Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e7c/391748.54d4fb.pdf
PDF · 160.73 KB
No categories available
2Cdo/271/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 271/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu Mesta Prešov,
so sídlom v Prešove, Hlavná 73, zastúpeného JUDr. A. N., advokátom v P., proti ţalovanému
P. J., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. M. F., advokátom v P., o návrhu žalovaného na
obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C 152/2011, o dovolaní
ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. marca 2013 sp. zn. 8 Co 79/2012
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 79,58 Eur
na účet JUDr. A. N. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením z 23. marca 2012 č.k. 29 C 152/2011-141 zamietol
návrh ţalovaného na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 7 C 725/2004. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume
313,75 Eur na účet právneho zástupcu ţalobcu od troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1
písm. a/ O.s.p. sú dôvodom obnovy nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy. Spoločným
predpokladom ich uplatnenia je, ţe ich navrhovateľ nemohol pouţiť bez svojej viny
v pôvodnom konaní a zároveň tieto môţu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Ţalovaný v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, ţe takýmto novým dôkazom podľa
správy Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2011 a 10. júna 2011 je súpis majetku úpadcu
Z. v konkurznom spise lKI7/00, ktorý bol v čase jeho pripojenia ku konaniu vedenému na
Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 7 C 725/2004 zaloţený mimo základného spisu a
uloţený v osobitnom zväzku. Okresný súd uviedol, ţe z obsahu spisu 7 C 725/2004 nesporne
vyplýva, ţe ţalovaný opakovane sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu
realizoval svoje procesné práva nahliadnutia do súdneho spisu aj v čase po pripojení
konkurzného spisu lKI7/00, kedy mohol zistiť, ţe jeho súčasťou podľa vlastného tvrdenia nie
je súpis majetku. Na strane ţalovaného, resp. jeho právneho zástupcu okresný súd nezistil
ţiadne okolnosti brániace zisteniu, ţe pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti
chýbajúceho súpisu majetku úpadcu. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa dospel
k záveru, ţe nejde o dôkaz, ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní pouţiť nemohol. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, ţe okrem iného kumulatívnou
podmienkou v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. je skutočnosť, ţe tento nový
dôkaz je právne spôsobilý privodiť ţalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Poukázal
na to, ţe rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 10. júna 2008 pod sp. zn. 9 Co 10/2008 bolo
ustálené, ţe pozemná komunikácia na S. na parc. č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
X. mna LV č. X. k.ú. N. bola ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
t. j. k 24. novembru 1990 miestnou komunikáciou zaradenou do siete miestnych komunikácií
Mesta Prešov. Následne nadobudnutím účinnosti § 3d ods. 2 Cestného zákona od 1. júla 1996
sa táto miestna komunikácia stala vlastníctvom Mesta Prešov, teda v čase ešte pred zaradením
uvedenej komunikácie do súpisu majetku správcom konkurznej podstaty úpadcu. Podľa
názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozsudku z 11. septembra 2009 sp. zn.
5 Cdo 194/2008 domnienka uvedená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákona
o konkurze a vyrovnaní“) je aplikovateľná iba v prípade, ak konkurzný súd vydá uznesenie,
ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na
vydanie vylučovacej ţaloby a poučí ju o tom, ţe jej vec (majetok) bola zapísaná do súpisu
a o právnych dôsledkoch nepodania ţaloby. Keďţe v predmetnej veci konkurzný súd
ţalobcovi uznesením neuloţil, aby v lehote určenej súdom podal vylučovaciu ţalobu proti
správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz a nepoučil ho o tom, ţe jeho vec bola zapísaná do
súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania ţaloby, nemohla nastať fikcia v ustanovení § 19
ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Z tohto dôvodu podľa názoru súdu prvého stupňa
s poukazom na uvedený názor najvyššieho súdu ani predmetný dôkaz nemôţe pre ţalovaného
privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Na základe uvedených skutočností preto súd
prvého stupňa návrh ţalovaného na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu uznesením z 25. marca 2013
sp. zn. 8 Co 79/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaného zaviazal zaplatiť
ţalobcovi trovy konania v sume 79,58 Eur na účet právneho zástupcu ţalobcu od troch dní
od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení sa stotoţnil s právnym posúdením súdu
prvého stupňa ako aj s dôvodmi tam uvedenými. Odvolací súd mal za to, ţe ţalovaným
tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania
vyhovel. Nič totiţ nebránilo ţalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie
obsahom konkurzného spisu úpadcu Z. Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na
vykonanie dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci ţalovaný potrebné
informácie v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania uţ nie je rozhodujúci ani jeho
obsah. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, ţe podmienka pre povolenie
obnovy konania splnená nebola, keďţe ţalovaným predloţený dôkaz nie je spôsobilým
dôvodom obnovy konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade
s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorého
prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, ţe na základe
vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a ţe napadnutým rozhodnutím
sa ţalovanému odňala moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, ţe súd
rozhodoval o námietkach ţalovaného a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce.
So zreteľom na vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. navrhol, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie
ţalovaného odmietol, vzhľadom k tomu, ţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Ak dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania zistí, ţe tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého
z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by
v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva pre
dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či
v konaní nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených
procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k niektorej
z týchto vád, ale len jednoznačné zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto
povahy.
Dovolateľ netvrdí, ţe v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám
v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov
súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového
súdu doplnil, ţe ţalovaným v tomto konaní tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby
súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Zdôraznil, ţe návrh ţalovaného
na vykonanie dokazovania v pôvodnom konaní nebol podaný, hoci ţalovaný v tom čase mal
potrebné informácie na jeho podanie, a preto v tomto štádiu konania uţ nie je rozhodujúci ani
jeho obsah. Odvolací súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami a tvrdeniami
ţalovaného uvedenými v odvolaní, keď sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe dôkazy,
ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny pouţiť.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľ namietanú procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje aj z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu
vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo v pôvodnom konaní ţalovaný nemohol vinou súdu
predloţiť dôkaz, ktorý mu mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Dovolací súd
k uvedenému uvádza, ţe predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti
právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 O.s.p. súdmi. Posúdenie,
či dovolateľom uvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z dôvodov obnovy konania,
je v konaní o obnovu konania právnym posúdením veci (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslom R 54/2012).
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva
do súvislosti len so znemoţnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací
dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), nie ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Ţalovaný v dovolaní napokon uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ
súdu vytýka, je (tak ako uţ bolo povedané vyššie) síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012).
Pri skúmaní prípustnosti dovolania ţalovaného bolo zistené, ţe tento opravný
prostriedok ţalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je
podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., v dovolacom konaní
nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa ţalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
V dovolacom konaní bol procesne úspešný ţalobca a vzniklo mu právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi preto dovolací súd priznal
náhradu trov dovolacieho konania za úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol
vypracovaním vyjadrenia ţalobcu k dovolaniu ţalovaného z 10. júla 2013 [§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje
spolu sumu 81,46 Eur [t. j. 60,07 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 Eur
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí 13,58 Eur predstavuje spolu 81,46
Eur]. Právny zástupca ţalobcu si však uplatnil za jeden úkon právnej sluţby 79,58 Eur (58,69
Eur + 7,63 Eur RP + 13,26 Eur DPH), preto mu Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal
práve túto sumu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová