Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 269/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice

I sp. zn. z 12. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2 Co

111/2013 z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu

22. decembra 2009 domáhala zaplatenia sumy 64 694,30 € s príslušenstvom (ako náhrady

škody – ktorá pozostávala zo sumy splátkového úveru v sume 64 494,43 €, nákladov

za zhotovenie znaleckého posudku č. 30/2009 v sume 90 € a trov právneho zastúpenia

vyplatených na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2008

v sume 109,87 €) od žalovaného (ďalej len „žalovaný“) na tom skutkovom

základe, že úmyselným protiprávnym konaním žalovaného bol vykonaný právny úkon a na

jeho základe ďalšie právne úkony, ktoré všeobecný súd vyhlásil za neplatné a ktorého

následkom bola povinnosť sťažovateľky vrátiť 1 izbový byt č. na

, pričom následkom neplatnosti týchto právnych úkonov vznikla

sťažovateľke škoda, ktorú vyčíslila v žalobnom návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C

379/2009 z 12. decembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť

žalovanému trovy konania.

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 64 584,43 €

s príslušenstvom [pozostávajúcej zo splátky úvery a nákladov na zabezpečenie úveru

(znalecký posudok)]. V ostatnej časti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahu

zrušenia ho vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozsudku

krajského súdu „nemôže súhlasiť, nakoľko“ tento rozsudok je podľa jej názoru

„nekomplexný, nesprávny a jeho právny záver je arbitrárny“. Všeobecný súd podľa

jej názoru opomenul zohľadniť zásadnú skutočnosť, a to že bola „vlastníčkou bytu

na , za ktorý zaplatila 400, Sk (správne má byť 400 000, Sk, pozn.).

Kúpna cena za na nadobudnutie členských a nájomných práv, a teda škoda, sťažovateľke

nikdy nikým nebola nahradená a tejto škody sa napadnutý rozsudok ani len okrajovo

nedotýka“. Podľa názoru sťažovateľky ak by v dôsledku protiprávneho konania žalovaného

neboli všetky úkony vyhlásené za neplatné, vlastnila by naďalej byt na

a nevznikli by jej žiadne ďalšie náklady, ktoré musí teraz znášať. Sťažovateľka

by teda nemusela „vrátiť svoj byt na a nemusela čerpať úver

na kúpu v poradí druhého bytu na , ktorého splácanie má negatívny

dopad na kvalitu života... , nakoľko všetky jej príjmy plynú na splátku úveru, nemusela by

hradiť trovy súdnych konaní a pod. a len vtedy by jej nevznikla žiadna škoda. Vlastnila by

byt na a nemusela vynaložiť ďalších viac ako 64.000. €

na zabezpečenie ďalšieho bytu.“. Ak by boli napadnuté súdne rozhodnutia správne

a konaním žalovaného by jej nevznikla žiadna škoda, tak podľa jej názoru by „bola

vlastníčkou dvoch bytov, aj bytu na aj bytu

“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že aj keď nespôsobila neplatnosť žiadneho

právneho úkonu, nekonala v rozpore so subjektívnym právom, ani v jednom zo súdnych

konaní nebolo prihliadané na jej práva a nároky z nich plynúce a nedostalo sa jej ochrany.

Aj keď riadnym zákonným spôsobom nadobudla vlastníctvo k bytu na

od vlastníka, „žiadnym svojím konaním nedala príčinu k vzniku neplatnosti

právnych úkonov, jedine ona bola v konečnom dôsledku neplatnosťou právnych úkonov

postihnutá a jedine jej vznikla konaním žalovaného škoda. Pritom skutok žalovaného, ktorý

bol jedinou príčinou vzniku neplatných úkonov, bol trestným súdom posúdený ako úmyselne

protiprávny a bol za jeho spáchanie žalovaný aj právoplatne odsúdený, no podľa názoru

súdov práve žalovaný nie je povinný znášať následky svojho protiprávneho konania.

Sťažovateľka zastáva názor, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady stanovené

v k tomu, aby jej vzniknutú škodu žalovaný nahradil.“.

Sťažovateľka je presvedčená, že konajúce súdy sa nevysporiadali so skutkovou

a právne relevantnou argumentáciou adekvátne, a tým porušili jej v sťažnosti označené

práva.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa ods. I a právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I.

sp. zn. zo dňa 12. 12. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

21. 11. 2013 a rozsudok Okresného sudu Košice I sp. zn. zo dňa

12. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke

vo výške 5.000, €... .

4. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 5.000. €... .

5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

276,08 €... .“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti

napadnutému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd . Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnosti

v časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím

okresného súdu.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného

súdu bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo

preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v

príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne , a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

obmedzila iba na tvrdenie, že odvolací súd (resp. konajúce súdy) sa „nevysporiadali

so skutkovou a právne relevantnou argumentáciou adekvátne“ .

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu

napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1 a 3 (ďalej aj ,,OSP“) a napadnutý rozsudok okresného

súdu v časti, v ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 64 584,43 € s prísl. zamietnutá, podľa

potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd ďalej uviedol, že z obsahu odvolania sťažovateľky vyplýva, i keď to

výslovne neuvádza, „že svoje odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/

, t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny

právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne

preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.“.

Krajský súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod nie je daný, pretože

„vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody súvisiaceho so zabezpečením iného bytu

žalobkyňou súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis,

správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil“.

