Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 541/2026
PDF · 216.55 KB
No categories available
II. ÚS 541/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej AKMK, s.r.o., Farská 30, Nitra, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/87/2024 zo 6. mája 2025 a proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/17/2025 z 28. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodnutiami označenými v záhlaví tohto rozhodnutia, ktoré navrhla zrušiť, vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie alternatívne najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľka je intervenientkou na strane žalovaného v konaní o určenie, že záložné právo k nehnuteľnosti nevzniklo, alternatívne zaniklo, alternatívne neexistuje, v ktorom Okresný súd Nitra v poradí druhým rozsudkom z 31. marca 2022 č. k. 9C/133/2011-867 výrokom I zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti evidovanej pod sp. zn. Rvp 668/2021 a Rvp 2037/2021, výrokom II určil neexistenciu záložného práva, výrokom III v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „druhé rozhodnutie okresného súdu“).
3. O odvolaní žalovanej a intervenienta proti druhému rozhodnutiu okresného súdu krajský súd rozhodol tak, že druhý rozsudok okresného súdu vo výrokoch II a IV potvrdil, odvolanie proti výroku I odmietol a úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho súdu“).
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľka podala, čo sa týka výroku o nároku na náhradu trov konania, dovolanie podľa § 431 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), argumentujúc vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a § 432 CSP (nesprávne právne posúdenie) v judikatúrnej situácii predpokladanej v § 421 ods. 1 písm. b) CSP, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 9Cdo/87/2024 zo 6. mája 2025 tak, že rozsudok odvolacieho súdu vo výroku III zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie dovolacieho súdu“).
5. Na podklade rozhodnutia dovolacieho súdu krajský súd rozhodoval o trovách konania opätovne a zmenil rozsudok okresného súdu v časti výroku IV o trovách tak, že:
„I. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením.
II. Žalobkyni priznáva voči intervenientke na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením.
V. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
VI. Žalobkyni priznáva voči intervenientke na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.“ (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
6. Sťažovateľka po opise doterajšieho priebehu konania na podklade žaloby za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku následne v čl. III svojej sťažnosti odôvodňuje jej podanie tým, že založenie jej zodpovednosti za procesný neúspech, vzhľadom na výrok I napadnutého rozhodnutia nemožno súhlasiť, keďže posúdenie uvedené v odôvodnení nie je vôbec premietnuté vo výroku napadnutého rozhodnutia. Dôvod, pre ktorý krajský súd zaviazal intervenientku k náhrade trov konania v plnej výške žalobkyni, mal spočívať v skutočnosti, že intervenientka stojaca na strane neúspešnej strany zodpovedá za trovy konania úspešnej strane podľa miery jej vplyvu.
7. Sťažovateľka zdôrazňuje, že pre strany, ako aj intervenientku samotnú je záväzný práve výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, poukazujúc na § 228 ods. 1 CSP, čo platí primerane aj pre uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP). Napadnutý výrok je podľa sťažovateľky celkom zjavne v rozpore s odôvodnením, arbitrárny, svojvoľný, vnútorne rozporný, nezákonný a nepreskúmateľný. Keďže aj s prihliadnutím na odôvodnenie nemôže ísť o solidárny záväzok, záver o delenom záväzku podľa sťažovateľky ponúka až absurdné závery (i) implicitne vyvodeného solidárneho záväzku alebo (ii) obdržania dvojnásobku trov konania. Jediný racionálny výklad by mal smerovať k tomu, že intervenientka zodpovedá len za trovy, ktoré sama zapríčinila svojou procesnou aktivitou, čomu však výrok nezodpovedá.
8. Sťažovateľka poukazuje na to, že v konaní o výške trov konania už nebude možné riešiť otázku nároku a vyšší súdny úradník nebude môcť skúmať, ktoré trovy zavinila sťažovateľka. Odvolaciemu súdu vytýka, že sa vôbec nezaoberal procesným postavením intervenientky a charakterom spoločenstva, ktoré tvorí so žalovanou stranou.
9. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým bol krajský súd zaviazaný posudzovať intervenientku so stranou žalovaného ako nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a § 84 CSP, s ktorým záverom sa sťažovateľka nestotožňuje. Záver o nerozlučnom spoločenstve je daný cez záväznosť rozsudku pre intervenienta, ktorá bola najvyšším súdom posúdená nesprávne.
10. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu poukazuje na to, že toto rozhodnutie jej nikdy nebolo doručené a o jeho existencii sa dozvedela len z elektronického súdneho spisu, čo sťažovateľka klasifikuje ako porušenie svojich základných práv.
11. Sťažovateľka je toho názoru, že výrokmi o trovách došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, keďže tieto sú neprimerane prísne a nespravodlivé a všeobecné súdy nezvážili aplikáciu § 257 CSP.
12. Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia 3 000 eur, ktoré odôvodňuje nesprávnym postupom všeobecných súdov rezultujúcim v napadnutých rozhodnutiach, zásahmi do jej majetku v dôsledku vynaloženia finančných prostriedkov na právne zastupovanie pri ochrane svojich práv, dlhodobou právnou neistotou, súvisiacim stresom z opakovaných konaní a nesprávnych rozhodnutí všeobecných súdov.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
13. Sťažnostnou argumentáciou sťažovateľka atakuje napadnuté rozhodnutia pre ich nesprávnosť a arbitrárnosť v spojení s nedostatočnosťou odôvodnenia, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky charakteru procesného spoločenstva sťažovateľky ako intervenientky so žalovaným, a na to nadväzujúcim nesprávnym posúdením neúspechu intervenientky v konaní v kontexte uloženia povinnosti nahradenia trov konania protistrane.
