Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 269/2015
PDF · 443.83 KB
No categories available
III. ÚS 269/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice
I sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2 Co
111/2013 z 21. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 111/2013
z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu
22. decembra 2009 domáhala zaplatenia sumy 64 694,30 € s príslušenstvom (ako náhrady
škody – ktorá pozostávala zo sumy splátkového úveru v sume 64 494,43 €, nákladov
za zhotovenie znaleckého posudku č. 30/2009 v sume 90 € a trov právneho zastúpenia
vyplatených na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 56/2008 zo 7. októbra 2008
v sume 109,87 €) od žalovaného (ďalej len „žalovaný“) na tom skutkovom
základe, že úmyselným protiprávnym konaním žalovaného bol vykonaný právny úkon a na
jeho základe ďalšie právne úkony, ktoré všeobecný súd vyhlásil za neplatné a ktorého
následkom bola povinnosť sťažovateľky vrátiť 1 izbový byt č. na
, pričom následkom neplatnosti týchto právnych úkonov vznikla
sťažovateľke škoda, ktorú vyčíslila v žalobnom návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C
379/2009 z 12. decembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania.
Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 64 584,43 €
s príslušenstvom [pozostávajúcej zo splátky úvery a nákladov na zabezpečenie úveru
(znalecký posudok)]. V ostatnej časti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahu
zrušenia ho vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľka so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozsudku
krajského súdu „nemôže súhlasiť, nakoľko“ tento rozsudok je podľa jej názoru
„nekomplexný, nesprávny a jeho právny záver je arbitrárny“. Všeobecný súd podľa
jej názoru opomenul zohľadniť zásadnú skutočnosť, a to že bola „vlastníčkou bytu
na , za ktorý zaplatila 400, Sk (správne má byť 400 000, Sk, pozn.).
Kúpna cena za na nadobudnutie členských a nájomných práv, a teda škoda, sťažovateľke
nikdy nikým nebola nahradená a tejto škody sa napadnutý rozsudok ani len okrajovo
nedotýka“. Podľa názoru sťažovateľky ak by v dôsledku protiprávneho konania žalovaného
neboli všetky úkony vyhlásené za neplatné, vlastnila by naďalej byt na
a nevznikli by jej žiadne ďalšie náklady, ktoré musí teraz znášať. Sťažovateľka
by teda nemusela „vrátiť svoj byt na a nemusela čerpať úver
na kúpu v poradí druhého bytu na , ktorého splácanie má negatívny
dopad na kvalitu života... , nakoľko všetky jej príjmy plynú na splátku úveru, nemusela by
hradiť trovy súdnych konaní a pod. a len vtedy by jej nevznikla žiadna škoda. Vlastnila by
byt na a nemusela vynaložiť ďalších viac ako 64.000. €
na zabezpečenie ďalšieho bytu.“. Ak by boli napadnuté súdne rozhodnutia správne
a konaním žalovaného by jej nevznikla žiadna škoda, tak podľa jej názoru by „bola
vlastníčkou dvoch bytov, aj bytu na aj bytu
“.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že aj keď nespôsobila neplatnosť žiadneho
právneho úkonu, nekonala v rozpore so subjektívnym právom, ani v jednom zo súdnych
konaní nebolo prihliadané na jej práva a nároky z nich plynúce a nedostalo sa jej ochrany.
Aj keď riadnym zákonným spôsobom nadobudla vlastníctvo k bytu na
od vlastníka, „žiadnym svojím konaním nedala príčinu k vzniku neplatnosti
právnych úkonov, jedine ona bola v konečnom dôsledku neplatnosťou právnych úkonov
postihnutá a jedine jej vznikla konaním žalovaného škoda. Pritom skutok žalovaného, ktorý
bol jedinou príčinou vzniku neplatných úkonov, bol trestným súdom posúdený ako úmyselne
protiprávny a bol za jeho spáchanie žalovaný aj právoplatne odsúdený, no podľa názoru
súdov práve žalovaný nie je povinný znášať následky svojho protiprávneho konania.
Sťažovateľka zastáva názor, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady stanovené
v § 42 OZ k tomu, aby jej vzniknutú škodu žalovaný nahradil.“.
Sťažovateľka je presvedčená, že konajúce súdy sa nevysporiadali so skutkovou
a právne relevantnou argumentáciou adekvátne, a tým porušili jej v sťažnosti označené
práva.
Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. I Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co/111/2013 135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I.
sp. zn. 11 C/379/2009 103 zo dňa 12. 12. 2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013 135 zo dňa
21. 11. 2013 a rozsudok Okresného sudu Košice I sp. zn. 11 C/379/2009 103 zo dňa
12. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke
vo výške 5.000, €... .
4. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 5.000. €... .
5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
276,08 €... .“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 768/2014).
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti
napadnutému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd . Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnosti
v časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím
okresného súdu.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného
súdu bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo
preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v
príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne , a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
obmedzila iba na tvrdenie, že odvolací súd (resp. konajúce súdy) sa „nevysporiadali
so skutkovou a právne relevantnou argumentáciou adekvátne“ .
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu
napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212
ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) a napadnutý rozsudok okresného
súdu v časti, v ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 64 584,43 € s prísl. zamietnutá, podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.
Krajský súd ďalej uviedol, že z obsahu odvolania sťažovateľky vyplýva, i keď to
výslovne neuvádza, „že svoje odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p., t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne
preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.“.