V danom prípade rozhodujúcou otázkou pre posúdenie, či nárok na náhradu škody

sťažovateľkou je (ne)dôvodný, bolo podľa názoru krajského súdu zistenie, „či sú splnené

všetky štyri základné predpoklady zodpovednosti za náhradu škody, ako to správne

skonštatoval aj súd prvého stupňa, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody,

príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Pokiaľ, čo i

len jeden zo základných predpokladov nie je splnený, nie sú splnené podmienky pre

priznanie náhrady škody.“.

Pod pojmom škody krajský súd rozumel „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom“.

Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu

podľa krajského súdu znamená, „že medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť

vzťah a príčiny a následku. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním

došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych

predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych

úkonov, príp. i z porušenia ust. . Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je

rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo z nedbanlivosti.“.

Ako ďalej uviedol krajský súd, v danom prípade sťažovateľka za škodu považuje

„výšku úveru, vrátane príslušenstva a nákladov na zabezpečenie tohto úveru, v súvislosti s

kúpou iného bytu, ktorý si bola nútená zadovážiť, keďže byt, ktorý nadobudla neplatným

právnym úkonom bola povinná vrátiť vlastníkovi bytu“. Krajský súd sa stotožnil so záverom

súdu prvého stupňa, že „v danom prípade výška týchto nákladov nepredstavuje u žalobkyni

škodu vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s jeho protiprávnou činnosťou, za ktorú bol

rozsudkom uznaný vinným zo spáchania trestného činu“. Krajský súd potreboval na tomto

mieste zdôrazniť, že sťažovateľka „je vlastníčkou bytu, ktorý nadobudla z finančných

prostriedkov získaných predmetným úverom, teda nemožno konštatovať, že došlo u nej

v tejto súvislosti k ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére. V danom prípade sa totiž hodnota

úveru pretavila do hodnoty bytu, ktorého v súčasnej dobe je vlastníčkou.“.

Krajský súd sa takisto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že „v danom

prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a škodou, keďže ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala vznik škody“.

Krajský súd sa síce nestotožnil plne so závermi súdu prvého stupňa v súvislosti

s porušením právnej povinnosti a zavinením. Uvedená skutočnosť však podľa jeho názoru

nemala vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že „v danom prípade nebola

splnená podmienka pre priznanie náhrady škody žalobkyni, pretože ako už bolo vyššie

uvedené pre splnenie podmienok na náhradu škody sa vyžaduje splnenie všetkých štyroch

vyššie uvádzaných základných predpokladov, čo v danom prípade preukázané

jednoznačným spôsobom nebolo“.

V tej časti rozsudku okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil, sa uvádza, že

žalovaný bol síce v trestnom konaní „odsúdený, avšak poškodeným v uvedenom konaní bol

, ktorý bol následne odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného teda

vyplýva, že žalovaný sa nedopustil žiadneho trestného činu vo vzťahu ku žalobkyni.

Žalobkyňa podala síce na žalovaného trestné oznámenie z titulu, že bol spáchaný trestný

čin, avšak orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie žalobkyne uznesením odložili.

Ďalej poukazuje aj na to že žalovaný nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, resp.

s ňou neuzatvoril žiadny právny úkon. Neplatný právny úkon, dohodu o prevode členských

práv v bytovom družstve bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou

ako nadobúdateľkou.

Z pripojených listinných dokladov a rozsudkov bolo zistené, že prevodca

na žalobkyňu previedol viac práv než sám mal, keďže aj tento nadobudol členské práva

na základe neplatného právneho úkonu. ako prevodca pri uzatváraní kúpnej

zmluvy vychádzal z predpokladu, že je riadnym držiteľom práv. Žalovaný bol v právnom

vzťahu výlučne s , ktorej dňa 15. 8. 2001 previedol členské práva

a povinnosti v bytovom družstve. Právny úkon – dohoda o prevode vlastníctva družstevného

bytu bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou ako nadobúdateľkou.

Žalovaný nebol účastníkom ani tohto právneho úkonu. Žalovaný teda nenesie zodpovednosť

za neplatnosť právnych úkonov, ktorých nebol účastníkom. Právne úkony sú prejavom vôle

osôb, ktoré tento právny úkon robia. Žalovaný nemal žiadnu možnosť ovplyvniť prejavy vôle

účastníkov uvedených neplatných právnych úkonov.

Žalobkyňa si škodu vyčíslila vo výške 64.694,30 €, pričom táto pozostávala z úveru,

ktorý si zobrala, platby spojené s úverom, platba za vypracovaný znalecký posudok a trovy

konania, ktoré musela vyplatiť advokátke. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by

došlo k zmenšeniu majetku žalobkyni, nakoľko táto nadobudla do svojho vlastníctva byt.

V ďalšom žalobkyňa nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi tým, že žalovaný

spáchal trestný čin voči poškodenému , medzi určením neplatnosti

právnych úkonov súdom a medzi následkom spočívajúcim v tom, že si kúpila byt.“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebol

náležite zdôvodnený, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu

(, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. decembra

2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd neuprel

sťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej práv

pred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne

akceptovateľným spôsobom v zmysle zdôvodnené, pričom krajský súd

aplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskeho

súdneho poriadku a ) rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnej

ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže medzi týmto rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa

a ani právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25

ods. 2 ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015