II.1. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu:
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti zvolenými formuláciami sťažnostných námietok (napr. na s. 7 sťažnosti „... tak, ako to KSvNR v dovolaním napadnutom rozsudku založil.“) vyplývali indície, že sťažovateľka proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala aj dovolanie. Overením tejto skutočnosti cez informačnú kanceláriu okresného súdu bolo ústavnému súdu potvrdené, že sťažovateľka rozhodnutie krajského súdu napadla dovolaním 29. mája 2026.
15. Ústavný súd preto, prihliadnuc na princíp subsidiarity [§ 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], zaoberal sa prípustnosťou ústavnej sťažnosti, ktorá je v zásade daná až po tom, čo sťažovateľ vyčerpal všetky dostupné (aj mimoriadne) opravné prostriedky.
16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v prevažujúcej miere namieta rozporné, arbitrárne a nevykonateľné výroky rozhodnutia krajského súdu a dotýka sa nesprávneho právneho posúdenia
pozície intervenientky tvoriacej so žalovanou nerozlučné spoločenstvo, ako aj nesprávneho právneho posúdenia otázky nároku na náhradu trov konania neaplikovaním § 257 CSP.
17. Keďže primárna argumentácia sťažovateľky indikuje vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor (ZNaU 74/2018), podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie o tejto otázke končí, a preto je napadnuteľné dovolaním z dôvodov zmätočnosti (podobne 1Vobdo/2/2021, pozri aj Bajánková, J. a Gešková, K. In: Števček M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Druhé vydanie. Praha : C. H. Beck. 2022. s. 1531 – 1532.).
18. Ústavný súd už skôr judikoval, že by bolo v rozpore s princípom subsidiarity, ak by ústavný súd rozhodoval súbežne s najvyšším súdom ako súdom dovolacím. Po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (pozri I. ÚS 85/2025 a tam uvedená judikatúra) s potenciálne opozitnými rozhodnutiami, a na to nadväzujúcim negatívnym dopadom na právnu istotu (III. ÚS 35/2019).
19. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu (pozri I. ÚS 182/2023 a tam uvedená judikatúra) ústavný súd ponecháva celkové posúdenie otázky prípustnosti dovolania na dovolací súd, a nebude parciálne ex ante vstupovať do jeho právomoci autonómne posúdiť prípustnosť a dôvodnosť dovolania v civilnom konaní. Právomoc ústavného súdu preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov je daná až po tom, čo k náprave nedošlo v rámci opravných konaní civilného procesu, o ktorú sa sťažovateľ účinne uchádza (pozri aj IV. ÚS 640/2022).
20. S prihliadnutím na sťažovateľkou uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd neopomína ani skutočnosť, že táto argumentácia nemusí byť v plnom rozsahu spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu. Ustanovenie § 124 in fine zákona o ústavnom súde však v prípadnej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o recentnom dovolaní sťažovateľke umožní predniesť aj námietky, ktoré nemohli byť predmetom dovolacieho prieskumu. Tieto námietky tak budú spôsobilé byť predmetom úplného ústavného prieskumu až spolu s výsledkami dovolacieho konania.
21. Zohľadňujúc už uvedené, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
II.2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu:
22. Sťažovateľka porušenie základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu odvíja od (i) nesprávneho právneho posúdenia v otázke, že sťažovateľka ako intervenientka tvorí nerozlučné procesné spoločenstvo so žalovaným, v nadväznosti na uvedené (ii) nedostatočnosť odôvodnenia tohto záveru zo strany najvyššieho súdu, ako aj (iii) nesprávneho postupu spočívajúceho v nedoručení predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, o ktorého existencii sa sťažovateľka dozvedela len z elektronického súdneho spisu, a preto nedisponuje ani doložkou právoplatnosti.
23. Sťažovateľka tvrdí, že jej dané rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo účinne doručené, a preto ústavnú sťažnosť podala včas, keďže až z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa
dozvedela o záväznom právnom názore najvyššieho súdu vyjadrenom práve v nedoručenom kasačnom rozhodnutí.
24. Ústavný súd požiadal okresný súd o poskytnutie informácie o doručení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľke, resp. jej právnemu zástupcovi, a v prípade pozitívnej informácie aj o poskytnutie doručenky preukazujúcej riadne doručenie napadnutého rozhodnutia.
25. Okresný súd obratom vyrozumel ústavný súd, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené prostredníctvom krajského súdu. Z fotokópie doručenky založenej v súdnom spise okresného súdu sp. zn. 9C/133/2011 vyplýva doručenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky 6. júna 2025 o 00.31 h fikciou doručenia v dôsledku márneho uplynutia úložnej lehoty. Sťažnostná argumentácia sťažovateľky o tom, že jej predmetné rozhodnutie nikdy nebolo doručené a o jeho existencii sa dozvedela len z elektronického súdneho spisu, je preto zavádzajúca.
26. Vychádzajúc z uvedeného, posledným dňom pre podanie ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu bol 6. august 2025. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2026
Peter Molnár
predseda senátu