Krajský súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod nie je daný, pretože
„vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody súvisiaceho so zabezpečením iného bytu
žalobkyňou súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis,
správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil“.
V danom prípade rozhodujúcou otázkou pre posúdenie, či nárok na náhradu škody
sťažovateľkou je (ne)dôvodný, bolo podľa názoru krajského súdu zistenie, „či sú splnené
všetky štyri základné predpoklady zodpovednosti za náhradu škody, ako to správne
skonštatoval aj súd prvého stupňa, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Pokiaľ, čo i
len jeden zo základných predpokladov nie je splnený, nie sú splnené podmienky pre
priznanie náhrady škody.“.
Pod pojmom škody krajský súd rozumel „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom“.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu
podľa krajského súdu znamená, „že medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť
vzťah a príčiny a následku. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním
došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych
predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych
úkonov, príp. i z porušenia ust. § 415 OZ. Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je
rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo z nedbanlivosti.“.
Ako ďalej uviedol krajský súd, v danom prípade sťažovateľka za škodu považuje
„výšku úveru, vrátane príslušenstva a nákladov na zabezpečenie tohto úveru, v súvislosti s
kúpou iného bytu, ktorý si bola nútená zadovážiť, keďže byt, ktorý nadobudla neplatným
právnym úkonom bola povinná vrátiť vlastníkovi bytu“. Krajský súd sa stotožnil so záverom
súdu prvého stupňa, že „v danom prípade výška týchto nákladov nepredstavuje u žalobkyni
škodu vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s jeho protiprávnou činnosťou, za ktorú bol
rozsudkom uznaný vinným zo spáchania trestného činu“. Krajský súd potreboval na tomto
mieste zdôrazniť, že sťažovateľka „je vlastníčkou bytu, ktorý nadobudla z finančných
prostriedkov získaných predmetným úverom, teda nemožno konštatovať, že došlo u nej
v tejto súvislosti k ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére. V danom prípade sa totiž hodnota
úveru pretavila do hodnoty bytu, ktorého v súčasnej dobe je vlastníčkou.“.
Krajský súd sa takisto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že „v danom
prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou, keďže ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala vznik škody“.
Krajský súd sa síce nestotožnil plne so závermi súdu prvého stupňa v súvislosti
s porušením právnej povinnosti a zavinením. Uvedená skutočnosť však podľa jeho názoru
nemala vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že „v danom prípade nebola
splnená podmienka pre priznanie náhrady škody žalobkyni, pretože ako už bolo vyššie
uvedené pre splnenie podmienok na náhradu škody sa vyžaduje splnenie všetkých štyroch
vyššie uvádzaných základných predpokladov, čo v danom prípade preukázané
jednoznačným spôsobom nebolo“.
V tej časti rozsudku okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil, sa uvádza, že
žalovaný bol síce v trestnom konaní „odsúdený, avšak poškodeným v uvedenom konaní bol
, ktorý bol následne odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného teda
vyplýva, že žalovaný sa nedopustil žiadneho trestného činu vo vzťahu ku žalobkyni.
Žalobkyňa podala síce na žalovaného trestné oznámenie z titulu, že bol spáchaný trestný
čin, avšak orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie žalobkyne uznesením odložili.
Ďalej poukazuje aj na to že žalovaný nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, resp.
s ňou neuzatvoril žiadny právny úkon. Neplatný právny úkon, dohodu o prevode členských
práv v bytovom družstve bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou
ako nadobúdateľkou.
Z pripojených listinných dokladov a rozsudkov bolo zistené, že prevodca
na žalobkyňu previedol viac práv než sám mal, keďže aj tento nadobudol členské práva
na základe neplatného právneho úkonu. ako prevodca pri uzatváraní kúpnej
zmluvy vychádzal z predpokladu, že je riadnym držiteľom práv. Žalovaný bol v právnom
vzťahu výlučne s , ktorej dňa 15. 8. 2001 previedol členské práva
a povinnosti v bytovom družstve. Právny úkon – dohoda o prevode vlastníctva družstevného
bytu bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou ako nadobúdateľkou.
Žalovaný nebol účastníkom ani tohto právneho úkonu. Žalovaný teda nenesie zodpovednosť
za neplatnosť právnych úkonov, ktorých nebol účastníkom. Právne úkony sú prejavom vôle
osôb, ktoré tento právny úkon robia. Žalovaný nemal žiadnu možnosť ovplyvniť prejavy vôle
účastníkov uvedených neplatných právnych úkonov.
Žalobkyňa si škodu vyčíslila vo výške 64.694,30 €, pričom táto pozostávala z úveru,
ktorý si zobrala, platby spojené s úverom, platba za vypracovaný znalecký posudok a trovy
konania, ktoré musela vyplatiť advokátke. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by
došlo k zmenšeniu majetku žalobkyni, nakoľko táto nadobudla do svojho vlastníctva byt.
V ďalšom žalobkyňa nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi tým, že žalovaný
spáchal trestný čin voči poškodenému , medzi určením neplatnosti
právnych úkonov súdom a medzi následkom spočívajúcim v tom, že si kúpila byt.“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebol
náležite zdôvodnený, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra
2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal
s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej.
Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd neuprel
sťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej práv
pred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne
akceptovateľným spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 OSP zdôvodnené, pričom krajský súd
aplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskeho
súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka) rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnej
ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú zjavne
neopodstatnené, keďže medzi týmto rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015