodnutia a použitý výklad obsahu a zmyslu

právnej normy súdom (ustanovenia a ) je takto v

rozpore s , ale aj , a teda z princípov právneho štátu,

ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva.“.

Podľa sťažovateľa sú rozporuplné a nepresvedčivé aj výpovede jednotlivých svedkov

a použitie svedka J. K. ako agenta „bolo v rozpore s právom na spravodlivý proces, čo je

neprípustné. O také dôkazy nie je možné oprieť odsudzujúci rozsudok. Takýto postup je v

rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces.“.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa rozsudok zo 6. novembra 2008 vykazuje

vysoký stupeň arbitrárnosti, súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „príslušnú právnu

normu vykladali ústavne neprijateľným spôsobom“, čím porušili sťažovateľom označené

práva.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby svojím nálezom

vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení

s , , a , ako aj právo podľa

ods. 1 dohovoru bolo rozsudkom zo 6. novembra 2008 porušené, zrušil napadnutý rozsudok

a zaviazal najvyšší súd na úhradu jeho trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

a , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom zo 6. novembra

2008. Označené práva sťažovateľa boli porušené v dôsledku toho, že použitie dôkazov

získaných agentom bolo v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces (podľa

sťažovateľa ho agent zatiahol do svojej kancelárie a pri rozhovore s ním bol iniciatívny,

zatiaľ čo sťažovateľ zostával pasívny, čo je v rozpore s § 88b ods. 2 v spojení s § 2 ods. 6

účinného do 31. decembra 2005), napadnutý rozsudok je založený na

rozporuplných a nepresvedčivých výpovediach jednotlivých svedkov, a z týchto dôvodov je

napadnutý rozsudok arbitrárny a svojvoľný.

Sťažovateľ namietal nezákonnosť dôkazného materiálu získaného v predmetnom

konaní, na ktorom je založený rozsudok zo 6. novembra 2008. Ústavný súd poukazuje na

účinného od 1. januára 2006 v spojení s

tohto zákona.

Podľa účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa

tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po

nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa g) účinného od 1. januára 2006 dovolanie možno

podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom.

Podľa ) účinného od 1. januára 2006 na verejnom

zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,

proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré

sú uvedené v dovolaní.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(napr. Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin

).

Z uvedených ustanovení účinného od 1. januára 2006 vyplýva,

že sťažovateľ mal možnosť námietku nezákonnosti dôkazu predloženého v konaní o jeho

veci predložiť najvyššiemu súdu využitím opravného prostriedku – dovolania. V právomoci

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo aj posúdenie všetkých relevantných

skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných

pochybení na rozhodovaní v tejto veci zúčastnených všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009